Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 9/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu Mojmíra Mamojku, a zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina

Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

Mgr. Petrom Troščákom, Hlavná 50, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného

práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. augusta 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. augusta 2018 (ďalej len „napadnute uznesenie“).

2. Vec bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi. Sudca

spravodajca Ladislav Orosz bol podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 členom IV. senátu ústavného súdu,

ktorý pracoval do 16. februára 2019 (deň uplynutia funkčného obdobia jeho členov, pozn.)

v zložení Ľudmila Gajdošíková (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Ladislav Orosz.

3. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa rozhodnutá pôvodným

IV. senátom ústavného súdu. Preto bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu 16. októbra 2019

(ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. Podľa čl. II bodu 5

rozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu je

v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca

spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pracuje

III. senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu), Peter Straka

a Martin Vernarský. O ústavnej sťažnosti sťažovateľa bolo teda rozhodnuté v tomto zložení

senátu.

4. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako zamestnanec

12. augusta 2015 utrpel vážny pracovný úraz pri výkone práce technika údržby lietadlovej

techniky, v dôsledku ktorého utrpel stratové poranenie mäkkých tkanív tváre a oka,

zlomeniny tvárových kostí a devastačné poranenie pravej hornej končatiny. Vyšetrovanie

príčin vzniku tohto pracovného úrazu vykonal Inšpektorát práce Trenčín (ďalej len

„inšpektorát práce“) v zmysle o inšpekcii práce

a o zmene a doplnení o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o inšpekcii práce“) so záverom, že ide o závažný pracovný úraz podľa § 17 ods. 4 písm. a)

o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o BOZP“).

5. V súvislosti s vyšetrovaním príčin vzniku pracovného úrazu vydal inšpektorát

práce protokol o vyšetrovaní príčin vzniku pracovného úrazu sp. zn. ITN-28-4-2.2/P-J2-15

z 18. novembra 2015 (ďalej aj „protokol“), v ktorom v časti „G. Zistené nedostatky“

v príčinnej súvislosti s udalosťou konštatoval viaceré zistené nedostatky na strane

sťažovateľa ako poškodeného:

,,a) Zamestnanec nevykonával prácu (vizuálnu kontrolu správnej činnosti

pravého motora) v súlade s poznatkami, ktoré sú súčasťou vedomostí a zručností v rámci

získanej odbornej spôsobilosti, čo je porušením § 12 ods. 2 písm. c) bod 2 zákona NR SR

č. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov,

b) Zamestnanec pred výkonom práce požíval alkoholické nápoje, čo je

porušením o bezpečnosti a ochrane

zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“

V príčinnej súvislosti s udalosťou inšpektorát práce nedostatky na strane

zamestnávateľa sťažovateľa ako poškodeného nezistil.

6. V predmetnom protokole bolo zamestnávateľovi sťažovateľa ako poškodeného

inšpektorom práce v súlade s § 12 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce navrhnuté

opatrenie zabezpečovať kontroly v zmysle § 9 ods. 1 písm. b) zákona o BOZP tak, aby sa

zisťovalo, či zamestnanci aj na vysunutých pracoviskách nie sú pod vplyvom alkoholu

s cieľom zaistiť maximálnu bezpečnosť pri činnostiach súvisiacich s predletovou prípravou.

7. Predbežným opatrením z 18. januára 2016 Sociálna poisťovňa v rámci konania

o priznaní nemocenského pristúpila na podklade už označeného protokolu ku kráteniu

nemocenského. V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľ žalobou doručenou Krajskému

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti protokolu

o vyšetrovaní príčin vzniku pracovného úrazu sp. zn. ITN-28-4-2.2/P-J2-15 z 18. novembra

2015.

8. Krajský súd uznesením sp. zn. z 19. októbra 2016 v súlade s § 98

ods. 1 písm. e) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) žalobu sťažovateľa odmietol z dôvodu, že

bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol:

„10. Správny súd zistil, že žalobca bol v čase vzniku pracovného úrazu na základe

pracovnej zmluvy zo dňa 27.8.2014 zamestnaný v

na pozícii technik údržby lietadlovej techniky. U

zamestnávateľa žalobcu žalovaný orgán verejnej správy vykonal inšpekciu práce, ktorej

výsledky vrátane zistených nedostatkov zhrnul do Protokolu o výkone inšpekcie práce zo

dňa 18.11.2015.

11. V prejednávanej veci žalovaný v súvislosti s vykonanou inšpekciou navrhol

zamestnávateľovi žalobcu ako jedinému subjektu uloženie opatrenia potrebného

na zlepšenie zisteného stavu. Nakoľko v predmetnom administratívnom konaní sa predbežne

rozhodovalo výlučne o povinnostiach zamestnávateľa a nie žalobcu (protokol sa stáva

záväzným podkladom na začatie správneho konania o možnom uložení sankcie

zamestnávateľovi žalobcu), rozhodnutie v podobe protokolu sa priamo týka len

zamestnávateľa, Predmetné rozhodnutie svojími

účinkami v podobe navrhnutého opatrenia neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu,

t. j. priamo nezasahuje do právnej sféry žalobcu a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho

postavenia. Z pohľadu účinkov preskúmavaného rozhodnutia žalovaného nebolo

rozhodnuté o žiadnych právach alebo povinnostiach žalobcu. Preto žalobca nemohol byť

priamo ukrátený na svojich právach.“

9. Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť podľa prvej

hlavy piatej časti , ktorú založil na dôvode podľa

písm. j) (krajský súd pri rozhodovaní porušil zákon tým,

že žaloba bola nezákonne odmietnutá) a ktorou žiadal, aby kasačný súd uznesenie krajského

súdu v napadnutom výroku vo veci samej zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie.

10. O kasačnej sťažnosti sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

tak, že kasačnú sťažnosť zamietol. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva,

že najvyšší súd sa so závermi uvedenými v uznesení krajského súdu sp. zn.

z 19. októbra 2016 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) v celom rozsahu stotožnil.

11. Sťažovateľ s názorom vysloveným v napadnutom uznesení nesúhlasí

a v súvislosti s tým uvádza: „Sťažovateľ považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že Najvyšší

súd SR (rovnako ako aj krajský súd) vykonali taký výklad... relevantných ustanovení S. s. p.,

ktorý je ústavne neudržateľný a neakceptovateľný, pretože vo svojom dôsledku obmedzuje

základné právo na súdnu ochranu, pretože zo súdneho prieskumu vylučuje také rozhodnutie,

ktoré z neho nie je vylúčené.“

12. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje

na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2015,

v ktorom najvyšší súd dospel k záveru, že hoci ani protokol o vyšetrení príčin pracovného

úrazu a ani dodatok k protokolu podľa § 14 zákona o inšpekcií práce samy osebe nemajú

povahu rozhodnutí vydaných v správnom konaní a nemajú formálne náležitosti takýchto

rozhodnutí, je nevyhnutné s ohľadom na ich účinky vo vzťahu k právnemu postaveniu

kontrolovaného subjektu považovať ich za tzv. fiktívne rozhodnutia v rozsahu

vysporiadania sa s námietkami kontrolovaného subjektu a v rozsahu uloženia opatrení

podľa § 12 ods. 2 zákona o inšpekcii práce. Protokol o vyšetrovaní príčin vzniku

pracovného úrazu, ako aj dodatok k takémuto protokolu je tak potrebné považovať

za procesné úkony správneho orgánu, ktorých obsah má autoritatívny vzťah k jeho

adresátom a správny orgán v takomto prípade vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci,

a nie iba v pozícii oznamovateľa. Vzhľadom na doteraz uvedené sťažovateľ v ústavnej

sťažnosti tvrdí, že „je nepochybné, že Najvyšší súd SR o tej istej právnej otázke, v obdobnej

veci (v predmetnej veci sťažovateľa o prípustnosti vecného prieskumu protokolu

inšpektorátu práce), rozhodol odlišne (s diametrálne odlišným výsledkom), pričom svoj

názorový posun v otázke požiadaviek na prípustnosť vecného prieskumu protokolu

inšpektorátu práce, žiadnym spôsobom neodôvodnil“.

13. Podľa názoru sťažovateľa skutočnosť, že zákon o inšpekcii práce v § 14 ods. 5

ukladá inšpektorátu práce povinnosť doručiť jedno vyhotovenie protokolu z vyšetrenia

príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví,

choroby z povolania alebo ohrozenia chorobou z povolania aj zamestnancovi, ktorý utrpel

tento pracovný úraz, u ktorého vznikla choroba z povolania alebo ktorý je ohrozený

chorobou z povolania, nasvedčuje tomu, že predmetný protokol má vplyv na práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti zamestnanca. V opačnom prípade „by zákonodarca

nemal žiaden dôvod, prečo by inšpektorátu práce ukladal povinnosť doručovať jedno

vyhotovenie protokolu z vyšetrenia príčiny vzniku pracovného úrazu aj zamestnancovi,

ktorý utrpel tento pracovný úraz“.

14. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, ktorým najvyšší súd zamietol jeho kasačnú sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu,

v dôsledku čoho sa ani krajský súdu a ani najvyšší súd nezaoberali jeho argumentáciou

obsiahnutou v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia – protokolu, vypracovaného

Inšpektorátom práce Trenčín, bolo porušené jeho základné právo na primerané hmotné

zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu garantované , základné právo

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované v článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a SR, ako

aj právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu garantované

v článku 39 ods. 1 SR uznesením Najvyššieho súdu SR spi. zn. zo dňa

28. 8. 2018 porušené b o l o.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR spi. zn.

zo dňa 28. 8. 2018 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Relevantné právne normy a právne hodnotenie ústavného súdu

16. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

19. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom

súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

20. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

21. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

23. Podľa občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

24. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

III.

Právne závery ústavného súdu

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

26. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje,

že medzi obsahom základného práva podľa a obsahom práva podľa

ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich

porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (),

a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.

27. Ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto

ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. , , ).

28. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležíte

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,

ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne

názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného

súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS . ,

).

29. Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje ústavnú

udržateľnosť právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý tento vyjadril vo svojom

napadnutom uznesení a podľa ktorého protokol o vyšetrení vzniku pracovného úrazu

svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu sťažovateľa, a teda nezasahuje do jeho

právnej sféry. S poukazom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu spočíva na arbitrárnom výklade práva a je v extrémnom rozpore s ideou

spravodlivosti.

30. Ústavný súd v tomto konaní pristúpil ku skúmaniu, či právny názor vyslovený

v napadnutom uznesení najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska udržateľný

a akceptovateľný.

31. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„13. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie prípustnosti súdneho preskúmania

rozhodnutí orgánov verejnej správy je teda vždy ich spôsobilosť zasiahnuť do práv, slobôd

alebo záujmov subjektov, ktorým sú určené. Súdnemu preskúmaniu preto podliehajú aj také

správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nespĺňajú formálne náležitosti rozhodnutia,

za predpokladu, že sa nimi právne záväzným spôsobom (bez možnosti nápravy

prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov) zakladajú, menia alebo rušia práva

alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo sa ich priamo dotýkajú

14. Kasačný súd tak vzhľadom na uvedené a po preskúmam administratívneho spisu

žalovaného uvádza, že v napadnutom Protokole o vyšetrení vzniku pracovného úrazu zo dňa

18.11.2015 neboli sťažovateľovi určené nijaké povinnosti, ktorými by sa zasahovalo do jeho

práv a právom chránených záujmov. V napadnutom protokole žalovaný v súvislosti

s vykonanou inšpekciou navrhol zamestnávateľovi sťažovateľa uloženie opatrenia

na zlepšenie zisteného stavu. V predmetnom administratívnom konaní sa rozhodovalo

o povinnostiach zamestnávateľa sťažovateľa a nie o povinnostiach samotného sťažovateľa.

Napadnutý protokol nijakým spôsobom nezasahoval do sféry práv a povinností sťažovateľa

a ani mu nespôsobil zmenu jeho právneho postavenia.

15. Protokol o vyšetrení vzniku pracovného úrazu zo dňa 18.11.2015 svojimi

účinkami v podobe navrhnutého opatrenia zamestnávateľovi sťažovateľa neovplyvňuje

právnu pozíciu sťažovateľa, a teda nezasahuje do jeho právnej sféry. Kasačný súd sa

stotožnil so záverom krajského súdu, že z pohľadu účinkov preskúmavaného rozhodnutia

žalovaného nebolo rozhodnuté o žiadnych právach alebo povinnostiach sťažovateľa, a preto

nemohol byť sťažovateľ napadnutým protokolom priamo ukrátený na svojich právach.

16. Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd právne závery krajského súdu, že

sťažovateľ nemohol byť osobou oprávnenou na podanie žaloby, za vecne správne. Krajský

súd tak podľa názoru kasačnému súdu postupoval v súlade so zákonom, keď žalobu ako

podanú zjavne neoprávnenou osobou odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. e) S.s.p.

17. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi

námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal

otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto

námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré

neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú

sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.“

32. Podľa § 7 ods. 3 písm. b) zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce vyšetruje

príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví,

príčiny závažnej priemyselnej havárie, bezpečnostné, technické a organizačné príčiny

vzniku choroby z povolania a ohrozenia chorobou z povolania, vedie ich evidenciu

a podľa potreby vyšetruje príčiny vzniku aj ostatných pracovných úrazov.

33. Podľa § 13 zákona o inšpekcii práce v prípade zistenia nedostatkov

u kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je

podnikateľom a nie je zamestnávateľom, je inšpektor práce povinný vypracovať protokol...

34. Podľa § 14 ods. 1 zákona o inšpekcii práce protokol obsahuje označenie

príslušného inšpektorátu práce, meno a priezvisko inšpektora práce, ktorý vykonal inšpekciu

práce, označenie kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby,

ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, miesto a čas vykonania inšpekcie práce,

predmet inšpekcie práce, zistené porušenia predpisov a záväzkov vyplývajúcich

z kolektívnych zmlúv, podpis a vyjadrenie zamestnávateľa alebo ním povereného

zamestnanca, alebo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom,

k zisteným porušeniam predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv

a k ďalším skutočnostiam uvedeným v protokole, stanovisko inšpektora práce k tomuto

vyjadreniu, dátum vypracovania a dátum prerokovania protokolu, podpis inšpektora práce

a odtlačok pečiatky. Protokol obsahuje aj vyjadrenie právnickej osoby alebo fyzickej osoby

ku skutočnostiam uvedeným v protokole, ktoré sa jej týkajú, ak ide o vyšetrovanie udalosti

uvedenej v § 7 ods. 3 písm. b)...

35. Podľa § 14 ods. 2 zákona o inšpekcii práce v protokole inšpektor práce navrhne

opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. a), uloží opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b), c), g), h)

a i) a uloží povinnosť kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej

osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom:

a) prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov

vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin,

b) doručiť inšpektorátu práce v určenej lehote písomnú správu o splnení opatrení

na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych

zmlúv a ich príčin.

36. Podľa § 14 ods. 5 zákona o inšpekcii práce jedno vyhotovenie protokolu

inšpektorát práce doručí kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej

osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom. Jedno vyhotovenie protokolu

z vyšetrenia príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká

ujma na zdraví, choroby z povolania alebo ohrozenia chorobou z povolania, inšpektorát

práce doručí aj zamestnancovi, ktorý utrpel tento pracovný úraz, u ktorého vznikla choroba

z povolania alebo ktorý je ohrozený chorobou z povolania; ak zamestnanec v dôsledku

pracovného úrazu zomrel, jedno vyhotovenie protokolu z vyšetrenia príčiny vzniku

pracovného úrazu inšpektorát práce doručí blízkej osobe tohto zamestnanca, ak o to

požiada.

37. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce je

oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie

povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a)

prvom bode až treťom bode, šiestom bode a ôsmom bode alebo za porušenie záväzkov

vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia

vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej

33 000 eur.

38. Ústavný súd konštatuje, že inšpekcia je konaním a postupom správneho orgánu,

ktorým dochádza k zisťovaniu skutkového stavu, ktorý podľa zistených záverov následne

eventuálne vedie k začatiu správneho konania (podľa § 19 zákona o inšpekcii práce).

Výsledky a závery inšpekcie sú zhrnuté v protokole o výsledku inšpekcie, v danom prípade

v protokole o vyšetrovaní príčin vzniku pracovného úrazu sp. zn. ITN-28-4-2.2/P-J2-15

z 18. novembra 2015, ktorý v následne začatom správnom konaní predstavuje jeden

z dôkazných prostriedkov, nezbavuje však správny orgán povinnosti vykonať v začatom

správnom konaní riadne dokazovanie, výsledky tohto dokazovania vyhodnotiť a vec

v súlade so zákonom posúdiť.

39. Ústavný súd ďalej konštatuje, že protokol o výsledku inšpekcie, v danom prípade

protokol o vyšetrovaní príčin vzniku pracovného úrazu sp. zn. ITN-28-4-2.2/P-J2-15

z 18. novembra 2015, nemá formálne znaky rozhodnutia, avšak ako výsledok inšpekcie,

počas ktorej boli zistené nedostatky, obsahuje autoritatívne uloženie opatrení

kontrolovanému subjektu na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin. Napriek

tomu, že v prípade uložených opatrení nejde o sankciu, predstavuje uloženie opatrení

podľa § 12 ods. 2 zákona o inšpekcií práce zásah do práv a právom chránených záujmov

kontrolovaného subjektu. Preto aj takéto uloženie opatrení odstrániť nedostatky zistené

inšpekciou musí mať svoj základ v riadne zistenom skutkovom stave a musí byť riadne

odôvodnené. Samotné opatrenie musí byť formulované jednoznačne, t. j. musí spĺňať

požiadavku tzv. materiálnej vykonateľnosti vyžadovanej pre výrok rozhodnutia.

40. Ústavný súd zdôrazňuje, že súdny prieskum protokolu je možný len

za predpokladu, že obsahuje autoritatívne a vynútiteľné uloženie povinností

kontrolovanému subjektu, pričom v danom prípade protokol, na ktorý sťažovateľ poukazuje

v ústavnej sťažnosti a ktorý bol predmetom prieskumu príslušnými všeobecnými súdmi,

takéto uloženie opatrenia síce obsahuje, avšak vo vzťahu ku kontrolovanému subjektu,

t. j. zamestnávateľovi sťažovateľa, a nie vo vzťahu k sťažovateľovi ako zamestnancovi

a poškodenému pracovným úrazom. Na veci nič nemení ani skutočnosť, že podľa § 14

ods. 5 zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce protokol z vyšetrenia príčiny vzniku

pracovného úrazu doručil aj sťažovateľovi ako zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz,

na čo poukazuje sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ako na dôkaz existencie zásahu do jeho

práva, právom chránených záujmov alebo povinnosti predmetným protokolom. Samotná

zákonom uložená povinnosť doručiť protokol z vyšetrenia príčiny vzniku pracovného úrazu

zamestnancovi, ktorý utrpel tento pracovný úraz, neznamená, že predmetným protokolom

zároveň dochádza k zásahu do práva, právom chránených záujmov alebo povinnosti tohto

zamestnanca.

41. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, v zmysle ktorej najvyšší súd napadnutým

uznesením o tej istej právnej otázke v obdobnej veci rozhodol odlišne (pozri uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2015), ústavný súd ďalej uviedol.

42. V konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. najvyšší súd

uznesením z 30. septembra 2015 ako odvolací súd zrušil rozhodnutie krajského súdu,

ktorým krajský súd odmietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia – protokolu

z vyšetrenia príčiny vzniku pracovného úrazu vrátane jeho dodatku podľa § 244 ods. 1 a 3

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“) v spojení s , keďže ide o rozhodnutie, ktorého preskúmanie je

podľa zo súdneho prieskumu vylúčené. Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým

zrušil uznesenie krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, v zásadnom

odôvodnil tým, že protokol o vyšetrení príčin pracovného úrazu a ani dodatok k protokolu

podľa inšpekcii práce síce samy osebe nemajú povahu rozhodnutí vydaných v správnom

konaní a nemajú formálne náležitosti takýchto rozhodnutí, avšak s ohľadom na ich účinky

vo vzťahu k právnemu postaveniu kontrolovanému subjektu je nevyhnutné považovať ich

za tzv. fiktívne rozhodnutia v rozsahu vysporiadania sa s námietkami kontrolovaného

subjektu a v rozsahu uloženia opatrení podľa § 12 ods. 2 zákona o inšpekcii práce,

v nadväznosti na čo takéto rozhodnutie nie je možné vylúčiť zo súdneho prieskumu v rámci

správneho súdnictva.

43. V prípade sťažovateľa krajský súd žalobu sťažovateľa odmietol z dôvodu, že táto

bola podaná neoprávnenou osobou. Uvedené rozhodnutie krajského súdu následne najvyšší

súd napadnutým uznesením potvrdil a zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil,

že rozhodnutie, ktorým je v danom prípade protokol o vyšetrení príčin úrazu, podlieha

súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva, avšak nie na základe návrhu sťažovateľa,

ktorý vo vzťahu k protokolu nevystupuje ako kontrolovaný subjekt.

44. Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd v oboch prípadoch považoval protokol

o vyšetrení príčin pracovného úrazu za rozhodnutie, ktoré za už uvedených podmienok

nemožno vylúčiť zo súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, ústavný súd tak

považuje už označenú námietku sťažovateľa týkajúcu sa dvojkoľajnosti rozhodovania

najvyššieho súdu o rovnakej právnej otázke za zjavne neopodstatnenú.

45. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu

v zákone, v nadväznosti na čo konštatuje, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého

protokol o vyšetrení vzniku pracovného úrazu svojimi účinkami neovplyvňuje právnu

pozíciu sťažovateľa, a teda nezasahuje do jeho právnej sféry, je ústavne udržateľný.

Preto pokiaľ bola na uvedenom základe kasačná sťažnosť smerujúca proti uzneseniu

krajského súdu zamietnutá napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nie je možné

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za rozhodnutie, ktoré by spočívalo

na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva,

a teda za rozhodnutie, ktorým boli porušené sťažovateľom označené práva.

46. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom najvyššieho súdu v jeho napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

47. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

48. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej

proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru v súlade s

písm. g) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na primerané hmotné

zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

49. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na primerané hmotné

zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa napadnutým uznesením

najvyššieho súdu ústavný súd pripomína, že sťažovateľ ich porušenie vidí v spojitosti

s označeným základným právom podľa a právom podľa

dohovoru, pre ktoré ústavný súd odmietol sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

50. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti

ústavnej sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1

, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim z argumentačnej prepojenosti ústavnej

sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ navrhol vyslovenie porušenia svojich základných práv

a práv procesnej povahy ( a práva podľa dohovoru), a časti

atakujúcej základné právo hmotného charakteru z perspektívy jeho možného porušenia.

Aj v tejto časti je preto ústavná sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená v súlade s § 56

ods. 2 písm. g) .

51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu