Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 119/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej spoločnosťou Beňo &

partners advokátska kancelária, s. r. o., Námestie svätého Egídia 93, Poprad, v mene ktorej

koná konateľ a advokát Mgr. Pavol Antoš, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa uznesením Okresného

súdu Poprad č. k. -545 z 9. januára 2019 v spojení s uznesením Okresného

súdu Poprad č. k. -561 z 9. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) uznesením

Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. -545 z 9. januára

2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie I“) v spojení s uznesením okresného súdu

č. k. -561 z 9. apríla 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie II“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa

domáhala na okresnom súde určenia neplatnosti dražby vykonanej 15. mája 2013 proti

žalovanému v 1. rade spoločnosti Váš dom, Váš byt s. r. o., Jarmočná 30, Poprad,

IČO 46759123, žalovanému v 2. rade spoločnosti Tatra banka, a. s., Hodžovo námestie 3,

Bratislava, IČO 00686930, a žalovanému v 3. rade AUKČNÁ SPOLOČNOSŤ s. r. o.,

Kopčianska 10, Bratislava, IČO 46141341 (ďalej len „žalovaní“). Konanie vo veci bolo

právoplatne ukončené rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 16. februára

2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 30. novembra 2016.

3. Okresný súd napadnutým uznesením I zaviazal žalovaných zaplatiť sťažovateľke

spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 1 368,37 € na účet jej právneho

zástupcu do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

4. Proti napadnutému uzneseniu I podala sťažovateľka v zákonnej lehote sťažnosť.

Okresný súd napadnutým uznesením II sťažnosť sťažovateľky zamietol.

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že sa nestotožnila s právnym názorom

okresného súdu, ktorým stanovil hodnotu úkonu právnej služby. Sťažovateľka namieta,

že predmetom sporu v danej veci je vlastnícke právo k bytu, do ktorého bol vykonaný

neoprávnený zásah. V prípade neúspechu by tak podľa názoru sťažovateľky prišla o byt

v konkrétnej znalcom vyčíslenej hodnote.

6. Sťažovateľka ďalej uvádza: „... pri aplikácii ustanovení vyhlášky má rozhodujúci

význam vyjadrenie hodnoty veci/ práva, čo predovšetkým znamená vysporiadanie sa

so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre strany meritórne

rozhodnutie súdu v tomto konaní. Ako bolo uvedené vyššie v danom prípade účinok

meritórneho rozhodnutia o neplatnosti dražby je absolútna obnova vlastníckych vzťahov

k nehnuteľnosti pred vykonaním dražby. Týmto rozhodnutím sa teda priamo založí – obnoví

vlastnícke právo sťažovateľky k jej obydliu a toto je aj hodnota sporu – hodnota obydlia,

ktorá je určiteľná a určená.

Vychádzajúc z prezentovaného názoru je potom pri rozhodovaní o trovách konania

o určenie neplatnosti dražby nehnuteľnosti namieste určenie odmeny za úkon právnej služby

postupom podľa § 10 ods. 2 vyhlášky.“

7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd opomenul v danom

prípade aplikovať § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), keď namieta, že v jej prípade boli

splnené všetky podmienky stanovené v § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky. V ústavnej sťažnosti

poukazuje na právny názor ústavného súdu, ktorý bol vyslovený v náleze sp. zn.

zo 16. mája 2012.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky , ,

, na súdnu ochranu podľa

uznesením Okresného súdu Poprad č.k. -561 zo dňa 09.04.2019 v spojení

s uznesením Okresného súdu Poprad č.k. -545 zo dňa 09.01.2019 bolo

porušené.

Uznesenie Okresného súdu Poprad č.k. -561 zo dňa 09.04.2019

v spojení s uznesením Okresného súdu Poprad č.k. -545 zo dňa 09.01.2019

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Okresnému súdu Poprad ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu

zástupcovi Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., za zastupovanie v konaní pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky, vo výške 415,44 € na účet vedený

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke, že okresný súd

nesprávne stanovil hodnotu právneho úkonu, keď podľa názoru sťažovateľky 1/13

výpočtového základu náleží advokátovi výlučne v prípade, keď predmet sporu nie je

oceniteľný peniazmi, čo ale v danom prípade nie je možné aplikovať vzhľadom

na skutočnosť, že predmetnom sporu v danej veci je vlastnícke právo k bytu, do ktorého bol

vykonaný neoprávnený zásah.

16. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola

predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

uznesením okresného súdu č. k. -545 z 9. januára

2019

17. Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa napadnutým uznesením I okresného súdu.

18. Z princípu subsidiarity podľa citovaného (ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať

o namietanom porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré jej

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (,

, ).

19. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (, ).

20. Sťažovateľka v tomto prípade mala v zmysle príslušných ustanovení zákona

č. v znení neskorších predpisov možnosť domáhať

sa ochrany svojich práv podaním sťažnosti. Túto možnosť sťažovateľka aj využila, a preto,

uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný

súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu č. k.

-545 z 9. januára 2019, ktoré vydal vyšší súdny úradník, pretože toto

uznesenie preskúmal v rámci konania o podanej sťažnosti sudca okresného súdu.

21. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci v zmysle § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

uznesením okresného súdu č. k. -561 z 9. apríla 2019

22. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

23. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

24. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný

súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu ().

25. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je

ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania

v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

26. Ústavný súd v súvislosti s námietkou o nesprávnom právnom posúdení hodnoty

úkonu právnej služby okresným súdom uvádza, že v zmysle svojej ustálenej judikatúry

ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o ústavných sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

27. Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením II okresného súdu

konštatuje, že mu nie je z ústavnoprávneho hľadiska čo vytknúť. V tejto súvislosti ústavný

súd poukazuje na jasné, zrozumiteľné a náležité odôvodnenie napadnutého uznesenia II

zo strany okresného súdu.

28. Konkrétne k námietke sťažovateľky o nemožnosti aplikácie § 11 ods. 1 písm. a)

vyhlášky v bode 6 uviedol: «Sudca sa nestotožnil s názorom žalobkyne prezentovanom

v sťažnosti a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia vyššieho

súdneho úradníka v tom zmysle, že predmet tohto konania nie je oceniteľný peniazmi a bolo

v danom spore potrebné aplikovať pre účely rozhodovania o trovách právneho zastúpenia

ust. § 11 ods. 1, písm. a/ cit. vyhlášky, s ktorým názorom korešponduje v uznesení citovaná

judikatúra najvyšších súdnych autorít. Pokiaľ žalobkyňa v sťažnosti poukázala na nález

Ústavného súdu sp. zn. , citovaným rozhodnutím deklarovala názor súdu

na rozhodovanie o výške trov konania, keďže predmetom sporu, ktorého sa nález týkal, bolo

určenie vlastníckeho práva. Konanie o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby nemožno

subsumovať pod konania, ktorých predmetom je určenie vlastníckeho práva, pretože tomu

tak nie je ani v konaniach o určenie neplatnosti právnych úkonov. Hoci konanie bolo začaté

pred 30.06.2016, teda za účinnosti , na podporu názoru

súdu terajšia procesnoprávna úprava (ust. ) typy žalôb o určenie neplatnosti

právnych úkonov už vylučuje, avšak pripúšťa práve typ konania o určenie neplatnosti

dobrovoľnej dražby v zmysle . Ide o určenie právnej skutočnosti, ak to

vyplýva z osobitného predpisu, ktorým je v tomto prípade zákon o dobrovoľných dražbách.

Naproti tomu konanie o určenie vlastníckeho práva je typom žaloby podľa § 137 písm. c/

. Aj z tohto hľadiska je zrejmé, že je rozdiel, či ide v spore o určenie vlastníckeho práva

alebo o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, t.j. o posúdenie, či dobrovoľná dražba bola

alebo nebola vykonaná v súlade so zákonom. Pokiaľ žalobkyni nebola jasná poznámka súdu

týkajúca sa súvisu poplatkovej povinnosti zo žaloby a náhrady trov konania, v tomto smere

súd poukazuje napr. na nález Ústavného súdu SR sp. zn. , v ktorom sám

Ústavný súd SR poukazuje na ustálenú súdnu prax a svoju rozhodovaciu činnosť, keď

uvádza: „Podľa ustálenej súdnej praxe, ako aj rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa

základ pre výpočet trov právneho zastúpenia určuje podľa rovnakých kritérií ako základ pre

výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Treba poukázať pritom na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. .“»

29. K námietke sťažovateľky o potrebe aplikácie § 11 ods. 2 vyhlášky aj na § 11

ods. 1 písm. c) vyhlášky okresný súd v bode 6 napadnutého uznesenia II uviedol: „V časti,

v ktorej žalobkyňa v sťažnosti poukazuje na potrebu aplikácie výkladových pravidiel podľa

, a teda subsumovanie ust. vyhlášky aj na ust.

ods. 1, písm. c/ cit. vyhlášky, sa súd nemôže s týmto názorom stotožniť, pretože v danom

prípade nejde o výklad ustanovení , ale vyhlášky o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t.j. celkom iného právneho

predpisu. Pokiaľ podľa žalobkyne bolo potrebné aplikovať ust. § 11 ods. 1, písm. b/,

v spojení s § 11 ods. 2 cit. vyhlášky, sudca uvádza, že žalobkyňa bola spotrebiteľkou len čo

do úverového vzťahu so žalovaným 2/, a z uvedeného dôvodu aj odvolací súd (strana 7

odôvodnenia rozsudku sp. zn. ) poukázal na to, že je potrebné z úradnej moci

skúmať zákonnosť vykonania dražby nielen z dôvodov vymedzených žalobcom. Teda

žalobkyňa síce bola spotrebiteľkou, ale nie je splnená druhá kumulatívna podmienka ust.

§ 11 ods. 1, písm. b/ vyhlášky, a teda že ide o zastupovanie v spore zo spotrebiteľskej

zmluvy. Žalobkyňa v konaní nenapádala ani úverovú zmluvu, ani zmluvu o záložnom práve,

na základe ktorej sa žalovaný 2/ domáhal výkonu svojho záložného práva prostredníctvom

dobrovoľnej dražby, ale napadla dobrovoľnú dražbu podľa § 21 ods. 2 zákona

o dobrovoľných dražbách. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, dospeli k záveru, že

zmluva o dobrovoľnej dražbe je neplatná, pretože nemá všetky náležitosti požadované

zákonom, neboli dodržané ustanovenia zákona o doručovaní znaleckého posudku

vlastníkovi predmetu dražby a došlo k porušeniu zákona o dobrovoľných dražbách, a teda

k dotknutiu na právach žalobkyne. Len v prípade, ak by v danom prípade bola žalobkyňa

spotrebiteľkou a zároveň by šlo o zastupovanie žalobkyne v spore zo spotrebiteľskej zmluvy,

t.j. v spore priamo sa týkajúceho spotrebiteľskej zmluvy, bolo by možné aplikovať ust. § 11

ods. 2 vyhlášky, a teda priznať náhradu trov konania podľa § 10 ods. 1 cit. vyhlášky.“

30. Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 16. mája 2012,

na ktorý odkazuje sťažovateľka na podporu právneho názoru o aplikácii § 10 ods. 1 a 2

vyhlášky pri určení tarifnej hodnoty veci, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jeho

judikatúru nemožno posudzovať paušálne bez toho, aby sa rozlišovalo, čo tvorí predmet

sporu. Vo svojom uznesení sp. zn. z 20. októbra 2015 ústavný súd uviedol,

že nález sp. zn. sa týkal nákladov konania, ktorého predmetom bolo určenie

vlastníckeho práva k určitej veci (osobnému automobilu) s tým, že tarifnú hodnotu veci

na účely výpočtu trov právneho zastúpenia je potrebné určiť podľa § 10 ods. 1 vyhlášky,

vychádzajúc z hodnoty (ceny) veci, vo vzťahu ku ktorej sa určuje vlastnícke právo. Tieto

závery vzhľadom na odlišný predmet konania nemožno aplikovať v konaní o neplatnosť

dobrovoľnej dražby.

31. Čo sa týka právnych záverov uvedených v odôvodnení napadnutého uznesenia II

okresného súdu, podľa názoru ústavného súdu nemôže skutočnosť, že sa sťažovateľka

nestotožňuje s právnymi závermi okresného súdu, viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti týchto názorov a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie II okresného súdu takéto

prvky nevykazuje.

32.1 Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že z obsahu napadnutého

uznesenia II okresného súdu sa presvedčil, že okresný súd sa námietkami sťažovateľky

zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v súdnom konaní

dostala odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa jej námietok, okresný súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov,

ktoré boli podstatné pre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné.

32.2 V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na svoj judikovaný názor,

podľa ktorého prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (,

, , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor okresného súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

33. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením II okresného súdu

nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

34. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu