Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 110/2020
PDF · 435.97 KB
No categories available
I. ÚS 110/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa ,
, , zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Frnčom,
advokátska kancelária, Uralská 11, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práv zaručených v čl. 47 a čl. 48 ods. 2 Charty základných práv
Európskej únie postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. IV Pz 54/18/1000 v súvislosti s nerozhodnutím o návrhu na zrušenie
právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní doručeného 13. júna 2018
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra
2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
1987, Švábska 26, Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných
práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv zaručených v čl. 47 a čl. 48
ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom
pod sp. zn. IV Pz 54/18/1000 v súvislosti s nerozhodnutím o návrhu sťažovateľa na zrušenie
právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní doručeného 13. júna 2018.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením
vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prešov, odboru kriminálnej polície,
1. oddelenia vyšetrovania (ďalej len „vyšetrovateľ“) pod ČVS: ORP-822/1-VYS-PO-2017
z 12. decembra 2017 podľa § 206 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vznesené obvinenie pre zločin marenie
spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b) a 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
3. Proti označenému rozhodnutiu vyšetrovateľa sťažovateľ podal sťažnosť, o ktorej
Krajská prokuratúra v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) rozhodla uznesením sp. zn.
3 KPt 80/18/7700 z 18. mája 2018 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietla ako nie dôvodnú.
4. Uznesenie vyšetrovateľa z 12. decembra 2017 v spojení s uznesením krajskej
prokuratúry z 18. mája 2018 sťažovateľ (prostredníctvom svojho obhajcu) napadol
mimoriadnym opravným prostriedkom – návrhom na zrušenie právoplatného rozhodnutia
v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, ktorý bol generálnej
prokuratúre doručený 13. júna 2018, teda v zákonnej trojmesačnej lehote (§ 364 ods. 1
5. Sťažovateľ tvrdí, že napriek riadnemu a včasnému podaniu návrhu na zrušenie
právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní ho generálna prokuratúra „úplne
ignorovala a nevybavila v lehote 6 mesiacov od právoplatnosti napadnutého uznesenia
o vznesení obvinenia, ako to vyžaduje ust. § 364 ods. 3 Tr. por.“. Zo strany generálnej
prokuratúry mu nebolo doručené žiadne rozhodnutie alebo upovedomenie o tom, ako bol
jeho návrh vybavený.
6. V súvislosti s nerozhodnutím o návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia
vydaného v prípravnom konaní sťažovateľ podal 29. januára 2019 trestné oznámenie
pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa
§ 326 Trestného zákona, prípadne iného trestného činu, ktoré vyšetrovateľka Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, odboru kriminálnej polície, 3. oddelenia
vyšetrovania (ďalej len „vyšetrovateľka“) uznesením sp. zn. ČVS: ORP-254/3-VYS-B1-
2019 z 29. apríla 2019 podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odmietla.
7. Rozhodnutie vyšetrovateľky z 29. apríla 2019 sťažovateľ napadol sťažnosťou,
o ktorej na základe výnimky z miestnej a vecnej príslušnosti rozhodla samotná generálna
prokuratúra uznesením č. k. XV Gn 156/19/1000-8 z 8. júla 2019 tak, že riadny opravný
prostriedok sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako
nedôvodný.
8. Z uznesení vyšetrovateľky pod ČVS: ORP-254/3-VYS-B1-2019 z 29. apríla 2019
a generálnej prokuratúry č. k. XV Gn 156/19/1000-8 z 8. júla 2019 sa sťažovateľ dozvedel,
že jeho návrh z 12. júna 2018 doručený generálnej prokuratúre 13. júna 2018 generálna
prokuratúra založila do spisu vedeného pod sp. zn. IV Pz 54/18/1000, týkajúceho sa
skoršieho podania sťažovateľa z 21. februára 2018 vyhodnoteného generálnou prokuratúrou
ako žiadosť o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánov činných v prípravnom
konaní, a nie ako návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa
§ 363 a nasl. Trestného poriadku. Podanie z 21. februára 2018 bolo z dôvodu príslušnosti
postúpené krajskej prokuratúre, o čom bol sťažovateľ písomne upovedomený.
9. Neskoršie podanie z 12. júna 2018, doručené generálnej prokuratúre 13. júna 2018
generálna prokuratúra opäť vyhodnotila tak, že nejde o návrh na zrušenie rozhodnutia
v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, ale podľa obsahovej stránky
išlo o opakovanú žiadosť o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodovania orgánov
činných v trestnom konaní (okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn.
2 Pv 508/17/7707 a vyšetrovateľa v konaní vedenom pod ČVS: ORP-822/1-VYS-PO-2017).
Podľa príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. 6/2017 o postupe
prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v trestnom konaní (ďalej
len „príkaz“) sa opakovaná žiadosť, ktorá bola totožná s pôvodným podaním, nevybavuje
a podávateľ sa o odložení opakovanej žiadosti neupovedomuje. Po vyhodnotení opakovanej
žiadosti príslušný prokurátor vyhotoví len úradný záznam o tom, že vo veci bolo konané
a táto nebola zničená ani zmanipulovaná. O podaní z 12. júna 2018 preto generálna
prokuratúra nekonala ani nevydala žiadne rozhodnutie.
10. Sťažovateľ je presvedčený, že generálna prokuratúra jeho návrh z 12. júna 2018
po obsahovej stráne nesprávne vyhodnotila, čo spôsobilo, že ho ignorovala a nevybavila
v zákonom stanovenej lehote. Zvýraznil, že argumentácia uvedená v uznesení generálnej
prokuratúry sp. zn. XV Gn 156/19/1000 z 8. júla 2019 je zjavne nesprávna a ústavne
netolerovateľná, pretože popiera právo sťažovateľa na riadne (meritórne) rozhodnutie
o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a ktorý aj reálne
uplatnil na ochranu svojich porušených práv.
11. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ osvedčil, že od generálnej prokuratúry dostal
odpoveď na podanie z 21. februára 2018, a to upovedomenie pod sp. zn. IV Pz 18/18/1000
z 15. marca 2018, z ktorého vyplýva, že toto podanie generálna prokuratúra posúdila ako
návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní v podľa § 363 a nasl.
Trestného poriadku, konkrétne uznesenia vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: ORP-822/1-VYS-PO-
2017 z 12. decembra 2017 o vznesení obvinenia sťažovateľovi za zločin marenia
spravodlivosti, a bolo mu oznámené, že uznesenie o vznesení obvinenia, ktorého zrušenia sa
údajne domáha, nie je právoplatné, lebo o jeho sťažnosti proti tomuto uzneseniu ešte nebolo
rozhodnuté, a preto bolo jeho podanie z 21. februára 2018 posúdené ako doplnenie sťažnosti
proti uzneseniu o vznesení obvinenia a postúpené krajskej prokuratúre.
12. Na upovedomenie generálnej prokuratúry sp. zn. IV Pz 18/18/1000 z 15. marca
2018 sťažovateľ reagoval podaním z 9. apríla 2018 označeným ako „Žiadosť o preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutia Generálnej prokuratúry SR vo veci vedenej pod sp. zn. IV
Pz 18/18/1000“, v ktorom uviedol, že podaním z 21. februára 2018 sa nedomáhal zrušenia
uznesenia o vznesení obvinenia, ale zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom
konaní týkajúcich sa nevylúčenia vyšetrovateľa v danej trestnej veci. Podanie z 9. apríla
2018 však ostalo bez odpovede zo strany generálnej prokuratúry.
13. Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia vyšetrovateľa z 12. decembra 2017
o vznesení obvinenia sa sťažovateľ po prvýkrát domáhal zrušenia tohto rozhodnutia
návrhom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku doručeným generálnej prokuratúre 13. júna
2018.
14. Sťažovateľ je presvedčený, že v prípade podania návrhu na zrušenie
právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku tak
ako to urobil on, nemôže prokurátor generálnej prokuratúry takýto návrh posudzovať podľa
ustanovení príkazu, ale iba podľa Trestného poriadku. „Keďže inštitút zrušenia
právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní v zmysle ust. § 363 a nasl. Tr. por. je
priamo upravený v Tr. por., teda prokurátor o ňom rozhoduje podľa Trestného poriadku,
tak nemožno návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní (uznesenia
o vznesení obvinenia) zo dňa 12. 6. 2018, urobený v zmysle ust. § 363 a nasl. Tr. por.,
posudzovať podľa Príkazu generálneho prokurátora SR č. 6/2017 zo dňa 12. 5. 2017 ako
nejakú opakovanú žiadosť.“
15. Podľa názoru sťažovateľa je nepochybné, že generálna prokuratúra nevenovala
návrhu sťažovateľa na zrušenie právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní
podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku podaného 12. júna 2018 (doručeného generálnej
prokuratúre 13. júna 2018) pozornosť zodpovedajúcu jej povinnostiam, pritom bola povinná
o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodnúť v lehote 6 mesiacov
od právoplatnosti napadnutého uznesenia o vznesení obvinenia, teda do 18. novembra 2018.
Tým malo zároveň dôjsť aj k zbytočným prieťahom pri rozhodovaní o takto uplatnenom
mimoriadnom opravnom prostriedku. Generálna prokuratúra podľa presvedčenia
sťažovateľa nezákonným a ústavne neakceptovateľným postupom (nečinnosťou,
resp. nekonaním o návrhu či nevenovaním pozornosti zodpovedajúcej jej povinnostiam)
zmarila právo sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy, ktorý je upravený priamo
v Trestnom poriadku ako mimoriadny opravný prostriedok.
16. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa
- podľa článku 6 ods. 1, článku 6 ods. 3 písm. b) a článku 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd,
- podľa článku 47 a článku 48 ods. 2 Charty základných práv EÚ,
- podľa článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 2 a článku 50 ods. 3 Ústavy SR
postupom Generálnej prokuratúry SR vo veci sp. zn. IV Pz 54/18/1000 o návrhu
sťažovateľa na zrušenie právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní v zmysle
ust. § 363 a nasl. Tr. por., ktorý bol podaný dňa 12. 6. 2018 (a doručený Generálnej
prokuratúre SR dňa 13. 6. 2018) v súvislosti s nerozhodnutím o tomto návrhu v zákonom
stanovenej lehote, bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Generálnej prokuratúre SR pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo
výške 6 000 €, ktoré mu je Generálna prokuratúra SR povinná zaplatiť.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
19. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
20. Podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na
začatie konania, ktorý je podaný oneskorene.
21. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, práv zaručených v čl. 6 ods.
1, ods. 3 písm. b) a čl. 13 dohovoru a práv zaručených v čl. 47 a čl. 48 ods. 2 charty
postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV Pz 54/18/1000,
ku ktorému malo dôjsť nerozhodnutím o návrhu sťažovateľa na zrušenie právoplatného
rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia z 12. decembra 2017) vydaného v prípravnom
konaní doručeného generálnej prokuratúre 13. júna 2018.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
24. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
26. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má
tieto minimálne práva:...
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;...
27. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj
keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
28. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú
porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok
nápravy pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať
možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,
ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.
29. Podľa čl. 48 ods. 2 charty každý, kto je obvinený, má zaručené právo
na obhajobu.
III.
30. Podstatu ústavnej sťažnosti tvorí námietka sťažovateľa, že o jeho návrhu
z 12. júna 2018 na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní, konkrétne
uznesenia vyšetrovateľa vydaného pod ČVS: ORP-822/1-VYS-PO-2017 z 12. decembra
2017 o vznesení obvinenia sťažovateľovi (v spojení s uznesením krajskej prokuratúry
sp. zn. 3 KPt 80/18/7700 z 18. mája 2018) nebolo generálnou prokuratúrou, ktorej bol návrh
doručený 13. júna 2018, rozhodnuté.
31. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že o tom, ako sa generálna
prokuratúra s návrhom sťažovateľa na zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia
vysporiadala, sa sťažovateľ dozvedel z uznesenia vyšetrovateľky vydaného pod ČVS: ORP-
254/3-VYS-B1-2019 z 29. apríla 2019, ktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie
sťažovateľa podané práve v súvislosti s „nekonaním“ generálnej prokuratúry o jeho návrhu
z 12. júna 2018. Závery vyšetrovateľky potvrdila generálna prokuratúra v rozhodnutí
o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu z 29. apríla 2019, a to uznesením č. k. XV Gn
156/19/1000-8 z 8. júla 2019. Z príloh ústavnej sťažnosti vyplýva, že tieto rozhodnutia,
týkajúce sa jeho trestného oznámenia boli sťažovateľovi doručené v mesiaci máj (11.) a júl
(17.) 2019.
32. Od mesiaca máj, príp. júl 2019 teda sťažovateľ vedel, že generálna prokuratúra
o jeho návrhu z 12. júna 2018 podaného podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, ktorým sa
domáhal zrušenia uznesenia o vznesení mu obvinenia z 12. decembra 2017, konať
a rozhodovať nebude, a vedel aj dôvod takéhoto postupu. Sťažovateľ preto od doručenia mu
uznesenia vyšetrovateľky z 29. apríla 2019, najneskôr od doručenia mu uznesenia
generálnej prokuratúry z 8. júla 2019 nepochybne disponoval všetkými informáciami
potrebnými pre koncipovanie ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho základných práv, a to
v takom rozsahu, ako ich v skutočnosti uplatnil v aktuálnom konaní pred ústavným súdom.
33. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
34. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny
názor, že ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo
neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02,
II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, I. ÚS 203/2010). Jednou zo zákonných podmienok pre jej
prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu
do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.
35. Ústavný súd už mnohokrát uviedol, že nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako podanej oneskorene.
V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje
zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (obdobne pozri napr. IV. ÚS 14/03,
36. Z platnej právnej úpravy, resp. z argumentačného priestoru jej vymedzeného je
podľa presvedčenia ústavného súdu nevyhnutné určenie začiatku plynutia uvedenej
subjektívnej lehoty pri opatrení alebo inom zásahu do práv sťažovateľa interpretovať
rigorózne, t. j. takou dikciou, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov odo dňa,
keď sa sťažovateľ pri zachovaní postupu lege artis o takomto opatrení alebo inom zásahu
dozvedieť mohol a mal. Možnosť dozvedieť sa o opatrení alebo inom zásahu do základných
práv alebo slobôd sťažovateľa je totiž podľa názoru ústavného súdu potrebné posudzovať
pri rešpektovaní objektívneho hľadiska vychádzajúceho z požiadavky, že sťažovateľ musí
venovať opatreniam alebo iným zásahom, ktorými mohli byť porušené jeho základné práva
alebo slobody, náležitú pozornosť (obdobne I. ÚS 522/2017).
37. Je evidentné, že sťažovateľ sa o tom, ako generálna prokuratúra vybavila jeho
návrh z 12. júna 2018 (doručený jej 13. júna 2018), mohol dozvedieť už v mesiaci máj 2019
(doručením mu uznesenia vyšetrovateľky z 29. apríla 2019), prípadne v júli 2019
(doručením mu uznesenia generálnej prokuratúry z 8. júla 2019). Od tohto momentu začala
sťažovateľovi plynúť lehota dvoch mesiacov na podanie ústavnej sťažnosti. Reálne ju
elektronickými prostriedkami podal 4. novembra 2019.
38. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa a jej príloh nezistil
žiaden dôvod, pre ktorý by bolo potrebné považovať ju za podanú včas a ani sám sťažovateľ
nepredniesol právne významný argument, ktorým by odôvodnil, prečo s jej podaním
vyčkával a na ústavný súd sa obrátil až po takmer 6, resp. 4 mesiacoch od nadobudnutia
ústavnoprávne relevantnej informácie.
39. Prípadný názor sťažovateľa, že ústavná sťažnosť je podaná včas vzhľadom
na skutočnosť, že o jeho návrhu z 12. júna 2018 nebolo generálnou prokuratúrou dosiaľ
rozhodnuté, v okolnostiach danej veci nie je akceptovateľný. Sťažovateľ si od mája 2019
musel byť vedomý toho, že generálna prokuratúra „založením“ predmetného návrhu
sťažovateľa konanie o ňom skončila a že sa ním už nebude zaoberať, teda očakávanie iného
výsledku ani ďalšieho postupu generálnej prokuratúry v tejto veci už nebolo zo strany
sťažovateľa legitímne. Táto skutočnosť vylučuje aj možnosť vzniku zbytočných prieťahov
v postupe generálnej prokuratúry, tak ako to namieta sťažovateľ.
40. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
41. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo
bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu
na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu