Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 130/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

JUDr. Maríny Gallovej, Jilemnického 30, Martin, správkyne konkurznej podstaty

úpadcu obchodnej spoločnosti CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ

SPOLOČNOSŤ, s. r. o., IČO 31615422, Dlhá 90, Žilina, právne zastúpenej advokátskou

kanceláriou Karkó s. r. o., Sad na Studničkách 32, Žilina, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť JUDr. Maríny Gallovej, správkyne konkurznej podstaty úpadcu

obchodnej spoločnosti CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ

SPOLOČNOSŤ, s. r. o., IČO 31615422, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť JUDr. Maríny Gallovej, Jilemnického 30,

Martin (ďalej len „sťažovateľka“), správkyne konkurznej podstaty úpadcu obchodnej

spoločnosti CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s. r. o.,

IČO 31615422 (ďalej aj „úpadca“), vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 11. septembra 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako správkyňa

konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ

A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s. r. o., prenajímala neziskovej organizácii

nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. , zahrnuté do konkurznej

podstaty úpadcu (ďalej len „nehnuteľnosti“). V ústavnej sťažnosti sa uvádza: „Nájomné

sťažovateľ fakturoval v zmysle dohody s nájmom spolu s DPH, ktorú priznával

v jednotlivých daňových priznaniach počínajúc začiatkom trvania nájomného pomeru.

V danom prípade sťažovateľ ako prenajímateľ, prijal za obdobie od apríla 2012 do marca

2014 od nájomcu neziskovej organizácie sumu spolu 96.000,- €, pričom

z tohto bola z hľadiska DPH časť 80.000,- € základom dane a časť 16.000,- € predstavovala

DPH.“

3. Zahrnutie nehnuteľností do konkurznej podstaty úpadcu, ako aj oprávnenosť

užívania týchto nehnuteľností neziskovou organizáciou boli predmetom

viacerých súdnych sporov: „Všeobecné súdy v týchto konaniach rozhodli tak, že

A) sťažovateľ nebol oprávnený predmetné nehnuteľnosti prenajímať, nakoľko tieto

nehnuteľnosti neoprávnene zaradil do súpisu majetkovej podstaty a B) nájomná zmluva

bola neplatná.“ Sťažovateľka zároveň uvádza, že v dôsledku týchto rozhodnutí jej vznikla

povinnosť „neoprávnene prijaté finančné prostriedky za nájom (t. j. obdržané vlastné

nájomné ako aj DPH) vydať neziskovej organizácii pričom táto ďalej mala

2

povinnosť tieto finančné prostriedky vydať tomu, komu v zmysle predmetných rozhodnutí

za užívanie patria – teda vlastníkovi nehnuteľností – spol. “.

Sťažovateľka, nezisková organizácia a správca konkurznej podstaty

obchodnej spoločnosti , uzavreli 19. mája 2015 trojdohodu, „v zmysle,

ktorej sťažovateľ všetky prijaté finančné prostriedky za neoprávnený prenájom

nehnuteľností (spolu 96 000 €) vydal správcovi konkurznej podstaty spoločnosti

ako oprávnenému na poberanie nájomného.“.

Z dôvodu, že sťažovateľka v skutočnosti neposkytla služby, z ktorých priznala daň

z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), „musel(a) vykonať účtovné dobropisovanie

neoprávnenej fakturácie nájmu za mesiace apríl 2012 až marec 2014 a súčasne opravné

daňové priznanie v zmysle ust. , nakoľko išlo

v danom prípade o úplné zrušenie dodávky služby v zmysle právoplatných rozhodnutí

súdu.“.

4. Na základe opravného daňového priznania si sťažovateľka uplatnila nadmerný

odpočet na DPH v sume 16 000 € za zdaňovacie obdobie máj 2015. Na zistenie

oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH vykonal Daňový úrad Žilina

(ďalej len „daňový úrad“) u sťažovateľky daňovú kontrolu, výsledkom ktorej bolo zistenie,

že sťažovateľka si daň v sume 16 000 € v opravnom daňovom priznaní odpočítala

neoprávnene, pretože podľa názoru daňového úradu dôvody na opravu základu dane

podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) nenastali.

Rozhodnutím č. 104513380/2016 z 19. decembra 2016 preto nepriznal sťažovateľke

opravným daňovým priznaním uplatnený nadmerný odpočet na DPH. Rozhodnutie

daňového úradu bolo potvrdené aj rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej

republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 342427/2017 zo 6. apríla 2017.

5. Sťažovateľka sa všeobecnou správnou žalobou domáhala na Krajskom súde

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) preskúmania a zrušenia rozhodnutia finančného

riaditeľstva a súčasne aj rozhodnutia daňového úradu. Rozsudkom krajského súdu

3

sp. zn. z 18. apríla 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) bola

všeobecná správna žaloba zamietnutá ako neodôvodnená.

6. Napadnutým rozsudkom bola kasačná sťažnosť proti rozsudku krajského súdu

zamietnutá.

Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok za „arbitrárny, neudržateľný, svojvoľný

a nepreskúmateľný.“. V tejto súvislosti uvádza, že plnenie realizované na základe

neplatného právneho úkonu sa musí vrátiť, a teda nepodlieha DPH. Podľa sťažovateľky

„prijaté plnenie, ktorého titul odpadol, musí byť vrátené celkom a vo výške, v ktorom bolo

prijaté, úplne bez ohľadu na skutočnosť, že jeho časť prípadne tvorí DPH, čo je z hľadiska

záväzkových vzťahov irelevantné ( , , , Obch. z. atp.).“.

Uvedené malo na strane sťažovateľky podmieňovať zrušenie neoprávnene vystavených

faktúr, s čím súviselo podanie opravného daňového priznania k DPH.

Sťažovateľka zároveň poukazuje na skutočnosť, že nájom je podľa § 38 ods. 3

zákona o DPH oslobodený od DPH. V tejto súvislosti uvádza, že «sťažovateľ nebol

oprávnený predmet nájmu prenajímať, nemohol si tak ani platne s nájomcom dohodnúť

„neoslobodenie“ od dane v zmysle ust. § 38 ods. 5 zákona o DPH, a teda v danom prípade

daňová povinnosť nevznikla.». Podstatou takto vznesenej námietky je, že neplatnosť

nájomnej zmluvy znamenala, že na strane sťažovateľky nemohla vzniknúť daňová

povinnosť na DPH priamo na základe zákona o DPH.

7. Vo svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľka následne uvádza aj ďalšie okolnosti

súvisiace s prejednávanou vecou, na ktoré podľa jej názoru napadnutý rozsudok

neposkytuje odpoveď: „... i) či sťažovateľ poskytol alebo neposkytol službu v zmysle zákona

o DPH, ii) či sťažovateľ mal právo zadržať nájomcovi – 16.000 € a tieto

následne odviesť ako DPH, iii) ak áno, na základe čoho resp. iv) či mal sťažovateľ

nájomcovi vrátiť celé prijaté plnenie (96.000 €) a následne zo svojich vlastných

prostriedkov (v danom prípade z prostriedkov veriteľov tvoriacich konkurznú podstatu)

zaplatiť štátu DPH z neexistujúceho plnenia.“

4

8. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po vyhodnotení písomných dôkazov o jej

ústavnej sťažnosti takto rozhodol: „I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.09.2019,

č. kon. porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 11.09.2019, č. kon. zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania...“

II.

Relevantná právna úprava

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak zákon

o ústavnom súde v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu

5

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a samotné posúdenie veci ústavným súdom

6

16. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v námietke nedostatočného

a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý nedal ústavne

konformné odpovede na jej zásadné námietky uvedené v kasačnej sťažnosti.

17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že medzi

obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať

spoločne.

18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

19. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany

ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

7

pri rozhodovaní o sťažnostiach pre porušenie základného práva na súdnu ochranu,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ).

20. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tom, že v napadnutom rozsudku jej

najvyšší súd nedal odpoveď na otázku, ako mala správne postupovať, neuviedol, či je

správne, aby zaplatila DPH z plnenia, ktoré nedostala, a ani sa nevyjadril k otázke, či si

mohla sumu 16 000 € od nájomcu ponechať na úhradu DPH, a tiež neuviedol reálny dôvod,

prečo by mala sťažovateľka zaplatiť DPH z vlastných prostriedkov z plnenia, ktoré musela

vrátiť.

21. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, sa ústavný súd oboznámil s tými časťami odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktoré boli pre posúdenie dôvodnosti ústavnej

sťažnosti podstatné. Zároveň sa ústavný súd oboznámil aj s podstatnými časťami rozsudku

krajského súdu, keďže predmetom konania pred najvyšším súdom bolo práve konanie

o kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu.

22. Podľa § 25 ods. 1 zákona o DPH základ dane pri dodaní tovaru alebo služby

a pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa opraví

a) pri úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky tovaru alebo služby a pri úplnom

alebo čiastočnom vrátení dodávky tovaru,

b) pri znížení ceny tovaru alebo služby po vzniku daňovej povinnosti,

c) pri zvýšení ceny tovaru alebo služby.

23. Krajský súd v bode 10 svojho rozsudku o uplatnení postupu podľa § 25 ods. 1

zákona o DPH za situácie, v ktorej nezisková organizácia skutočne užívala

predmetné nehnuteľnosti, uviedol, že „z pohľadu je však potrebné

8

posudzovať stav tak, ako nastal. Je nesporné, že predmetné nehnuteľnosti v posudzovanom

období užíval nájomca a prenajímateľ (žalobca) prijímal

protihodnotu za toto plnenie vrátane DPH. Tento skutkový stav spočívajúci v tom, že

nájomca užíval predmetné nehnuteľnosti nebol spochybnený.“. Najvyšší súd v bode 44

napadnutého rozsudku k tomu zároveň konštatuje: „služba nájmu bola poskytnutá, nájomca

užíval prenajaté nehnuteľnosti, aj keď súd následne rozhodol, že právny úkon (nájomná

zmluva je neplatný). V uvedenom prípade nastala zdaniteľná transakcia, ktorá je

predmetom dane podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákon o DPH.“ Ústavný súd musí prisvedčiť

všeobecným súdom v tom, že z charakteru nájmu ako užívania nehnuteľnosti v určitom

vymedzenom časovom úseku skutočne plynie, že už raz takto poskytnuté plnenie nebolo

možné zrušiť, resp. medzi stranami vrátiť.

24. Najvyšší súd v bodoch 42 a 43 napadnutého rozsudku uzatvára, že „základ dane

sa opraví pri úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky služby alebo pri znížení ceny služby

po vzniku daňovej povinnosti alebo pri zvýšení ceny služby. U sťažovateľa však nenastal ani

jeden z uvedených prípadov. Služba bola v období od 01.04.2012 do 31.03.2014 nájomcovi

opakovane poskytovaná, pričom nedošlo k zrušeniu dodávok služieb.“. Ústavný súd zastáva

názor, že v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu a v rozsudku krajského súdu je

dostatočne odôvodnený záver, že vo veci sťažovateľky nešlo o prípad opravy základu dane

z dôvodu úplného alebo čiastočného zrušenia dodávky tovaru alebo služby a pri úplnom

alebo čiastočnom vrátení dodávky tovaru.

25. Dohodou, ktorá riešila otázku vyporiadania vzájomných nárokov medzi

sťažovateľkou, neziskovou organizáciou a obchodnou spoločnosťou

, z pohľadu jej daňovo-právnych dôsledkov sa zaoberal krajský súd

v bode 10 svojho rozsudku a konštatoval: „okrem toho finančné vysporiadanie týchto osôb

nie je predmetom DPH v zmysle “

Podľa ústavného súdu všeobecné súdy správne vyhodnotili, že prípadné parametre

súkromno-právneho vyporiadania nárokov medzi dotknutými subjektami neboli z pohľadu

vlastných daňových povinností sťažovateľky rozhodujúce. V tejto súvislosti je možné

bližšie poukázať na o správe daní (daňový poriadok)

9

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého

dohody uzatvorené o tom, že povinnosť podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu

znáša namiesto daňového subjektu úplne alebo čiastočne iná osoba, nie sú pre správu daní

právne účinné, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

26. Ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k námietke sťažovateľky

spočívajúcej v tom, že „prijaté plnenie, ktorého titul odpadol musí byť vrátené celkom

a vo výške, v ktorom bolo prijaté, úplne bez ohľadu na skutočnosť, že jeho časť prípadne

tvorí DPH, čo je z hľadiska záväzkových vzťahov irelevantné ( , ,

, Obch. z. atp.).“. Úžitky, ktoré plynuli z neplatného nájmu nehnuteľností iným

osobám ako vlastníkom, mali v danom prípade vo vzťahu k vlastníkovi nehnuteľností –

obchodnej spoločnosti , povahu bezdôvodného obohatenia.

Ak však zároveň v rámci nájmu nehnuteľností došlo k vzniku daňovej povinnosti

na strane prenajímateľa, teda sťažovateľky, a následne k jej zaplateniu v prospech štátu,

nemožno hovoriť o tom, že sa sťažovateľka alebo iný subjekt bezdôvodne obohatili

v neprospech obchodnej spoločnosti , o sumu fakturovanej DPH.

V prípade, že sa dotknuté subjekty rozhodli uvedenú situáciu riešiť dohodou, ktorá taktiež

sumu fakturovanej DPH podriadila pod povinnosť jej vydania v prospech obchodnej

spoločnosti , spadalo to výhradne do zmluvnej autonómie dotknutých

subjektov a povinnosti z takejto dohody nemôžu byť prenesené na štát, resp. na správcu

dane.

27. Ďalším z podstatných bodov argumentácie uvádzanej sťažovateľkou bol vplyv

oslobodenia nájmu nehnuteľností od DPH podľa § 38 ods. 5 zákona o DPH na situáciu

vo veci samej. V tejto súvislosti sa sťažovateľka domnieva, že toto oslobodenie

v nadväznosti na neplatnosť nájomnej zmluvy ju zbavuje jej daňovej povinnosti na DPH.

V súvislosti s touto námietkou krajský súd v bode 10 svojho rozsudku uvádza: „vrátenie

dane na základe vystaveného dobropisu by znamenalo, že poskytnutá služba ostala

nezdanená. Daňová povinnosť na DPH nevzniká na základe zmluvy, ale na základe zákona

č. “ Najvyšší súd v bode 46 napadnutého rozsudku konštatuje: „Daňová

povinnosť na DPH nevzniká na základe zmluvy, ale na základe zákona o DPH a poskytnutie

10

služby na základe neplatného právneho úkonu nemá na vznik daňovej povinnosti význam.“

V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti § 69 ods. 5 zákona o DPH, podľa ktorého

každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná túto

daň zaplatiť. Vnútroštátnu právnu úpravu DPH je potrebné vykladať aj v súvislosti

s právom Európskej únie, a to so smernicou Rady 2006/112/ES z 28. decembra 2006

o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica EÚ“). Podľa čl. 203

smernice EÚ DPH platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Na uvedenom

základe možno považovať za ústavne konformný záver všeobecných súdov, podľa ktorého

sťažovateľka ako osoba, ktorá uviedla na faktúrach vystavených pre neziskovú organizáciu

príslušnú sumu DPH, bola priamo zo zákona povinná túto sumu dane

zaplatiť v prospech štátu.

28. Z citovaných častí napadnutého rozsudku možno vyvodiť, že najvyšší súd

primeraným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie a jeho záver nemožno považovať

za arbitrárny. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka

v napadnutom rozsudku dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul,

že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999).

29. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom a obsahom základného

práva sťažovateľky podľa a tiež práva podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok je podľa

11

názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, a preto ústavnú

sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

30 Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu

12