Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 520/2019
PDF · 216.31 KB
No categories available
I. ÚS 520/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ,
zastúpeného advokátkou Alžbetou Slašťanovou, Opatovská 783/3, Žiar nad Hronom,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10 So 12/2017 z 27. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 10 So 12/2017 z 27. apríla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi
Rudolfovi Tkáčikovi, ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára
2019. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej
len „rozvrh práce“) bola vec náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi
a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu
v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že rozhodnutím
Sociálnej poisťovne, ústredia vo veci sťažovateľa zo 6. decembra 2013 v spojení
s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia z 27. januára 2014 (ďalej len „rozhodnutie
Sociálnej poisťovne“) došlo k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o invalidný dôchodok.
Z odôvodnenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne vyplýva, že hoci v predmetnej veci bolo
nesporne preukázané, že u sťažovateľa došlo k poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť o 45 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou, a to od 16. októbra 2013, jeho
nárok na priznanie invalidného dôchodku bol zamietnutý, pretože nedosiahol potrebný
počet rokov dôchodkového poistenia pre priznanie invalidného dôchodku podľa § 72
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 461/2003 Z. z.“), t. j. v danom prípade 15 rokov poistenia pred vznikom nároku
na invalidný dôchodok. Tento záver vychádzal z § 60 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.,
v zmysle ktorého sa do obdobia dôchodkového poistenia vo všeobecnom systéme
nezapočítava obdobie, za ktoré bol poistencovi priznaný výsluhový dôchodok podľa
osobitného predpisu, ako aj o prechodné ustanovenie § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z.,
v zmysle ktorého sa uvedený princíp vzťahuje aj na obdobie vojenskej služby
do 31. decembra 2003.
4. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne odvolanie,
o ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom
č. k. 26 Sd 283/2015-15 z 9. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 9. apríla
2015“), ktorým napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil a vec vrátil späť na ďalšie
konanie. V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd uviedol, že Sociálna poisťovňa
nesprávne vyložila ustanovenie § 60 ods. 2, resp. § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., keď
započítanie obdobia dôchodkového poistenia sťažovateľa, ktoré bolo zhodnotené pre účely
priznania a určenia výšky výsluhového dôchodku sťažovateľa, nezapočítala s tým, že je už
poberateľom výsluhového dôchodku, napriek tomu, že podľa krajského súdu pre možnosť
vylúčenia tohto obdobia dôchodkového poistenia by okrem poberania výsluhové dôchodku
musel byť splnený aj ďalší zákonný predpoklad, a to poberanie dávky dôchodkového
zabezpečenia podmienenej dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom.
5. Po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie Sociálna poisťovňa opätovne
žiadosť sťažovateľa o invalidný dôchodok z 23. decembra 2013 zamietla rozhodnutím
z 29. júla 2015 (ďalej len „rozhodnutie z 29. júla 2015“) z tých istých dôvodov, t. j.
nesplnenie podmienky získania potrebného počtu rokov dôchodkového poistenia podľa
§ 60 ods. 2, § 72 ods. 1 písm. f) a § 255 ods. 5 v spojení s § 255 ods. 6 zákona č. 461/2003
Z. z. (pred vznikom invalidity podľa Sociálnej poisťovne získal sťažovateľ 4170 dní
obdobia dôchodkového poistenia). Sociálna poisťovňa v odôvodnení tohto rozhodnutia
ďalej poukázala na to, že na určenie sumy invalidného dôchodku nie je možné započítať
dobu výkonu služby a hrubé zárobky, pretože vtedajšia Československá socialistická
republika sa v roku 1991 (po prijatí ústavného zákona č. 81/1990 Zb. o zmene názvu
Československej socialistickej republiky už Česko-slovenská federatívna republika, pozn.)
zaviazala prijímať záväzky, len pokiaľ ide o časť III Dohovoru o invalidných, starobných
a pozostalostných dávkach, týkajúcu sa starobného dôchodku, a pretože invalidný dôchodok
je uvedený v II. časti spomínaného dohovoru, do úvahy neprichádza ani aplikácia čl. 33
ods. 2 uvedeného dohovoru v VI. časti ‒Spoločné ustanovenia na invalidný dôchodok.
6. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 26 Sd 283/2015-35
z 15. decembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 15. decembra 2016“)
rozhodnutie z 29. júla 2015 opätovne zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni späť na ďalšie
konanie, konštatujúc, že táto nerešpektovala právny názor krajského súdu vyslovený
v rozsudku.
7. Najvyšší súd v predmetnej veci na základe odvolania Sociálnej poisťovne
rozsudkom sp. zn. 10 So 12/2017 z 27. apríla 2018 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“)
rozhodol, že rozsudok krajského súdu z 15. decembra 2016 mení tak, že rozhodnutie
Sociálnej poisťovne z 29. júla 2015 potvrdil a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení svojho rozsudku sa najvyšší súd stotožnil s odôvodnením rozhodnutia
z 29. júla 2015 a jeho dôvodmi, poukazujúc na § 70 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý
stanovuje tri kumulatívne podmienky, z ktorých jednu špecifikovanú v § 72 tohto zákona
sťažovateľ nespĺňa. Rovnako sa najvyšší súd stotožnil s názorom Sociálnej poisťovne
vo vzťahu k otázke výkladu ustanovenia § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z.
8. Sťažovateľ následne poukázal na ustálenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa
preskúmavania odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy a následne uviedol, že
rozsudok krajského súdu z 15. decembra 2016 nemá, čo sa týka odôvodnenia, podľa neho
kvalitu, ktorá je implikovaná v práve na spravodlivý proces, pretože sa s ním v konaní
predloženými argumentmi najvyšší súd riadne nevysporiadal. Akceptovaním právneho
záveru v rozsudku najvyššieho súdu týkajúceho sa výkladu § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5
zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý podľa sťažovateľa nie je možné vyvodiť ani z gramatického
či ústavne komformného výkladu týchto ustanovení, by podľa sťažovateľa došlo
k diskriminácii osôb, ktoré boli sčasti poistené aj v osobitnom dôchodkovom systéme,
pretože tieto osoby musia (na rozdiel od osôb poistených len vo všeobecnom systéme)
celkovo odpracovať vyšší počet rokov, resp. v niektorých prípadoch ani nemôžu podmienky
nároku na invalidný dôchodok vôbec splniť. Za nesprávny označil sťažovateľ aj záver
najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku, podľa ktorého s prihliadnutím na § 60 ods. 5
v spojení s § 142 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. má sťažovateľ možnosť zaplatiť poistné
na dôchodkové poistenie aj dodatočne, pretože sťažovateľ nespĺňa žiadnu z v ňom
uvedených zákonných podmienok. V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukázal taktiež
na ústavnom súde prebiehajúce konanie o súlade ustanovenia § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5
zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré bolo iniciované najvyšším súdom, ktorý konanie vo veci
obdobnej, ako je vec sťažovateľa, prerušil.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
porušené, zrušil tento rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie a zaviazal najvyšší súd
zaplatiť mu náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Právna úprava a judikatúra ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
14. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma
spoločne.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
20. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým zmenil rozsudok
krajského súdu z 15. decembra 2016. Najvyšší súd podľa sťažovateľa napadnutý
rozsudok nedostatočne odôvodnil a dospel v ňom k ústavne nekonformným záverom
založeným na podľa neho nesprávnom právnom výklade § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona
21. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom rozsudku najvyššieho súdu, ktorým
najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu z 15. decembra 2016 tak, že rozhodnutie
z 29. júla 2015 potvrdil.
21.1 Najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozsudku zhrnul doterajší priebeh
konania v danej veci, resp. obsah rozhodnutí a podaní procesných strán, poukázal
na ustanovenia dotknutých právnych predpisov, špecifikoval predmet odvolacieho konania
i skutočnosti, ktoré krajský súd v tomto prípade posudzoval. Následne preskúmal
administratívny spis Sociálnej poisťovne v predmetnej veci, zamerajúc sa predovšetkým
na skúmanie dĺžky obdobia dôchodkového poistenia sťažovateľa, pritom dospel k záveru, že
sťažovateľ ku dňu vzniku invalidity získal 11 rokov a 155 dní obdobia dôchodkového
poistenia.
22. Následne najvyšší súd popísal závery vyplývajúce z rozhodnutia Generálneho
riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže č. GR-ZVJS-13467/33-05 z 28. septembra
2005, ktorým bol podľa § 38 a nasl. zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
od 1. októbra 2005 priznaný výsluhový dôchodok, pričom pre výpočet jeho sumy bola
sťažovateľovi zhodnotená doba jeho základnej vojenskej služby, ako aj doba služobného
pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže ku dňu jeho skončenia 30. septembra
2005 (služobný pomer sťažovateľa trval spolu 23 rokov a 158 dní).
23. Najvyšší súd následne konštatoval, že sa nestotožňuje s právnym názorom
krajského súdu uvedeným v jeho rozsudku z 15. decembra 2016, a po preskúmaní postupu
Sociálnej poisťovne musí konštatovať, že táto postupovala v súlade s ustanoveniami zákona
č. 461/2003 Z. z., keď žiadosť sťažovateľa o invalidný dôchodok zamietla z toho dôvodu, že
ku dňu invalidity, t. j. ku 16. októbru 2013, sťažovateľ nezískal obdobie dôchodkového
poistenia v rozsahu najmenej 15 rokov. Následne najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 70
zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré odkazuje podľa neho striktne na splnenie 3 kumulatívnych
podmienok, zdôrazniac, že pre vznik nároku na invalidný dôchodok musí u poistenca dôjsť
k splneniu všetkých troch podmienok. Posudzujúc ďalej splnenie uvedených podmienok
u sťažovateľa ako poistenca, dospel najvyšší súd k záveru, že sťažovateľ nesplnil
podmienky stanovené v § 70 zákona č. 461/2003 Z. z., t. j. že mu nevznikol nárok
na invalidný dôchodok napriek tomu, že vzhľadom na lekársky posudok bol posudkovým
lekárom uznaný za invalidného s výslednou mierou poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou o 45 %. Najvyšší súd ďalej
v rámci odôvodnenia uviedol, že sa stotožnil s názorom Sociálnej poisťovne v otázke
výkladu ustanovenia § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. vo vzťahu
k posúdeniu obdobia dôchodkového poistenia u sťažovateľa.
23.1 V závere najvyšší súd „poznamenal“, že vzhľadom na právnu úpravu v § 60
ods. 5 v spojení s § 142 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. si môže sťažovateľ zaplatiť poistné
na dôchodkové poistenie aj dodatočne s tým, že v takomto prípade sa obdobie, za ktoré bolo
dodatočne zaplatené poistné, započítava do obdobia dôchodkového poistenia. Zároveň
najvyšší súd uviedol, že za predpokladu, že po dodatočne zaplatenom poistnom na
dôchodkovom poistení bude sťažovateľ spĺňať všetky podmienky uvedené v § 70 zákona
č. 461/2003 Z. z., opätovne môže podať žiadosť o invalidný dôchodok.
24. V časti obsahu rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 29. júla 2015, na ktorú
odkazuje aj rozsudok najvyššieho súdu, Sociálna poisťovňa poukázala na znenie § 60 ods. 2
a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 2 ods. 2 ústavy a následne s poukazom
na obdobia výkonu jeho služby, ktoré neboli spochybnené ani sťažovateľom v jeho
odvolaní, ako aj s poukazom na potvrdenie Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej
a justičnej stráže z 30. septembra 2013 dospela k záveru, že sťažovateľ získal obdobie
výkonu služby v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok, na základe čoho pri
posudzovaní nároku na invalidný dôchodok uvedené obdobie nemohla hodnotiť ako
obdobie dôchodkového poistenia, a preto naň pri svojom rozhodovaní neprihliadala. Taktiež
Sociálna poisťovňa uviedla, že uvedené obdobie už raz bolo zhodnotené v prospech
sťažovateľa pri posudzovaní jeho nároku a výšky výsluhového dôchodku. Sociálna
poisťovňa ďalej poukázala aj na to, že Československá socialistická republika sa v roku
1991 (po prijatí ústavného zákona č. 81/1990 Zb. o zmene názvu Československej
socialistickej republiky už Česko-slovenská federatívna republika, pozn.) zaviazala
prijímať záväzky, len pokiaľ ide o časť III Dohovoru o invalidných, starobných
a pozostalostných dávkach, týkajúcu sa starobného dôchodku, a pretože invalidný dôchodok
je upravený v časti II tohto dohovoru, do úvahy neprichádzala v danom prípade ani
aplikácia čl. 33 ods. 2 dohovoru v VI. časti– Spoločné ustanovenia na invalidný dôchodok.
25. Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že tento nespochybňuje konkrétne skutkové
zistenia najvyššieho súdu, resp. Sociálnej poisťovne, avšak rozporuje splnenie podmienok
§ 70 zákona č. 461/2003 Z. z., konkrétne splnenie podmienky dosiahnutia potrebného počtu
rokov dôchodkového poistenia podľa § 72 ods. 2 tohto zákona posúdenej najvyšším súdom,
resp. nesprávnu aplikáciu právneho predpisu v jeho prípade. V súvislosti s touto
argumentáciou poukazuje na nespravodlivosť, resp. nemožnosť naplnenia podmienky
nastaveného modelu dôb zamestnania, ktoré sú pre určitú skupinu osôb náročné na splnenie,
ako aj na návrh najvyššieho súdu na začatie konania o súlade § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5
zákona č. 461/2003 Z. z. s čl. 39 a čl. 55 ústavy, ktorý bol v čase podania jeho sťažnosti už
prijatý ústavným súdom na ďalšie konanie.
25.1 V predmetnej veci je podľa ústavného súdu zrejmé, že posúdenie otázky
vylúčenia/nevylúčenia výkonu služobného pomeru do doby dôchodkového poistenia pre
účely posúdenia nároku na priznanie invalidného dôchodku malo v predmetnej veci
kľúčový význam a najvyšší súd ako súd odvolací bol povinný podať na ňu ústavne
konformnú odpoveď.
25.2 Vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa ústavnej konformnosti výkladu § 60
ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. ústavný súd bližšie odkazuje na závery
uvedené v jeho náleze č. k. PL. ÚS 16/2017-52 z 13. februára 2019 (ďalej len „nález
z 13. februára 2019“), ktorým návrhu najvyššieho súdu nevyhovel.
25.3 Vo svojom náleze z 13. februára 2019 sa ústavný súd nestotožnil
s argumentáciou predloženou v konaní, v zmysle ktorej ústavná nekonformita napadnutej
právnej úpravy spočíva v tom, že nezohľadňuje doby služby policajtov a profesionálnych
vojakov (hodnotené v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia formou zhodnotenia
doby služby) ako obdobia dôchodkového poistenia aspoň na vznik nároku na invalidný
dôchodok podľa zákona č. 461/2003 Z. z. V bode 31 nálezu z 13. februára 2019 ústavný
súd uviedol: «Podľa názoru ústavného súdu riešenie, ktoré by v rámci sociálneho poistenia
bez ďalšieho favorizovalo určitú skupinu subjektov z iného systému sociálneho
zabezpečenia – odpustiac alebo znížiac bez ďalšieho všeobecne ustanovenú potrebnú dobu
účasti na sociálnom poistení pre vznik nároku na invalidný dôchodok – by bolo vo vzťahu
k ostatným účastníkom systému sociálneho poistenia nesystémové a nespravodlivé. Ak by
malo ísť o „zmäkčenie“ podmienok pre vznik nároku na invalidný dôchodok podľa zákona
o sociálnom poistení, teda o „zvýhodnenie“ osôb poberajúcich výsluhový dôchodok bez
toho, aby sa toto „zmäkčenie“ eliminovalo iným riešením, prípadne participáciou štátu,
potom by vyvstala aj otázka ústavnosti takéhoto riešenia.». Vo vzťahu k nekonformite
napadnutých ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. podľa názoru ústavného súdu (pozri bod
34 tohto nálezu) nemožno argumentovať „protiústavnosťou všeobecne aplikovateľného
modelu dôb zamestnania pre vznik nároku na invalidný dôchodok tých osôb, ktoré sú
štandardnými účastníkmi tohto systému, a to len preto, že pre skupinu osôb prichádzajúcich
z iného systému, ale teraz už zúčastnených vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia sú
parametre nastaveného modelu dôb zamestnania pre nich náročné na splnenie a z ich
pohľadu prísne až nespravodlivé. Vzhľadom na uvedené je v prvom rade vecou
zákonodarcu, ako sa vyrovná s vecnou stránkou problému.“
25.4 V závere ústavný súd dospel ku konštatovaniu, že práve prijatie právnej
úpravy, ktorá by pri posudzovaní vzniku nároku na invalidný dôchodok bez ďalšieho
jednostranne zvýhodňovala osoby prichádzajúce z iného systému sociálneho zabezpečenia
do všeobecného systému sociálneho poistenia (takýto výklad napadnutých ustanovení
zákona práve sťažovateľ považuje za správny a ústavne konformný pre jeho prípad, pozn.),
by podľa názoru ústavného súdu privodilo otázku ústavnej konformnosti.
26. Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázke svojej právomoci stabilne uvádza, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Do sféry pôsobnosti
všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo
rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).
27. Ústavný súd vychádzal aj zo svojej judikatúry, podľa ktorej je integrálnou
súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Povinnosťou všeobecného súdu je preto uviesť
v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.
Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej
stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Obdobne tak z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že právo na spravodlivé
konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom
na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne
ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že
právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty),
ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.
28. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu možno konštatovať, že
odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno označiť za arbitrárne alebo zjavne
neodôvodnené, pretože právne závery najvyššieho súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej
právnej úpravy aj s poukazom na závery nálezu z 13. februára 2019 nepopierajú podstatu
a zmysel príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov a zároveň
korešpondujú so skutkovými zisteniami, t. j. že uvedené závery nie sú výsledkom svojvôle,
ale ústavne konformnej aplikácie príslušných právnych predpisov.
29. Ústavný súd nezistil žiadne ústavnoprávne vady napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, ktoré by odôvodňovali jeho zásah do tohto rozsudku v súlade s jeho
právomocami, a preto podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť
sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.
31. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa
§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu