Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 106/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, zastúpenej spoločnosťou LAWS, s. r. o., Rajská 7,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Róbert Lenčéš, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 1. augusta 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej

spoločnosťou LAWS, s. r. o., Rajská 7, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Róbert Lenčéš, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“ ) a jeho uznesením z 1. augusta 2019 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená)

v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. vymáhala

od povinného (Slovenský plynárenský priemysel, a. s.) svoju pohľadávku v sume

350 000 000 českých korún. Okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie 9. mája

2019. Po začatí exekúcie z vlastnej činnosti zistil, že exekúcia je vedená na podklade

exekučného titulu, ktorý v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie nebol opatrený

doložkou vykonateľnosti, preto exekučné konanie podľa § 61k ods. 1 písm. d) zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) uznesením sp. zn. zo 16. mája 2019 zastavil.

3. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala sťažnosť, v ktorej žiadala, aby

okresný súd uznesenie zrušil a zároveň aby v súlade s § 162 ods. 1 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

konanie prerušil a podal návrh na ústavnom súde na začatie konania o vyslovení nesúladu

čl. I a o ochrane majetku v plynárenstve a o doplnení

v znení (ďalej

len „zákon o ochrane majetku v plynárenstve“) s a a čl. II

zákona o ochrane majetku v plynárenstve s a . Uviedla, že

zákon o ochrane majetku v plynárenstve bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky, a teda nadobudol účinnosť 12. decembra 2018, kým rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým rozhodol v jej prospech, bol vyhlásený 22. novembra 2018. Z popísaného konania

zákonodarcu podľa sťažovateľky vyplýva, že tento zákon bol prijatý výslovne účelovo

v prospech povinného, a to s cieľom zabrániť úspešnému domáhaniu sa pohľadávky

sťažovateľkou, ktorá jej bola priznaná všeobecnými súdmi.

4. Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky na prerušenie konania,

ako i jej sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o zastavení exekúcie zamietol

a povinnému proti sťažovateľke nárok na náhradu trov konania o sťažnosti nepriznal.

5. Celá argumentácia sťažovateľky v jej ústavnej sťažnosti (ako aj jadro petitu

ústavnej sťažnosti) sa sústreďuje na prvý výrok napadnutého uznesenia, t. j. výrok

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a jeho odôvodnenie. Sťažovateľka absolútne

žiadnym spôsobom neargumentuje vo vzťahu k druhému výroku napadnutého uznesenia,

ktorým okresný súd (obsadený sudcom) zamietol sťažnosť proti uzneseniu o zastavení

exekúcie. Podľa jej názoru okresný súd v napadnutom konaní pri rozhodovaní o jej návrhu

na prerušenie konania „vôbec nezobral do úvahy právny stav, ktorý bol spôsobený

legislatívnym postupom Národnej rady Slovenskej republiky ako zákonodarného orgánu,

ktorým bolo neoprávnene zasiahnuté do výkonu súdnej moci v rozpore so základnými

princípmi právneho štátu, keď Národná rada Slovenskej republiky prijala právny predpis,

ktorý retroaktívne postihuje právoplatné rozhodnutie súdu, vyhlásené pred účinnosťou

prijatého nesúladného právneho predpisu“.

6. Sťažovateľka argumentuje, že mohla „v rámci súdnej ochrany postupovať iba

spôsobom podľa teda spôsobom, ktorý... pri domáhaní sa práv

uvedených v umožňuje a Slovenskej

republiky“, preto zastáva názor, že odopretie „využiť zákonnú možnosť v zmysle § 162

ods. 1 písm. b) z dôvodu procesných prekážok, ktoré Sťažovateľovi nesprístupňujú

realizáciu hmotného práva porušuje právo Sťažovateľa garantované mu v

Slovenskej republiky“.

7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že považuje za formálne správny

argument okresného súdu, že „pokiaľ by aj Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol

o prípadnej neúčinnosti čl. II zákona č nič to nemôže zmeniť na skutočnosti,

že exekučnému súdu bol predložený exekučný titul, ktorý ku dňu podania návrhu na

vykonanie exekúcie nebol opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti“, avšak poukazuje

na to, že všeobecný súd by mal mať „záujem na tom aby sa v právnom poriadku

neuplatňovali s zjavne nesúladné zákony. Ochrana ústavnosti je jeden

z najvýznamnejších verejných záujmov v materiálnom právnom štáte a v jeho súlade by

Porušovateľ nemal okliešťovať možnosti podať návrh podľa

argumentami o obmedzených právomociach všeobecného súdu...“.

8. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo spoločnosti

na súdnu ochranu podľa a jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 1. augusta

2019 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie

Okresnému súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

sa prikazuje konať podaním návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie

konania vo veci súladu článku I. a o ochrane majetku

v plynárenstve a o doplnení zákona č 160/2015 Z. z . v znení

zákona č s článkom 12 odsek 2 a článkom 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a článku II o ochrane majetku v plynárenstve

a o doplnení v znení zákona č 87/2017

Z. z. s článkom 12 odsek 2 a článkom 46 ods. 1

Spoločnosti

priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, tak ako budú vyčíslené, a to v lehote 3 dni od

právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

13. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

15. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

16. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,

resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

17. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

18. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

19. Sťažovateľka zastáva názor, že prijatím novej právnej úpravy jej zákonodarca

odoprel možnosť domôcť sa účinnej právnej ochrany, keďže priznal podanému dovolaniu

protistrany retroaktívny a suspenzívny účinok napriek tomu, že procesné právo historicky

priznáva suspenzívny účinok len riadnym opravným prostriedkom a v prípade

mimoriadnych opravných prostriedkov v štandardných právnych predpisoch umožňuje len

samotnému orgánu, ktorý rozhoduje o tomto mimoriadnom prostriedku, odložiť

vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia. Sťažovateľka uvádza, že v danom štádiu konania

bolo jedinou reálnou možnosťou ako sa domôcť ochrany svojho základného práva podľa

požiadať okresný súd o postup podľa .

20. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka namieta, že okresný súd porušil jej základné

právo podľa , ako i právo podľa dohovoru tým, že zamietol

jej procesný návrh na prerušenie konania podľa a nepodal návrh

na začatie konania o súlade právnych predpisov na ústavnom súde.

21. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky uplatnenou v ústavnej sťažnosti

ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného

súdu, v ktorej uvádza:

«14. Súdy môžu podať návrh na začatie konania (o súlade právnych predpisov,

pozn.) iba v súvislosti s konaním, ktoré sa vedie pred všeobecným súdom... Súd citované

zákonné ustanovenie vykladá tak, že posúdenie súladu právneho predpisu alebo jeho časti

musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným súdom v tom zmysle, že

determinuje právne posúdenie veci...

15. Súd v posudzovanom prípade dospel k záveru, že otázka súladu článku I. § I a § 2

a článku II o ochrane majetku v plynárenstve a o doplnení zákona

č. v znení Z. ďalej len („zákon

č. “) s nie je vo vzťahu k právnemu posúdeniu

zisteného skutkového stavu (ktorý nebol oprávneným v sťažnosti spochybnený) relevantná...

17. Pokiaľ by aj Ústavný súd SR rozhodol o prípadnej neúčinnosti čl. II zákona

č. , nič to nemôže zmeniť na skutočnosti, že exekučnému súdu bol predložený

exekučný titul, ktorý ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie nebol opatrený

potvrdením o jeho vykonateľnosti. Súd v tejto súvislosti poukazuje skutočnosť, že

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade všeobecne záväzného

právneho predpisu alebo jeho časti s SR zásadne vedie k strate jeho účinnosti

okamihom jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (§ 125 ods. 2, ods. 3

SR v spojení s SR), teda jeho účinky nastávajú „ex nunc“...

18. Pred rozhodnutím súdu nie je nevyhnutné ani posúdenie otázky ústavnosti

článku I, § I a , podľa ktorého „exekúcii podľa exekučného

poriadku nepodliehajú majetkové účasti držiteľa povolenia na dodávku plynu, ktorý je

dodávateľom poslednej inštancie a ktorý je právnickou osobou so stopercentnou

majetkovou účasťou štátu. Konania začaté pred dňom účinnosti tohto zákona podľa

exekučného poriadku, ktoré postihujú majetok podľa ý I. súd bezodkladne zastaví.“

Predmetom posúdenia sťažnostného súdu je v danom prípade splnenie zákonných

podmienok vedenia exekúcie a nie otázka, či určitý majetok ústavne súladným spôsobom

požíva absolútnu objektívnu exekučnú imunitu. Týmito skutočnosťami by sa exekučný súd

zaoberal len v prípade, ak by určitý majetok už bol predmetom exekúcie, čo však nie je tento

prípad.»

22. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva,

že okresný súd sa sťažnosťou sťažovateľky a jej návrhom na prerušenie konania zaoberal,

pričom zdôraznil, že predmetom jeho posúdenia v doterajšom priebehu konania bolo

splnenie zákonných podmienok vedenia exekúcie. Vo vzťahu k podanému návrhu

sťažovateľky na prerušenie konania okresný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil svoj názor,

že v jej právnej veci nejde o prípad, keď je pred rozhodnutím súdu potrebné v súvislosti

s posudzovanou právnou vecou iniciovať konanie ústavného súdu o súlade právnych

predpisov. Ústavný súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, podľa ktorého výsledok

konania o súlade právnych predpisov, ktorého iniciovania sa sťažovateľka domáhala, by

nebol spôsobilý ovplyvniť rozhodnutie okresného súdu v prejednávanej veci, t. j. jeho názor

na otázku splnenia predpokladov exekúcie.

23. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že prerušenie konania a iniciovanie

konania o súlade právnych predpisov je výsledkom procesu tvorby vlastného právneho

názoru súdu na prejednávanú vec a súd k nemu pristúpi, len keď sám dospeje k názoru

o potrebe výkladu určitých právnych otázok. Pokiaľ k takému záveru nedospeje, hoci

sporovou stranou bol podaný návrh, neodníma prípadným zamietnutím návrhu

na prerušenie konania možnosť sporovej strane konať pred súdom (m. m. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. januára 2014).

24. Ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základných práv a slobôd nemôže dôjsť

postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc

spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v posudzovanej veci v prípade

okresného súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc rozhodnúť o prerušení konania a podať

návrh ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov v prípade

sťažovateľky uplatnil ústavne konformným spôsobom v súlade s príslušným

procesnoprávnym predpisom.

25. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým postupom, ako i uznesením

okresného súdu a označeným základným právom podľa a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta a odôvodňuje (výrok I napadnutého uznesenia),

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

26. Pokiaľ ide o druhý výrok napadnutého uznesenia okresného súdu (zamietnutie

sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o zastavení exekúcie), ako už ústavný

súd uviedol, sťažovateľka tvrdené porušenie jej základného práva týmto výrokom žiadnym

spôsobom neodôvodnila. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. c) v spojení s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom

súde odmietol pre nedostatok zákonom ustanovených náležitostí.

27. Ako obiter dictum ústavný súd uvádza, že práve postup a právne závery

okresného súdu pri zastavení exekúcie neboli správne, keď vyšší súdny úradník nesprávne

vyvodil záver o nevykonateľnosti exekučného titulu len preto, že tento nebol opatrený

doložkou vykonateľnosti, a nesprávne vyvodil oprávnenie súdu zastaviť exekúciu

z dôvodov uvedených v § 61k Exekučného poriadku aj bez návrhu. Vykonateľnosť súdneho

rozhodnutia nastáva ex lege ( ), nie vystavením doložky vykonateľnosti.

Pokiaľ k exekučnému titulu nebola pripojená doložka vykonateľnosti, išlo o odstrániteľnú

vadu návrhu na vykonanie exekúcie, nie o neprípustnosť exekúcie. Túto vadu sa mal

exekučný súd pokúsiť odstrániť pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie výzvou

oprávnenému, a v prípade jej neodstránenia oprávneným mal súd návrh na vykonanie

exekúcie zamietnuť (neodstránenie odstrániteľného nedostatku procesnej podmienky –

v spojení s Exekučného poriadku). Uvedenú skutočnosť súd zistil až

v neskoršom štádiu konania (po poverení exekútora vykonaním exekúcie). Nešlo však

o dôvod pre zastavenie exekúcie podľa § 61k Exekučného poriadku, ale stále

o odstrániteľnú vadu návrhu na vykonanie exekúcie. Naviac, z tohto (ani iného) ustanovenia

Exekučného poriadku (na rozdiel od § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení do 31. marca

2017) nevyplýva oprávnenie exekučného súdu zastaviť exekúciu z dôvodov tam uvedených

aj bez návrhu. Išlo teda o nesprávne rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, ktorého

skutkové a právne závery však (ako uvádza okresný súd v bode 21 odôvodnenia

napadnutého uznesenia) sťažovateľka sťažnosťou nenapadla.

28. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo

už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu