Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 72/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Troščákom, Hlavná 50, Prešov, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý

proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. z 26. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. septembra 2019

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ

v prebiehajúcom exekučnom konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.

27 Ek 1090/2018 v procesnom postavení povinného podal návrh na zastavenie exekúcie,

o ktorom rozhodol okresný súd uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom

z 26. apríla 2019 tak, že návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol. Sťažovateľ

podal proti označenému uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom sťažnosť, o ktorej

rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti označené porušenie svojich základných práv napadnutým

uznesením okresného súdu odôvodňuje tým, že došlo k chybnému a nezákonnému postupu

pri doručovaní platobného rozkazu, ktorý má byť v okolnostiach veci exekučným titulom.

Konkrétne namieta, že ide o platobný rozkaz vydaný v upomínacom konaní podľa zákona

č. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“), kde platia špeciálne pravidlá pre doručovanie platobných

rozkazov ( , pozn.). Vychádzajúc zo svojej argumentácie,

je toho názoru, že exekučný titul ako podklad exekúcie v napadnutom konaní nie je

právoplatným a vykonateľným exekučným titulom a okresný súd pochybil, ak jeho návrh

na zastavenie exekúcie zamietol. Sťažovateľ tvrdí, že mu v prebiehajúcom exekučnom

konaní pri rozhodovaní o jeho návrhu na zastavenie exekúcie nebola poskytnutá súdna

ochrana v požadovanej kvalite, teda namieta, že došlo k porušeniu jeho označených práv

napadnutým uznesením okresného súdu.

4. Na základe uvedeného a v sťažnosti použitej argumentácie sťažovateľ navrhol,

aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa - na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a SR, - na

účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv

EÚ uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 26. 9. 2019

porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Banská

Bystrica sp. zn. zo dňa 26. 9. 2019 a vec vracia Okresnému súdu Banská

Bystrica na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Banská Bystrica

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

4. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené,

má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred

súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“).

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

11. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom, ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ).

12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru) napadnutým

uznesením okresného súdu

13. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru podľa predbežne

prerokoval, pričom dospel k záveru, že námietky, ktoré viedli sťažovateľa k podaniu tejto

sťažnosti sú nedôvodné.

14. V konaní bolo nesporné, že exekučným titulom v napadnutom exekučnom konaní

bol platobný rozkaz okresného súdu sp. zn. z 23. marca 2018, ktorý bol

doručovaný sťažovateľovi ako fyzickej osobe. Označený platobný rozkaz za sťažovateľa

prevzal jeho splnomocnenec, ktorý bol oprávnený prevziať písomnosti doručované

do vlastných rúk sťažovateľa ako podnikateľa – živnostníka. Sťažovateľ v tejto súvislosti

namietal, že platobný rozkaz vydaný v upomínacom konaní mal byť doručovaný prednostne

elektronicky do elektronickej schránky a až následne, ak nemožno doručiť adresátovi

elektronický úradný dokument podľa osobitného predpisu, mohol byť doručovaný

v listinnej podobe na adresu sťažovateľa prostredníctvom služby poštového podniku (§ 9

). V súvislosti s uvedeným sťažovateľ tvrdil, že mal zriadené

2 rôzne elektronické schránky, jednak ako fyzická osoba nepodnikateľ a tiež ako fyzická

osoba podnikateľ. Podľa názoru sťažovateľa sporným bolo aj to, či v okolnostiach veci

došlo k účinnému prevzatiu zásielky doručovanej do vlastných rúk adresátovi fyzickej

osobe, ak zásielku prevzal splnomocnenec oprávnený na preberanie zásielok

(aj do vlastných rúk, pozn.) za osobu sťažovateľa ako podnikateľa.

15. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v súvislosti s účinkami

prevzatia zásielky (platobného rozkazu, pozn.) splnomocnencom konštatoval, že ide

o účelovú obranu, keďže ide stále o ten istý subjekt, pričom poukázal na závery uvedené

v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. apríla 1999

a konštatoval, že právna úprava obsiahnutá v nerozlišuje

medzi fyzickou osobou podnikateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom. Okresný súd

považoval za preukázané, že sťažovateľ udelil splnomocnenie na preberanie zásielok

určených aj do vlastných rúk (bod 19 odôvodnenia napadnutého uznesenia).

16. Pokiaľ však ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, že okresný súd nedoručoval

zásielku elektronicky do jeho elektronickej schránky, ktorú mal zriadenú, ústavný súd

konštatuje, že okresný súd na ňu v napadnutom uznesení ani nemohol reagovať, keďže táto

námietka v rámci argumentácie sťažovateľa v sťažnosti proti uzneseniu vydanému vyšším

súdnym úradníkom vznesená nebola (kópiu sťažnosti mal ústavný súd k dispozícii, pozn.),

čo ústavný súd vedie k záveru, že táto námietka je v princípe neprípustná.

17. Ústavný súd sa tak z odôvodnenia napadnutého uznesenia presvedčil o tom,

že sťažovateľ dostal na svoje výhrady a námietky týkajúce sa údajných nedostatkov

exekučného titulu (prezentované v návrhu na zastavenie exekúcie a v sťažnosti proti

uzneseniu vyššieho súdneho úradníka) ústavne konformné odpovede. Preto záver okresného

súdu, že návrh sťažovateľa na zastavenie prebiehajúcej exekúcie je nedôvodný, v kontexte

rozhodných skutočností a argumentov okresného je súdu aj náležite zdôvodnený. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 47 charty napadnutým uznesením okresného

súdu

18. Vzhľadom na namietané porušenie práv podľa charty sa ústavný súd zaoberal

povahou charty z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti a jej aplikovateľnosťou v posudzovanom

prípade. Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskej zmluvy (ako jej súčasť, pozn.)

sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho práva Európskej únie (ďalej len

„únia“) s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy.

19. Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady

subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty

výlučne vtedy, ak vykonávajú právo únie.

20. Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy únie a členských štátov náležite prihliadajú

na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

21. Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47 charty je potrebné interpretovať

v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoré boli

14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúru

Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989,

s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok z 18. 12. 1997

vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor Európskej únie potvrdil túto

judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce

z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako záväzné

pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. 4. 2000

vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).

22. Podľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako aj

na vysvetlivky k charte ako nástroja výkladu, je aplikácia charty v posudzovanej veci

vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje

na inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky je

záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.

23. Z uvedeného vyplýva, že v prípade sťažovateľa, ktorý sa obrátil na všeobecný

súd, aby rozhodol o jeho návrhu na zastavenie exekúcie na základe vnútroštátneho práva,

ktoré nepatrí do pôsobnosti práva únie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza

k implementácii právneho aktu únie (rozsudok z 13. 7. 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989,

s. 2609) alebo k tomu, že by sa Slovenská republika chcela odchýliť od práva únie

(rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925), alebo že by tu existovalo

materiálne pravidlo práva únie, ktoré by sa malo v posudzovanom prípade aplikovať

(rozsudok z 25. 3. 2004, Karner, C-71/02, Zb. s. I-3025).

24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v tejto časti

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu