Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 167/2019
PDF · 516.19 KB
No categories available
IV. ÚS 167/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátom JUDr. Ing. Miroslavom Čipákom, Vazovova 9, Bratislava, ktorou namieta
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Ek 981/2018, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Ing. Miroslavom Čipákom, Vazovova 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Ek 981/2018 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ zdôrazňuje, že na okresnom súde sa proti nemu ako povinnému vedie
exekučné konanie z dôvodu „nezaplatenia spätného výživného, s tým že sťažovateľ
meškal s platbou 30 eur a to 1 deň. V danej veci nešlo o nezaplatené spätné výživné,
ale o pomstu bývalému partnerovi... v deň návrhu na vydanie exekúcie...
nemal žiadne nezaplatené spätné výživné.“.
3. Sťažovateľ ako povinný podal v napadnutom konaní vedenom okresným súdom
25. júla 2018 návrh, ktorým sa v súlade s § 61k ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) domáhal zastavenia exekúcie z dôvodu, že sú tu iné
skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Okresný súd uznesením sp. zn.
4 Ek 981/2018 z 29. marca 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „uznesenie
z 29. marca 2019“) návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol.
4. O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 29. marca 2019
rozhodol sudca okresného súdu uznesením sp. zn. 4 Ek 981/2018 z 23. augusta 2019 (ďalej
len „uznesenie z 23. augusta 2019“) tak, že ju zamietol ako nedôvodnú.
5. Exekučným titulom, na podklade ktorého okresný súd vedie exekučné konanie, je
rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 24 P 20/2015 z 31. októbra 2017 (ďalej len
„rozsudok z 31. októbra 2017“), ktorým boli sťažovateľovi vo výroku III uložená povinnosť
prispievať na výživu maloletej dcéry sumou 130 € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci
vopred k rukám matky maloletej dcéry, počnúc od 11. decembra 2014 opakovane
do budúcna, a vo výroku IV povolené dlžné výživné za obdobie od 11. decembra 2014
do 31. októbra 2017 v sume 2 858,06 € splácať v sume po 30 € spolu s bežným výživným
pod stratou výhody splátok až do úplného vyrovnania dlhu. Proti rozsudku Okresného súdu
Prešov z 31. októbra 2017 bolo podané odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove
rozsudkom sp. zn. 21 CoP 14/2018 z 31. júla 2018 (ďalej len „rozsudok z 31. júla 2018“),
ktorým rozsudok Okresného súdu Prešov z 31. októbra 2017 vo výroku III potvrdil
ako vecne správny a vo výroku IV zmenil tak, že dlžné výživné v sume 2 858,06 € povolil
sťažovateľovi zaplatiť v štyroch splátkach v sume po 714,50 € tak, že prvá splátka je splatná
najneskôr do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, druhá splátka najneskôr
do 15. decembra 2018, tretia splátka najneskôr do 15. marca 2019 a štvrtá splátka najneskôr
do 15. júna 2019. Sťažovateľ s prihliadnutím na rozhodnutie odvolacieho súdu konštatuje,
že povinnosť platiť nemal, keďže „krajský súd v Prešove... povolil sťažovateľovi splátky.“.
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že začal „platiť spätné výživné hneď po
vynesení rozsudku okresným súdom, aby mal splatený dlh čím skôr a po doručení
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove dorovnal prvú splátku...“.
7. Podľa sťažovateľa okresný súd vychádzal z nepravdivých tvrdení, že vo veci došlo
pri jednej platbe k omeškaniu jeden deň. V tejto súvislosti uvádza, že on sám zaplatil
„2 mesiace vopred... Ak vyšší súdny úradník tvrdil, že oprávnený nedodal dôkaz o platbách
vopred, nie je to pravda, nakoľko dané dôkazy zaslal poverený exekútor
JUDr. SOBOLOVSKÝ. Tak isto v uznesení Okresného súdu Banská Bystrica je uvedené, že
sťažovateľ nedodal dôkaz o tom, že volal na info linku Slovenskej pošty. Nakoľko ako
fyzická osoba podľa zákona nemá právo si vyžiadať daný dôkaz, tel. rozhovor od mobilného
operátora a Slovenskej pošty, preto ho nemohol doložiť ako daný dôkaz, ale mal ho vyžiadať
Okresný súd...“.
8. Sťažovateľ zdôrazňuje, že „uznesenie súdu v Banskej Bystrici je tendenčné,
alibistické a chráni vyššieho súdneho úradníka, ktorý vydal uznesenie, ktoré je protiprávne
a má vadu nakoľko nebol v konaní pribratý kolízny opatrovník, porušil niekoľko zákonov
a právo sťažovateľa na prejednanie veci verejne, tak isto maloletá nebola zastúpená
kolíznym opatrovníkom.“.
9. Okresný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o nariadenie pojednávania
a vykonanie dokazovania, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho okresný súd porušil
„právo na zastupovanie maloletého dieťaťa kolíznym opatrovníkom, súd nepribral
kolízneho opatrovníka, aby sa k danej veci vyjadril.“.
10. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prizná sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 € „z titulu poškodenia dobrého mena“ a nahradí mu trovy
konania v sume 10 000 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa § 132 ods. 1 až 3 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie (odsek 1). Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (odsek 2).
Ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ
preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa (odsek 3).
16. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
19. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
20. Ústavný súd zároveň ešte pred posúdením opodstatnenosti ústavnej sťažnosti
sťažovateľa s poukazom na svoje ústavné postavenie považuje za potrebné v kontexte
namietaného porušenia práv zaručených ústavou a dohovorom zdôrazniť, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a záver
21. V úvode tejto časti rozhodnutia sa ústavný súd zaoberal otázkou identifikácie
predmetu rozhodovania vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľa.
22. V súlade s § 123 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí
okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať označenie
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa sťažovateľa boli
porušené jeho základné práva a slobody.
23. Vychádzajúc z obsahu podania a návrhu na rozhodnutie a berúc do úvahy
v ústavnej sťažnosti uplatnenú argumentáciu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa
domáha sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyslovenia porušenia svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti
s uznesením okresného súdu z 29. marca 2019 a uznesením okresného súdu
z 23. augusta 2019 vydanými vo veci návrhu sťažovateľa (povinného) na zastavenie
exekúcie.
K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s vydaním
uznesenia okresného súdu z 29. marca 2019
24. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti v tejto časti ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto
kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu, ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56 ods. 2 písm. a) a § 132
ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).
25. S prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa princípu subsidiarity,
ako aj na ďalej citovanú relevantnú právnu úpravu ústavný súd konštatuje, že na konanie
a rozhodnutie o ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu
v napadnutom konaní súvisiacom s uznesením okresného súdu z 29. marca 2019 vydaným
vyšším súdnym úradníkom nemá dostatok právomoci.
26. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
27. Podľa § 202 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná
a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom
konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie,
a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd
nariaďuje, ak to pokladá za potrebné (odsek 1). Písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým
sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať
odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí
(odsek 2).
28. Podľa § 239 ods. 1 Civilného sporového poriadku proti uzneseniu súdu prvej
inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
29. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že proti uzneseniu vydanému
vyšším súdnym úradníkom možno podať sťažnosť, ktorú treba považovať za riadny
prostriedok procesnej obrany a zároveň za účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13
dohovoru (porovnaj ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S.,
BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha :
C. H. Beck. s. 869 a nasl.).
30. Sťažovateľ ako povinný proti uzneseniu okresného súdu z 29. marca 2019
vydanému vyšším súdnym úradníkom podal sťažnosť, o ktorej rozhodol sudca okresného
súdu uznesením z 23. augusta 2019.
31. Uplatnenie právomoci sudcu okresného súdu vylučuje, aby v uvedenej veci
rozhodoval ústavný súd, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s vydaním
uznesenia okresného súdu z 23. augusta 2019
32. Sťažovateľ namieta, že postup okresného súdu v kontexte ním vydaného
uznesenia z 23. augusta 2019 je arbitrárny a ústavne neudržateľný. Sťažovateľ napáda
nedostatky procesného postupu okresného súdu spočívajúce v nenariadení pojednávania
a vykonania dokazovania, ako aj v porušení „práva na zastupovanie maloletého dieťaťa
kolíznym opatrovníkom“. Okrem uvedeného sťažovateľ namieta aj postup okresného súdu
pri odôvodnení uznesenia z 23. augusta 2019, ktoré podľa jeho názoru vychádza
z nepravdivých tvrdení, že vo veci došlo k omeškaniu s platením spätného výživného.
Napokon sťažovateľ namieta aj odôvodnenie okresného súdu, podľa ktorého „nedodal
dôkaz o platbách vopred“, a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nemal právo si v konkrétnych
okolnostiach veci relevantný dôkaz vyžiadať. Zároveň zdôrazňuje s prihliadnutím
na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 31. júla 2018, že povinnosť platiť nemal, keďže
„krajský súd v Prešove ... povolil sťažovateľovi splátky.“.
33. Na účely náležitého preskúmania argumentácie sťažovateľa si ústavný súd
vyžiadal prístup k elektronickému spisu okresného súdu, ktorý sa vzťahuje na napadnuté
konanie, a zistil nasledujúce pre rozhodnutie vo veci ústavnej sťažnosti relevantné
skutočnosti.
34. Exekučné konanie bolo začaté 28. júna 2018 doručením návrhu na vykonanie
exekúcie vo veci dlžného výživného na podklade exekučného titulu, a to rozsudku
Okresného súdu Prešov z 31. októbra 2017 v prospech oprávnenej – maloletej dcéry
sťažovateľa zastúpenej zákonnou zástupkyňou. Exekučným titulom v napadnutom konaní je
teda rozhodnutie všeobecného súdu vo veci dlžného výživného, ktoré sa stalo splatným
v celkovej sume z dôvodu straty výhody splátok (výrok IV rozsudku Okresného súdu
Prešov z 31. októbra 2017).
35. Návrh na zastavenie exekúcie, ktorý podal sťažovateľ ako povinný 25. júla 2018,
odôvodnil s poukazom na § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd
exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia
vymáhateľnosti exekučného titulu, a v konkrétnostiach brojil proti tvrdeniu oprávnenej
o omeškaní s platením dlžného výživného poštovou poukážkou v mesiaci jún 2018, a pritom
zdôraznil, že svoju povinnosť si splnil v súlade s exekučným titulom. Uviedol pritom,
že na pošte mu potvrdili, že poukaz bol doručený do schránky oprávnenej 15. júna 2018,
a nie tak, ako to tvrdí oprávnená, 21. júna 2018.
36. Okresný súd uznesením z 23. augusta 2019 vydaným sudcom sťažnosť proti
uzneseniu okresného súdu z 29. marca 2019 zamietol a v odôvodnení citovaného
rozhodnutia konštatoval stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v uznesení okresného súdu
z 29. marca 2019, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.
37. S prihliadnutím na zákonne súladný postup sudcu okresného súdu (k tomu pozri
§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku citovaný v bode 27 tohto uznesenia) ústavný súd
v ďalšej časti poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu
z 29. marca 2019, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ „svoje tvrdenie o včasnej úhrade
výživného nijakým spôsobom nepreukázal, dokonca nepripojil ani jeden doklad o zaplatení.
Súd poznamenáva, že nie je postačujúce, keď povinný uvedie, že svoje tvrdenia vie
preukázať, povinný svoje tvrdenia musí spolu s podaným návrhom na zastavenie exekúcie
preukázať a dôkazy o tvrdeniach predložiť, čo povinný neurobil. Súd poznamenáva, že
v § 61k ods. 2 Ex. por. je vyjadrená koncentračná zásada rozhodovania o návrhu na
zastavenie exekúcie tzn. procesné úkony sa musia vykonať v zákonom stanovenej lehote...
Povinný je pod ťarchou neprihliadnutia na jeho procesný úkon povinný uviesť všetky
relevantné tvrdenia a zároveň k tomu prislúchajúce dôkazné návrhy v lehote 15 dní od
doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. Ak ich podá oneskorene (napr. dôkazný návrh)
súd na ne neprihliadne. Zákonodarca v novej úprave exekučného konania a to najmä
v návrhoch na zastavenie exekúcie chce zvýrazniť, že exekučné konanie nemá byť konaním,
v ktorom sa riešia spory, ale v ktorom sa má primárne vymôcť nárok priznaný exekučným
titulom. Tento nárok má byť vymožený čo najskôr, v súlade s článkom 48 ods. 2 Ústavy SR
a preto, ak chce povinný iniciovať exekučný spor, zákonodarca mu na to stanovil určité
limity a v prípade prekročenia, nedodržania týchto medzí zároveň stanovil, ako má súd
(§61k ods. 2 Ex. por.) resp. povinný (§ 61l ods. 3 posledná veta Ex. por.) postupovať.“.
38. V bode 28 uznesenia z 29. marca 2019 sa navyše poznamenáva, že podľa § 567
Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase rozhodovania Okresného súdu Prešov
o exekučnom titule by sťažovateľ ako povinný svoj dlh splátky výživného splnil riadne
a včas v prípade, ak by stanovenú sumu vyplatil oprávnenej, resp. jej zákonnej zástupkyni
podľa exekučného titulu do 15. dňa príslušného mesiaca spolu s bežným výživným. Nie je
pritom postačujúce, aby poštový poukaz bol doručený v lehote splatnosti do schránky
oprávnenej. Vyžaduje sa, aby bola stanovená suma oprávnenej, resp. jej zákonnej
zástupkyni aj vyplatená. Svoje tvrdenia (o tom, že dlžné výživné zaplatil oprávnenej včas)
však sťažovateľ ako povinný podľa názoru okresného súdu žiadnym spôsobom nepreukázal.
39. Novelizáciou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 2/2017 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony (ďalej len „zákon č. 2/2017 Z. z.“), sa vypustila povinnosť exekučného súdu
rozhodnúť o zastavení exekučného konania ex offo, teda aj bez návrhu. Uvedená legislatívna
zmena tak so sebou priniesla zásadný prevrat v charaktere inštitútu zastavenia exekúcie,
ktorý má s prihliadnutím na novú právnu úpravu výlučne charakter procesnej obrany
povinného ako účastníka exekučného konania. Uvedené tvrdenie podporuje aj znenie § 61l
ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého sa postup rozhodnutia o zastavení exekúcie
spája len s návrhom na jej zastavenie.
40. Berúc do úvahy legislatívnu zmenu vykonanú zákonom č. 2/2017 Z. z.
dotýkajúcu sa inštitútu zastavenia konania a s prihliadnutím na charakter návrhu
na zastavenie konania ako výlučného prostriedku obrany povinného v exekučnom konaní
bolo povinnosťou sťažovateľa – povinného v exekučnom konaní domáhajúceho sa
zastavenia exekúcie uviesť všetky vo veci relevantné skutočnosti a zároveň svoje tvrdenia
o nich aj doložiť príslušnými dôkaznými návrhmi. Vzhľadom na uvedené preto pokiaľ
sťažovateľ svoju povinnosť zanedbal a svoje tvrdenie o včasnosti ním uhrádzaného dlžného
výživného (tak, ako to tvrdil v návrhu na zastavenie exekúcie) žiadnym spôsobom
nepreukázal a dokonca ani nepripojil doklad o zaplatení výživného a nenavrhol okresnému
súdu na účely preukázania svojich tvrdení vykonať dôkazy, potom sa zanedbaním
procesných povinností sám vystavil následku, ktorý je s takýmto zanedbaním spojený.
41. Vzhľadom na skutočnosť zanedbania procesnej povinnosti sťažovateľa
ako povinného v návrhu na zastavenie konania nielen tvrdiť, ale aj predložiť na účely
preukázania svojich tvrdení dôkazy (resp. navrhnúť vykonanie dôkazov na preukázanie
svojich tvrdení) je argumentácia sťažovateľa, ktorou brojí proti postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, nedôvodná. Uznesenie okresného súdu z 29. marca 2019, s ktorým sa
stotožnil sudca v uznesení okresného súdu z 23. augusta 2019, je založené na skutočnosti
neunesenia dôkazného bremena, a nie, ako sa to mylne domnieva sťažovateľ, na „nedodaní
dôkazu o platbách vopred.“. Ústavný súd síce nerozporuje tvrdenie sťažovateľa o tom,
že ako fyzická osoba si nemôže dôkaz telefonického rozhovoru so zamestnancom poštového
úradu, ktorý podľa jeho vyjadrenia mal preukázať včasnosť zaplatenia príslušnej splátky
dlžného výživného, zaobstarať, no zároveň zdôrazňuje, že štádiu zaobstarania dôkazného
prostriedku predchádza štádium navrhovania dôkazných prostriedkov. Z návrhu
na zastavenie exekúcie nevyplýva, že by sťažovateľ ako povinný okresnému súdu na účely
preukázania svojich tvrdení vykonanie dôkazného prostriedku vôbec navrhol.
42. Na podklade všetkých už uvádzaných skutočností sú preto námietky sťažovateľa
o tom, že odôvodnenie uznesenia okresného súdu z 23. augusta 2019 je založené
na nepravdivých tvrdeniach a na skutočnostiach, že sťažovateľ „nedodal dôkaz o platbách
vopred“, nedôvodné.
43. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej namieta procesný postup okresného súdu
a v konkrétnostiach zdôrazňuje, že okresný súd nenariadil pojednávanie na účely vykonania
dokazovania a zároveň porušil právo na zastupovanie maloletého dieťaťa kolíznym
opatrovníkom.
44. Z návrhu na zastavenie exekúcie a ani zo sťažnosti podanej proti uzneseniu
okresného súdu z 29. marca 2019 nevyplýva, že by sťažovateľ nariadenie pojednávania
v jeho veci navrhol. Navyše v súlade s § 61l ods. 2 Exekučného poriadku na prejednanie
návrhu na zastavenie exekúcie nie je potrebné nariaďovať pojednávanie. Nariadenie
pojednávania bude vo veci návrhu na zastavenie exekúcie spravidla nasledovať v prípadoch
vyžadujúcich si vykonanie dokazovania. Skutočnosť zistenia zanedbania procesnej
povinnosti sťažovateľa navrhnúť vykonanie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení však
v konkrétnych okolnostiach veci už prima facie vylučuje dôvodnosť nariadenia
pojednávania aj v prípade, že by sa preukázalo, že sťažovateľ skutočne požadoval v jeho
veci pojednávanie nariadiť. Z uvádzaných dôvodov je preto aj námietka sťažovateľa
o procesnom nedostatku okresného súdu, ktorý nenariadil pojednávanie na vykonanie
dokazovania, nedôvodná.
45. K sťažovateľom namietanému porušeniu „práva na zastupovanie maloletého
dieťaťa kolíznym opatrovníkom“ ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že žiadne
z ústavných ustanovení nezakotvuje v katalógu základných práv a slobôd výslovne „právo
na zastupovanie maloletého kolíznym opatrovníkom“. Ústavný súd nespochybňuje,
že neustanovenie kolízneho opatrovníka, ktorého funkciou je dôsledne dbať v stanovených
prípadoch na ochranu práv a právom chránených záujmov maloletého v konaní
pred všeobecným súdom, sa môže v relevantných prípadoch dotknúť procesného postavenia
maloletého, a tým aj jeho základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne
konanie.
46. Ústavný súd s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru v kontexte konkrétnej
argumentácie sťažovateľa vyplývajúcej z ústavnej sťažnosti ďalej zdôrazňuje, že domáhať
sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba
jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06,
II. ÚS 163/2018). Podľa § 122 zákona o ústavnom súde totiž ústavnú sťažnosť môže podať
osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené jej základné práva a slobody.
47. Sťažovateľ sa síce s prihliadnutím na petit ústavnej sťažnosti domáha vyslovenia
porušenia svojich základných práv a slobôd, predmetné porušenie však odôvodňuje
postupom okresného súdu pri (ne)ustanovení kolízneho opatrovníka inému účastníkovi
konania – oprávnenej. Vzhľadom na skutočnosť, že argumentácia sťažovateľa sa prima
facie nedotýka jeho procesného postavenia – postavenia povinného v napadnutom konaní,
ale dotýka sa postavenia oprávnenej, ktorej podľa názoru sťažovateľa mal byť ustanovený
kolízny opatrovník, je už na prvý pohľad vylúčená možnosť vyslovenia porušenia
základných práv a slobôd sťažovateľa, do procesného postavenia ktorého nemohlo byť
z uvedeného dôvodu zasiahnuté. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd vyhodnotil aj
námietku sťažovateľa o porušení „práva na zastupovanie maloletého dieťaťa kolíznym
opatrovníkom“ ako nedôvodnú, teda takú, ktorou nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu či jeho práva na spravodlivé súdne konanie.
48. Podľa už citovanej ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený
návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (sp. zn. I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej sťažovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Z predbežných záverov ústavného súdu
vyslovených k jednotlivým námietkam sťažovateľa plynie pre ústavný súd záver, že prijatie
jeho ústavnej sťažnosti v ktorejkoľvek jej časti na ďalšie konanie by nebolo spôsobilé
s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa viesť k vysloveniu porušenia základných práv
garantovaných ústavou či dohovorom postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
49. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v relevantnej
časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde.
50. Poslednou námietkou sa sťažovateľ snaží spochybniť postup okresného súdu
v napadnutom exekučnom konaní z dôvodu existencie rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 31. júla 2018, ktorým došlo k zmene výroku o dlžnom výživnom.
51. Aj napriek tomu, že sťažovateľ mal v čase podania sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu z 29. marca 2019 (sťažnosť bola podaná 7. mája 2019) o okolnosti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 31. júla 2018 vedomosť, skutočnosť zmeny výroku o dlžnom
výživnom a jej vplyv na ďalšie trvanie exekúcie v sťažnosti smerujúcej proti rozhodnutiu
vydanému vyšším súdnym úradníkom nevzniesol.
52. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilnú rozhodovaciu činnosť,
podľa ktorej je postup sťažovateľa, ktorý má k dispozícii opravný prostriedok, no príslušnú
námietku v ňom materiálne neuplatní, iba formálnym využitím právneho prostriedku
ochrany jeho práv (II. ÚS 382/2013).
53. Aj v tomto prípade sťažovateľ síce sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu
z 29. marca 2019 podal, no v sťažnosti argumentáciu, ktorú predostrel ústavnému súdu
prostredníctvom ústavnej sťažnosti, nevzniesol. Zároveň sťažovateľ v ústavnej sťažnosti
ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že k nesplneniu podmienky využitia účinného
právneho prostriedku ochrany práva došlo v jeho prípade z dôvodov hodných osobitného
zreteľa. Za daných okolností preto neprichádzal do úvahy postup ústavného súdu podľa
§ 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
54. Vzhľadom na uvedené ústavný súd námietku porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v kontexte námietky existencie rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 31. júla 2018, ktorým došlo k zmene výroku o dlžnom výživnom, ktorú sťažovateľ
uplatnil po prvýkrát až v konaní pred ústavným súdom, vyhodnotil podľa § 132 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. Relevantná časť ústavnej sťažnosti bola preto
odmietnutá v súlade s § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako neprípustná.
55. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľom v ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2019
Miroslav DURIŠ predseda senátu