Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 95/2019
PDF · 253.66 KB
No categories available
IV. ÚS 95/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) o ústavnej sťažnosti
, zastúpeného advokátskou kanceláriou
Zahoráková & Partners, s. r. o., Krasovského 13, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka
a konateľka Mgr. Renáta Zahoráková, vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 176/2008 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 176/2008 p o r u š e n é b o l o .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť mu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na účet
advokátskej kancelárie Zahoráková & Partners, s. r. o., Krasovského 13, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 176/2008 (ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že podaním z 31. augusta 2008
(písomne doplneným 2. septembra 2008) podal sťažovateľ na okresnom súde žalobu
označenú ako „žaloba o určenie neplatnosti vylúčenia zo štúdia z dôvodu dlhodobého
porušovania základných práv a slobôd“, v ktorej ako žalovaného označil Fakultu riadenia
a informatiky Žilinskej univerzity v Žiline.
Okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 176/2008 z 11. septembra 2008 (ďalej aj
„uznesenie okresného súdu“) zastavil konanie pre neodstrániteľnú podmienku konania,
ktorou bol nedostatok spôsobilosti označeného žalovaného byť účastníkom konania. Proti
uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom spresnil správne označenie
žalovaného ako Žilinská univerzita v Žiline. Ku dňu podania ústavnej sťažnosti, t. j. po viac
ako 10 rokoch odo dňa podania odvolania proti uzneseniu okresného súdu, nebolo o tomto
odvolaní sťažovateľa rozhodnuté.
3. Sťažovateľ tiež uviedol, že v dôsledku nečinnosti okresného súdu listom z 24. júla
2013 podal sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní predsedovi okresného súdu, ktorý
na jeho sťažnosť nereagoval.
4. Porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
sťažovateľ odôvodňuje tým, že „... v prípade konania pod sp. zn. 8C/176/2008 okresný súd
nekoná vôbec, je pasívny a za obdobie presahujúce 10 rokov nevykonal žiadne úkony,
o ktorých by sťažovateľ mal objektívnu vedomosť.“.
5. Z už uvedených dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na to, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky nečinnosťou Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/176/2008
porušené bolo.
2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/176/2008 sa prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR, ktoré Okresný súd Žilina je povinný zaplatiť do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na
účet právneho zástupcu sťažovateľa, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie odporcu k ústavnej sťažnosti a replika
sťažovateľa
6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením č. k.
IV. ÚS 95/2019-17 z 5. novembra 2019 ju podľa § 56 ods. 1 a 2 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
7. Na základe výzvy ústavného súdu sa k priebehu napadnutého konania vyjadril
podpredseda okresného súdu podaním sp. zn. 1 SprS 445/2019 z 22. novembra 2019.
Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 29. novembra 2019 podpredseda okresného súdu
uviedol:
„Nesporne v konaní pred tunajším súdom sp. zn. 8C/176/2008 došlo k prieťahom
v konaní v súvislosti s predložením spisu na rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti uzneseniu
Okresného súdu Žilina č. k. 8C/176/2008-14 zo dňa 11.09.2008. Spis nebol predložený
odvolaciemu súdu v primeranej dobe.
Výzvu zo dňa 21.12.2017 nie je možné považovať za efektívnu, rovnako ako ďalšie
výzvy po zmene zákonného sudcu. Efektívne začal súd konať až po predložení veci na
odvolanie a po vrátení spisu ako predčasne predloženého. V tomto rozsahu však mám za to,
že ak súd druhej inštancie dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie je nevyhnutné zrušiť
pre absenciu vecnej príslušnosti, bolo nadbytočné a neúčelné, aby vrátil spis súdu prvej
inštancie na doplnenie rozhodnutia o trovách konania. Teda mám za to, že prieťahy od
10.1.2019 do 30.5.2019, nemožno pripisovať zodpovednosti tunajšiemu súdu.
Nepochybne prevažná zodpovednosť za spôsobené prieťahy pripadá na ťarchu
tunajšieho súdu. K prieťahom došlo nesústredenou činnosťou pôvodného zákonného sudcu
Mgr. Dušana Chamulu, ktorý veci nevenoval náležitú pozornosť a až do kontroly spisov
nariadenej v súvislosti s podaným návrhom na disciplinárne konanie a návrhom na uloženie
odvolania z funkcie bolo zistené, že spis sa nachádzal po celú dobu u sudcu a nebol
predložený na rozhodnutie o odvolaní. Súd začal konať až po účinnosti Dodatku č. 12
k Rozvrhu práce na rok 2017, ISprR/l 111/2017, ktorým pôvodné spisy pridelil ostatným
sudcom tunajšieho súdu.
Sťažovateľovi nemožno pričítať žiadnu zodpovednosť za spôsobené prieťahy.
Nakoľko však uznesením č. k. 8C/176/2008-77 zo dňa 28.6.2019 došlo k postúpeniu
veci vecne príslušnému Krajskému súdu v Žiline, ako vecne a miestne príslušnému
správnemu súdu a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.7.2019, spis bol postúpený,
nie je dôvod ukladať tunajšiemu súdu navrhovanú povinnosť konať bez zbytočných
prieťahov.
K výške náhrady na primerané finančné zadosťučinenie tiež chcem uviesť, že ju
považujem za neprimeranú k celkovým okolnostiam konania a následkom... Je zrejmé, že
došlo k nesprávnemu uplatneniu nárokov, ktorým ani po postúpení nemožno vyhovieť
v správnom súdnictve, mimo prípadného zrušenia rozhodnutia o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Nepochybne súd prvej inštancie musí niesť v určitom
rozsahu zodpovednosť aj za to, že neskoro vec predložil na rozhodnutie, a tým spôsobil
rozsiahle prieťahy, avšak tunajší súd, na ktorý žalobca podal žalobu voči organizačnej
zložke, nebol nikdy vecne príslušný a o nároku posudzovaného podľa obsahu nemohol
rozhodnúť, navrhujem priznať nárok v primeranej výške spôsobenej neistoty v sume 1.000,-
eur s povinnosťou náhrady trov konania.“
8. Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 5. decembra 2019, ktorým reagoval
na vyjadrenie podpredsedu okresného súdu, uviedol, že „predovšetkým poukazujem na to,
že sám porušovateľ priznáva, že vo veci sťažovateľa došlo k prieťahom v konaní, keďže
príslušný spis súdu nebol predložený odvolaciemu súdu v primeranej dobe. Podstatným je
v danom prípade aj tá skutočnosť, že táto doba predstavuje vyše desať rokov; vo veci
odvolania sťažovateľa zo dňa 22.09.2008 porušovateľ až do roku 2019 neuskutočnil žiadne
úkony smerujúce k riadnemu prejednaniu odvolania sťažovateľa.
Vyše desaťročné prieťahy v konaní sú okolnosťou, ktorá významnou mierou
ovplyvňuje určovanie výšky primeraného finančného zadosťučinenia a úvaha porušovateľa
o tom, či sťažovateľ správne alebo nesprávne uplatnil svoje nároky žalobou je v tomto
kontexte bez právneho významu, keďže porušovateľ nie je osobou oprávnenou o veci
sťažovateľa rozhodovať, ale takouto osobou je jemu nadradený Krajský súd v Žiline.
Porušovateľom navrhovaná výška finančného nároku sťažovateľa v sume 1.000,-
EUR je zrejme neprimeraná; finančné zadosťučinenie v porušovateľom navrhovanej výške
popiera jeho základné funkcie.
Primerané zadosťučinenie totiž plní dvojakú funkciu, a to sankčnú a preventívnu.
Kým sankčná funkcia má u porušovateľa docieliť určitý postih v danom prípade peňažného
charakteru, ktorý má vyrovnať porušenú rovnováhu v postavení sťažovateľa, ktorého sa
porušenie ústavného práva nečinnosťou porušovateľa dotklo, preventívna funkcia by mala
odradiť porušovateľa od porušovania základných ústavných práv smerom do budúcnosti
v rámci výkonu ochrany ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov
v konaní pred súdom.
Preto sťažovateľom navrhovaná výška zadosťučinenia v sume 10.000,- EUR je
nielenže primeraná (v podstate ide len o 1.000,- EUR za jeden rok prieťahov v konaní), ale
aj plní základné funkcie primeraného zadosťučinenia a zmierňuje následky protiústavného
a protizákonného postupu porušovateľa vo veci sťažovateľa.“.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia
práva uvedeného v bode 1.
III.
Chronológia procesných úkonov v napadnutom konaní
10. Ústavný súd z ústavnej sťažnosti, jej príloh a vyžiadaných zberných spisov
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 9/2019 a sp. zn.
11 Co 107/2019 zistil tento priebeh napadnutého konania okresného súdu:
- 31. augusta 2008 bol okresnému súdu faxom doručený návrh sťažovateľa na začatie
konania, ktorý bol doplnený v písomnej forme 2. septembra 2008;
- uznesením okresného súdu č. k. 8 C 176/2008-14 z 11. septembra 2008 bolo
napadnuté konanie zastavené;
- 25. septembra 2008 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu;
- 11. januára 2019 bol spis doručený krajskému súdu na účely rozhodnutia o odvolaní
proti uzneseniu okresného súdu;
- 17. januára 2019 krajský súd prípisom vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia
z dôvodu jeho predčasného predloženia;
- uznesením okresného súdu č. k. 8 C 176/2008-56 z 5. marca 2019 bolo rozhodnuté
o trovách napadnutého konania;
- 29. apríla 2019 bol spis opätovne doručený krajskému súdu na účely rozhodnutia
o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu;
- uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 107/2019-63 z 23. mája 2019 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“) bolo zrušené uznesenie okresného súdu a vec mu bola vrátená
na ďalšie konanie;
- uznesením okresného súdu č. k. 8 C 176/2008-77 z 28. júna 2019 bola vec
postúpená krajskému súdu ako vecne a miestne príslušnému správnemu súdu a spis bol
pritom doručený krajskému súdu 27. júla 2019.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
13. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním
veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
14. Základnou povinnosťou súdu a zákonného sudcu je preto zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu
a sudcu vychádzala z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom
prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana
ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca bol podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť
vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie
dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplývala z § 119 ods. 1 OSP, podľa
ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
bol súd prvého stupňa podľa § 226 OSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý nahradil Občiansky súdny
poriadok a ktorý v čl. 17 upravuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania. Podľa § 157
ods. 1 CSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (obdobne § 100 ods. 1 OSP).
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04, I. ÚS 398/2016) ústavný súd
zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.
16. Pri posudzovaní prvého kritéria ústavný súd konštatuje, že v tejto veci okresný
súd bezodkladne rozhodol o zastavení konania. Ústavný súd neskúmal právnu a skutkovú
zložitosť tejto veci, lebo tá po procesnom rozhodnutí okresného súdu nemohla mať vplyv
na celkovú dĺžku napadnutého konania okresného súdu.
17. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri posudzovaní, či v konaní
pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd vidí
podiel zodpovednosti sťažovateľa na nedostatočnej plynulosti konania v tom, že podal
žalobu na vecne nepríslušnom súde a navyše v nej označil žalovaného takým
nedostatočným spôsobom, ktorý viedol k rozhodnutiu okresného súdu o zastavení konania.
Sťažovateľ pritom opravu označenia žalovaného vykonal až v podanom odvolaní proti
tomuto uzneseniu. Pokiaľ ide o ďalší priebeh konania, ústavný súd nezistil také skutočnosti,
ktoré by signalizovali nevykonanie súdom alebo zákonom určených procesných úkonov či
neposkytnutie potrebnej súčinnosti zo strany sťažovateľa ako účastníka konania.
Sťažovateľovi však ústavný súd vytýka úplnú pasivitu po podaní odvolania spočívajúcu
v tom, že sa nezaujímal o stav konania, a to predovšetkým s prihliadnutím na jeho predmet,
v ktorom sa domáha okrem iného neplatnosti jeho vylúčenia zo štúdia na vysokej škole.
18. Posledným hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil,
či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu
v napadnutom konaní. Ústavný súd zistil, že okresný súd predložil spis krajskému súdu
na účely rozhodnutia o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu až po viac ako 10 rokoch
od podania odvolania. Tento postup považuje ústavný súd za absolútne neakceptovateľný,
pretože procesné úkony súvisiace s predložením spisu krajskému súdu možno považovať
za jednoduché. V tejto súvislosti ústavný súd tiež konštatuje, že orgány riadenia a správy
okresného súdu mali napadnuté konanie už dávno identifikovať ako nevybavenú reštančnú
vec s osobitným režimom a pozornosťou.
19. Ústavný súd zároveň upriamuje pozornosť na odôvodnenie uznesenia krajského
súdu, ktorý v relevantnej časti skonštatoval:
„Súd musí v každom štádiu konania skúmať aj bez námietky svoju vecnú príslušnosť.
V prípade, ak nie je vecne príslušný, je povinný postúpiť vec inému vecne príslušnému súdu.
Hoci žaloba žalobcu obsahuje viacero petitov, sčasti aj nevykonateľných, čo je
dôvodom pre odstraňovania vád žaloby, základným uplatneným nárokom, od ktorého sa
odvíjajú ostatné nároky, je nárok, ktorým sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia o jeho
vylúčení zo štúdia na vysokej škole. V danom prípade nejde o civilnoprávny nárok, ale
o preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy. Rozhodnutie o vylúčení zo štúdia je
totiž rozhodnutím orgánu verejnej správy a ako každé rozhodnutie orgánu verejnej správy
je v súlade s ustanovením § 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky preskúmateľné súdom,
pokiaľ ho zákon výslovne nevylúčil z prieskumu (čo o uvedenom type rozhodnutia nemožno
konštatovať). Ide tak o vec správneho súdnictva, ktorá sa v súčasnosti spravuje zákonom
č. 162/2015 Z. z. - Správnym súdnym poriadkom. V čase podania žaloby išlo o konanie
podľa piatej časti OSP, upravujúcej Správne súdnictvo. Na preskúmanie orgánu
rozhodnutia verejnej správy bol v čase podania žaloby, podľa ktorého času sa posudzujú
podmienky príslušnosti, vecne príslušný krajský súd (§ 246 ods. 1 OSP). Bolo preto
povinnosťou súdu prvej inštancie postúpiť vec vecne a miestne príslušnému súdu.
Pokiaľ Okresný súd Žilina vo veci konal ako vecne nepríslušný súd, zaťažil svoje
konanie vadou dotýkajúcou sa podmienky konania, na ktorú musel odvolací súd prihliadnuť
ex offo.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súde prvej
inštancie na ďalšie konanie.
Povinnosťou súdu prvej inštancie bude postúpiť vec miestne a vecne príslušnému
súdu, Krajskému súdu v Žiline ako konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy.“
20. Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že odvolací súd
vytkol okresnému súdu, že postupoval procesne nesprávne, keď sám posudzoval podmienku
konania spočívajúcu v právnej subjektivite označeného žalovaného, hoci mal najskôr
posudzovať procesnú podmienku vecnej príslušnosti. Tento nesprávny postup mal takisto
vplyv na dĺžku napadnutého konania okresného súdu.
21. Ústavný súd zdôrazňuje, že napadnuté konanie okresného súdu možno už len
na základe celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom
ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Iba dostatočne včasná ochrana subjektívnych práv môže byť
považovaná za spravodlivú a účinnú, ktorá hospodárnym a efektívnym postupom šetrí
náklady účastníkov konania aj súdnych orgánov a pôsobí aj preventívno-výchovne či
stabilizujúco a dôveryhodne na verejnosť.
VI.
Záver
K bodu 1 výrokovej časti nálezu
22. Vychádzajúc z už uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru,
že postupom okresného súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný viac ako 10 rokov v súvislosti
s predložením odvolania proti uzneseniu okresného súdu krajskému súdu, došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku
tohto nálezu).
K bodu 2 výrokovej časti nálezu
23. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
24. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
25. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 € z dôvodu „ďalekosiahlych následkov nesprávneho a protiprávneho
konania okresného súdu voči nemu.“.
26. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia.
27. Ústavný súd zohľadnil konkrétne okolnosti posudzovanej veci, a to na jednej
strane najmä zjavne neprimeranú dĺžku napadnutého konania okresného súdu a na druhej
strane aj povahu práv sťažovateľa a rozsah, v akom boli porušené, ale aj predmet konania
a jeho význam pre sťažovateľa. V neposlednom rade prihliadol aj na postoj sťažovateľa
k namietanému konaniu (pozri bod 17 odôvodnenia). Na základe komplexného posúdenia
spomínaných kritérií dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade je spravodlivé
a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 2 000 € (bod 2 výroku tohto nálezu).
28. Ústavný súd zároveň nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
žiadal priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu 2 000 €, toto
rozhodnutie je obsiahnuté v bode 4 výrokovej časti nálezu.
K bodu 3 výrokovej časti nálezu
29. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
30. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľovi ústavný súd vychádzal
z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby za rok 2018 v sume 153,50 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky)
a zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby
za rok 2018 v sume 9,21 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).
Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia pred ústavným
súdom v celkovej sume 390,50 € vrátane dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“
(ústavný súd považuje za preukázané, že právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH)],
a to za 2 úkony právnej pomoci vykonané v roku 2018 zvýšené o 20 % DPH, t. j. prevzatie
a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom [§ 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky]
a písomné podanie ústavnej sťažnosti [§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky], a dve paušálne
náhrady hotových výdavkov v roku 2018 zvýšené o 20 % DPH.
Ústavný súd nepriznal právnemu zástupcovi odmenu a režijný paušál za podanie
z 5. decembra 2019 (replika k vyjadreniu okresného súdu k ústavnej sťažnosti sťažovateľa).
Túto skutočnosť ústavný súd odôvodňuje tým, že právny zástupca sa v tomto podaní
nevyjadril k meritu veci, ale v prevažnej väčšine argumentoval, prečo sťažovateľom
navrhovanú výšku zadosťučinenia možno považovať za primeranú.
Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené
v bode 3 výroku tohto nálezu.
31. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 135 ods. 1 zákona
o ústavnom súde).
K bodu 4 výrokovej časti nálezu
32. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
33. Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu
v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Keďže okresný súd 27. júla 2019
na základe uznesenia sp. zn. 8 C 176/2008 z 28. júna 2019 postúpil vec krajskému súdu
ako vecne a miestne príslušnému správnemu súdu, ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto
časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
VII.
34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;
to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).
V Košiciach 22. januára 2020
Miroslav Duriš predseda senátu