Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 195/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou

Hodoňovou, PhD., ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA BEDNÁŘOVÁ & HODOŇOVÁ,

Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. novembra 2018, ako aj postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a (ďalej len „“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi ako povinnému je

vedená exekúcia o vymoženie výživného. Sťažovateľ podal námietky proti exekúcii, ktoré

boli uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 6. marca 2009 právoplatne zamietnuté. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu

31. mája 2019 dovolanie, pričom v jeho doplnení požiadal o oslobodenie od platenia

súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie.

3. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 2. novembra 2009 nebolo

sťažovateľovi priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a zároveň bola

zamietnutá jeho žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Okresný súd dospel

k záveru, že sťažovateľ svoje tvrdenia o majetkových pomeroch ničím nepreukázal, pričom

okresný súd zistil, že sťažovateľ je vlastníkom viacerých nehnuteľností. U sťažovateľa išlo

podľa názoru okresného súdu o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, keď napriek výzve

neopravil svoje dovolanie, ktoré nespĺňa zákonom ustanovené náležitosti, a toto dovolanie

navyše podal proti rozhodnutiu okresného súdu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Keďže sťažovateľ nespĺňal podmienky na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov,

musela byť zamietnutá aj jeho žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov

pre dovolacie konanie.

4. Sťažovateľ podal odvolanie proti označenému uzneseniu okresného súdu, ktoré

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 24. júna

2010 potvrdil, keď sa stotožnil so záverom okresného súdu o nedostatočnom preukázaní

majetkových pomerov a so záverom o zrejme bezúspešnom uplatňovaní práva. Sťažovateľ

podal proti označenému uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré bolo napadnutým

uznesením najvyššieho odmietnuté, pretože sťažovateľ nebol v dovolacom konaní právne

zastúpený.

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti okrem iného uviedol, že „... požiadal súd

o ustanovenia zástupcu z radov advokátov v čase, keď bolo v právomoci súdu o takomto

ustanovení rozhodovať. Zákon následne rozšíril možnosť súdu ustanoviť za zástupcu nielen

advokáta ale aj Centrum právnej pomoci. V zmysle prechodných ustanovení k ďalšej zmene

sa konania, v ktorých súd za zástupcu ustanovil advokáta, mali dokončiť podľa

doterajších predpisov a hoci zákon sa výslovne vzťahuje na konania, v ktorých súd ustanovil

za zástupcu advokáta, z takého postupu logicky nemožno vylúčiť prípady, v ktorých súd

žiadosti o ustanovenie advokáta nevyhovel, pretože by tým takému účastníkovi konania

uprel právo na prístup k súdu a znemožnil prieskum rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, čo

nebolo a ani nemohlo byt' úmyslom zákonodarcu. Nový túto otázku vôbec nerieši.

Jediný predpis, ktorý sa venuje prieskumu rozhodnutia, ktorým žiadateľovi nebol

ustanovený zástupca z radov advokátov je , ktorý výslovne umožňuje konanie o žalobe

týkajúcej sa prieskumu rozhodnutia o ustanovení/neustanovení zástupcu z radov advokátov

aj bez zastúpenia advokátom, čo bezpochyby vyplýva z logiky takého konania, pretože sa

účastník konania bráni proti tomu, že mu nebol ustanovený kvalifikovaný zástupca, hoci ho

na obranu svojich práv potrebuje. Skutočnosť, že exekučné konanie vedené proti

sťažovateľovi na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Okresného súdu Čadca sp.

zn.: za obdobie po 9. marci 2004 je nezákonné, je zrejmé. V prípade

sťažovateľa tak nemožno hovoriť o bezúspešnom bránení jeho práv. Jedinou prekážkou

v prípade sťažovateľa je absencia zastúpenia sťažovateľa v konaní pred dovolacím súdom,

hoci predmetom takého konania bolo práve ustanovenie zástupcu z radov advokátov.“.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Právo podľa článku 46 ods. 1

a článku 47 ods. 2 v konaní vedenom na Najvyššom súde

Slovenskej republiky pod sp. zn.: zo dňa 29. novembra 2018 porušené bolo.

2. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,- EUR,

ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do 2 mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Čadca je povinný uhradiť trovy konania

vo výške 346,26 EUR do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho

zástupcu.“

7. Ústavná sťažnosť po jej doručení ústavnému súdu nebola pridelená sudcovi

spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli

v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli

prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená

sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola

prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní

pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je

dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť aj absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba v zmysle judikatúry

(napr. , , ) považovať aj konkrétne okolnosti

prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

dotknutého súdu a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu

práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia, či tieto pochybenia, resp. nedostatky

reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu na jeho zaručených

právach.

16. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo

rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

17. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich

práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci

konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

ods. 4 v spojení s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon ().

18. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ), t. j.

na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

19. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že ústavná sťažnosť sťažovateľa, aj keď

tento je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený, pôsobí zmätočne,

pričom z nej nie je zrejmé, ktoré právne závery vyjadrené (priamo) v napadnutom uznesení

najvyššieho súdu sťažovateľ v skutočnosti napáda a z akých (konkrétnych) dôvodov.

20. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením vrátane sťažovateľom

prezentovaných nosných úvah, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi v bode 1

označených článkov , ktorých porušenie sa namieta.

21. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, v rámci ktorého bolo konštatované:

«3. Okresný súd Čadca vyzval dovolateľa, aby v lehote 10 dní odstránil vady svojho

dovolania tak, že doplní dovolanie o náležitosti uvedené v § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku (účinného do 30. júna 2016, ďalej len „“) a predloží súdu plnomocenstvo,

ktoré udelil advokátovi na jeho zastupovanie v dovolacom konaní. Zároveň ho poučil

o možnosti obrátiť sa v zmysle o práve obrátiť sa so svojou žiadosťou o právnu

pomoc na Centrum právnej pomoci a o následkoch neodstránenia vád dovolania. Uvedenú

výzvu prevzal dovolateľ 28. februára 2011. V odpovedi na výzvu súdu prvej inštancie

uviedol, že žiada Najvyšší súd Slovenskej republiky o ustanovenie obhajcu.

4. Po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky, súd prvej inštancie

opätovne vyzval dovolateľa na odstránenie vád dovolania v zmysle

Dovolateľ plnú moc udelenú advokátovi na jeho zastupovanie v dovolacom konaní

nepredložil. Súd prvej inštancie pred predložením veci na Najvyšší súd Slovesnej republiky

dopytom na príslušné Centrum právnej pomoci zistil, že Centrum právnej pomoci

nepriznalo dovolateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci v tejto veci...

9. Vzhľadom k tomu, že dovolateľ nie je v dovolacom konaní zastúpený v zmysle

ustanovenia (rovnako aj veta prvá ), hoci bol

na odstránenie tohto procesného nedostatku vyzvaný a nie sú splnené ani podmienky

ustanovenia , najvyšší súd dovolanie povinného odmietol

podľa pre nesplnenie podmienky dovolacieho konania spočívajúcej

v nedostatku právneho zastúpenia bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou

napadnutého rozhodnutia.»

22. Ústavný súd ustálil, že sťažovateľ v zásade vyjadruje nesúhlas s tým,

že v dovolacom konaní bolo ním podané dovolanie odmietnuté z dôvodu, že nebol právne

zastúpený. Tvrdí, že najvyšší súd mal v jeho prípade primerane použiť

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny súdny

poriadok“), podľa ktorého žalobca nemusí byť v správnom konaní právne zastúpený, ak je

žalovaným Centrum právnej pomoci [§ 49 ods. 2 písm. d)].

23. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ

v konaní pred najvyšším súdom nepredložil plnú moc udelenú advokátovi a že Centrum

právnej pomoci mu v tomto dovolacom konaní nepriznalo nárok na poskytnutie právnej

pomoci. Sťažovateľ tak v konaní, v ktorom sa obligatórne vyžaduje právne zastúpenie,

nebol právne zastúpený. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, ako

i rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, na ktoré napadnuté uznesenie nadväzuje,

preto konštatuje, že sťažovateľovi v okolnostiach tejto veci nebolo odopreté jeho právo

na prístup k súdu a ani jeho právo na právnu pomoc v konaní.

24. Ako aj Európsky súd pre ľudské práva judikuje, právo na prístup k súdu nie je

absolútne a môže podliehať určitým obmedzeniam, ktoré sú implicitne prípustné

(napr. rozsudok vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť

č. 4451/70, bod 38; rozsudok Veľkej komory vo veci Stanev proti Bulharsku zo 17. 1. 2012,

sťažnosť č. 36760/06, bod 230; tiež ). Uvedené platí aj vo vzťahu

k povinnosti povinného právneho zastúpenia (rozsudok vo veci R. P. a ďalší

proti Spojenému kráľovstvu z 9. 10. 2012, sťažnosť č. 38245/08, body 63 až 67). Z pohľadu

práva na prístup k súdu je akceptovateľné stanoviť určité podmienky na poskytovanie

právnej pomoci, a to okrem iného vzhľadom na finančnú situáciu strany v spore alebo na jej

vyhliadky na úspech v konaní (pozri rozhodnutie o prijateľnosti vo veci Munro

proti Spojenému kráľovstvu zo 14. 7. 1987, sťažnosť č. 10594/83). Navyše nie je

povinnosťou štátu usilovať sa za pomoci verejných prostriedkov zabezpečiť úplnú rovnosť

zbraní, a to pod podmienkou, že každá zo strán má primeranú možnosť prezentovať

svoju vec za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatnej nevýhody zoči-voči druhej strane

(rozsudok vo veci McVicar proti Spojenému kráľovstvu zo 7. 5. 2002, sťažnosť

č. 46311/99, body 51 a 62).

25. Ústavný súd ďalej dáva do pozornosti sťažovateľa, že ani základné právo

na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa nie je absolútne,

ale odkazuje na podmienky ustanovené zákonom. predpokladané a zákonom

ustanovené obmedzenia označených základných práv boli sťažovateľovi dostatočným

a zrozumiteľným spôsobom vysvetlené na dvoch úrovniach súdnictva, a to na okresnom

súde a krajskom súde, ktoré mali plnú jurisdikciu preskúmať sťažovateľove tvrdenia

(porovnaj rozsudok Veľkej komory vo veci Zubac proti Chorvátsku z 5. 4. 2018, sťažnosť

č. 40160/12, bod 108).

26. Vzhľadom na uvedené obmedzenie práva na prístup k súdu, resp. práva na právnu

pomoc nemožno v okolnostiach tejto veci považovať za také, ktoré by v konečnom

dôsledku mohlo viesť k záveru ústavného súdu o porušení sťažovateľom označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako i postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

27. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani argumentácia sťažovateľa Správnym

súdnym poriadkom, keďže jeho právna vec bola rozhodovaná podľa

v znení neskorších predpisov. Navyše sťažovateľom označené

ustanovenie sa vzťahuje iba na konania, v ktorých je

žalovaným Centrum právnej pomoci, o čo v danej právnej veci zjavne nejde.

28. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Miroslav Duriš predseda senátu