Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 176/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu

a Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej JUDr. Miroslavou Slovinskou,

Štefánikovo námestie 13, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a , práva podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základného práva podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením

Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. z 3. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra

2018 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej aj „sťažovateľka“ alebo „poškodená“), vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a (ďalej len „“),

práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a základného práva podľa čl. 37

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu

Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. októbra 2018.

2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že bola ako poškodená účastníčkou

konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. proti obžalovanému

(ďalej aj „obžalovaný“ alebo „odsúdený“) pre prečin ublíženia

na zdraví.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 26. apríla 2016 bol obžalovaný

uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného

zákona s poukazom na a bol mu uložený trest. Pokiaľ ide

o sťažovateľku, obžalovanému bolo uložené zaplatiť poškodenej sťažovateľke náhradu

škody vo výške 3 058,07 € z titulu bolestného a straty na zárobku a podľa § 288 ods. 2

bola poškodená sťažovateľka so zvyškom nároku na náhradu škody

odkázaná na občianske súdne konanie.

Po odvolaní obžalovaného proti rozsudku okresného súdu rozhodol vo veci Krajský

súd v Košiciach uznesením sp. zn. z 20. októbra 2016, ktorým zrušil rozsudok

súdu prvého stupňa v celom rozsahu a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 12. decembra 2017 bol obžalovaný

uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného

zákona s poukazom na a bol mu uložený trest.

Sťažovateľka bola podľa s nárokom na náhradu škody

odkázaná na civilný proces. Dôvodom bola skutočnosť, že sťažovateľka sa na hlavnom

pojednávaní vyjadrila, že bola odškodnená poisťovňou, avšak výšku poistného plnenia

nevedela uviesť ani listinne preukázať.

3. Poškodená si prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnila na okresnom

súde nárok na náhradu trov poškodeného v zmysle a .

Keďže okresný súd považoval za preukázané spôsobenie škody poškodenej spolu vo výške

3 799,07 € a vznik škody bol v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním obžalovaného,

sťažovateľka vyčíslila trovy, ktoré jej vznikli uplatnením jej práv v trestnom konaní najmä

pribratím splnomocnenca, vo výške 2 004,02 € a vo výške 179,92 € (od prevzatia právneho

zastúpenia JUDr. Miroslavou Slovinskou).

Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. zo 14. júna 2018 podľa § 557

ods. 2 a neuložil odsúdenému

povinnosť uhradiť poškodenej trovy v trestnom konaní, ktoré jej vznikli uplatnením jej práv

pribratím splnomocnenca.

Poškodená podala proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 14. júna

2018 vydanému vyšším súdnym úradníkom sťažnosť.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. októbra 2018 podľa § 193 ods. 1

písm. c) sudkyňa sťažnosť poškodenej zamietla ako nedôvodnú.

Uznesenie okresného súdu sp. zn. z 3. októbra 2018 nadobudlo

právoplatnosť 3. októbra 2018.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti v podrobnostiach uvádza, že trovy spojené

so zastupovaním poškodenej advokátom je potrebné posudzovať ako trovy potrebné

na účelné uplatnenie nároku poškodenej na náhradu škody v adhéznom konaní. Obžalovaný

od začiatku trestného konania popieral svoju vinu, právna pomoc teda bola potrebná, a preto

bolo opodstatnené považovať všetky úkony splnomocnenca poškodenej, ktoré sa týkali

merita veci a neboli len neopodstatneným opakovaním návrhov, za účelné a potrebné

na preukázanie splnenia všetkých zákonných podmienok na priznanie nároku poškodenej

na náhradu škody.

5. Poškodená si prostredníctvom svojho splnomocnenca včas uplatnila nárok

na náhradu škody vo výške 3 799,07 €, okresný súd považoval za preukázané spôsobenie

škody v tejto výške a v odsudzujúcom rozsudku konštatoval, že vznik tejto škody bol

v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním odsúdeného. Jediným dôvodom, pre ktorý

okresný súd poškodenú odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces a nerozhodol

o priznaní nároku na náhradu škody minimálne v časti nesporného bolestného a straty

na zárobku, bolo, že poškodená bola v tomto rozsahu medzičasom odškodnená samotnou

poisťovňou. V danom prípade teda okresný súd nepostupoval podľa § 288 ods. 1 Trestného

poriadku z dôvodov, že by podľa výsledku dokazovania nebol daný podklad na vyslovenie

povinnosti na náhradu škody alebo by bolo potrebné na rozhodnutie o povinnosti

na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by presahovalo potreby trestného

stíhania a neprimerane by ho predĺžilo.

6. Sťažovateľka ďalej uvádza, že „... dáva súdu

možnosť, v súlade s okolnosťami prípadu, rozhodnúť na návrh poškodeného o tom, či

odsúdenému uloží alebo neuloží povinnosť nahradiť poškodenému celé trovy alebo ich časť,

ak súvisia s účasťou poškodeného v trestnom konaní, a to aj v prípade, že poškodenému

nebol priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti. Táto výnimka bola do právnej úpravy

Slovenskej republiky zakomponovaná v rámci procesu implementácie Rámcového

rozhodnutia, a to z dôvodu, aby sa predišlo situácii zaťaženia poškodeného tým, že by musel

hradiť trovy právneho zastúpenia splnomocnencovi poškodeného len preto, lebo mu nebol

priznaný nárok na náhradu škody napriek tomu. že súd mal za preukázané spôsobenie

škody trestným činom, ale rozhodnutie o jej náhrade v určitom aspekte presahovalo rámec

trestného konania. Čiže uplatňovaný nárok poškodeného v adhéznom konaní bol

opodstatnený, ale súd o ňom nemohol v trestnom konaní rozhodnúť nezávisle od vôle

poškodeného...

Poškodená ako osoba, ktorej v dôsledku trestného činu reálne vznikol nárok na

náhradu škody, ktorej sa poškodená v rámci trestného konania domáhala, nemôže strpieť

ujmu na svojom majetku tým, že uhradí trovy, vzniknuté pribratím splnomocnenca...

Ak okresný súd nepriznal poškodenej náhradu nákladov, odoprel tak sťažovateľke ochranu

uvedených práv, zakotvených v našom ústavnom poriadku. Poškodená má právo, aby

odsúdený nahradil jej trovy. To je jedno z mnohých práv poškodeného, ktoré sú

garantované poškodenému nielen , ale celým právnym poriadkom

Slovenskej republiky. Toto právo prispieva k tomu, aby poškodený dosiahol nápravu stavu

narušeného trestným činom v možnom rozsahu.“.

7. Sťažovateľka zastáva názor, že priznanie náhrady trov poškodenej by bolo

v danom prípade spravodlivé. Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov vzniknutých

v trestnom konaní pribratím splnomocnenca síce postupoval podľa § 557 ods. 2 Trestného

poriadku, ale citované ustanovenie vykladal príliš reštriktívne, popierajúc účel a zmysel

tejto právnej úpravy, neberúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu. Extenzívny výklad

dôslednejšie korešponduje s uniformitou práv poškodenej

a je aj konformný so znením rámcového rozhodnutia Rady č. 2001/220/JHA.

Ďalším dôvodom, pre ktorý je sťažovateľka presvedčená, že napadnutým uznesením

došlo k porušeniu uvádzaných práv, je nedostatočné odôvodnenie tohto rozhodnutia.

8. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

, právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na právnu

pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Okresného súdu

v Spišskej Novej Vsi sp. zn. -746 z 3. októbra 2018 porušené boli.

2. Zrušuje Uznesenie Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sp. zn. - 746

z 3. októbra 2018 a vec vrecia Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi na ďalšie konanie.

3. priznáva náhradu trov konania v sume

390,50 € (slovom: tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov), ktorú je Okresný súd Spišská

Nová Ves povinný zaplatiť na účet JUDr. Miroslavy Slovinskej, advokátky v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Obsah uznesení okresného súdu

9. Okresný súd v uznesení sp. zn. zo 14. júna 2018 vydanom vyšším

súdnym úradníkom uviedol: „Je nepochybné, že v trestnom konaní proti odsúdenému

zastupovala poškodenú advokátka JUDr.

Miroslava Slovinská na základe splnomocnenia zo dňa 12.12.2017. Splnomocnená

advokátka v rámci zastupovania poškodenej podala na tunajší súd dňa 31.01.2018

uplatnenie nároku na náhradu trov poškodeného v zmysle , ,

kde si účtovala odmenu v zmysle Vyhlášky MS č. 655/2004. Zástupkyňa z radov advokátov

predložila vyúčtovanie, v ktorom vyčíslila odmenu sumou 1.904,71 € a režijný paušál

v sume 99,31 €, spolu v sume 2.004,02 € a odmenu sumou 141,09 €, režijný paušál v sume

8,84 € a DPH v sume 29,99 €, spolu v sume 179,92 €.

Poškodená si v trestnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 3.799,07

Eur. Nakoľko rozsudkom bola podľa odkázaná s nárokom na náhradu

škody na civilný proces, neboli splnené podmienky na rozhodnutie o uložení povinnosti

odsúdenému nahradiť trovy poškodenej, ktoré boli potrebné na účelné uplatnenie jej nároku

v trestnom konaní vrátane trov vzniknutých pribratím splnomocnenca podľa § 557 ods. 1

.

Súd ďalej skúmal, či sú splnené podmienky ustanovenia , ktoré

implementuje Rámcové rozhodnutie Rady č. 2001/220/JHA o postavení obetí v trestnom

konaní, t. j. vykonanie čl. 6 a 7, teda ktoré umožňuje súdu, aby rozhodol o povinnosti

náhrady trov poškodeného aj v iných prípadoch ako sú uvedené v ods. 1. citovaného

ustanovenia

Súd preto skúmal možnosti, či poškodená by bola schopná, vzhľadom na svoj vek,

majetkové pomery a celkovú sociálnu situáciu, uplatniť svoje právo v civilnom procese, bez

náhrady už doposiaľ vynaložených nákladov, v danom prípade na pribratú

splnomocnenkyňu.

Zo správy Sociálnej poisťovne súd zistil, že poškodená poberala príjem od mesiaca

marec 2016 do mesiaca december 2016 celkom vo výške 8.592,86 € brutto (priemerný

mesačný príjem za rok 2016 bol 859,29 € brutto), od mesiaca január 2017 do mesiaca

december 2017 celkom vo výške 9.833,05 € brutto (priemerný mesačný príjem za rok 2017

bol 819,42 € brutto) a od mesiaca január 2018 do mesiaca apríl 2018 celkom vo výške

3.521,86 € brutto (priemerný mesačný príjem za rok 2018 bol 880,47 € brutto).

Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov vyplynulo, že poškodená nie

je a ani nikdy nebola príjemcom pomoci v hmotnej núdzi, nie je a ani nikdy nebola vedená

v evidencii uchádzačov o zamestnanie na ÚPSVaR Prešov. Od 01.01.2004 do 31.08.2013

bola príjemcom prídavku na deti.

Z oznámenia poškodenej vyplynulo, že poškodená je zamestnaná v obchodnej

spoločnosti: a poberá príjem vo výške 640,00 €. Zároveň nie je

vlastníckou hnuteľného ani nehnuteľného majetku.

Zo správy Obce vyplynulo, že majetkové pomery poškodenej nie sú obci známe.

Na základe týchto zistených skutočností, súd má za to, že poškodená

vzhľadom na svoj vek, svoju celkovú sociálnu situáciu (kedy má pravidelný príjem

z pracovnej činnosti a teda nie je sociálne odkázanou osobou a nemá vyživovaciu

povinnosť), by bola schopná celkom uplatniť svoje právo poškodeného v civilnom procese,

bez náhrady doposiaľ vynaložených nákladov.

Preto súd o neuložení povinnosti odsúdeného nahradiť účelne vynaložené trovy

poškodenej rozhodol v zmysle z dôvodu, že poškodená

by bola schopná celkom uplatniť svoje právo poškodeného v civilnom procese, bez náhrady

doposiaľ vynaložených nákladov, ktoré jej vznikli.“

10. Okresný súd v napadnutom uznesení sp. zn. z 3. októbra 2018

k podstate veci uviedol: „Po dôslednom preskúmaní napadnutého uznesenia a

predloženého spisového materiálu samosudkyňa nemala žiadne pochybnosti o tom, že vyšší

súdny úradník rozhodol správne a zákonne podľa a

, keď neuložil odsúdenému povinnosť uhradiť

poškodenej trovy v trestnom konaní, ktoré jej vznikli uplatnením jej práv

vzniknutých pribratím splnomocnenkyne JUDr. Miroslavy Slovinskej. Súd pri posudzovaní

a rozhodovaní o uložení povinnosti odsúdenému uhradiť poškodenej trovy v trestnom

konaní (ktoré poškodenej vznikli uplatnením jej práv vzniknutých pribratím

splnomocnenkyne) správne vychádzal zo spisového materiálu.

Napriek tomu, že splnomocnená zástupkyňa poukazovala na výrok skoršieho

rozsudku, ktorý bol vyhlásený dňa 26.04.2016 súd udáva, že rozsudkom tunajšieho súdu

zo dňa 12.12.2017, s konečnou právoplatnosťou dňa 28.12.2017 bola poškodená

podľa odkázaná s nárokom na náhradu škody

na civilný proces, teda neboli splnené zákonné podmienky pre aplikáciu ustanovenia podľa

, a teda pre pozitívne rozhodnutie o uložení povinnosti

odsúdenému uhradiť poškodenej trovy potrebné na účelné uplatnenie jeho nároku

v trestnom konaní vrátane trov vzniknutých pribraním splnomocnenca.

Výnimkou z pravidla zakotveného v ustanovení predstavuje

, ktorý umožňuje súdu uložiť túto povinnosť podľa okolnosti

prípadu (aj keď podmienky uvedené v odseku 1 nie sú dané). Ustanovenie § 557 ods. 2

implementuje Rámcové rozhodnutie Rady č. 2001/220/JHA o postavení obetí

v trestnom konaní, t. j. vykonanie čl. 6 a 7, ktoré takto umožňuje súdu, aby rozhodol

o povinnosti náhrady trov poškodeného aj v iných prípadoch ako sú uvedené v odseku 1,

citovaného ustanovenia .

Rozhodnou skutočnosťou pre postup súdu bolo skúmanie okolností prípadu, a to

najmä veku, majetkových pomerov a celkovej sociálnej situácie poškodenej, a to z dôvodu,

či by bola poškodená schopná uplatniť si svoje právo v civilnom procese bez náhrady už

doposiaľ vynaložených nákladov. Súd konštatuje, že vyšší súdny úradník na základe

zistených skutočností (správy zo Sociálnej poisťovne, príslušného Úradu práce, sociálnych

vecí a rodiny a z oznámenia poškodenej) správne posúdil, že poškodená by bola schopná

celkom uplatniť si svoje právo a to s prihliadnutím na to, že bola poberateľkou

pravidelného mesačného príjmu z pracovnej činnosti, teda nebola sociálne odkázanou

osobou, respektíve osobou v hmotnej núdzi a tiež nie je osoba so zákonnou vyživovacou

povinnosťou, ktorá by za daných okolností mohla byť ohrozená, a za takto zisteného

skutkového stavu neuložil odsúdenému povinnosť uhradiť

poškodenej trovy v trestnom konaní, ktoré jej vznikli uplatnením jej práv

vzniknutých pribratím splnomocnenkyne.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ktorými neboli preukázané také okolnosti

prípadu, ktoré by odôvodňovali rozhodnutie o povinnosti odsúdeného nahradiť

poškodenému celé trovy konania alebo ich časť, ktoré súviseli s účasťou poškodeného

v trestnom konaní ani samosudkyňa nezistila dôvod pre zmenu rozhodnutia vyššieho

súdneho úradníka, sťažnosť poškodenej považovala za nedôvodnú, a preto rozhodla tak ako

je uvedené vo výroku tohto uznesenia a zamietla sťažnosť poškodenej.“

III.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

12. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa a ak bol poškodenému aspoň sčasti

priznaný nárok na náhradu škody, je odsúdený, ktorému bola povinnosť na náhradu škody

uložená, povinný nahradiť mu trovy potrebné na účelné uplatnenie jeho nároku v trestnom

konaní vrátane trov vzniknutých pribraním splnomocnenca. Súd môže podľa okolností

prípadu rozhodnúť na návrh poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť

poškodenému celé trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom

konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody

ani sčasti.

Podľa o povinnosti na náhradu trov poškodeného

a ich sume, ako aj o povinnosti na náhradu trov spojených s výkonom väzby a o povinnosti

na náhradu odmeny a hotových výdavkov, ktoré boli uhradené štátom ustanovenému

obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, rozhodne

po právoplatnosti rozsudku predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený súdny

úradník.

14. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

17. Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Ústavná sťažnosť bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Ivette

Macejkovej, ktorej uplynulo funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu 16. februára 2019.

Do tohto dňa nebolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľky rozhodnuté. Plénum ústavného súdu

prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“).

Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie

uplynulo 16. februára 2019, prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra

2019, a to náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov.

Ústavná sťažnosť bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle

čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje

v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

19. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , základného práva na ochranu

vlastníctva podľa , práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu a základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny,

ktoré mali byť porušené uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. októbra 2018,

ktorým bola zamietnutá sťažnosť poškodenej sťažovateľky vo veci uplatnenia nároku

na náhradu trov trestného konania. Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom okresného

súdu vysloveným v namietanom uznesení, zastáva názor, že okresný súd interpretoval § 557

ods. 2 príliš reštriktívne, a tvrdí, že namietané uznesenie je nedostatočne

odôvodnené (pokiaľ ide o skúmanie „okolností prípadu“).

20. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

21. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

22. Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd

konštatoval správny postup vyššieho súdneho úradníka, keď nepriznal sťažovateľke náhradu

trov trestného konania v súvislosti s pribratím splnomocnenca. Okresný súd poukázal

predovšetkým na znenie , v zmysle ktorého je náhrada trov

poškodeného vrátane trov vzniknutých pribraním splnomocnenca viazaná na aspoň

čiastočné priznanie nároku na náhradu škody poškodeného proti odsúdenému. Keďže však

sťažovateľke ako poškodenej nebol priznaný nárok na náhradu škody a so svojím nárokom

bola v celom rozsahu odkázaná na civilné konanie, aplikácia § 557 ods. 1 Trestného

poriadku a priznanie nároku na náhradu trov konania pre nesplnenie zákonom stanovených

podmienok neprichádzali do úvahy.

Ustanovenie predstavuje výnimku z pravidla

uvedeného v odseku 1 a umožňuje na návrh poškodeného podľa okolností prípadu uložiť

odsúdenému povinnosť nahradiť poškodenému trovy konania, ktoré súvisia s jeho účasťou

v trestnom konaní, aj keď nie sú splnené podmienky podľa .

Toto ustanovenie dáva súdu možnosť, nie však povinnosť, rozhodnúť, či a v akej výške

prizná poškodenému trovy, ktoré mu vznikli uplatňovaním jeho nároku v trestnom konaní,

a to aj v prípade nesplnenia podmienok . Okresný súd

v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že implementuje

rámcové rozhodnutie Rady č. 2001/220/JHA o postavení obetí v trestnom konaní. Okresný

súd preskúmal okolnosti prípadu, najmä s ohľadom na vek, majetkové pomery a sociálnu

situáciu poškodenej, a pritom skúmal, či by bola poškodená schopná uplatniť si svoje právo

v civilnom procese bez náhrady už dosiaľ vynaložených nákladov.

23. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považuje za žiaduce poukázať na svoju

ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú

atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania, a ústavný súd preto iba celkom výnimočne

podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania a k zrušeniu

rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností.

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý

by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania (napr. ,

, , ).

24. Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v napadnutom uznesení

okresného súdu nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú,

ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s , ako to sťažovateľka tvrdí

vo svojej ústavnej sťažnosti. Okresný súd aplikoval na zistený skutkový stav relevantnú

zákonnú úpravu, vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľky

a z uznesenia je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom posudzovaní veci. Závery,

ku ktorým okresný súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne

neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nestačí

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku.

25. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej

zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný napriek tomu,

že nespĺňa očakávania účastníka konania.

26. Ústavný súd konštatuje, že ústavná sťažnosť neobsahuje žiadne odôvodnenie

namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1

, práva pokojne užívať majetok podľa dodatkového protokolu

ani základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu dospel k záveru,

že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1

, práva pokojne užívať majetok podľa dodatkového protokolu, základného

práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny, keďže okresný súd v posudzovanom

prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval relevantné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením a tvrdeným

porušením označených práv neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť porušenie týchto práv po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

27. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

28. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu