Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 520/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

zastúpeného advokátkou Alžbetou Slašťanovou, Opatovská 783/3, Žiar nad Hronom,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa (ďalej len

„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. apríla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi

Rudolfovi Tkáčikovi, ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára

2019. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej

len „rozvrh práce“) bola vec náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi

a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu

v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že rozhodnutím

Sociálnej poisťovne, ústredia vo veci sťažovateľa zo 6. decembra 2013 v spojení

s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia z 27. januára 2014 (ďalej len „rozhodnutie

Sociálnej poisťovne“) došlo k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o invalidný dôchodok.

Z odôvodnenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne vyplýva, že hoci v predmetnej veci bolo

nesporne preukázané, že u sťažovateľa došlo k poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú

činnosť o 45 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou, a to od 16. októbra 2013, jeho

nárok na priznanie invalidného dôchodku bol zamietnutý, pretože nedosiahol potrebný

počet rokov dôchodkového poistenia pre priznanie invalidného dôchodku podľa § 72

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), t. j. v danom prípade 15 rokov poistenia pred vznikom nároku

na invalidný dôchodok. Tento záver vychádzal z ,

v zmysle ktorého sa do obdobia dôchodkového poistenia vo všeobecnom systéme

nezapočítava obdobie, za ktoré bol poistencovi priznaný výsluhový dôchodok podľa

osobitného predpisu, ako aj o prechodné ustanovenie ,

v zmysle ktorého sa uvedený princíp vzťahuje aj na obdobie vojenskej služby

do 31. decembra 2003.

4. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne odvolanie,

o ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom

č. k. -15 z 9. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 9. apríla

2015“), ktorým napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil a vec vrátil späť na ďalšie

konanie. V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd uviedol, že Sociálna poisťovňa

nesprávne vyložila ustanovenie , resp. , keď

započítanie obdobia dôchodkového poistenia sťažovateľa, ktoré bolo zhodnotené pre účely

priznania a určenia výšky výsluhového dôchodku sťažovateľa, nezapočítala s tým, že je už

poberateľom výsluhového dôchodku, napriek tomu, že podľa krajského súdu pre možnosť

vylúčenia tohto obdobia dôchodkového poistenia by okrem poberania výsluhové dôchodku

musel byť splnený aj ďalší zákonný predpoklad, a to poberanie dávky dôchodkového

zabezpečenia podmienenej dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom.

5. Po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie Sociálna poisťovňa opätovne

žiadosť sťažovateľa o invalidný dôchodok z 23. decembra 2013 zamietla rozhodnutím

z 29. júla 2015 (ďalej len „rozhodnutie z 29. júla 2015“) z tých istých dôvodov, t. j.

nesplnenie podmienky získania potrebného počtu rokov dôchodkového poistenia podľa

, a v spojení s

Z. z. (pred vznikom invalidity podľa Sociálnej poisťovne získal sťažovateľ 4170 dní

obdobia dôchodkového poistenia). Sociálna poisťovňa v odôvodnení tohto rozhodnutia

ďalej poukázala na to, že na určenie sumy invalidného dôchodku nie je možné započítať

dobu výkonu služby a hrubé zárobky, pretože vtedajšia Československá socialistická

republika sa v roku 1991 (po prijatí ústavného o zmene názvu

Československej socialistickej republiky už Česko-slovenská federatívna republika, pozn.)

zaviazala prijímať záväzky, len pokiaľ ide o časť III Dohovoru o invalidných, starobných

a pozostalostných dávkach, týkajúcu sa starobného dôchodku, a pretože invalidný dôchodok

je uvedený v II. časti spomínaného dohovoru, do úvahy neprichádza ani aplikácia čl. 33

ods. 2 uvedeného dohovoru v VI. časti ‒Spoločné ustanovenia na invalidný dôchodok.

6. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. -35

z 15. decembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 15. decembra 2016“)

rozhodnutie z 29. júla 2015 opätovne zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni späť na ďalšie

konanie, konštatujúc, že táto nerešpektovala právny názor krajského súdu vyslovený

v rozsudku.

7. Najvyšší súd v predmetnej veci na základe odvolania Sociálnej poisťovne

rozsudkom sp. zn. z 27. apríla 2018 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“)

rozhodol, že rozsudok krajského súdu z 15. decembra 2016 mení tak, že rozhodnutie

Sociálnej poisťovne z 29. júla 2015 potvrdil a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozsudku sa najvyšší súd stotožnil s odôvodnením rozhodnutia

z 29. júla 2015 a jeho dôvodmi, poukazujúc na , ktorý

stanovuje tri kumulatívne podmienky, z ktorých jednu špecifikovanú v § 72 tohto zákona

sťažovateľ nespĺňa. Rovnako sa najvyšší súd stotožnil s názorom Sociálnej poisťovne

vo vzťahu k otázke výkladu ustanovenia a

8. Sťažovateľ následne poukázal na ustálenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa

preskúmavania odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy a následne uviedol, že

rozsudok krajského súdu z 15. decembra 2016 nemá, čo sa týka odôvodnenia, podľa neho

kvalitu, ktorá je implikovaná v práve na spravodlivý proces, pretože sa s ním v konaní

predloženými argumentmi najvyšší súd riadne nevysporiadal. Akceptovaním právneho

záveru v rozsudku najvyššieho súdu týkajúceho sa výkladu § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5

, ktorý podľa sťažovateľa nie je možné vyvodiť ani z gramatického

či ústavne komformného výkladu týchto ustanovení, by podľa sťažovateľa došlo

k diskriminácii osôb, ktoré boli sčasti poistené aj v osobitnom dôchodkovom systéme,

pretože tieto osoby musia (na rozdiel od osôb poistených len vo všeobecnom systéme)

celkovo odpracovať vyšší počet rokov, resp. v niektorých prípadoch ani nemôžu podmienky

nároku na invalidný dôchodok vôbec splniť. Za nesprávny označil sťažovateľ aj záver

najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku, podľa ktorého s prihliadnutím na § 60 ods. 5

v spojení s má sťažovateľ možnosť zaplatiť poistné

na dôchodkové poistenie aj dodatočne, pretože sťažovateľ nespĺňa žiadnu z v ňom

uvedených zákonných podmienok. V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukázal taktiež

na ústavnom súde prebiehajúce konanie o súlade ustanovenia § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5

, ktoré bolo iniciované najvyšším súdom, ktorý konanie vo veci

obdobnej, ako je vec sťažovateľa, prerušil.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa , listiny,

ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

porušené, zrušil tento rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie a zaviazal najvyšší súd

zaplatiť mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Právna úprava a judikatúra ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

14. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ), a preto ich porušenie skúma

spoločne.

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

20. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým zmenil rozsudok

krajského súdu z 15. decembra 2016. Najvyšší súd podľa sťažovateľa napadnutý

rozsudok nedostatočne odôvodnil a dospel v ňom k ústavne nekonformným záverom

založeným na podľa neho nesprávnom právnom výklade § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona

č.

21. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom rozsudku najvyššieho súdu, ktorým

najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu z 15. decembra 2016 tak, že rozhodnutie

z 29. júla 2015 potvrdil.

21.1 Najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozsudku zhrnul doterajší priebeh

konania v danej veci, resp. obsah rozhodnutí a podaní procesných strán, poukázal

na ustanovenia dotknutých právnych predpisov, špecifikoval predmet odvolacieho konania

i skutočnosti, ktoré krajský súd v tomto prípade posudzoval. Následne preskúmal

administratívny spis Sociálnej poisťovne v predmetnej veci, zamerajúc sa predovšetkým

na skúmanie dĺžky obdobia dôchodkového poistenia sťažovateľa, pritom dospel k záveru, že

sťažovateľ ku dňu vzniku invalidity získal 11 rokov a 155 dní obdobia dôchodkového

poistenia.

22. Následne najvyšší súd popísal závery vyplývajúce z rozhodnutia Generálneho

riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže č. GR-ZVJS-13467/33-05 z 28. septembra

2005, ktorým bol podľa a nasl. o sociálnom zabezpečení

policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

od 1. októbra 2005 priznaný výsluhový dôchodok, pričom pre výpočet jeho sumy bola

sťažovateľovi zhodnotená doba jeho základnej vojenskej služby, ako aj doba služobného

pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže ku dňu jeho skončenia 30. septembra

2005 (služobný pomer sťažovateľa trval spolu 23 rokov a 158 dní).

23. Najvyšší súd následne konštatoval, že sa nestotožňuje s právnym názorom

krajského súdu uvedeným v jeho rozsudku z 15. decembra 2016, a po preskúmaní postupu

Sociálnej poisťovne musí konštatovať, že táto postupovala v súlade s ustanoveniami zákona

č. , keď žiadosť sťažovateľa o invalidný dôchodok zamietla z toho dôvodu, že

ku dňu invalidity, t. j. ku 16. októbru 2013, sťažovateľ nezískal obdobie dôchodkového

poistenia v rozsahu najmenej 15 rokov. Následne najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 70

, ktoré odkazuje podľa neho striktne na splnenie 3 kumulatívnych

podmienok, zdôrazniac, že pre vznik nároku na invalidný dôchodok musí u poistenca dôjsť

k splneniu všetkých troch podmienok. Posudzujúc ďalej splnenie uvedených podmienok

u sťažovateľa ako poistenca, dospel najvyšší súd k záveru, že sťažovateľ nesplnil

podmienky stanovené v , t. j. že mu nevznikol nárok

na invalidný dôchodok napriek tomu, že vzhľadom na lekársky posudok bol posudkovým

lekárom uznaný za invalidného s výslednou mierou poklesu schopnosti vykonávať

zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou o 45 %. Najvyšší súd ďalej

v rámci odôvodnenia uviedol, že sa stotožnil s názorom Sociálnej poisťovne v otázke

výkladu ustanovenia a vo vzťahu

k posúdeniu obdobia dôchodkového poistenia u sťažovateľa.

23.1 V závere najvyšší súd „poznamenal“, že vzhľadom na právnu úpravu v § 60

ods. 5 v spojení s si môže sťažovateľ zaplatiť poistné

na dôchodkové poistenie aj dodatočne s tým, že v takomto prípade sa obdobie, za ktoré bolo

dodatočne zaplatené poistné, započítava do obdobia dôchodkového poistenia. Zároveň

najvyšší súd uviedol, že za predpokladu, že po dodatočne zaplatenom poistnom na

dôchodkovom poistení bude sťažovateľ spĺňať všetky podmienky uvedené v § 70 zákona

č. , opätovne môže podať žiadosť o invalidný dôchodok.

24. V časti obsahu rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 29. júla 2015, na ktorú

odkazuje aj rozsudok najvyššieho súdu, Sociálna poisťovňa poukázala na znenie § 60 ods. 2

a a a následne s poukazom

na obdobia výkonu jeho služby, ktoré neboli spochybnené ani sťažovateľom v jeho

odvolaní, ako aj s poukazom na potvrdenie Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej

a justičnej stráže z 30. septembra 2013 dospela k záveru, že sťažovateľ získal obdobie

výkonu služby v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok, na základe čoho pri

posudzovaní nároku na invalidný dôchodok uvedené obdobie nemohla hodnotiť ako

obdobie dôchodkového poistenia, a preto naň pri svojom rozhodovaní neprihliadala. Taktiež

Sociálna poisťovňa uviedla, že uvedené obdobie už raz bolo zhodnotené v prospech

sťažovateľa pri posudzovaní jeho nároku a výšky výsluhového dôchodku. Sociálna

poisťovňa ďalej poukázala aj na to, že Československá socialistická republika sa v roku

1991 (po prijatí ústavného o zmene názvu Československej

socialistickej republiky už Česko-slovenská federatívna republika, pozn.) zaviazala

prijímať záväzky, len pokiaľ ide o časť III Dohovoru o invalidných, starobných

a pozostalostných dávkach, týkajúcu sa starobného dôchodku, a pretože invalidný dôchodok

je upravený v časti II tohto dohovoru, do úvahy neprichádzala v danom prípade ani

aplikácia čl. 33 ods. 2 dohovoru v VI. časti– Spoločné ustanovenia na invalidný dôchodok.

25. Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že tento nespochybňuje konkrétne skutkové

zistenia najvyššieho súdu, resp. Sociálnej poisťovne, avšak rozporuje splnenie podmienok

, konkrétne splnenie podmienky dosiahnutia potrebného počtu

rokov dôchodkového poistenia podľa § 72 ods. 2 tohto zákona posúdenej najvyšším súdom,

resp. nesprávnu aplikáciu právneho predpisu v jeho prípade. V súvislosti s touto

argumentáciou poukazuje na nespravodlivosť, resp. nemožnosť naplnenia podmienky

nastaveného modelu dôb zamestnania, ktoré sú pre určitú skupinu osôb náročné na splnenie,

ako aj na návrh najvyššieho súdu na začatie konania o súlade § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5

s a , ktorý bol v čase podania jeho sťažnosti už

prijatý ústavným súdom na ďalšie konanie.

25.1 V predmetnej veci je podľa ústavného súdu zrejmé, že posúdenie otázky

vylúčenia/nevylúčenia výkonu služobného pomeru do doby dôchodkového poistenia pre

účely posúdenia nároku na priznanie invalidného dôchodku malo v predmetnej veci

kľúčový význam a najvyšší súd ako súd odvolací bol povinný podať na ňu ústavne

konformnú odpoveď.

25.2 Vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa ústavnej konformnosti výkladu § 60

ods. 2 a ústavný súd bližšie odkazuje na závery

uvedené v jeho náleze č. k. -52 z 13. februára 2019 (ďalej len „nález

z 13. februára 2019“), ktorým návrhu najvyššieho súdu nevyhovel.

25.3 Vo svojom náleze z 13. februára 2019 sa ústavný súd nestotožnil

s argumentáciou predloženou v konaní, v zmysle ktorej ústavná nekonformita napadnutej

právnej úpravy spočíva v tom, že nezohľadňuje doby služby policajtov a profesionálnych

vojakov (hodnotené v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia formou zhodnotenia

doby služby) ako obdobia dôchodkového poistenia aspoň na vznik nároku na invalidný

dôchodok podľa V bode 31 nálezu z 13. februára 2019 ústavný

súd uviedol: «Podľa názoru ústavného súdu riešenie, ktoré by v rámci sociálneho poistenia

bez ďalšieho favorizovalo určitú skupinu subjektov z iného systému sociálneho

zabezpečenia – odpustiac alebo znížiac bez ďalšieho všeobecne ustanovenú potrebnú dobu

účasti na sociálnom poistení pre vznik nároku na invalidný dôchodok – by bolo vo vzťahu

k ostatným účastníkom systému sociálneho poistenia nesystémové a nespravodlivé. Ak by

malo ísť o „zmäkčenie“ podmienok pre vznik nároku na invalidný dôchodok podľa zákona

o sociálnom poistení, teda o „zvýhodnenie“ osôb poberajúcich výsluhový dôchodok bez

toho, aby sa toto „zmäkčenie“ eliminovalo iným riešením, prípadne participáciou štátu,

potom by vyvstala aj otázka ústavnosti takéhoto riešenia.». Vo vzťahu k nekonformite

napadnutých ustanovení podľa názoru ústavného súdu (pozri bod

34 tohto nálezu) nemožno argumentovať „protiústavnosťou všeobecne aplikovateľného

modelu dôb zamestnania pre vznik nároku na invalidný dôchodok tých osôb, ktoré sú

štandardnými účastníkmi tohto systému, a to len preto, že pre skupinu osôb prichádzajúcich

z iného systému, ale teraz už zúčastnených vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia sú

parametre nastaveného modelu dôb zamestnania pre nich náročné na splnenie a z ich

pohľadu prísne až nespravodlivé. Vzhľadom na uvedené je v prvom rade vecou

zákonodarcu, ako sa vyrovná s vecnou stránkou problému.“

25.4 V závere ústavný súd dospel ku konštatovaniu, že práve prijatie právnej

úpravy, ktorá by pri posudzovaní vzniku nároku na invalidný dôchodok bez ďalšieho

jednostranne zvýhodňovala osoby prichádzajúce z iného systému sociálneho zabezpečenia

do všeobecného systému sociálneho poistenia (takýto výklad napadnutých ustanovení

zákona práve sťažovateľ považuje za správny a ústavne konformný pre jeho prípad, pozn.),

by podľa názoru ústavného súdu privodilo otázku ústavnej konformnosti.

26. Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázke svojej právomoci stabilne uvádza, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ). Do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo

rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

27. Ústavný súd vychádzal aj zo svojej judikatúry, podľa ktorej je integrálnou

súčasťou základného práva podľa a práva podľa dohovoru aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Povinnosťou všeobecného súdu je preto uviesť

v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.

Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej

stránky rozhodnutia (m. m. , ). Obdobne tak z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že právo na spravodlivé

konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne

ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že

právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty),

ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

28. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu možno konštatovať, že

odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno označiť za arbitrárne alebo zjavne

neodôvodnené, pretože právne závery najvyššieho súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej

právnej úpravy aj s poukazom na závery nálezu z 13. februára 2019 nepopierajú podstatu

a zmysel príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov a zároveň

korešpondujú so skutkovými zisteniami, t. j. že uvedené závery nie sú výsledkom svojvôle,

ale ústavne konformnej aplikácie príslušných právnych predpisov.

29. Ústavný súd nezistil žiadne ústavnoprávne vady napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ktoré by odôvodňovali jeho zásah do tohto rozsudku v súlade s jeho

právomocami, a preto podľa odmietol sťažnosť

sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

31. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu