Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 9/2020
PDF · 300.85 KB
No categories available
III. ÚS 9/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu Mojmíra Mamojku, a zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina
Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
Mgr. Petrom Troščákom, Hlavná 50, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného
práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžk 28/2017 z 28. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžk 28/2017
z 28. augusta 2018 (ďalej len „napadnute uznesenie“).
2. Vec bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi. Sudca
spravodajca Ladislav Orosz bol podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 členom IV. senátu ústavného súdu,
ktorý pracoval do 16. februára 2019 (deň uplynutia funkčného obdobia jeho členov, pozn.)
v zložení Ľudmila Gajdošíková (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Ladislav Orosz.
3. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa rozhodnutá pôvodným
IV. senátom ústavného súdu. Preto bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu 16. októbra 2019
(ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. Podľa čl. II bodu 5
rozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu je
v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca
spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pracuje
III. senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu), Peter Straka
a Martin Vernarský. O ústavnej sťažnosti sťažovateľa bolo teda rozhodnuté v tomto zložení
senátu.
4. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako zamestnanec
12. augusta 2015 utrpel vážny pracovný úraz pri výkone práce technika údržby lietadlovej
techniky, v dôsledku ktorého utrpel stratové poranenie mäkkých tkanív tváre a oka,
zlomeniny tvárových kostí a devastačné poranenie pravej hornej končatiny. Vyšetrovanie
príčin vzniku tohto pracovného úrazu vykonal Inšpektorát práce Trenčín (ďalej len
„inšpektorát práce“) v zmysle § 7 ods. 3 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce
a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o inšpekcii práce“) so záverom, že ide o závažný pracovný úraz podľa § 17 ods. 4 písm. a)
zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o BOZP“).
5. V súvislosti s vyšetrovaním príčin vzniku pracovného úrazu vydal inšpektorát
práce protokol o vyšetrovaní príčin vzniku pracovného úrazu sp. zn. ITN-28-4-2.2/P-J2-15
z 18. novembra 2015 (ďalej aj „protokol“), v ktorom v časti „G. Zistené nedostatky“
v príčinnej súvislosti s udalosťou konštatoval viaceré zistené nedostatky na strane
sťažovateľa ako poškodeného:
,,a) Zamestnanec nevykonával prácu (vizuálnu kontrolu správnej činnosti
pravého motora) v súlade s poznatkami, ktoré sú súčasťou vedomostí a zručností v rámci
získanej odbornej spôsobilosti, čo je porušením § 12 ods. 2 písm. c) bod 2 zákona NR SR
č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov,
b) Zamestnanec pred výkonom práce požíval alkoholické nápoje, čo je
porušením § 12 ods. 2 písm. k) zákona NR SR č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane
zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“
V príčinnej súvislosti s udalosťou inšpektorát práce nedostatky na strane
zamestnávateľa sťažovateľa ako poškodeného nezistil.
6. V predmetnom protokole bolo zamestnávateľovi sťažovateľa ako poškodeného
inšpektorom práce v súlade s § 12 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce navrhnuté
opatrenie zabezpečovať kontroly v zmysle § 9 ods. 1 písm. b) zákona o BOZP tak, aby sa
zisťovalo, či zamestnanci aj na vysunutých pracoviskách nie sú pod vplyvom alkoholu
s cieľom zaistiť maximálnu bezpečnosť pri činnostiach súvisiacich s predletovou prípravou.
7. Predbežným opatrením z 18. januára 2016 Sociálna poisťovňa v rámci konania
o priznaní nemocenského pristúpila na podklade už označeného protokolu ku kráteniu
nemocenského. V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľ žalobou doručenou Krajskému
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti protokolu
o vyšetrovaní príčin vzniku pracovného úrazu sp. zn. ITN-28-4-2.2/P-J2-15 z 18. novembra
2015.
8. Krajský súd uznesením sp. zn. 13 S 20/2016 z 19. októbra 2016 v súlade s § 98
ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Správny súdny poriadok“) žalobu sťažovateľa odmietol z dôvodu, že
bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol:
„10. Správny súd zistil, že žalobca bol v čase vzniku pracovného úrazu na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 27.8.2014 zamestnaný v
na pozícii technik údržby lietadlovej techniky. U
zamestnávateľa žalobcu žalovaný orgán verejnej správy vykonal inšpekciu práce, ktorej
výsledky vrátane zistených nedostatkov zhrnul do Protokolu o výkone inšpekcie práce zo
dňa 18.11.2015.
11. V prejednávanej veci žalovaný v súvislosti s vykonanou inšpekciou navrhol
zamestnávateľovi žalobcu ako jedinému subjektu uloženie opatrenia potrebného
na zlepšenie zisteného stavu. Nakoľko v predmetnom administratívnom konaní sa predbežne
rozhodovalo výlučne o povinnostiach zamestnávateľa a nie žalobcu (protokol sa stáva
záväzným podkladom na začatie správneho konania o možnom uložení sankcie
zamestnávateľovi žalobcu), rozhodnutie v podobe protokolu sa priamo týka len
zamestnávateľa, Predmetné rozhodnutie svojími
účinkami v podobe navrhnutého opatrenia neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu,
t. j. priamo nezasahuje do právnej sféry žalobcu a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho
postavenia. Z pohľadu účinkov preskúmavaného rozhodnutia žalovaného nebolo
rozhodnuté o žiadnych právach alebo povinnostiach žalobcu. Preto žalobca nemohol byť
priamo ukrátený na svojich právach.“
9. Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť podľa prvej
hlavy piatej časti Správneho súdneho poriadku, ktorú založil na dôvode podľa § 440 ods. 1
písm. j) Správneho súdneho poriadku (krajský súd pri rozhodovaní porušil zákon tým,
že žaloba bola nezákonne odmietnutá) a ktorou žiadal, aby kasačný súd uznesenie krajského
súdu v napadnutom výroku vo veci samej zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie.
10. O kasačnej sťažnosti sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
tak, že kasačnú sťažnosť zamietol. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva,
že najvyšší súd sa so závermi uvedenými v uznesení krajského súdu sp. zn. 13 S 20/2016
z 19. októbra 2016 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) v celom rozsahu stotožnil.
11. Sťažovateľ s názorom vysloveným v napadnutom uznesení nesúhlasí
a v súvislosti s tým uvádza: „Sťažovateľ považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že Najvyšší
súd SR (rovnako ako aj krajský súd) vykonali taký výklad... relevantných ustanovení S. s. p.,
ktorý je ústavne neudržateľný a neakceptovateľný, pretože vo svojom dôsledku obmedzuje
základné právo na súdnu ochranu, pretože zo súdneho prieskumu vylučuje také rozhodnutie,
ktoré z neho nie je vylúčené.“
12. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje
na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 19/2014 z 30. septembra 2015,
v ktorom najvyšší súd dospel k záveru, že hoci ani protokol o vyšetrení príčin pracovného
úrazu a ani dodatok k protokolu podľa § 14 zákona o inšpekcií práce samy osebe nemajú
povahu rozhodnutí vydaných v správnom konaní a nemajú formálne náležitosti takýchto
rozhodnutí, je nevyhnutné s ohľadom na ich účinky vo vzťahu k právnemu postaveniu
kontrolovaného subjektu považovať ich za tzv. fiktívne rozhodnutia v rozsahu
vysporiadania sa s námietkami kontrolovaného subjektu a v rozsahu uloženia opatrení
podľa § 12 ods. 2 zákona o inšpekcii práce. Protokol o vyšetrovaní príčin vzniku
pracovného úrazu, ako aj dodatok k takémuto protokolu je tak potrebné považovať
za procesné úkony správneho orgánu, ktorých obsah má autoritatívny vzťah k jeho
adresátom a správny orgán v takomto prípade vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci,
a nie iba v pozícii oznamovateľa. Vzhľadom na doteraz uvedené sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti tvrdí, že „je nepochybné, že Najvyšší súd SR o tej istej právnej otázke, v obdobnej
veci (v predmetnej veci sťažovateľa o prípustnosti vecného prieskumu protokolu
inšpektorátu práce), rozhodol odlišne (s diametrálne odlišným výsledkom), pričom svoj
názorový posun v otázke požiadaviek na prípustnosť vecného prieskumu protokolu
inšpektorátu práce, žiadnym spôsobom neodôvodnil“.
13. Podľa názoru sťažovateľa skutočnosť, že zákon o inšpekcii práce v § 14 ods. 5
ukladá inšpektorátu práce povinnosť doručiť jedno vyhotovenie protokolu z vyšetrenia
príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví,
choroby z povolania alebo ohrozenia chorobou z povolania aj zamestnancovi, ktorý utrpel
tento pracovný úraz, u ktorého vznikla choroba z povolania alebo ktorý je ohrozený
chorobou z povolania, nasvedčuje tomu, že predmetný protokol má vplyv na práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti zamestnanca. V opačnom prípade „by zákonodarca
nemal žiaden dôvod, prečo by inšpektorátu práce ukladal povinnosť doručovať jedno
vyhotovenie protokolu z vyšetrenia príčiny vzniku pracovného úrazu aj zamestnancovi,
ktorý utrpel tento pracovný úraz“.
14. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho
súdu, ktorým najvyšší súd zamietol jeho kasačnú sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu,
v dôsledku čoho sa ani krajský súdu a ani najvyšší súd nezaoberali jeho argumentáciou
obsiahnutou v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia – protokolu, vypracovaného
Inšpektorátom práce Trenčín, bolo porušené jeho základné právo na primerané hmotné
zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu garantované čl. 39 ods. 1 ústavy, základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
15. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované v článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako
aj právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu garantované
v článku 39 ods. 1 Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu SR spi. zn. 10Sžk/28/2017 zo dňa
28. 8. 2018 porušené b o l o.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR spi. zn.
10Sžk/28/2017 zo dňa 28. 8. 2018 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Relevantné právne normy a právne hodnotenie ústavného súdu
16. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
19. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom
súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
20. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
21. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
22. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
23. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
24. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
III.
Právne závery ústavného súdu
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
26. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje,
že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva,
že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich
porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08),
a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.
27. Ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto
ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (m. m. I. ÚS 19/02, I. US 27/04, I. US 74/05).
28. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležíte
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,
ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne
názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného
súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,1. ÚS 139/02,
29. Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje ústavnú
udržateľnosť právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý tento vyjadril vo svojom
napadnutom uznesení a podľa ktorého protokol o vyšetrení vzniku pracovného úrazu
svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu sťažovateľa, a teda nezasahuje do jeho
právnej sféry. S poukazom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu spočíva na arbitrárnom výklade práva a je v extrémnom rozpore s ideou
spravodlivosti.
30. Ústavný súd v tomto konaní pristúpil ku skúmaniu, či právny názor vyslovený
v napadnutom uznesení najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska udržateľný
a akceptovateľný.
31. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„13. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie prípustnosti súdneho preskúmania
rozhodnutí orgánov verejnej správy je teda vždy ich spôsobilosť zasiahnuť do práv, slobôd
alebo záujmov subjektov, ktorým sú určené. Súdnemu preskúmaniu preto podliehajú aj také
správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nespĺňajú formálne náležitosti rozhodnutia,
za predpokladu, že sa nimi právne záväzným spôsobom (bez možnosti nápravy
prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov) zakladajú, menia alebo rušia práva
alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo sa ich priamo dotýkajú
14. Kasačný súd tak vzhľadom na uvedené a po preskúmam administratívneho spisu
žalovaného uvádza, že v napadnutom Protokole o vyšetrení vzniku pracovného úrazu zo dňa
18.11.2015 neboli sťažovateľovi určené nijaké povinnosti, ktorými by sa zasahovalo do jeho
práv a právom chránených záujmov. V napadnutom protokole žalovaný v súvislosti
s vykonanou inšpekciou navrhol zamestnávateľovi sťažovateľa uloženie opatrenia
na zlepšenie zisteného stavu. V predmetnom administratívnom konaní sa rozhodovalo
o povinnostiach zamestnávateľa sťažovateľa a nie o povinnostiach samotného sťažovateľa.
Napadnutý protokol nijakým spôsobom nezasahoval do sféry práv a povinností sťažovateľa
a ani mu nespôsobil zmenu jeho právneho postavenia.
15. Protokol o vyšetrení vzniku pracovného úrazu zo dňa 18.11.2015 svojimi
účinkami v podobe navrhnutého opatrenia zamestnávateľovi sťažovateľa neovplyvňuje
právnu pozíciu sťažovateľa, a teda nezasahuje do jeho právnej sféry. Kasačný súd sa
stotožnil so záverom krajského súdu, že z pohľadu účinkov preskúmavaného rozhodnutia
žalovaného nebolo rozhodnuté o žiadnych právach alebo povinnostiach sťažovateľa, a preto
nemohol byť sťažovateľ napadnutým protokolom priamo ukrátený na svojich právach.
16. Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd právne závery krajského súdu, že
sťažovateľ nemohol byť osobou oprávnenou na podanie žaloby, za vecne správne. Krajský
súd tak podľa názoru kasačnému súdu postupoval v súlade so zákonom, keď žalobu ako
podanú zjavne neoprávnenou osobou odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. e) S.s.p.
17. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi
námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal
otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto
námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré
neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú
sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.“
32. Podľa § 7 ods. 3 písm. b) zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce vyšetruje
príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví,
príčiny závažnej priemyselnej havárie, bezpečnostné, technické a organizačné príčiny
vzniku choroby z povolania a ohrozenia chorobou z povolania, vedie ich evidenciu
a podľa potreby vyšetruje príčiny vzniku aj ostatných pracovných úrazov.
33. Podľa § 13 zákona o inšpekcii práce v prípade zistenia nedostatkov
u kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je
podnikateľom a nie je zamestnávateľom, je inšpektor práce povinný vypracovať protokol...
34. Podľa § 14 ods. 1 zákona o inšpekcii práce protokol obsahuje označenie
príslušného inšpektorátu práce, meno a priezvisko inšpektora práce, ktorý vykonal inšpekciu
práce, označenie kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby,
ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, miesto a čas vykonania inšpekcie práce,
predmet inšpekcie práce, zistené porušenia predpisov a záväzkov vyplývajúcich
z kolektívnych zmlúv, podpis a vyjadrenie zamestnávateľa alebo ním povereného
zamestnanca, alebo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom,
k zisteným porušeniam predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv
a k ďalším skutočnostiam uvedeným v protokole, stanovisko inšpektora práce k tomuto
vyjadreniu, dátum vypracovania a dátum prerokovania protokolu, podpis inšpektora práce
a odtlačok pečiatky. Protokol obsahuje aj vyjadrenie právnickej osoby alebo fyzickej osoby
ku skutočnostiam uvedeným v protokole, ktoré sa jej týkajú, ak ide o vyšetrovanie udalosti
uvedenej v § 7 ods. 3 písm. b)...
35. Podľa § 14 ods. 2 zákona o inšpekcii práce v protokole inšpektor práce navrhne
opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. a), uloží opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b), c), g), h)
a i) a uloží povinnosť kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej
osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom:
a) prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov
vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin,
b) doručiť inšpektorátu práce v určenej lehote písomnú správu o splnení opatrení
na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych
zmlúv a ich príčin.
36. Podľa § 14 ods. 5 zákona o inšpekcii práce jedno vyhotovenie protokolu
inšpektorát práce doručí kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej
osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom. Jedno vyhotovenie protokolu
z vyšetrenia príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká
ujma na zdraví, choroby z povolania alebo ohrozenia chorobou z povolania, inšpektorát
práce doručí aj zamestnancovi, ktorý utrpel tento pracovný úraz, u ktorého vznikla choroba
z povolania alebo ktorý je ohrozený chorobou z povolania; ak zamestnanec v dôsledku
pracovného úrazu zomrel, jedno vyhotovenie protokolu z vyšetrenia príčiny vzniku
pracovného úrazu inšpektorát práce doručí blízkej osobe tohto zamestnanca, ak o to
požiada.
37. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce je
oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie
povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a)
prvom bode až treťom bode, šiestom bode a ôsmom bode alebo za porušenie záväzkov
vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia
vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej
33 000 eur.
38. Ústavný súd konštatuje, že inšpekcia je konaním a postupom správneho orgánu,
ktorým dochádza k zisťovaniu skutkového stavu, ktorý podľa zistených záverov následne
eventuálne vedie k začatiu správneho konania (podľa § 19 zákona o inšpekcii práce).
Výsledky a závery inšpekcie sú zhrnuté v protokole o výsledku inšpekcie, v danom prípade
v protokole o vyšetrovaní príčin vzniku pracovného úrazu sp. zn. ITN-28-4-2.2/P-J2-15
z 18. novembra 2015, ktorý v následne začatom správnom konaní predstavuje jeden
z dôkazných prostriedkov, nezbavuje však správny orgán povinnosti vykonať v začatom
správnom konaní riadne dokazovanie, výsledky tohto dokazovania vyhodnotiť a vec
v súlade so zákonom posúdiť.
39. Ústavný súd ďalej konštatuje, že protokol o výsledku inšpekcie, v danom prípade
protokol o vyšetrovaní príčin vzniku pracovného úrazu sp. zn. ITN-28-4-2.2/P-J2-15
z 18. novembra 2015, nemá formálne znaky rozhodnutia, avšak ako výsledok inšpekcie,
počas ktorej boli zistené nedostatky, obsahuje autoritatívne uloženie opatrení
kontrolovanému subjektu na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin. Napriek
tomu, že v prípade uložených opatrení nejde o sankciu, predstavuje uloženie opatrení
podľa § 12 ods. 2 zákona o inšpekcií práce zásah do práv a právom chránených záujmov
kontrolovaného subjektu. Preto aj takéto uloženie opatrení odstrániť nedostatky zistené
inšpekciou musí mať svoj základ v riadne zistenom skutkovom stave a musí byť riadne
odôvodnené. Samotné opatrenie musí byť formulované jednoznačne, t. j. musí spĺňať
požiadavku tzv. materiálnej vykonateľnosti vyžadovanej pre výrok rozhodnutia.
40. Ústavný súd zdôrazňuje, že súdny prieskum protokolu je možný len
za predpokladu, že obsahuje autoritatívne a vynútiteľné uloženie povinností
kontrolovanému subjektu, pričom v danom prípade protokol, na ktorý sťažovateľ poukazuje
v ústavnej sťažnosti a ktorý bol predmetom prieskumu príslušnými všeobecnými súdmi,
takéto uloženie opatrenia síce obsahuje, avšak vo vzťahu ku kontrolovanému subjektu,
t. j. zamestnávateľovi sťažovateľa, a nie vo vzťahu k sťažovateľovi ako zamestnancovi
a poškodenému pracovným úrazom. Na veci nič nemení ani skutočnosť, že podľa § 14
ods. 5 zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce protokol z vyšetrenia príčiny vzniku
pracovného úrazu doručil aj sťažovateľovi ako zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz,
na čo poukazuje sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ako na dôkaz existencie zásahu do jeho
práva, právom chránených záujmov alebo povinnosti predmetným protokolom. Samotná
zákonom uložená povinnosť doručiť protokol z vyšetrenia príčiny vzniku pracovného úrazu
zamestnancovi, ktorý utrpel tento pracovný úraz, neznamená, že predmetným protokolom
zároveň dochádza k zásahu do práva, právom chránených záujmov alebo povinnosti tohto
zamestnanca.
41. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, v zmysle ktorej najvyšší súd napadnutým
uznesením o tej istej právnej otázke v obdobnej veci rozhodol odlišne (pozri uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 19/2014 z 30. septembra 2015), ústavný súd ďalej uviedol.
42. V konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 8 Sžo/19/2014 najvyšší súd
uznesením z 30. septembra 2015 ako odvolací súd zrušil rozhodnutie krajského súdu,
ktorým krajský súd odmietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia – protokolu
z vyšetrenia príčiny vzniku pracovného úrazu vrátane jeho dodatku podľa § 244 ods. 1 a 3
zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“) v spojení s § 247 ods. 2 OSP, keďže ide o rozhodnutie, ktorého preskúmanie je
podľa § 248 OSP zo súdneho prieskumu vylúčené. Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým
zrušil uznesenie krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, v zásadnom
odôvodnil tým, že protokol o vyšetrení príčin pracovného úrazu a ani dodatok k protokolu
podľa inšpekcii práce síce samy osebe nemajú povahu rozhodnutí vydaných v správnom
konaní a nemajú formálne náležitosti takýchto rozhodnutí, avšak s ohľadom na ich účinky
vo vzťahu k právnemu postaveniu kontrolovanému subjektu je nevyhnutné považovať ich
za tzv. fiktívne rozhodnutia v rozsahu vysporiadania sa s námietkami kontrolovaného
subjektu a v rozsahu uloženia opatrení podľa § 12 ods. 2 zákona o inšpekcii práce,
v nadväznosti na čo takéto rozhodnutie nie je možné vylúčiť zo súdneho prieskumu v rámci
správneho súdnictva.
43. V prípade sťažovateľa krajský súd žalobu sťažovateľa odmietol z dôvodu, že táto
bola podaná neoprávnenou osobou. Uvedené rozhodnutie krajského súdu následne najvyšší
súd napadnutým uznesením potvrdil a zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil,
že rozhodnutie, ktorým je v danom prípade protokol o vyšetrení príčin úrazu, podlieha
súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva, avšak nie na základe návrhu sťažovateľa,
ktorý vo vzťahu k protokolu nevystupuje ako kontrolovaný subjekt.
44. Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd v oboch prípadoch považoval protokol
o vyšetrení príčin pracovného úrazu za rozhodnutie, ktoré za už uvedených podmienok
nemožno vylúčiť zo súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, ústavný súd tak
považuje už označenú námietku sťažovateľa týkajúcu sa dvojkoľajnosti rozhodovania
najvyššieho súdu o rovnakej právnej otázke za zjavne neopodstatnenú.
45. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu
v zákone, v nadväznosti na čo konštatuje, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého
protokol o vyšetrení vzniku pracovného úrazu svojimi účinkami neovplyvňuje právnu
pozíciu sťažovateľa, a teda nezasahuje do jeho právnej sféry, je ústavne udržateľný.
Preto pokiaľ bola na uvedenom základe kasačná sťažnosť smerujúca proti uzneseniu
krajského súdu zamietnutá napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nie je možné
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za rozhodnutie, ktoré by spočívalo
na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva,
a teda za rozhodnutie, ktorým boli porušené sťažovateľom označené práva.
46. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa
s názorom najvyššieho súdu v jeho napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
47. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
48. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej
proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na primerané hmotné
zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
49. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na primerané hmotné
zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
najvyššieho súdu ústavný súd pripomína, že sťažovateľ ich porušenie vidí v spojitosti
s označeným základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, pre ktoré ústavný súd odmietol sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
50. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti
ústavnej sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1
ústavy, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim z argumentačnej prepojenosti ústavnej
sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ navrhol vyslovenie porušenia svojich základných práv
a práv procesnej povahy (čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a časti
atakujúcej základné právo hmotného charakteru z perspektívy jeho možného porušenia.
Aj v tejto časti je preto ústavná sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená v súlade s § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu