Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 106/2020
PDF · 223 KB
No categories available
II. ÚS 106/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, zastúpenej spoločnosťou LAWS, s. r. o., Rajská 7,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Róbert Lenčéš, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.
11 Ek 417/2019 a jeho uznesením z 1. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej
spoločnosťou LAWS, s. r. o., Rajská 7, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Róbert Lenčéš, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
11 Ek 417/2019 (ďalej len „napadnuté konanie“ ) a jeho uznesením z 1. augusta 2019 (ďalej
len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená)
v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 Ek 417/2019 vymáhala
od povinného (Slovenský plynárenský priemysel, a. s.) svoju pohľadávku v sume
350 000 000 českých korún. Okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie 9. mája
2019. Po začatí exekúcie z vlastnej činnosti zistil, že exekúcia je vedená na podklade
exekučného titulu, ktorý v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie nebol opatrený
doložkou vykonateľnosti, preto exekučné konanie podľa § 61k ods. 1 písm. d) zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) uznesením sp. zn. 11 Ek 417/2019 zo 16. mája 2019 zastavil.
3. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala sťažnosť, v ktorej žiadala, aby
okresný súd uznesenie zrušil a zároveň aby v súlade s § 162 ods. 1 písm. b) zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)
konanie prerušil a podal návrh na ústavnom súde na začatie konania o vyslovení nesúladu
čl. I § 1 a § 2 zákona č. 350/2018 Z. z. o ochrane majetku v plynárenstve a o doplnení
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z. z. (ďalej
len „zákon o ochrane majetku v plynárenstve“) s čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. II
zákona o ochrane majetku v plynárenstve s čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Uviedla, že
zákon o ochrane majetku v plynárenstve bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky, a teda nadobudol účinnosť 12. decembra 2018, kým rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým rozhodol v jej prospech, bol vyhlásený 22. novembra 2018. Z popísaného konania
zákonodarcu podľa sťažovateľky vyplýva, že tento zákon bol prijatý výslovne účelovo
v prospech povinného, a to s cieľom zabrániť úspešnému domáhaniu sa pohľadávky
sťažovateľkou, ktorá jej bola priznaná všeobecnými súdmi.
4. Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky na prerušenie konania,
ako i jej sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o zastavení exekúcie zamietol
a povinnému proti sťažovateľke nárok na náhradu trov konania o sťažnosti nepriznal.
5. Celá argumentácia sťažovateľky v jej ústavnej sťažnosti (ako aj jadro petitu
ústavnej sťažnosti) sa sústreďuje na prvý výrok napadnutého uznesenia, t. j. výrok
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a jeho odôvodnenie. Sťažovateľka absolútne
žiadnym spôsobom neargumentuje vo vzťahu k druhému výroku napadnutého uznesenia,
ktorým okresný súd (obsadený sudcom) zamietol sťažnosť proti uzneseniu o zastavení
exekúcie. Podľa jej názoru okresný súd v napadnutom konaní pri rozhodovaní o jej návrhu
na prerušenie konania „vôbec nezobral do úvahy právny stav, ktorý bol spôsobený
legislatívnym postupom Národnej rady Slovenskej republiky ako zákonodarného orgánu,
ktorým bolo neoprávnene zasiahnuté do výkonu súdnej moci v rozpore so základnými
princípmi právneho štátu, keď Národná rada Slovenskej republiky prijala právny predpis,
ktorý retroaktívne postihuje právoplatné rozhodnutie súdu, vyhlásené pred účinnosťou
prijatého nesúladného právneho predpisu“.
6. Sťažovateľka argumentuje, že mohla „v rámci súdnej ochrany postupovať iba
spôsobom podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP teda spôsobom, ktorý... pri domáhaní sa práv
uvedených v čl. 46 ústavy Slovenskej republiky umožňuje čl. 51 a čl. 130 Ústavy Slovenskej
republiky“, preto zastáva názor, že odopretie „využiť zákonnú možnosť v zmysle § 162
ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu procesných prekážok, ktoré Sťažovateľovi nesprístupňujú
realizáciu hmotného práva porušuje právo Sťažovateľa garantované mu v čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky“.
7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že považuje za formálne správny
argument okresného súdu, že „pokiaľ by aj Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol
o prípadnej neúčinnosti čl. II zákona č 350/2018 Z. z. nič to nemôže zmeniť na skutočnosti,
že exekučnému súdu bol predložený exekučný titul, ktorý ku dňu podania návrhu na
vykonanie exekúcie nebol opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti“, avšak poukazuje
na to, že všeobecný súd by mal mať „záujem na tom aby sa v právnom poriadku
neuplatňovali s Ústavou zjavne nesúladné zákony. Ochrana ústavnosti je jeden
z najvýznamnejších verejných záujmov v materiálnom právnom štáte a v jeho súlade by
Porušovateľ nemal okliešťovať možnosti podať návrh podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP
argumentami o obmedzených právomociach všeobecného súdu...“.
8. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Ek/417/2019 porušil
základné právo spoločnosti
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 11 Ek/417/2019 z 1. augusta
2019 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie
Okresnému súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 4 11 Ek/417/2019
sa prikazuje konať podaním návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie
konania vo veci súladu článku I. § 1 a § 2 zákona č. 350/2018 Z. z. o ochrane majetku
v plynárenstve a o doplnení zákona č 160/2015 Z. z .Civilný sporový poriadok v znení
zákona č 87/2017 Z. z. s článkom 12 odsek 2 a článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a článku II zákona č. 350/2018 Z. z. o ochrane majetku v plynárenstve
a o doplnení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č 87/2017
Z. z. s článkom 12 odsek 2 a článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
Spoločnosti
priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, tak ako budú vyčíslené, a to v lehote 3 dni od
právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
15. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
16. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,
resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
17. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
18. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
19. Sťažovateľka zastáva názor, že prijatím novej právnej úpravy jej zákonodarca
odoprel možnosť domôcť sa účinnej právnej ochrany, keďže priznal podanému dovolaniu
protistrany retroaktívny a suspenzívny účinok napriek tomu, že procesné právo historicky
priznáva suspenzívny účinok len riadnym opravným prostriedkom a v prípade
mimoriadnych opravných prostriedkov v štandardných právnych predpisoch umožňuje len
samotnému orgánu, ktorý rozhoduje o tomto mimoriadnom prostriedku, odložiť
vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia. Sťažovateľka uvádza, že v danom štádiu konania
bolo jedinou reálnou možnosťou ako sa domôcť ochrany svojho základného práva podľa
čl. 46 ústavy požiadať okresný súd o postup podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP.
20. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka namieta, že okresný súd porušil jej základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že zamietol
jej procesný návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP a nepodal návrh
na začatie konania o súlade právnych predpisov na ústavnom súde.
21. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky uplatnenou v ústavnej sťažnosti
ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného
súdu, v ktorej uvádza:
«14. Súdy môžu podať návrh na začatie konania (o súlade právnych predpisov,
pozn.) iba v súvislosti s konaním, ktoré sa vedie pred všeobecným súdom... Súd citované
zákonné ustanovenie vykladá tak, že posúdenie súladu právneho predpisu alebo jeho časti
musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným súdom v tom zmysle, že
determinuje právne posúdenie veci...
15. Súd v posudzovanom prípade dospel k záveru, že otázka súladu článku I. § I a § 2
a článku II zákona č. 350/2018 Z. z. o ochrane majetku v plynárenstve a o doplnení zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z. ďalej len („zákon
č. 350/2018 Z. z.“) s Ústavou Slovenskej republiky nie je vo vzťahu k právnemu posúdeniu
zisteného skutkového stavu (ktorý nebol oprávneným v sťažnosti spochybnený) relevantná...
17. Pokiaľ by aj Ústavný súd SR rozhodol o prípadnej neúčinnosti čl. II zákona
č. 350/2018 Z. z., nič to nemôže zmeniť na skutočnosti, že exekučnému súdu bol predložený
exekučný titul, ktorý ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie nebol opatrený
potvrdením o jeho vykonateľnosti. Súd v tejto súvislosti poukazuje skutočnosť, že
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade všeobecne záväzného
právneho predpisu alebo jeho časti s Ústavou SR zásadne vedie k strate jeho účinnosti
okamihom jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (§ 125 ods. 2, ods. 3
Ústavy SR v spojení s čl. 125 ods. 6 Ústavy SR), teda jeho účinky nastávajú „ex nunc“...
18. Pred rozhodnutím súdu nie je nevyhnutné ani posúdenie otázky ústavnosti
článku I, § I a § 2 zákona č. 350/2018 Z. z., podľa ktorého „exekúcii podľa exekučného
poriadku nepodliehajú majetkové účasti držiteľa povolenia na dodávku plynu, ktorý je
dodávateľom poslednej inštancie a ktorý je právnickou osobou so stopercentnou
majetkovou účasťou štátu. Konania začaté pred dňom účinnosti tohto zákona podľa
exekučného poriadku, ktoré postihujú majetok podľa ý I. súd bezodkladne zastaví.“
Predmetom posúdenia sťažnostného súdu je v danom prípade splnenie zákonných
podmienok vedenia exekúcie a nie otázka, či určitý majetok ústavne súladným spôsobom
požíva absolútnu objektívnu exekučnú imunitu. Týmito skutočnosťami by sa exekučný súd
zaoberal len v prípade, ak by určitý majetok už bol predmetom exekúcie, čo však nie je tento
prípad.»
22. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva,
že okresný súd sa sťažnosťou sťažovateľky a jej návrhom na prerušenie konania zaoberal,
pričom zdôraznil, že predmetom jeho posúdenia v doterajšom priebehu konania bolo
splnenie zákonných podmienok vedenia exekúcie. Vo vzťahu k podanému návrhu
sťažovateľky na prerušenie konania okresný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil svoj názor,
že v jej právnej veci nejde o prípad, keď je pred rozhodnutím súdu potrebné v súvislosti
s posudzovanou právnou vecou iniciovať konanie ústavného súdu o súlade právnych
predpisov. Ústavný súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, podľa ktorého výsledok
konania o súlade právnych predpisov, ktorého iniciovania sa sťažovateľka domáhala, by
nebol spôsobilý ovplyvniť rozhodnutie okresného súdu v prejednávanej veci, t. j. jeho názor
na otázku splnenia predpokladov exekúcie.
23. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že prerušenie konania a iniciovanie
konania o súlade právnych predpisov je výsledkom procesu tvorby vlastného právneho
názoru súdu na prejednávanú vec a súd k nemu pristúpi, len keď sám dospeje k názoru
o potrebe výkladu určitých právnych otázok. Pokiaľ k takému záveru nedospeje, hoci
sporovou stranou bol podaný návrh, neodníma prípadným zamietnutím návrhu
na prerušenie konania možnosť sporovej strane konať pred súdom (m. m. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 8/2012 z 28. januára 2014).
24. Ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základných práv a slobôd nemôže dôjsť
postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc
spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v posudzovanej veci v prípade
okresného súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc rozhodnúť o prerušení konania a podať
návrh ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov v prípade
sťažovateľky uplatnil ústavne konformným spôsobom v súlade s príslušným
procesnoprávnym predpisom.
25. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým postupom, ako i uznesením
okresného súdu a označeným základným právom podľa ústavy a právom podľa dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľka namieta a odôvodňuje (výrok I napadnutého uznesenia),
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
26. Pokiaľ ide o druhý výrok napadnutého uznesenia okresného súdu (zamietnutie
sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o zastavení exekúcie), ako už ústavný
súd uviedol, sťažovateľka tvrdené porušenie jej základného práva týmto výrokom žiadnym
spôsobom neodôvodnila. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. c) v spojení s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom
súde odmietol pre nedostatok zákonom ustanovených náležitostí.
27. Ako obiter dictum ústavný súd uvádza, že práve postup a právne závery
okresného súdu pri zastavení exekúcie neboli správne, keď vyšší súdny úradník nesprávne
vyvodil záver o nevykonateľnosti exekučného titulu len preto, že tento nebol opatrený
doložkou vykonateľnosti, a nesprávne vyvodil oprávnenie súdu zastaviť exekúciu
z dôvodov uvedených v § 61k Exekučného poriadku aj bez návrhu. Vykonateľnosť súdneho
rozhodnutia nastáva ex lege (§ 232 ods. 2 CSP), nie vystavením doložky vykonateľnosti.
Pokiaľ k exekučnému titulu nebola pripojená doložka vykonateľnosti, išlo o odstrániteľnú
vadu návrhu na vykonanie exekúcie, nie o neprípustnosť exekúcie. Túto vadu sa mal
exekučný súd pokúsiť odstrániť pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie výzvou
oprávnenému, a v prípade jej neodstránenia oprávneným mal súd návrh na vykonanie
exekúcie zamietnuť (neodstránenie odstrániteľného nedostatku procesnej podmienky –
§ 161 ods. 3 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku). Uvedenú skutočnosť súd zistil až
v neskoršom štádiu konania (po poverení exekútora vykonaním exekúcie). Nešlo však
o dôvod pre zastavenie exekúcie podľa § 61k Exekučného poriadku, ale stále
o odstrániteľnú vadu návrhu na vykonanie exekúcie. Naviac, z tohto (ani iného) ustanovenia
Exekučného poriadku (na rozdiel od § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení do 31. marca
2017) nevyplýva oprávnenie exekučného súdu zastaviť exekúciu z dôvodov tam uvedených
aj bez návrhu. Išlo teda o nesprávne rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, ktorého
skutkové a právne závery však (ako uvádza okresný súd v bode 21 odôvodnenia
napadnutého uznesenia) sťažovateľka sťažnosťou nenapadla.
28. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo
už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu