Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 179/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) prerokoval sťažnosť ,

, , ,

, , a ,

, , zastúpených advokátom JUDr.

Samuelom Baránikom, Podjavorinskej 7, Bratislava, ktorou namietajú porušenie základných

práv podľa a a 2 , práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. októbra

2018 a takto

rozhodol:

1. Základné právo , a

na súdnu ochranu podľa

a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. októbra 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. októbra 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky.

3. , a RNDr.

p r i z n á v a úhradu trov konania spolu v sume 509,58 € (slovom päťstodeväť

eur a päťdesiatosem centov), ktoré im j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý

uhradiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. Samuela Baránika, Podjavorinskej 7,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, , ,

, a , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

základných práv podľa a a 2 (ďalej

len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. júla 2017

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa správnou žalobou proti

inému zásahu orgánu verejnej správy domáhali, aby krajský súd zakázal žalovanému

(Okresný úrad Kysucké Nové Mesto, katastrálny odbor, pozn.) v záznamovom konaní trvať

na vyhotovení opravy uznesenia vydaného v dedičskom konaní (z dôvodu nesprávnosti

v ňom uvedených vlastníckych podielov poručiteľky, ktoré nevychádzajú z údajov katastra,

pozn.) a uložil mu vykonať zápis tohto uznesenia do katastra nehnuteľností formou

záznamu. Opierali sa pritom o rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 31. augusta 2016, ktorý zrušil opravné uznesenie v tejto veci s právnym

názorom, že veľkosť vlastníckych podielov nie je možné upravovať formou opravného

uznesenia, pretože nejde o chybu v písaní či počítaní ani inú zrejmú nesprávnosť, ale len

využitím riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Žalobcovia argumentovali, že

k zásahu do ich práv došlo tým, že žalovaný odmietol vykonať záznam vlastníckeho práva

dedičov na základe dedičského uznesenia do katastra nehnuteľností aj potom, ako bol

oboznámený s názorom krajského súdu, že opravu uznesenia nie je možné vykonať.

3. Krajský súd napadnutým uznesením konanie o tejto žalobe zastavil s poukazom

na zistenie neodstrániteľného nedostatku procesnej podmienky konania podľa § 99 písm. d)

[správne má byť uvedené písm. b), pozn.]. V odôvodnení

v podstatnom uviedol:

„Dedičské rozhodnutie č. D 364/93 bolo do katastra nehnuteľností

zapísané dňa 14.3.2007 pod č. 316/07. Notárka - JUDr. Daniela Šikutová poukázala

na výpisy z PKV č. 1968 a č. 366, v k. ú. , podľa ktorých je sporný

podiel poručiteľky uvádzaný v dotknutom dedičskom rozhodnutí správny, teda nesúhlasí

s potrebou opravy dedičského rozhodnutia č. D 35/1993 Dnot 3/1993. Žalovanému v konaní

č. Z 1038/2013 nebolo opätovne doručené dedičské rozhodnutie č. D 35/1993 Dnot

03/1993, ktoré by obsahovalo údaje evidované na , č. , k. ú.

ohľadne vlastníckeho práva poručiteľky p. , každé pod D 1

v podiele 4/24, ktoré sú v katastri nehnuteľností zapísané pod č. záznamu 865/01 zo dňa

27.6.2001 v súlade s rozhodnutím o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov

v intraviláne v katastrálnom území zo dňa 13.6.2001, vydaného

Okresným úradom Kysucké Nové Mesto, odbor pozemkový na pod B3 v podiele

3/24 na základe rozhodnutia o dedičstve č. D 364/93 zapísané do katastra nehnuteľností

dňa 14.3.2007 pod č. záznamu 316/07.

V konkrétnej veci nie je možné tento problém riešiť správnou žalobou, ale ak súdny

komisár konal a rozhodol o menšom rozsahu majetku, zvyšok je novoobjavené dedičstvo

a ak rozhodol o väčšom rozsahu ako poručiteľ vlastnil, ide o duplicitné vlastníctvo,

v prípade ktorého je na mieste sporové súdne konanie a nie správna žaloba proti inému

zásahu orgánov verejnej správy.

Dedičské konanie po poručiteľke je právoplatne skončené, t.j.

uznesenie o prejednaní dedičstva je právoplatné a vykonateľné, teda záväzné, pochybenia

v tomto konaní bolo možné napraviť iba v rámci riadneho a mimoriadneho prostriedku

a nie opravným uznesením, preto ho správne žalovaný (na zosúladenie údajov v listine

s údajmi katastra nehnuteľností) nezapísal záznamom do katastra nehnuteľností a zvolil

postup v súlade s ust. § 42 ods. 5 katastrálneho zákona. Z tohto dôvodu by sa žalobcovia

svojich práv mali domáhať sporovým súdnym konaním.“

4. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia kasačnú sťažnosť, ktorou namietali, že

zastavením konania bez naplnenia zákonných predpokladov a bez vecného prejednania

prípadu im bol znemožnený prístup k súdu, čím došlo k porušeniu ich práva na spravodlivé

konanie. K tomu uviedli, že z uznesenia nevyplýva, ktorú procesnú podmienku považuje

krajský súd za nesplnenú a zároveň neodstrániteľnú. Druhou sťažnostnou námietkou bolo

nesprávne právne posúdenie verejnoprávnej povahy konania, keďže ich krajský súd

v odôvodnení odkázal na sporové konanie vzťahujúce sa na súkromnoprávnu sféru.

5. Najvyšší súd napadnutým uznesením kasačnú sťažnosť sťažovateľov ako

nedôvodnú zamietol s tým, že nesprávne právne posúdenie by sa malo vzťahovať

na meritum veci, čo v danom prípade nebolo naplnené, a zároveň sa s právnym posúdením

veci krajským súdom v plnom rozsahu stotožnil:

„Kasačný súd musí vyjadriť súhlas so záverom krajského súdu, že dedičské konanie

po poručiteľke je právoplatne skončené, t. j. uznesenie o prejednaní

dedičstva je právoplatné a vykonateľné, teda záväzné, pochybenia v tomto konaní bolo

možné napraviť iba v rámci riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku a nie

opravným uznesením.

V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že žalovaný správne postupoval,

ak uznesenie o prejednaní dedičstva nezapísal záznamom do katastra nehnuteľností.

Ak súdny komisár konal a rozhodol o menšom rozsahu majetku, zvyšok je novoobjavené

dedičstvo a ak rozhodol o väčšom rozsahu majetku, ide o duplicitné vlastníctvo, v prípade

ktorého je namieste sporové súdne konanie.

Na tomto mieste kasačný súd zdôrazňuje, že údaje evidované na , č. ,

k. ú. ohľadne vlastníckeho práva poručiteľky ,

každé pod BI v podiele 4/24 sú v katastri nehnuteľností zapísané pod č. z. 865/01 zo dňa

27.06.2011 v súlade s rozhodnutím o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov

v intraviláne v katastrálnom území zo dňa 13.06.2001 vydaného

Okresným úradom Kysucké Nové Mesto odbor pozemkový a na pod B3 v podiele

3/24 na základe rozhodnutia o dedičstve č. D 364/93 zapísané do katastra nehnuteľností

dňa 14.03.2007 pod č. z. 316/07.

Na základe uvedeného kasačný súd dospel k záveru, že správny orgán postupoval

jednoznačne správne, keď v záznamovom konaní vedenom pod č. Z 1038/2013 nevykonal

zápis dedičského rozhodnutia uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. D 35/1993,

D not. 03/1993 zo dňa 23.12.2011. Správne teda postupoval krajský súd, keď konanie

o žalobe sťažovateľov zastavil s poukazom na ustanovenie § 99 ods. 1 písm. d/ S.s.p.,

z dôvodu nedostatku procesnej podmienky konania.

Sťažovatelia taktiež namietali, že správny súd sťažovateľom nesprávnym procesným

postupom znemožnil, aby uskutočnili im patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces.

... v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu nezistil

nedostatky právneho posúdenia v merite veci ani nesprávny procesný postup majúci

za následok porušenie práva na spravodlivý proces.

... v predmetnej veci nebolo možné postupovať inak, ako súhlasiť so závermi

prijatými krajským súdom v napadnutom rozhodnutí, že konanie bolo potrebné zastaviť

podľa § 99 písm. d/ S.s.p., nakoľko krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal

a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, a s ktorými sa

kasačný súd v celom rozsahu stotožňuje.

Preto, ak krajský súd dospel k záveru, že skutkový stav veci bol v správnom konaní

spoľahlivo zistený a postup žalovaného považoval za súladný so zákonom, bolo potrebné

rozhodnutie krajského súdu považovať za správne. Námietky sťažovateľov uvedené

v kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný súd ako neopodstatnené...“

6. Sťažovatelia ústavnou sťažnosťou vytýkajú uzneseniu krajského súdu, že porušuje

ich legitímne očakávania, ktoré v nich vzbudilo predošlé rozhodnutie krajského súdu

vo veci konania proti nečinnosti žalovaného (sp. zn. , pozn.), ktorým boli

odkázaní na konanie proti inému zásahu orgánu verejnej moci. Krajský súd však ich vec ani

v tomto type konania vecne neprejednal a konanie procesne zastavil bez toho, aby

špecifikoval, aký neodstrániteľný nedostatok podmienky konania vecnému prejednaniu

bráni.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že boli odkázaní na sporové konanie bez vysvetlenia,

o aký druh sporového konania ide, pričom ich spor so žalovaným má verejnoprávnu

povahu, a preto iné ako správne sporové konanie podľa ich názoru nie je prípustné.

Sťažovatelia ďalej argumentujú, že krajský súd neposúdil ich vec podľa relevantnej

procesnoprávnej normy, pretože ustanovenie

na ich prípad zjavne nedopadá.

Namietajú aj vadu vnútornej rozpornosti, keď na jednej strane krajský súd považuje

za správne, že žalovaný nezapísal dedičské uznesenie a vyzval na jeho opravu, a na druhej

strane krajský súd konštatuje, že opravu uznesenia nebolo možné vykonať. Tým sa

dostávajú sťažovatelia do neriešiteľnej situácie (riadne ani mimoriadne opravné prostriedky

už nemožno toho času podať, pozn.).

7. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia namietajú jeho

arbitrárnosť, keďže sa dôvodmi ich kasačnej sťažnosti nezaoberalo riadne:

„... nehľadiac na obsah kasačnej sťažnosti, Najvyšší súd nekriticky prevzal právne

závery Uznesenia Krajského súdu, dokonca sa rovnako Najvyšší súd odvoláva na aplikáciu

nesprávne označeného ustanovenia (napriek tomu, že sťažovatelia

v kasačnej sťažnosti upozorňovali na správne označenie, ktorým je ).

Podľa nášho názoru teda Najvyšší súd v danom prípade rezignoval na svoje zákonné

poslanie, aby preskúmal správnosť záverov správnych súdov, čím rovnako nenaplnil právo

sťažovateľov na súdnu ochranu.

Touto ústavnou sťažnosťou teda namietame aj porušenie , pretože

sťažovatelia sa dostali do situácie, v ktorej nemôžu dosiahnuť zápis právoplatného

rozhodnutia o dedičstve do katastra (ani sčasti), pretože orgán katastra ich odkazuje

na nevyhnutnosť vykonania opravy uznesenia o dedičstve v časti dvoch listov vlastníctva

a súdy zas konštatujú, že opravu nemožno vykonať. Tak Krajský súd, ako aj Najvyšší súd

teda vo svojich rozhodnutiach vôbec neprihliadli na to, že situácia sa pre sťažovateľov

stáva neriešiteľná a túto neriešiteľnosť súdy neodstránili, ale ju ešte viac prehĺbili.

Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale

účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je

verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

... Týmto súdy založili obraz formálneho výkonu spravodlivosti, bez reálnej snahy

nachádzať právo a spravodlivosť, iba s jednoznačnou snahou evidenčného vybavenia veci.

Tým, že súdy akceptovali stav, aký vznikol pri postupe orgánu katastra, v podstate aj

akceptovali to, že vlastnícke práva sťažovateľov k nehnuteľnostiam nebudú zapísané

v katastri a tým nebude ich vlastníctvo riadne evidované a všetkým orgánom a osobám

známe, nebude mu daná riadna ochrana, nakoľko zo zásady hodnovernosti a záväznosti

katastra vyplýva aj to, že vlastník v katastri neevidovaný sa nepovažuje za vlastníka, kým

nepreukáže opak. Inak povedané, nezapísané vlastníctvo k nehnuteľnosti nie je

plnohodnotné vlastníctvo, nie je postavené na roveň s ostatnými vlastníkmi. Týmto došlo aj

k porušeniu a Dodatkového protokolu, t.j. práva pokojne užívať

majetok.“

8. Sťažovatelia uviedli, že na ústnom pojednávaní ústavného súdu netrvajú,

a na základe citovanej sťažnostnej argumentácie navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo , a

na súdnu ochranu zaručené Slovenskej

republiky, právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa

, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo

vlastniť majetok podľa a právo na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.7.2017 sp.zn.

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2018 sp.zn.

porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.7.2017 sp. zn.

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2018 sp. zn.

sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú solidárne povinné

zaplatiť sťažovateľom vyčíslenú náhradu trov konania...“

9. Vec napadla ústavnému súdu 21. januára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Lajosovi Mészárosovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola

táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi

Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom senáte

ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš

Szigeti.

10. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 3. júla 2019 prijal sťažnosť

sťažovateľov na ďalšie konanie v časti, ktorou namietali porušenie označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a odmietol tú časť ústavnej sťažnosti, ktorou

namietali porušenie označených práv napadnutým uznesením krajského súdu z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prejednanie a rozhodnutie.

11. Po prijatí veci na ďalšie konanie sa na výzvu ústavného súdu k sťažnosti vyjadrila

predsedníčka najvyššieho súdu listom sp. zn. -102 z 25. júla 2019, v ktorom

vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu, a k meritu uviedla,

že zotrváva na doterajších záveroch vyslovených v napadnutom uznesení najvyššieho súdu

a ústavnú sťažnosť navrhla ako nedôvodnú zamietnuť.

12. Právny zástupca sťažovateľov v reakcii na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho

súdu podaním zo 14. augusta 2019 uviedol:

„Nesúhlasíme s názorom Najvyššieho súdu SR, keď tvrdí, že vec bola orgánom

katastra, ako aj správnym súdom posúdená správne. Zotrvávame na tvrdeniach uvedených

v ústavnej sťažnosti, že nemožno tolerovať stav, kedy sťažovatelia nie ich chybou majú

dedičské rozhodnutie s formálnym nedostatkom, ktoré však nie sú kompetentné orgány

ochotné ani čiastočne akceptovať, ani opraviť. Orgán katastra a súdy tak vytvorili vlastnou

činnosťou pre sťažovateľov neriešiteľnú situáciu, z ktorej neposkytli, nevysvetlili

sťažovateľom akékoľvek riešenie a východisko pre sťažovateľov iba viac uzatvárali

a obmedzovali. V priamom dôsledku tak sťažovateľom odopreli právo na dedenie

nehnuteľného majetku.“

Zároveň si týmto podaním sťažovatelia uplatnili náhradu trov konania za dva úkony

právnej služby v sume 509,56 €.

13. Vzhľadom na oznámenia predsedníčky najvyššieho súdu a právneho zástupcu

sťažovateľov (už v sťažnosti, pozn.), že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie, ústavný súd v súlade s o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Relevantná právna úprava, judikatúra a teoretické východiská

14. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 . V zmysle a zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

20. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

21. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je súčasťou obsahu práva

na spravodlivé súdne konanie aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (, ). Ani judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

22. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. (m. m. , ,

). Kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou

malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide

o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopreniu základných práv alebo slobôd

(m. m. , , , ).

23. Podľa (nadpis „Žalobná legitimácia“)

žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola ukrátená

na svojich právach alebo právom chránených záujmoch iným zásahom orgánu verejnej

správy priamo zameraným alebo vykonaným proti nej, prípadne priamo dotknutá jeho

následkami.

24. Ústavný súd považuje za vhodné pripomenúť rozdiel v aktívnej procesnej

a vecnej legitimácii žalobcu pri žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej moci, pretože

prejednávaný prípad nie je v súdnej praxi ojedinelý, pri ktorom bola základom procesných

problémov zámena procesnej a vecnej legitimácie žalobcu v konaní.

Podmienku aktívnej procesnej legitimácie na podanie žaloby (pozri bod 23 tohto

nálezu) splní žalobca samotným tvrdením o tom, že bol ukrátený na svojich vlastných

subjektívnych právach nezákonným zásahom orgánu verejnej moci bez ohľadu na to, či sa

jeho tvrdenie v neskoršom konaní preukáže ako pravdivé. Len nedostatok v (procesnej)

žalobnej legitimácii môže viesť k nemeritórnemu zastaveniu konania pre nesplnenie

procesných podmienok konania.

K tejto problematike Najvyšší správny súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn.

(podobne ako v rozsudku sp. zn. ) uvádza: «Vopred je nutné

uviesť, že žalobou proti nezákonnému zásahu sa môže podľa § 82 správneho poriadku

súdneho brániť každý, kto tvrdí, že bol priamo ukrátený na svojich právach nezákonným

zásahom, pokynom alebo donucovaním (ďalej len „zásah“) správneho orgánu, ktorý nie je

rozhodnutím, a bol zameraný priamo proti nemu alebo v jeho dôsledku bolo proti nemu

priamo zasiahnuté, pokiaľ trvá zásah alebo jeho dôsledky alebo hrozí jeho opakovanie.»

Ak sa po meritórnom preskúmaní veci zistí, že namietaný faktický zásah správneho

orgánu nie je nezákonným, ale riadnym úradným postupom, ktorý sa zároveň úplne

samozrejme a objektívne nemôže prejaviť protiprávnym ukrátením na subjektívnych

právach žalobcu, je účelnejšie odvíjať argumentáciu zamietnutia žaloby od neexistencie

tvrdeného protiprávneho zásahu z dôvodu jeho zákonnosti.

Môže však nastať aj situácia, že namietaný postup orgánu verejnej moci je skutočne

nezákonný, avšak sa neprejaví vo sfére subjektívnych práv žalobcu (lebo sa napr.

v skutočnosti dotkol práv iného subjektu). V takom prípade pôjde o rýdzi nedostatok

aktívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že sa v konaní preukázalo, že u žalobcu reálne

nedošlo k tvrdenému ukráteniu na subjektívnych právach v súvislosti s nezákonným

zásahom. Tento záver je ale výsledkom meritórneho prieskumu, ktorý sa musí prejaviť

vo výrokovej časti rozhodnutia súdu zamietnutím žaloby.

Prípadná interpretácia žalobnej legitimácie v tomto type konania, ktorá by viedla

k tomu, že by sa predpokladalo (vyžadovalo od žalobcu) aj unesenie dôkazného bremena

k svojmu tvrdeniu o ukrátení na právach už ako súčasť žalobnej (procesnej) legitimácie

na podanie žaloby a od zistenia jeho neunesenia by sa spätne odvodzoval nedostatok

procesnej legitimácie ako neodstrániteľná podmienka konania, by vyústila jednak v úplnú

nadbytočnosť právnej úpravy o meritórnom zamietnutí žaloby (čo má byť výsledok

neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu k tvrdenému ukráteniu na právach), a zároveň

duplicitu posudzovania tých istých skutočností pri zisťovaní podmienok konania a pri

meritórnom rozhodovaní.

III.

Právne posúdenie veci

25. Podstatou sťažnostnej argumentácie je, že sťažovateľom bol podľa ich tvrdenia

v napadnutom konaní znemožnení prístup k súdu, vec nebola posúdená podľa relevantnej

právnej normy, boli porušené ich legitímne očakávania na poskytnutie súdnej ochrany

správnym súdom a najvyšší súd posúdil ich kasačnú sťažnosť arbitrárne, bez vecného

zaoberania sa sťažnostnými námietkami. Z právneho hľadiska považujú svoju situáciu

za bezvýchodiskovú a poskytnutie súdnej ochrany tak bolo len čisto formálne.

26. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnostnou argumentáciou a prílohami

sťažnosti konštatuje, že výrok uznesenia krajského súdu celkom zjavne nekorešponduje

jeho odôvodneniu. Z výroku vyplýva, že konanie o žalobe sťažovateľov bolo procesne

zastavené pre nesplnenie podmienky konania, ktorá nebola bližšie (explicitne)

špecifikovaná v odôvodnení ani vo výroku rozhodnutia. Z odôvodnenia naopak vyplýva, že

sa krajský súd vecou zaoberal meritórne a dospel k presvedčivému záveru, že žalovaný

postupoval správne, keď sporné dedičské uznesenie nezapísal záznamom do katastra, a

preto mu petitom navrhovanú povinnosť nemožno uložiť. Inak povedané, vec meritórne

preskúmal a dospel k záveru, že nejde o nezákonný zásah orgánu verejnej moci do práv

sťažovateľov, ale správny úradný postup. Uvedenému zisteniu by však koreloval výrok o

meritórnom zamietnutí žaloby ako nedôvodnej.

27. Aj kasačný súd preskúmal vec meritórne a dospel k vecnej správnosti posúdenia

veci krajským súdom, ale ani sám neuviedol žiadnu konkrétnu procesnú podmienku

konania, ktorá nebola naplnená. Kasačný súd teda neposkytol odpoveď na zásadnú kasačnú

námietku sťažovateľov o absencii relevantného odôvodnenia procesného zastavenia konania

v napadnutom uznesení krajského súdu. Nedostatky poskytnutej súdnej ochrany zo strany

najvyššieho súdu teda nezodpovedajú právu sťažovateľov na riadne odôvodnenie

rozhodnutia zodpovedaním ťažiskových otázok a na aplikáciu relevantnej procesnej normy

v ich veci ako významných súčastí práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Na tomto

základe vyslovil ústavný súd porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).

28. K namietaným legitímnym očakávaniam založeným predošlým rozhodnutím

v konaní o nečinnosti orgánu verejnej správy nepatrí očakávanie úspechu v konaní (o žalobe

proti inému zásahu), ale len očakávanie prípustnosti tejto žaloby. Vzhľadom na uvedené

závery o poskytnutí materiálneho (meritórneho) prieskumu veci všeobecnými súdmi

(napriek zneniu výroku, pozn.) ústavný súd nemôže konštatovať pnutie napadnutého

uznesenia s právom sťažovateľov na prístup k súdu vo veci preskúmania zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa , preto v tejto časti sťažnosti

nevyhovel výrokom 4 tohto nálezu.

29. Ústavný súd tiež nezistil takú vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ktorá

by signalizovala možnosť porušenia hmotného základného práva vlastniť majetok podľa

a podľa dodatkového protokolu, preto v tejto časti ústavnej

sťažnosti nevyhovel výrokom 4 tohto nálezu.

30. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovatelia poukazujú

na bezvýchodiskovosť ich právnej situácie, ústavný súd upriamuje pozornosť na obsah

napadnutého uznesenia, z ktorého je zrejmé, že nápravu evidenčného stavu vlastníctva je

toho času možné dosiahnuť konaním o určenie vlastníctva k sporným podielom

na nehnuteľnostiach, a nie v rámci správneho súdnictva. Vzhľadom na to, že právny

zástupca sťažovateľov je osobou znalou práva, ústavný súd sa domnieva, že mu je známe,

že určovacia žaloba nesmeruje proti orgánom verejnej moci vykonávajúcim evidenciu

katastra nehnuteľností. Zároveň ústavný súd nespúšťa zo zreteľa zásadu, že bdelým patrí

právo, a tento komplikovaný procesný postup s cieľom dosiahnuť nápravu bol aj dôsledkom

včasného nevyužitia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov vo vzťahu

k rozhodnutiu o dedičstve.

IV.

Ďalší postup v napadnutom konaní

31. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

32. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené sťažovateľmi

označené základné práva, ústavný súd podľa a podľa

a ods. 3 ich zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

(bod 2 výroku tohto nálezu).

33. V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu vo veci rozhodnúť správnym

znením výroku, ktorému bude zodpovedať obsah odôvodnenia.

V.

Trovy konania

34. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

35. Sťažovatelia si v konaní uplatnili nárok na náhradu trov konania pred ústavným

súdom v rozsahu dvoch úkonov právnej služby vykonaných v prospech každého z nich

v roku 2019.

36. Ústavný súd v zmysle rozhodol o náhrade

trov konania sťažovateľom, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním.

Náhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie

sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. a)

a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

37. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak

ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

38. Tarifná odmena za každý úkon vykonaný v roku 2019 v prospech troch

sťažovateľov predstavuje sumu 244,99 € a režijný paušál k úkonu po 9,80 €, čo spolu za dva

úkony predstavuje sumu 509,58 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

39. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 62 zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

40. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2019