Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_18Cb-25-2018.pdf
PDF · 136.63 KB
Case nature
Area
Subarea
18Cb/25/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou v právnej veci žalobcu: F. zast. Mgr. Dávid Štefanka, advokát so sídlom Kutlíkova 17, 851 02 Bratislava 5, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, o zaplatenie sumy 423,91 Eur, takto
rozhodol:
Súd žalobný návrh zamieta.
Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1. Dňa 14.02.2018 bol Okresnému súdu Žilina doručený žalobný návrh, ktorým sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 423,91 Eur s príslušenstvom a trovy konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaný zaslal žalobcovi Oznámenie o strate práva na uplatnenie si podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenie notifikačnej povinnosti, hoci žalobca má za to, že všetky povinnosti splnil, a to aj napriek tomu, že sa na neho nevzťahuje povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm.c) zák.č. 381/2013 Z.z. Napriek tomu zaslal žalovanému žiadosť o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a na doplatok aj pre rok 2015 a súčasne vystavil žalovanému faktúry, ktorými si uplatnil svoj nárok na doplatok v celkovej výške 423,91 Eur. Žalobca si splnil všetky povinnosti, napriek tomu mu žalovaný odmietol dať podporu.
2. Súd po vykonaní procesných úkonov v zmysle CSP nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie. Súd po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav:
3. Súd mal zistené, že žalobca je výrobcom elektriny a vlastníkom zariadenia - Fotovoltaická elektráreň 15kW, XXX K., uvedené do prevádzky dňa 29.06.2011. Žalobcovi ako regulovanému subjektu na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava zo dňa 13.02.2014 bola na roky 2014 až 2026 schválená pevná cena elektriny vyrobenej zo slnečnej energie zariadení výrobcu, teda žalobcu.
4. Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podlieha v zmysle zák.č. 250/2012 Z.z. a je podporovaná doplatkom, ktorý bol stanovený na roky 2014 až 2026 v zmysle § 8 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovuje cena regulácie v elektroenergetike. Tento doplatok si regulovaný subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí uplatniť u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného a u URSO.
5. Žalobca mal so žalovaným uzavretú Zmluvu o doplatku s platnosťou do 31.12.2014.
6. Žalovaný listom zo dňa 17.12.2014 oznámil žalobcovi, že stratil právo na uplatnenie podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenia povinností výrobcu elektriny. Žalobca trval na tom, že si všetky povinnosti splnil riadne a včas a oznámil žalovanému, že súčasťou Zmluvy o výkupe elektriny pre rok 2014 podpísanej dňa 31.03.2014 je aj oznámenie Plánu výroby s právom podpory s predpokladaným množstvom dodanej elektriny na rok 2015. Uvedené zaslal dňa 25.03.2014. Taktiež má za to, že zákon nestanovuje formu oznámenia, ani doloženia produkcie a preto ním vykonané oznámenie možno považovať za splnenie povinnosti podľa § 4 ods.2 písm.c) cit.zák. Následne žalovanému zaslal žiadosť o uzatvorenie Zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a Zmluvy na doplatok aj pre rok 2015 a vystavil faktúru na doplatok vo výške 423,91 Eur.
7. Žalobca na svoju obranu zároveň uviedol, že na zariadenie žalobcu sa nevzťahuje právna úprava v zmysle § 4 ods.3 cit.zák., nakoľko jeho zariadenie bolo uvedené do prevádzky dňa 29.06.2011 a preto postup žalovaného je v rozpore so zákonom s poukazom na prechodné ustanovenia právnej úpravy zák.č. 381/2013 Z.z.
8. Zhrnutím možno konštatovať, že žalobca svoju obranu postavil na 3 argumentáciách, a to - A: tvrdí, že žalovaný odmieta poskytnúť doplatok pre rok 2015, hoci podľa jeho názoru v zmysle § 18e zák.č. 309/2009 Z.z. sa sankcie za prípadné nesplnenie povinnosti v § 4 cit.zák. nevzťahujú na žalobcu, nakoľko jeho zariadenie bolo dané do prevádzky pred 01.01.2014. B: - čo sa týka nesplnenia povinnosti, žalobca má za to, že žalovanému doručil Zmluvu o výkupe elektriny pre rok 2014 (uzavretej dňa 31.03.2014), súčasťou ktorej je aj oznámenie Plánu výroby s právom podpory zo dňa 18.02.2014, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj oznámenie plánu výroby s právom podpory s predpokladaným množstvom dodanej elektriny na rok 2015, ktoré zaslal dňa 25.03.2014.
9. Žalovaný trval na tom, že žalobca nesplnil notifikačnú povinnosť v zmysle § 4 cit.zák. Pokiaľ ide o listiny, ktoré boli prílohou Zmluvy o výkupe elektriny pre rok 2014 uzavretej so žalovaným dňa 31.03.2014, nebola splnená žiadna notifikačná povinnosť, cenovú rozhodnutie URSO je cenovým konaním medzi žalobcom a URSO-m a žalovaný v tomto konaní nevystupuje a toto rozhodnutie nemožno zamieňať s oznamovacou povinnosťou podľa § 4 ods.2 písm.c) cit.zák. (ktorá sleduje iný účel). Taktiež tvrdenia žalobcu, že predpokladané množstvo vyrobenej elektriny vyplýva aj z iných písomností, t.j. príloh k zmluve o podpore na rok 2014, považuje za účelové a nemožno ním obísť zákonnú povinnosť žalobcu uloženú v § 4 cit.zák. Výklad právnej normy, že oznamovacia povinnosť podľa § 4 ods.2 písm.c) cit.zák. bola splnená inou písomnosťou predloženou podľa iného ustanovenia právneho predpisu, považuje za neprípustný. Zdôraznil, že URSO vychádza pri stanovení TPS tarify potrebnej na správne určenie dostatočných finančných zdrojov pre žalovaného na poskytnutie podpory práve z oznámení výrobcov elektriny podľa § 4 ods.2 písm.c) cit.zák., a to každoročne, a preto splnenie tejto povinnosti nemôže byť nahradené inou písomnosťou. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že výrobcovia elektriny môžu v priebehu 15 rokov, na ktoré im bolo cenové rozhodnutie vydané, z rôznych dôvodov vyrobiť elektriny viac, ako uviedli vo svojej žiadosti alebo úplne prestať vyrábať a právo na podporu si neuplatniť.
10. Novelou zákona bola k notifikačnej povinnosti doplnená sankcia alebo ako to nazval Ústavný súd SR: „sankčný mechanizmus pre neplnenie tejto povinnosti“, ktorý rovnako bol Ústavným súdom SR vyhodnotený ako prípustný a správny a nebol v tomto vyslovený nesúlad zákona s Ústavou SR. Za splnenie povinnosti však nemožno považovať ani predloženie dokumentu URSO, nakoľko ak výrobca má prejaviť vôľu tým, že pošle dokument, ktorý vydal regulačný úrad - potvrdenie o pôvode alebo cenové rozhodnutie, predsa takýto dokument, ktorý si vie každý pozrieť aj na stránke úradu, nemôže byť niečím, čím sa prejavuje vôľa alebo povinnosť zákona výrobcu. Aj Ústavný súd SR povedal jednoznačne, že v tomto spore vzťah medzi žalobcom a žalovaným je súkromno-právny, je to nepochybné, je to obchodno-právny vzťah a rovnako je nepochybné, že žalovaný ako prevádzkovateľ sústavy distribučnej nevystupuje, ani nevystupoval nikdy ako správny orgán, čo bolo konštatované aj Najvyšším súdom SR, aj Krajským súdom v Žiline, kde bolo toto konštatované jednoznačne, že pri plnení zákona o podpore nevystupuje prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy ako správny orgán.
11. Čo sa týka argumentácie žalobcu, že na neho sa aplikácia sankcie nevzťahuje, nakoľko jeho zariadenie bolo dané do prevádzky pred 01.01.2014, súd poukazuje na to, že s aplikáciou § 18e ods. 1 cit.zák. sa vysporiadal Ústavný súd SR nálezom, ktorý bol zverejnený a jednoznačne uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 z ústavného hľadiska je nielen
akceptovateľné, ale aj žiaduce, pričom mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia a okrem toho je tu súkromno-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Pripustením opačnej argumentácie by v podstate žalovaný, resp. URSO už vôbec nemal požadovať alebo resp. žalobca by si vôbec nemusel plniť povinnosti každý rok, ako to ustanovuje zákon, nakoľko zákon ustanovuje, že to urobí vždy do 15.08.
12. Podľa § 4 ods.1, 2 zák.č. 309/2009 Z.z. (1) Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. (2) Výrobca elektriny s právom na podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona.
13. Podľa § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. v znení do 31.12.2013 právo podľa odseku 1 písm. b) nemá výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť podľa odseku 2 písm. a) a b).
14. Podľa § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. v znení od 01.01.2014 výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.
15. Teda od 01.01.2014 bola sankcia rozšírená na nesplnenie ktorejkoľvek povinnosti v ods.2 a sankcia nielen vo forme straty práva na odber, ale aj na doplatok. Účelom novej právnej úpravy bolo prijať ustanovenie, obsahom ktorého by bola strata podpory na jeden rok v prípade nesplnenia si povinnosti výrobcu elektriny a to tak, že keď nepredloží potvrdenie o pôvode elektriny, neoznámi charakteristiky svojej dodávky alebo neoznámi uplatnenie si podpory v ustanovenom termíne.
16. Ustanovenie § 3 zák.č. 309/2009 Z.z. upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny, teda upravuje, aké podmienky podpory výroby musia byť splnené. Ustanovenie § 3 nemožno zamieňať s
ust. § 4 cit.zák., ktorý stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Teda výrobca musí splniť určité podmienky, aby mal zabezpečenú podporu výroby. Zároveň výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky podľa § 3, následne má určité práva a povinnosti uložené v § 4 cit. zák. a pokiaľ ich nesplní, je zákonom daná sankcia, a to od 01.01.2014 strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok.
17. Súd opakovane zdôrazňuje na logický a gramatický výklad, podľa ktorého ustanovenie § 3 cit. zák. upravuje podmienky, ktoré treba splniť, aby výrobca sa vôbec stal subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní, musí následne plniť povinnosti v zmysle § 4 cit. zák. a v prípade porušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu je zákonom daná sankcia, o ktorej nie je potrebné osobitne rozhodovať, sankcia je daná zákonom. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že § 18e cit.zák. sa týka aj § 4 cit. zák. a má za to, že žalobca sa mylne domnieva, že ustanov. § 4 cit.zák. sú tiež podmienky. Ustanovenie § 4 stanovuje povinnosti, ktoré musí plniť výrobca až vtedy, pokiaľ splnil podmienky v zmysle § 3. Názor žalobcu je tak v rozpore s logickým a gramatickým výkladom, nakoľko dané znenie iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny, v prípade zmeny podmienok, zostávajú pre žalobcu zachované. Teda ak sa zmenia podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu, a to po tom, ako žalobca už sa takým subjektom stal, prípadné nové podmienky sa netýkajú žalobcu v zmysle § 18e, ale už len nových subjektov. To však neznamená, že žalobca nemusí plniť povinnosti v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. Dané povinnosti boli stanovené aj pred predmetnou novelou, avšak bez sankčného mechanizmu a mnohí výrobcovia spĺňajúci podmienky podľa § 3 tieto povinnosti neplnili. Preto bol zavedený sankčný mechanizmus od 01.01.2014. S uvedeným sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd SR, ktorý považoval zavedenie sankčného mechanizmu za vyžadujúce a platí pre všetky subjekty bez rozdielu, pričom poukázal na prípustnosť nepravej retroaktivity. (nálezom PL. ÚS 50/2015-148)
18. Podľa § 18e ods.1 zák.č. 309/2009 Z.z. podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.
19. Citované zákonné ustanovenie je prechodným ustanovením k úpravám účinným od 01.01.2014. Je však nutné ho vykladať podľa výkladových pravidiel a preto je nutné konštatovať, že dané ustanovenie sa týka podmienok podpory, ktoré sú zakotvené v § 3 cit.zák. Pokiaľ žalobca vykladá, že v zmysle tohto ustanovenia sa sankčné ustanovenie § 4 ods.3 nevzťahuje na zariadenia uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014, takýto názor je nesprávny, nakoľko § 4 stanovuje práva a povinnosti so sankčným mechanizmom v prípade ich porušenia, avšak samotné podmienky výroby elektriny sú stanovené v § 3 a pre zariadenia uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014 platí úprava podmienok podpory stanovených pred 01.01.2014 v zmysle § 18e. S týmto sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 tak, že ustanovenie zákona o podpore v § 4 ods. 2 sú relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky a kedy môžu podporu uplatňovať a zároveň povedal aj to, že tento postih a sankčný mechanizmus na stratu podpory je oprávnený, je dôvodný a je žiaduci.
20. Ústavný súd SR nálezom PL. ÚS 50/2015-148 skonštatoval, že dané ustanovenie nie je v rozpore s Ústavou SR a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
21. Predmet a účel zákona o podpore OZE je koncentrovane vyjadrený v § 1 cit.zák., podľa ktorého zákon predovšetkým stanovuje 1. Spôsob podpory a podmienky výroby a 2. Práva a povinnosti výrobcov. V zmysle § 3 cit.zák. podpora sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Stanovené sú práva výrobcov, na ktoré nadväzujú ich povinnosti uvedené v § 4 ods.2 cit.zák. Na ustanovenie § 4 ods.2 cit.zák. je sankčný mechanizmus pre prípadné porušenie tam uvedených povinností (na rozdiel od porušenia povinností stanovených v § 4 ods.4 až 7) Je nutné zdôrazniť, že ide o povinnosti, ktoré zákon o podpore OZE ukladal výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už podľa pôvodného znenia (tieto ustanovenia sú účinné od 01.01.2010) a povinnosť ustanovenú v § 4 ods.2 písm. d) majú výrobcovia od 01.03.2013. Účelom § 4 ods.3 cit.zák. už podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladá. Novelizáciou zákona o podpore OZE vykonanou zákonom č. 382/2013 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.01.2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov a to nielen
strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj práva na tzv. doplatok. ÚS SR vo svojom náleze vyslovil, že ide o špecifickú sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter. ÚS SR zdôraznil, že nesplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Ústavný súd SR v prvom rade poukázal na právny názor, podľa ktorého je princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov. S princípom právnej istoty je v podmienkach materiálneho právneho štátu nerozlučne spätý aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou zárukou ochrany práv fyzických osôb a právnických osôb a ich právnej istoty as treba ho považovať za jeden z definičných znakov právneho štátu.
22. K problematike retroaktívneho pôsobenia noriem sa ústavný súd už mnohokrát vyjadroval vo svojej doterajšej judikatúre, pričom usiluje sa o dôsledné rozlišovanie medzi pravou a nepravou retroaktivitou, a to predovšetkým z toho dôvodu, že nepravú retroaktivitu v prípadoch, ak existujú „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00), považuje z ústavného hľadiska za prípustnú, a to aj s poukazom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Mellacher v. Rakúsko, rozsudok z 19.12.1989, bod 51. Za nepravú retroaktivitu Ústavný súd SR v zmysle svojej ustálenej judikatúry považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím. (PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Ústavný súd sa vyjadril, že je celkom prirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených zákonom o podpore OZE výrobcami elektriny. Ústavný súd zastáva zároveň názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods.3 cit.zák. je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods.1 ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce.
23. Hoci v danom prípade je nepochybné, že žalobca sa domáha vyplatenia podpory, doplatku, odber za rok 2015, teda za obdobie, ktorému predchádzalo už nové znenie § 4 ods.3 cit.zák., podľa ktorého bol žalobca povinný splniť povinnosti, aby nestratil právo na podporu a odber na nasledujúci rok, čo znamená, že pri nesplnení povinnosti podľa § 4 ods.2 cit.zák. stratí právo na odber a na doplatok, ale iba na nasledujúci rok, súd považoval za potrebné sa vyjadriť k nálezu ÚS SR a ku konštatovaniu o prípustnosti nepravej retroaktivite.
24. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že žalobca bol povinný splniť povinnosti podľa § 4 ods.2 v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015. Žalovaný tvrdil, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm. c) cit.zák. žalobca trval na tom, že svoju povinnosť splnil predložením oznámenia Plánu výroby s právom podpory s predpokladaným množstvom dodanej elektriny na nasledujúci rok 2015 ako neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o výkupe elektriny pre rok 2014 podpísanej dňa 31.03.2014.
25. Je potrebné zdôrazniť, že hoci žalobca má vydané rozhodnutie o cene na roky 2014 až 2026, teda má právo na podporu, tak bez splnenia ďalších zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Je treba povedať, že to samotné ustanovenie zákona, ktoré povinnosť oznamovať žalobcovi ukladá, tak toto je jednoznačné v tom, že je povinný žalobca robiť dva úkony, jednak oznámiť uplatnenie podpory a zároveň oznámiť a uviesť predpokladané množstvo. Keďže zákonodarca stanovil tieto dve povinnosti, teda výrobca je povinný splniť dve povinnosti, nemožno ich subsumovať do jednej a posudzovať oznámenie o predpokladanom množstve zároveň aj ako oznámenie o uplatnení podpory. Zákonodarca uvedené zákonným ustanovením to rozlišuje, keďže pri opačnom výklade by predsa nebolo potrebné stanovovať ako 2 samostatné povinnosti a postačovalo by napríklad iba oznámenie o predpokladom množstve, čo by pri žalobcovom výklade znamenalo aj oznámenie o uplatnení podpory. Avšak súd opätovne zdôrazňuje, že zákonodarca to zakotvil do zákonného ustanovenia ako dve samostatné povinnosti, preto je potrebné ich tak aj splniť a nemožno oznámenie predpokladaného množstva považovať aj za oznámenie o uplatnení podpory, ako sa mylne domnieva žalobca, ktorý takýto výklad považuje za formalistický. Nejde o žiadny formalizmus, ide o 2 samostatné povinnosti výslovne stanovené zákonom.
26. Žalobca výslovne uviedol a opakovane aj pred súdom, že povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm. c) cit.zák. splnil predložením prílohy Zmluvy o výkupe elektriny pre rok 2014 podpísanej dňa 31.03.2014, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je aj oznámenie Plánu výroby s právom podpory s predpokladaným množstvom dodanej elektriny na nasledujúci rok 2015, ktoré zaslal dňa 25.03.2014.
- teda žalobca výslovne uviedol, že Plán výroby s právom podpory s predpokladaným množstvom dodanej elektriny na nasledujúci rok 2015, zaslal žalobcovi ako neoddeliteľnú prílohu žiadosti o uzavretie Zmluvy o výkupe elektriny pre rok 2014. Z uvedeného je zrejmé, že daný plán nezasielal žalovanému ako splnenie povinnosti v zmysle § 4 cit.zák. pre rok 2015, ale so žiadosťou na uzavretie zmluvy o výkupe pre rok 2014 a daný plán obsahoval údaje pre rok 2014 a súčasne naviac aj pre rok 2015. Plán bol zo dňa 25.03.2014.
27. Súd sa nestotožňuje s takýmto názorom žalobcu. Súd považuje názor žalobcu uvedený v predchádzajúcom bode za nesprávny a v rozpore so zákonným ustanovením, v zmysle ktorého žalobca má dané povinnosti splniť každý rok, čo vyplýva aj zo znenia § 4 ods.2 písm. c) cit.zák., podľa ktorého má dôjsť k splneniu povinnosti vždy k 15.augusu na nasledujúci kalendárny rok. Aj z toho vyplýva nesprávnosť argumentácie a výkladu žalobcom, keďže je potrebné plniť povinnosti k určitému dátumu, aby získal podporu,... na nasledujúci rok. Ide teda o opakovanú činnosť, o každoročne opakovanú povinnosť, pokiaľ si žalobca uplatňuje podporu. Predsa tým, že zákonom je uložená povinnosť každoročne predkladať - oznamovať dané skutočnosti, vyvracia názor žalobcu a je možné z toho vyvodiť, že zákonodarca nemal ani na mysli predkladať každoročne tú istú listinu vydanú URSOm v roku 2013 na obdobie do roku 2026. Taktiež toto vyplýva aj z toho, že také rozhodnutie a potvrdenie je vydané URSOm a je nelogické, aby zákonodarca stanovil povinnosť predkladať každoročne tieto listiny aj URSOu, ktoré sám vydal. Z toho logicky vyplýva, že nutne musí ísť o iné listiny, o oznámenie údajov žalobcu, nie o rozhodnutia vydané URSOm.
28. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že pokiaľ žalobca tvrdí, že svoju oznamovaciu povinnosť splnil predložením Plánu pre rok 2015, ktorý bol prílohou žiadosti o uzavretie zmluvy na rok 2014, dané prílohy boli potrebné pre uzatvorenie zmluvy pre rok 2014 a za tým účelom ich žalobca aj predložil, ich predložením bola splnená iná povinnosť podľa iného zákonného ustanovenia pre žiadosť o uzavretie zmluvy. Ust. § 4 ods. 2 písm. c) jednoznačne hovorí, že ide o opakovanú činnosť oznamovania alebo opakovanú povinnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, komu smeruje tá vôľa a v akom rozsahu. Právny dopad nesplnenia právnej povinnosti je v § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. jednoznačný, teda žalobca si nemôže na nasledujúci kalendárny rok uplatniť podporu. Táto nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona, teda ex lege a je to len na nasledujúci kalendárny rok, nie je to počas celej doby trvania podpory, počas ktorej platí aj toto cenové rozhodnutie.
29. Čo sa týka podpory na odber elektriny za cenu na straty, tak zákon č. 309/2009 Z.z. jednoznačne ustanovuje, že sa tak deje na základe zmluvy, teda právo tu síce je, ale otázka je, či ho výrobca aj využije. A pokiaľ podmienky sú splnené, tak sa uzatvorí zmluva. Takže neznamená to, že by tu existovalo nejaké všeobecné právo a kedykoľvek bez zmluvy bude žalobcovi niekto vyplácať podporu.
30. Z predloženého Plánu vyplýva plán dodávky na doplatok a straty pre rok 2014 a pre rok 2015, a to výroba za mesiac, dodávka za mesiac a dodávka na straty za mesiac a celkovo. (l.č. 12) Súd však zdôrazňuje, že nestačí iba oznámenie predpokladaného množstva, ale aj to, že výrobca si uplatňuje právo na podporu. Zákonodarca stanovil tieto dve povinnosti, z čoho možno vyvodiť, že nepostačuje iba oznámenie predpokladaného množstva. Dané oznámenie neznamená automaticky, že výrobca si právo na podporu aj uplatňuje.
31. Dokonca je nepochybné, že daný plán žalobca predložil žalovanému v 03/2014 ako prílohu k žiadosti o uzavretie zmluvy pre rok 2014 a teda bolo nad rámce, že uvádzal aj údaje pre rok 2015 v danom pláne.
32. Žalobca predložil aj žiadosť na uzatvorenie zmlúv pre rok 2015, ale až v 02/2015. Z danej žiadosti vyplýva, že si uplatňuje právo na podporu, keďže žiada uzavrieť takú zmluva za účelom podpory, čo možno posúdiť ako prejavenie vôle uplatniť si podporu u žalovaného pre rok 2015. Avšak toto mal oznámiť žalovanému do 15.08.2014. Keďže žalobca preukázateľne predložil žiadosť až v 02/2015, tak neuplatnil si dané právo v zákonom stanovenej lehote. Ustanovenie § 4 jednoznačne stanovuje povinnosť oznámiť tie 2 skutočnosti - predpokladané množstvo a že si uplatňuje právo na podporu, do 15.08. predchádzajúceho roka. Žalobca preukázal splnenie povinnosti iba čiastočne, a to predloženie
predpokladaného množstva na rok 2015 podaním z 03/2014, teda v lehote. Avšak právo na uplatnenie podpory pre rok 2015 do 15.08.2014 neoznámil. Z predloženého plánu nemožno vyvodiť, že si žaloba uplatňuje aj právo na podporu. Sám zákonodarca rozlišuje oznámenie predpokladaného množstva a jednak oznámenie uplatnenia podpory.
33. Takže čo sa týka argumentácie žalobcu, že splnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods.2 cit.zák., toto ničím nepreukázal. Pokiaľ nejaké listiny doručil žalovanému, nemožno ich považovať za splnenie povinnosti v celom rozsahu a v zákonom stanovenej lehote, taktiež ani rozhodnutie URSO o priznaní podpory na roky 2014-2026 nie je takou listinou. Zákonné ustanovenia ukladajú žalobcovi splniť konkrétne povinnosti a to každoročne a z ktorých má jednoznačne vyplývať požadované. Žiadna taká listina s konkrétnym obsahom pre uplatnenie podpory nebola predložená a to bez ohľadu na to, že taká listina by bola pre každý rok rovnaká. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno o tom, že povinnosť v zmysle § 4 ods.2 cit.zák. bola splnená. Je síce pravdou, že nie je stanovená žiadna forma - formulár, avšak je nepochybné, že pokiaľ žalobca niečo má predložiť/oznámiť, má to byť nezameniteľné, špecifikované, konkretizované a jednoznačné. Nič z toho však z predložených listín nevyplýva. Neobstojí teda tvrdenie, že žalobca si splnil notifikačnú povinnosť tým, že predložil Plán výroby pre rok 2014 a pre rok 2015 zo dňa 25.03.2014 ako prílohu k žiadosti o uzavretie zmluvy pre rok 2014, nakoľko to je splnenie inej povinnosti týkajúcej sa uzavretia zmluvy a taktiež neobstojí ani tvrdenie, že žalovaný dané informácie mal predsa k dispozícii a nebolo potrebné predkladať ich teda znovu, keďže predsa zákon presne stanovuje, čo je potrebné predložiť za účelom splnenia notifikačnej povinnosti. Pokiaľ nebol dodržaný postup podľa § 4 ods.2 písm.c) cit.zák., nemožno konštatovať splnenie notifikačnej povinnosti a nemožno takýto výklad považovať za šikanózny. Výrobca má určité zákonné povinnosti, ktoré musí akceptovať, pokiaľ si chce uplatniť podporu. Nemožno hovoriť o formalizme, na čo poukazoval žalobca, keďže zákon jednoznačne stanovuje splnenie týchto povinností a predloženie plánu nemožno považovať za prejav vôle žalobcu uplatniť si podporu pre rok 2015 a to o to viac, že žalobca daný plán predložil so žiadosťou na uzavretie zmluvy pre rok 2014, kedy plnil povinnosti pre rok 2014.
34. Pokiaľ žalobca predložil daný plán so žiadosťou na uzatvorenie zmluvy pre rok 2014, nemožno to v žiadnom prípade považovať za prejavenie vôle žalobcu uplatniť si podporu aj pre rok 2015.
35. Žalovaný správne poukázal na to, že žalobca je povinný splniť oznamovaciu povinnosť k 15.08., a to uplatnenie podpory na ďalší kalendárny rok a uviesť plánované množstvo vyrobenej elektriny. Bez jednoznačného prejavu vôle nemôže mať žalovaný vedomosť, či výrobca má zámer uplatniť si podporu, ako ani to, že žalobca má zámer uplatniť si podporu doplatkom, výkupom na straty, resp. oboma druhmi tejto podpory. Keďže žalobca si nesplnil dané povinnosti, tak žalovaný postupoval v zmysle § 4 ods.3 cit.zák. a podporu na rok 2015 neposkytol. Žalobca preukazuje splnenie svojej povinnosti iba predložením Plánu výroby s právom na podporu z 25.03.2014. Žalovaný taktiež trval na tom, že žalobcom predložený plán je zmätočný, nakoľko nedá sa presne určiť z neho, aké množstvo elektriny bude dodané do distribučnej sústavy v roku 2015, a to ani odhadom. Nie je možno z neho vyhodnotiť, aký objem elektriny má byť dodaný do distribučnej sústavy v roku 2015.
36. Žalobca v sporovom konaní, ktoré sa začína podaním žaloby, je povinný uviesť skutočnosti, o ktoré sa opiera jeho právo alebo iný nárok. Podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Žalovaný ako druhá procesná strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú alebo znamenali, že právo (nárok) žalobcu nevzniklo, zaniklo, zmenilo sa, prípadne je tu iná prekážka pre jeho súdne uplatnenie. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obe protistojace procesné strany. Neunesenie bremena tvrdenia vyúsťuje do procesného neúspechu toho účastníka sporu, ktorý nedokázal formulovať tvrdenia o konkrétnych skutočnostiach, ak tieto skutočnosti boli predpokladom na použitie pravidla správania obsiahnutého v právnej norme. Dôkazné bremeno súvisí s dôkaznou povinnosťou, v zmysle ktorej strany v konaní sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže splniť dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že to nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní ju bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno neuniesla. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti. Dôkazné bremeno síce postihuje stranu v konaní, ale obsah tohto procesného bremena má aj ďalší význam, ktorý sa spája s tým, že napriek
všetkým vo veci vykonaným dôkazom skutkový stav zostane neobjasnený. Neobjasnené skutkové okolnosti sa považujú za nedokázané.
37. Súd posúdil, že predložená listina - Plán výroby, nemožno považovať za splnenie povinností podľa § 4 ods.2 písm. c) cit.zák. Keďže žalobca nesplnil požadovanú povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm. c) cit.zák., žalovaný správne postupoval, keď postupoval v zmysle sankcie stanovenej § 4 ods.3 cit.zák. zavedenej od 01.01.2014. Daná sankcia je súkromnoprávnou sankciou v rámci súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanými. S týmto sa vysporiadal aj ÚS SR v danom náleze. Mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia a okrem toho je tu súkromno-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným.
38. Je nepochybné, že žalobca je povinný si uplatniť podporu tak, že žiada každý kalendárny rok o uplatnenie podpory. Na uplatnenie podpory musí preukázať, že je výrobcom, ktorý má právo na podporu, to je potvrdenie o pôvode, ktoré vydáva regulačný úrad podľa § 7 ods. 1 cit.zákona. Zároveň musí preukázať, že má vydané cenové rozhodnutie podľa zákona o cenovej regulácii, kde je určená cena, v akej sa podpora poskytuje. Taktiež musí žalobca preukázať aj to, že podmienky podpory podľa ostatných ustanovení zákona o podpore splnil. Zároveň notifikačnú povinnosť je povinný vykonávať žalobca voči regulačnému úradu a žalovanému, a musí ju vykonávať opakovane každoročne. Táto povinnosť je zavedená pre žalobcu od 01.01.2010, nejde o novú povinnosť. Teda je potrebné, aby bolo oznámené prevádzkovateľovi, že či si tú podporu uplatní a v akom množstve. Žalobca si nesplnil svoje zákonné povinnosti a z toho dôvodu sa nemôže domáhať daného práva.
39. Súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu o tom, že v zmysle § 18e cit.zák. nemožno na žalobcu aplikovať danú sankciu. Súd sa už vyššie vyslovil, že dané ustanovenie sa týka len samotných podmienok podpory výroby elektriny stanovené v § 3, čo nemožno zamieňať a vykladať spoločne s povinnosťami výrobcu stanovené v § 4 cit.zák., z ktorého citácie taktiež vyplýva, že právo na odber, ..., má ten výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3.
40. Súd po vykonanom, dokazovaní a zhodnotení všetkých dôkazov navzájom a každý jednotlivo, dospel k záveru, že nárok žalobcu je neopodstatnený, nakoľko nebolo ničím relevantným preukázané v konaní, že splnil zákonom vyžadované povinnosti, a preto nemá nárok na plnenie za rok 2015 voči žalovanému. Žalobca nesplnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) cit.zák., keďže predložil iba plán, ktorý možno považovať za splnenie oznámenia predpokladaného množstva, avšak nemožno z toho vyvodiť, že oznamuje aj uplatnenie si podpory pre rok 2015. Samotné oznámenie predpokladaného množstva nezakladá automaticky aj prejav vôle na uplatnenie si podpory pre nasledujúci rok. To možno považovať a vyvodiť zo žiadosti na uzatvorenie zmluvy, ale tá bola pre rok 2015 doručená žalovanému až 02/2015, teda po 15.08.2014, preto nemožno to považovať za splnenie povinnosti v stanovenej lehote. Keďže žalobca nesplnil všetky svoje povinnosti v stanovenej lehote, aplikoval sa sankčný mechanizmus ex lege, kedy sa nevyžaduje osobitné rozhodnutie. Pre splnenie notifikačnej povinnosti sa vyžaduje splnenie všetkých požadovaných povinností. Pokiaľ nie je splnená čo i len jedna z nich, výrobca stráca právo na podporu pre nasledujúci rok. Splnenie stanovených povinností nemožno vyvodiť ani zo žiadnej inej predloženej listiny. Čo sa týka predloženia žiadosti o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na straty, tá bola predložená až po 15.08.2014, a to v 02/2015. Dovtedy zo žiadnej listiny zaslanej žalovanému nevyplýva žiadna zmienka o nejakej vôli alebo žiadosti uplatniť si podporu v kalendárnom roku 2015. Hoci u žalobcu ide o uvedenie do prevádzky pred 01.01.2014, súd opätovne uvádza, že prechodné ustanovenie § 18e cit.zák. sa týka pre ustanovenie § 3, teda pre podmienky podpory výroby elektriny, kedy sú doterajšie predpisy zachované, ale práva a povinnosti stanovené v § 4 sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Iný výklad by bol nelogický, nespravodlivý a diskriminačný, keby sa týkal iba zariadení uvedených do prevádzky po 01.01.2014. Treba aj v tomto prípade postupovať podľa výkladových pravidiel. Aj z ust. § 4 cit. zákona je zrejmé, že výrobca najprv musí spĺňať podmienky na získanie podpory podľa § 3 (v čase uvedenia do prevádzky) a až potom má právo na podporu a v takom prípade musí plniť povinnosti podľa § 4, v opačnom prípade nastupuje sankčný mechanizmus ex lege, pričom nepochybne ide o súkromnoprávny vzťah, čo konštatoval aj Ústavný súd SR. Podmienky sú stanovené v § 3 a následne sú dané povinnosti. Nesplnením povinnosti nestráca výrobca spôsobilosť na právo na podporu, ale je daná sankcia straty na podporu za nasledujúci kalendárny rok. Nejde o žiadnu ďalšiu podmienku, ale len o sankčný mechanizmus, aby povinnosti boli plnené. Teda žalobca nepreukázal splnenie všetkých povinností, a to uplatnenie práva na podporu pre rok 2015 do 15.08.2014.
Keďže žalobca si zákonom stanovenú povinnosť nesplnil, stratil nárok na podporu, nemôže si uplatniť na rok 2015 právo na odber a doplatok.
41. Súd vykonané dokazovanie hodnotil v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné ustanovenia súd posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia. Súd zároveň poznamenáva, že disponovanie s rozhodnutím URSO neznamená uplatnenie podpory voči žalovanému. Skutočnosť, že rozhodnutie URSOa je vydané na obdobie 2014-2026, v žiadnom prípade automaticky nezakladá uplatnenie podpory na celé dané obdobie. Je vecou žalobcu a teda každého výrobcu, či si v tom konkrétnom roku uplatní podporu voči žalovanému alebo nie. Dané rozhodnutie URSOa znamená iba právo výrobcu uplatniť si podporu a už závisí na výrobcovi, či si ho aj uplatní počas celého obdobia každoročne alebo niektorý rok si podporu neuplatní. Pokiaľ žalobca poukazoval na predchádzajúcu prax žalovaného, to je pre rozhodnutie irelevantné, nakoľko podstatné je, že došlo k legislatívnej zmene, ktorou bol zavedený sankčný mechanizmus, v zmysle ktorého pri nesplnení povinností, ktoré boli zákonom stanovené aj predtým, stráca výrobca právo na podporu pre nasledujúci rok.
42. Podľa § 255 CSP
(1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
43. Podľa § 262 ods.1 a ods.2 CSP (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
44.. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd priznal náhradu trov žalovanému v rozsahu 100% voči žalobcovi, keďže bol v konaní plne úspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
45. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§127 CSP), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 363 CSP) Podľa § 365 CSP 1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).