Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 130/2020
PDF · 227.18 KB
No categories available
II. ÚS 130/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
JUDr. Maríny Gallovej, Jilemnického 30, Martin, správkyne konkurznej podstaty
úpadcu obchodnej spoločnosti CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ
SPOLOČNOSŤ, s. r. o., IČO 31615422, Dlhá 90, Žilina, právne zastúpenej advokátskou
kanceláriou Karkó s. r. o., Sad na Studničkách 32, Žilina, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 31/2018 z 11. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť JUDr. Maríny Gallovej, správkyne konkurznej podstaty úpadcu
obchodnej spoločnosti CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ
SPOLOČNOSŤ, s. r. o., IČO 31615422, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť JUDr. Maríny Gallovej, Jilemnického 30,
Martin (ďalej len „sťažovateľka“), správkyne konkurznej podstaty úpadcu obchodnej
spoločnosti CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s. r. o.,
IČO 31615422 (ďalej aj „úpadca“), vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Sžfk 31/2018 z 11. septembra 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako správkyňa
konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ
A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s. r. o., prenajímala neziskovej organizácii
nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. , zahrnuté do konkurznej
podstaty úpadcu (ďalej len „nehnuteľnosti“). V ústavnej sťažnosti sa uvádza: „Nájomné
sťažovateľ fakturoval v zmysle dohody s nájmom spolu s DPH, ktorú priznával
v jednotlivých daňových priznaniach počínajúc začiatkom trvania nájomného pomeru.
V danom prípade sťažovateľ ako prenajímateľ, prijal za obdobie od apríla 2012 do marca
2014 od nájomcu neziskovej organizácie sumu spolu 96.000,- €, pričom
z tohto bola z hľadiska DPH časť 80.000,- € základom dane a časť 16.000,- € predstavovala
DPH.“
3. Zahrnutie nehnuteľností do konkurznej podstaty úpadcu, ako aj oprávnenosť
užívania týchto nehnuteľností neziskovou organizáciou boli predmetom
viacerých súdnych sporov: „Všeobecné súdy v týchto konaniach rozhodli tak, že
A) sťažovateľ nebol oprávnený predmetné nehnuteľnosti prenajímať, nakoľko tieto
nehnuteľnosti neoprávnene zaradil do súpisu majetkovej podstaty a B) nájomná zmluva
bola neplatná.“ Sťažovateľka zároveň uvádza, že v dôsledku týchto rozhodnutí jej vznikla
povinnosť „neoprávnene prijaté finančné prostriedky za nájom (t. j. obdržané vlastné
nájomné ako aj DPH) vydať neziskovej organizácii pričom táto ďalej mala
2
povinnosť tieto finančné prostriedky vydať tomu, komu v zmysle predmetných rozhodnutí
za užívanie patria – teda vlastníkovi nehnuteľností – spol. “.
Sťažovateľka, nezisková organizácia a správca konkurznej podstaty
obchodnej spoločnosti , uzavreli 19. mája 2015 trojdohodu, „v zmysle,
ktorej sťažovateľ všetky prijaté finančné prostriedky za neoprávnený prenájom
nehnuteľností (spolu 96 000 €) vydal správcovi konkurznej podstaty spoločnosti
ako oprávnenému na poberanie nájomného.“.
Z dôvodu, že sťažovateľka v skutočnosti neposkytla služby, z ktorých priznala daň
z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), „musel(a) vykonať účtovné dobropisovanie
neoprávnenej fakturácie nájmu za mesiace apríl 2012 až marec 2014 a súčasne opravné
daňové priznanie v zmysle ust. § 25 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., nakoľko išlo
v danom prípade o úplné zrušenie dodávky služby v zmysle právoplatných rozhodnutí
súdu.“.
4. Na základe opravného daňového priznania si sťažovateľka uplatnila nadmerný
odpočet na DPH v sume 16 000 € za zdaňovacie obdobie máj 2015. Na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH vykonal Daňový úrad Žilina
(ďalej len „daňový úrad“) u sťažovateľky daňovú kontrolu, výsledkom ktorej bolo zistenie,
že sťažovateľka si daň v sume 16 000 € v opravnom daňovom priznaní odpočítala
neoprávnene, pretože podľa názoru daňového úradu dôvody na opravu základu dane
podľa § 25 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) nenastali.
Rozhodnutím č. 104513380/2016 z 19. decembra 2016 preto nepriznal sťažovateľke
opravným daňovým priznaním uplatnený nadmerný odpočet na DPH. Rozhodnutie
daňového úradu bolo potvrdené aj rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 342427/2017 zo 6. apríla 2017.
5. Sťažovateľka sa všeobecnou správnou žalobou domáhala na Krajskom súde
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) preskúmania a zrušenia rozhodnutia finančného
riaditeľstva a súčasne aj rozhodnutia daňového úradu. Rozsudkom krajského súdu
3
sp. zn. 31 S 88/2017 z 18. apríla 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) bola
všeobecná správna žaloba zamietnutá ako neodôvodnená.
6. Napadnutým rozsudkom bola kasačná sťažnosť proti rozsudku krajského súdu
zamietnutá.
Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok za „arbitrárny, neudržateľný, svojvoľný
a nepreskúmateľný.“. V tejto súvislosti uvádza, že plnenie realizované na základe
neplatného právneho úkonu sa musí vrátiť, a teda nepodlieha DPH. Podľa sťažovateľky
„prijaté plnenie, ktorého titul odpadol, musí byť vrátené celkom a vo výške, v ktorom bolo
prijaté, úplne bez ohľadu na skutočnosť, že jeho časť prípadne tvorí DPH, čo je z hľadiska
záväzkových vzťahov irelevantné (§ 451 OZ, § 457 OZ, § 494 OZ, § 394 Obch. z. atp.).“.
Uvedené malo na strane sťažovateľky podmieňovať zrušenie neoprávnene vystavených
faktúr, s čím súviselo podanie opravného daňového priznania k DPH.
Sťažovateľka zároveň poukazuje na skutočnosť, že nájom je podľa § 38 ods. 3
zákona o DPH oslobodený od DPH. V tejto súvislosti uvádza, že «sťažovateľ nebol
oprávnený predmet nájmu prenajímať, nemohol si tak ani platne s nájomcom dohodnúť
„neoslobodenie“ od dane v zmysle ust. § 38 ods. 5 zákona o DPH, a teda v danom prípade
daňová povinnosť nevznikla.». Podstatou takto vznesenej námietky je, že neplatnosť
nájomnej zmluvy znamenala, že na strane sťažovateľky nemohla vzniknúť daňová
povinnosť na DPH priamo na základe zákona o DPH.
7. Vo svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľka následne uvádza aj ďalšie okolnosti
súvisiace s prejednávanou vecou, na ktoré podľa jej názoru napadnutý rozsudok
neposkytuje odpoveď: „... i) či sťažovateľ poskytol alebo neposkytol službu v zmysle zákona
o DPH, ii) či sťažovateľ mal právo zadržať nájomcovi – 16.000 € a tieto
následne odviesť ako DPH, iii) ak áno, na základe čoho resp. iv) či mal sťažovateľ
nájomcovi vrátiť celé prijaté plnenie (96.000 €) a následne zo svojich vlastných
prostriedkov (v danom prípade z prostriedkov veriteľov tvoriacich konkurznú podstatu)
zaplatiť štátu DPH z neexistujúceho plnenia.“
4
8. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po vyhodnotení písomných dôkazov o jej
ústavnej sťažnosti takto rozhodol: „I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.09.2019,
č. kon. 6 Sžfk 31/2018 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 11.09.2019, č. kon. 6Sžfk/31/2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov
konania...“
II.
Relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak zákon
o ústavnom súde v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu
5
ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a samotné posúdenie veci ústavným súdom
6
16. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v námietke nedostatočného
a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý nedal ústavne
konformné odpovede na jej zásadné námietky uvedené v kasačnej sťažnosti.
17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že medzi
obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať
spoločne.
18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
19. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný
súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany
ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
7
pri rozhodovaní o sťažnostiach pre porušenie základného práva na súdnu ochranu,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).
20. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tom, že v napadnutom rozsudku jej
najvyšší súd nedal odpoveď na otázku, ako mala správne postupovať, neuviedol, či je
správne, aby zaplatila DPH z plnenia, ktoré nedostala, a ani sa nevyjadril k otázke, či si
mohla sumu 16 000 € od nájomcu ponechať na úhradu DPH, a tiež neuviedol reálny dôvod,
prečo by mala sťažovateľka zaplatiť DPH z vlastných prostriedkov z plnenia, ktoré musela
vrátiť.
21. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, sa ústavný súd oboznámil s tými časťami odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktoré boli pre posúdenie dôvodnosti ústavnej
sťažnosti podstatné. Zároveň sa ústavný súd oboznámil aj s podstatnými časťami rozsudku
krajského súdu, keďže predmetom konania pred najvyšším súdom bolo práve konanie
o kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu.
22. Podľa § 25 ods. 1 zákona o DPH základ dane pri dodaní tovaru alebo služby
a pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa opraví
a) pri úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky tovaru alebo služby a pri úplnom
alebo čiastočnom vrátení dodávky tovaru,
b) pri znížení ceny tovaru alebo služby po vzniku daňovej povinnosti,
c) pri zvýšení ceny tovaru alebo služby.
23. Krajský súd v bode 10 svojho rozsudku o uplatnení postupu podľa § 25 ods. 1
zákona o DPH za situácie, v ktorej nezisková organizácia skutočne užívala
predmetné nehnuteľnosti, uviedol, že „z pohľadu zákona č. 222/2004 Z. z. je však potrebné
8
posudzovať stav tak, ako nastal. Je nesporné, že predmetné nehnuteľnosti v posudzovanom
období užíval nájomca a prenajímateľ (žalobca) prijímal
protihodnotu za toto plnenie vrátane DPH. Tento skutkový stav spočívajúci v tom, že
nájomca užíval predmetné nehnuteľnosti nebol spochybnený.“. Najvyšší súd v bode 44
napadnutého rozsudku k tomu zároveň konštatuje: „služba nájmu bola poskytnutá, nájomca
užíval prenajaté nehnuteľnosti, aj keď súd následne rozhodol, že právny úkon (nájomná
zmluva je neplatný). V uvedenom prípade nastala zdaniteľná transakcia, ktorá je
predmetom dane podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákon o DPH.“ Ústavný súd musí prisvedčiť
všeobecným súdom v tom, že z charakteru nájmu ako užívania nehnuteľnosti v určitom
vymedzenom časovom úseku skutočne plynie, že už raz takto poskytnuté plnenie nebolo
možné zrušiť, resp. medzi stranami vrátiť.
24. Najvyšší súd v bodoch 42 a 43 napadnutého rozsudku uzatvára, že „základ dane
sa opraví pri úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky služby alebo pri znížení ceny služby
po vzniku daňovej povinnosti alebo pri zvýšení ceny služby. U sťažovateľa však nenastal ani
jeden z uvedených prípadov. Služba bola v období od 01.04.2012 do 31.03.2014 nájomcovi
opakovane poskytovaná, pričom nedošlo k zrušeniu dodávok služieb.“. Ústavný súd zastáva
názor, že v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu a v rozsudku krajského súdu je
dostatočne odôvodnený záver, že vo veci sťažovateľky nešlo o prípad opravy základu dane
z dôvodu úplného alebo čiastočného zrušenia dodávky tovaru alebo služby a pri úplnom
alebo čiastočnom vrátení dodávky tovaru.
25. Dohodou, ktorá riešila otázku vyporiadania vzájomných nárokov medzi
sťažovateľkou, neziskovou organizáciou a obchodnou spoločnosťou
, z pohľadu jej daňovo-právnych dôsledkov sa zaoberal krajský súd
v bode 10 svojho rozsudku a konštatoval: „okrem toho finančné vysporiadanie týchto osôb
nie je predmetom DPH v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.“
Podľa ústavného súdu všeobecné súdy správne vyhodnotili, že prípadné parametre
súkromno-právneho vyporiadania nárokov medzi dotknutými subjektami neboli z pohľadu
vlastných daňových povinností sťažovateľky rozhodujúce. V tejto súvislosti je možné
bližšie poukázať na § 55 ods. 15 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
9
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého
dohody uzatvorené o tom, že povinnosť podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu
znáša namiesto daňového subjektu úplne alebo čiastočne iná osoba, nie sú pre správu daní
právne účinné, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
26. Ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k námietke sťažovateľky
spočívajúcej v tom, že „prijaté plnenie, ktorého titul odpadol musí byť vrátené celkom
a vo výške, v ktorom bolo prijaté, úplne bez ohľadu na skutočnosť, že jeho časť prípadne
tvorí DPH, čo je z hľadiska záväzkových vzťahov irelevantné (§ 451 OZ, § 457 OZ, § 494
OZ, § 394 Obch. z. atp.).“. Úžitky, ktoré plynuli z neplatného nájmu nehnuteľností iným
osobám ako vlastníkom, mali v danom prípade vo vzťahu k vlastníkovi nehnuteľností –
obchodnej spoločnosti , povahu bezdôvodného obohatenia.
Ak však zároveň v rámci nájmu nehnuteľností došlo k vzniku daňovej povinnosti
na strane prenajímateľa, teda sťažovateľky, a následne k jej zaplateniu v prospech štátu,
nemožno hovoriť o tom, že sa sťažovateľka alebo iný subjekt bezdôvodne obohatili
v neprospech obchodnej spoločnosti , o sumu fakturovanej DPH.
V prípade, že sa dotknuté subjekty rozhodli uvedenú situáciu riešiť dohodou, ktorá taktiež
sumu fakturovanej DPH podriadila pod povinnosť jej vydania v prospech obchodnej
spoločnosti , spadalo to výhradne do zmluvnej autonómie dotknutých
subjektov a povinnosti z takejto dohody nemôžu byť prenesené na štát, resp. na správcu
dane.
27. Ďalším z podstatných bodov argumentácie uvádzanej sťažovateľkou bol vplyv
oslobodenia nájmu nehnuteľností od DPH podľa § 38 ods. 5 zákona o DPH na situáciu
vo veci samej. V tejto súvislosti sa sťažovateľka domnieva, že toto oslobodenie
v nadväznosti na neplatnosť nájomnej zmluvy ju zbavuje jej daňovej povinnosti na DPH.
V súvislosti s touto námietkou krajský súd v bode 10 svojho rozsudku uvádza: „vrátenie
dane na základe vystaveného dobropisu by znamenalo, že poskytnutá služba ostala
nezdanená. Daňová povinnosť na DPH nevzniká na základe zmluvy, ale na základe zákona
č. 222/2004 Z. z.“ Najvyšší súd v bode 46 napadnutého rozsudku konštatuje: „Daňová
povinnosť na DPH nevzniká na základe zmluvy, ale na základe zákona o DPH a poskytnutie
10
služby na základe neplatného právneho úkonu nemá na vznik daňovej povinnosti význam.“
V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti § 69 ods. 5 zákona o DPH, podľa ktorého
každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná túto
daň zaplatiť. Vnútroštátnu právnu úpravu DPH je potrebné vykladať aj v súvislosti
s právom Európskej únie, a to so smernicou Rady 2006/112/ES z 28. decembra 2006
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica EÚ“). Podľa čl. 203
smernice EÚ DPH platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Na uvedenom
základe možno považovať za ústavne konformný záver všeobecných súdov, podľa ktorého
sťažovateľka ako osoba, ktorá uviedla na faktúrach vystavených pre neziskovú organizáciu
príslušnú sumu DPH, bola priamo zo zákona povinná túto sumu dane
zaplatiť v prospech štátu.
28. Z citovaných častí napadnutého rozsudku možno vyvodiť, že najvyšší súd
primeraným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie a jeho záver nemožno považovať
za arbitrárny. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka
v napadnutom rozsudku dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. VI. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul,
že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú
(Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999).
29. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom a obsahom základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok je podľa
11
názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, a preto ústavnú
sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
30 Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu
12