Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 96/2020
PDF · 175.58 KB
No categories available
I. ÚS 96/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa ,
, , zastúpeného advokátom JUDr.
Jozefom Dobrovičom, Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 11 CoP 381/2018 z 10. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Dňa 23. marca 2019 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 11 CoP 381/2018 z 10. januára 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. Rvp 554/2019 a v súlade
s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019
bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená
a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu ,
rod. , , (ďalej len „navrhovateľka“),
Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 11 Pc 12/2017
z 5. decembra 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozviedol manželstvo
navrhovateľky a sťažovateľa.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že predmetný rozsudok okresného súdu
počas jeho neprítomnosti na služobnej ceste neoprávnene prevzala navrhovateľka, ktorá mu
ho odovzdala až 6. mája 2018. Následne sťažovateľ podal okresnému súdu návrh
na odpustenie zmeškania lehoty spolu s odvolaním proti rozsudku okresného súdu.
Uznesením sp. zn. 11 Pc 12/2017 z 15. júna 2018 okresný súd návrh na odpustenie
zmeškania lehoty na podanie odvolania zamietol z dôvodu, že v zmysle § 61 ods. 1 zákona
č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov nie je
zmeškanie lehoty možné odpustiť, ak bolo rozsudkom vyslovené, že sa manželstvo
rozvádza, že je neplatné alebo že nie je.
5. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením tak, že jeho odvolanie ako oneskorene podané odmietol. Sťažovateľ
namieta, že krajský súd napadnuté uznesenie dostatočne neodôvodnil, keďže sa vôbec
nezaoberal otázkou, kedy mu bol rozsudok okresného súdu účinne doručený.
Sťažovateľ zastáva názor, že aj v prípade, ak okresný súd jeho návrh na odpustenie
zmeškania lehoty zamietol, krajský súd mal skúmať deň účinného doručenia rozsudku
okresného súdu.
6. S poukazom na § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
sťažovateľ tvrdí, že okresnému súdu predložil spolu s odvolaním aj čestné prehlásenie
manželky o tom, že mu rozsudok okresného súdu odovzdala až 6. mája 2018, pričom
odvolanie podal 18. mája 2018, teda v zákonnej 15-dňovej lehote na podanie odvolania.
Sťažovateľ vytýka krajskému súdu, že sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberal, a uvádza,
že aj „samotná manželka si priznala chybu a svojím prehlásením ako aj vyjadrením
k môjmu odvolaniu potvrdila, že som o rozsudku nevedel a odvolanie podal v lehote 15 dní
od kedy som sa s ním mal možnosť oboznámiť. Krajský súd tak porušil moje ústavné právo
na spravodlivý proces.“.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11CoP/381/2018 zo dňa 10.01.2019, porušené
bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 11CoP/381/2018 zo dňa 10. 01. 2019,
sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania trovy
právneho zastúpenia spolu v sume 346,26 € za dva úkony právnej pomoci (prevzatie
a príprava, ústavná sťažnosť) á 163,33 € + režijný paušál 2 x 9,80 € na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Jozef Dobrovič, advokát, č. účtu, ,
vedený v pobočka zahraničnej banky a to do 30 dní od dňa právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
14. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Právne posúdenie ústavným súdom
17. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v namietaní porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a taktiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane vyslovil, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1
ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu
zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa
dohovoru (II. ÚS 71/97). Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd vo svojej rozhodovacej
činnosti rešpektuje a vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k právu
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno namietané porušenie týchto práv posudzovať v rámci
predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti spoločne.
18. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné
poukázať na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého má
sťažovateľ právo domáhať sa ochrany práv a slobôd pred ústavným súdom iba v prípade,
ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. To znamená, že systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zmyslom a účelom
princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci
im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných
súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané
19. Sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej
ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými
súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu, že sťažovateľ vyčerpá všetky mu
dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo
základnej slobody a pri ich uplatnení nie je úspešný, môže sa uchádzať o ochranu tohto
základného práva alebo slobody ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011,
20. Podľa citovaného § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré sú právnym
poriadkom určené na ochranu jeho základných práv a slobôd. Z uvedeného vyplýva,
že pojmovým znakom inštitútu ústavnej sťažnosti je jej subsidiarita, ktorá sa po formálnej
stránke prejavuje v požiadavke na vyčerpanie všetkých poskytovaných procesných
prostriedkov určených na ochranu práv sťažovateľa ešte pred samotným podaním ústavnej
sťažnosti a po stránke materiálnej v požiadavke, aby ústavný súd poskytoval ochranu
ústavne zaručeným základným právam a slobodám až v prípade, keď ostatné orgány
verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť.
21. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa.
22. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
23. V ustanovení § 420 CSP sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého
stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku
aj uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných
vád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento mimoriadny
opravný prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak
založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, bez ohľadu na to,
či sa o podstate odvolania rozhodovalo alebo konanie o odvolaní bolo odvolacím súdom
odmietnuté.
24. S ohľadom na už uvedené a vzhľadom na obsah argumentácie sťažovateľa
je zrejmé, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu mohol sťažovateľ podať
dovolanie, ktorého prípustnosť by vyplývala z § 420 písm. f) CSP. Podľa zistení ústavného
súdu však sťažovateľ toto právo nevyužil a dovolanie nepodal. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí,
že postupom krajského súdu a jeho napadnutým uznesením bolo porušené jeho základné
právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy (rovnako aj právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), potom na posúdenie existencie tohto
sťažovateľom signalizujúceho dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP mal právomoc
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní.
Aj z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu je za jeden z postupov odvolacích súdov, ktorými
môže dôjsť k odňatiu účastníkovi konania možnosti konať pred súdom [k porušeniu práva
na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP pozn.], považované i odmietnutie
odvolania (rozumej odmietnutie odvolacieho súdu odvolanie prejednať vecne), pokiaľ na to
neboli splnené zákonom ustanovené podmienky (tu por. R 23/1994 a napr. uznesenie
najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Cdo 264/2015, sp. zn. 6 Cdo 19/2016).
25. Vzhľadom na to, že za danej situácie existovala možnosť domáhať sa ochrany
práv prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania), ktorú sťažovateľ
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom nevyužil, dospel ústavný súd k záveru
o neprípustnosti podanej ústavnej sťažnosti.
26. Sťažovateľ súčasne netvrdil, a teda ani nepreukázal, že dovolanie nepodal
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, preto v danom prípade neprichádza do úvahy
ani aplikácia § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktoré predstavuje výnimku z pravidla
o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti.
27. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde
pre jej neprípustnosť.
28. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite (bod 7) ústavnej sťažnosti
nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu