Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 195/2020
PDF · 428.01 KB
No categories available
IV. ÚS 195/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou
Hodoňovou, PhD., ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA BEDNÁŘOVÁ & HODOŇOVÁ,
Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 ECdo 25/2018 z 29. novembra 2018, ako aj postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 ECdo 25/2018 z 29. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi ako povinnému je
vedená exekúcia o vymoženie výživného. Sťažovateľ podal námietky proti exekúcii, ktoré
boli uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 257/2007
zo 6. marca 2009 právoplatne zamietnuté. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu
31. mája 2019 dovolanie, pričom v jeho doplnení požiadal o oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie.
3. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 257/2007 z 2. novembra 2009 nebolo
sťažovateľovi priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a zároveň bola
zamietnutá jeho žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Okresný súd dospel
k záveru, že sťažovateľ svoje tvrdenia o majetkových pomeroch ničím nepreukázal, pričom
okresný súd zistil, že sťažovateľ je vlastníkom viacerých nehnuteľností. U sťažovateľa išlo
podľa názoru okresného súdu o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, keď napriek výzve
neopravil svoje dovolanie, ktoré nespĺňa zákonom ustanovené náležitosti, a toto dovolanie
navyše podal proti rozhodnutiu okresného súdu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Keďže sťažovateľ nespĺňal podmienky na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov,
musela byť zamietnutá aj jeho žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov
pre dovolacie konanie.
4. Sťažovateľ podal odvolanie proti označenému uzneseniu okresného súdu, ktoré
Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 10 CoE 30/2010 z 24. júna
2010 potvrdil, keď sa stotožnil so záverom okresného súdu o nedostatočnom preukázaní
majetkových pomerov a so záverom o zrejme bezúspešnom uplatňovaní práva. Sťažovateľ
podal proti označenému uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré bolo napadnutým
uznesením najvyššieho odmietnuté, pretože sťažovateľ nebol v dovolacom konaní právne
zastúpený.
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti okrem iného uviedol, že „... požiadal súd
o ustanovenia zástupcu z radov advokátov v čase, keď bolo v právomoci súdu o takomto
ustanovení rozhodovať. Zákon následne rozšíril možnosť súdu ustanoviť za zástupcu nielen
advokáta ale aj Centrum právnej pomoci. V zmysle prechodných ustanovení k ďalšej zmene
OSP sa konania, v ktorých súd za zástupcu ustanovil advokáta, mali dokončiť podľa
doterajších predpisov a hoci zákon sa výslovne vzťahuje na konania, v ktorých súd ustanovil
za zástupcu advokáta, z takého postupu logicky nemožno vylúčiť prípady, v ktorých súd
žiadosti o ustanovenie advokáta nevyhovel, pretože by tým takému účastníkovi konania
uprel právo na prístup k súdu a znemožnil prieskum rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, čo
nebolo a ani nemohlo byt' úmyslom zákonodarcu. Nový CSP túto otázku vôbec nerieši.
Jediný predpis, ktorý sa venuje prieskumu rozhodnutia, ktorým žiadateľovi nebol
ustanovený zástupca z radov advokátov je SSP, ktorý výslovne umožňuje konanie o žalobe
týkajúcej sa prieskumu rozhodnutia o ustanovení/neustanovení zástupcu z radov advokátov
aj bez zastúpenia advokátom, čo bezpochyby vyplýva z logiky takého konania, pretože sa
účastník konania bráni proti tomu, že mu nebol ustanovený kvalifikovaný zástupca, hoci ho
na obranu svojich práv potrebuje. Skutočnosť, že exekučné konanie vedené proti
sťažovateľovi na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Okresného súdu Čadca sp.
zn.: 5P 128/2002 za obdobie po 9. marci 2004 je nezákonné, je zrejmé. V prípade
sťažovateľa tak nemožno hovoriť o bezúspešnom bránení jeho práv. Jedinou prekážkou
v prípade sťažovateľa je absencia zastúpenia sťažovateľa v konaní pred dovolacím súdom,
hoci predmetom takého konania bolo práve ustanovenie zástupcu z radov advokátov.“.
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn.: 2 ECdo 25/2018 zo dňa 29. novembra 2018 porušené bolo.
2. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,- EUR,
ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do 2 mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Čadca je povinný uhradiť trovy konania
vo výške 346,26 EUR do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho
zástupcu.“
7. Ústavná sťažnosť po jej doručení ústavnému súdu nebola pridelená sudcovi
spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli
v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní
pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je
dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť aj absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba v zmysle judikatúry
(napr. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 211/08, II. ÚS 640/2016) považovať aj konkrétne okolnosti
prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
dotknutého súdu a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu
práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia, či tieto pochybenia, resp. nedostatky
reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu na jeho ústavou zaručených
právach.
16. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Do sféry pôsobnosti
všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo
rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
17. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich
práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci
konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
18. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j.
na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
19. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že ústavná sťažnosť sťažovateľa, aj keď
tento je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený, pôsobí zmätočne,
pričom z nej nie je zrejmé, ktoré právne závery vyjadrené (priamo) v napadnutom uznesení
najvyššieho súdu sťažovateľ v skutočnosti napáda a z akých (konkrétnych) dôvodov.
20. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením vrátane sťažovateľom
prezentovaných nosných úvah, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi v bode 1
označených článkov ústavy, ktorých porušenie sa namieta.
21. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, v rámci ktorého bolo konštatované:
«3. Okresný súd Čadca vyzval dovolateľa, aby v lehote 10 dní odstránil vady svojho
dovolania tak, že doplní dovolanie o náležitosti uvedené v § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (účinného do 30. júna 2016, ďalej len „O.s.p.“) a predloží súdu plnomocenstvo,
ktoré udelil advokátovi na jeho zastupovanie v dovolacom konaní. Zároveň ho poučil
o možnosti obrátiť sa v zmysle § 30 O.s.p. o práve obrátiť sa so svojou žiadosťou o právnu
pomoc na Centrum právnej pomoci a o následkoch neodstránenia vád dovolania. Uvedenú
výzvu prevzal dovolateľ 28. februára 2011. V odpovedi na výzvu súdu prvej inštancie
uviedol, že žiada Najvyšší súd Slovenskej republiky o ustanovenie obhajcu.
4. Po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky, súd prvej inštancie
opätovne vyzval dovolateľa na odstránenie vád dovolania v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p.
Dovolateľ plnú moc udelenú advokátovi na jeho zastupovanie v dovolacom konaní
nepredložil. Súd prvej inštancie pred predložením veci na Najvyšší súd Slovesnej republiky
dopytom na príslušné Centrum právnej pomoci zistil, že Centrum právnej pomoci
nepriznalo dovolateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci v tejto veci...
9. Vzhľadom k tomu, že dovolateľ nie je v dovolacom konaní zastúpený v zmysle
ustanovenia § 241 ods. 1 O.s.p. (rovnako aj § 429 ods. 1 veta prvá CSP), hoci bol
na odstránenie tohto procesného nedostatku vyzvaný a nie sú splnené ani podmienky
ustanovenia § 429 ods. 2 CSP, najvyšší súd dovolanie povinného odmietol
podľa § 447 písm. e/ CSP pre nesplnenie podmienky dovolacieho konania spočívajúcej
v nedostatku právneho zastúpenia bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou
napadnutého rozhodnutia.»
22. Ústavný súd ustálil, že sťažovateľ v zásade vyjadruje nesúhlas s tým,
že v dovolacom konaní bolo ním podané dovolanie odmietnuté z dôvodu, že nebol právne
zastúpený. Tvrdí, že najvyšší súd mal v jeho prípade primerane použiť zákon č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny súdny
poriadok“), podľa ktorého žalobca nemusí byť v správnom konaní právne zastúpený, ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci [§ 49 ods. 2 písm. d)].
23. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ
v konaní pred najvyšším súdom nepredložil plnú moc udelenú advokátovi a že Centrum
právnej pomoci mu v tomto dovolacom konaní nepriznalo nárok na poskytnutie právnej
pomoci. Sťažovateľ tak v konaní, v ktorom sa obligatórne vyžaduje právne zastúpenie,
nebol právne zastúpený. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, ako
i rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, na ktoré napadnuté uznesenie nadväzuje,
preto konštatuje, že sťažovateľovi v okolnostiach tejto veci nebolo odopreté jeho právo
na prístup k súdu a ani jeho právo na právnu pomoc v konaní.
24. Ako aj Európsky súd pre ľudské práva judikuje, právo na prístup k súdu nie je
absolútne a môže podliehať určitým obmedzeniam, ktoré sú implicitne prípustné
(napr. rozsudok vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť
č. 4451/70, bod 38; rozsudok Veľkej komory vo veci Stanev proti Bulharsku zo 17. 1. 2012,
sťažnosť č. 36760/06, bod 230; tiež IV. ÚS 431/2018). Uvedené platí aj vo vzťahu
k povinnosti povinného právneho zastúpenia (rozsudok vo veci R. P. a ďalší
proti Spojenému kráľovstvu z 9. 10. 2012, sťažnosť č. 38245/08, body 63 až 67). Z pohľadu
práva na prístup k súdu je akceptovateľné stanoviť určité podmienky na poskytovanie
právnej pomoci, a to okrem iného vzhľadom na finančnú situáciu strany v spore alebo na jej
vyhliadky na úspech v konaní (pozri rozhodnutie o prijateľnosti vo veci Munro
proti Spojenému kráľovstvu zo 14. 7. 1987, sťažnosť č. 10594/83). Navyše nie je
povinnosťou štátu usilovať sa za pomoci verejných prostriedkov zabezpečiť úplnú rovnosť
zbraní, a to pod podmienkou, že každá zo strán má primeranú možnosť prezentovať
svoju vec za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatnej nevýhody zoči-voči druhej strane
(rozsudok vo veci McVicar proti Spojenému kráľovstvu zo 7. 5. 2002, sťažnosť
č. 46311/99, body 51 a 62).
25. Ústavný súd ďalej dáva do pozornosti sťažovateľa, že ani základné právo
na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy nie je absolútne,
ale odkazuje na podmienky ustanovené zákonom. Ústavou predpokladané a zákonom
ustanovené obmedzenia označených základných práv boli sťažovateľovi dostatočným
a zrozumiteľným spôsobom vysvetlené na dvoch úrovniach súdnictva, a to na okresnom
súde a krajskom súde, ktoré mali plnú jurisdikciu preskúmať sťažovateľove tvrdenia
(porovnaj rozsudok Veľkej komory vo veci Zubac proti Chorvátsku z 5. 4. 2018, sťažnosť
č. 40160/12, bod 108).
26. Vzhľadom na uvedené obmedzenie práva na prístup k súdu, resp. práva na právnu
pomoc nemožno v okolnostiach tejto veci považovať za také, ktoré by v konečnom
dôsledku mohlo viesť k záveru ústavného súdu o porušení sťažovateľom označených práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako i postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
27. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani argumentácia sťažovateľa Správnym
súdnym poriadkom, keďže jeho právna vec bola rozhodovaná podľa zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Navyše sťažovateľom označené
ustanovenie Správneho súdneho poriadku sa vzťahuje iba na konania, v ktorých je
žalovaným Centrum právnej pomoci, o čo v danej právnej veci zjavne nejde.
28. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Miroslav Duriš predseda senátu