Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 20/2020
PDF · 456.81 KB
No categories available
IV. ÚS 20/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti D.M.C.
– Karpaty, s. r. o., Sabinovská 61, Prešov, IČO 36601519, zastúpenej advokátom
Mgr. Ondrejom Bartošovičom, P. Pázmaňa 30, Šaľa, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného
súdu Košice I sp. zn. 30 K 4/2019 z 3. júna 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti D.M.C. – Karpaty, s. r. o., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti D.M.C. – Karpaty, s. r. o.,
Sabinovská 61, Prešov, IČO 36601519 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 30 K 4/2019
z 3. júna 2019 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum
ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období
od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Ústavný súd na úvod konštatuje, že ústavná sťažnosť je napísaná značne
neprehľadne, na viacerých miestach obsahuje len citáciu zákonného textu a opis skutočností
či právneho stavu, ktoré k meritu ústavnej sťažnosti nemajú žiadny priamy vzťah. Ústavný
súd posúdením obsahu ústavnej sťažnosti (a to najmä jej označenia, návrhu na rozhodnutie
a opakovane uvádzaných častí ústavnej sťažnosti) a jej príloh ustálil, že ústavná sťažnosť
smeruje (len) proti uzneseniu okresného súdu z 3. júna 2019 vydanému v konkurznom
konaní vedenom pod sp. zn. 30 K 4/2019, ktorým bol v tomto konaní ustanovený predbežný
správca. Uvedené uznesenie bolo vydané po začatí konkurzného konania na majetok
sťažovateľky, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením z 12. apríla 2019.
4. Vo vzťahu k uzneseniu, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje, sťažovateľka
uvádza, že okresný súd ustanovil predbežného správcu napriek tomu, že 31. mája 2019
zrušil pojednávanie nariadené na 10. jún 2019 z dôvodu neosvedčenia platobnej schopnosti
dlžníka. Sťažovateľka uvádza, že napadnuté uznesenie okresného súdu je v rozpore s § 20
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“),
keďže „Súd zistil z vlastnej iniciatívy, že dlžník je platobne neschopný. Teda už nemal
ustanovovať predbežného správcu, čím zvyšuje náklady na konanie a predlžuje stav
neistoty.“. Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd „rozhodol o ustanovení predbežného
správcu bez pojednávania a len na základe podkladov predložených navrhovateľom
konkurzu. Sťažovateľ nemal možnosť predložiť námietky ani podklady, podľa ktorých by
Okresný súd mohol rozhodnúť objektívne podľa zákona. Okresný súd sa uspokojil len
s podaním návrhu. Rozhodovanie však v tak závažnej veci ako je ustanovenie predbežného
správcu v konkurznom konaní je hrubým zásahom do občianskych práv a istôt občanov.
Postupom súdu, ktorý ustanovil predbežného správcu bez pojednávania, konal v rozpore
s dobrými mravmi, v rozpore so zásadami Civilného sporového poriadku a zákona
o konkurze.“. Sťažovateľka v tomto kontexte poukázala na čl. 2 ods. 2 Civilného sporového
poriadku a doktrínu legitímneho a verejného očakávania. Sťažovateľka svoju ústavnú
sťažnosť odôvodňuje aj tým, že „Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho
orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných
súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť
neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného
súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené základné právo alebo
sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02,
III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06). Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej (vrátane
rozhodnutia všeobecného súdu v exekučnej veci) musí predchádzať jeho postup
zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení
ústavy a tiež príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.
Vychádzajúc z uvedeného, všeobecný súd posudzoval návrh na vyhlásenie konkurzu príliš
formalisticky, vo svojom rozhodnutí bližšie neskúmal, či začatie konkurzného konania
a ustanovenie dočasného správcu je v súlade so ZoKR, nevyžiadal si názor sťažovateľa,
nevykonal žiadne úkony na zistenie objektívneho záveru z priebehu celého konkurzného
konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia o ustanovení predbežného správcu
nekorešponduje presvedčivo a dostatočne s výrokom rozhodnutia o zrušení pojednávania
z dôvodu neosvedčenia platobnej schopnosti dlžníka. Takto koncipované odôvodnenie
súdneho rozhodnutia nie je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, naopak
svedčí o jeho svojvôli, zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti, čo znamená
neakceptovateľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia z hľadiska základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy. Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie rozhodnutí podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy sa v zásade vzťahujú aj na súdnu ochranu o začatí konkurzného
konania. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 119/03). Okresný súd mal podľa skutkového stavu veci spravodlivo zvážiť pomer
rizika nepriaznivých následkov spôsobených prípadným súdnym rozhodnutím o ustanovení
predbežného správcu o to viac, že takéto uznesenie súdu nie je napadnuteľné v riadnom
inštančnom opravnom procese. Uznesenie okresného súdu musí v odôvodnení obsahovať
dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých je vynesené.“.
5. V ústavnej sťažnosti ďalej sťažovateľka poukazuje na predchádzajúce návrhy
na vyhlásenie konkurzu na jej majetok (vedené pred okresným súdom pod sp. zn.
30 K 16/2018 a 32 K 2/2019). Podľa jej názoru konkurzné konanie, v ktorom bolo vydané
uznesenie o ustanovení predbežného správcu, nemohlo vôbec prebiehať, pretože ešte nebolo
ukončené skoršie konkurzné konanie vedené v tej istej veci na okresnom súde pod sp. zn.
32 K 2/2019, ktoré bránilo tomu, aby sa na majetok toho istého dlžníka začalo iné
konkurzné konanie (§ 14 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii).
6. Ústavná sťažnosť tiež obsahuje opis udalostí v rokoch 2017 a 2018 týkajúcich sa
výkonu záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby na majetok sťažovateľky
a venuje sa opisu postupov, ktoré sťažovateľka hodnotí ako nezákonné (nerešpektovanie
solučnej úschovy, nezákonný postup pri dražbe). Podľa názoru sťažovateľky je veľký
predpoklad, že bude úspešná v konaní o určenie neplatnosti dražby, a preto sa spoločnosť
(navrhovateľ v konkurznom konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.
30 K 4/2019) snaží prostredníctvom konkurzného konania ovládnuť sťažovateľku, čím by
vedela ovplyvniť priebeh konania o neplatnosti dražby.
7. Sťažovateľka ďalej uvádza, že postúpenie pohľadávky predchádzajúce vyhláseniu
konkurzu zo spoločnosti na spoločnosť (navrhovateľ
v konkurznom konaní) je neplatné, pretože mu malo brániť existujúce exekučné konanie.
8. Sťažovateľka sa domnieva, že na začatie konkurzného konania okresným súdom
pod sp. zn. 30 K 4/2019 neboli splnené podmienky podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii. Sťažovateľka bez bližšieho vysvetlenia vzťahu ku skutkovým tvrdeniam
po právnej stránke opisuje skryté obchádzanie zákona, absolútnu neplatnosť a zásadu
„nemo turpitudinem suam allegans auditur.“.
9. Vzhľadom na uvedené dôvody a právne posúdenie sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa D.M.C.-Karpaty, s.r.o., so sídlom Sabinovská 61,
080 01 Prešov, IČO : 36601519, zapísaná v OR OS Košice I, v odd. Sro, vo vl.č. 1750/V, na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s uznesením Okresného súdu Košice I. sp.zn. 30K/4/2019, zo dňa 03.06.2019 o ustanovení
predbežného správcu, publikovaný v Obchodnom vestníku č. 110 z roku 2019 dňa
10.06.2019 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 30K/4/2019 zo dňa 03.06.2019
o ustanovení predbežného správcu, publikovaný v Obchodnom vestníku č. 110 z roku 2019,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.06.2019, sa zrušuje.
3. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho
zastúpenia v sume 2 000,-EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na
účet právneho zástupcu advokáta Mgr. Ondreja Bartošoviča.
4. Sťažovateľovi D.M.C.-Karpaty, s.r.o., so sídlom Sabinovská 61, 080 01 Prešov,
IČO: 36601519, zapísaná v OR OS Košice I, v odd. Sro, vo vl.č. 1750/V, sa priznáva
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 EUR (slovom päťtisíc EUR), ktoré je
Okresný súd Košice I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
10. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd tiež „odložil ustanovenie dočasného
správcu v konkurznom konaní sp.zn. 30K/4/2019, vydaný dňa 03.06.2019 o ustanovení
predbežného správcu, publikovaný v Obchodnom vestníku č. 110 z roku 2019 dňa
10.06.2019, až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.“.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Podľa § 19 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii „Ak sa
konkurzné konanie začalo na návrh veriteľa a súd má pred rozhodnutím o vyhlásení
konkurzu pochybnosti o dlžníkovej majetnosti, bez zbytočného odkladu po tom, čo zistí,
že tu nie sú dôvody na iné rozhodnutie ako vyhlásenie konkurzu, ustanoví dlžníkovi
predbežného správcu; o návrhu v tomto prípade rozhodne v lehote podľa § 20 ods. 1.“.
18. Podľa § 20 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii „Ak súd v konkurznom
konaní po tom, čo ustanovil dlžníkovi predbežného správcu, zistí, že majetok dlžníka
nebude postačovať ani na úhradu nákladov konkurzu, konkurzné konanie pre nedostatok
majetku zastaví. Inak na majetok dlžníka najneskôr do 10 dní od podania záverečnej správy
predbežného správcu vyhlási konkurz.“.
19. Podľa § 21 zákona o konkurze a reštrukturalizácii „Predbežný správca zisťuje,
či majetok dlžníka bude postačovať aspoň na úhradu nákladov konkurzu; predbežný správca
je pritom povinný vychádzať aj z hodnoty majetku, o ktorý bol majetok dlžníka ukrátený
v dôsledku právnych úkonov, pri ktorých možno odôvodnene predpokladať ich
odporovateľnosť a z hodnoty pohľadávky zo zodpovednosti za nepodanie návrhu
na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka. Predbežnému správcovi patria pri zisťovaní
majetku dlžníka rovnaké oprávnenia ako správcovi v konkurze; ustanovenia § 74 a § 75 sa
použijú primerane. Súd môže v súvislosti so zisťovaním majetnosti dlžníka ukladať
predbežnému správcovi pokyny, ktorými je predbežný správca viazaný. Predbežný správca
je povinný o svojich zisteniach priebežne informovať súd a najneskôr do 45 dní
od ustanovenia podať súdu záverečnú správu o majetnosti alebo nemajetnosti dlžníka.
Ak dlžník neposkytne predbežnému správcovi potrebnú súčinnosť, súd môže lehotu
na podanie záverečnej správy o 15 dní predĺžiť.“
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 30 K 4/2019
z 3. júna 2019. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka nezákonnosti ustanovenia
predbežného správcu, ako aj nedostatočné odôvodnenie uznesenia, ktorým ho okresný súd
do tejto funkcie ustanovil, a nedodržanie procesných pravidiel v konaní, ktoré ustanoveniu
predchádzalo.
21. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľky
zistil, že je daná jeho právomoc, sťažovateľka je zastúpená advokátom, ústavná sťažnosť má
náležitosti ustanovené zákonom, je prípustná, bola podaná včas a oprávnenou osobou;
ústavný súd však z materiálneho hľadiska musel skonštatovať jej zjavnú neopodstatnenosť.
22. Ústavný súd sa domnieva, že sťažovateľka vychádza z nesprávneho pochopenia
podstaty a významu inštitútu predbežného správcu. Zreteľne to dokumentuje jej názor,
že ak súd ustálil platobnú neschopnosť dlžníka, nemal už ustanovovať predbežného správcu.
Ide pritom o nesprávnu interpretáciu vzťahu posudzovania platobnej (ne)schopnosti
a majetnosti dlžníka a účelu využitia úlohy predbežného správcu. Posudzovaním platobnej
(ne)schopnosti dlžníka (definovanej v § 3 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) sa
v procese po začatí konkurzného konania zaoberá konkurzný súd a hodnotí ju podľa kritérií
ustanovených zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, resp. príslušnými vykonávacími
predpismi (ide najmä o tzv. test platobnej schopnosti). Ak chce dlžník odvrátiť vyhlásenie
veriteľského konkurzu na svoj majetok, musí svoju platobnú schopnosť aspoň osvedčiť.
Ak sa to dlžníkovi podarí, je vylúčené, aby súd na jeho majetok vyhlásil konkurz.
23. Naproti tomu inštitút predbežného správcu slúži na zistenie reálnych
majetkových pomerov dlžníka, proti ktorému začalo konkurzné konanie, aby následne
mohol konkurzný súd rozhodnúť, či konkurz vyhlási (keďže dlžník má majetok), alebo
začaté konkurzné konanie zastaví pre nedostatok majetku. Podľa výslovnej zákonnej dikcie
[§ 21 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii] platí, že ak má súd
pred rozhodnutím o vyhlásení konkurzu pochybnosti o dlžníkovej majetnosti,
bez zbytočného odkladu po tom, čo zistí, že tu nie sú dôvody na iné rozhodnutie
ako vyhlásenie konkurzu, ustanoví dlžníkovi predbežného správcu. Konkurzný súd využije
inštitút predbežného správcu práve vtedy, ak už považuje platobnú neschopnosť
za preukázanú a posledná podmienka na vyhlásenie konkurzu, ktorú musí vyhodnotiť, je
majetnosť dlžníka. „Predpokladom pre vyhlásenie konkurzu nie je len doloženie platobnej
neschopnosti dlžníka, ale aj existencia majetku postačujúceho na úhradu nákladov
konkurzu. V prípade, ak súd má pochybnosti o dlžníkovej majetnosti, pred vyhlásením
konkurzu ustanoví do funkcie predbežného správcu, ktorého úlohou je zistiť, či majetok
dlžníka bude postačovať na úhradu nákladov konkurzu. Na rozdiel od platobnej schopnosti,
ktorú súd sám aktívne nezisťuje, existenciu relevantného majetku postačujúceho
na vyhlásenie konkurzu zisťuje z úradnej povinnosti“ (POSPÍŠIL, B., MACEK, J.,
MALIAR, M., KITTA, V. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Druhé,
podstatne doplnené a prepracované vydanie. Bratislava : Wolters Kluwer, s. r. o., 2016.
1044 s. ISBN 978-80-8168-388-6.). Majetnosť dlžníka (budúceho úpadcu) je dôležitá
predovšetkým z hľadiska pokrytia trov konkurzného konania. Predbežný správca je tak
určitým ad hoc poradcom konkurzného súdu, ktorého rozsah pôsobnosti, oprávnení, ale aj
povinností je exaktne vymedzený zákonom o konkurze a reštrukturalizácii; nie je však jeho
úlohou skúmať platobnú neschopnosť, ale výlučne majetnosť dlžníka.
24. Ústavný súd pri posudzovaní napadnutého rozhodnutia nenašiel žiadne
pochybenie ani v jeho odôvodnení. Sťažovateľka uviedla, že „Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia o ustanovení predbežného správcu nekorešponduje presvedčivo a dostatočne
s výrokom rozhodnutia o zrušení pojednávania z dôvodu neosvedčenia platobnej schopnosti
dlžníka.“, a ďalej že „Uznesenie okresného súdu musí v odôvodnení obsahovať dostatočné
a relevantné dôvody, na základe ktorých je vynesené.“. Keďže sťažovateľka predložila
napadnuté rozhodnutie iba v rozsahu, v akom sa zverejňuje v Obchodnom vestníku
(bez textu odôvodnenia), ústavný súd si vyžiadal napadnuté rozhodnutie v celom znení
(uznesenie Okresného súdu Košice I č. k. 30 K 4/2019-104 z 3. júna 2019 právoplatné
11. júna 2019) priamo od konkurzného súdu. Ústavný súd po oboznámení sa s uvedeným
rozhodnutím konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočne podrobné, zrozumiteľné
a náležite vysvetľuje všetky okolnosti a dôvody ustanovenia predbežného správcu;
z pohľadu ústavného súdu ho nie je možné hodnotiť ako nedostatočne presvedčivé
či vykazujúce prvky arbitrárnosti súdu. Ústavný súd tiež poukazuje na to, že pojednávanie
sa v rámci konkurzného konania nariaďuje iba vtedy, ak to súd pokladá za potrebné (§ 197
ods. 1 druhá veta zákona o konkurze a reštrukturalizácii), a rozhodnutie o jeho nariadení
spočíva výlučne na úvahe súdu.
25. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že všetky ďalšie námietky sťažovateľky nemajú
žiadnu vecnú súvislosť s uznesením o ustanovení predbežného správcu (splnenie
podmienok na začatie konkurzného konania, resp. pre vyhlásenie konkurzu) a na niektorých
miestach sú zjavne vecne nesprávne interpretované (nesprávne určené dátumy, z ktorých
sťažovateľka vychádza pri tvrdenom súbehu viacerých konkurzných konaní).
Vo všeobecnosti platí, že ak sa subjekt, na majetok ktorého je vyhlásený konkurz,
domnieva, že pre takýto postup neboli splnené podmienky, má právo proti uzneseniu
o vyhlásení konkurzu podať odvolanie. Ak sa sťažovateľka domnievala (čo možno z obsahu
jej ústavnej sťažnosti vyvodiť), že neboli splnené niektoré podmienky na začatie
konkurzného konania (napríklad existencia pohľadávky veriteľa či jeho aktívna
legitimácia), má, resp. mala k dispozícii zákonom riadne upravený opravný mechanizmus
(najmä § 19 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii).
26. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(z novších rozhodnutí napr. I. ÚS 418/2019, ktoré zároveň odkazuje na staršie rozhodnutia
I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
27. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení či nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.
IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08). Apriórne nie je možné vylúčiť, že aj uznesenie
konkurzného súdu o ustanovení (predbežného) správcu môže byť zaťažené ústavnoprávnym
excesom (napríklad vo veci sp. zn. IV. ÚS 467/2018 ústavný súd zrušil uznesenie
o ustanovení správcu z dôvodov neskúmania, resp. nenaplnenia zákonom požadovaného
osobitného kvalifikačného predpokladu pre správcu finančnej inštitúcie), súčasne je
potrebné uviesť, že vzhľadom na „technickú povahu“ uznesenia o vymenovaní
(predbežného) správcu, ako aj dôvody, ktoré takémuto postupu súdu predchádzajú, pôjde
o vzácne prípady (najmä nesplnenie niektorých z podmienok na výkon správcovskej
funkcie). V posudzovanom prípade žiadne z takýchto porušení nebolo zistené a s výnimkou
sťažovateľkou nesprávne vnímaného významu ustanovovania predbežného správcu ňou ani
nebolo tvrdené.
28. Ústavný súd preto konštatuje, že uznesením okresného súdu nedošlo k porušeniu
sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto
ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
pre zjavnú neopodstatnenosť.
29. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci vrátane návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení
(v ústavnej sťažnosti nesprávne nazvané ako neodkladné opatrenie s uvedením nepresného
označenia zákonného ustanovenia) stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2020
Miroslav Duriš predseda senátu