Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 186/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

poem.sk, s. r. o., Školská 58, Vinosady, IČO 36 766 984, zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. Andrej Struhár, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Andrej Struhár, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa napadnutým rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 20. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť poem.sk, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa poem.sk, s. r. o., Školská 58,

Vinosady, IČO 36 766 984 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa (ďalej len „“)

napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 20. septembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“)

bola vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II

bodu 3 písm. a) rozvrhu práce prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení

uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal

na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie

sumy 68 520,65 € proti NSP Čadca ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) z titulu odmeny

mandatára za vykonanie činností podľa mandátnej zmluvy vedenú pod sp. zn.

. Okresný súd podanú žalobu sťažovateľa rozsudkom z 11. apríla 2016

zamietol, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania a súčasne

mu uložil i nahradiť trovy štátu. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ

odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu

potvrdil s tým, že podmienkou pre vznik nároku na odmenu je preukázanie, že mandátna

činnosť bola vykonaná; žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

3.1 Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní bolo pritom „ohľadne časti žalovanej

pohľadávky preukázané, že jej časť zodpovedajúca odmene za vykonanie vymáhania

voči dlžníkovi žalovaného, a to NsP Čadca bolo podložená a preukázaná svedeckou

výpoveďou finančného riaditeľa NsP Čadca, svedka a tiež mailovou

komunikáciou obsahujúcou dohodu o splátkovom kalendári, ktorý dojednal

mandatár pre žalovaného mandanta. Zo žalovanej sumy ide o časť predstavujúcu

sumu 6 258,51 Eur.“. Rozsudok krajského súdu podľa názoru sťažovateľa vo vzťahu k ním

preukázanej časti žalovaného nároku nedáva žiadnu odpoveď, len špecifikuje predpoklady,

za ktorých by žalovaný nárok bol preukázaný, a to aj napriek tomu, že uvedené skutočnosti

sťažovateľ v rámci svojej obrany pred krajským súdom v podanom odvolaní namietal.

Všeobecné závery krajského súdu mali byť v napadnutom rozsudku konkretizované

vo vzťahu k zisteným skutočnostiam, k čomu však nedošlo, lebo podľa názoru sťažovateľa

z tohto rozhodnutia nevyplýva žiadny dôvod, pre ktorý bol žalobný návrh v časti 6 258,21 €

zamietnutý.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby v predmetnej veci

svojím nálezom rozhodol, že jeho základné právo podľa napadnutým

rozsudkom bolo porušené, zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie

konanie a zaviazal krajský súd nahradiť mu všetky trovy právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom.

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

8. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd (ods. 2). Ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre

jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu

priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného

zreteľa (ods. 3).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

10. Ústavný súd za podstatu tejto sťažnosti považoval namietané porušenie

sťažovateľovho základného práva podľa napadnutým rozsudkom

krajského súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho,

že v predmetnom konaní bola podľa neho preukázaná predloženými dôkazmi oprávnenosť

časti ním uplatneného nároku, avšak krajský súd sa v napadnutom rozsudku obmedzil iba

na prevzatie záverov okresného súdu bez toho, aby preskúmal jeho námietky.

11. Z citovaného vyplýva, že ústavná sťažnosť

je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon

na ochranu jeho základných práv a slobôd.

11.1 Ak zákon podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi

na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti ústavnej sťažnosti

uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným

spôsobom (m. m. ). Sťažovatelia nemajú podľa ,

a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich

systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany

poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,

že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni

jeho právomocí [ v spojení s

(ďalej aj „CSP“)]. Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne

prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich

uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody

sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa (m. m. ,

, , ).

11.2 Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11.3 Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia

a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity

posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.

11.4 Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa

vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň

znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany

sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,

na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie

o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia

spravodlivosti) [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. októbra 2017].

11.5 Sťažovateľ v konaní netvrdil a ani nepreukázal, že proti napadnutému rozsudku

krajského súdu podal dovolania podľa , t. j. nepreukázal skutočnosť,

že proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyčerpal právny prostriedok, ktorý mu

priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, hoci ním namietané okolnosti sa

dali v tomto prípade považovať aj za naplnenie dôvodov dovolania podľa ods. f)

a sťažovateľovi v uplatnení tohto opravného prostriedku nebránila žiadna procesná

prekážka. Sťažovateľ nevyužitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku z dôvodov

hodných osobitného zreteľa v ústavnej sťažnosti nenamietal, a preto neprichádzal do úvahy

ani prípadný možný postup ústavného súdu podľa .

11.6 Na základe uvedených skutočností bolo možné, aby ústavný súd ústavnú

sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu,

odmietol podľa pre neprípustnosť.

12. Napriek zhora uvedenému záveru, ústavný súd, vychádzajúc z materiálneho

prístupu k ochrane ústavnosti, sa v záujme ochrany sťažovateľom označených práv v tomto

prípade oboznámil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu.

12.1 Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil,

aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil

podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich

vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne

odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý proces (, ).

12.2 Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,

je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,

ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986,

D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

12.3 Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľa aj krajský súd. Ústavný súd v tomto prípade v rámci predbežného prerokovania

ústavnej sťažnosti posúdil, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná pre konštatovanie záveru

o opodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa. Sťažovateľom

bola prednesená argumentácia, v ktorej namietal, či napadnutým rozsudkom krajského súdu

mohlo dôjsť k zásahu do jeho práva na súdnu ochranu, ktorého súčasťou je aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď na všetky právne významné

otázky týkajúce sa predmetu konania. V danom prípade išlo o posúdenie existencie

a oprávnenosti pohľadávky žalobcu voči sťažovateľovi vyplývajúcej z mandátnej zmluvy

uzatvorenej medzi spornými stranami v celom jej rozsahu. Sťažovateľ nerozporoval

skutkové a právne závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci týkajúce sa

ustálenia podmienok priznania nároku na odmenu mandatára v okolnostiach tejto veci,

avšak argumentoval, že krajský súd neodôvodnil, prečo mu nepriznal ním uplatnený nárok

v časti, v ktorej bolo v konaní pred okresným súdom vykonaným dokazovaním podľa neho

preukázané, že vykonával činnosť voči dlžníkovi žalobcu súvisiacu s vymáhaním dlžnej

pohľadávky, ktorá napokon bola pripísaná na účet žalobcu. Ústavný súd sa preto pri takto

vymedzenom predmete skúmania obmedzil na prieskum sťažovateľom namietaného

nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku súvisiaceho s jeho argumentáciou.

12.4 Krajský súd podľa a potvrdil rozsudok okresného súdu

ako vecne správny a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia

v rozsahu 100 %.V obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd jednoznačne

konštatoval vecnú správnosť rozsudku okresného súdu (pozri bod 7, 8 napadnutého

rozsudku), v celom rozsahu poukázal na jeho odôvodnenie a následne v rámci zdôraznenia

jeho záverov poukázal na ustanovenia § 566 ods. 1, § 263 ods. 2 a § 571 ods. 2 prvú vetu

, ustanovenia čl. I bod. 1 až 3 mandátnej zmluvy uzavretej medzi

stranami sporu (resp. právnym predchodcom žalobcu a žalovaným), ako aj ustanovenia

a a ich spojitosť s príslušnými článkami

mandátnej zmluvy (čl. I bod 1, 2 a 3), na základe čoho konštatoval správnosť záveru

okresného súdu, podľa ktorého nárok žalobcu na odmenu z mandátnej zmluvy vznikol

až na základe uskutočnenia úkonov v mene žalovaného súvisiacich s vymáhaním

pohľadávok, za predpokladu pripísania vymáhanej pohľadávky na účet žalovaného.

12.5 Námietkou sťažovateľa prednesenou v konaní o ústavnej sťažnosti sa krajský

súd síce osobitne nezaoberal, avšak v tejto súvislosti je potrebné poukázať na to,

že pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal aj z obsahu rozsudku

okresného súdu, keďže odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ).

12.6 V odôvodnení rozsudku okresného súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľa

okresný súd predovšetkým poukázal na skutočnosť, že žalobca nepredložil v konaní dôkazy

preukazujúce fakt, že dlžníci žalobcu (dotknuté nemocnice) zaplatili svoje pohľadávky

žalovanému v priamej súvislosti s činnosťou žalovaného realizovanej na základe mandátnej

zmluvy, ďalej na písomné oznámenia dlžníkov žalobcu (dotknutých nemocníc), že dlžné

pohľadávky zaplatili žalovanému bez činnosti žalobcu, ako aj na listinné dôkazy,

že k zaplateniu dlžných súm došlo na základe oddlženia nemocníc štátom bez akéhokoľvek

podielu žalobcu, a v súlade s týmito skutkovými zisteniami následne dospel k záveru,

podľa ktorého „Spoločnosti DACRA, s. r. o. na základe vyššie uvedeného s odvolaním sa

na ust. , a najmä nevznikol

nárok na odmenu z predmetnej mandátnej zmluvy, pretože nevykonala činnosti, ku ktorým

sa v tejto zmluve zaviazala, nakoľko k zaplateniu dlžných pohľadávok dlžníkov odporcu

odporcovi prišlo na základe oddlženia dotknutých nemocníc ako dlžníkov odporcu štátom

a nie na základe v predmetnej mandátnej zmluve dohodnutej činnosti spoločnosti

DACRA, s. r. o., pretože tejto spoločnosti ako mandatárovi by vznikol nárok na odplatu,

až keby riadne vykonala činnosť, na ktorú bola povinná.“.

12.7 Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov v súlade s a , pričom nezistil, že by tieto závery

krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (Obchodného

zákonníka, , ), ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd taktiež

presvedčil, že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý

postačuje na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Skutočnosť, že sťažovateľ v rozhodnom čase nerealizoval činnosť, ktorá by mohla viesť

k priznaniu odmeny z mandátnej zmluvy vo vzťahu k žiadnemu z dlžníkov žalovaného,

krajský súd riadne odôvodnil, odvolajúc sa na závery okresného súdu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

12.8 Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol

podľa aj ako zjavne neopodstatnenú.

13. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu