Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 82/2020
PDF · 234.85 KB
No categories available
III. ÚS 82/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra
Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej advokátom
Mgr. Michalom Urbanom, Šafárikova 12, Trenčín, vo veci namietaného porušenia čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 12. ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
19 Co 417/2016 z 22. marca 2018 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 186/2019 z 26. septembra 2019
a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv
podľa čl. 12. ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 417/2016 z 22. marca
2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 186/2019
z 26. septembra 2019 a jemu predchádzajúcim postupom (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou
v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov proti žalovanému
(ďalej len „žalovaný“). Súd prvej inštancie vo veci rozhodol tak, že byt
spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu
a so spoluvlastníckym podielom na pozemku prikázal do výlučného vlastníctva
sťažovateľky, garáž a motorové vozidlo prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného
a súčasne zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanému na vyrovnanie jeho podielu sumu
3 706,82 eur.
3. Na základe odvolania žalovaného krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom tak,
že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o výšku podielu na vyrovnanie
žalovaného, ktorú stanovil na sumu 13 106,83 eur. Proti rozsudku krajského súdu podala
sťažovateľka dovolanie podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj
„CSP“), tvrdiac, že jej postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom
a došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože napriek tomu, že krajský súd
svojím rozhodnutím zmenil právne a skutkové posúdenie danej veci, keďže sa inak vyrovnal
so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie týkajúcim sa priznanej disparity
podielov strán sporu pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nenariadil
vo veci pojednávanie, na ktorom by sťažovateľka mohla uskutočňovať svoje procesné
práva. Sťažovateľka zastáva názor, že pokiaľ sa odvolací súd nestotožnil s rozhodnutím
súdu prvej inštancie a skutočnosťami ňou tvrdenými, mal nariadiť pojednávanie pre účely
objasnenia skutkových tvrdení a vysvetlenia právneho názoru sťažovateľky. Uvedené
považuje sťažovateľka za spravodlivé a potrebné, zdôrazňujúc význam posúdenia disparity
podielov strán sporu, ako aj dĺžku trvania súdneho konania.
4. Sťažovateľka tiež považuje rozsudok krajského súdu za nedostatočne odôvodnený,
pretože krajský súd neuviedol, prečo skutočnosti tvrdené sťažovateľkou (miera zásluhovosti
pri nadobudnutí bytu), ktoré zohľadnil aj súd prvej inštancie, nepovažuje za významné.
5. Dovolací súd sa s dovolacími dôvodmi uplatnenými sťažovateľkou nestotožnil,
tvrdiac, že krajský súd rozhodol správne, ak konštatoval, že „súd prevej inštancie vyvodil
zo zisteného skutkového stavu nesprávne právne závery, keď rozhodol o disparite podielov
medzi manželmi“. S týmto záverom najvyššieho súdu sa sťažovateľka nestotožňuje, pretože
práve počas pojednávania, ktoré však nebolo nariadené, mohla sťažovateľka preukázať
svoje zvýšené úsilie a aktívny prístup vedúce k nadobudnutiu bytu. Práve táto skutočnosť
bola rozhodujúca pri zmene rozhodnutia v neprospech sťažovateľky. Krajský súd mal podľa
názoru sťažovateľky postupovať podľa § 384 ods. 1 CSP. Nedodržaním uvedeného postupu
došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky. Súčasne bol podľa jej názoru porušený
princíp právnej istoty, pretože dva konajúce súdy rovnaký skutkový stav vyhodnotili v tom
istom konaní absolútne odlišne bez toho, aby sa k nemu mohla sťažovateľka vyjadriť.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné práva sťažovateľa upravené v čl. 12 ods. l - rovnosť v právach
a rovnosť pred zákonom, čl. 46 ods. 1, ods. 2 - právo na súdnu ochranu, čl. 47 ods. 3 -
právo na rovnosť účastníkov konania, čl. 1, ods. 1 - zásada právnej istoty Ústavy Slovenskej
republiky, v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd -
právo na spravodlivé súdne konanie predchádzajúcim konaním a Uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č.k. 4Cdo 186/2019 zo dňa 25.9.2019 a predchádzajúcim
konaním a Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19Co/417/2016 zo dňa 22.3.2018
porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Cdo 186/2019 zo dňa
25.9.2019 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania, právneho zastúpenia.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
13. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
14. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
15. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať
a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane
dovolacích konaní (II. ÚS 581/2017).
16. Ústavný súd k zásade rovnosti zbraní ako jednej zo všeobecných záruk
spravodlivého súdneho konania zdôraznil, že táto zabezpečuje, aby v konaní
pred všeobecným súdom mali strany sporu rovnaké postavenie. Rovnosť zbraní spočívajúca
v rovnakom postavení strán sporu, resp. účastníkov súdneho konania (čl. 47 ods. 3 ústavy)
sa prejavuje v ich procesnoprávnom postavení, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných
oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva (IV. ÚS 468/2018).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd
nenariadil v odvolacom konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov
pojednávanie napriek tomu, že svojím rozhodnutím zmenil právne a skutkové posúdenie
veci, keďže v porovnaní s rozsudkom súdu prvej inštancie odlišne (v neprospech
sťažovateľky) posúdil výšku podielov manželov pri vyporiadaní jednej z vecí patriacich
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Predmetným rozhodnutím a jemu
predchádzajúcim postupom tak znemožnil sťažovateľke uskutočňovať procesné práva
v takom rozsahu, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie. Krajský súd
podľa názoru sťažovateľky tiež nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, pokiaľ
neuviedol, prečo vyššiu mieru zásluhovosti sťažovateľky pri nadobudnutí bytu
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepovažoval za významnú. Najvyšší súd
dovolanie sťažovateľky odmietol, potvrdzujúc správnosť postupu a rozhodnutia krajského
súdu, s čím sťažovateľka nesúhlasí.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu
a jemu predchádzajúcim postupom
18. V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,
že sťažovateľka sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohla) domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
19. Ústavný súd konštatuje, že proti rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, bolo prípustné dovolanie, ktoré sťažovateľka
aj využila. Z toho vyplýva, že námietky sťažovateľky meritórne preskúmal najvyšší súd
ako súd dovolací. Z uvedeného dôvodu sa v sťažovateľkinej veci uplatnil princíp
subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný
súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu v súlade s § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu a jemu
predchádzajúcim postupom
20. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že samotná otázka posúdenia
podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti
dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Inými
slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade
s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú
ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho
z čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru), v konečnom dôsledku nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľov (III. ÚS 450/2017).
21. Dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov, ak od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, ide o nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, určitý spôsob
usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu [§ 439 písm. a), b) a c)
CSP]. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) a skutkovým stavom tak,
ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolací súd však nie je viazaný dovolacím
návrhom, t. j. petitom dovolania (§ 441 CSP).
22. Podľa § 447 písm. c) CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Podľa písm. f) tohto ustanovenia
dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi
alebo aj dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435.
23. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v civilnom
sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,
za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok pre
uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí
do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky
je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového
poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii
základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom
dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľky. Súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto nie je povinnosť
dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž
dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti
podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.
24. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať
mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla rozsudok krajského
súdu, jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania
nezistil, sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného
prostriedku v časti sťažovateľkou namietanej zmätočnosti rozsudku krajského súdu podľa
§ 447 písm. c) CSP a vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľka namietala odklon od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a jeho nesprávne právne posúdenie, odmietol
jej dovolanie podľa § 447 písm. f) CSP, teda rozhodol spôsobom, ktorý mu Civilný sporový
poriadok vyslovene umožňuje.
25. K argumentácii sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že vyhodnotenie, ktorá
skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní je pre rozhodnutie vo veci
samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.
Ústavnému súdu však nemožno odňať právomoc kasačného zásahu do tohto hodnotenia
vtedy, keď je v rozpore so zákonným príkazom vyjadreným v § 191 CSP v miere spôsobilej
postaviť konanie i jeho výsledok do pozície nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené
zákonné ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá napriek
pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie
dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom
v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň nadväzujúceho súdneho
rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, lebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením spravodlivostnej kvality
a objektivity súdneho rozhodovania. V opačnom prípade by sa právomoc ústavného súdu
odôvodnená požiadavkou ochrany základných práv a slobôd uvedených v čl. 127 ods. 1
ústavy stala neúčinnou (m. m. I. ÚS 211/2012, III. ÚS 90/2015, Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 39/2015).
26. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší
súd sa dovolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Najvyšší súd
považoval odôvodnenie rozsudku krajského súdu za dostatočne odôvodnené. Krajský súd
podľa názoru dovolacieho súdu riadne odôvodnil, prečo nepovažoval skutkové okolnosti
zistené okresným súdom, za ktorých sporové strany nadobudli byt spolu s príslušenstvom
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, za natoľko významné a mimoriadne,
aby odôvodňovali súdom prvej inštancie určenú disparitu podielov pri jeho vyrovnaní, teda
odôvodňovali aplikáciu výnimky zo všeobecnej zásady parity podielov pri vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Krajský súd tiež konštatoval, že uvedená
nehnuteľnosť bola zakúpená z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, čo sporové strany žiadnym spôsobom nerozporovali. Princíp zásluhovosti
pri získaní predmetného bytu sa v danom prípade podľa krajského súdu nemohol uplatniť
pre chýbajúci aktívny prístup sťažovateľky a jej zvýšené úsilie, ktoré nemožno odvodzovať
iba zo skutočnosti, že sťažovateľka bývala v spoločnej domácnosti s pôvodným nájomcami
bytu a na základe zákonného ustanovenia sa stala nájomcom bytu. Uvedené právne závery
odvolacieho súdu podľa najvyššieho súdu preukazujú, že tvrdenie sťažovateľky
o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu neobstoja.
27. Pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdila, že krajský súd bol povinný
v prejednávanej veci nariadiť pojednávanie, jej názor nie je podľa dovolacieho súdu ani
podľa ústavného súdu správny.
28. Na prejednanie veci sa nariaďuje ústne pojednávanie, ak zákon neustanovuje inak
(čl. 12 CSP). Dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku uvádza, že citované
zákonné ustanovenie „reflektuje tradičnú zásadu ústnosti, ktorá je však v modernom poňatí
civilného procesu na viacerých miestach prelamovaná. Zákon stanovuje, kedy pojednávanie
nariaďovať netreba a v ktorých prípadoch sa môže súd spoľahnúť na písomnú formu
konania.“. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade
s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu
(čl. 15 ods. 1 a 2 CSP). Ako vyplýva z § 385 ods. 1 CSP, pojednávanie na odvolacom súde
je v zásade fakultatívne, a teda odvolací súd pojednávanie nariaďovať nemusí. Pojednávanie
nariaďuje odvolací súd vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo
to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
29. Sťažovateľka existenciu dôležitého verejného záujmu netvrdila a pokiaľ ide
o potrebu zopakovať alebo doplniť dokazovanie kvôli tomu, že krajský súd dospel
k odlišným skutkovým a právnym záverom, najvyšší súd konštatoval, že krajský súd
skutkové zistenia súdu prvej inštancie nijako nespochybnil, stotožnil sa s nimi, pričom
za nesprávne považoval len právne posúdenie veci súdom prvej inštancie o disparite
vyrovnacieho podielu pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru súladnému s názorom krajského súdu,
že nebol naplnený dôvod na zopakovanie dokazovania podľa § 384 ods. 1 CSP, ako to tvrdí
sťažovateľka.
30. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) totiž nepatrí právo
sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08).
31. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery uznesenia najvyššieho súdu, za súčasného zohľadnenia argumentácie sťažovateľky
v ústavnej sťažnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto v časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho
súdu
32. Ústavný súd konštatuje, že medzi namietanými rozhodnutiami a sťažovateľkou
tvrdeným porušením základného práva na rovnosť podľa čl. 12 ods. 1 ústavy neexistuje taká
príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie mohol ústavný súd reálne dospieť k záveru o jeho porušení a sťažovateľka
v ústavnej sťažnosti ani porušenie tohto základného práva nekonkretizovala.
33. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd poukazuje
na to, že podstata tohto článku ústavy spočíva v zakotvení práva osoby (fyzickej alebo
právnickej) obrátiť sa na všeobecný súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia orgánu
verejnej správy v prípade, ak sa táto osoba považuje za ukrátenú na svojich právach
rozhodnutím takého orgánu. Je teda už na prvý pohľad zrejmé, že v danej veci chýba
akákoľvek príčinná súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 2 ústavy a ňou napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré
nerozhodovali o zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy.
34. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu
35. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1 ústavy má charakter
ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktoré sú všetky orgány
verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto je vždy
implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o
sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania
je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto
konaní uvažovať o porušení čl. 1 ods. 1 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho
základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel
k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť
ani k záveru o porušení čl. 1 ods. 1 ústavy, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto
časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu