Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 279/2019
PDF · 234.74 KB
No categories available
II. ÚS 279/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity
Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, IČO 00 397 768, Šrobárova 2, Košice, zastúpenej
obchodnou spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny
základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 196/2017,
1 S 189/2017 a jeho uznesením zo 16. novembra 2017, ako aj postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžfk 10/2018 a jeho uznesením
zo 7. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. septembra 2019 osobne doručená ústavná sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika
v Košiciach, IČO 00 397 768, Šrobárova 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
obchodnou spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36
ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 S 196/2017, 1 S 189/2017 a jeho uznesením zo 16. novembra 2017,
ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Sžfk 10/2018 a jeho uznesením zo 7. augusta 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že s cieľom zabezpečiť realizáciu projektu s názvom
„Centrum excelentnosti pre elektromagnetické polia v medicíne CEEPM“, kód ITMS:
26220120067 (ďalej len „projekt“) sťažovateľka 26. júla 2010 uzatvorila s Ministerstvom
školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“),
zastúpeným Výskumnou agentúrou (ďalej len „agentúra“) ako sprostredkovateľským
orgánom ministerstva ako riadiaceho orgánu zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného
príspevku, na základe ktorej bol schválený nenávratný finančný príspevok pre sťažovateľku
v celkovej výške 3 805 168 € na účely realizácie projektu. Zmluva bola uzatvorená v zmysle
ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej
z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 528/2008 Z. z.“), a to potom, ako bola sťažovateľke rozhodnutím schválená žiadosť
o poskytnutie nenávratného finančného príspevku.
3. V nadväznosti na opätovnú administratívnu kontrolu zadávania nadlimitnej
zákazky na zabezpečenie dodávok tovaru s názvom „Spotrebný materiál pre bio-
medicínsky výskum“ došlo k vydaniu správnych aktov označených ako „VEC: Aktualizácia
Správ o zistenej nezrovnalosti“, ďalej ako „Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov
projektu 26220120067“ č. spisu P 1210/2017-073, č. záznamu A 4316/2017-062
zo 6. júna 2017, tiež ako „Správy o zistenej nezrovnalosti“ N21500101/003,
N211700124/002 zo 6. júna 2017 a napokon ako „Žiadosti o vrátenie finančných
prostriedkov“ č. 26220120067/Z02/02, 26220120067/Z04/01 zo 6. júna 2017 (ďalej všetko
ako „správne akty“). Tieto správne akty vydala agentúra.
4. Sťažovateľka žalobou z 10. augusta 2017 podanou proti ministerstvu
ako žalovanému 1 a agentúre ako žalovanej 2 žiadala o preskúmanie zákonnosti označených
správnych aktov. Konanie bolo na krajskom súde vedené pod sp. zn. 1 S 196/2017,
5. Uznesením krajského súdu č. k. 1 S 196/2017, 1 S 189/2017-170
zo 16. novembra 2017 bola žaloba sťažovateľky odmietnutá v celom rozsahu
ako neprípustná podľa § 98 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku. Krajský súd
odmietnutie žaloby odôvodnil tým, že napadnuté správne akty samy osebe nepredstavujú
zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľky, keďže nie sú konečným
rozhodnutím správneho orgánu – individuálnym správnym aktom o jej právach
a povinnostiach, ale iba opatrením predbežnej povahy, a preto nepodliehajú súdnemu
prieskumu v rámci správneho súdnictva.
6. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť. Uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžfk 10/2018 zo 7. augusta 2019 doručeným sťažovateľke
10. septembra 2019 bola kasačná sťažnosť zamietnutá. Najvyšší súd sa v plnom rozsahu
stotožnil s argumentáciou krajského súdu a odkázal na svoje skoršie rozhodnutia, v ktorých
už dospel k záveru, že správa o zistenej nezrovnalosti, ale ani žiadosť o vrátenie finančných
prostriedkov ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva,
pretože samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov
kontrolovaného subjektu. Ide len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej)
povinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností.
7. Sťažovateľka je toho názoru, že uvedenými uzneseniami všeobecných súdov došlo
k porušeniu jej označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu,
keďže závery týchto uznesení sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak zároveň
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.
8. Za nesprávne právne posúdenie veci považuje sťažovateľka záver všeobecných
súdov, podľa ktorého žiaden z dotknutých správnych aktov nie je takým správnym aktom,
ktorý by mohol mať za následok ujmu na jej subjektívnych právach.
9. Ako z § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. vyplýva, ak riadiaci orgán na základe
vlastného podnetu alebo podnetu iného orgánu zistí porušenie pravidiel a postupov
verejného obstarávania, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného
obstarávania, prostredníctvom žiadosti o vrátenie vyzve prijímateľa na vrátenie
poskytnutého príspevku alebo jeho časti vzťahujúceho sa na predmet zákazky. V zmysle
§ 27a ods. 2 zákona č. 528/2008 Z. z. ak prijímateľ nevráti príspevok alebo jeho časť
na základe žiadosti o vrátenie, riadiaci orgán podá podnet orgánu podľa osobitného
predpisu. V zmysle § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. ak bolo na základe podnetu
riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 2 zistené porušenie pravidiel a postupov verejného
obstarávania, riadiaci orgán podá podnet správnemu orgánu na konanie podľa § 27a ods. 5,
ak a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov
verejného obstarávania, alebo b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného
obstarávania uvedené v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok
verejného obstarávania a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a). V zmysle
ustanovenia § 27a ods. 4 zákona č. 528/2008 Z. z. ak bola na základe podnetu podľa
osobitného predpisu právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel
a postupov verejného obstarávania alebo ak bolo zistené porušenie pravidiel a postupov
verejného obstarávania uvedené v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv
na výsledok verejného obstarávania a za ktoré sa neukladá pokuta podľa odseku 3 písm. a),
a ak riadiaci orgán nevyzval prijímateľa prostredníctvom žiadosti o vrátenie poskytnutého
príspevku alebo jeho časti, riadiaci orgán prostredníctvom žiadosti o vrátenie vyzve
prijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti. Ak prijímateľ nevráti
poskytnutý príspevok alebo jeho časť, riadiaci orgán podá podnet správnemu orgánu
na konanie podľa § 27a ods. 5. Podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. správny orgán
na základe podnetu podľa § 27a ods. 3 alebo 4 (ex offo) rozhodne o vrátení 1,5 násobku
sumy uvedenej v žiadosti o vrátenie, najviac však do výšky 100 % poskytnutého príspevku
alebo jeho časti.
10. Z uvedených ustanovení je zrejmé, že ak riadiaci orgán bezvýsledne vyzval
prijímateľa na vrátenie finančného príspevku alebo jeho časti, pričom boli zistené porušenia
pravidiel a postupov verejného obstarávania s možným vplyvom na jeho výsledok, riadiaci
orgán (správne má byť zrejme správny orgán, pozn.) je povinný ex offo a bez možnosti
použitia akejkoľvek úvahy či moderácie rozhodnúť o vrátení až 1,5 násobku sumy uvedenej
v predchádzajúcej výzve na vrátenie finančného príspevku, teda o vrátení až 150 % sumy
korekcie uvedenej v žiadosti o vrátenie finančného príspevku alebo jeho časti.
11. Správne akty vydané na základe opätovnej administratívnej kontroly sú
na základe dosiaľ uvedeného nepochybne individuálnymi správnymi aktmi –
rozhodnutiami, resp. opatreniami, ktoré sa bezprostredne dotýkajú práv a právom
chránených záujmov sťažovateľky, resp. do nich bezprostredne zasahujú, a na ich základe
môže byť sťažovateľka ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch. Tieto
správne akty preto bezpochyby môžu mať za následok vznik ujmy na subjektívnych právach
sťažovateľky. Ukladajú totiž sťažovateľke povinnosť vrátiť časť nenávratného finančného
príspevku v rozpore s rozhodnutím o schválení príspevku a so zmluvou o poskytnutí
príspevku.
12. Sťažovateľka v ďalšom poukazuje na právne závery vyslovené najvyšším súdom
v jeho uznesení sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016. Podľa týchto záverov správne akty,
na základe ktorých je prijímateľovi nenávratného finančného príspevku určená povinnosť
vrátiť časť finančného príspevku poskytnutého na základe zákona č. 528/2008 Z. z.,
sú spôsobilým predmetom prieskumu v správnom súdnictve, keďže správa o zistenej
nezrovnalosti je nepochybne individuálnym správnym aktom, ktorým dotknutý subjekt
môže byť ukrátený na svojich právach, a ako taká je spôsobilým predmetom meritórneho
preskúmania v správnom súdnictve.
13. Sťažovateľka tiež zdôrazňuje, že pri absencii súdneho prieskumu týchto
napádaných správnych aktov vzniká priestor pre ľubovôľu zo strany poskytovateľa dotácie,
čo vytvára zároveň priestor aj pre absenciu právnej istoty na strane prijímateľa.
14. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1,
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu
vlastníctva zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/10/2018 zo dňa 07.08.2019 a uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/196/2017, 1S/189/2017-170 zo dňa 16.11.2017
porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/10/2018 zo dňa
07.08.2019 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/196/2017, 1S/189/2017-170
zo dňa 16.11.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 EUR do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
15. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžfk 10/2018 zo 7. augusta 2019
doručeného právnemu zástupcovi sťažovateľky podľa dátumovej pečiatky 10. septembra
2019 vyplýva, že kasačná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu krajského súdu
č. k. 1 S 196/2017, 1 S 189/2017-170 zo 16. novembra 2017 bola zamietnutá.
16. Podľa konštatovania najvyššieho súdu predmetom kasačného konania bolo
preskúmanie uznesenia krajského súdu založeného na závere, podľa ktorého napadnuté
správne akty nepodliehajú súdnemu prieskumu, keďže nemajú povahu rozhodnutia, ktorým
by dochádzalo ku vzniku, zmene alebo zrušeniu práv, právom chránených záujmov alebo
povinností fyzických či právnických osôb, ale ani formu opatrenia, ktorým sú alebo môžu
byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej alebo právnickej osoby
dotknuté. V rámci kasačného konania bolo preto potrebné v prvom rade skúmať povahu
napadnutých správnych aktov.
17. Nie je sporné, že predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve môžu byť
i také individuálne správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti
rozhodnutia, avšak len za predpokladu, že sa nimi právne záväzným spôsobom
(bez možnosti nápravy prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov) zakladajú, menia
alebo rušia práva a povinnosti účastníka administratívneho konania, alebo sa ho priamo
dotýkajú.
18. Pre rozhodnutie v tejto veci bolo kľúčové právne posúdenie možnosti súdneho
prieskumu napadnutých správnych aktov, ktoré krajský súd zhodne s ministerstvom
a agentúrou považoval za nepodliehajúce súdnemu prieskumu v správnom súdnictve.
S riešením tejto právnej otázky zo strany krajského súdu sa najvyšší súd plne stotožňuje.
Poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax v otázke prípustnosti súdneho prieskumu
výsledkov kontroly a výziev na vrátenie nenávratného finančného príspevku na základe
vykonanej kontroly v zmysle § 27a zákona č. 528/2008 Z. z. uvedenú v rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžk 10/2017 z 24. januára 2018, pričom doslovne cituje
podstatnú časť odôvodnenia tohto rozsudku, s ktorou sa taktiež stotožňuje.
III.
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
21. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
22. Na rozhodnutie o tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 S 196/2017, 1 S 189/2017 a jeho uzneseniu zo 16. novembra 2017, nie je daná právomoc
ústavného súdu.
23. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane zákonných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
24. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 S 196/2017, 1 S 189/2017-170
zo 16. novembra 2017 bola prípustná kasačná sťažnosť ako opravný prostriedok, a preto
právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa ústavy,
listiny, dohovoru a dodatkového protokolu mal najvyšší súd ako kasačný súd. Tým je
zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba k tomu poznamenať,
že sťažovateľka možnosť podania kasačnej sťažnosti ako opravného prostriedku aj využila.
25. Odlišná je situácia vo vzťahu k zvyšnej časti sťažnosti, ktorú treba považovať
za zjavne neopodstatnenú.
26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, pripadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
27. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnom zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
28. Sťažovateľka je presvedčená, že ňou označené správne akty treba považovať
za individuálne správne akty, ktoré zasahujú, resp. môžu zasiahnuť do jej subjektívnych
práv, a ako také preto podliehajú prieskumnej právomoci v rámci správneho súdnictva.
29. Podľa názoru ústavného súdu právny názor vyslovený najvyšším súdom
je možné považovať za dostatočne zargumentovaný a presvedčivý. Nejaví známky
arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka zastáva
v uvedených súvislostiach odlišný právny názor, neznamená bez ďalšieho porušenie jej
označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.
30. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné zdôrazniť, že napadnuté správne akty sú
svojou povahou určitými listinnými dôkazmi, ktoré v konečnom dôsledku z hľadiska
ministerstva a agentúry, ako aj právneho názoru, ktorý zastávajú, smerujú k vydaniu
rozhodnutia v rámci správneho konania, ktorého obsahom by malo byť záväzné posúdenie
otázky, či sťažovateľka má alebo nemá poskytnuté finančné prostriedky vrátiť.
Treba k tomu poznamenať, že takéto správne konanie podľa údajov, ktoré má ústavný súd
od sťažovateľky k dispozícii, ešte pravdepodobne neprebieha (resp. prinajmenej
neprebiehalo v čase podania žaloby, resp. ústavnej sťažnosti).
31. S použitím určitej miery analógie možno poukázať na to, že ani v takých
sporových konaniach, v ktorých o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb
rozhodujú súdy (nie teda orgány verejnej správy, ktoré majú v právomoci rozhodovať nielen
o právach a povinnostiach iných subjektov, ale aj o svojich vlastných právach
a povinnostiach), produkovanie určitého dôkazu zo strany subjektu (resp. v prospech
subjektu), ktorý si uplatňuje sporný nárok, neznamená, že by už bolo vo veci rozhodnuté,
a to ani v prípade, že ide o taký dôkaz, ktorý by pri konečnom hodnotení mohol mať
za následok, že žalobe bude vyhovené.
32. Ako to už bolo naznačené, určitou osobitosťou správneho konania je, že správne
orgány sú oprávnené a povinné záväzným spôsobom rozhodovať aj o svojich vlastných
nárokoch. Sú teda akýmisi sudcami nielen vo vzájomných sporoch tretích subjektov,
ale aj v prípadoch záväzného posudzovania svojich vlastných nárokov. V uvedenom zmysle
teda „súdia“ aj samých seba (práve aj táto skutočnosť opodstatňuje existenciu správneho
súdnictva, ktoré je v poslednej inštancii oprávnené správnosť meritórnych záverov orgánov
verejnej správy preskúmať). V týchto prípadoch správne orgány môžu vystupovať preto
jednak ako oprávnené subjekty, ktoré si uplatňujú svoje verejnoprávne nároky
(v počiatočnej fáze pred začatím správneho konania), ale tiež ako vrchnostenské orgány
oprávnené rozhodnúť, či ich vlastný verejnoprávny nárok, ktorý si voči povinnému subjektu
uplatnili, je alebo nie je dôvodný, a v kladnom prípade záväzným a vykonateľným
rozhodnutím povinný subjekt na plnenie zaviazať (vo fáze nasledujúcej po začatí správneho
konania).
33. Možno zhrnúť, že niet dôvodu považovať konštatovania vyplývajúce
z napadnutých správnych aktov za rozhodnutia, ale skôr za podklady (dôkazy) pre budúce
rozhodnutie. Z listinných dôkazov predložených sťažovateľkou ústavnému súdu nevyplýva,
že by napadnutými správnymi aktmi boli sťažovateľke autoritatívnym spôsobom uložené
určité konkrétne povinnosti. Uloženie takýchto povinností (niečo dať, urobiť, strpieť, zdržať
sa, teda dare, facere, pati, omittere) by bolo nepochybne potrebné považovať
už za rozhodnutie, k čomu však v danom prípade nedošlo.
34. Treba uviesť, že v rámci predpokladateľného budúceho (prípadne možno
medzičasom už aj prebiehajúceho) správneho konania týkajúceho sa povinnosti
sťažovateľky vrátiť poskytnuté finančné prostriedky bude mať sťažovateľka možnosť brániť
sa vydaniu prípadného rozhodnutia v jej neprospech aj s poukazom na ňou tvrdené
pochybenia uvádzané v žalobe podanej krajskému súdu. Inými slovami, právny názor
najvyššieho súdu, ktorý napadnuté správne akty nepovažuje za rozhodnutia podliehajúce
súdnemu prieskumu, nijako neznamená, že by bola sťažovateľka v konečnom dôsledku
zbavená označených práv, a to v súvislosti s napadnutými správnymi aktmi. Prípadné
nezákonnosti v daných súvislostiach bude môcť totiž sťažovateľka uplatňovať nielen
v samotnom správnom konaní, ale aj v rámci správneho súdnictva.
35. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011
protokol o výsledku kontroly a zápisnicu o prerokovaní protokolu treba považovať
za rozhodnutia, ktoré sú preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Za spôsobilý predmet
súdneho prieskumu sa podľa ustálenej praxe už niekoľko rokov považujú aj povolenia alebo
aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy
ako právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 7 Správneho
poriadku. V rámci kontroly prichádza do úvahy preveriť opodstatnenosť námietok
ku kontrolným zisteniam, opodstatnené námietky zohľadniť a neopodstatnenosť námietok
písomne zdôvodniť. Možno uložiť aj povinnosť zistené nedostatky odstrániť. Protokol
o kontrole a zápisnicu o prerokovaní tohto protokolu treba bez ohľadu na ich formu
považovať za procesné úkony správneho orgánu, ktorých obsah má autoritatívny vzťah
k jeho adresátom a správny orgán v tomto prípade vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej
moci, nie iba v pozícii oznamovateľa.
36. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 57/2015 zo 14. februára 2017
(uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky v čiastke
6/2018 pod č. 57/2018) v prípade, že správny orgán vydal napadnutý úradný list vo forme
výzvy na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých podľa zákona č. 528/2008 Z. z.,
nemohol správny orgán zároveň uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, pretože
tu absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné
plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených (iba tvrdených)
skutočností.
37. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je nepochybné, že pri posudzovaní
rozhodujúcej právnej otázky vychádzal zo skoršieho publikovaného precedentného
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 57/2015 zo 14. februára 2017. Keďže so závermi
tohto uznesenia plne súhlasil, rozhodujúcu právnu otázku posúdil obdobne. Znamená to
vo svojich dôsledkoch, že konajúci senát najvyššieho súdu nemal zákonný dôvod postúpiť
vec na rozhodnutie veľkému senátu v zmysle § 22 Správneho súdneho poriadku. Zároveň
tým možno zo strany najvyššieho súdu považovať za dostatočne vysvetlené, prečo
rozhodujúcu právnu otázku neposúdil podľa intencií sťažovateľky, resp. podľa skoršej
judikatúry najvyššieho súdu. Ústavný súd poukazuje na túto skutočnosť aj napriek tomu, že
sťažovateľka námietku nepostúpenia veci na rozhodnutie veľkému senátu, ale ani s tým
súvisiacu námietku porušenia základného práva na zákonného sudcu explicitne neuplatnila.
38. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu