Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 100/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. Jozef Holič s. r. o., Poľovnícka 4, Bernolákovo, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Jozef Holič, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47

ods. 2 a , porušenia , a

Slovenskej republiky, porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 19. januára 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -21 z 5. novembra 2019 prijal podľa

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), v časti,

v ktorej namieta porušenie základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie , a , porušenie

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 19. januára 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie základných práv

podľa a , porušenie , a , porušenie

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 24. júla 2013 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“), ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

a v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48

ods. 1 , porušenie , a , porušenie práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. marca 2019, ústavný súd odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

II.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením zo 17. júna 1998 bolo sťažovateľovi

vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu spáchaný formou spolupáchateľstva, následne

Okresná prokuratúra Bratislava III podala 7. augusta 2001 v predmetnej trestnej veci

obžalobu. Sťažovateľ si zvolil obhajcu, aby ho v trestnom konaní obhajoval. Rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 31. marca 2010 (právoplatným 26. októbra 2010)

bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti podrobne uvádza

argumentáciu, v ktorej vysvetľuje, prečo bolo samotné vznesenie obvinenia nezákonné,

rovnako tak uvádza skutočnosti, z ktorých vyplýva, že prokurátor mal zrušiť uznesenie

o vznesení obvinenia a nepodávať obžalobu, uvádza aj argumentáciu, ktorou preukazuje

nezákonný postup okresného súdu do vyhlásenia oslobodzujúceho rozsudku v predmetnej

trestnej veci.

3. Následne sťažovateľ podal Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) žiadosť o predbežné prerokovanie nároku

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Uplatnil si náhradu škody vo výške 936,69 € – sumu,

ktorú vyplatil obhajcovi ako odmenu za právne služby v trestnom konaní, v ktorom

bol oslobodený spod obžaloby. Sťažovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku

aj Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).

Ministerstvo spravodlivosti ani generálna prokuratúra žiadosti sťažovateľa neakceptovali

a uplatnenú náhradu škody nevyplatili.

4. Sťažovateľ podal okresnému súdu žalobu, ktorou si uplatnil nárok na náhradu

škody proti ministerstvu spravodlivosti a generálnej prokuratúre. O žalobe rozhodol okresný

súd napadnutým rozsudkom z 24. júla 2013 tak, že žalobu proti ministerstvu spravodlivosti

zamietol a konanie proti generálnej prokuratúre zastavil. Sťažovateľ podal proti rozsudku

okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom

z 19. januára 2017 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu v celom rozsahu

zamietol. Sťažovateľ poukazuje na to, že konajúce súdy uplatnený nárok posúdili

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom do 30. júna 2004

(ďalej len „“), a pritom „oba rozsudky skonštatovali, že uznesenie

o vznesení obvinenia bolo vydané pred viac ako 10timi rokmi a podľa

je nárok premlčaný.

Tvrdením žalobcu o nesprávnom úradnom postupe prokurátora a spoluúčasť súdu

až do oslobodenia, že boli príčinou vzniku škody a že táto vznikla vyplatením t. j. v režime

(viď strana 3 rozsudku 08 BA III) sa súdy nevysporiadali. (Viď bod

13 na strane 5 rozsudku KS BA). Nedostatočné alebo žiadne dôvody rozhodnutí robili tento

rozsudok zmätočným.

To, že škoda nebola vyčíslená, je tvrdením odvolacieho súdu, ktoré zostalo mimo

chápania sťažovateľa aj jeho právneho zástupcu. Štát sústavne a trvalo porušoval

právo na spravodlivý proces a spravodlivé rozhodnutie. Zvolil nesprávny úradný

postup.“.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,

ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením z 26. marca 2019 odmietol.

5. Sťažovateľ namieta, že škodu spôsobil štát, t. j. Slovenská republika,

a preto by malo byť nepodstatné, ktorým konkrétnym orgánom je tento subjekt zastúpený –

či generálnou prokuratúrou, alebo ministerstvom spravodlivosti. Poukazuje tiež na to, že štát

by musel uvedené náklady – predstavujúce škodu pre sťažovateľa – vyplatiť sám,

ak by mu bol obhajca ustanovený ex offo. Podľa sťažovateľa predmetná vec by mala

byť právne posúdená podľa , keďže škoda vznikla „v deň,

keď obhajca... vykonal úkon právnej pomoci, čo sa stalo až v roku 2006 (už za účinnosti

).“.

6. Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že „nebol konateľom spoločnosti. Nikdy

za spoločnosť nevystupoval a ani voči daňovému úradu (finančnému úradu) si nárok

na vrátenie dane neuplatnil. Keď bola podaná obžaloba a uskutočnilo sa pojednávanie,

tak bolo jasné, že nemôže byť uznaný vinným, že si uplatnil vrátenie

nadmerného odpočtu dane, pretože tento uplatnila pani .“.

V tomto smere sťažovateľ upriamuje pozornosť aj na stanovisko svojho právneho zástupcu,

ktoré prezentoval na pojednávaní okresného súdu a v ktorom uviedol, že „okrem

nezákonného vznesenia obvinenia, zodpovednosť, ktorej sa štát nemôže zbaviť vznikla

aj nesprávnym úradným postupom prokurátora a po podanej obžalobe aj zdĺhavým

postupom súdu, ktorý mal urobiť jediný správny a zákonný procesný úkon. Zastaviť trestné

stíhanie po preskúmaní obžaloby.“. Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé,

že zodpovednými sú generálna prokuratúra aj ministerstvo spravodlivosti.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej uvádza:

«Rozsudky súdov vychádzali z nesprávneho právneho režimu. Nebol aplikovaný

zákon, ktorý aplikovaný mal byť. Otázka premlčania nebola právne akceptovateľná preto,

že nesprávny úradný postup v roku 2006 nemohol byť podriadený zákonu účinnému do roku

2004. Lehota 10 rokov začala plynúť podaním obžaloby. Nesprávnym úradným postupom

prokurátor v roku 2001 začal súdne konanie. Nezákonne postupoval aj súd, keď žalobu

prijal a určil pojednávanie - to je právny dôvod, ktorý zakladá zodpovednosť Slovenskej

republiky, ktorej sa táto zbaviť nemôže.

Naviac námietka premlčania zo strany orgánu, ktorý spoluzavinil nesprávny úradný

postup súdu a ktorý má povinnosť napraviť krivdy a hájiť spravodlivosť je v rozpore

s dobrými mravmi.

... Odvolací súd k tomuto nároku poznamenáva, že za opodstatnený považuje

aj argument v zastúpení GP SR, že jeho priznaniu bráni aj skutočnosť, že žalobca nevyužil

možnosť podať voči uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť.

... súd nekonal nestranne, verejne, nezávisle a spravodlivo. Vytkol žalobcovi

nevyužitie práva, ale žalovaným nevytkol povinnosť, právomoc a úlohu pre

ktorý bol vytvorený.

Prokurátor negoval ustanovenia o dozore v zmysle a nevyužil aj svoje

oprávnenia v zmysle § 175.

Prokurátor po začatí trestného stíhania ani po vznesení obvinenia si jednoducho

neuvedomil, že spoločník spoločnosti nie je oprávnený uplatniť si vrátenie dane. Tak môže

urobiť iba konateľ alebo ním splnomocnená osoba.

Obvinený nepodal sťažnosť, ktorá nemá odkladný účinok a to súd použije

na odmietnutie nároku.

Prokurátor nezruší nezákonné uznesenie a „dozoruje“ stíhanie osoby,

ktorá neuplatnila vrátenie dane. Konal v omyle u špeciálneho subjektu...»

8. Sťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd rozhodol bez nariadenia pojednávania

a z napadnutého uznesenia vyplýva, že „v podstate teoreticky odmietol existenciu dôvodov,

ktoré odôvodňujú dovolanie.

Dovolateľ v odvolaní aj dovolaní sústavne tvrdil, že v trestnom konaní došlo okrem

nezákonného vznesenia obvinenia k nesprávnemu úradnému postupu prokurátora a súdu

1. stupňa, pokiaľ tento podanú obžalobu prijal a nezastavil trestné stíhanie podľa § 188

ods. 1 písm. c)

Dovolací súd odmietnutím dovolania konal v rozpore s ústavnými právami občana

Slovenskej republiky. Porušil práva v zmysle: Čl. 46, ods. 1, 2, 3. , Čl. 47, ods. 2 Čl. 48

ods. 2 SR a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a Čl. 13 práva na účinný opravný prostriedok.

Súdy všetkých stupňov konali nespravodlivo a aplikovali zákon, ktorý už v čase

vzniku škody bol neúčinný.

Nárok na náhradu škody zákonom určenej výšky bol nepriznaný pre premlčanie,

ktorý pri zavinení aj objektívnej zodpovednosti štátu nemožno pre porušenie zásady dobrých

mravov použiť.“.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„I. Rozsudkom OS BA III zo dňa 12. 7. 2013 sp. zn. a konaním

pred súdom prvej inštancie, rozsudkom KS BA zo dňa 19. 1. 2017 sp. zn.

a uznesením NS SR zo dňa 26. 3. 2019 sp. zn. a v odvolacom a dovolacom

konaní boli porušené práva podľa SR podľa , , , ,

čl. 149 a právo podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru a v odvolacom aj dovolacom konaní

aj právo na účinný opravný prostriedok...

Podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

právo na skončenie veci v primeranej lehote porušené bolo.

II. Rozsudok OS BA III sp. zn. zo dňa 12. 7 .2013 sa zrušuje.

Rozsudok KS BA sp. zn. zo dňa 19. 1. 2017 sa zrušuje.

Uznesenie NS SR zo dňa 26. 3. 2019 sp. zn. sa zrušuje.

A NS SR sa prikazuje konať verejne, bez zbytočných prieťahov a spravodlivo.

III. Sťažovateľovi... sa priznáva zadosťučinenie vo výške 4936, 69 EUR

(škoda + porušenie práva), ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne.

IV. Porušovatelia I. až III. sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 346,26 EUR na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Jozef

Holič, s. r. o...

V. Platby sú porušovatelia povinní vykonať najneskôr do dvoch mesiacov odo dňa

vyhlásenia nálezu.“

10. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti uvádza znenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7

ods. 5, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47

ods. 2, a a a dohovoru.

11. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ

odôvodňuje tým, že je „neprimerane dlho vystavený zásahom do svojich práv a tiež neistote

o svojom osude.“.

III.

Vyjadrenie odporcu a zúčastnených osôb a replika sťažovateľa

12. K opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril

predseda krajského súdu prípisom sp. zn. z 3. decembra 2019,

v ktorom poukázal na to, že požiadal predsedníčku senátu 9 Co o vyjadrenie k ústavnej

sťažnosti. Predsedníčka senátu 9 Co uviedla, že zotrváva na dôvodoch napadnutého

rozsudku z 19. januára 2017. Predseda krajského súdu sa so stanoviskom predsedníčky

senátu 9 Co v celom rozsahu stotožnil.

13. Generálna prokuratúra ako zúčastnená osoba v prípise č. k. -2

z 2. decembra 2019 uviedla, že vzhľadom na to, že v napadnutom konaní bola uplatnená

námietka premlčania, nebude sa ako zúčastnená osoba vyjadrovať k porušeniu práv

sťažovateľa. Ministerstvo spravodlivosti sa ako zúčastnená osoba k ústavnej sťažnosti

nevyjadrilo.

14. Sťažovateľ vo svojom stanovisku z 30. decembra 2019 poukazuje

na to, že všeobecný súd donedávna ešte porušenie práva na skončenie veci v primeranej

lehote ani výnimočne nepovažoval za dôvod zániku trestnosti. Zároveň rekapituloval

skutočnosti uvedené v ústavnej sťažnosti. Uviedol tiež, že delenie zodpovednosti štátu

má za následok „porušenie práv na spravodlivé rozhodnutie.“. Sťažovateľ ďalej uvádza:

„Doručené vyjadrenie prokurátora je vlastne priznaním si zodpovednosti

alebo spoluzodpovednosti za spôsobenú škodu.

Prokurátor ako strážca zákonnosti sa ako zúčastnená osoba vyjadrovať nebude.

Ja sa domnievam, že ako škodca, ktorý postupoval úradne nesprávne a začal súdne konanie

spoluzodpovedá za škodu, ktorá je požadovaná iba, len a výlučne za zaplatené trovy

obhajcovi na ktorého má zo zákona a obžalovaný nárok.

Neviem zaujať stanovisko, či si prokurátor ako ochranca práv v zmysle môže vôbec

dovoliť nevyjadriť sa, že premlčanie je neakceptovateľné, jednak preto, že premlčacia

lehota začala plynúť až dňom, keď vznikla škoda porušovateľovi zaplatením faktúry!

a jednak preto, že škoda zavinená Slovenskou republikou porušením zákona a ústavných

práv a práv Dohovoru nemôže byť premlčaná.

Pokiaľ súd zaujal stanovisko že zotrváva na svojom stanovisku ide o prejav arogancie

súdnej moci. Po stanovisku sudkyne uvedené v rozsudku boli sťažovateľom prednesené

argumenty v širšom porušovaní práv, ktoré však US SR nepresvedčivo, v časti odmietol.

Porušenie práva na prejednanie veci verejne pri určení porušenia povinnosti štátu a inak

ako verejne prejednať nedá. Medzinárodná dohoda postavená na vnútroštátny zákon

to jednoducho nedovoľuje!“

Sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na tieto vyjadrenia prichádza do úvahy zvýšenie

sumy primeraného finančného zadosťučinenia.

15. Ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom

súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo (odsek 1). Slovenská republika uznáva

a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy,

ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky (odsek 2).

19. Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní

pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

20. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

21. Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom

a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

22. Podľa prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom

chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

24. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

25. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa (ktorého porušenie sťažovateľ v aktuálne prerokúvanej veci

nenamieta, pozn.) a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

26. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu

poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne

konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

27. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

28. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

ods. 4 ).

29. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

30. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie označených práv a článkov

a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 19. januára 2017. Sťažovateľ

tvrdí, že v predmetnej veci bolo potrebné aplikovať ,

keďže nesprávny úradný postup okresného súdu sa uskutočnil za účinnosti tohto zákona.

Spochybňuje právny záver, podľa ktorého ním uplatnená škoda mohla vzniknúť

len nezákonným rozhodnutím. Obdobne nesúhlasí so záverom o nesplnení podmienky

podania sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Právny záver konajúcich súdov

o premlčaní práva na náhradu škody je podľa sťažovateľa v rozpore s princípom

spravodlivosti, považuje ho za arbitrárny a ústavne neakceptovateľný.

31. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku z 19. januára 2017 stotožnil s právnym

záverom okresného súdu o aplikácii , a to vzhľadom na

ods. 2 , podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú

rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona

sa spravuje doterajšími predpismi. nadobudol účinnosť 1. júla 2004

a uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľovi bolo vydané 17. júna 1998, t. j. za účinnosti

Krajský súd zhodne s okresným súdom dospeli k záveru,

že v predmetnej veci boli splnené všetky tri zákonom vyžadované predpoklady vzniku

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to existencia

nezákonného rozhodnutia – uznesenia o vznesení obvinenia zo 17. júna 1998, pričom

trestné konanie skončilo oslobodením sťažovateľa spod obžaloby, teda sa nenaplnil

predpoklad o spáchaní trestného činu sťažovateľom ako obvineným, existencia škody,

ktorá spočívala v trovách obhajoby sťažovateľa v predmetnom trestnom konaní,

ako aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Krajský súd

sa stotožnil aj s právnym záverom okresného súdu, že tento nárok nemožno sťažovateľovi

priznať, keďže ministerstvo spravodlivosti ako zástupca štátu dôvodne vznieslo námietku

premlčania sťažovateľom uplatneného práva. Krajský súd tento právny záver odôvodnil

s poukazom na a Poukázal na to, že sťažovateľ svoj

nárok uplatnil v rámci trojročnej subjektívnej premlčacej doby (§ 22 ods. 1), keďže o škode

sa dozvedel 10. decembra 2010, keď mu bola vystavená faktúra za poskytnutú právnu

službu obhajcom, a žalobu podal 20. júla 2012. Sťažovateľovi však „uplynula desaťročná

objektívna premlčacia doba v zmysle ust. , ktorá začína

plynúť odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie,

ktorým mu bola spôsobená škoda. Žalobcovi bolo uznesenie o vznesení obvinenia v

trestnom konaní doručené dňa 7. 1. 2000 (doručenka pripojená vo vyšetrovacom spise),

potom desaťročná objektívna premlčacia doba uplynula 7. 1. 2010, t. j. pred podaním

žaloby na súde dňa 20. 7. 2012. Pre vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby platí

zásada, že subjektívna doba nemôže skončiť neskôr ako doba objektívna, ale môže skončiť

najneskoršie s ňou. V danej právnej veci začiatok subjektívnej doby (10. 12. 2010) nastal

až po skončení objektívnej doby (7. 1. 2010); právo sa tu premlčalo uplynutím objektívnej

premlčacej doby a subjektívna doba tak v tomto prípade nemá právny význam.“.

32. Krajský súd považoval za opodstatnený aj argument generálnej prokuratúry,

podľa ktorého priznaniu nároku sťažovateľovi „bráni aj skutočnosť, že žalobca nevyužil

možnosť podať voči uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť ( ),

ako je zrejmé z obsahu vyšetrovacieho spisu.“.

33. K otázke náhrady škody z titulu podanej obžaloby krajský súd uviedol,

že sťažovateľovi „neprislúcha ani náhrada škody titulom nezákonného rozhodnutia,

ktoré by mala predstavovať obžaloba podaná okresným prokurátorom, a to z dôvodu,

že obžaloba nemá povahu rozhodnutia. Tiež platí, že náhradu škody spočívajúcej v trovách

obhajoby v trestnom konaní bolo možné žalobcovi priznať len z titulu nezákonného

rozhodnutia (v prípade jej včasného uplatnenia na súde), nie však z titulu nesprávneho

úradného postupu.“.

34. Krajský súd tiež poukázal na to, že pokiaľ ide o náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom, sťažovateľ „si v konaní neuplatnil (nevyčíslil) v peňažnej

podobe a ani inej žiadnu škodu, ktorá mu mala byť v dôsledku tvrdeného nesprávneho

úradného postupu spôsobená. Uvedené znamená, že nebol naplnený jeden zo základných

predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia škody (žalobca si okrem

sumy 936,69 € trov obhajoby žiadnu inú majetkovú škodu, prípadne nemajetkovú ujmu

neuplatnil).“.

35. K otázke náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu krajský súd

ďalej uviedol:

„Okolnosti, v ktorých žalobca vidí nesprávny úradný postup v trestnom konaní

(prokurátor nemal na neho podať obžalobu ale trestné stíhanie voči jeho osobe zastaviť,

prokurátor nemal trvať na výsluchu svedkov ale mal súhlasiť s prečítaním svedeckých

výpovedí) nie je civilný súd v občianskoprávnom konaní oprávnený; nespadá

do kompetencie civilného súdu hodnotiť postup prokurátora v trestnom konaní.

… Žalobca sa napokon domáhal tiež priznania náhrady škody z dôvodu prieťahov

v trestnom konaní; aj v prípade tohto nároku však platí, že jeho prípadnému priznaniu bráni

už len tá skutočnosť, že si žalobca škodu, ktorá mu mala byť spôsobená prieťahmi

v trestnom konaní, nevyčíslil (bolo už spomenuté, že žalobca si vyčíslil a uplatnil jedine

škodu, predstavujúcu ním vynaložené náklady na jeho obhajobu v trestnom konaní).

Aj v prípade tohto nároku teda absentoval jedna zo zákonom predpokladaných podmienok

vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (prieťahmi

v konaní).

… Žalobca, ktorého v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno, v predmetnej veci

nepreukázal naplnenie zákonného predpokladu spočívajúceho v existencii škody,

spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom a v jeho rámci tiež prieťahmi v trestnom

konaní). Priznanie nároku na náhradu škody podľa , rovnako

tak podľa je založené na kumulatívnom (súčasnom) splnení

všetkých troch zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu; ak čo len jeden

z uvedených predpokladov chýba, zodpovednosť štátu za škodu nemôže vzniknúť.“

36. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z 19. januára 2017 dospel

k záveru, že právne závery krajského súdu, na základe ktorých zamietol žalobu sťažovateľa,

sú logické, rešpektujú účel príslušných ustanovení a nie sú arbitrárne.

Krajský súd svoj právny záver o zamietnutí žaloby sťažovateľa primerane a preskúmateľne

odôvodnil, napadnutý rozsudok nie je ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne

akceptovateľný.

37. K otázke akceptovateľnosti námietky premlčania a jej prípadného rozporu

s dobrými mravmi ústavný súd poukazuje na to, že vo svojich skorších rozhodnutiach

vyslovil názor, že vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania

žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi,

pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad

však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon

práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva

na úkor druhého účastníka konania, a pritom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania

môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej

doby nezavinil a proti nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania

bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať

z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva,

jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby

(, , , porovnaj tiež nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. zo 6. septembra 2005).

38. Pri hodnotení toho, či výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku

nie je v rozpore s dobrými mravmi podľa , je potrebné

posúdiť, či výkon tohto práva nebol len prostriedkom umožňujúcim poškodenie druhého

účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného

právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu.

Išlo by tak o výkon práva, ktorý je formálne v súlade so zákonom, avšak v skutočnosti

by to bol výraz zneužitia tohto subjektívneho práva, t. j. o šikanu na úkor druhého účastníka.

Tieto okolnosti musia byť naplnené vo výnimočnej intenzite tak, aby odôvodňovali

odopretie práva uplatniť námietku premlčania, a tým aj zásah do princípu právnej istoty

(porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 19. februára 2009 a tiež rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. marca 2018).

39. Dôležitým pre posúdenie toho, či je potrebné aplikovať korektív dobrých mravov,

je princíp spravodlivosti, t. j. či konanie ako celok možno označiť ako spravodlivé

a či závery, ku ktorým súdy dospeli, nie sú extrémne nespravodlivé (porovnaj

nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 31. mája 2011).

40. Uvedené úvahy boli v prerokúvanom prípade nepochybne relevantné a krajský

súd sa nimi mal riadiť. Vychádzajúc z okolností predmetnej veci, sa javí, že právny záver

krajského súdu, ako aj okresného súdu o prípustnosti námietky premlčania je arbitrárny

predovšetkým pre jeho rozpor s princípom spravodlivosti. V tejto časti ústavný súd

akceptoval námietku sťažovateľa predostretú v ústavnej sťažnosti, napriek tomu

však nebolo možné vyhovieť ústavnej sťažnosti sťažovateľa ako takej. Ďalšie dôvody,

ktoré krajský súd uviedol v napadnutom rozsudku, pre ktoré nebolo možné žalobe

sťažovateľa vyhovieť, ústavný súd nepovažoval za arbitrárne. Relevantné je tiež to, že tieto

ďalšie dôvody predstavovali dostatočný podklad pre zamietnutie žaloby sťažovateľa,

a to aj bez zohľadnenia (arbitrárneho) záveru o prípustnosti námietky premlčania.

41. Ústavný súd totiž akceptoval právny záver krajského súdu, podľa

ktorého sťažovateľ nesplnil podmienku podľa ,

keďže proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal sťažnosť. Námietka sťažovateľa,

podľa ktorej táto sťažnosť nemala odkladný účinok, je bezpredmetná. Ustanovenie § 3

nijako nerozlišuje, či príslušný právny prostriedok nápravy

má alebo nemá odkladný účinok.

42. Za arbitrárny nemožno považovať ani právny názor krajského súdu,

podľa ktorého škodu, ktorú sťažovateľ preukázal a vyčíslil v konaní, spočívajúcu v trovách

obhajoby bolo potrebné považovať za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Podľa ústavného súdu tento právny názor je akceptovateľný, keďže priamo uznesenie

o vznesení obvinenia viedlo k tomu, že sťažovateľ si zvolil obhajcu, ktorý mu následne

po oslobodzujúcom rozsudku vystavil faktúru za poskytnutú právnu pomoc v trestnom

konaní. Právny záver, ktorý z uvedeného vyplýva, t. j. že medzi touto škodou (trovami

obhajoby) a sťažovateľom vymedzeným nesprávnym úradným postupom nie je príčinná

súvislosť, tiež nemožno považovať za prejav svojvôle.

43. Ústavný súd tiež akceptoval právny záver krajského súdu, podľa

ktorého sťažovateľ nijako netvrdil a ani nepreukazoval takú škodu, ktorá mu mala vzniknúť

v dôsledku ním vymedzeného nesprávneho úradného postupu prokurátora, prípadne

okresného súdu ako súdu, ktorý rozhodoval o obžalobe prokurátora. Obdobne obstojí

aj právny záver krajského súdu, podľa ktorého súd konajúci v občianskom súdnom konaní

nie je oprávnený sám hodnotiť postup prokurátora v trestnom konaní súdnom, jeho návrhy

na vykonanie dokazovania a pod. a taktiež ani existenciu zbytočných prieťahov

v predmetnom súdnom konaní. Bez ďalšieho preto súd konajúci v občianskom súdnom

konaní tento postup nemôže automaticky považovať za nesprávny úradný postup.

44. Ústavný súd takto nezistil skutočnosti, ktoré by naznačovali existenciu príčinnej

súvislosti medzi namietaným porušením základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48

ods. 1 , porušením , a , porušením práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu z 19. januára 2017.

Na tomto základe ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

45. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu