Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 77/2020
PDF · 174.99 KB
No categories available
II. ÚS 77/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného advokátskou
kanceláriou URBÁNI & Partners, s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, v mene ktorej
koná advokát JUDr. Ing. Michal Šefčík, PhD., ktorou namieta porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 16 Co 470/2016 z 18. januára 2018, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
16 Co 470/2016 z 18. januára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní
vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
7 C 192/2010, v ktorom si uplatnil nárok na náhradu škody voči prevádzkovateľovi čerpacej
stanice z dôvodu načerpania pohonných hmôt, ktoré nespĺňali technickú normu a viedli
k poškodeniu vstrekovacieho čerpadla. Okresný súd rozsudkom (v poradí druhým, pozn.)
sp. zn. 7 C 192/2010 zo 7. júna 2016 zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu
1 896,31 € s úrokom z omeškania od 20. júla 2010 do zaplatenia.
3. Proti tomuto rozsudku žalovaný podal odvolanie, namietajúce, že súd prvej
inštancie sa neriadil právnym názorom krajského súdu vyjadreným v predošlom zrušujúcom
uznesení, neodstránil nedostatky vytknuté odvolacím súdom a žalobca neuniesol dôkazné
bremeno v tom, že závadu na čerpadle spôsobili pohonné hmoty načerpané u žalovaného.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu
zamietol s odôvodnením, že neboli preukázané všetky skutočnosti zakladajúce
zodpovednosť žalovaného za uplatnenú škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
V relevantnej časti odôvodnenia krajský súd uvádza:
„17. Skutkové zistenia odvolacieho súdu, týkajúce sa rozdielnych vzoriek nafty,
výsledkov ich skúmania, ako aj skutočnosť, že znalec nemal možnosť skúmať pôvodné
poškodené čerpadlo, zaťažujú žalobcu, ktorý tak nepreukázal príčinnú súvislosť, medzi
tvrdenou škodou a konaním žalovaného. Žalobcom predložené dôkazy neposkytujú
jednoznačný záver o tom, že žalovaný predal žalobcovi pohonné hmoty, ktoré nespĺňali
predpísané normy a že táto nekvalitná nafta mala spôsobiť žalobcovi tvrdenú škodu.
Opačné závery okresného súdu nemali oporu v tvrdeniach žalobcu a predložených
dôkazoch, nezodpovedali logickému vyhodnoteniu neúplnosti a nejednoznačnosti
skutkových tvrdení žalobcu.“
4. Sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal dovolanie z dôvodu podľa § 421 ods. 1
písm. b) Civilného sporového poriadku, keďže za nesprávne riešenú právnu otázku
považoval otázku unesenia dôkazného bremena žalobcu v postavení spotrebiteľa
a posúdenie povinností žalobcu a žalovaného v reklamačnom konaní. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné podľa § 447
písm. c) a f) Civilného sporového poriadku, pretože sťažovateľ nevymedzil dovolacie
dôvody spôsobom ustanoveným zákonom.
5. Ústavnou sťažnosťou sťažovateľ vytýka napadnutému rozsudku krajského súdu
najmä nesprávne ustálenie rozsahu dôkaznej povinnosti sporových strán, ako aj hodnotenie
jednotlivých predložených dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. K tomu uvádza:
„V tomto prípade súd I. inštancie vyhodnotil dôkazné bremeno správne; žalobca
predložil doklad o kúpe pohonných hmôt na CS žalovaného v Radvani, predložil odpoveď
žalovaného na reklamáciu (tým je zrejmé, že u žalovaného tankoval a toto ani nebolo
sporné, a aj výpovede svedkov toto potvrdili), následne žalobca predložil závery
autorizovaného servisu, ktorý konštatuje poruchu čerpadla z dôvodu vadných pohonných
hmôt, servis vykonáva odber pohonných hmôt a tieto v rámci súdneho konania sú
podrobované znaleckému dokazovaniu.
Znalec tak potvrdil, že pohonné hmoty nezodpovedali kvalite vyžadovanej normou,
a taktiež aj závery autorizovaného servisu, že poruchu čerpadla je takáto nekvalitná nafta
spôsobilá privodiť tak, ako to popísal žalobca i mechanici servisu.
Takže táto reťaz dôkazov je nepretržitá, logická a svojimi závermi jasne
konštatujúca, že nárok žalobcu je daný.
... dokazovanie bolo vykonávané len dôkazmi zabezpečenými žalobcom, ktorý
správnym spôsobom nechal vykonať odber pohonných hmôt zo svojho vozidla, zatiaľ čo
žalovaný tak neučinil a dôkaz k tomu, že žalovaný predával pohonné hmoty v zmysle platnej
normy nemal - kontrolný odber pri reklamácii neučinil.
Konštrukcia odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je nesprávna,
protispotrebiteľská, kedy nereflektuje na fakty dokázané žalobcom a bez právneho
zdôvodnenia ponecháva absenciu splnenia povinnosti žalovaného vykonaním kontrolného
odberu pri reklamácii paliva žalobcom ako i ostatné informačné povinnosti, ktoré neboli
splnené.“
6. Sťažovateľ ďalej namieta arbitrárnosť posudzovania jeho postavenia ako
spotrebiteľa v napadnutom konaní:
„Záver odvolacieho súdu o tom, že žalobca nebol spotrebiteľom, je arbitrárny.
Žalobca nie je podnikateľ ani nepodnikal, ale svoje vozidlo (tak ako vyplýva aj
z technického preukazu - vozidlo fyzickej osoby nepodnikateľa) využíval pri činnosti
vo svojej obchodnej spoločnosti s.r.o. Avšak, táto okolnosť nemá vôbec žiaden
vplyv na postavenie žalobcu ako spotrebiteľa, pretože pri tankovaní nafty je žalobca
spotrebiteľom, pretože nekoná v rámci podnikania....“
7. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po jej prijatí
na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:
„... Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 16Co/470/2016-542 z 18.01.2018,
ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 7C/192/2010-484 vo veci
samej a žalobu zamietol, porušil základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň navrhuje zrušenie tohto
rozsudku a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ požaduje náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR voči
porušovateľovi.“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúra
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to
vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti
mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spoločnosti.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu
v Slovenskej republike vyplýva, že ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim
o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je
oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
15. Súčasťou minimálnych garancií procesnej povahy je (okrem iných) právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne
a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého
musí byť zrejmé, bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní
a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, že sa zaoberal a vyjadril
k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez
ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [porovnaj napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92,
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60;
Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].
III.
Právne posúdenie veci
16. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu, proti ktorému tento opravný prostriedok je prípustný, možno prihliadať
na rozhodnutie najvyššieho súdu o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím dvojmesačnej
lehoty na podanie ústavnej sťažnosti. Teda podľa § 124 štvrtej vety zákona o ústavnom súde
ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej
sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom
napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
V predmetnom prípade lehotu na podanie ústavnej sťažnosti sťažovateľom proti
napadnutému rozsudku krajského súdu ústavný súd považoval za zachovanú, preto pristúpil
k jej prieskumu.
17. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je nesprávne posúdenie miery
zaťaženia jednotlivých sporových strán dôkazným bremenom a vyhodnotenie vykonaných
dôkazov krajským súdom, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje. Zároveň sťažovateľ vytýka
napadnutému rozsudku nezohľadnenie postavenia spotrebiteľa.
18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku popísaného v bode 3 tohto
uznesenia presvedčil o tom, že jeho odôvodnenie nie je arbitrárne, je ústavne
akceptovateľné a procesný postup je zlučiteľný s požiadavkami základného práva na súdnu
ochranu. Nie je úlohou ústavného súdu nahrádzať hodnotenie vykonaných dôkazov, ktoré
patrí všeobecným súdom, ktoré sú so skutkovou situáciou vyplývajúcou z procesu
dokazovania bezprostredne oboznámené. Ústavný súd ani pri posudzovaní zaťaženia
sporových strán dôkazným bremenom nezistil taký procesný exces, ktorý by vykazoval
ústavnoprávnu relevanciu, resp. by bol spôsobilý zasiahnuť do podstaty a zmyslu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. Pokiaľ ide o vytýkanú arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku
vo vzťahu k posudzovaniu postavenia spotrebiteľa, ústavný súd upriamuje pozornosť
na fakt, že dôvodom zamietnutia žaloby bolo neunesenie dôkazného bremena sťažovateľa
ako žalobcu vo vzťahu k priamej príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti
žalovaného a vznikom škody. Preto ani ústavný súd nepovažuje za právne významné
(rovnako ako dovolací súd ‒ bod 17 uznesenia sp. zn. 8 Cdo 140/2018 z 11. septembra
2019, pozn.), či vystupoval žalobca v pozícii spotrebiteľa alebo nie. Keďže nejde o kľúčový
aspekt sporu, nie je ani prípadný nedostatok dôvodov v tomto bode spôsobilý privodiť
vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.
20. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej
zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
21. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku
bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu