Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 20/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti D.M.C.

– Karpaty, s. r. o., Sabinovská 61, Prešov, IČO 36601519, zastúpenej advokátom

Mgr. Ondrejom Bartošovičom, P. Pázmaňa 30, Šaľa, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa uznesením Okresného

súdu Košice I sp. zn. z 3. júna 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti D.M.C. – Karpaty, s. r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti D.M.C. – Karpaty, s. r. o.,

Sabinovská 61, Prešov, IČO 36601519 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn.

z 3. júna 2019 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum

ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období

od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli

prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená

sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola

prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Ústavný súd na úvod konštatuje, že ústavná sťažnosť je napísaná značne

neprehľadne, na viacerých miestach obsahuje len citáciu zákonného textu a opis skutočností

či právneho stavu, ktoré k meritu ústavnej sťažnosti nemajú žiadny priamy vzťah. Ústavný

súd posúdením obsahu ústavnej sťažnosti (a to najmä jej označenia, návrhu na rozhodnutie

a opakovane uvádzaných častí ústavnej sťažnosti) a jej príloh ustálil, že ústavná sťažnosť

smeruje (len) proti uzneseniu okresného súdu z 3. júna 2019 vydanému v konkurznom

konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým bol v tomto konaní ustanovený predbežný

správca. Uvedené uznesenie bolo vydané po začatí konkurzného konania na majetok

sťažovateľky, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením z 12. apríla 2019.

4. Vo vzťahu k uzneseniu, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje, sťažovateľka

uvádza, že okresný súd ustanovil predbežného správcu napriek tomu, že 31. mája 2019

zrušil pojednávanie nariadené na 10. jún 2019 z dôvodu neosvedčenia platobnej schopnosti

dlžníka. Sťažovateľka uvádza, že napadnuté uznesenie okresného súdu je v rozpore s § 20

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“),

keďže „Súd zistil z vlastnej iniciatívy, že dlžník je platobne neschopný. Teda už nemal

ustanovovať predbežného správcu, čím zvyšuje náklady na konanie a predlžuje stav

neistoty.“. Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd „rozhodol o ustanovení predbežného

správcu bez pojednávania a len na základe podkladov predložených navrhovateľom

konkurzu. Sťažovateľ nemal možnosť predložiť námietky ani podklady, podľa ktorých by

Okresný súd mohol rozhodnúť objektívne podľa zákona. Okresný súd sa uspokojil len

s podaním návrhu. Rozhodovanie však v tak závažnej veci ako je ustanovenie predbežného

správcu v konkurznom konaní je hrubým zásahom do občianskych práv a istôt občanov.

Postupom súdu, ktorý ustanovil predbežného správcu bez pojednávania, konal v rozpore

s dobrými mravmi, v rozpore so zásadami a zákona

o konkurze.“. Sťažovateľka v tomto kontexte poukázala na čl. 2 ods. 2 Civilného sporového

poriadku a doktrínu legitímneho a verejného očakávania. Sťažovateľka svoju ústavnú

sťažnosť odôvodňuje aj tým, že „Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho

orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných

súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť

neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného

súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené základné právo alebo

sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. , ,

, ). Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej (vrátane

rozhodnutia všeobecného súdu v exekučnej veci) musí predchádzať jeho postup

zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení

a tiež príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

Vychádzajúc z uvedeného, všeobecný súd posudzoval návrh na vyhlásenie konkurzu príliš

formalisticky, vo svojom rozhodnutí bližšie neskúmal, či začatie konkurzného konania

a ustanovenie dočasného správcu je v súlade so ZoKR, nevyžiadal si názor sťažovateľa,

nevykonal žiadne úkony na zistenie objektívneho záveru z priebehu celého konkurzného

konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia o ustanovení predbežného správcu

nekorešponduje presvedčivo a dostatočne s výrokom rozhodnutia o zrušení pojednávania

z dôvodu neosvedčenia platobnej schopnosti dlžníka. Takto koncipované odôvodnenie

súdneho rozhodnutia nie je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, naopak

svedčí o jeho svojvôli, zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti, čo znamená

neakceptovateľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia z hľadiska základného práva podľa

. Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie rozhodnutí podľa

sa v zásade vzťahujú aj na súdnu ochranu o začatí konkurzného

konania. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

). Okresný súd mal podľa skutkového stavu veci spravodlivo zvážiť pomer

rizika nepriaznivých následkov spôsobených prípadným súdnym rozhodnutím o ustanovení

predbežného správcu o to viac, že takéto uznesenie súdu nie je napadnuteľné v riadnom

inštančnom opravnom procese. Uznesenie okresného súdu musí v odôvodnení obsahovať

dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých je vynesené.“.

5. V ústavnej sťažnosti ďalej sťažovateľka poukazuje na predchádzajúce návrhy

na vyhlásenie konkurzu na jej majetok (vedené pred okresným súdom pod sp. zn.

a ). Podľa jej názoru konkurzné konanie, v ktorom bolo vydané

uznesenie o ustanovení predbežného správcu, nemohlo vôbec prebiehať, pretože ešte nebolo

ukončené skoršie konkurzné konanie vedené v tej istej veci na okresnom súde pod sp. zn.

, ktoré bránilo tomu, aby sa na majetok toho istého dlžníka začalo iné

konkurzné konanie (§ 14 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii).

6. Ústavná sťažnosť tiež obsahuje opis udalostí v rokoch 2017 a 2018 týkajúcich sa

výkonu záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby na majetok sťažovateľky

a venuje sa opisu postupov, ktoré sťažovateľka hodnotí ako nezákonné (nerešpektovanie

solučnej úschovy, nezákonný postup pri dražbe). Podľa názoru sťažovateľky je veľký

predpoklad, že bude úspešná v konaní o určenie neplatnosti dražby, a preto sa spoločnosť

(navrhovateľ v konkurznom konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.

) snaží prostredníctvom konkurzného konania ovládnuť sťažovateľku, čím by

vedela ovplyvniť priebeh konania o neplatnosti dražby.

7. Sťažovateľka ďalej uvádza, že postúpenie pohľadávky predchádzajúce vyhláseniu

konkurzu zo spoločnosti na spoločnosť (navrhovateľ

v konkurznom konaní) je neplatné, pretože mu malo brániť existujúce exekučné konanie.

8. Sťažovateľka sa domnieva, že na začatie konkurzného konania okresným súdom

pod sp. zn. neboli splnené podmienky podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii. Sťažovateľka bez bližšieho vysvetlenia vzťahu ku skutkovým tvrdeniam

po právnej stránke opisuje skryté obchádzanie zákona, absolútnu neplatnosť a zásadu

„nemo turpitudinem suam allegans auditur.“.

9. Vzhľadom na uvedené dôvody a právne posúdenie sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa D.M.C.-Karpaty, s.r.o., so sídlom Sabinovská 61,

080 01 Prešov, IČO : 36601519, zapísaná v OR OS Košice I, v odd. Sro, vo vl.č. 1750/V, na

súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení

s uznesením Okresného súdu Košice I. sp.zn. , zo dňa 03.06.2019 o ustanovení

predbežného správcu, publikovaný v Obchodnom vestníku č. 110 z roku 2019 dňa

10.06.2019 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 03.06.2019

o ustanovení predbežného správcu, publikovaný v Obchodnom vestníku č. 110 z roku 2019,

ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.06.2019, sa zrušuje.

3. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho

zastúpenia v sume 2 000,-EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na

účet právneho zástupcu advokáta Mgr. Ondreja Bartošoviča.

4. Sťažovateľovi D.M.C.-Karpaty, s.r.o., so sídlom Sabinovská 61, 080 01 Prešov,

IČO: 36601519, zapísaná v OR OS Košice I, v odd. Sro, vo vl.č. 1750/V, sa priznáva

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 EUR (slovom päťtisíc EUR), ktoré je

Okresný súd Košice I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

10. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd tiež „odložil ustanovenie dočasného

správcu v konkurznom konaní sp.zn. , vydaný dňa 03.06.2019 o ustanovení

predbežného správcu, publikovaný v Obchodnom vestníku č. 110 z roku 2019 dňa

10.06.2019, až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.“.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa § 19 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii „Ak sa

konkurzné konanie začalo na návrh veriteľa a súd má pred rozhodnutím o vyhlásení

konkurzu pochybnosti o dlžníkovej majetnosti, bez zbytočného odkladu po tom, čo zistí,

že tu nie sú dôvody na iné rozhodnutie ako vyhlásenie konkurzu, ustanoví dlžníkovi

predbežného správcu; o návrhu v tomto prípade rozhodne v lehote podľa § 20 ods. 1.“.

18. Podľa § 20 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii „Ak súd v konkurznom

konaní po tom, čo ustanovil dlžníkovi predbežného správcu, zistí, že majetok dlžníka

nebude postačovať ani na úhradu nákladov konkurzu, konkurzné konanie pre nedostatok

majetku zastaví. Inak na majetok dlžníka najneskôr do 10 dní od podania záverečnej správy

predbežného správcu vyhlási konkurz.“.

19. Podľa § 21 zákona o konkurze a reštrukturalizácii „Predbežný správca zisťuje,

či majetok dlžníka bude postačovať aspoň na úhradu nákladov konkurzu; predbežný správca

je pritom povinný vychádzať aj z hodnoty majetku, o ktorý bol majetok dlžníka ukrátený

v dôsledku právnych úkonov, pri ktorých možno odôvodnene predpokladať ich

odporovateľnosť a z hodnoty pohľadávky zo zodpovednosti za nepodanie návrhu

na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka. Predbežnému správcovi patria pri zisťovaní

majetku dlžníka rovnaké oprávnenia ako správcovi v konkurze; ustanovenia § 74 a § 75 sa

použijú primerane. Súd môže v súvislosti so zisťovaním majetnosti dlžníka ukladať

predbežnému správcovi pokyny, ktorými je predbežný správca viazaný. Predbežný správca

je povinný o svojich zisteniach priebežne informovať súd a najneskôr do 45 dní

od ustanovenia podať súdu záverečnú správu o majetnosti alebo nemajetnosti dlžníka.

Ak dlžník neposkytne predbežnému správcovi potrebnú súčinnosť, súd môže lehotu

na podanie záverečnej správy o 15 dní predĺžiť.“

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa uznesením okresného súdu sp. zn.

z 3. júna 2019. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka nezákonnosti ustanovenia

predbežného správcu, ako aj nedostatočné odôvodnenie uznesenia, ktorým ho okresný súd

do tejto funkcie ustanovil, a nedodržanie procesných pravidiel v konaní, ktoré ustanoveniu

predchádzalo.

21. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľky

zistil, že je daná jeho právomoc, sťažovateľka je zastúpená advokátom, ústavná sťažnosť má

náležitosti ustanovené zákonom, je prípustná, bola podaná včas a oprávnenou osobou;

ústavný súd však z materiálneho hľadiska musel skonštatovať jej zjavnú neopodstatnenosť.

22. Ústavný súd sa domnieva, že sťažovateľka vychádza z nesprávneho pochopenia

podstaty a významu inštitútu predbežného správcu. Zreteľne to dokumentuje jej názor,

že ak súd ustálil platobnú neschopnosť dlžníka, nemal už ustanovovať predbežného správcu.

Ide pritom o nesprávnu interpretáciu vzťahu posudzovania platobnej (ne)schopnosti

a majetnosti dlžníka a účelu využitia úlohy predbežného správcu. Posudzovaním platobnej

(ne)schopnosti dlžníka (definovanej v § 3 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) sa

v procese po začatí konkurzného konania zaoberá konkurzný súd a hodnotí ju podľa kritérií

ustanovených zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, resp. príslušnými vykonávacími

predpismi (ide najmä o tzv. test platobnej schopnosti). Ak chce dlžník odvrátiť vyhlásenie

veriteľského konkurzu na svoj majetok, musí svoju platobnú schopnosť aspoň osvedčiť.

Ak sa to dlžníkovi podarí, je vylúčené, aby súd na jeho majetok vyhlásil konkurz.

23. Naproti tomu inštitút predbežného správcu slúži na zistenie reálnych

majetkových pomerov dlžníka, proti ktorému začalo konkurzné konanie, aby následne

mohol konkurzný súd rozhodnúť, či konkurz vyhlási (keďže dlžník má majetok), alebo

začaté konkurzné konanie zastaví pre nedostatok majetku. Podľa výslovnej zákonnej dikcie

[§ 21 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii] platí, že ak má súd

pred rozhodnutím o vyhlásení konkurzu pochybnosti o dlžníkovej majetnosti,

bez zbytočného odkladu po tom, čo zistí, že tu nie sú dôvody na iné rozhodnutie

ako vyhlásenie konkurzu, ustanoví dlžníkovi predbežného správcu. Konkurzný súd využije

inštitút predbežného správcu práve vtedy, ak už považuje platobnú neschopnosť

za preukázanú a posledná podmienka na vyhlásenie konkurzu, ktorú musí vyhodnotiť, je

majetnosť dlžníka. „Predpokladom pre vyhlásenie konkurzu nie je len doloženie platobnej

neschopnosti dlžníka, ale aj existencia majetku postačujúceho na úhradu nákladov

konkurzu. V prípade, ak súd má pochybnosti o dlžníkovej majetnosti, pred vyhlásením

konkurzu ustanoví do funkcie predbežného správcu, ktorého úlohou je zistiť, či majetok

dlžníka bude postačovať na úhradu nákladov konkurzu. Na rozdiel od platobnej schopnosti,

ktorú súd sám aktívne nezisťuje, existenciu relevantného majetku postačujúceho

na vyhlásenie konkurzu zisťuje z úradnej povinnosti“ (POSPÍŠIL, B., MACEK, J.,

MALIAR, M., KITTA, V. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Druhé,

podstatne doplnené a prepracované vydanie. Bratislava : Wolters Kluwer, s. r. o., 2016.

1044 s. ISBN 978-80-8168-388-6.). Majetnosť dlžníka (budúceho úpadcu) je dôležitá

predovšetkým z hľadiska pokrytia trov konkurzného konania. Predbežný správca je tak

určitým ad hoc poradcom konkurzného súdu, ktorého rozsah pôsobnosti, oprávnení, ale aj

povinností je exaktne vymedzený zákonom o konkurze a reštrukturalizácii; nie je však jeho

úlohou skúmať platobnú neschopnosť, ale výlučne majetnosť dlžníka.

24. Ústavný súd pri posudzovaní napadnutého rozhodnutia nenašiel žiadne

pochybenie ani v jeho odôvodnení. Sťažovateľka uviedla, že „Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia o ustanovení predbežného správcu nekorešponduje presvedčivo a dostatočne

s výrokom rozhodnutia o zrušení pojednávania z dôvodu neosvedčenia platobnej schopnosti

dlžníka.“, a ďalej že „Uznesenie okresného súdu musí v odôvodnení obsahovať dostatočné

a relevantné dôvody, na základe ktorých je vynesené.“. Keďže sťažovateľka predložila

napadnuté rozhodnutie iba v rozsahu, v akom sa zverejňuje v Obchodnom vestníku

(bez textu odôvodnenia), ústavný súd si vyžiadal napadnuté rozhodnutie v celom znení

(uznesenie Okresného súdu Košice I č. k. -104 z 3. júna 2019 právoplatné

11. júna 2019) priamo od konkurzného súdu. Ústavný súd po oboznámení sa s uvedeným

rozhodnutím konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočne podrobné, zrozumiteľné

a náležite vysvetľuje všetky okolnosti a dôvody ustanovenia predbežného správcu;

z pohľadu ústavného súdu ho nie je možné hodnotiť ako nedostatočne presvedčivé

či vykazujúce prvky arbitrárnosti súdu. Ústavný súd tiež poukazuje na to, že pojednávanie

sa v rámci konkurzného konania nariaďuje iba vtedy, ak to súd pokladá za potrebné (§ 197

ods. 1 druhá veta zákona o konkurze a reštrukturalizácii), a rozhodnutie o jeho nariadení

spočíva výlučne na úvahe súdu.

25. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že všetky ďalšie námietky sťažovateľky nemajú

žiadnu vecnú súvislosť s uznesením o ustanovení predbežného správcu (splnenie

podmienok na začatie konkurzného konania, resp. pre vyhlásenie konkurzu) a na niektorých

miestach sú zjavne vecne nesprávne interpretované (nesprávne určené dátumy, z ktorých

sťažovateľka vychádza pri tvrdenom súbehu viacerých konkurzných konaní).

Vo všeobecnosti platí, že ak sa subjekt, na majetok ktorého je vyhlásený konkurz,

domnieva, že pre takýto postup neboli splnené podmienky, má právo proti uzneseniu

o vyhlásení konkurzu podať odvolanie. Ak sa sťažovateľka domnievala (čo možno z obsahu

jej ústavnej sťažnosti vyvodiť), že neboli splnené niektoré podmienky na začatie

konkurzného konania (napríklad existencia pohľadávky veriteľa či jeho aktívna

legitimácia), má, resp. mala k dispozícii zákonom riadne upravený opravný mechanizmus

(najmä § 19 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii).

26. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(z novších rozhodnutí napr. , ktoré zároveň odkazuje na staršie rozhodnutia

, tiež napr. , , , ).

27. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení či nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.

, m. m. ). Apriórne nie je možné vylúčiť, že aj uznesenie

konkurzného súdu o ustanovení (predbežného) správcu môže byť zaťažené ústavnoprávnym

excesom (napríklad vo veci sp. zn. ústavný súd zrušil uznesenie

o ustanovení správcu z dôvodov neskúmania, resp. nenaplnenia zákonom požadovaného

osobitného kvalifikačného predpokladu pre správcu finančnej inštitúcie), súčasne je

potrebné uviesť, že vzhľadom na „technickú povahu“ uznesenia o vymenovaní

(predbežného) správcu, ako aj dôvody, ktoré takémuto postupu súdu predchádzajú, pôjde

o vzácne prípady (najmä nesplnenie niektorých z podmienok na výkon správcovskej

funkcie). V posudzovanom prípade žiadne z takýchto porušení nebolo zistené a s výnimkou

sťažovateľkou nesprávne vnímaného významu ustanovovania predbežného správcu ňou ani

nebolo tvrdené.

28. Ústavný súd preto konštatuje, že uznesením okresného súdu nedošlo k porušeniu

sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu podľa , a preto

ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre zjavnú neopodstatnenosť.

29. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci vrátane návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení

(v ústavnej sťažnosti nesprávne nazvané ako neodkladné opatrenie s uvedením nepresného

označenia zákonného ustanovenia) stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2020

Miroslav Duriš predseda senátu