Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 82/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra

Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej advokátom

Mgr. Michalom Urbanom, Šafárikova 12, Trenčín, vo veci namietaného porušenia čl. 1

ods. 1 a základných práv podľa . ods. 1, a 2

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 22. marca 2018 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. septembra 2019

a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“) a základných práv

podľa . ods. 1, a 2 a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. marca

2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. septembra 2019 a jemu predchádzajúcim postupom (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou

v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov proti žalovanému

(ďalej len „žalovaný“). Súd prvej inštancie vo veci rozhodol tak, že byt

spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu

a so spoluvlastníckym podielom na pozemku prikázal do výlučného vlastníctva

sťažovateľky, garáž a motorové vozidlo prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného

a súčasne zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanému na vyrovnanie jeho podielu sumu

3 706,82 eur.

3. Na základe odvolania žalovaného krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom tak,

že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o výšku podielu na vyrovnanie

žalovaného, ktorú stanovil na sumu 13 106,83 eur. Proti rozsudku krajského súdu podala

sťažovateľka dovolanie podľa (ďalej aj

„CSP“), tvrdiac, že jej postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom

a došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože napriek tomu, že krajský súd

svojím rozhodnutím zmenil právne a skutkové posúdenie danej veci, keďže sa inak vyrovnal

so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie týkajúcim sa priznanej disparity

podielov strán sporu pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nenariadil

vo veci pojednávanie, na ktorom by sťažovateľka mohla uskutočňovať svoje procesné

práva. Sťažovateľka zastáva názor, že pokiaľ sa odvolací súd nestotožnil s rozhodnutím

súdu prvej inštancie a skutočnosťami ňou tvrdenými, mal nariadiť pojednávanie pre účely

objasnenia skutkových tvrdení a vysvetlenia právneho názoru sťažovateľky. Uvedené

považuje sťažovateľka za spravodlivé a potrebné, zdôrazňujúc význam posúdenia disparity

podielov strán sporu, ako aj dĺžku trvania súdneho konania.

4. Sťažovateľka tiež považuje rozsudok krajského súdu za nedostatočne odôvodnený,

pretože krajský súd neuviedol, prečo skutočnosti tvrdené sťažovateľkou (miera zásluhovosti

pri nadobudnutí bytu), ktoré zohľadnil aj súd prvej inštancie, nepovažuje za významné.

5. Dovolací súd sa s dovolacími dôvodmi uplatnenými sťažovateľkou nestotožnil,

tvrdiac, že krajský súd rozhodol správne, ak konštatoval, že „súd prevej inštancie vyvodil

zo zisteného skutkového stavu nesprávne právne závery, keď rozhodol o disparite podielov

medzi manželmi“. S týmto záverom najvyššieho súdu sa sťažovateľka nestotožňuje, pretože

práve počas pojednávania, ktoré však nebolo nariadené, mohla sťažovateľka preukázať

svoje zvýšené úsilie a aktívny prístup vedúce k nadobudnutiu bytu. Práve táto skutočnosť

bola rozhodujúca pri zmene rozhodnutia v neprospech sťažovateľky. Krajský súd mal podľa

názoru sťažovateľky postupovať podľa . Nedodržaním uvedeného postupu

došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky. Súčasne bol podľa jej názoru porušený

princíp právnej istoty, pretože dva konajúce súdy rovnaký skutkový stav vyhodnotili v tom

istom konaní absolútne odlišne bez toho, aby sa k nemu mohla sťažovateľka vyjadriť.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné práva sťažovateľa upravené v čl. 12 ods. l - rovnosť v právach

a rovnosť pred zákonom, čl. 46 ods. 1, ods. 2 - právo na súdnu ochranu, čl. 47 ods. 3 -

právo na rovnosť účastníkov konania, , ods. 1 - zásada právnej istoty Slovenskej

republiky, v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd -

právo na spravodlivé súdne konanie predchádzajúcim konaním a Uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa 25.9.2019 a predchádzajúcim

konaním a Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 22.3.2018

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

25.9.2019 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania, právneho zastúpenia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

13. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

15. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane

dovolacích konaní ().

16. Ústavný súd k zásade rovnosti zbraní ako jednej zo všeobecných záruk

spravodlivého súdneho konania zdôraznil, že táto zabezpečuje, aby v konaní

pred všeobecným súdom mali strany sporu rovnaké postavenie. Rovnosť zbraní spočívajúca

v rovnakom postavení strán sporu, resp. účastníkov súdneho konania ( )

sa prejavuje v ich procesnoprávnom postavení, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných

oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd

nenariadil v odvolacom konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

pojednávanie napriek tomu, že svojím rozhodnutím zmenil právne a skutkové posúdenie

veci, keďže v porovnaní s rozsudkom súdu prvej inštancie odlišne (v neprospech

sťažovateľky) posúdil výšku podielov manželov pri vyporiadaní jednej z vecí patriacich

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Predmetným rozhodnutím a jemu

predchádzajúcim postupom tak znemožnil sťažovateľke uskutočňovať procesné práva

v takom rozsahu, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie. Krajský súd

podľa názoru sťažovateľky tiež nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, pokiaľ

neuviedol, prečo vyššiu mieru zásluhovosti sťažovateľky pri nadobudnutí bytu

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepovažoval za významnú. Najvyšší súd

dovolanie sťažovateľky odmietol, potvrdzujúc správnosť postupu a rozhodnutia krajského

súdu, s čím sťažovateľka nesúhlasí.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu

a jemu predchádzajúcim postupom

18. V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,

že sťažovateľka sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohla) domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

19. Ústavný súd konštatuje, že proti rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd

zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, bolo prípustné dovolanie, ktoré sťažovateľka

aj využila. Z toho vyplýva, že námietky sťažovateľky meritórne preskúmal najvyšší súd

ako súd dovolací. Z uvedeného dôvodu sa v sťažovateľkinej veci uplatnil princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z , a preto ústavný

súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu v súlade s § 56 ods. 2

písm. a) odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu a jemu

predchádzajúcim postupom

20. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Inými

slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami , ktoré v zmysle majú

ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho

z (obdobne dohovoru), v konečnom dôsledku nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov ().

21. Dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov, ak od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, ide o nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, určitý spôsob

usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu [§ 439 písm. a), b) a c)

]. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi ( ) a skutkovým stavom tak,

ako ho zistil odvolací súd ( ). Dovolací súd však nie je viazaný dovolacím

návrhom, t. j. petitom dovolania ( ).

22. Podľa dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Podľa písm. f) tohto ustanovenia

dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi

alebo aj dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435.

23. Základné právo na súdnu ochranu podľa sa v civilnom

sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,

za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok pre

uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí

do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky

je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového

poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii

základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom

dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľky. Súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa preto nie je povinnosť

dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž

dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti

podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.

24. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať

mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla rozsudok krajského

súdu, jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania

nezistil, sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného

prostriedku v časti sťažovateľkou namietanej zmätočnosti rozsudku krajského súdu podľa

a vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľka namietala odklon od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a jeho nesprávne právne posúdenie, odmietol

jej dovolanie podľa , teda rozhodol spôsobom, ktorý mu Civilný sporový

poriadok vyslovene umožňuje.

25. K argumentácii sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že vyhodnotenie, ktorá

skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní je pre rozhodnutie vo veci

samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

Ústavnému súdu však nemožno odňať právomoc kasačného zásahu do tohto hodnotenia

vtedy, keď je v rozpore so zákonným príkazom vyjadreným v v miere spôsobilej

postaviť konanie i jeho výsledok do pozície nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené

zákonné ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá napriek

pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie

dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom

v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň nadväzujúceho súdneho

rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, lebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením spravodlivostnej kvality

a objektivity súdneho rozhodovania. V opačnom prípade by sa právomoc ústavného súdu

odôvodnená požiadavkou ochrany základných práv a slobôd uvedených v čl. 127 ods. 1

stala neúčinnou (m. m. , , Zbierka nálezov a uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 39/2015).

26. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší

súd sa dovolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Najvyšší súd

považoval odôvodnenie rozsudku krajského súdu za dostatočne odôvodnené. Krajský súd

podľa názoru dovolacieho súdu riadne odôvodnil, prečo nepovažoval skutkové okolnosti

zistené okresným súdom, za ktorých sporové strany nadobudli byt spolu s príslušenstvom

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, za natoľko významné a mimoriadne,

aby odôvodňovali súdom prvej inštancie určenú disparitu podielov pri jeho vyrovnaní, teda

odôvodňovali aplikáciu výnimky zo všeobecnej zásady parity podielov pri vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Krajský súd tiež konštatoval, že uvedená

nehnuteľnosť bola zakúpená z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, čo sporové strany žiadnym spôsobom nerozporovali. Princíp zásluhovosti

pri získaní predmetného bytu sa v danom prípade podľa krajského súdu nemohol uplatniť

pre chýbajúci aktívny prístup sťažovateľky a jej zvýšené úsilie, ktoré nemožno odvodzovať

iba zo skutočnosti, že sťažovateľka bývala v spoločnej domácnosti s pôvodným nájomcami

bytu a na základe zákonného ustanovenia sa stala nájomcom bytu. Uvedené právne závery

odvolacieho súdu podľa najvyššieho súdu preukazujú, že tvrdenie sťažovateľky

o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu neobstoja.

27. Pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdila, že krajský súd bol povinný

v prejednávanej veci nariadiť pojednávanie, jej názor nie je podľa dovolacieho súdu ani

podľa ústavného súdu správny.

28. Na prejednanie veci sa nariaďuje ústne pojednávanie, ak zákon neustanovuje inak

( ). Dôvodová správa k uvádza, že citované

zákonné ustanovenie „reflektuje tradičnú zásadu ústnosti, ktorá je však v modernom poňatí

civilného procesu na viacerých miestach prelamovaná. Zákon stanovuje, kedy pojednávanie

nariaďovať netreba a v ktorých prípadoch sa môže súd spoľahnúť na písomnú formu

konania.“. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade

s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu

( a 2 ). Ako vyplýva z , pojednávanie na odvolacom súde

je v zásade fakultatívne, a teda odvolací súd pojednávanie nariaďovať nemusí. Pojednávanie

nariaďuje odvolací súd vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo

to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

29. Sťažovateľka existenciu dôležitého verejného záujmu netvrdila a pokiaľ ide

o potrebu zopakovať alebo doplniť dokazovanie kvôli tomu, že krajský súd dospel

k odlišným skutkovým a právnym záverom, najvyšší súd konštatoval, že krajský súd

skutkové zistenia súdu prvej inštancie nijako nespochybnil, stotožnil sa s nimi, pričom

za nesprávne považoval len právne posúdenie veci súdom prvej inštancie o disparite

vyrovnacieho podielu pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru súladnému s názorom krajského súdu,

že nebol naplnený dôvod na zopakovanie dokazovania podľa , ako to tvrdí

sťažovateľka.

30. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa (resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) totiž nepatrí právo

sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (, ,

, ).

31. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery uznesenia najvyššieho súdu, za súčasného zohľadnenia argumentácie sťažovateľky

v ústavnej sťažnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto v časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu a uznesením najvyššieho

súdu

32. Ústavný súd konštatuje, že medzi namietanými rozhodnutiami a sťažovateľkou

tvrdeným porušením základného práva na rovnosť podľa neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie mohol ústavný súd reálne dospieť k záveru o jeho porušení a sťažovateľka

v ústavnej sťažnosti ani porušenie tohto základného práva nekonkretizovala.

33. Pokiaľ ide o namietané porušenie , ústavný súd poukazuje

na to, že podstata tohto článku spočíva v zakotvení práva osoby (fyzickej alebo

právnickej) obrátiť sa na všeobecný súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia orgánu

verejnej správy v prípade, ak sa táto osoba považuje za ukrátenú na svojich právach

rozhodnutím takého orgánu. Je teda už na prvý pohľad zrejmé, že v danej veci chýba

akákoľvek príčinná súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľky podľa

a ňou napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré

nerozhodovali o zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy.

34. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu uznesením najvyššieho súdu

35. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že má charakter

ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktoré sú všetky orgány

verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní , a preto je vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o

sťažnostiach podľa (). Keďže predmetom tohto konania

je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto

konaní uvažovať o porušení len v spojení s porušením konkrétneho

základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel

k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť

ani k záveru o porušení , a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu