Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 69/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť MVDr. Mgr. Pavla Kovaľa,

súdneho exekútora, Radničné námestie 15, Bardejov, IČO 31 276 491, zastúpeného

advokátom JUDr. Danielom Boľanovským, Slovenská 69, Prešov, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. z 5. novembra 2018

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť MVDr. Mgr. Pavla Kovaľa o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť MVDr. Mgr. Pavla Kovaľa, súdneho exekútora,

Radničné námestie 15, Bardejov, IČO 31 276 491 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Danielom Boľanovským, Slovenská 69, Prešov, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 5. novembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola po jej doručení pridelená sudcovi

spravodajcovi Petrovi Brňákovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo

16. februára 2019. V zmysle čl. X bodu 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku

č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec sťažovateľa 17. októbra 2019

prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu

práce členom štvrtého senátu ústavného súdu.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že poverením okresného súdu

č. 5701 023799 z 1. marca 2006 bol sťažovateľ ako súdny exekútor poverený vykonaním

exekúcie na vymoženie dlžného výživného v sume 24 000 Sk (t. j. 796,65 €) a bežného

výživného v sume 3 000 Sk (t. j. 99,58 €), resp. 2 000 Sk (t. j. 66,39 €) mesačne v prospech

troch (v tom čase) maloletých oprávnených, ako aj na vymoženie trov exekúcie. Okresný

súd uznesením č. k. -35 z 18. mája 2017 na základe návrhu oprávnených

exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“).

4. V nadväznosti na právoplatné zastavenie exekúcie okresný súd uznesením

č. k. -65 z 29. marca 2018 vydaným vyšším súdnym úradníkom rozhodol

o trovách exekúcie, a to tak, že oprávnených zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť

sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi sumu 55,31 €. Proti označenému uzneseniu

o trovách exekúcie sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú okresný súd, konajúc zákonným

sudcom, (napadnutým) uznesením č. k. -75 z 5. novembra 2018 zamietol.

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením okresného

súdu došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu.

5.1 Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v jeho výhrade, že okresný súd

nepostupoval správne, keď mu ako súdnemu exekútorovi priznal odmenu za vykonávanie

exekúcie určenú paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekúcie podľa § 15 ods. 1 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

súdnych exekútorov v znení účinnom do 30. apríla 2008 (ďalej len „vyhláška“) namiesto jej

určenia podielom z vymoženej pohľadávky podľa § 16 ods. 2 v spojení s § 5 vyhlášky.

5.2 Sťažovateľ namieta, že okresný súd vychádzal z nesprávneho názoru, že on ako

súdny exekútor „nevykonal akúkoľvek exekučnú činnosť smerujúcu k priamemu vymoženiu

pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu“. Podľa sťažovateľa povinný v predmetnom

exekučnom konaní uhradil vymáhanú pohľadávku priamo oprávneným „práve pod tlakom

exekučného konania“ a jednotlivých úkonov, ktoré v rámci exekučného konania vykonal,

a preto mu (podľa jeho názoru) patrila náhrada trov konania v sume 1 727,67 €,

a nie v (priznanej) sume 55,31 €.

6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím Okresného súdu Bardejov č. k. - 75 z 5. novembra 2018 porušené

bolo.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Bardejov č. k. - 75 z 5. novembra 2018

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva trovy právneho zastúpenia 182,26 Eur, ktoré je Okresný

súd Bardejov povinný zaplatiť na účet advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (nálezu).“

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok.

15. Podľa § 240 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. decembrom

2006 sa dokončia podľa doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný

predpis neustanovujú inak.

16. Podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku v znení účinnom

pred 1. decembrom 2006 exekúciu súd zastaví, ak zastavenie exekúcie navrhol ten,

kto navrhol jej vykonanie.

17. Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom pred 1. decembrom

2006 ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí

trovy exekúcie.

18. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom pred 1. decembrom

2006 ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť

nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

19. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom pred 1. decembrom

2006 trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada

za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu

trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

20. Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej

činnosti sa určuje

a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu,

b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.

21. Podľa § 14 ods. 3 vyhlášky paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej

činnosti je 3,32 €.

22. Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej

činnosti.

23. Podľa § 16 ods. 2 vyhlášky ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie

vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie alebo pred jej

zastavením, pri určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie

tejto odmeny je výška vymoženej pohľadávky.

24. Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky odmena súdneho exekútora je 20 % zo základu na jej

určenie, najmenej však 16,60 € a najviac 33 193,92 €.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

25. Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v ústavnej sťažnosti

označených práv došlo napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým bola zamietnutá

jeho sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o uložení povinnosti oprávneným

v exekučnom konaní nahradiť sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi trovy exekúcie

v sume 55,31 €. Podstata sťažnostnej argumentácie sťažovateľa (bližšie popísanej

v časti I bode 5 tohto uznesenia, pozn.) spočíva v jeho výhrade, že po zastavení exekúcie

na podklade návrhu oprávnených mu mala byť priznaná odmena za výkon exekúcie určená

podielom z vymoženej (resp. vymáhanej) sumy, a nie paušálnou sumou za jednotlivé úkony

vykonané v rámci exekúcie (ako ju určil okresný súd).

26. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodnutí príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

27. V kontexte argumentácie sťažovateľa, ktorou odôvodňuje namietané porušenie

svojich v ústavnej sťažnosti označených práv, ústavný súd v súlade so svojou stabilnou

judikatúrou považuje v prvom rade za potrebné poukázať na to, že nie je opravnou

inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím (opatrením

alebo iným zásahom) došlo k porušeniu práva garantovaného alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú pritom

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli

so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (podobne aj ). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to,

aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky

odôvodnené.

28. Okresný súd napadnuté uznesenie vo veci sťažovateľa odôvodnil najmä takto:

„Súdny exekútor si vyčíslil odmenu v celkovej výške 1.727,67 € aj s DPH v zmysle

ustanovení § 16 ods. 2 vyhlášky... Z vyššie uvedených ustanovení vyhlášky vyplýva, že súdny

exekútor má nárok na odmenu, ktorej základom na určenie je trojročné plnenie spolu

v sume 10.356,50 €. Z toho je zrejmé, že mu patrí odmena vo výške 2.298,61 € (spolu

aj s odmenou za zexekvovanú nehnuteľnosť a s náhradou hotových výdavkov). Je síce

pravda, že povinný uhradil dlžné výživné, ako aj bežné výživné v čase po začatí exekučného

konania, avšak bez toho, aby súdny exekútor vykonal akúkoľvek exekučnú činnosť

smerujúcu k priamemu vymoženiu pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu.

Ustanovenie § 200 ods. 1 Exekučného poriadku hovorí, že oprávnený a exekútor majú nárok

na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie. Účelnosť sa posudzuje podľa toho,

aké úkony spravil súdny exekútor vo vzťahu k vymoženiu pohľadávky v prospech

oprávnených. Povinný bez ďalšieho uhradil dlžné výživné, ako aj bežné výživné do budúcna.

Súdny exekútor už v priebehu exekučného konania vymohol sumu 570,94 € speňažením

motorového vozidla Škoda Favorit. Túto sumu zúčtoval na trovy exekúcie. Z priloženého

exekučného spisu č. EX 143/2006 vyplýva, že súdny exekútor vykonal určité činnosti spojené

s vymáhaním pohľadávky oprávnených (zisťovanie majetku, pobytu prípadne platiteľa mzdy

povinného cestou Sociálnej poisťovne, Okresného riaditeľstva Policajného zboru, katastra

nehnuteľností, Úradu práce, soc. vecí a rodiny, Mestskej polície Bardejov), avšak tieto

priamo nesmerovali k tomu, že povinný uhradil dlžné, ako aj bežné výživné. Preto by bolo

nespravodlivé a súčasne neprimerane tvrdé, ak by oprávnení museli platiť trovy exekúcie

v súdnym exekútorom vyčíslenej výške v súlade so zásadou účelnosti vynaložených trov

smerujúcich k vymoženiu pohľadávky.

Z týchto vyššie uvedených dôvodov súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu podľa

§ 15 ods. 1 vyhlášky na základe úkonov, vyplývajúcich z exekučného spisu č. EX 143/2006

vo výške 39,84 € za 12 úkonov (lx získanie poverenia na vykonanie exekúcie, 3x doručenie

exekučného príkazu, 2x doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, lx doručenie

upovedomenia o spôsobe exekúcie, lx zisťovanie bydliska povinného, 2x zisťovanie majetku

povinného a 2x zisťovanie platiteľa mzdy povinného) a náhradu hotových výdavkov

na poštovné vo výške 6,25 €, spolu na trovách exekúcie aj s DPH vo výške 55,31 €.“

29. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti (vrátane jej príloh)

a po vyhodnotení všetkých okolností posudzovanej veci, vychádzajúc predovšetkým

z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, konštatuje, že hoci

označené rozhodnutie všeobecného súdu do určitej miery vykazuje známky zmätočnosti,

vzhľadom na správnosť právneho záveru, ku ktorému okresný súd v konečnom dôsledku

dospel, a na to, že sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi v danom prípade po zastavení

exekúcie patrila tzv. paušálna odmena (výšku ktorej sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

nenamieta, pozn.) podľa § 14 v spojení s § 15 vyhlášky (a nie tzv. podielová odmena

podľa § 16 ods. 2 v spojení s § 5 vyhlášky), možno ho považovať za ústavne udržateľné.

30. Právna úprava vzťahujúca sa na vec sťažovateľa (v podstatnom citovaná v časti II

tohto uznesenia, pozn.) totiž jednoznačne ustanovovala, že v prípade zastavenia exekúcie

patrila súdnemu exekútorovi odmena za výkon exekúcie určená paušálnou sumou

za jednotlivé úkony exekučnej činnosti a počtom hodín účelne vynaložených na exekúciu

(§ 14 v spojení s § 15 vyhlášky) s výnimkou prípadu, že pred zastavením exekúcie došlo

k exekučnému vymoženiu časti vymáhanej pohľadávky, keď základom na určenie

podielovej odmeny súdneho exekútora bola výška vymoženej pohľadávky (§ 16 ods. 2

v spojení s § 5 vyhlášky). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť

vyplývajúcu z napadnutého uznesenia, ako aj z príloh ústavnej sťažnosti (podanie

sťažovateľa adresované okresnému súdu z 24. augusta 2017), že sťažovateľ v danom

prípade pred zastavením exekúcie vymohol sumu 570,94 € (speňažením osobného

motorového vozidla), ktorú však „zaúčtoval na trovy exekúcie“ (posúdenie zákonnosti

takéhoto postupu sťažovateľa nebolo úlohou ústavného súdu, pozn.), a preto ju nebolo

možné považovať za čiastočné vymoženie pohľadávky oprávnených v zmysle § 16 ods. 2

vyhlášky. Sťažovateľ navyše v posudzovanej veci svoju odmenu nevyčísľoval z reálne

vymoženej sumy 570,94 €, ale, vychádzajúc z § 4 ods. 2 vyhlášky, ju vyčísľoval zo sumy

10 356,50 € predstavujúcej trojročné (opakujúce sa) plnenie vymáhaného výživného.

Aplikácia naposledy označeného ustanovenia vyhlášky však podľa názoru ústavného súdu

v okolnostiach posudzovanej veci (t. j. pri zastavení exekúcie) vôbec neprichádzala

do úvahy, keďže vyhláška pre takýto prípad obsahovala (už popísanú) špeciálnu úpravu

(vzťahujúcu sa výslovne na zastavenie exekúcie). Názor okresného súdu (ktorý však

vzhľadom na správnosť jeho konečného právneho záveru nemal vplyv na ústavnú

akceptovateľnosť napadnutého uznesenia, pozn.) o tom, že sťažovateľ mal nárok na ním

vyčíslenú (podielovú) odmenu, ale jej priznanie by bolo vo vzťahu k oprávneným

„nespravodlivé a súčasne neprimerane tvrdé“, preto ústavný súd považuje za nesprávny

a vo vzťahu k odôvodneniu priznanej odmeny (založenej na inom ustanovení vyhlášky)

v konečnom dôsledku za nadbytočný.

31. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že okresný súd pri rozhodovaní o trovách

exekúcie nevzal do úvahy, že v danom prípade nebol dôvod na podanie návrhu

na zastavenie exekúcie zo strany oprávnených, ústavný súd, poukazujúc na § 57 ods. 1

písm. c) Exekučného poriadku uvádza, že označený procesný úkon bol v plnej dispozícii

oprávnených a zastavenie exekúcie okresným súdom nebolo viazané na splnenie žiadnych

ďalších podmienok. Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd aj súvisiacu výhradu

sťažovateľa, že povinný uhradil vymáhanú pohľadávku oprávneným až po začatí exekúcie,

a preto sumu tejto úhrady je potrebné považovať za sumu vymoženú sťažovateľom

ako súdnym exekútorom. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že spôsoby

vykonávania exekúcie sú ustanovené v § 63 Exekučného poriadku a z dokumentácie

priloženej k ústavnej sťažnosti, ako ani z vyjadrení samotného sťažovateľa v ústavnej

sťažnosti nevyplýva, že by ako súdny exekútor v priebehu predmetnej exekúcie vymohol

aspoň časť exekvovanej pohľadávky niektorým zo spôsobov uvedených v označenom

zákonnom ustanovení (ako už bolo uvedené, s výnimkou sumy 570,94 €, ktorú však

zaúčtoval na trovy exekúcie, a nie na vymáhanú pohľadávku oprávnených, pozn.). Samotnú

skutočnosť, že povinný uhradil vymáhanú pohľadávku priamo oprávneným po začatí

exekučného konania, nemožno považovať za vymoženie pohľadávky súdnym exekútorom,

a preto v danom prípade bola pri rozhodovaní o trovách exekúcie (po jej zastavení) namieste

aplikácia osobitných ustanovení vyhlášky o paušálnom odmeňovaní jednotlivých úkonov

vykonaných súdnym exekútorom pred zastavením exekúcie.

32. Nad rámec uvedeného ústavný súd v kontexte sťažnostnej argumentácie

sťažovateľa tiež poukazuje na svoj už opakovane vyslovený právny názor, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ primárne namieta,

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

(resp. strany) konania. Podstatou je, aby postup súdu, ako aj jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako z ústavného hľadiska udržateľné (neudržateľné je až v prípade,

ak porušenie noriem podústavného práva dosahuje osobitnú ústavnú intenzitu). Ak to tak je

(tak ako v prípade okresného súdu, pozn.), ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu

a záverov všeobecných súdov, vyslovovať porušenia základných práv a slobôd a nahrádzať

tak rozhodnutia všeobecných súdov svojimi vlastnými (m. m. napr. ,

).

33. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že napadnuté

uznesenie okresného súdu nevykazuje také ústavne relevantné nedostatky, na základe

ktorých by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť

k záveru o porušení sťažovateľom označených práv, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa

pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

34. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2020

Miroslav Duriš predseda senátu