Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 72/2020
PDF · 190.45 KB
No categories available
II. ÚS 72/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Troščákom, Hlavná 50, Prešov, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý
proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 27 Ek 1090/2018 z 26. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 Ek 1090/2018 z 26. septembra 2019
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ
v prebiehajúcom exekučnom konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.
27 Ek 1090/2018 v procesnom postavení povinného podal návrh na zastavenie exekúcie,
o ktorom rozhodol okresný súd uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom
z 26. apríla 2019 tak, že návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol. Sťažovateľ
podal proti označenému uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom sťažnosť, o ktorej
rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.
3. Sťažovateľ v sťažnosti označené porušenie svojich základných práv napadnutým
uznesením okresného súdu odôvodňuje tým, že došlo k chybnému a nezákonnému postupu
pri doručovaní platobného rozkazu, ktorý má byť v okolnostiach veci exekučným titulom.
Konkrétne namieta, že ide o platobný rozkaz vydaný v upomínacom konaní podľa zákona
č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 307/2016 Z. z.“), kde platia špeciálne pravidlá pre doručovanie platobných
rozkazov (§ 9 zákona č. 307/2016 Z. z., pozn.). Vychádzajúc zo svojej argumentácie,
je toho názoru, že exekučný titul ako podklad exekúcie v napadnutom konaní nie je
právoplatným a vykonateľným exekučným titulom a okresný súd pochybil, ak jeho návrh
na zastavenie exekúcie zamietol. Sťažovateľ tvrdí, že mu v prebiehajúcom exekučnom
konaní pri rozhodovaní o jeho návrhu na zastavenie exekúcie nebola poskytnutá súdna
ochrana v požadovanej kvalite, teda namieta, že došlo k porušeniu jeho označených práv
napadnutým uznesením okresného súdu.
4. Na základe uvedeného a v sťažnosti použitej argumentácie sťažovateľ navrhol,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa - na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, - na
účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv
EÚ uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 27 Ek/1090/2018 zo dňa 26. 9. 2019
porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 27 Ek/1090/2018 zo dňa 26. 9. 2019 a vec vracia Okresnému súdu Banská
Bystrica na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Banská Bystrica
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
4. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené,
má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred
súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom, ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).
12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým
uznesením okresného súdu
13. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne
prerokoval, pričom dospel k záveru, že námietky, ktoré viedli sťažovateľa k podaniu tejto
sťažnosti sú nedôvodné.
14. V konaní bolo nesporné, že exekučným titulom v napadnutom exekučnom konaní
bol platobný rozkaz okresného súdu sp. zn. 11 Up 157/2018 z 23. marca 2018, ktorý bol
doručovaný sťažovateľovi ako fyzickej osobe. Označený platobný rozkaz za sťažovateľa
prevzal jeho splnomocnenec, ktorý bol oprávnený prevziať písomnosti doručované
do vlastných rúk sťažovateľa ako podnikateľa – živnostníka. Sťažovateľ v tejto súvislosti
namietal, že platobný rozkaz vydaný v upomínacom konaní mal byť doručovaný prednostne
elektronicky do elektronickej schránky a až následne, ak nemožno doručiť adresátovi
elektronický úradný dokument podľa osobitného predpisu, mohol byť doručovaný
v listinnej podobe na adresu sťažovateľa prostredníctvom služby poštového podniku (§ 9
zákona č. 307/2016 Z. z.). V súvislosti s uvedeným sťažovateľ tvrdil, že mal zriadené
2 rôzne elektronické schránky, jednak ako fyzická osoba nepodnikateľ a tiež ako fyzická
osoba podnikateľ. Podľa názoru sťažovateľa sporným bolo aj to, či v okolnostiach veci
došlo k účinnému prevzatiu zásielky doručovanej do vlastných rúk adresátovi fyzickej
osobe, ak zásielku prevzal splnomocnenec oprávnený na preberanie zásielok
(aj do vlastných rúk, pozn.) za osobu sťažovateľa ako podnikateľa.
15. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v súvislosti s účinkami
prevzatia zásielky (platobného rozkazu, pozn.) splnomocnencom konštatoval, že ide
o účelovú obranu, keďže ide stále o ten istý subjekt, pričom poukázal na závery uvedené
v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 377/98 zo 14. apríla 1999
a konštatoval, že právna úprava obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku nerozlišuje
medzi fyzickou osobou podnikateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom. Okresný súd
považoval za preukázané, že sťažovateľ udelil splnomocnenie na preberanie zásielok
určených aj do vlastných rúk (bod 19 odôvodnenia napadnutého uznesenia).
16. Pokiaľ však ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, že okresný súd nedoručoval
zásielku elektronicky do jeho elektronickej schránky, ktorú mal zriadenú, ústavný súd
konštatuje, že okresný súd na ňu v napadnutom uznesení ani nemohol reagovať, keďže táto
námietka v rámci argumentácie sťažovateľa v sťažnosti proti uzneseniu vydanému vyšším
súdnym úradníkom vznesená nebola (kópiu sťažnosti mal ústavný súd k dispozícii, pozn.),
čo ústavný súd vedie k záveru, že táto námietka je v princípe neprípustná.
17. Ústavný súd sa tak z odôvodnenia napadnutého uznesenia presvedčil o tom,
že sťažovateľ dostal na svoje výhrady a námietky týkajúce sa údajných nedostatkov
exekučného titulu (prezentované v návrhu na zastavenie exekúcie a v sťažnosti proti
uzneseniu vyššieho súdneho úradníka) ústavne konformné odpovede. Preto záver okresného
súdu, že návrh sťažovateľa na zastavenie prebiehajúcej exekúcie je nedôvodný, v kontexte
rozhodných skutočností a argumentov okresného je súdu aj náležite zdôvodnený. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 47 charty napadnutým uznesením okresného
súdu
18. Vzhľadom na namietané porušenie práv podľa charty sa ústavný súd zaoberal
povahou charty z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti a jej aplikovateľnosťou v posudzovanom
prípade. Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskej zmluvy (ako jej súčasť, pozn.)
sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho práva Európskej únie (ďalej len
„únia“) s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy.
19. Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady
subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty
výlučne vtedy, ak vykonávajú právo únie.
20. Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy únie a členských štátov náležite prihliadajú
na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.
21. Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47 charty je potrebné interpretovať
v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoré boli
14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989,
s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok z 18. 12. 1997
vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor Európskej únie potvrdil túto
judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce
z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako záväzné
pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. 4. 2000
vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).
22. Podľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako aj
na vysvetlivky k charte ako nástroja výkladu, je aplikácia charty v posudzovanej veci
vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje
na inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky je
záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.
23. Z uvedeného vyplýva, že v prípade sťažovateľa, ktorý sa obrátil na všeobecný
súd, aby rozhodol o jeho návrhu na zastavenie exekúcie na základe vnútroštátneho práva,
ktoré nepatrí do pôsobnosti práva únie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza
k implementácii právneho aktu únie (rozsudok z 13. 7. 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989,
s. 2609) alebo k tomu, že by sa Slovenská republika chcela odchýliť od práva únie
(rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925), alebo že by tu existovalo
materiálne pravidlo práva únie, ktoré by sa malo v posudzovanom prípade aplikovať
(rozsudok z 25. 3. 2004, Karner, C-71/02, Zb. s. I-3025).
24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu