Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 182/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, zastúpeného advokátom

Mgr. Dávidom Štefankom, Povoznícka 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva

pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina

sp. zn. z 22. júna 2018 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 27. júna 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , ods 1 (ďalej len „“),

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 22. júna 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. júna 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. a v súlade

s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019

bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená

a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ ako výrobca

elektrickej energie a vlastník zariadenia na jej výrobu z obnoviteľných zdrojov sa žalobou

podanou okresnému súdu domáhal proti obchodnej spoločnosti

, , (ďalej len „žalovaná“)

ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, zaplatenia sumy 622,88 €. Svoju žalobu

odôvodnil tým, že žalovaná mu zaslala „Oznámenie o strate práva na uplatnenie si podpory

pre rok 2015“ z dôvodu nesplnenia notifikačnej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona

č. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej

výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o podpore “). Sťažovateľ však tvrdí, že splnil všetky zákonné

podmienky pre vznik nároku na podporu v zmysle zákona o podpore v znení účinnom

do 31. decembra 2013, ktoré sa na podporu výroby vzťahujú, ako aj v zmysle predmetného

zákona v znení účinnom ku dňu podania žaloby okresnému súdu.

4. Okresný súd o žalobe sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorým

žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania proti sťažovateľovi

v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd

uviedol, že sťažovateľ bol v zmysle zákona o podpore povinný

splniť dve povinnosti, a to povinnosť oznámiť a uviesť predpokladané množstvo dodanej

elektriny a zároveň povinnosť oznámiť žalovanej uplatnenie podpory. Z vykonaného

dokazovania však okresnému súdu vyplynulo, že sťažovateľ nepreukázal splnenie

notifikačnej povinnosti v celom rozsahu tak, ako to vyžadovalo uvedené ustanovenie zákona

o podpore , a to v časti oznámenia uplatnenia podpory. Sťažovateľ teda podľa názoru

okresného súdu neuniesol dôkazné bremeno o tom, že povinnosť podľa § 4 ods. 2 zákona

o podpore splnil včas, preto stratil právo na podporu na rok 2015. Na základe

uvedeného okresný súd žalobe sťažovateľa na zaplatenie žalovanej sumy nevyhovel.

5. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu ako

vecne správny podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania proti sťažovateľovi v plnom rozsahu. V odôvodnení napadnutého

rozsudku krajský súd najskôr podal výklad zákona o podpore , ktorý

bol relevantný v danej veci, a to v tom zmysle, že sťažovateľ ako výrobca elektriny bol

povinný oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, teda žalovanej (nielen

Úradu pre reguláciu sieťových odvetví), uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c)

zákona o podpore vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy

k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, teda vždy rok vopred.

6. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s okresným súdom, že z textu

uvedenej zmluvy okrem odhadovaného množstva vyrobenej elektrickej energie

pre rok 2014 a pre rok 2015 nevyplýva oznámenie o uplatnení podpory podľa § 3 ods. 1

písm. c) v spojení s zákona o podpore pre rok 2015. Upresnil,

že samotné oznámenie odhadovaného množstva vyrobenej elektrickej energie v sebe

bez ďalšieho nemôže zahŕňať aj oznámenie uplatnenia podpory, najmä ak zákonná úprava

výslovne požaduje splnenie oboch oznamovacích povinností (predpokladané množstvo

dodanej elektriny a oznámenie o uplatnení podpory), a to každoročne.

7. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o tom, že v zmysle § 18e zákona o podpore

sa sankcie za prípadné nesplnenie povinností uvedených v na neho nevzťahujú,

pretože v jeho prípade išlo o zariadenie uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014,

krajský súd v plnom rozsahu poukázal na závery okresného súdu. Okresný súd v tejto

súvislosti uviedol, že prechodné ustanovenie zákona o podpore sa týka

podmienok podpory výroby elektriny (§ 3), kde sú doterajšie právne predpisy zachované,

ale práva a povinnosti stanovené v zákona o podpore sa týkajú každého subjektu

bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky. K tomuto záveru dospel

porovnaním právnej úpravy zákona o podpore v znení účinnom do 31. decembra 2013

so znením tohto zákona účinným od 1. januára 2014. S použitím logického a gramatického

výkladu jednotlivých ustanovení (najmä prechodného ustanovenia § 18e) okresný súd

vysvetlil, že § 3 upravuje podmienky, ktoré je potrebné splniť, aby sa výrobca vôbec stal

subjektom s právom na podporu a pokiaľ podmienky splní, musí následne plniť povinnosti

v zmysle § 4. V prípade porušenia niektorej z povinností je zákonom daná sankcia v podobe

straty práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok. Ak sa teda zmenia podmienky

podpory po tom, ako sa sťažovateľ, resp. iný výrobca stal subjektom s právom na podporu,

prípadné nové podmienky sa ho v zmysle § 18e netýkajú, týkajú sa len nových subjektov.

To však neznamená, že sťažovateľ nemusí plniť povinnosti v zmysle § 4 pod hrozbou

sankcie. Dodal, že tieto povinnosti boli stanovené aj predošlou právnou úpravou, avšak

bez sankčného mechanizmu a mnohí výrobcovia spĺňajúci podmienky podľa § 3 tieto

povinnosti neplnili. Preto bol zavedený sankčný mechanizmus od 1. januára 2014. Totožne

sa s tým vysporiadal aj ústavný súd, ktorý v náleze sp. zn. z 22. marca 2017

(ďalej len „nález“) uviedol, že povinnosti uvedené v § 4 ods. 2 sú relevantné pre všetky

subjekty, ktoré majú nárok na podporu bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky

a kedy môžu podporu uplatňovať, a zároveň dodal, že tento postih a sankčný mechanizmus

na stratu podpory je oprávnený, dôvodný a žiaduci. Z nálezu tiež vyplynulo, že zavedenie

nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 je z pohľadu ústavného

súdu nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce, pričom mechanizmus tejto sankcie sa uplatní

ex lege.

8. Ani odvolaciu námietku sťažovateľa, že okresný súd sa nevysporiadal s jeho

argumentáciou o prednosti komunitárneho práva a o potrebe prihliadať na účel smernice

Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/8/ES, nepovažoval krajský súd za dôvodnú

a uviedol, že sa dôsledne oboznámil s predmetnou argumentáciou sťažovateľa, avšak

nezistil, že by „rozhodnutím okresného súdu došlo k porušeniu práva vlastniť majetok,

resp. k porušeniu práva Európskej únie, resp. k situácii, že existovala akákoľvek

vnútroštátna právna norma odporujúca komunitárnemu právu, ak základ právneho

posúdenia okresným súdom v prejednávanej veci spočíval v aplikácii rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhodujúcu právnu úpravu podrobil testu

ústavnosti“.

9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku

okresného súdu, ktoré považuje za nesprávne, nepreskúmateľné a nezákonné z dôvodu,

že okresný súd sa vôbec nevysporiadal s podstatnou argumentáciou sťažovateľa.

„Zmätočnosť a arbitrárnosť postupu súdu okrem absencie náležitého odôvodnenia

umocňuje aj skutočnosť, ako si súd postupne osvojoval argumentáciu znejúcu v neprospech

sťažovateľa, avšak na jeho tvrdenia, resp. v jeho prospech znejúce dôkazy neprihliadal,

čo evokuje porušenie zásady rovnosti zbraní. Takýto postup je v príkrom rozpore

s princípom právnej istoty, na ktorú poukazuje aj judikatúra ústavného súdu napr. nález

Ústavného súdu zo dňa 3.11.2006 sp. zn. -50.“

10. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ, citujúc jednotlivé časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, vyjadruje nesúhlas s dôvodmi uvedenými krajským

súdom v predmetnom rozsudku.

11. K porušeniu základného práva podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru došlo podľa názoru sťažovateľa z dôvodu nesprávnej aplikácie právneho

predpisu (nesprávny výklad intertemporálnych ustanovení a nesprávny výklad obsahovej

stránky notifikačnej povinnosti sťažovateľa) a nevysporiadaním sa s jeho podstatnou

argumentáciou „týkajúcou sa porušenia práva vlastniť majetok a o prednosti

komunitárneho práva a potrebe prihliadať na účel smernice Európskeho parlamentu a Rady

č. 2004/8/ES“.

12. Sťažovateľ súčasne podotkol, že jeho nárok ako „výrobcu elektriny na podporu

vo výške stanovenej a garantovanej na základe zákona o podpore na obdobie 15 rokov

je potrebné považovať za majetok resp. vlastníctvo chránené a

Dodatkového protokolu“.

13. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný

súd po prijatí jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle

SR a Dohovoru a práva vlastniť majetok podľa

SR a Dodatkového protokolu a Listiny v konaní vedenom

pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn.: (správne má byť sp. zn.

, pozn.), pred Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.: ,

a rozhodnutím Okresného súdu Žilina sp. zn.: – 147 zo dňa 22.06.2018

v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn.: zo dňa

27.06.2019 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.: zo dňa 27.06.2019

sa zrušuje.

Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn.: – 147 zo dňa 22.06.2018

sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 119,14 EUR s DPH, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu

na účet právneho zástupcu sťažovateľa vedený v T

.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

17. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

18. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez právneho zastúpenia podľa § 34

a a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu ( ), návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne

neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

20. O zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti ide vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno považovať aj tú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

23. Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru

opakovane judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(), a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

24. Podľa (rovnako aj podľa. listiny), každý

má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný

obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Dedenie sa zaručuje.

25. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

26. Predmetom ústavnej sťažnosti je v danom prípade namietané porušenie

označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým

rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predovšetkým vyjadruje svoju

nespokojnosť s výsledkom sporu prejednávaného okresným súdom a následne na základe

podaného odvolania aj krajským súdom, pričom vydané rozhodnutia považuje za nesprávne,

nezákonné a arbitrárne.

III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom okresného súdu

27. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom okresného súdu, ústavný súd v prvom rade uvádza, že z citovaného čl. 127

ods. 1 vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený

medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

28. Podľa princípu subsidiarity je právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (pozri napr. , ).

29. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bol prípustný opravný prostriedok

(odvolanie), ktorý sťažovateľ aj využil, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľa podľa , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu mal krajský

súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc

ústavného súdu. Preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. a) z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu

30. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorému sťažovateľ vyčíta

nedostatočnosť odôvodnenia, nepreskúmateľnosť a porušenie princípu rovnosti zbraní,

je potrebné považovať ústavnú sťažnosť za neprípustnú.

31. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

32. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

33. Podľa citovaného je ústavná sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré sú právnym

poriadkom určené na ochranu jeho základných práv a slobôd. Z uvedeného vyplýva,

že pojmovým znakom inštitútu ústavnej sťažnosti je jej subsidiarita, ktorá sa po formálnej

stránke prejavuje v požiadavke na vyčerpanie všetkých poskytovaných procesných

prostriedkov určených na ochranu práv sťažovateľa ešte pred samotným podaním ústavnej

sťažnosti a po stránke materiálnej v požiadavke, aby ústavný súd poskytoval ochranu

ústavne zaručeným základným právam a slobodám až v prípade, kedy ostatné orgány

verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť.

34. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

35. Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť

iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

36. V súvislosti s námietkami sťažovateľa možno konštatovať, že sťažovateľ

v podstate namieta nesprávny postup krajského súdu, ktorým mu malo byť znemožnené

uskutočňovanie jeho procesných práv. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, podľa

názoru ústavného súdu bolo namieste podať dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť

je možné vyvodiť z citovaných ustanovení a . Sťažovateľ

preto otázku použitia ďalších opravných prostriedkov v rámci všeobecného súdnictva

vo vzťahu k právoplatnému rozsudku krajského súdu posúdil nesprávne (v priamom rozpore

s vlastnými zásadnými tézami vyslovenými v ústavnej sťažnosti) a dovolanie proti

napadnutému rozsudku krajského súdu nepodal, čo si ústavný súd overil dopytom

na okresnom súde.

37. Vzhľadom na to, že za danej situácie existovala možnosť domáhať sa ochrany

práv prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania), ktorú sťažovateľ

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom nevyužil, dospel ústavný súd k záveru

o neprípustnosti podanej ústavnej sťažnosti podľa .

Na tomto mieste je potrebné poukázať na to, že ak by vo veci bol podaný mimoriadny

opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré

bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia

rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (§ 124 posledná veta zákona

o ústavnom súde).

38. Napokon je potrebné poznamenať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej

preukazoval), že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Z tohto dôvodu

neprichádza do úvahy ani prípadný postup ústavného súdu podľa § 132 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, ktorý predstavuje výnimku z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej

sťažnosti.

39. Na základe uvedného ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti podľa z dôvodu jej neprípustnosti.

40. Pre úplnosť sa ústavný súd zaoberal aj argumentáciou sťažovateľa týkajúcou

sa nesprávneho výkladu a aplikácie relevantnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na jeho

prípad. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu uvádza,

že nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu

nemajúci oporu v relevantných právnych predpisoch vo väzbe na rozhodné okolnosti veci.

Krajský súd v danom prípade aplikoval a riadne interpretoval príslušné ustanovenia zákona

o podpore vzťahujúce sa na prejednávanú vec a nadväzujúc na rozhodnutie okresného

súdu pomerne vyčerpávajúco vysvetlil svoj postoj k predmetu konania nastoleného

sťažovateľom. Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať výklad na vec

vzťahujúcej sa právnej úpravy v tom zmysle, že výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky

podľa zákona o podpore , má stanovené určité práva a povinnosti ( zákona)

a pokiaľ ich v celom rozsahu nesplní, je zákonom zakotvená sankcia v podobe straty práva

na podporu (iba) na nasledujúci kalendárny rok, za ústavne nekonformný. Taktiež aplikácia

intertemporálneho ustanovenia zákona o podpore je podľa názoru ústavného

súdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). K rovnakým

záverom dospel ústavný súd aj v náleze z 22. marca 2017, v ktorom posudzoval súladnosť

zákona o podpore s jednotlivými článkami a dodatkového protokolu,

na ktorý správne v tejto súvislosti poukázal i krajský súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku.

41. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnutý rozsudok

krajského súdu bolo možné v naznačených súvislostiach kvalifikovať ako nezlučiteľný

s označenými článkami , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu, teda

že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľovi ústavne konformným spôsobom

poskytnutá ochrana jeho základných práv, resp. že by napadnutý rozsudok krajského súdu

bol arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Takéto

pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského

súdu nezistil, a preto bolo možné ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť

aj podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

42. Vzhľadom na to, že v danom prípade nedošlo k porušeniu sťažovateľom

označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

práva sťažovateľa podľa a listiny a rovnako ani

dodatkového protokolu, pretože je evidentné, že vyslovenie porušenia týchto práv bolo

v okolnostiach danej veci podmienené zistením porušenia práva na súdnu ochranu, resp.

práva na spravodlivý proces, k čomu v tomto prípade nedošlo.

43. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

44. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho

významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho ústavnej

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu