Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 90/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľa , ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Povoznícka

18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť

majetok podľa a Listiny základných

práv a slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom

Okresného súdu Žilina č. k. -101 z 13. júla 2018 v spojení s opravným

uznesením Okresného súdu Žilina č. k. -159 z 11. decembra 2018 a

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 27. júna 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnou sťažnosťou podľa (ďalej

len „ústava“) doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

15. októbra 2019 sa , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by

ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd

podľa , Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -101

z 13. júla 2018 v spojení s opravným uznesením okresného súdu č. k. -159

z 11. decembra 2018 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 27. júna 2019 a ktorým by napadnuté rozhodnutia týchto súdov

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ ako výrobca

elektrickej energie a vlastník zariadenia na jej výrobu z obnoviteľných zdrojov sa žalobou

podanou na okresnom súde domáhal proti žalovanej obchodnej spoločnosti

(ďalej len „žalovaný“), ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy

zaplatenia sumy 423,91 €. Svoj návrh skutkovo odôvodnil tým, že žalovaný mu zaslal

„Oznámenie o strate práva na uplatnenie si podpory pre rok 2015“, pretože si údajne

nesplnil notifikačnú povinnosť. Sťažovateľ však tvrdil, že si všetky povinnosti splnil,

čo odvádzal od toho, že 25. marca 2014 zaslal žalovanému zmluvu o výkupe elektriny

pre rok 2014 (uzavretú 31. marca 2014), súčasťou ktorej bolo aj oznámenie Plánu výroby

s právom podpory s predpokladaným množstvom dodanej elektriny na rok 2015. Keďže

zákon nestanovoval formu oznámenia ani doloženia produkcie, ním vykonané oznámenie

bolo podľa jeho názoru možné považovať za splnenie zákonnej povinnosti. Odhliadnuc

od toho však vyjadroval presvedčenie, že na neho sa nevzťahuje povinnosť v zmysle § 4

ods. 2 písm. c) o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko

účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o podpore “), pretože jeho zariadenie bolo uvedené

do prevádzky pred 1. januárom 2014, a teda postup žalovaného bol v rozpore s prechodnými

ustanoveniami právnej úpravy. Sťažovateľ nadväzne vo februári 2015 zaslal žalovanému

žiadosť o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a o zaplatenie

doplatku aj pre rok 2015 a súčasne vystavil žalovanému faktúry na zaplatenie celkovej

sumy 423,91 €, ktoré mu však žalovaný neuhradil.

3. Predmetom konaní vedených všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie o otázke,

či si sťažovateľ ako výrobca elektriny s právom na podporu splnil riadne a včas

oznamovaciu povinnosť voči žalovanému podľa zákona o podpore ,

pričom so zodpovedaním tejto otázky súvisel vznik, resp. zánik nároku sťažovateľa

na vyplatenie podpory za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie. Ustanovenie

v zákona o podpore ukladá sťažovateľovi povinnosť oznámiť

Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a žalovanému uplatnenie podpory podľa § 3

ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore vrátane predpokladaného množstva dodanej

elektriny vždy k 15. augustu nasledujúceho kalendárneho roka.

4. Okresný súd rozsudkom č. k. -101 z 13. júla 2018 v spojení

s opravným uznesením z 11. decembra 2018, ktorým bolo opravné záhlavie rozsudku v časti

označenia žalovaného (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), žalobu

sťažovateľa zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. V dôvodoch

svojho rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ bol v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona

o podpore povinný splniť dve povinnosti, a to povinnosť oznámiť a uviesť mu

predpokladané množstvo dodanej elektriny a zároveň povinnosť oznámiť žalovanému

uplatnenie podpory. Z vykonaného dokazovania však okresnému súdu vyplynulo,

že sťažovateľ nepreukázal splnenie notifikačnej povinnosti v celom rozsahu

tak, ako to stanovovalo uvedené ustanovenie zákona o podpore , a to v časti oznámenia

uplatnenia podpory, teda neuniesol dôkazné bremeno o tom, že povinnosť podľa § 4

ods. 2 zákona o podpore splnil. Preto i podľa názoru okresného súdu sťažovateľ stratil

právo na podporu na nasledujúci rok (2015). Okresný súd tiež uzavrel, že pokiaľ sťažovateľ

predložil žalovanému nejaké listiny, nebolo možné ich považovať za splnenie povinnosti

v celom rozsahu (listiny zaslané v marci 2014, pozn.) a v zákonnej lehote (listiny zaslané

vo februári 2015, pozn.). Preto žalobe sťažovateľa na zaplatenie žalovanej sumy nevyhovel.

5. Proti rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. Svoju odvolaciu

argumentáciu založil na troch bodoch, a to na skutočnosti, že z jeho strany bola splnená

notifikačná povinnosť, ďalej na tom, že táto notifikačná povinnosť bola splnená nad rámec

zákona, pretože na jeho prípad sa sankčný mechanizmus ešte nemal aplikovať, a napokon

na skutočnosti, že sankcia je v rozpore s právom Európskej únie. Krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 27. júna 2019 rozhodnutie okresného súdu potvrdil a žalovanému

priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V rámci odôvodnenia svojho

rozhodnutia poukázal na závery a zhodnotenia vyplývajúce z rozsudku okresného súdu

a aplikujúc a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) sa obmedzil na skonštatovanie jeho správnosti.

6. Krajský súd najskôr podal výklad zákona o podpore ,

ktorý bol relevantný v danej veci, a to v tom zmysle, že sťažovateľ ako výrobca elektriny

bol povinný oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, teda žalovanému

(nielen Úradu pre reguláciu sieťových odvetví), uplatnenie podpory podľa § 3

ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny,

vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, teda vždy rok dopredu. Sťažovateľ

vyjadroval presvedčenie, že si svoju notifikačnú povinnosť podľa uvedeného ustanovenia

splnil, a to tým, že zaslal žalovanému dokument označený ako Plán výroby s právom

podpory, ktorý bol súčasťou zmluvy o výkupe elektriny na rok 2014, a ktorý podľa jeho

názoru predstavoval zároveň i konkludentné vyjadrenie, že si chce uplatniť právo

na podporu. Krajský súd však zhodne s okresným súdom uzavrel, že z textu uvedenej

zmluvy okrem odhadovaného množstva vyrobenej elektrickej energie pre rok 2014 a pre rok

2015 nevyplýva oznámenie o uplatnení podpory podľa § 3 ods. 1 písm. c) v spojení s § 4

ods. 2 písm. c) zákona o podpore pre rok 2015. Upresnil, že samotné oznámenie

odhadovaného množstva vyrobenej elektrickej energie v sebe bez ďalšieho nemôže zahŕňať

aj oznámenie uplatnenia podpory, najmä ak zákonná úprava výslovne požaduje splnenie

oboch oznamovacích povinností (predpokladané množstvo dodanej elektriny a oznámenie

o uplatnení podpory), a to každoročne.

7. Vo vzťahu k druhej kľúčovej námietke sťažovateľa o tom, že v zmysle

zákona o podpore sa sankcie za prípadné nesplnenie povinností uvedených

v § 4 naňho nevzťahujú, pretože v jeho prípade išlo o zariadenie uvedené do prevádzky

pred 1. januárom 2014, krajský súd v plnom rozsahu poukázal na závery okresného súdu.

Okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že prechodné ustanovenie § 18e zákona o podpore

sa týka podmienok podpory výroby elektriny (), kde sú doterajšie právne predpisy

zachované, ale práva a povinnosti stanovené v zákona o podpore sa týkajú každého

subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky. K tomuto záveru

dospel porovnaním právnej úpravy zákona o podpore v znení účinnom

do 31. decembra 2013 so znením tohto zákona účinným od 1. januára 2014. S použitím

logického a gramatického výkladu jednotlivých ustanovení (najmä prechodného

ustanovenia §18e) okresný súd vysvetlil, že § 3 upravuje podmienky, ktoré je potrebné

splniť, aby sa výrobca vôbec stal subjektom s právom na podporu a pokiaľ podmienky splní,

musí následne plniť povinnosti v zmysle § 4. V prípade porušenia niektorej z povinností

je zákonom daná sankcia v podobe straty práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok.

Ak sa teda zmenia podmienky podpory po tom, ako sa sťažovateľ, resp. iný výrobca stal

subjektom s právom na podporu, prípadné nové podmienky sa ho v zmysle § 18e netýkajú,

týkajú sa len nových subjektov. To však neznamená, že sťažovateľ nemusí plniť povinnosti

v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. Dodal, že tieto povinnosti boli stanovené aj predošlou

právnou úpravou, avšak bez sankčného mechanizmu a mnohí výrobcovia spĺňajúci

podmienky podľa § 3 tieto povinnosti neplnili. Preto bol zavedený sankčný mechanizmus

od 1. januára 2014. Totožne sa s tým vysporiadal aj ústavný súd, ktorý vo svojom náleze

sp. zn. z 22. marca 2017 (ďalej len „nález“) uviedol, že povinnosti uvedené

v § 4 ods. 2 sú relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu bez ohľadu

na to, kedy boli uvedené do prevádzky a kedy môžu podporu uplatňovať, a zároveň dodal,

že tento postih a sankčný mechanizmus na stratu podpory je oprávnený, dôvodný a žiaduci.

Z nálezu tiež vyplynulo, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia

§ 4 ods. 3 je z pohľadu ústavného súdu nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce,

pričom mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege.

8. Pokiaľ sťažovateľ namietal nevysporiadanie sa okresného súdu

s jeho argumentáciou o prednosti komunitárneho práva a o potrebe prihliadať na účel

Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/8/ES (ďalej len „smernica“), krajský súd

poukázal na časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v rámci ktorého vychádzal okrem

iného zo záverov nálezu, kde sa ústavný súd zaoberal ústavnoprávnymi aspektami

relevantnej právnej úpravy, a konštatoval, že predmetné ustanovenia nie sú v rozpore

s , dohovorom, ani dodatkovým protokolom. Vo vzťahu k údajnému rozporu

s komunitárnym právom krajský súd uviedol, že sťažovateľ len vo všeobecnosti poukázal

na princípy, v zmysle ktorých komunitárne právo požíva prednosť pred akoukoľvek normou

vnútroštátneho práva, pričom neuviedol žiaden konkrétny rozpor dotknutej vnútroštátnej

právnej úpravy s ním uvádzanou smernicou.

9. Proti uvedeným rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ

nasmeroval svoju ústavnú sťažnosť. V rámci nej detailne popisuje skutkové okolnosti

jeho veci, podáva jej právny rozbor a rekapituluje argumenty, ktoré uplatnil v rámci

podaného opravného prostriedku. Sumarizuje, že krajský súd sa nevysporiadal

s podstatnými skutočnosťami jeho kauzy, v dôsledku čoho považuje toto rozhodnutie

za nesprávne, ale aj nepreskúmateľné a nezákonné. Zmätočnosť a arbitrárnosť

postupu krajského súdu okrem absencie náležitého odôvodnenia umocňuje

podľa neho aj skutočnosť, ako si všeobecné súdy postupne osvojovali argumentáciu znejúcu

v neprospech sťažovateľa, avšak na jeho tvrdenia, resp. v jeho prospech znejúce dôkazy

neprihliadali, v čom vidí porušenie zásady rovnosti zbraní. Je presvedčený, že k porušeniu

jeho práv došlo jednak z dôvodu nesprávnej aplikácie právneho predpisu (nesprávny výklad

intertemporálnych ustanovení a nesprávny výklad obsahovej stránky notifikačnej povinnosti

sťažovateľa) a jednak nevysporiadaním sa s kľúčovou argumentáciou sťažovateľa týkajúcou

sa „porušenia práva vlastniť majetok a o prednosti komunitárneho práva a potrebe

prihliadať na účel smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/8/ES“.

10. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný

súd nálezom vyslovil, že rozsudkom okresného súdu v spojení s jeho opravným uznesením,

ako aj rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho v záhlaví označené práva, napadnuté

rozhodnutia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľovi

priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa

tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez právneho zastúpenia podľa § 34

a a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu ( ), návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne

neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený [ ].

16. O zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti ide vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno považovať aj tú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

17. V zmysle každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

19. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (),

a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

20. V zmysle , resp. listiny každý má právo vlastniť

majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie

sa zaručuje. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

21. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práv sťažovateľa

rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré rozhodli o zamietnutí jeho žaloby. Sťažovateľ,

nespokojný s výsledkom posúdenia jeho kauzy od ústavného súdu očakáva prehodnotenie

záveru, ku ktorému dospel okresný súd a nadväzne i krajský súd v napadnutých

rozhodnutiach, ktoré považuje za nesprávne, nezákonné a arbitrárne.

III.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom

okresného súdu v spojení s jeho opravným uznesením

22. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom

okresného súdu v spojení s opravným uznesením, ústavný súd v prvom rade uvádza,

že z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

23. Z tohto princípu vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (pozri. , ).

24. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bol prípustný opravný prostriedok,

ktorý sťažovateľ využil, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa podľa , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu mal krajský súd

v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc

ústavného súdu. Preto ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. a) pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom

krajského súdu

25. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorému sťažovateľ vyčíta

nedostatočnosť odôvodnenia, nepreskúmateľnosť a porušenie princípu rovnosti zbraní,

je potrebné považovať ústavnú sťažnosť za neprípustnú.

26. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd.

27. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

28. V súvislosti s námietkami sťažovateľa uvedenými v bode 25 možno konštatovať,

že sťažovateľ namieta nesprávny postup krajského súdu, ktorým mu malo byť znemožnené

uskutočňovanie jeho procesných práv. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa,

bolo podľa názoru ústavného súdu namieste podať dovolanie, ktorého prípustnosť

a dôvodnosť by sa opierali o a . Sťažovateľ teda otázku

použitia ďalších opravných prostriedkov v rámci všeobecného súdnictva vo vzťahu

k právoplatnému rozsudku krajského súdu posúdil nesprávne (v priamom rozpore

s vlastnými zásadnými tézami vyslovenými v ústavnej sťažnosti) a dovolanie proti rozsudku

krajského súdu (ako si to ústavný súd na okresnom súde overil) nepodal. Nevyužil

teda účinný prostriedok ochrany svojich označených základných práv podľa , listiny,

dohovoru a dodatkového protokolu. Zakladá to vo svojich dôsledkoch neprípustnosť

ústavnej sťažnosti podľa . Na tomto mieste je potrebné

poukázať na to, že ak by vo veci bol podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota

na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku ( posledná veta ).

29. Napokon treba poznamenať, že sťažovateľ ani len netvrdil

(tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 132

ods. 3 .

30. Na tomto základe ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

podľa z dôvodu jej neprípustnosti.

31. Pre úplnosť sa ústavný súd zaoberal i námietkou sťažovateľa o údajnom

nesprávnom výklade a aplikácii relevantnej právnej úpravy na jeho prípad. Ústavný súd

po preskúmaní rozsudku krajského súdu uvádza, že nezistil takú skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu nemajúci oporu v relevantných

právnych predpisoch vo väzbe na rozhodné okolnosti veci. Krajský súd aplikoval a riadne

interpretoval príslušné ustanovenia zákona o podpore vzťahujúce sa k danej kauze

a nadväzujúc na rozhodnutie okresného súdu pomerne vyčerpávajúco vysvetlil svoj postoj

k predmetu konania nastoleného sťažovateľom. Podľa názoru ústavného súdu nemožno

považovať výklad na vec vzťahujúcej sa právnej úpravy v tom zmysle, že výrobca elektriny,

ktorý spĺňa podmienky podľa zákona o podpore , má stanovené určité práva

a povinnosti (§ 4) a pokiaľ ich v celosti nesplní, je zákonom zakotvená sankcia v podobe

straty práva na podporu (iba) na nasledujúci kalendárny rok, za ústavne nekonformný.

Taktiež aplikácia intertemporálneho ustanovenia zákona o podpore (bod 6)

je podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne

a relevantne). K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj v náleze z 22. marca 2017,

v ktorom posudzoval súladnosť zákona o podpore s jednotlivými článkami

a dodatkového protokolu, na ktorý správne v tejto súvislosti poukázal i krajský súd.

32. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnutý rozsudok

krajského súdu bolo možné v naznačených súvislostiach kvalifikovať ako nezlučiteľný

s označenými článkami , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu,

teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľovi ústavne konformným

spôsobom poskytnutá ochrana v jeho základných právach, resp. že by napadnutý rozsudok

krajského súdu bol arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Takéto

pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského

súdu nezistil, a preto bolo možné ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť

i podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

33. Pretože ústavný súd vylúčil možnosť porušenia sťažovateľom označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu (bod 31), neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia vlastníckych

práv sťažovateľa v zmysle , listiny a dodatkového protokolu, pretože je evidentné,

že vyslovenie porušenia týchto práv bolo v okolnostiach danej veci podmienené zistením

porušenia práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, k čomu ale nedošlo.

Z toho dôvodu ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

34. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bezpredmetné

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu