Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 155/2020
PDF · 227.1 KB
No categories available
II. ÚS 155/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť Okresného stavebného bytového
družstva Michalovce, Plynárenská 1, Michalovce, IČO 00 172 154, zastúpeného advokátom
JUDr. Slavomírom Kučmášom, Plynárenská 1, Michalovce, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Asan 25/2018 z 31. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Okresného stavebného bytového družstva Michalovce o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť Okresného stavebného bytového družstva
Michalovce, Plynárenská 1, Michalovce, IČO 00 172 154 (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Slavomírom Kučmášom, Plynárenská 1, Michalovce,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Asan 25/2018 z 31. júla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že správny orgán – Inšpektorát
Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj (ďalej len
„inšpektorát SOI“) rozhodnutím č. P/0313/08/2016 z 2. novembra 2016 uložil sťažovateľovi
pokutu 600 € za porušenie povinnosti stanovenej v § 4 ods. 1 písm. h) zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.“), podľa
ktorého je predávajúci povinný zabezpečiť poskytovanie služieb spôsobom, ktorý umožní
ich riadne použitie, v nadväznosti na § 8b ods. 2 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“), podľa ktorého pri správe domu je správca
povinný hospodáriť s majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome
s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy o výkone správy, keď
sťažovateľ ako správca bytového domu na ulici
vyúčtoval vo fonde prevádzky, údržby a opráv za rok 2015 (a tiež za roky 2013 a 2014)
vlastníkom bytov a nebytových priestorov položku „réžia údržby“, pričom zo zmluvy
o výkone správy a jej dodatku nevyplýva účtovanie predmetnej položky schválené
vlastníkmi bytov a nebytových priestorov. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal
odvolanie, ktoré Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej
inšpekcie rozhodnutím (ďalej len „ústredný inšpektorát SOI“) č. SK/0752/99/2016
z 28. júna 2017 zamietla a potvrdila rozhodnutie inšpektorátu SOI č. P/0313/08/2016
z 2. novembra 2016.
3. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v správnom súdnom konaní
vedenom pod sp. zn. 7 S 99/2017 preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie ústredného
inšpektorátu SOI č. SK/0752/99/2016 z 28. júna 2017, ako aj rozhodnutie inšpektorátu SOI
č. P/0313/08/2016 z 2. novembra 2016 a konanie správnych orgánov, ktoré predchádzalo
vydaniu uvedených rozhodnutí. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 S 99/2017 z 25. apríla
2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že
zo strany sťažovateľa došlo k „porušeniu citovaných zákonných ustanovení spôsobom
špecifikovaným v napadnutých rozhodnutiach“.
4. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť, ktorou sa
domáhal, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutia
ústrednej inšpekcie SOI, ako aj inšpekcie SOI zruší a vec vráti správnemu orgánu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Sťažovateľ odôvodnil kasačnú sťažnosť tým, že ústredný
inšpektorát SOI «nebol oprávnený konať a rozhodovať vo veci vyúčtovania vo FPÚaO
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome položku „réžia údržby“ podľa § 4 ods. 1
písm. h) zákona č. 250/2007 Z. z., ktorý rieši iba samotný spôsob poskytnutia služieb, nie
spôsob odplaty, resp. vyúčtovanie týchto služieb z FPÚaO», a odvolal sa na jeho internetovú
stránku, kde je uvedené, že spôsob účtovania zálohových platieb a ich vyúčtovanie z fondu
prevádzky, údržby a opráv bytového domu nepatrí do jeho kompetencií a v prípade sporov
má byť predmetom konania pred všeobecnými súdmi. Najvyšší súd ako kasačný súd
napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti pokračuje v argumentácii, ktorú predostrel
v kasačnej sťažnosti, že ústredný inšpektorát SOI a inšpektorát SOI neboli oprávnení
vykonať kontrolu a uložiť mu sankciu v súvislosti so zabezpečením poskytovania služieb
pri správe domu, kde ako správca povinný hospodáriť s majetkom vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome s odbornou starostlivosťou vyúčtoval vo fonde prevádzky,
údržby a opráv vlastníkom bytov a nebytových priestorov položku „réžia údržby“.
6. Sťažovateľ namieta, že „ak ju majú vykonávať štátne orgány ako orgán kontroly
súkromnoprávnych vzťahov musí táto kontrola a s tým spojená možnosť uložiť sankciu, byť
výlučne iba v súlade a v medziach zákona a môžu sa kontrolovať a sankcionovať iba také
skutkové situácie, ktoré to umožňuje zákon. V danom prípade úplne absentuje kontrolná
kompetencia SOI ako štátneho orgánu. Odporcom pripustený rozširujúci a nezákonný
výklad kontrolných oprávnení SOI vo vzťahu k sťažovateľovi je okrem iného jednoznačne
v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR...“.
7. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že najvyšší
súd napadnutý rozsudok jasne a zrozumiteľne neodôvodnil, na námietku „nedostatku
zákonnej a ústavnej kompetencie štátneho orgánu konať v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR
v bode 52, 53, 54 napadnutého rozsudku iba opakované uvádza kontrolné oprávnenie SOI
voči sťažovateľovi, ktoré z citovaných zákonných ustanovení v tejto kontrolovanej veci
nijako nevyplývajú a v bode 55 napadnutého rozsudku iba stroho konštatoval, že ak by sa
rešpektoval výklad kontrolnej činnosti SOI tak ako to uvádza žalobca (sťažovateľ), bolo by
to v rozpore so zákonom, resp. zmluvou o výkone správy, bez možnosti kontroly správcu zo
strany SOI a to by mohlo viesť k svojvôli správcu pri výkone správy domu tiež bez
odôvodnenia z akých právnych noriem to vyplýva a bez vysporiadania sa s námietkami
sťažovateľa absencie kontrolnej kompetencie SOI...“.
8. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby
ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 31. 07. 2019, sp. zn.
5 Asan/25/2018 porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 07. 2019, sp. zn.
5 Asan/25/2018 v celom rozsahu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy v sume 346,26 €
(slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet právneho zástupcu
sťažovateľa, do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
16. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
17. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou,
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
18. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
19. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
20. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
21. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť
tým, že najvyšší súd sa náležite nevysporiadal s jeho námietkou uplatnenou v kasačnej
sťažnosti spočívajúcou v tvrdení, že ústredný inšpektorát SOI nebol oprávnený v jeho
právnej veci konať a rozhodnúť, keďže nie je oprávnený vykonávať u sťažovateľa (správcu
bytového domu) kontrolu hospodárenia s fondom prevádzky, údržby a opráv, a tiež tým, že
napadnutý rozsudok nie je riadne odôvodnený.
22. V súvislosti s už uvedenou kľúčovou námietkou ústavný súd poukazuje
na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom uvádza:
„Pokiaľ žalobca namietal, že Slovenská obchodná inšpekcia nie je oprávnená
vykonávať u správcu bytového domu kontrolu hospodárenia s fondom prevádzky, údržby
a opráv, kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že za účelom fungovania výkonu
správy domu zákon č. 182/1993 Z. z. ukladá vlastníkom bytov a nebytových priestorov
v dome povinnosť svojimi príspevkami vytvárať fond prevádzky, údržby a opráv (§ 10 ods. 1
zákona č. 182/1993 Z. z.). Prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv sú majetkom
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome (§ 8 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z.) a nie
majetkom správcu. O použití prostriedkov fondu prevádzky, údržby a opráv rozhodujú
vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome (§ 14 zákona č. 182/1993 Z. z.). V prípade
uzavretia zmluvy o výkone správy s prostriedkami vo fonde prevádzky, údržby a opráv
hospodári správca - ide tu o poskytovanie služby správcom vlastníkom bytov a nebytových
priestorov v dome vo vzťahu predávajúci - spotrebiteľ. Spôsob hospodárenia
s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv ako majetkom vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome je vymedzený priamo v zákone, a to tak, že správca je pri
správe domu povinný hospodáriť s majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v dome s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy o výkone správy (§ 8b
ods. 2 písm. a/ zákona č. 182/1993 Z. z.). Zásady hospodárenia s prostriedkami fondu
prevádzky, údržby a opráv vrátane rozsahu oprávnenia disponovať s nimi sú obsahovou
náležitosťou zmluvy o výkone správy (§ 8a ods. 1 posledná veta písm. d zákona č. 182/1993
Z. z.). Správca teda nemôže svojvoľne nakladať s prostriedkami fondu prevádzky, údržby
a opráv, ale o ich použití rozhodujú samotní vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome
podľa zákona č. 182/1993 Z. z.
Z uvedeného podľa kasačného súdu vyplýva, že predmetom kontroly zo strany
Slovenskej obchodnej inšpekcie nie je účelnosť použitia prostriedkov fondu prevádzky,
údržby a opráv správcom, ak s prostriedkami fondu naložil správca spôsobom, o ktorom
postupom podľa zákona č. 182/1993 Z. z. rozhodli samotní vlastníci bytov a nebytových
priestorov v dome, resp. ktorý vyplýva zo zmluvy o výkone správy. Avšak v prejednávanej
veci žalobca nakladal s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv spôsobom, ktorý
nevyplýval zo zmluvy o výkone správy resp. z rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome podľa zákona č. 182/1993 Z. z. a ako už bolo vyššie uvedené. Slovenská
obchodná inšpekcia je oprávnená vykonávať dozor nad plnením povinností podľa zákona
č. 182/1993 Z. z. správcom vo vzťahu k vlastníkom bytov a nebytových priestorov ako
spotrebiteľom, teda je oprávnená kontrolovať aj dodržiavanie povinnosti podľa § 8b ods. 2
písm. a/ zákona č. 182/1993 Z. z., t. j. či správca hospodári s majetkom vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome (v tomto prípade s prostriedkami fondu prevádzky, údržby
a opráv) s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy o výkone správy.
Žalobca ako správca bol povinný vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome
ako spotrebiteľom poskytovať službu - správu domu spôsobom, ktorý umožňuje jej riadne
a bezpečné použitie, tj. v súlade so zákonom a so zmluvnými podmienkami, pričom správa
domu zahŕňa aj hospodárenie s majetkom vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome
s odbornou starostlivosťou v súlade so zmluvou o výkone správy. Tým, že žalobca použil
prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv spôsobom, ktorý nevyplýval zo zmluvy
o výkone správy resp. z rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome,
porušil povinnosť podľa § 8b ods. 2 písm. a/ zákona č. 182/1993 Z. z., dodržiavanie ktorého
ustanovenia zákona zo strany správcu je predmetom kontroly vnútorného trhu podľa zákona
č. 128/2002 Z. z. Pokiaľ žalobca vo vzťahu k vlastníkom bytov a nebytových priestorov
v dome ako spotrebiteľom nezabezpečil poskytovanie služby - správa domu v súlade so
zákonnými a zmluvnými podmienkami, porušil tým § 4 ods. 1 písm. h/ zákona č. 250/2007
Z. z.“
23. V záverečnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku kasačný súd zdôraznil:
„... účelom ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z., upravujúcich povinnosti správcu pri
výkone správy domu, je prioritne chrániť práva a záujmy vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome. Preto podľa kasačného súdu uvedený výklad kontrolnej činnosti
Slovenskej obchodnej inšpekcie vo vzťahu k správcom zabezpečuje ochranu prejavu vôle
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome o zásadných otázkach týkajúcich sa správy
domu (použitie prostriedkov fondu prevádzky, údržby a opráv) a zamedzuje prípadnej
svojvôli správcu pri výkone správy domu. Pokiaľ by kasačný súd pripustil výklad
kontrolných oprávnení Slovenskej obchodnej inšpekcie vo vzťahu k správcom, prezentovaný
žalobcom v kasačnej sťažnosti, v konečnom dôsledku by v praxi práve takýto prístup, t. j.
nakladanie s majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome (s prostriedkami
fondu prevádzky, údržby a opráv) v rozpore so zákonom resp. zmluvou o výkone správy bez
možnosti kontroly správcu zo strany Slovenskej obchodnej inšpekcie, mohol viesť k svojvôli
správcu pri výkone správy domu.“
24. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sa podrobne
zaoberal sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo
inšpektorát SOI bol oprávnený vykonať kontrolu u sťažovateľa a uložiť mu sankciu
v správnom konaní, pričom citoval aplikované relevantné zákonné ustanovenia. Ústavný
súd považuje argumentáciu okresného súdu za dostatočnú, založenú na právnych záveroch,
ktoré majú oporu v zákone, resp. nepopierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných
ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z., zákona č. 250/2007 Z. z., zákona č. 128/2002 Z. z.
o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a Občianskeho zákonníka, ako
i príslušných procesných predpisov.
25. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku kasačného súdu ako celku, s prihliadnutím
na citované časti jeho odôvodnenia, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd náležite vysporiadal s argumentáciou
sťažovateľa uvedenou v kasačnej sťažnosti, citoval zákonné ustanovenia, ktoré adekvátne
aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; odôvodnenie napadnutého rozsudku
nemožno považovať za nedostatočné či arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
za neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce za následok porušenie niektorého základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
26. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a právom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
27. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo
už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2020
predseda senátu