Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 279/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity

Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, IČO 00 397 768, Šrobárova 2, Košice, zastúpenej

obchodnou spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia

a a 2 , a 2 Listiny

základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a jeho uznesením zo 16. novembra 2017, ako aj postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 7. augusta 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. septembra 2019 osobne doručená ústavná sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika

v Košiciach, IČO 00 397 768, Šrobárova 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

obchodnou spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia

a a 2 (ďalej len „“),

ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , a jeho uznesením zo 16. novembra 2017,

ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. augusta 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že s cieľom zabezpečiť realizáciu projektu s názvom

„Centrum excelentnosti pre elektromagnetické polia v medicíne CEEPM“, kód ITMS:

26220120067 (ďalej len „projekt“) sťažovateľka 26. júla 2010 uzatvorila s Ministerstvom

školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“),

zastúpeným Výskumnou agentúrou (ďalej len „agentúra“) ako sprostredkovateľským

orgánom ministerstva ako riadiaceho orgánu zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného

príspevku, na základe ktorej bol schválený nenávratný finančný príspevok pre sťažovateľku

v celkovej výške 3 805 168 € na účely realizácie projektu. Zmluva bola uzatvorená v zmysle

ustanovenia o pomoci a podpore poskytovanej

z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), a to potom, ako bola sťažovateľke rozhodnutím schválená žiadosť

o poskytnutie nenávratného finančného príspevku.

3. V nadväznosti na opätovnú administratívnu kontrolu zadávania nadlimitnej

zákazky na zabezpečenie dodávok tovaru s názvom „Spotrebný materiál pre bio-

medicínsky výskum“ došlo k vydaniu správnych aktov označených ako „VEC: Aktualizácia

Správ o zistenej nezrovnalosti“, ďalej ako „Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov

projektu 26220120067“ č. spisu -073, č. záznamu A -062

zo 6. júna 2017, tiež ako „Správy o zistenej nezrovnalosti“ N21500101/003,

N211700124/002 zo 6. júna 2017 a napokon ako „Žiadosti o vrátenie finančných

prostriedkov“ č. 26220120067/Z02/02, 26220120067/Z04/01 zo 6. júna 2017 (ďalej všetko

ako „správne akty“). Tieto správne akty vydala agentúra.

4. Sťažovateľka žalobou z 10. augusta 2017 podanou proti ministerstvu

ako žalovanému 1 a agentúre ako žalovanej 2 žiadala o preskúmanie zákonnosti označených

správnych aktov. Konanie bolo na krajskom súde vedené pod sp. zn. ,

.

5. Uznesením krajského súdu č. k. , -170

zo 16. novembra 2017 bola žaloba sťažovateľky odmietnutá v celom rozsahu

ako neprípustná podľa . Krajský súd

odmietnutie žaloby odôvodnil tým, že napadnuté správne akty samy osebe nepredstavujú

zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľky, keďže nie sú konečným

rozhodnutím správneho orgánu – individuálnym správnym aktom o jej právach

a povinnostiach, ale iba opatrením predbežnej povahy, a preto nepodliehajú súdnemu

prieskumu v rámci správneho súdnictva.

6. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť. Uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. augusta 2019 doručeným sťažovateľke

10. septembra 2019 bola kasačná sťažnosť zamietnutá. Najvyšší súd sa v plnom rozsahu

stotožnil s argumentáciou krajského súdu a odkázal na svoje skoršie rozhodnutia, v ktorých

už dospel k záveru, že správa o zistenej nezrovnalosti, ale ani žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva,

pretože samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov

kontrolovaného subjektu. Ide len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej)

povinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností.

7. Sťažovateľka je toho názoru, že uvedenými uzneseniami všeobecných súdov došlo

k porušeniu jej označených práv podľa , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu,

keďže závery týchto uznesení sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak zároveň

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

8. Za nesprávne právne posúdenie veci považuje sťažovateľka záver všeobecných

súdov, podľa ktorého žiaden z dotknutých správnych aktov nie je takým správnym aktom,

ktorý by mohol mať za následok ujmu na jej subjektívnych právach.

9. Ako z vyplýva, ak riadiaci orgán na základe

vlastného podnetu alebo podnetu iného orgánu zistí porušenie pravidiel a postupov

verejného obstarávania, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného

obstarávania, prostredníctvom žiadosti o vrátenie vyzve prijímateľa na vrátenie

poskytnutého príspevku alebo jeho časti vzťahujúceho sa na predmet zákazky. V zmysle

ak prijímateľ nevráti príspevok alebo jeho časť

na základe žiadosti o vrátenie, riadiaci orgán podá podnet orgánu podľa osobitného

predpisu. V zmysle ak bolo na základe podnetu

riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 2 zistené porušenie pravidiel a postupov verejného

obstarávania, riadiaci orgán podá podnet správnemu orgánu na konanie podľa § 27a ods. 5,

ak a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov

verejného obstarávania, alebo b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného

obstarávania uvedené v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok

verejného obstarávania a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a). V zmysle

ustanovenia ak bola na základe podnetu podľa

osobitného predpisu právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel

a postupov verejného obstarávania alebo ak bolo zistené porušenie pravidiel a postupov

verejného obstarávania uvedené v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv

na výsledok verejného obstarávania a za ktoré sa neukladá pokuta podľa odseku 3 písm. a),

a ak riadiaci orgán nevyzval prijímateľa prostredníctvom žiadosti o vrátenie poskytnutého

príspevku alebo jeho časti, riadiaci orgán prostredníctvom žiadosti o vrátenie vyzve

prijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti. Ak prijímateľ nevráti

poskytnutý príspevok alebo jeho časť, riadiaci orgán podá podnet správnemu orgánu

na konanie podľa . Podľa správny orgán

na základe podnetu podľa § 27a ods. 3 alebo 4 (ex offo) rozhodne o vrátení 1,5 násobku

sumy uvedenej v žiadosti o vrátenie, najviac však do výšky 100 % poskytnutého príspevku

alebo jeho časti.

10. Z uvedených ustanovení je zrejmé, že ak riadiaci orgán bezvýsledne vyzval

prijímateľa na vrátenie finančného príspevku alebo jeho časti, pričom boli zistené porušenia

pravidiel a postupov verejného obstarávania s možným vplyvom na jeho výsledok, riadiaci

orgán (správne má byť zrejme správny orgán, pozn.) je povinný ex offo a bez možnosti

použitia akejkoľvek úvahy či moderácie rozhodnúť o vrátení až 1,5 násobku sumy uvedenej

v predchádzajúcej výzve na vrátenie finančného príspevku, teda o vrátení až 150 % sumy

korekcie uvedenej v žiadosti o vrátenie finančného príspevku alebo jeho časti.

11. Správne akty vydané na základe opätovnej administratívnej kontroly sú

na základe dosiaľ uvedeného nepochybne individuálnymi správnymi aktmi –

rozhodnutiami, resp. opatreniami, ktoré sa bezprostredne dotýkajú práv a právom

chránených záujmov sťažovateľky, resp. do nich bezprostredne zasahujú, a na ich základe

môže byť sťažovateľka ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch. Tieto

správne akty preto bezpochyby môžu mať za následok vznik ujmy na subjektívnych právach

sťažovateľky. Ukladajú totiž sťažovateľke povinnosť vrátiť časť nenávratného finančného

príspevku v rozpore s rozhodnutím o schválení príspevku a so zmluvou o poskytnutí

príspevku.

12. Sťažovateľka v ďalšom poukazuje na právne závery vyslovené najvyšším súdom

v jeho uznesení sp. zn. z 28. apríla 2016. Podľa týchto záverov správne akty,

na základe ktorých je prijímateľovi nenávratného finančného príspevku určená povinnosť

vrátiť časť finančného príspevku poskytnutého na základe ,

sú spôsobilým predmetom prieskumu v správnom súdnictve, keďže správa o zistenej

nezrovnalosti je nepochybne individuálnym správnym aktom, ktorým dotknutý subjekt

môže byť ukrátený na svojich právach, a ako taká je spôsobilým predmetom meritórneho

preskúmania v správnom súdnictve.

13. Sťažovateľka tiež zdôrazňuje, že pri absencii súdneho prieskumu týchto

napádaných správnych aktov vzniká priestor pre ľubovôľu zo strany poskytovateľa dotácie,

čo vytvára zároveň priestor aj pre absenciu právnej istoty na strane prijímateľa.

14. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ods. 2 a podľa ,

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu

vlastníctva zaručené a Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 07.08.2019 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. , -170 zo dňa 16.11.2017

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

07.08.2019 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. , -170

zo dňa 16.11.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 EUR do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

15. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. augusta 2019

doručeného právnemu zástupcovi sťažovateľky podľa dátumovej pečiatky 10. septembra

2019 vyplýva, že kasačná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu krajského súdu

č. k. , -170 zo 16. novembra 2017 bola zamietnutá.

16. Podľa konštatovania najvyššieho súdu predmetom kasačného konania bolo

preskúmanie uznesenia krajského súdu založeného na závere, podľa ktorého napadnuté

správne akty nepodliehajú súdnemu prieskumu, keďže nemajú povahu rozhodnutia, ktorým

by dochádzalo ku vzniku, zmene alebo zrušeniu práv, právom chránených záujmov alebo

povinností fyzických či právnických osôb, ale ani formu opatrenia, ktorým sú alebo môžu

byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej alebo právnickej osoby

dotknuté. V rámci kasačného konania bolo preto potrebné v prvom rade skúmať povahu

napadnutých správnych aktov.

17. Nie je sporné, že predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve môžu byť

i také individuálne správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti

rozhodnutia, avšak len za predpokladu, že sa nimi právne záväzným spôsobom

(bez možnosti nápravy prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov) zakladajú, menia

alebo rušia práva a povinnosti účastníka administratívneho konania, alebo sa ho priamo

dotýkajú.

18. Pre rozhodnutie v tejto veci bolo kľúčové právne posúdenie možnosti súdneho

prieskumu napadnutých správnych aktov, ktoré krajský súd zhodne s ministerstvom

a agentúrou považoval za nepodliehajúce súdnemu prieskumu v správnom súdnictve.

S riešením tejto právnej otázky zo strany krajského súdu sa najvyšší súd plne stotožňuje.

Poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax v otázke prípustnosti súdneho prieskumu

výsledkov kontroly a výziev na vrátenie nenávratného finančného príspevku na základe

vykonanej kontroly v zmysle uvedenú v rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. januára 2018, pričom doslovne cituje

podstatnú časť odôvodnenia tohto rozsudku, s ktorou sa taktiež stotožňuje.

III.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

21. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. Na rozhodnutie o tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 20

ods. 1 a a 2 , a 2 listiny, dohovoru a

dodatkového protokolu smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, a jeho uzneseniu zo 16. novembra 2017, nie je daná právomoc

ústavného súdu.

23. Podľa ak o ochrane zákonných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

24. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. , -170

zo 16. novembra 2017 bola prípustná kasačná sťažnosť ako opravný prostriedok, a preto

právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa ,

listiny, dohovoru a dodatkového protokolu mal najvyšší súd ako kasačný súd. Tým je

zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba k tomu poznamenať,

že sťažovateľka možnosť podania kasačnej sťažnosti ako opravného prostriedku aj využila.

25. Odlišná je situácia vo vzťahu k zvyšnej časti sťažnosti, ktorú treba považovať

za zjavne neopodstatnenú.

26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, pripadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

27. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnom zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

28. Sťažovateľka je presvedčená, že ňou označené správne akty treba považovať

za individuálne správne akty, ktoré zasahujú, resp. môžu zasiahnuť do jej subjektívnych

práv, a ako také preto podliehajú prieskumnej právomoci v rámci správneho súdnictva.

29. Podľa názoru ústavného súdu právny názor vyslovený najvyšším súdom

je možné považovať za dostatočne zargumentovaný a presvedčivý. Nejaví známky

arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka zastáva

v uvedených súvislostiach odlišný právny názor, neznamená bez ďalšieho porušenie jej

označených práv podľa , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.

30. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné zdôrazniť, že napadnuté správne akty sú

svojou povahou určitými listinnými dôkazmi, ktoré v konečnom dôsledku z hľadiska

ministerstva a agentúry, ako aj právneho názoru, ktorý zastávajú, smerujú k vydaniu

rozhodnutia v rámci správneho konania, ktorého obsahom by malo byť záväzné posúdenie

otázky, či sťažovateľka má alebo nemá poskytnuté finančné prostriedky vrátiť.

Treba k tomu poznamenať, že takéto správne konanie podľa údajov, ktoré má ústavný súd

od sťažovateľky k dispozícii, ešte pravdepodobne neprebieha (resp. prinajmenej

neprebiehalo v čase podania žaloby, resp. ústavnej sťažnosti).

31. S použitím určitej miery analógie možno poukázať na to, že ani v takých

sporových konaniach, v ktorých o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb

rozhodujú súdy (nie teda orgány verejnej správy, ktoré majú v právomoci rozhodovať nielen

o právach a povinnostiach iných subjektov, ale aj o svojich vlastných právach

a povinnostiach), produkovanie určitého dôkazu zo strany subjektu (resp. v prospech

subjektu), ktorý si uplatňuje sporný nárok, neznamená, že by už bolo vo veci rozhodnuté,

a to ani v prípade, že ide o taký dôkaz, ktorý by pri konečnom hodnotení mohol mať

za následok, že žalobe bude vyhovené.

32. Ako to už bolo naznačené, určitou osobitosťou správneho konania je, že správne

orgány sú oprávnené a povinné záväzným spôsobom rozhodovať aj o svojich vlastných

nárokoch. Sú teda akýmisi sudcami nielen vo vzájomných sporoch tretích subjektov,

ale aj v prípadoch záväzného posudzovania svojich vlastných nárokov. V uvedenom zmysle

teda „súdia“ aj samých seba (práve aj táto skutočnosť opodstatňuje existenciu správneho

súdnictva, ktoré je v poslednej inštancii oprávnené správnosť meritórnych záverov orgánov

verejnej správy preskúmať). V týchto prípadoch správne orgány môžu vystupovať preto

jednak ako oprávnené subjekty, ktoré si uplatňujú svoje verejnoprávne nároky

(v počiatočnej fáze pred začatím správneho konania), ale tiež ako vrchnostenské orgány

oprávnené rozhodnúť, či ich vlastný verejnoprávny nárok, ktorý si voči povinnému subjektu

uplatnili, je alebo nie je dôvodný, a v kladnom prípade záväzným a vykonateľným

rozhodnutím povinný subjekt na plnenie zaviazať (vo fáze nasledujúcej po začatí správneho

konania).

33. Možno zhrnúť, že niet dôvodu považovať konštatovania vyplývajúce

z napadnutých správnych aktov za rozhodnutia, ale skôr za podklady (dôkazy) pre budúce

rozhodnutie. Z listinných dôkazov predložených sťažovateľkou ústavnému súdu nevyplýva,

že by napadnutými správnymi aktmi boli sťažovateľke autoritatívnym spôsobom uložené

určité konkrétne povinnosti. Uloženie takýchto povinností (niečo dať, urobiť, strpieť, zdržať

sa, teda dare, facere, pati, omittere) by bolo nepochybne potrebné považovať

už za rozhodnutie, k čomu však v danom prípade nedošlo.

34. Treba uviesť, že v rámci predpokladateľného budúceho (prípadne možno

medzičasom už aj prebiehajúceho) správneho konania týkajúceho sa povinnosti

sťažovateľky vrátiť poskytnuté finančné prostriedky bude mať sťažovateľka možnosť brániť

sa vydaniu prípadného rozhodnutia v jej neprospech aj s poukazom na ňou tvrdené

pochybenia uvádzané v žalobe podanej krajskému súdu. Inými slovami, právny názor

najvyššieho súdu, ktorý napadnuté správne akty nepovažuje za rozhodnutia podliehajúce

súdnemu prieskumu, nijako neznamená, že by bola sťažovateľka v konečnom dôsledku

zbavená označených práv, a to v súvislosti s napadnutými správnymi aktmi. Prípadné

nezákonnosti v daných súvislostiach bude môcť totiž sťažovateľka uplatňovať nielen

v samotnom správnom konaní, ale aj v rámci správneho súdnictva.

35. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2011

protokol o výsledku kontroly a zápisnicu o prerokovaní protokolu treba považovať

za rozhodnutia, ktoré sú preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Za spôsobilý predmet

súdneho prieskumu sa podľa ustálenej praxe už niekoľko rokov považujú aj povolenia alebo

aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy

ako právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 7 Správneho

poriadku. V rámci kontroly prichádza do úvahy preveriť opodstatnenosť námietok

ku kontrolným zisteniam, opodstatnené námietky zohľadniť a neopodstatnenosť námietok

písomne zdôvodniť. Možno uložiť aj povinnosť zistené nedostatky odstrániť. Protokol

o kontrole a zápisnicu o prerokovaní tohto protokolu treba bez ohľadu na ich formu

považovať za procesné úkony správneho orgánu, ktorých obsah má autoritatívny vzťah

k jeho adresátom a správny orgán v tomto prípade vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej

moci, nie iba v pozícii oznamovateľa.

36. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. februára 2017

(uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky v čiastke

6/2018 pod č. 57/2018) v prípade, že správny orgán vydal napadnutý úradný list vo forme

výzvy na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých podľa ,

nemohol správny orgán zároveň uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, pretože

tu absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné

plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených (iba tvrdených)

skutočností.

37. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je nepochybné, že pri posudzovaní

rozhodujúcej právnej otázky vychádzal zo skoršieho publikovaného precedentného

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. februára 2017. Keďže so závermi

tohto uznesenia plne súhlasil, rozhodujúcu právnu otázku posúdil obdobne. Znamená to

vo svojich dôsledkoch, že konajúci senát najvyššieho súdu nemal zákonný dôvod postúpiť

vec na rozhodnutie veľkému senátu v zmysle . Zároveň

tým možno zo strany najvyššieho súdu považovať za dostatočne vysvetlené, prečo

rozhodujúcu právnu otázku neposúdil podľa intencií sťažovateľky, resp. podľa skoršej

judikatúry najvyššieho súdu. Ústavný súd poukazuje na túto skutočnosť aj napriek tomu, že

sťažovateľka námietku nepostúpenia veci na rozhodnutie veľkému senátu, ale ani s tým

súvisiacu námietku porušenia základného práva na zákonného sudcu explicitne neuplatnila.

38. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu