Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 429/2019
PDF · 267.61 KB
No categories available
I. ÚS 429/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Ivana Fiačana (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , ,
zastúpenej Mgr. Ivanou Hodálovou, advokátska kancelária, Dunajská 48, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III č. k. 9 C 19/2012-216 z 23. októbra 2014, rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 362/2015-249 z 24. augusta 2016 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 143/2017 z 30. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť sťažovateľky o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 19/2012-216
z 23. októbra 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
7 Co 362/2015-249 z 24. augusta 2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 143/2017 z 30. apríla 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bol v roku 1990
pridelený služobný (pôvodne podnikový) byt, umiestnený v objekte materskej školy, keďže
sťažovateľka v tom čase pracovala ako učiteľka na základnej škole. Od roku 1993 začala
pracovať na Ministerstve školstva a vedy Slovenskej republiky, a preto Školská správa
Bratislava III podala na okresnom súde návrh na privolenie k výpovedi z nájmu
predmetného bytu, keďže išlo o byt služobný a potrebovala ho pre vlastné účely.
Rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 12 C 81/94 z 20. marca 1995 v spojení
s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co 322/95 z 30. novembra 1995 súd
privolil k výpovedi z nájmu predmetného bytu sťažovateľke a zaviazal ju byt vypratať
a odovzdať do 15 dní od pridelenia náhradného bytu. Od tohto súdneho rozhodnutia správca
bytov neuskutočnil žiadne kroky k vyprataniu sťažovateľky s tým, že nedisponuje žiadnym
voľným náhradným bytom, ktorý by mohol sťažovateľke ponúknuť.
Sťažovateľka sa návrhom z 27. februára 2012 domáhala, aby okresný súd uložil
odporcovi, mestskej časti Bratislava-Nové Mesto (právnemu nástupcovi Školskej správy
Bratislava III), povinnosť uzatvoriť s ňou nájomnú zmluvu na konkrétne sťažovateľkou
určený náhradný byt s eventuálnym petitom zaplatenia jej čiastky 110 000 €.
3. Okresný súd namietaným rozsudkom č. k. 9 C 19/2012-216 z 23. októbra 2014
návrh v celom rozsahu zamietol a nepriznal odporcovi náhradu trov konania. Proti rozsudku
okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie.
Krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co 362/2015-249 z 24. augusta 2016 rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Na základe dovolania podaného sťažovateľkou vo veci rozhodol najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 143/2017 z 30. apríla 2019 tak, že dovolanie zamietol
a sťažovateľke nepriznal právo na náhradu trov dovolacieho konania.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti rozsiahlo opisuje okolnosti pridelenia bytu
a riešenie jej bytovej otázky. Poukazuje na skutočnosť, že mala vedomosť o tom,
že žalovaný má k dispozícii minimálne jeden primeraný náhradný byt, ktorý jej odmietol
prideliť, preto podala žalobu, ktorou sa domáhala, aby jej žalovaný pridelil byt definovaný
v žalobe eventuálne, aby jej zaplatil finančnú sumu v hodnote bytu.
5. Sťažovateľka uvádza: «Sťažovateľka má za to, že dovolací súd sa dostatočne
nezaoberal nastolenou právnou otázkou, navyše sa odklonil od nastolenej právnej otázky,
keď riešil, či môže súd uložiť strane sporu povinnosť prideliť druhej strane sporu náhradný
byt a nie, či možno strane sporu uložiť lehotu, do ktorej má strana sporu povinnosť prideliť
druhej strane sporu náhradný byt. Sťažovateľka si dovoľuje pripomenúť, že žalobou sa
domáhala určenia lehoty pre žalovaného na splnenie povinnosti, t.j. pridelenia náhradného
bytu, a to na skutkovom základe, že žalovaný mal k dispozícii najmenej jeden primeraný
náhradný byt, opierajúc žalobu o ustanovenie § 564 OZ. Dovolací súd, ako aj prvostupňový
a odvolací súd (ďalej aj „všeobecné súdy“) zamietli žalobu sťažovateľky na tom základe, že
pridelenie primeraného náhradného bytu sťažovateľke nepovažovali za povinnosť
žalovaného, ale za podmienku, ktorú má žalovaný splniť, ak uplatní vvpratávaciu žalobu
voči sťažovateľke podľa § 126 OZ, teda exekúciu. Riadne zdôvodnenie, prečo v danom
prípade nemožno aplikovať ustanovenie § 564 OZ ako to navrhovala sťažovateľka, tiež
prečo považujú rozhodnutie o pridelení primeraného náhradného bytu za podmienku a nie
povinnosť žalovaného a prečo v danom prípade má byť aplikovaná vypratávacia žaloba,
však v odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov absentuje. Dovolací súd uviedol, že
neexistuje súdne rozhodnutie, ktoré by reflektovalo ani čiastočne v konaní nastolený stav,
a preto je dôvodné očakávať, že sa súdy vysporiadajú s nastolenou právnou otázkou
dostatočne presvedčivo. Podľa názoru sťažovateľky najmä odôvodnenie rozsudku
dovolacieho súdu nespĺňa kritériá stanovené v § 220 ods. 2 CSP, nakoľko je len
jednoduchým konštatovaním bez bližšieho zdôvodnenia a neobsahuje jasne a výstižne
vysvetlenie ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán. Viac ako
otázkou možnosti určenia lehoty žalovanému sa dovolací súd zaoberal otázkou aký hmotno-
právny vzťah vznikol medzi sťažovateľkou a žalovaným, keď uviedol nový hmotno-právny
vzťah, ktorého obsahom je „právo žalobkyne bývať v byte do pridelenia náhradného bytu
a tomu zodpovedajúcej povinnosti žalovanej výkon práva na bývanie žalobkyne“, avšak
z odôvodnenia nie je zrejmé, prečo tento nový hmotno-právny vzťah je prekážkou určenia
lehoty pre žalovaného...
Keďže žiadosti sťažovateľky adresované žalovanému, ktoré sa týkali vykonania
právoplatného rozsudku boli žalovaným odmietnuté, napriek tomu, že mal dostatok
primeraných náhradných bytov, mohlo byť východiskom/riešením tohto stavu súdom určená
lehota žalovanému, resp. súdom priznaná náhrada za nevykonanie právoplatného rozsudku.
... ak sa sťažovateľka domáhala určenia lehoty pre žalovaného na poskytnutie primeraného
náhradného bytu, všeobecné súdy mali dať jasnú odpoveď, prečo nemožno aplikovať § 564
OZ, ani inú právnu normu a odôvodnenie malo byť tak presvedčivé, aby bolo
nespochybniteľné, že sa všeobecné súdy vysporiadali s predmetom žaloby správne. Podľa
názoru sťažovateľky sa mali všeobecné súdy dôsledne zaoberať aj súvisiacimi otázkami, a
to napr. o aký druh právoplatného rozsudku opierala sťažovateľka svoj nárok, mali vysloviť
či ho považujú za rozsudok na plnenie, resp. iný druh rozsudku, ale predovšetkým mali
uviesť dostatočnú argumentáciu pre vylúčenie, resp. použitie ust. § 564 OZ. Podľa názoru
sťažovateľky mali rozhodnutia všeobecných súdov obsahovať aj vysporiadanie sa s otázkou
vykonania právoplatného rozsudku, pretože by malo byť v prvom rade v záujme súdnej
moci, aby ňou vydané rozsudky boli aj vykonané a neostali len na papieri. Jednoduchým
konštatovaním, že žalovaný nemá povinnosť poskytnúť sťažovateľke náhradný byt
všeobecné súdy nesplnili povinnosť zabezpečiť efektívnu ochranu práv garantovaných
Ústavou SR a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách, čomu by mal zodpovedať aj výklad a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov...»
6. Sťažovateľka je toho názoru, že nedostatočné odôvodnenie rozsudkov
všeobecných súdov sa týka nemožnosti aplikácie ustanovenia § 564 Občianskeho
zákonníka, všeobecné súdy nedali presvedčivú odpoveď na to, čo bolo predmetom žaloby,
teda prečo nemožno žalovanému určiť lehotu na poskytnutie náhradného bytu. Všeobecné
súdy tiež nepoukázali na to, v čom vidia rozdielny právny základ primárneho
a eventuálneho petitu a len túto skutočnosť konštatovali.
Sťažovateľka rozsiahlo poukazuje na skutkové okolnosti veci, správanie sa
žalovaného pri jej snahe o vyriešenie pridelenia bytu, uprednostňovanie iných osôb
pri prideľovaní bytov, svoje vyradenie z poradovníka na pridelenie bytu, poukazuje na svoje
osobné pomery a situáciu od podania žiadosti o pridelenie bytu v roku 1987. Zdôrazňuje, že
v čase, keď žiadala o pridelenie bytu, právna úprava osobného užívania bytov garantovala
občanom náležite uspokojovať ich bytové potreby a vtedajší právny režim bytov
prideľovaných zo štátnej bytovej výstavby umožňoval vysoký štandard ochrany užívacích
práv nájomníkov. Poukazuje na to, že ako štátny zamestnanec nemôže podnikať a jej príjmy
sú teda obmedzené, pričom sama sa starala o svoje maloleté deti.
Sťažovateľka uvádza, že „Všeobecné súdy tým, že sa jasne nevyjadrili k predmetu
žaloby, t. j. možnosti určenia lehoty žalovanému na poskytnutie náhradného byt, neposkytli
dostatočne presvedčivé odpovede a nepokúsili sa hľadať možnosť vykonania právoplatného
rozsudku, v ktorej súvislosti sa nezaoberali možnosťou aplikovať na základe analógie iné
pramene práva, teda iné právne normy, prípadne judikáty alebo ustálenú právnu teóriu pre
sťažovateľku znamená, že sa naďalej nachádza v právnej neistote ohľadne tak citlivej
oblasti akou je bývanie zastávajúce kľúčové miesto v sociálnej a ekonomickej politike
spoločnosti, ale so zreteľom na historický, spoločenský a právny kontext, jej aj zmarili
príležitosť, ktorá bola vytvorená pre iných občanov, a ktorú vysoké percento občanov
využilo.“.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III sp.zn. 9 C 19/2012-216zo dňa 23.10.2014; rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 7 Co 362/2015-249zo dňa 24.08.2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. 1 Cdo 143/2017 zo dňa 30.04.2019 porušené boli.
2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 9 C 19/2012-216zo dňa
23.10.2014; rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 362/2015-249zo dňa
24.08.2016 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 Cdo 143/2017 zo dňa
30.04.2019 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava III.
3. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
2.100,00 EUR (slovom: dvetisícsto eur), ktoré sú povinní Okresný súd Bratislava III,
Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky vyplatiť jej spoločne
a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatností tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava III, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej
republiky sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľke trovy konania za 2
úkony (príprava a prevzatie, vypracovanie ústavnej sťažnosti), čo spolu s režijným
paušálom predstavuje sumu 359,42 EUR (slovom tristopäťdesiatdeväť eur a štyridsaťdva
centov), a to na účet právneho zástupcu sťažovateľky - Mgr. Ivany Hodálovej, advokátky,
Dunajská 48,811 08 Bratislava.“
II.
Relevantné ustanovenia právnych prepisov
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)
na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
14. Podľa § 564 Občianskeho zákonníka ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka,
určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými
mravmi.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
15. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že namietaným rozsudkom
okresného súdu č. k. 9 C 19/2012-216 z 23. októbra 2014, rozsudkom krajského súdu č. k.
7 Co 362/2015-249 z 24. augusta 2016 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 143/2017 z 30. apríla 2019 boli porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Sťažovateľka namieta
- nedostatočné odôvodnenie rozsudkov všeobecných súdov, pokiaľ ide o aplikáciu
§ 564 Občianskeho zákonníka; absenciu presvedčivej odpovede na to, čo bolo predmetom
žaloby, teda prečo nemožno žalovanému určiť lehotu na poskytnutie náhradného bytu.
- všeobecné súdy tiež nepoukázali na to, v čom vidia rozdielny právny základ
sťažovateľkou navrhovaného primárneho a eventuálneho petitu.
III. 1 K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 19/2012-216 z 23. októbra 2014
a rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 362/2015-249 z 24. augusta 2016
16. Právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe
subsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane
označených základných práv a slobôd sťažovateľov (porušenie ktorých sa namieta)
nerozhoduje iný (všeobecný) súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu v konaní
o ústavných sťažnostiach predstavuje ústavný príkaz a zaväzuje každú fyzickú a právnickú
osobu. Ak teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že
o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa je oprávnený rozhodovať iný súd
na základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy v systéme všeobecného
súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.
17. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej
porušenie jej základných práv a slobôd označeným rozsudkom okresného súdu, ktorý
vo veci rozhodoval ako súd prvej inštancie, ústavný súd zistil existenciu práve takejto
situácie, pretože proti jeho rozhodnutiu mala sťažovateľka k dispozícii účinný právny
prostriedok na ochranu svojich základných práv a slobôd poskytovaný zákonom
(odvolanie), ktorý aj využila, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Odvolanie predstavuje
účinný právny prostriedok, prostredníctvom ktorého bol následne krajský súd povinný
vecne preskúmať toto rozhodnutie okresného súdu a o odvolaní sťažovateľky rozhodnúť.
18. Vzhľadom na to, že na zabezpečenie účinnej ochrany svojich základných práv
mala sťažovateľka k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy, bolo potrebné jej
ústavnú sťažnosť v tejto časti vo vzťahu k namietanému rozsudku okresného súdu č. k.
9 C 19/2012-216 z 23. októbra 2014 odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
19. V časti ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie svojich základných práv
namietaným rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 362/2015-249 z 24. augusta 2016 mala
sťažovateľka k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich základných práv
a slobôd poskytovaný zákonom (dovolanie), ktorý taktiež využila, pričom najvyšší súd
namietaný rozsudok krajského súdu meritórne preskúmal. Preto bolo potrebné ústavnú
sťažnosť v časti namietajúcej rozsudok krajského súdu č. k. 9 C 19/2012-216 z 23. októbra
2014 odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu.
III. 2 K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 143/2017 z 30. apríla 2019
20. Namietaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 143/2017 z 30. apríla
2019 bolo dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 362/2015-249
z 24. augusta 2016 zamietnuté ako nedôvodné.
21. Najvyšší súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci zo strany krajského súdu
a s jeho právnymi závermi sa stotožnil.
Krajský súd sa v namietanom rozsudku č. k. 7 Co 362/2015-249 z 24. augusta 2016
vyjadril k podstate sporu v bodoch 8 a 12 až 15, na ktoré ústavný súd v podrobnostiach
poukazuje.
22. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 1 Cdo 143/2017 z 30. apríla 2019
k argumentom sťažovateľky uviedol:
„13. Neexistuje súdne rozhodnutie, ktoré by reflektovalo ani čiastočne v konaní
nastolený stav, t.j. žalobu žalobkyne domáhajúceho sa pridelenia primeraného náhradného
bytu hoci o privolenie výpovedi z nájmu bytu a vyprataní už bolo rozhodnuté.
Konštitutívnym rozsudkom súdu, ktorým sa privoľuje k výpovedi z nájmu bytu a ukladá
žalovanému povinnosť byt vypratať po zabezpečení bytovej náhrady, sa súčasne zakladá
nový hmotno-právny vzťah medzi účastníkmi, ktorého charakteristickým obsahom je právo
bývania, ktoré trvá do času zabezpečenia bytovej náhrady, nevzniká bez ďalšieho zo
zákona, vzniká právoplatným súdnym rozhodnutím. Právny vzťah založený rozsudkom,
ktorého obsahom je právo bývania do zabezpečenia bytovej náhrady nielen, že nevzniká zo
zákona, ale zo zákona nemôže ani zaniknúť, či zmeniť sa. Obsahom právneho vzťahu, ktorý
je predmetom sporu a ktorý bol založený uvedeným právoplatným rozsudkom Obvodného
súdu Bratislava III je právo žalobkyne bývať v byte do pridelenia náhradného bytu a tomu
zodpovedajúca povinnosť žalovanej výkon práva na bývanie žalobkyne. S poukazom
na ustanovenia § 711 a § 712 Občianskeho zákonníka nárok dovolateľky nie je dôvodný,
neopierajúci sa o hmotné právo, resp. o iné zákonné ustanovenia.
14. Pokiaľ ide o eventuálny petit žalobkyne, dovolací súd dodáva, že podstatou
eventuálneho petitu je návrh na prisúdenie jedného nároku (napr. vydanie veci), a ak by
toto vydanie nebolo možné (napr. preto, že sa vec zničila, stratila), návrh na relutárnu
(peňažnú) náhradu (prisúdenie sumy peňazí, obvykle vo výške náhrady škody). Ak
rozhoduje podľa druhého subsidiámeho petitu, prvý petit zamietne. Naopak, ak súd
rozhodné podľa prvého (primárneho) petitu, o druhom petite už nerozhoduje. (Uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 113/2010). Napokon treba uviesť, že druhý nárok
žalobkyne je takisto nedôvodný a neopierajúci sa o hmotné právo.
15. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie
dovolateľky neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu (na dôvody,
ktoré poukazuje dovolací súd), ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nedôvodné dovolanie zamietol podľa ustanovenia
23. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde (predtým § 25 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
24. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už
uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s
právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
25. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným
zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav
a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).
Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli
riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento
argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
26. Ústavný súd konštatuje, že podstata sťažovateľkiných námietok vo vzťahu
k rozhodnutiam všeobecných súdov sa týka toho, že nie je zrejmé, prečo sa vo veci
neaplikovalo ustanovenie § 564 Občianskeho zákonníka, prečo nemožno žalovanému určiť
lehotu na poskytnutie náhradného bytu a tiež spôsob vysporiadania sa s eventuálnym
petitom.
27. Ako je zrejmé z citovaných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu, krajský
súd sa odvolacími námietkami sťažovateľky riadne zaoberal a s jej argumentáciou sa
vysporiadal. V citovanom bode 14 rozsudku dal krajský súd sťažovateľke jednoznačnú
odpoveď týkajúcu sa nemožnosti aplikácie § 564 Občianskeho zákonníka, keď poukázal
na to, že povinnosť žalovanej zabezpečiť sťažovateľke náhradný byt nastupuje až vtedy,
keď si žalovaná uplatní voči sťažovateľke vypratanie bytu, t. j. ak chce žalovaná dosiahnuť
vypratanie a odovzdanie bytu. Keďže žalovanú nemožno nútiť, aby si uplatnila voči
sťažovateľke splnenie jej povinnosti byt vypratať, nemožno jej ani určiť lehotu na splnenie
tomuto predchádzajúcej podmienky poskytnutia náhradného bytu v zmysle § 564
Občianskeho zákonníka tak, ako sa domáhala sťažovateľka.
Krajský súd sa vyjadril aj k námietke nevyhovenia eventuálnemu petitu ako
náhradného plnenia v podobe finančnej kompenzácie zodpovedajúcej kúpnej cene bytu, keď
vyslovil, že tento nárok nemá žiaden právny základ, keďže v danej veci ide o povinnosť
žalovanej zabezpečiť sťažovateľke náhradný byt, ak si uplatní svoje právo ju vysťahovať
(nájomný vzťah sťažovateľky k bytu), a teda nie o vlastnícky vzťah sťažovateľky k bytu,
ktorý by zodpovedal kompenzácii vo výške jeho hodnoty.
28. Najvyšší súd sa s odôvodnením namietaného rozsudku krajského súdu v plnom
stotožnil, potvrdil právne názory krajského súdu a naopak, zamietol nároky sťažovateľky
ako nedôvodné, neopierajúce sa o hmotné právo.
Najvyšší súd sa tak vyjadril k skutkovým okolnostiam sporu a právnej stránke veci,
pričom ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú,
ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to sťažovateľka tvrdí vo svojej
sťažnosti. Najvyšší súd aplikoval na zistený skutkový stav relevantnú zákonnú úpravu
a vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľky. Z namietaného
rozsudku je zrejmé, akými úvahami sa najvyšší súd riadil pri právnom posudzovaní veci.
Závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo
zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne
zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom všeobecných súdov
v predmetnej veci nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti,
resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku.
29. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť
k záveru o ich porušení.
30. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu