Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 179/2019
PDF · 293.29 KB
No categories available
II. ÚS 179/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) prerokoval sťažnosť ,
, , ,
, , a ,
, , zastúpených advokátom JUDr.
Samuelom Baránikom, Podjavorinskej 7, Bratislava, ktorou namietajú porušenie základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžk 43/2017 z 24. októbra
2018 a takto
rozhodol:
1. Základné právo , a
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10 Sžk 43/2017 z 24. októbra 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžk 43/2017
z 24. októbra 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky.
3. , a RNDr.
p r i z n á v a úhradu trov konania spolu v sume 509,58 € (slovom päťstodeväť
eur a päťdesiatosem centov), ktoré im j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý
uhradiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. Samuela Baránika, Podjavorinskej 7,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, , ,
, a , ,
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžk 43/2017
z 24. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Sa 12/2017 z 31. júla 2017
(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa správnou žalobou proti
inému zásahu orgánu verejnej správy domáhali, aby krajský súd zakázal žalovanému
(Okresný úrad Kysucké Nové Mesto, katastrálny odbor, pozn.) v záznamovom konaní trvať
na vyhotovení opravy uznesenia vydaného v dedičskom konaní (z dôvodu nesprávnosti
v ňom uvedených vlastníckych podielov poručiteľky, ktoré nevychádzajú z údajov katastra,
pozn.) a uložil mu vykonať zápis tohto uznesenia do katastra nehnuteľností formou
záznamu. Opierali sa pritom o rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
10 CoD 9/2016 z 31. augusta 2016, ktorý zrušil opravné uznesenie v tejto veci s právnym
názorom, že veľkosť vlastníckych podielov nie je možné upravovať formou opravného
uznesenia, pretože nejde o chybu v písaní či počítaní ani inú zrejmú nesprávnosť, ale len
využitím riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Žalobcovia argumentovali, že
k zásahu do ich práv došlo tým, že žalovaný odmietol vykonať záznam vlastníckeho práva
dedičov na základe dedičského uznesenia do katastra nehnuteľností aj potom, ako bol
oboznámený s názorom krajského súdu, že opravu uznesenia nie je možné vykonať.
3. Krajský súd napadnutým uznesením konanie o tejto žalobe zastavil s poukazom
na zistenie neodstrániteľného nedostatku procesnej podmienky konania podľa § 99 písm. d)
Správneho súdneho poriadku [správne má byť uvedené písm. b), pozn.]. V odôvodnení
v podstatnom uviedol:
„Dedičské rozhodnutie č. D 364/93 Dnot 94/93 bolo do katastra nehnuteľností
zapísané dňa 14.3.2007 pod č. 316/07. Notárka - JUDr. Daniela Šikutová poukázala
na výpisy z PKV č. 1968 a č. 366, v k. ú. , podľa ktorých je sporný
podiel poručiteľky uvádzaný v dotknutom dedičskom rozhodnutí správny, teda nesúhlasí
s potrebou opravy dedičského rozhodnutia č. D 35/1993 Dnot 3/1993. Žalovanému v konaní
č. Z 1038/2013 nebolo opätovne doručené dedičské rozhodnutie č. D 35/1993 Dnot
03/1993, ktoré by obsahovalo údaje evidované na , č. , k. ú.
ohľadne vlastníckeho práva poručiteľky p. , každé pod D 1
v podiele 4/24, ktoré sú v katastri nehnuteľností zapísané pod č. záznamu 865/01 zo dňa
27.6.2001 v súlade s rozhodnutím o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov
v intraviláne v katastrálnom území zo dňa 13.6.2001, vydaného
Okresným úradom Kysucké Nové Mesto, odbor pozemkový na pod B3 v podiele
3/24 na základe rozhodnutia o dedičstve č. D 364/93 zapísané do katastra nehnuteľností
dňa 14.3.2007 pod č. záznamu 316/07.
V konkrétnej veci nie je možné tento problém riešiť správnou žalobou, ale ak súdny
komisár konal a rozhodol o menšom rozsahu majetku, zvyšok je novoobjavené dedičstvo
a ak rozhodol o väčšom rozsahu ako poručiteľ vlastnil, ide o duplicitné vlastníctvo,
v prípade ktorého je na mieste sporové súdne konanie a nie správna žaloba proti inému
zásahu orgánov verejnej správy.
Dedičské konanie po poručiteľke je právoplatne skončené, t.j.
uznesenie o prejednaní dedičstva je právoplatné a vykonateľné, teda záväzné, pochybenia
v tomto konaní bolo možné napraviť iba v rámci riadneho a mimoriadneho prostriedku
a nie opravným uznesením, preto ho správne žalovaný (na zosúladenie údajov v listine
s údajmi katastra nehnuteľností) nezapísal záznamom do katastra nehnuteľností a zvolil
postup v súlade s ust. § 42 ods. 5 katastrálneho zákona. Z tohto dôvodu by sa žalobcovia
svojich práv mali domáhať sporovým súdnym konaním.“
4. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia kasačnú sťažnosť, ktorou namietali, že
zastavením konania bez naplnenia zákonných predpokladov a bez vecného prejednania
prípadu im bol znemožnený prístup k súdu, čím došlo k porušeniu ich práva na spravodlivé
konanie. K tomu uviedli, že z uznesenia nevyplýva, ktorú procesnú podmienku považuje
krajský súd za nesplnenú a zároveň neodstrániteľnú. Druhou sťažnostnou námietkou bolo
nesprávne právne posúdenie verejnoprávnej povahy konania, keďže ich krajský súd
v odôvodnení odkázal na sporové konanie vzťahujúce sa na súkromnoprávnu sféru.
5. Najvyšší súd napadnutým uznesením kasačnú sťažnosť sťažovateľov ako
nedôvodnú zamietol s tým, že nesprávne právne posúdenie by sa malo vzťahovať
na meritum veci, čo v danom prípade nebolo naplnené, a zároveň sa s právnym posúdením
veci krajským súdom v plnom rozsahu stotožnil:
„Kasačný súd musí vyjadriť súhlas so záverom krajského súdu, že dedičské konanie
po poručiteľke je právoplatne skončené, t. j. uznesenie o prejednaní
dedičstva je právoplatné a vykonateľné, teda záväzné, pochybenia v tomto konaní bolo
možné napraviť iba v rámci riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku a nie
opravným uznesením.
V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že žalovaný správne postupoval,
ak uznesenie o prejednaní dedičstva nezapísal záznamom do katastra nehnuteľností.
Ak súdny komisár konal a rozhodol o menšom rozsahu majetku, zvyšok je novoobjavené
dedičstvo a ak rozhodol o väčšom rozsahu majetku, ide o duplicitné vlastníctvo, v prípade
ktorého je namieste sporové súdne konanie.
Na tomto mieste kasačný súd zdôrazňuje, že údaje evidované na , č. ,
k. ú. ohľadne vlastníckeho práva poručiteľky ,
každé pod BI v podiele 4/24 sú v katastri nehnuteľností zapísané pod č. z. 865/01 zo dňa
27.06.2011 v súlade s rozhodnutím o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov
v intraviláne v katastrálnom území zo dňa 13.06.2001 vydaného
Okresným úradom Kysucké Nové Mesto odbor pozemkový a na pod B3 v podiele
3/24 na základe rozhodnutia o dedičstve č. D 364/93 zapísané do katastra nehnuteľností
dňa 14.03.2007 pod č. z. 316/07.
Na základe uvedeného kasačný súd dospel k záveru, že správny orgán postupoval
jednoznačne správne, keď v záznamovom konaní vedenom pod č. Z 1038/2013 nevykonal
zápis dedičského rozhodnutia uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. D 35/1993,
D not. 03/1993 zo dňa 23.12.2011. Správne teda postupoval krajský súd, keď konanie
o žalobe sťažovateľov zastavil s poukazom na ustanovenie § 99 ods. 1 písm. d/ S.s.p.,
z dôvodu nedostatku procesnej podmienky konania.
Sťažovatelia taktiež namietali, že správny súd sťažovateľom nesprávnym procesným
postupom znemožnil, aby uskutočnili im patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.
... v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu nezistil
nedostatky právneho posúdenia v merite veci ani nesprávny procesný postup majúci
za následok porušenie práva na spravodlivý proces.
... v predmetnej veci nebolo možné postupovať inak, ako súhlasiť so závermi
prijatými krajským súdom v napadnutom rozhodnutí, že konanie bolo potrebné zastaviť
podľa § 99 písm. d/ S.s.p., nakoľko krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal
a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, a s ktorými sa
kasačný súd v celom rozsahu stotožňuje.
Preto, ak krajský súd dospel k záveru, že skutkový stav veci bol v správnom konaní
spoľahlivo zistený a postup žalovaného považoval za súladný so zákonom, bolo potrebné
rozhodnutie krajského súdu považovať za správne. Námietky sťažovateľov uvedené
v kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný súd ako neopodstatnené...“
6. Sťažovatelia ústavnou sťažnosťou vytýkajú uzneseniu krajského súdu, že porušuje
ich legitímne očakávania, ktoré v nich vzbudilo predošlé rozhodnutie krajského súdu
vo veci konania proti nečinnosti žalovaného (sp. zn. 21 S 83/2015, pozn.), ktorým boli
odkázaní na konanie proti inému zásahu orgánu verejnej moci. Krajský súd však ich vec ani
v tomto type konania vecne neprejednal a konanie procesne zastavil bez toho, aby
špecifikoval, aký neodstrániteľný nedostatok podmienky konania vecnému prejednaniu
bráni.
Sťažovatelia ďalej namietajú, že boli odkázaní na sporové konanie bez vysvetlenia,
o aký druh sporového konania ide, pričom ich spor so žalovaným má verejnoprávnu
povahu, a preto iné ako správne sporové konanie podľa ich názoru nie je prípustné.
Sťažovatelia ďalej argumentujú, že krajský súd neposúdil ich vec podľa relevantnej
procesnoprávnej normy, pretože ustanovenie § 99 písm. d) Správneho súdneho poriadku
na ich prípad zjavne nedopadá.
Namietajú aj vadu vnútornej rozpornosti, keď na jednej strane krajský súd považuje
za správne, že žalovaný nezapísal dedičské uznesenie a vyzval na jeho opravu, a na druhej
strane krajský súd konštatuje, že opravu uznesenia nebolo možné vykonať. Tým sa
dostávajú sťažovatelia do neriešiteľnej situácie (riadne ani mimoriadne opravné prostriedky
už nemožno toho času podať, pozn.).
7. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia namietajú jeho
arbitrárnosť, keďže sa dôvodmi ich kasačnej sťažnosti nezaoberalo riadne:
„... nehľadiac na obsah kasačnej sťažnosti, Najvyšší súd nekriticky prevzal právne
závery Uznesenia Krajského súdu, dokonca sa rovnako Najvyšší súd odvoláva na aplikáciu
nesprávne označeného ustanovenia § 99 písm. d) SSP (napriek tomu, že sťažovatelia
v kasačnej sťažnosti upozorňovali na správne označenie, ktorým je § 99 písm. b) SSP).
Podľa nášho názoru teda Najvyšší súd v danom prípade rezignoval na svoje zákonné
poslanie, aby preskúmal správnosť záverov správnych súdov, čím rovnako nenaplnil právo
sťažovateľov na súdnu ochranu.
Touto ústavnou sťažnosťou teda namietame aj porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, pretože
sťažovatelia sa dostali do situácie, v ktorej nemôžu dosiahnuť zápis právoplatného
rozhodnutia o dedičstve do katastra (ani sčasti), pretože orgán katastra ich odkazuje
na nevyhnutnosť vykonania opravy uznesenia o dedičstve v časti dvoch listov vlastníctva
a súdy zas konštatujú, že opravu nemožno vykonať. Tak Krajský súd, ako aj Najvyšší súd
teda vo svojich rozhodnutiach vôbec neprihliadli na to, že situácia sa pre sťažovateľov
stáva neriešiteľná a túto neriešiteľnosť súdy neodstránili, ale ju ešte viac prehĺbili.
Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale
účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je
verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
... Týmto súdy založili obraz formálneho výkonu spravodlivosti, bez reálnej snahy
nachádzať právo a spravodlivosť, iba s jednoznačnou snahou evidenčného vybavenia veci.
Tým, že súdy akceptovali stav, aký vznikol pri postupe orgánu katastra, v podstate aj
akceptovali to, že vlastnícke práva sťažovateľov k nehnuteľnostiam nebudú zapísané
v katastri a tým nebude ich vlastníctvo riadne evidované a všetkým orgánom a osobám
známe, nebude mu daná riadna ochrana, nakoľko zo zásady hodnovernosti a záväznosti
katastra vyplýva aj to, že vlastník v katastri neevidovaný sa nepovažuje za vlastníka, kým
nepreukáže opak. Inak povedané, nezapísané vlastníctvo k nehnuteľnosti nie je
plnohodnotné vlastníctvo, nie je postavené na roveň s ostatnými vlastníkmi. Týmto došlo aj
k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu, t.j. práva pokojne užívať
majetok.“
8. Sťažovatelia uviedli, že na ústnom pojednávaní ústavného súdu netrvajú,
a na základe citovanej sťažnostnej argumentácie navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo , a
na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa
čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.7.2017 sp.zn.
25Sa 12/2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2018 sp.zn.
10Sžk 43/2017 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.7.2017 sp. zn. 25Sa 12/2017
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2018 sp. zn. 10Sžk 43/2017
sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú solidárne povinné
zaplatiť sťažovateľom vyčíslenú náhradu trov konania...“
9. Vec napadla ústavnému súdu 21. januára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi Lajosovi Mészárosovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola
táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi
Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom senáte
ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš
Szigeti.
10. Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 179/2019 z 3. júla 2019 prijal sťažnosť
sťažovateľov na ďalšie konanie v časti, ktorou namietali porušenie označených práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a odmietol tú časť ústavnej sťažnosti, ktorou
namietali porušenie označených práv napadnutým uznesením krajského súdu z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prejednanie a rozhodnutie.
11. Po prijatí veci na ďalšie konanie sa na výzvu ústavného súdu k sťažnosti vyjadrila
predsedníčka najvyššieho súdu listom sp. zn. KP 3/2019-102 z 25. júla 2019, v ktorom
vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu, a k meritu uviedla,
že zotrváva na doterajších záveroch vyslovených v napadnutom uznesení najvyššieho súdu
a ústavnú sťažnosť navrhla ako nedôvodnú zamietnuť.
12. Právny zástupca sťažovateľov v reakcii na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho
súdu podaním zo 14. augusta 2019 uviedol:
„Nesúhlasíme s názorom Najvyššieho súdu SR, keď tvrdí, že vec bola orgánom
katastra, ako aj správnym súdom posúdená správne. Zotrvávame na tvrdeniach uvedených
v ústavnej sťažnosti, že nemožno tolerovať stav, kedy sťažovatelia nie ich chybou majú
dedičské rozhodnutie s formálnym nedostatkom, ktoré však nie sú kompetentné orgány
ochotné ani čiastočne akceptovať, ani opraviť. Orgán katastra a súdy tak vytvorili vlastnou
činnosťou pre sťažovateľov neriešiteľnú situáciu, z ktorej neposkytli, nevysvetlili
sťažovateľom akékoľvek riešenie a východisko pre sťažovateľov iba viac uzatvárali
a obmedzovali. V priamom dôsledku tak sťažovateľom odopreli právo na dedenie
nehnuteľného majetku.“
Zároveň si týmto podaním sťažovatelia uplatnili náhradu trov konania za dva úkony
právnej služby v sume 509,56 €.
13. Vzhľadom na oznámenia predsedníčky najvyššieho súdu a právneho zástupcu
sťažovateľov (už v sťažnosti, pozn.), že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Relevantná právna úprava, judikatúra a teoretické východiská
14. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa § 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to
vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti
mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
20. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
21. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je súčasťou obsahu práva
na spravodlivé súdne konanie aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Ani judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
22. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). Kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou
malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide
o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopreniu základných práv alebo slobôd
(m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 358/08).
23. Podľa § 254 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (nadpis „Žalobná legitimácia“)
žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola ukrátená
na svojich právach alebo právom chránených záujmoch iným zásahom orgánu verejnej
správy priamo zameraným alebo vykonaným proti nej, prípadne priamo dotknutá jeho
následkami.
24. Ústavný súd považuje za vhodné pripomenúť rozdiel v aktívnej procesnej
a vecnej legitimácii žalobcu pri žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej moci, pretože
prejednávaný prípad nie je v súdnej praxi ojedinelý, pri ktorom bola základom procesných
problémov zámena procesnej a vecnej legitimácie žalobcu v konaní.
Podmienku aktívnej procesnej legitimácie na podanie žaloby (pozri bod 23 tohto
nálezu) splní žalobca samotným tvrdením o tom, že bol ukrátený na svojich vlastných
subjektívnych právach nezákonným zásahom orgánu verejnej moci bez ohľadu na to, či sa
jeho tvrdenie v neskoršom konaní preukáže ako pravdivé. Len nedostatok v (procesnej)
žalobnej legitimácii môže viesť k nemeritórnemu zastaveniu konania pre nesplnenie
procesných podmienok konania.
K tejto problematike Najvyšší správny súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn.
2 Aps 3/2004 (podobne ako v rozsudku sp. zn. 2 Ans 1/2004) uvádza: «Vopred je nutné
uviesť, že žalobou proti nezákonnému zásahu sa môže podľa § 82 správneho poriadku
súdneho brániť každý, kto tvrdí, že bol priamo ukrátený na svojich právach nezákonným
zásahom, pokynom alebo donucovaním (ďalej len „zásah“) správneho orgánu, ktorý nie je
rozhodnutím, a bol zameraný priamo proti nemu alebo v jeho dôsledku bolo proti nemu
priamo zasiahnuté, pokiaľ trvá zásah alebo jeho dôsledky alebo hrozí jeho opakovanie.»
Ak sa po meritórnom preskúmaní veci zistí, že namietaný faktický zásah správneho
orgánu nie je nezákonným, ale riadnym úradným postupom, ktorý sa zároveň úplne
samozrejme a objektívne nemôže prejaviť protiprávnym ukrátením na subjektívnych
právach žalobcu, je účelnejšie odvíjať argumentáciu zamietnutia žaloby od neexistencie
tvrdeného protiprávneho zásahu z dôvodu jeho zákonnosti.
Môže však nastať aj situácia, že namietaný postup orgánu verejnej moci je skutočne
nezákonný, avšak sa neprejaví vo sfére subjektívnych práv žalobcu (lebo sa napr.
v skutočnosti dotkol práv iného subjektu). V takom prípade pôjde o rýdzi nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že sa v konaní preukázalo, že u žalobcu reálne
nedošlo k tvrdenému ukráteniu na subjektívnych právach v súvislosti s nezákonným
zásahom. Tento záver je ale výsledkom meritórneho prieskumu, ktorý sa musí prejaviť
vo výrokovej časti rozhodnutia súdu zamietnutím žaloby.
Prípadná interpretácia žalobnej legitimácie v tomto type konania, ktorá by viedla
k tomu, že by sa predpokladalo (vyžadovalo od žalobcu) aj unesenie dôkazného bremena
k svojmu tvrdeniu o ukrátení na právach už ako súčasť žalobnej (procesnej) legitimácie
na podanie žaloby a od zistenia jeho neunesenia by sa spätne odvodzoval nedostatok
procesnej legitimácie ako neodstrániteľná podmienka konania, by vyústila jednak v úplnú
nadbytočnosť právnej úpravy o meritórnom zamietnutí žaloby (čo má byť výsledok
neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu k tvrdenému ukráteniu na právach), a zároveň
duplicitu posudzovania tých istých skutočností pri zisťovaní podmienok konania a pri
meritórnom rozhodovaní.
III.
Právne posúdenie veci
25. Podstatou sťažnostnej argumentácie je, že sťažovateľom bol podľa ich tvrdenia
v napadnutom konaní znemožnení prístup k súdu, vec nebola posúdená podľa relevantnej
právnej normy, boli porušené ich legitímne očakávania na poskytnutie súdnej ochrany
správnym súdom a najvyšší súd posúdil ich kasačnú sťažnosť arbitrárne, bez vecného
zaoberania sa sťažnostnými námietkami. Z právneho hľadiska považujú svoju situáciu
za bezvýchodiskovú a poskytnutie súdnej ochrany tak bolo len čisto formálne.
26. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnostnou argumentáciou a prílohami
sťažnosti konštatuje, že výrok uznesenia krajského súdu celkom zjavne nekorešponduje
jeho odôvodneniu. Z výroku vyplýva, že konanie o žalobe sťažovateľov bolo procesne
zastavené pre nesplnenie podmienky konania, ktorá nebola bližšie (explicitne)
špecifikovaná v odôvodnení ani vo výroku rozhodnutia. Z odôvodnenia naopak vyplýva, že
sa krajský súd vecou zaoberal meritórne a dospel k presvedčivému záveru, že žalovaný
postupoval správne, keď sporné dedičské uznesenie nezapísal záznamom do katastra, a
preto mu petitom navrhovanú povinnosť nemožno uložiť. Inak povedané, vec meritórne
preskúmal a dospel k záveru, že nejde o nezákonný zásah orgánu verejnej moci do práv
sťažovateľov, ale správny úradný postup. Uvedenému zisteniu by však koreloval výrok o
meritórnom zamietnutí žaloby ako nedôvodnej.
27. Aj kasačný súd preskúmal vec meritórne a dospel k vecnej správnosti posúdenia
veci krajským súdom, ale ani sám neuviedol žiadnu konkrétnu procesnú podmienku
konania, ktorá nebola naplnená. Kasačný súd teda neposkytol odpoveď na zásadnú kasačnú
námietku sťažovateľov o absencii relevantného odôvodnenia procesného zastavenia konania
v napadnutom uznesení krajského súdu. Nedostatky poskytnutej súdnej ochrany zo strany
najvyššieho súdu teda nezodpovedajú právu sťažovateľov na riadne odôvodnenie
rozhodnutia zodpovedaním ťažiskových otázok a na aplikáciu relevantnej procesnej normy
v ich veci ako významných súčastí práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Na tomto
základe vyslovil ústavný súd porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).
28. K namietaným legitímnym očakávaniam založeným predošlým rozhodnutím
v konaní o nečinnosti orgánu verejnej správy nepatrí očakávanie úspechu v konaní (o žalobe
proti inému zásahu), ale len očakávanie prípustnosti tejto žaloby. Vzhľadom na uvedené
závery o poskytnutí materiálneho (meritórneho) prieskumu veci všeobecnými súdmi
(napriek zneniu výroku, pozn.) ústavný súd nemôže konštatovať pnutie napadnutého
uznesenia s právom sťažovateľov na prístup k súdu vo veci preskúmania zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, preto v tejto časti sťažnosti
nevyhovel výrokom 4 tohto nálezu.
29. Ústavný súd tiež nezistil takú vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ktorá
by signalizovala možnosť porušenia hmotného základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto v tejto časti ústavnej
sťažnosti nevyhovel výrokom 4 tohto nálezu.
30. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovatelia poukazujú
na bezvýchodiskovosť ich právnej situácie, ústavný súd upriamuje pozornosť na obsah
napadnutého uznesenia, z ktorého je zrejmé, že nápravu evidenčného stavu vlastníctva je
toho času možné dosiahnuť konaním o určenie vlastníctva k sporným podielom
na nehnuteľnostiach, a nie v rámci správneho súdnictva. Vzhľadom na to, že právny
zástupca sťažovateľov je osobou znalou práva, ústavný súd sa domnieva, že mu je známe,
že určovacia žaloba nesmeruje proti orgánom verejnej moci vykonávajúcim evidenciu
katastra nehnuteľností. Zároveň ústavný súd nespúšťa zo zreteľa zásadu, že bdelým patrí
právo, a tento komplikovaný procesný postup s cieľom dosiahnuť nápravu bol aj dôsledkom
včasného nevyužitia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov vo vzťahu
k rozhodnutiu o dedičstve.
IV.
Ďalší postup v napadnutom konaní
31. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
32. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené sťažovateľmi
označené základné práva, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 133 ods. 2
a ods. 3 zákona o ústavnom súde ich zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
(bod 2 výroku tohto nálezu).
33. V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu vo veci rozhodnúť správnym
znením výroku, ktorému bude zodpovedať obsah odôvodnenia.
V.
Trovy konania
34. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
35. Sťažovatelia si v konaní uplatnili nárok na náhradu trov konania pred ústavným
súdom v rozsahu dvoch úkonov právnej služby vykonaných v prospech každého z nich
v roku 2019.
36. Ústavný súd v zmysle § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol o náhrade
trov konania sťažovateľom, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním.
Náhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie
sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. a)
a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
37. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak
ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
38. Tarifná odmena za každý úkon vykonaný v roku 2019 v prospech troch
sťažovateľov predstavuje sumu 244,99 € a režijný paušál k úkonu po 9,80 €, čo spolu za dva
úkony predstavuje sumu 509,58 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
39. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 62 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
40. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2019