Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 429/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Ivana Fiačana (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , ,

zastúpenej Mgr. Ivanou Hodálovou, advokátska kancelária, Dunajská 48, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Bratislava III č. k. -216 z 23. októbra 2014, rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -249 z 24. augusta 2016 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť sťažovateľky o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. -216

z 23. októbra 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-249 z 24. augusta 2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. apríla 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bol v roku 1990

pridelený služobný (pôvodne podnikový) byt, umiestnený v objekte materskej školy, keďže

sťažovateľka v tom čase pracovala ako učiteľka na základnej škole. Od roku 1993 začala

pracovať na Ministerstve školstva a vedy Slovenskej republiky, a preto Školská správa

Bratislava III podala na okresnom súde návrh na privolenie k výpovedi z nájmu

predmetného bytu, keďže išlo o byt služobný a potrebovala ho pre vlastné účely.

Rozhodnutím okresného súdu sp. zn. z 20. marca 1995 v spojení

s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. novembra 1995 súd

privolil k výpovedi z nájmu predmetného bytu sťažovateľke a zaviazal ju byt vypratať

a odovzdať do 15 dní od pridelenia náhradného bytu. Od tohto súdneho rozhodnutia správca

bytov neuskutočnil žiadne kroky k vyprataniu sťažovateľky s tým, že nedisponuje žiadnym

voľným náhradným bytom, ktorý by mohol sťažovateľke ponúknuť.

Sťažovateľka sa návrhom z 27. februára 2012 domáhala, aby okresný súd uložil

odporcovi, mestskej časti Bratislava-Nové Mesto (právnemu nástupcovi Školskej správy

Bratislava III), povinnosť uzatvoriť s ňou nájomnú zmluvu na konkrétne sťažovateľkou

určený náhradný byt s eventuálnym petitom zaplatenia jej čiastky 110 000 €.

3. Okresný súd namietaným rozsudkom č. k. -216 z 23. októbra 2014

návrh v celom rozsahu zamietol a nepriznal odporcovi náhradu trov konania. Proti rozsudku

okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. -249 z 24. augusta 2016 rozsudok súdu

prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Na základe dovolania podaného sťažovateľkou vo veci rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2019 tak, že dovolanie zamietol

a sťažovateľke nepriznal právo na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti rozsiahlo opisuje okolnosti pridelenia bytu

a riešenie jej bytovej otázky. Poukazuje na skutočnosť, že mala vedomosť o tom,

že žalovaný má k dispozícii minimálne jeden primeraný náhradný byt, ktorý jej odmietol

prideliť, preto podala žalobu, ktorou sa domáhala, aby jej žalovaný pridelil byt definovaný

v žalobe eventuálne, aby jej zaplatil finančnú sumu v hodnote bytu.

5. Sťažovateľka uvádza: «Sťažovateľka má za to, že dovolací súd sa dostatočne

nezaoberal nastolenou právnou otázkou, navyše sa odklonil od nastolenej právnej otázky,

keď riešil, či môže súd uložiť strane sporu povinnosť prideliť druhej strane sporu náhradný

byt a nie, či možno strane sporu uložiť lehotu, do ktorej má strana sporu povinnosť prideliť

druhej strane sporu náhradný byt. Sťažovateľka si dovoľuje pripomenúť, že žalobou sa

domáhala určenia lehoty pre žalovaného na splnenie povinnosti, t.j. pridelenia náhradného

bytu, a to na skutkovom základe, že žalovaný mal k dispozícii najmenej jeden primeraný

náhradný byt, opierajúc žalobu o ustanovenie . Dovolací súd, ako aj prvostupňový

a odvolací súd (ďalej aj „všeobecné súdy“) zamietli žalobu sťažovateľky na tom základe, že

pridelenie primeraného náhradného bytu sťažovateľke nepovažovali za povinnosť

žalovaného, ale za podmienku, ktorú má žalovaný splniť, ak uplatní vvpratávaciu žalobu

voči sťažovateľke podľa , teda exekúciu. Riadne zdôvodnenie, prečo v danom

prípade nemožno aplikovať ustanovenie ako to navrhovala sťažovateľka, tiež

prečo považujú rozhodnutie o pridelení primeraného náhradného bytu za podmienku a nie

povinnosť žalovaného a prečo v danom prípade má byť aplikovaná vypratávacia žaloba,

však v odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov absentuje. Dovolací súd uviedol, že

neexistuje súdne rozhodnutie, ktoré by reflektovalo ani čiastočne v konaní nastolený stav,

a preto je dôvodné očakávať, že sa súdy vysporiadajú s nastolenou právnou otázkou

dostatočne presvedčivo. Podľa názoru sťažovateľky najmä odôvodnenie rozsudku

dovolacieho súdu nespĺňa kritériá stanovené v , nakoľko je len

jednoduchým konštatovaním bez bližšieho zdôvodnenia a neobsahuje jasne a výstižne

vysvetlenie ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán. Viac ako

otázkou možnosti určenia lehoty žalovanému sa dovolací súd zaoberal otázkou aký hmotno-

právny vzťah vznikol medzi sťažovateľkou a žalovaným, keď uviedol nový hmotno-právny

vzťah, ktorého obsahom je „právo žalobkyne bývať v byte do pridelenia náhradného bytu

a tomu zodpovedajúcej povinnosti žalovanej výkon práva na bývanie žalobkyne“, avšak

z odôvodnenia nie je zrejmé, prečo tento nový hmotno-právny vzťah je prekážkou určenia

lehoty pre žalovaného...

Keďže žiadosti sťažovateľky adresované žalovanému, ktoré sa týkali vykonania

právoplatného rozsudku boli žalovaným odmietnuté, napriek tomu, že mal dostatok

primeraných náhradných bytov, mohlo byť východiskom/riešením tohto stavu súdom určená

lehota žalovanému, resp. súdom priznaná náhrada za nevykonanie právoplatného rozsudku.

... ak sa sťažovateľka domáhala určenia lehoty pre žalovaného na poskytnutie primeraného

náhradného bytu, všeobecné súdy mali dať jasnú odpoveď, prečo nemožno aplikovať § 564

, ani inú právnu normu a odôvodnenie malo byť tak presvedčivé, aby bolo

nespochybniteľné, že sa všeobecné súdy vysporiadali s predmetom žaloby správne. Podľa

názoru sťažovateľky sa mali všeobecné súdy dôsledne zaoberať aj súvisiacimi otázkami, a

to napr. o aký druh právoplatného rozsudku opierala sťažovateľka svoj nárok, mali vysloviť

či ho považujú za rozsudok na plnenie, resp. iný druh rozsudku, ale predovšetkým mali

uviesť dostatočnú argumentáciu pre vylúčenie, resp. použitie ust. . Podľa názoru

sťažovateľky mali rozhodnutia všeobecných súdov obsahovať aj vysporiadanie sa s otázkou

vykonania právoplatného rozsudku, pretože by malo byť v prvom rade v záujme súdnej

moci, aby ňou vydané rozsudky boli aj vykonané a neostali len na papieri. Jednoduchým

konštatovaním, že žalovaný nemá povinnosť poskytnúť sťažovateľke náhradný byt

všeobecné súdy nesplnili povinnosť zabezpečiť efektívnu ochranu práv garantovaných

SR a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách, čomu by mal zodpovedať aj výklad a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov...»

6. Sťažovateľka je toho názoru, že nedostatočné odôvodnenie rozsudkov

všeobecných súdov sa týka nemožnosti aplikácie ustanovenia § 564 Občianskeho

zákonníka, všeobecné súdy nedali presvedčivú odpoveď na to, čo bolo predmetom žaloby,

teda prečo nemožno žalovanému určiť lehotu na poskytnutie náhradného bytu. Všeobecné

súdy tiež nepoukázali na to, v čom vidia rozdielny právny základ primárneho

a eventuálneho petitu a len túto skutočnosť konštatovali.

Sťažovateľka rozsiahlo poukazuje na skutkové okolnosti veci, správanie sa

žalovaného pri jej snahe o vyriešenie pridelenia bytu, uprednostňovanie iných osôb

pri prideľovaní bytov, svoje vyradenie z poradovníka na pridelenie bytu, poukazuje na svoje

osobné pomery a situáciu od podania žiadosti o pridelenie bytu v roku 1987. Zdôrazňuje, že

v čase, keď žiadala o pridelenie bytu, právna úprava osobného užívania bytov garantovala

občanom náležite uspokojovať ich bytové potreby a vtedajší právny režim bytov

prideľovaných zo štátnej bytovej výstavby umožňoval vysoký štandard ochrany užívacích

práv nájomníkov. Poukazuje na to, že ako štátny zamestnanec nemôže podnikať a jej príjmy

sú teda obmedzené, pričom sama sa starala o svoje maloleté deti.

Sťažovateľka uvádza, že „Všeobecné súdy tým, že sa jasne nevyjadrili k predmetu

žaloby, t. j. možnosti určenia lehoty žalovanému na poskytnutie náhradného byt, neposkytli

dostatočne presvedčivé odpovede a nepokúsili sa hľadať možnosť vykonania právoplatného

rozsudku, v ktorej súvislosti sa nezaoberali možnosťou aplikovať na základe analógie iné

pramene práva, teda iné právne normy, prípadne judikáty alebo ustálenú právnu teóriu pre

sťažovateľku znamená, že sa naďalej nachádza v právnej neistote ohľadne tak citlivej

oblasti akou je bývanie zastávajúce kľúčové miesto v sociálnej a ekonomickej politike

spoločnosti, ale so zreteľom na historický, spoločenský a právny kontext, jej aj zmarili

príležitosť, ktorá bola vytvorená pre iných občanov, a ktorú vysoké percento občanov

využilo.“.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III sp.zn. dňa 23.10.2014; rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. -249zo dňa 24.08.2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. zo dňa 30.04.2019 porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp.zn. dňa

23.10.2014; rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -249zo dňa

24.08.2016 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa

30.04.2019 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava III.

3. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

2.100,00 EUR (slovom: dvetisícsto eur), ktoré sú povinní Okresný súd Bratislava III,

Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky vyplatiť jej spoločne

a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatností tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej

republiky sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľke trovy konania za 2

úkony (príprava a prevzatie, vypracovanie ústavnej sťažnosti), čo spolu s režijným

paušálom predstavuje sumu 359,42 EUR (slovom tristopäťdesiatdeväť eur a štyridsaťdva

centov), a to na účet právneho zástupcu sťažovateľky - Mgr. Ivany Hodálovej, advokátky,

Dunajská 48,811 08 Bratislava.“

II.

Relevantné ustanovenia právnych prepisov

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)

na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

14. Podľa ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka,

určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými

mravmi.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

15. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že namietaným rozsudkom

okresného súdu č. k. -216 z 23. októbra 2014, rozsudkom krajského súdu č. k.

-249 z 24. augusta 2016 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. apríla 2019 boli porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Sťažovateľka namieta

- nedostatočné odôvodnenie rozsudkov všeobecných súdov, pokiaľ ide o aplikáciu

; absenciu presvedčivej odpovede na to, čo bolo predmetom

žaloby, teda prečo nemožno žalovanému určiť lehotu na poskytnutie náhradného bytu.

- všeobecné súdy tiež nepoukázali na to, v čom vidia rozdielny právny základ

sťažovateľkou navrhovaného primárneho a eventuálneho petitu.

III. 1 K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa a

ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -216 z 23. októbra 2014

a rozsudkom krajského súdu č. k. -249 z 24. augusta 2016

16. Právomoc ústavného súdu podľa je založená na princípe

subsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane

označených základných práv a slobôd sťažovateľov (porušenie ktorých sa namieta)

nerozhoduje iný (všeobecný) súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu v konaní

o ústavných sťažnostiach predstavuje ústavný príkaz a zaväzuje každú fyzickú a právnickú

osobu. Ak teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že

o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa je oprávnený rozhodovať iný súd

na základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy v systéme všeobecného

súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.

17. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej

porušenie jej základných práv a slobôd označeným rozsudkom okresného súdu, ktorý

vo veci rozhodoval ako súd prvej inštancie, ústavný súd zistil existenciu práve takejto

situácie, pretože proti jeho rozhodnutiu mala sťažovateľka k dispozícii účinný právny

prostriedok na ochranu svojich základných práv a slobôd poskytovaný zákonom

(odvolanie), ktorý aj využila, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Odvolanie predstavuje

účinný právny prostriedok, prostredníctvom ktorého bol následne krajský súd povinný

vecne preskúmať toto rozhodnutie okresného súdu a o odvolaní sťažovateľky rozhodnúť.

18. Vzhľadom na to, že na zabezpečenie účinnej ochrany svojich základných práv

mala sťažovateľka k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy, bolo potrebné jej

ústavnú sťažnosť v tejto časti vo vzťahu k namietanému rozsudku okresného súdu č. k.

-216 z 23. októbra 2014 odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

19. V časti ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie svojich základných práv

namietaným rozsudkom krajského súdu č. k. -249 z 24. augusta 2016 mala

sťažovateľka k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich základných práv

a slobôd poskytovaný zákonom (dovolanie), ktorý taktiež využila, pričom najvyšší súd

namietaný rozsudok krajského súdu meritórne preskúmal. Preto bolo potrebné ústavnú

sťažnosť v časti namietajúcej rozsudok krajského súdu č. k. -216 z 23. októbra

2014 odmietnuť podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu.

III. 2 K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa a

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2019

20. Namietaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla

2019 bolo dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. -249

z 24. augusta 2016 zamietnuté ako nedôvodné.

21. Najvyšší súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci zo strany krajského súdu

a s jeho právnymi závermi sa stotožnil.

Krajský súd sa v namietanom rozsudku č. k. -249 z 24. augusta 2016

vyjadril k podstate sporu v bodoch 8 a 12 až 15, na ktoré ústavný súd v podrobnostiach

poukazuje.

22. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 30. apríla 2019

k argumentom sťažovateľky uviedol:

„13. Neexistuje súdne rozhodnutie, ktoré by reflektovalo ani čiastočne v konaní

nastolený stav, t.j. žalobu žalobkyne domáhajúceho sa pridelenia primeraného náhradného

bytu hoci o privolenie výpovedi z nájmu bytu a vyprataní už bolo rozhodnuté.

Konštitutívnym rozsudkom súdu, ktorým sa privoľuje k výpovedi z nájmu bytu a ukladá

žalovanému povinnosť byt vypratať po zabezpečení bytovej náhrady, sa súčasne zakladá

nový hmotno-právny vzťah medzi účastníkmi, ktorého charakteristickým obsahom je právo

bývania, ktoré trvá do času zabezpečenia bytovej náhrady, nevzniká bez ďalšieho zo

zákona, vzniká právoplatným súdnym rozhodnutím. Právny vzťah založený rozsudkom,

ktorého obsahom je právo bývania do zabezpečenia bytovej náhrady nielen, že nevzniká zo

zákona, ale zo zákona nemôže ani zaniknúť, či zmeniť sa. Obsahom právneho vzťahu, ktorý

je predmetom sporu a ktorý bol založený uvedeným právoplatným rozsudkom Obvodného

súdu Bratislava III je právo žalobkyne bývať v byte do pridelenia náhradného bytu a tomu

zodpovedajúca povinnosť žalovanej výkon práva na bývanie žalobkyne. S poukazom

na ustanovenia a nárok dovolateľky nie je dôvodný,

neopierajúci sa o hmotné právo, resp. o iné zákonné ustanovenia.

14. Pokiaľ ide o eventuálny petit žalobkyne, dovolací súd dodáva, že podstatou

eventuálneho petitu je návrh na prisúdenie jedného nároku (napr. vydanie veci), a ak by

toto vydanie nebolo možné (napr. preto, že sa vec zničila, stratila), návrh na relutárnu

(peňažnú) náhradu (prisúdenie sumy peňazí, obvykle vo výške náhrady škody). Ak

rozhoduje podľa druhého subsidiámeho petitu, prvý petit zamietne. Naopak, ak súd

rozhodné podľa prvého (primárneho) petitu, o druhom petite už nerozhoduje. (Uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Napokon treba uviesť, že druhý nárok

žalobkyne je takisto nedôvodný a neopierajúci sa o hmotné právo.

15. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie

dovolateľky neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu (na dôvody,

ktoré poukazuje dovolací súd), ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nedôvodné dovolanie zamietol podľa ustanovenia

.“

23. Z už citovaného (predtým zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

24. Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už

uviedol, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s

právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

25. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

26. Ústavný súd konštatuje, že podstata sťažovateľkiných námietok vo vzťahu

k rozhodnutiam všeobecných súdov sa týka toho, že nie je zrejmé, prečo sa vo veci

neaplikovalo ustanovenie , prečo nemožno žalovanému určiť

lehotu na poskytnutie náhradného bytu a tiež spôsob vysporiadania sa s eventuálnym

petitom.

27. Ako je zrejmé z citovaných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu, krajský

súd sa odvolacími námietkami sťažovateľky riadne zaoberal a s jej argumentáciou sa

vysporiadal. V citovanom bode 14 rozsudku dal krajský súd sťažovateľke jednoznačnú

odpoveď týkajúcu sa nemožnosti aplikácie , keď poukázal

na to, že povinnosť žalovanej zabezpečiť sťažovateľke náhradný byt nastupuje až vtedy,

keď si žalovaná uplatní voči sťažovateľke vypratanie bytu, t. j. ak chce žalovaná dosiahnuť

vypratanie a odovzdanie bytu. Keďže žalovanú nemožno nútiť, aby si uplatnila voči

sťažovateľke splnenie jej povinnosti byt vypratať, nemožno jej ani určiť lehotu na splnenie

tomuto predchádzajúcej podmienky poskytnutia náhradného bytu v zmysle § 564

tak, ako sa domáhala sťažovateľka.

Krajský súd sa vyjadril aj k námietke nevyhovenia eventuálnemu petitu ako

náhradného plnenia v podobe finančnej kompenzácie zodpovedajúcej kúpnej cene bytu, keď

vyslovil, že tento nárok nemá žiaden právny základ, keďže v danej veci ide o povinnosť

žalovanej zabezpečiť sťažovateľke náhradný byt, ak si uplatní svoje právo ju vysťahovať

(nájomný vzťah sťažovateľky k bytu), a teda nie o vlastnícky vzťah sťažovateľky k bytu,

ktorý by zodpovedal kompenzácii vo výške jeho hodnoty.

28. Najvyšší súd sa s odôvodnením namietaného rozsudku krajského súdu v plnom

stotožnil, potvrdil právne názory krajského súdu a naopak, zamietol nároky sťažovateľky

ako nedôvodné, neopierajúce sa o hmotné právo.

Najvyšší súd sa tak vyjadril k skutkovým okolnostiam sporu a právnej stránke veci,

pričom ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú,

ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom sťažovateľky

podľa a podľa dohovoru, ako to sťažovateľka tvrdí vo svojej

sťažnosti. Najvyšší súd aplikoval na zistený skutkový stav relevantnú zákonnú úpravu

a vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľky. Z namietaného

rozsudku je zrejmé, akými úvahami sa najvyšší súd riadil pri právnom posudzovaní veci.

Závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo

zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne

zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom všeobecných súdov

v predmetnej veci nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti,

resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku.

29. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť

k záveru o ich porušení.

30. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu