Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 155/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť Okresného stavebného bytového

družstva Michalovce, Plynárenská 1, Michalovce, IČO 00 172 154, zastúpeného advokátom

JUDr. Slavomírom Kučmášom, Plynárenská 1, Michalovce, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva podľa v spojení s

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Okresného stavebného bytového družstva Michalovce o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť Okresného stavebného bytového družstva

Michalovce, Plynárenská 1, Michalovce, IČO 00 172 154 (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Slavomírom Kučmášom, Plynárenská 1, Michalovce,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. júla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že správny orgán – Inšpektorát

Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj (ďalej len

„inšpektorát SOI“) rozhodnutím č. z 2. novembra 2016 uložil sťažovateľovi

pokutu 600 € za porušenie povinnosti stanovenej v

Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa

ktorého je predávajúci povinný zabezpečiť poskytovanie služieb spôsobom, ktorý umožní

ich riadne použitie, v nadväznosti na § 8b ods. 2 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého pri správe domu je správca

povinný hospodáriť s majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome

s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy o výkone správy, keď

sťažovateľ ako správca bytového domu na ulici

vyúčtoval vo fonde prevádzky, údržby a opráv za rok 2015 (a tiež za roky 2013 a 2014)

vlastníkom bytov a nebytových priestorov položku „réžia údržby“, pričom zo zmluvy

o výkone správy a jej dodatku nevyplýva účtovanie predmetnej položky schválené

vlastníkmi bytov a nebytových priestorov. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal

odvolanie, ktoré Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej

inšpekcie rozhodnutím (ďalej len „ústredný inšpektorát SOI“) č.

z 28. júna 2017 zamietla a potvrdila rozhodnutie inšpektorátu SOI č.

z 2. novembra 2016.

3. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v správnom súdnom konaní

vedenom pod sp. zn. preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie ústredného

inšpektorátu SOI č. z 28. júna 2017, ako aj rozhodnutie inšpektorátu SOI

č. z 2. novembra 2016 a konanie správnych orgánov, ktoré predchádzalo

vydaniu uvedených rozhodnutí. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. apríla

2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že

zo strany sťažovateľa došlo k „porušeniu citovaných zákonných ustanovení spôsobom

špecifikovaným v napadnutých rozhodnutiach“.

4. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť, ktorou sa

domáhal, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutia

ústrednej inšpekcie SOI, ako aj inšpekcie SOI zruší a vec vráti správnemu orgánu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Sťažovateľ odôvodnil kasačnú sťažnosť tým, že ústredný

inšpektorát SOI «nebol oprávnený konať a rozhodovať vo veci vyúčtovania vo FPÚaO

vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome položku „réžia údržby“ podľa § 4 ods. 1

písm. h) , ktorý rieši iba samotný spôsob poskytnutia služieb, nie

spôsob odplaty, resp. vyúčtovanie týchto služieb z FPÚaO», a odvolal sa na jeho internetovú

stránku, kde je uvedené, že spôsob účtovania zálohových platieb a ich vyúčtovanie z fondu

prevádzky, údržby a opráv bytového domu nepatrí do jeho kompetencií a v prípade sporov

má byť predmetom konania pred všeobecnými súdmi. Najvyšší súd ako kasačný súd

napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti pokračuje v argumentácii, ktorú predostrel

v kasačnej sťažnosti, že ústredný inšpektorát SOI a inšpektorát SOI neboli oprávnení

vykonať kontrolu a uložiť mu sankciu v súvislosti so zabezpečením poskytovania služieb

pri správe domu, kde ako správca povinný hospodáriť s majetkom vlastníkov bytov

a nebytových priestorov v dome s odbornou starostlivosťou vyúčtoval vo fonde prevádzky,

údržby a opráv vlastníkom bytov a nebytových priestorov položku „réžia údržby“.

6. Sťažovateľ namieta, že „ak ju majú vykonávať štátne orgány ako orgán kontroly

súkromnoprávnych vzťahov musí táto kontrola a s tým spojená možnosť uložiť sankciu, byť

výlučne iba v súlade a v medziach zákona a môžu sa kontrolovať a sankcionovať iba také

skutkové situácie, ktoré to umožňuje zákon. V danom prípade úplne absentuje kontrolná

kompetencia SOI ako štátneho orgánu. Odporcom pripustený rozširujúci a nezákonný

výklad kontrolných oprávnení SOI vo vzťahu k sťažovateľovi je okrem iného jednoznačne

v rozpore s SR...“.

7. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a práva podľa dohovoru tým, že najvyšší

súd napadnutý rozsudok jasne a zrozumiteľne neodôvodnil, na námietku „nedostatku

zákonnej a ústavnej kompetencie štátneho orgánu konať v súlade s SR

v bode 52, 53, 54 napadnutého rozsudku iba opakované uvádza kontrolné oprávnenie SOI

voči sťažovateľovi, ktoré z citovaných zákonných ustanovení v tejto kontrolovanej veci

nijako nevyplývajú a v bode 55 napadnutého rozsudku iba stroho konštatoval, že ak by sa

rešpektoval výklad kontrolnej činnosti SOI tak ako to uvádza žalobca (sťažovateľ), bolo by

to v rozpore so zákonom, resp. zmluvou o výkone správy, bez možnosti kontroly správcu zo

strany SOI a to by mohlo viesť k svojvôli správcu pri výkone správy domu tiež bez

odôvodnenia z akých právnych noriem to vyplýva a bez vysporiadania sa s námietkami

sťažovateľa absencie kontrolnej kompetencie SOI...“.

8. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby

ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 31. 07. 2019, sp. zn.

porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v nadväznosti na SR.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 07. 2019, sp. zn.

v celom rozsahu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy v sume 346,26 €

(slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet právneho zástupcu

sťažovateľa, do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

14. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

16. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

17. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou,

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

18. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

19. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

20. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

21. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , ako aj práva podľa dohovoru malo dôjsť

tým, že najvyšší súd sa náležite nevysporiadal s jeho námietkou uplatnenou v kasačnej

sťažnosti spočívajúcou v tvrdení, že ústredný inšpektorát SOI nebol oprávnený v jeho

právnej veci konať a rozhodnúť, keďže nie je oprávnený vykonávať u sťažovateľa (správcu

bytového domu) kontrolu hospodárenia s fondom prevádzky, údržby a opráv, a tiež tým, že

napadnutý rozsudok nie je riadne odôvodnený.

22. V súvislosti s už uvedenou kľúčovou námietkou ústavný súd poukazuje

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom uvádza:

„Pokiaľ žalobca namietal, že Slovenská obchodná inšpekcia nie je oprávnená

vykonávať u správcu bytového domu kontrolu hospodárenia s fondom prevádzky, údržby

a opráv, kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že za účelom fungovania výkonu

správy domu ukladá vlastníkom bytov a nebytových priestorov

v dome povinnosť svojimi príspevkami vytvárať fond prevádzky, údržby a opráv (§ 10 ods. 1

). Prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv sú majetkom

vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome ( ) a nie

majetkom správcu. O použití prostriedkov fondu prevádzky, údržby a opráv rozhodujú

vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome ( ). V prípade

uzavretia zmluvy o výkone správy s prostriedkami vo fonde prevádzky, údržby a opráv

hospodári správca - ide tu o poskytovanie služby správcom vlastníkom bytov a nebytových

priestorov v dome vo vzťahu predávajúci - spotrebiteľ. Spôsob hospodárenia

s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv ako majetkom vlastníkov bytov

a nebytových priestorov v dome je vymedzený priamo v zákone, a to tak, že správca je pri

správe domu povinný hospodáriť s majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov

v dome s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy o výkone správy (§ 8b

ods. 2 písm. a/ ). Zásady hospodárenia s prostriedkami fondu

prevádzky, údržby a opráv vrátane rozsahu oprávnenia disponovať s nimi sú obsahovou

náležitosťou zmluvy o výkone správy ( posledná veta písm. d

Z. z.). Správca teda nemôže svojvoľne nakladať s prostriedkami fondu prevádzky, údržby

a opráv, ale o ich použití rozhodujú samotní vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome

podľa

Z uvedeného podľa kasačného súdu vyplýva, že predmetom kontroly zo strany

Slovenskej obchodnej inšpekcie nie je účelnosť použitia prostriedkov fondu prevádzky,

údržby a opráv správcom, ak s prostriedkami fondu naložil správca spôsobom, o ktorom

postupom podľa rozhodli samotní vlastníci bytov a nebytových

priestorov v dome, resp. ktorý vyplýva zo zmluvy o výkone správy. Avšak v prejednávanej

veci žalobca nakladal s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv spôsobom, ktorý

nevyplýval zo zmluvy o výkone správy resp. z rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v dome podľa a ako už bolo vyššie uvedené. Slovenská

obchodná inšpekcia je oprávnená vykonávať dozor nad plnením povinností podľa zákona

č. správcom vo vzťahu k vlastníkom bytov a nebytových priestorov ako

spotrebiteľom, teda je oprávnená kontrolovať aj dodržiavanie povinnosti podľa § 8b ods. 2

písm. a/ , t. j. či správca hospodári s majetkom vlastníkov bytov

a nebytových priestorov v dome (v tomto prípade s prostriedkami fondu prevádzky, údržby

a opráv) s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy o výkone správy.

Žalobca ako správca bol povinný vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome

ako spotrebiteľom poskytovať službu - správu domu spôsobom, ktorý umožňuje jej riadne

a bezpečné použitie, tj. v súlade so zákonom a so zmluvnými podmienkami, pričom správa

domu zahŕňa aj hospodárenie s majetkom vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome

s odbornou starostlivosťou v súlade so zmluvou o výkone správy. Tým, že žalobca použil

prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv spôsobom, ktorý nevyplýval zo zmluvy

o výkone správy resp. z rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome,

porušil povinnosť podľa , dodržiavanie ktorého

ustanovenia zákona zo strany správcu je predmetom kontroly vnútorného trhu podľa zákona

č. Pokiaľ žalobca vo vzťahu k vlastníkom bytov a nebytových priestorov

v dome ako spotrebiteľom nezabezpečil poskytovanie služby - správa domu v súlade so

zákonnými a zmluvnými podmienkami, porušil tým

Z. z.“

23. V záverečnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku kasačný súd zdôraznil:

„... účelom ustanovení , upravujúcich povinnosti správcu pri

výkone správy domu, je prioritne chrániť práva a záujmy vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v dome. Preto podľa kasačného súdu uvedený výklad kontrolnej činnosti

Slovenskej obchodnej inšpekcie vo vzťahu k správcom zabezpečuje ochranu prejavu vôle

vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome o zásadných otázkach týkajúcich sa správy

domu (použitie prostriedkov fondu prevádzky, údržby a opráv) a zamedzuje prípadnej

svojvôli správcu pri výkone správy domu. Pokiaľ by kasačný súd pripustil výklad

kontrolných oprávnení Slovenskej obchodnej inšpekcie vo vzťahu k správcom, prezentovaný

žalobcom v kasačnej sťažnosti, v konečnom dôsledku by v praxi práve takýto prístup, t. j.

nakladanie s majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome (s prostriedkami

fondu prevádzky, údržby a opráv) v rozpore so zákonom resp. zmluvou o výkone správy bez

možnosti kontroly správcu zo strany Slovenskej obchodnej inšpekcie, mohol viesť k svojvôli

správcu pri výkone správy domu.“

24. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sa podrobne

zaoberal sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo

inšpektorát SOI bol oprávnený vykonať kontrolu u sťažovateľa a uložiť mu sankciu

v správnom konaní, pričom citoval aplikované relevantné zákonné ustanovenia. Ústavný

súd považuje argumentáciu okresného súdu za dostatočnú, založenú na právnych záveroch,

ktoré majú oporu v zákone, resp. nepopierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných

ustanovení , ,

o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a , ako

i príslušných procesných predpisov.

25. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku kasačného súdu ako celku, s prihliadnutím

na citované časti jeho odôvodnenia, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd náležite vysporiadal s argumentáciou

sťažovateľa uvedenou v kasačnej sťažnosti, citoval zákonné ustanovenia, ktoré adekvátne

aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; odôvodnenie napadnutého rozsudku

nemožno považovať za nedostatočné či arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

za neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce za následok porušenie niektorého základného

práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

26. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a základným právom podľa v spojení s a právom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

27. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo

už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2020

predseda senátu