Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 167/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátom JUDr. Ing. Miroslavom Čipákom, Vazovova 9, Bratislava, ktorou namieta

porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Ing. Miroslavom Čipákom, Vazovova 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Sťažovateľ zdôrazňuje, že na okresnom súde sa proti nemu ako povinnému vedie

exekučné konanie z dôvodu „nezaplatenia spätného výživného, s tým že sťažovateľ

meškal s platbou 30 eur a to 1 deň. V danej veci nešlo o nezaplatené spätné výživné,

ale o pomstu bývalému partnerovi... v deň návrhu na vydanie exekúcie...

nemal žiadne nezaplatené spätné výživné.“.

3. Sťažovateľ ako povinný podal v napadnutom konaní vedenom okresným súdom

25. júla 2018 návrh, ktorým sa v súlade s § 61k ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) domáhal zastavenia exekúcie z dôvodu, že sú tu iné

skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 29. marca 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „uznesenie

z 29. marca 2019“) návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol.

4. O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 29. marca 2019

rozhodol sudca okresného súdu uznesením sp. zn. z 23. augusta 2019 (ďalej

len „uznesenie z 23. augusta 2019“) tak, že ju zamietol ako nedôvodnú.

5. Exekučným titulom, na podklade ktorého okresný súd vedie exekučné konanie, je

rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. z 31. októbra 2017 (ďalej len

„rozsudok z 31. októbra 2017“), ktorým boli sťažovateľovi vo výroku III uložená povinnosť

prispievať na výživu maloletej dcéry sumou 130 € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci

vopred k rukám matky maloletej dcéry, počnúc od 11. decembra 2014 opakovane

do budúcna, a vo výroku IV povolené dlžné výživné za obdobie od 11. decembra 2014

do 31. októbra 2017 v sume 2 858,06 € splácať v sume po 30 € spolu s bežným výživným

pod stratou výhody splátok až do úplného vyrovnania dlhu. Proti rozsudku Okresného súdu

Prešov z 31. októbra 2017 bolo podané odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove

rozsudkom sp. zn. z 31. júla 2018 (ďalej len „rozsudok z 31. júla 2018“),

ktorým rozsudok Okresného súdu Prešov z 31. októbra 2017 vo výroku III potvrdil

ako vecne správny a vo výroku IV zmenil tak, že dlžné výživné v sume 2 858,06 € povolil

sťažovateľovi zaplatiť v štyroch splátkach v sume po 714,50 € tak, že prvá splátka je splatná

najneskôr do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, druhá splátka najneskôr

do 15. decembra 2018, tretia splátka najneskôr do 15. marca 2019 a štvrtá splátka najneskôr

do 15. júna 2019. Sťažovateľ s prihliadnutím na rozhodnutie odvolacieho súdu konštatuje,

že povinnosť platiť nemal, keďže „krajský súd v Prešove... povolil sťažovateľovi splátky.“.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že začal „platiť spätné výživné hneď po

vynesení rozsudku okresným súdom, aby mal splatený dlh čím skôr a po doručení

rozhodnutia Krajského súdu v Prešove dorovnal prvú splátku...“.

7. Podľa sťažovateľa okresný súd vychádzal z nepravdivých tvrdení, že vo veci došlo

pri jednej platbe k omeškaniu jeden deň. V tejto súvislosti uvádza, že on sám zaplatil

„2 mesiace vopred... Ak vyšší súdny úradník tvrdil, že oprávnený nedodal dôkaz o platbách

vopred, nie je to pravda, nakoľko dané dôkazy zaslal poverený exekútor

JUDr. SOBOLOVSKÝ. Tak isto v uznesení Okresného súdu Banská Bystrica je uvedené, že

sťažovateľ nedodal dôkaz o tom, že volal na info linku Slovenskej pošty. Nakoľko ako

fyzická osoba podľa zákona nemá právo si vyžiadať daný dôkaz, tel. rozhovor od mobilného

operátora a Slovenskej pošty, preto ho nemohol doložiť ako daný dôkaz, ale mal ho vyžiadať

Okresný súd...“.

8. Sťažovateľ zdôrazňuje, že „uznesenie súdu v Banskej Bystrici je tendenčné,

alibistické a chráni vyššieho súdneho úradníka, ktorý vydal uznesenie, ktoré je protiprávne

a má vadu nakoľko nebol v konaní pribratý kolízny opatrovník, porušil niekoľko zákonov

a právo sťažovateľa na prejednanie veci verejne, tak isto maloletá nebola zastúpená

kolíznym opatrovníkom.“.

9. Okresný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o nariadenie pojednávania

a vykonanie dokazovania, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru. Okrem toho okresný súd porušil

„právo na zastupovanie maloletého dieťaťa kolíznym opatrovníkom, súd nepribral

kolízneho opatrovníka, aby sa k danej veci vyjadril.“.

10. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prizná sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 € „z titulu poškodenia dobrého mena“ a nahradí mu trovy

konania v sume 10 000 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“).

13. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa až 3 ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (odsek 1). Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (odsek 2).

Ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ

preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa (odsek 3).

16. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (m. m. , , , ,

).

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

20. Ústavný súd zároveň ešte pred posúdením opodstatnenosti ústavnej sťažnosti

sťažovateľa s poukazom na svoje ústavné postavenie považuje za potrebné v kontexte

namietaného porušenia práv zaručených a dohovorom zdôrazniť, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a záver

21. V úvode tejto časti rozhodnutia sa ústavný súd zaoberal otázkou identifikácie

predmetu rozhodovania vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľa.

22. V súlade s ústavná sťažnosť musí

okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať označenie

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa sťažovateľa boli

porušené jeho základné práva a slobody.

23. Vychádzajúc z obsahu podania a návrhu na rozhodnutie a berúc do úvahy

v ústavnej sťažnosti uplatnenú argumentáciu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa

domáha sťažnosťou podľa vyslovenia porušenia svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti

s uznesením okresného súdu z 29. marca 2019 a uznesením okresného súdu

z 23. augusta 2019 vydanými vo veci návrhu sťažovateľa (povinného) na zastavenie

exekúcie.

K namietanému porušeniu práv zaručených a

dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s vydaním

uznesenia okresného súdu z 29. marca 2019

24. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti v tejto časti ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto

kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu, ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56 ods. 2 písm. a) a § 132

ods. 1 (m. m. ).

25. S prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa princípu subsidiarity,

ako aj na ďalej citovanú relevantnú právnu úpravu ústavný súd konštatuje, že na konanie

a rozhodnutie o ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu

v napadnutom konaní súvisiacom s uznesením okresného súdu z 29. marca 2019 vydaným

vyšším súdnym úradníkom nemá dostatok právomoci.

26. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia

, ak tento zákon neustanovuje inak.

27. Podľa § 202 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná

a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom

konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie,

a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd

nariaďuje, ak to pokladá za potrebné (odsek 1). Písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým

sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať

odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí

(odsek 2).

28. Podľa proti uzneseniu súdu prvej

inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

29. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že proti uzneseniu vydanému

vyšším súdnym úradníkom možno podať sťažnosť, ktorú treba považovať za riadny

prostriedok procesnej obrany a zároveň za účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13

dohovoru (porovnaj ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S.,

BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. . Komentár. Praha :

C. H. Beck. s. 869 a nasl.).

30. Sťažovateľ ako povinný proti uzneseniu okresného súdu z 29. marca 2019

vydanému vyšším súdnym úradníkom podal sťažnosť, o ktorej rozhodol sudca okresného

súdu uznesením z 23. augusta 2019.

31. Uplatnenie právomoci sudcu okresného súdu vylučuje, aby v uvedenej veci

rozhodoval ústavný súd, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa v spojení s

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv zaručených a

dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s vydaním

uznesenia okresného súdu z 23. augusta 2019

32. Sťažovateľ namieta, že postup okresného súdu v kontexte ním vydaného

uznesenia z 23. augusta 2019 je arbitrárny a ústavne neudržateľný. Sťažovateľ napáda

nedostatky procesného postupu okresného súdu spočívajúce v nenariadení pojednávania

a vykonania dokazovania, ako aj v porušení „práva na zastupovanie maloletého dieťaťa

kolíznym opatrovníkom“. Okrem uvedeného sťažovateľ namieta aj postup okresného súdu

pri odôvodnení uznesenia z 23. augusta 2019, ktoré podľa jeho názoru vychádza

z nepravdivých tvrdení, že vo veci došlo k omeškaniu s platením spätného výživného.

Napokon sťažovateľ namieta aj odôvodnenie okresného súdu, podľa ktorého „nedodal

dôkaz o platbách vopred“, a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nemal právo si v konkrétnych

okolnostiach veci relevantný dôkaz vyžiadať. Zároveň zdôrazňuje s prihliadnutím

na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 31. júla 2018, že povinnosť platiť nemal, keďže

„krajský súd v Prešove ... povolil sťažovateľovi splátky.“.

33. Na účely náležitého preskúmania argumentácie sťažovateľa si ústavný súd

vyžiadal prístup k elektronickému spisu okresného súdu, ktorý sa vzťahuje na napadnuté

konanie, a zistil nasledujúce pre rozhodnutie vo veci ústavnej sťažnosti relevantné

skutočnosti.

34. Exekučné konanie bolo začaté 28. júna 2018 doručením návrhu na vykonanie

exekúcie vo veci dlžného výživného na podklade exekučného titulu, a to rozsudku

Okresného súdu Prešov z 31. októbra 2017 v prospech oprávnenej – maloletej dcéry

sťažovateľa zastúpenej zákonnou zástupkyňou. Exekučným titulom v napadnutom konaní je

teda rozhodnutie všeobecného súdu vo veci dlžného výživného, ktoré sa stalo splatným

v celkovej sume z dôvodu straty výhody splátok (výrok IV rozsudku Okresného súdu

Prešov z 31. októbra 2017).

35. Návrh na zastavenie exekúcie, ktorý podal sťažovateľ ako povinný 25. júla 2018,

odôvodnil s poukazom na § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd

exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia

vymáhateľnosti exekučného titulu, a v konkrétnostiach brojil proti tvrdeniu oprávnenej

o omeškaní s platením dlžného výživného poštovou poukážkou v mesiaci jún 2018, a pritom

zdôraznil, že svoju povinnosť si splnil v súlade s exekučným titulom. Uviedol pritom,

že na pošte mu potvrdili, že poukaz bol doručený do schránky oprávnenej 15. júna 2018,

a nie tak, ako to tvrdí oprávnená, 21. júna 2018.

36. Okresný súd uznesením z 23. augusta 2019 vydaným sudcom sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu z 29. marca 2019 zamietol a v odôvodnení citovaného

rozhodnutia konštatoval stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v uznesení okresného súdu

z 29. marca 2019, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

37. S prihliadnutím na zákonne súladný postup sudcu okresného súdu (k tomu pozri

§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku citovaný v bode 27 tohto uznesenia) ústavný súd

v ďalšej časti poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu

z 29. marca 2019, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ „svoje tvrdenie o včasnej úhrade

výživného nijakým spôsobom nepreukázal, dokonca nepripojil ani jeden doklad o zaplatení.

Súd poznamenáva, že nie je postačujúce, keď povinný uvedie, že svoje tvrdenia vie

preukázať, povinný svoje tvrdenia musí spolu s podaným návrhom na zastavenie exekúcie

preukázať a dôkazy o tvrdeniach predložiť, čo povinný neurobil. Súd poznamenáva, že

v § 61k ods. 2 Ex. por. je vyjadrená koncentračná zásada rozhodovania o návrhu na

zastavenie exekúcie tzn. procesné úkony sa musia vykonať v zákonom stanovenej lehote...

Povinný je pod ťarchou neprihliadnutia na jeho procesný úkon povinný uviesť všetky

relevantné tvrdenia a zároveň k tomu prislúchajúce dôkazné návrhy v lehote 15 dní od

doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. Ak ich podá oneskorene (napr. dôkazný návrh)

súd na ne neprihliadne. Zákonodarca v novej úprave exekučného konania a to najmä

v návrhoch na zastavenie exekúcie chce zvýrazniť, že exekučné konanie nemá byť konaním,

v ktorom sa riešia spory, ale v ktorom sa má primárne vymôcť nárok priznaný exekučným

titulom. Tento nárok má byť vymožený čo najskôr, v súlade s článkom 48 ods. 2 SR

a preto, ak chce povinný iniciovať exekučný spor, zákonodarca mu na to stanovil určité

limity a v prípade prekročenia, nedodržania týchto medzí zároveň stanovil, ako má súd

(§61k ods. 2 Ex. por.) resp. povinný (§ 61l ods. 3 posledná veta Ex. por.) postupovať.“.

38. V bode 28 uznesenia z 29. marca 2019 sa navyše poznamenáva, že podľa § 567

platného a účinného v čase rozhodovania Okresného súdu Prešov

o exekučnom titule by sťažovateľ ako povinný svoj dlh splátky výživného splnil riadne

a včas v prípade, ak by stanovenú sumu vyplatil oprávnenej, resp. jej zákonnej zástupkyni

podľa exekučného titulu do 15. dňa príslušného mesiaca spolu s bežným výživným. Nie je

pritom postačujúce, aby poštový poukaz bol doručený v lehote splatnosti do schránky

oprávnenej. Vyžaduje sa, aby bola stanovená suma oprávnenej, resp. jej zákonnej

zástupkyni aj vyplatená. Svoje tvrdenia (o tom, že dlžné výživné zaplatil oprávnenej včas)

však sťažovateľ ako povinný podľa názoru okresného súdu žiadnym spôsobom nepreukázal.

39. Novelizáciou Exekučného poriadku uskutočnenou ,

ktorým sa mení a dopĺňa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony (ďalej len „“), sa vypustila povinnosť exekučného súdu

rozhodnúť o zastavení exekučného konania ex offo, teda aj bez návrhu. Uvedená legislatívna

zmena tak so sebou priniesla zásadný prevrat v charaktere inštitútu zastavenia exekúcie,

ktorý má s prihliadnutím na novú právnu úpravu výlučne charakter procesnej obrany

povinného ako účastníka exekučného konania. Uvedené tvrdenie podporuje aj znenie § 61l

ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého sa postup rozhodnutia o zastavení exekúcie

spája len s návrhom na jej zastavenie.

40. Berúc do úvahy legislatívnu zmenu vykonanú

dotýkajúcu sa inštitútu zastavenia konania a s prihliadnutím na charakter návrhu

na zastavenie konania ako výlučného prostriedku obrany povinného v exekučnom konaní

bolo povinnosťou sťažovateľa – povinného v exekučnom konaní domáhajúceho sa

zastavenia exekúcie uviesť všetky vo veci relevantné skutočnosti a zároveň svoje tvrdenia

o nich aj doložiť príslušnými dôkaznými návrhmi. Vzhľadom na uvedené preto pokiaľ

sťažovateľ svoju povinnosť zanedbal a svoje tvrdenie o včasnosti ním uhrádzaného dlžného

výživného (tak, ako to tvrdil v návrhu na zastavenie exekúcie) žiadnym spôsobom

nepreukázal a dokonca ani nepripojil doklad o zaplatení výživného a nenavrhol okresnému

súdu na účely preukázania svojich tvrdení vykonať dôkazy, potom sa zanedbaním

procesných povinností sám vystavil následku, ktorý je s takýmto zanedbaním spojený.

41. Vzhľadom na skutočnosť zanedbania procesnej povinnosti sťažovateľa

ako povinného v návrhu na zastavenie konania nielen tvrdiť, ale aj predložiť na účely

preukázania svojich tvrdení dôkazy (resp. navrhnúť vykonanie dôkazov na preukázanie

svojich tvrdení) je argumentácia sťažovateľa, ktorou brojí proti postupu okresného súdu

v napadnutom konaní, nedôvodná. Uznesenie okresného súdu z 29. marca 2019, s ktorým sa

stotožnil sudca v uznesení okresného súdu z 23. augusta 2019, je založené na skutočnosti

neunesenia dôkazného bremena, a nie, ako sa to mylne domnieva sťažovateľ, na „nedodaní

dôkazu o platbách vopred.“. Ústavný súd síce nerozporuje tvrdenie sťažovateľa o tom,

že ako fyzická osoba si nemôže dôkaz telefonického rozhovoru so zamestnancom poštového

úradu, ktorý podľa jeho vyjadrenia mal preukázať včasnosť zaplatenia príslušnej splátky

dlžného výživného, zaobstarať, no zároveň zdôrazňuje, že štádiu zaobstarania dôkazného

prostriedku predchádza štádium navrhovania dôkazných prostriedkov. Z návrhu

na zastavenie exekúcie nevyplýva, že by sťažovateľ ako povinný okresnému súdu na účely

preukázania svojich tvrdení vykonanie dôkazného prostriedku vôbec navrhol.

42. Na podklade všetkých už uvádzaných skutočností sú preto námietky sťažovateľa

o tom, že odôvodnenie uznesenia okresného súdu z 23. augusta 2019 je založené

na nepravdivých tvrdeniach a na skutočnostiach, že sťažovateľ „nedodal dôkaz o platbách

vopred“, nedôvodné.

43. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej namieta procesný postup okresného súdu

a v konkrétnostiach zdôrazňuje, že okresný súd nenariadil pojednávanie na účely vykonania

dokazovania a zároveň porušil právo na zastupovanie maloletého dieťaťa kolíznym

opatrovníkom.

44. Z návrhu na zastavenie exekúcie a ani zo sťažnosti podanej proti uzneseniu

okresného súdu z 29. marca 2019 nevyplýva, že by sťažovateľ nariadenie pojednávania

v jeho veci navrhol. Navyše v súlade s § 61l ods. 2 Exekučného poriadku na prejednanie

návrhu na zastavenie exekúcie nie je potrebné nariaďovať pojednávanie. Nariadenie

pojednávania bude vo veci návrhu na zastavenie exekúcie spravidla nasledovať v prípadoch

vyžadujúcich si vykonanie dokazovania. Skutočnosť zistenia zanedbania procesnej

povinnosti sťažovateľa navrhnúť vykonanie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení však

v konkrétnych okolnostiach veci už prima facie vylučuje dôvodnosť nariadenia

pojednávania aj v prípade, že by sa preukázalo, že sťažovateľ skutočne požadoval v jeho

veci pojednávanie nariadiť. Z uvádzaných dôvodov je preto aj námietka sťažovateľa

o procesnom nedostatku okresného súdu, ktorý nenariadil pojednávanie na vykonanie

dokazovania, nedôvodná.

45. K sťažovateľom namietanému porušeniu „práva na zastupovanie maloletého

dieťaťa kolíznym opatrovníkom“ ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že žiadne

z ústavných ustanovení nezakotvuje v katalógu základných práv a slobôd výslovne „právo

na zastupovanie maloletého kolíznym opatrovníkom“. Ústavný súd nespochybňuje,

že neustanovenie kolízneho opatrovníka, ktorého funkciou je dôsledne dbať v stanovených

prípadoch na ochranu práv a právom chránených záujmov maloletého v konaní

pred všeobecným súdom, sa môže v relevantných prípadoch dotknúť procesného postavenia

maloletého, a tým aj jeho základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne

konanie.

46. Ústavný súd s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru v kontexte konkrétnej

argumentácie sťažovateľa vyplývajúcej z ústavnej sťažnosti ďalej zdôrazňuje, že domáhať

sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba

jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. , ,

). Podľa totiž ústavnú sťažnosť môže podať

osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené jej základné práva a slobody.

47. Sťažovateľ sa síce s prihliadnutím na petit ústavnej sťažnosti domáha vyslovenia

porušenia svojich základných práv a slobôd, predmetné porušenie však odôvodňuje

postupom okresného súdu pri (ne)ustanovení kolízneho opatrovníka inému účastníkovi

konania – oprávnenej. Vzhľadom na skutočnosť, že argumentácia sťažovateľa sa prima

facie nedotýka jeho procesného postavenia – postavenia povinného v napadnutom konaní,

ale dotýka sa postavenia oprávnenej, ktorej podľa názoru sťažovateľa mal byť ustanovený

kolízny opatrovník, je už na prvý pohľad vylúčená možnosť vyslovenia porušenia

základných práv a slobôd sťažovateľa, do procesného postavenia ktorého nemohlo byť

z uvedeného dôvodu zasiahnuté. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd vyhodnotil aj

námietku sťažovateľa o porušení „práva na zastupovanie maloletého dieťaťa kolíznym

opatrovníkom“ ako nedôvodnú, teda takú, ktorou nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu či jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

48. Podľa už citovanej ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený

návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (sp. zn. ). Úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej sťažovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Z predbežných záverov ústavného súdu

vyslovených k jednotlivým námietkam sťažovateľa plynie pre ústavný súd záver, že prijatie

jeho ústavnej sťažnosti v ktorejkoľvek jej časti na ďalšie konanie by nebolo spôsobilé

s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa viesť k vysloveniu porušenia základných práv

garantovaných či dohovorom postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

49. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v relevantnej

časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

50. Poslednou námietkou sa sťažovateľ snaží spochybniť postup okresného súdu

v napadnutom exekučnom konaní z dôvodu existencie rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 31. júla 2018, ktorým došlo k zmene výroku o dlžnom výživnom.

51. Aj napriek tomu, že sťažovateľ mal v čase podania sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu z 29. marca 2019 (sťažnosť bola podaná 7. mája 2019) o okolnosti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 31. júla 2018 vedomosť, skutočnosť zmeny výroku o dlžnom

výživnom a jej vplyv na ďalšie trvanie exekúcie v sťažnosti smerujúcej proti rozhodnutiu

vydanému vyšším súdnym úradníkom nevzniesol.

52. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilnú rozhodovaciu činnosť,

podľa ktorej je postup sťažovateľa, ktorý má k dispozícii opravný prostriedok, no príslušnú

námietku v ňom materiálne neuplatní, iba formálnym využitím právneho prostriedku

ochrany jeho práv ().

53. Aj v tomto prípade sťažovateľ síce sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu

z 29. marca 2019 podal, no v sťažnosti argumentáciu, ktorú predostrel ústavnému súdu

prostredníctvom ústavnej sťažnosti, nevzniesol. Zároveň sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že k nesplneniu podmienky využitia účinného

právneho prostriedku ochrany práva došlo v jeho prípade z dôvodov hodných osobitného

zreteľa. Za daných okolností preto neprichádzal do úvahy postup ústavného súdu podľa

.

54. Vzhľadom na uvedené ústavný súd námietku porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru v kontexte námietky existencie rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 31. júla 2018, ktorým došlo k zmene výroku o dlžnom výživnom, ktorú sťažovateľ

uplatnil po prvýkrát až v konaní pred ústavným súdom, vyhodnotil podľa § 132 ods. 2

ako neprípustnú. Relevantná časť ústavnej sťažnosti bola preto

odmietnutá v súlade s v spojení s

ako neprípustná.

55. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľom v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2019

Miroslav DURIŠ predseda senátu