Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 186/2020
PDF · 428.96 KB
No categories available
I. ÚS 186/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
poem.sk, s. r. o., Školská 58, Vinosady, IČO 36 766 984, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Andrej Struhár, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Andrej Struhár, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky napadnutým rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 1 Cob 179/2016 z 20. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť poem.sk, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa poem.sk, s. r. o., Školská 58,
Vinosady, IČO 36 766 984 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 1 Cob 179/2016 z 20. septembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“)
bola vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II
bodu 3 písm. a) rozvrhu práce prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení
uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal
na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie
sumy 68 520,65 € proti NSP Čadca ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) z titulu odmeny
mandatára za vykonanie činností podľa mandátnej zmluvy vedenú pod sp. zn.
23 Cb 151/2010. Okresný súd podanú žalobu sťažovateľa rozsudkom z 11. apríla 2016
zamietol, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania a súčasne
mu uložil i nahradiť trovy štátu. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ
odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu
potvrdil s tým, že podmienkou pre vznik nároku na odmenu je preukázanie, že mandátna
činnosť bola vykonaná; žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.
3.1 Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní bolo pritom „ohľadne časti žalovanej
pohľadávky preukázané, že jej časť zodpovedajúca odmene za vykonanie vymáhania
voči dlžníkovi žalovaného, a to NsP Čadca bolo podložená a preukázaná svedeckou
výpoveďou finančného riaditeľa NsP Čadca, svedka a tiež mailovou
komunikáciou obsahujúcou dohodu o splátkovom kalendári, ktorý dojednal
mandatár pre žalovaného mandanta. Zo žalovanej sumy ide o časť predstavujúcu
sumu 6 258,51 Eur.“. Rozsudok krajského súdu podľa názoru sťažovateľa vo vzťahu k ním
preukázanej časti žalovaného nároku nedáva žiadnu odpoveď, len špecifikuje predpoklady,
za ktorých by žalovaný nárok bol preukázaný, a to aj napriek tomu, že uvedené skutočnosti
sťažovateľ v rámci svojej obrany pred krajským súdom v podanom odvolaní namietal.
Všeobecné závery krajského súdu mali byť v napadnutom rozsudku konkretizované
vo vzťahu k zisteným skutočnostiam, k čomu však nedošlo, lebo podľa názoru sťažovateľa
z tohto rozhodnutia nevyplýva žiadny dôvod, pre ktorý bol žalobný návrh v časti 6 258,21 €
zamietnutý.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby v predmetnej veci
svojím nálezom rozhodol, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
rozsudkom bolo porušené, zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie
konanie a zaviazal krajský súd nahradiť mu všetky trovy právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom.
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
8. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa § 132 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd (ods. 2). Ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre
jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu
priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (ods. 3).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
10. Ústavný súd za podstatu tejto sťažnosti považoval namietané porušenie
sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
krajského súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho,
že v predmetnom konaní bola podľa neho preukázaná predloženými dôkazmi oprávnenosť
časti ním uplatneného nároku, avšak krajský súd sa v napadnutom rozsudku obmedzil iba
na prevzatie záverov okresného súdu bez toho, aby preskúmal jeho námietky.
11. Z citovaného § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavná sťažnosť
je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon
na ochranu jeho základných práv a slobôd.
11.1 Ak zákon podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi
na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti ústavnej sťažnosti
uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným
spôsobom (m. m. III. ÚS 1/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde
a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich
systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,
že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni
jeho právomocí [čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej aj „CSP“)]. Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne
prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich
uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody
sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010,
I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
11.2 Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
11.3 Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia
a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity
posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.
11.4 Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie
o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti) [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 155/2017
z 25. októbra 2017].
11.5 Sťažovateľ v konaní netvrdil a ani nepreukázal, že proti napadnutému rozsudku
krajského súdu podal dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, t. j. nepreukázal skutočnosť,
že proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyčerpal právny prostriedok, ktorý mu
priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, hoci ním namietané okolnosti sa
dali v tomto prípade považovať aj za naplnenie dôvodov dovolania podľa § 420 ods. f) CSP
a sťažovateľovi v uplatnení tohto opravného prostriedku nebránila žiadna procesná
prekážka. Sťažovateľ nevyužitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku z dôvodov
hodných osobitného zreteľa v ústavnej sťažnosti nenamietal, a preto neprichádzal do úvahy
ani prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
11.6 Na základe uvedených skutočností bolo možné, aby ústavný súd ústavnú
sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu,
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
12. Napriek zhora uvedenému záveru, ústavný súd, vychádzajúc z materiálneho
prístupu k ochrane ústavnosti, sa v záujme ochrany sťažovateľom označených práv v tomto
prípade oboznámil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu.
12.1 Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil,
aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne
odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
12.2 Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť
svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,
je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,
ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,
právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz
Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd
neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore
s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo
strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to
explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986,
D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
12.3 Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní
sťažovateľa aj krajský súd. Ústavný súd v tomto prípade v rámci predbežného prerokovania
ústavnej sťažnosti posúdil, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná pre konštatovanie záveru
o opodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa. Sťažovateľom
bola prednesená argumentácia, v ktorej namietal, či napadnutým rozsudkom krajského súdu
mohlo dôjsť k zásahu do jeho práva na súdnu ochranu, ktorého súčasťou je aj právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď na všetky právne významné
otázky týkajúce sa predmetu konania. V danom prípade išlo o posúdenie existencie
a oprávnenosti pohľadávky žalobcu voči sťažovateľovi vyplývajúcej z mandátnej zmluvy
uzatvorenej medzi spornými stranami v celom jej rozsahu. Sťažovateľ nerozporoval
skutkové a právne závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci týkajúce sa
ustálenia podmienok priznania nároku na odmenu mandatára v okolnostiach tejto veci,
avšak argumentoval, že krajský súd neodôvodnil, prečo mu nepriznal ním uplatnený nárok
v časti, v ktorej bolo v konaní pred okresným súdom vykonaným dokazovaním podľa neho
preukázané, že vykonával činnosť voči dlžníkovi žalobcu súvisiacu s vymáhaním dlžnej
pohľadávky, ktorá napokon bola pripísaná na účet žalobcu. Ústavný súd sa preto pri takto
vymedzenom predmete skúmania obmedzil na prieskum sťažovateľom namietaného
nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku súvisiaceho s jeho argumentáciou.
12.4 Krajský súd podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil rozsudok okresného súdu
ako vecne správny a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia
v rozsahu 100 %.V obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd jednoznačne
konštatoval vecnú správnosť rozsudku okresného súdu (pozri bod 7, 8 napadnutého
rozsudku), v celom rozsahu poukázal na jeho odôvodnenie a následne v rámci zdôraznenia
jeho záverov poukázal na ustanovenia § 566 ods. 1, § 263 ods. 2 a § 571 ods. 2 prvú vetu
Obchodného zákonníka, ustanovenia čl. I bod. 1 až 3 mandátnej zmluvy uzavretej medzi
stranami sporu (resp. právnym predchodcom žalobcu a žalovaným), ako aj ustanovenia
§ 517 ods. 2 a § 236 ods. 2 Obchodného zákonníka a ich spojitosť s príslušnými článkami
mandátnej zmluvy (čl. I bod 1, 2 a 3), na základe čoho konštatoval správnosť záveru
okresného súdu, podľa ktorého nárok žalobcu na odmenu z mandátnej zmluvy vznikol
až na základe uskutočnenia úkonov v mene žalovaného súvisiacich s vymáhaním
pohľadávok, za predpokladu pripísania vymáhanej pohľadávky na účet žalovaného.
12.5 Námietkou sťažovateľa prednesenou v konaní o ústavnej sťažnosti sa krajský
súd síce osobitne nezaoberal, avšak v tejto súvislosti je potrebné poukázať na to,
že pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal aj z obsahu rozsudku
okresného súdu, keďže odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).
12.6 V odôvodnení rozsudku okresného súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľa
okresný súd predovšetkým poukázal na skutočnosť, že žalobca nepredložil v konaní dôkazy
preukazujúce fakt, že dlžníci žalobcu (dotknuté nemocnice) zaplatili svoje pohľadávky
žalovanému v priamej súvislosti s činnosťou žalovaného realizovanej na základe mandátnej
zmluvy, ďalej na písomné oznámenia dlžníkov žalobcu (dotknutých nemocníc), že dlžné
pohľadávky zaplatili žalovanému bez činnosti žalobcu, ako aj na listinné dôkazy,
že k zaplateniu dlžných súm došlo na základe oddlženia nemocníc štátom bez akéhokoľvek
podielu žalobcu, a v súlade s týmito skutkovými zisteniami následne dospel k záveru,
podľa ktorého „Spoločnosti DACRA, s. r. o. na základe vyššie uvedeného s odvolaním sa
na ust. § 566 ods. 1, § 567 ods. 2 a najmä § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka nevznikol
nárok na odmenu z predmetnej mandátnej zmluvy, pretože nevykonala činnosti, ku ktorým
sa v tejto zmluve zaviazala, nakoľko k zaplateniu dlžných pohľadávok dlžníkov odporcu
odporcovi prišlo na základe oddlženia dotknutých nemocníc ako dlžníkov odporcu štátom
a nie na základe v predmetnej mandátnej zmluve dohodnutej činnosti spoločnosti
DACRA, s. r. o., pretože tejto spoločnosti ako mandatárovi by vznikol nárok na odplatu,
až keby riadne vykonala činnosť, na ktorú bola povinná.“.
12.7 Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením
napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP, pričom nezistil, že by tieto závery
krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (Obchodného
zákonníka, Občianskeho zákonníka, Civilného sporového poriadku), ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd taktiež
presvedčil, že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý
postačuje na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
Skutočnosť, že sťažovateľ v rozhodnom čase nerealizoval činnosť, ktorá by mohla viesť
k priznaniu odmeny z mandátnej zmluvy vo vzťahu k žiadnemu z dlžníkov žalovaného,
krajský súd riadne odôvodnil, odvolajúc sa na závery okresného súdu. Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
12.8 Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.
13. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu