Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 207/2020
PDF · 212.97 KB
No categories available
IV. ÚS 207/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , zastúpenej Advokátskou
kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, ktorou
namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 7/2019-598
zo 4. septembra 2019 a konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a argumentácia v ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou
kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 7/2019-598
zo 4. septembra 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom
v obchodnoprávnom spore, v ktorom si vymáhal pohľadávku vo výške 221 796,01 €
s príslušenstvom z titulu odstupného podľa § 669 ods. 5 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“). Sťažovateľ,
ktorý predtým vykonával obchodné zastúpenie pre žalovaného v konaní (
, pozn.), argumentoval, že dohoda o prevode práv a záväzkov uzatvorená medzi ním,
žalovaným a obchodnou spoločnosťou (ďalej len „dohoda
o prevode práv“), ktorou boli všetky práva a povinnosti sťažovateľa ako obchodného
zástupcu žalovaného prevedené práve na spoločnosť , je neplatná,
pretože ju podpísal pod psychickým donútením zo strany žalovaného, a zároveň si proti
žalovanému uplatnil odstupné podľa § 669 Obchodného zákonníka. Okresný súd Bratislava
II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 23 Cb 110/2015-554 z 10. októbra 2018 žalobu
sťažovateľa zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 110/2015-554
z 10. októbra 2018 potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu. Dožiadaním v informačnej kancelárii okresného súdu
bolo zistené, že sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu nepodal dovolanie.
3. Sťažovateľ namietal, že krajský súd nevykonal ním navrhované dôkazy (výsluch
sťažovateľa, prehratie zvukovej nahrávky zo stretnutí, výsluchy svedkov
a ), ktoré mali preukazovať jeho tvrdenia o tom, že dohodu o prevode
práv podpísal pod nátlakom a na základe bezprávnych vyhrážok žalovaného (zrušenie
pridelených predajní spojené s následnými výdavkami sťažovateľa na mzdy, ukončenie
nájmov a úhrada úverov za prestavby predajní). K bezprávnej vyhrážke sťažovateľ dodal,
že vzťah medzi ním a žalovaným nebol bežným obchodnoprávnym vzťahom, v ktorom
vystupovali dva samostatné, nezávislé a rovnocenné subjekty, pretože podľa sťažovateľa
žalovaný zneužíval svoje postavenie. Sťažovateľ poukazoval na nevýhodnosť uzatvorenej
dohody o prevode práv aj tým, že sa ňou nezbavil svojich záväzkov z obchodného styku
približne vo výške 120 000 €.
4. Sťažovateľ vytýka napadnutému rozsudku krajského súdu, že nedal odpoveď
na jeho odvolacie námietky (v rozsahu skutočností uvádzaných sťažovateľom aj v jeho
ústavnej sťažnosti, ako boli zhrnuté v predošlom bode, pozn.), čím malo byť porušené
jeho právo na spravodlivé súdne konanie.
5. Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal
toto rozhodnutie:
„1. Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd sťažovateľa – so sídlom
, , bolo porušené Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3Cob/7/2019 zo dňa 04.09.2019 a konaním, ktoré mu predchádzalo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
sp. zn. 3Cob/7/2019 zo dňa 04.09.2019 a vracia vec na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť trovy konania v sume 422,71 EUR
do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa
vedený v Tatrabanka, a.s. IBAN: SK6011000000002927879822.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
14.1 Podľa § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka obchodný zástupca má v prípade
skončenia zmluvy právo na odstupné, ak
a) pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod
s doterajšími zákazníkmi a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi
a
b) vyplatenie odstupného s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä na províziu,
ktorú obchodný zástupca stráca a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s týmito
zákazníkmi, je spravodlivé; tieto okolnosti zahŕňajú aj použitie alebo nepoužitie
konkurenčnej doložky podľa § 672a.
14.2 Podľa § 669a písm. c) Obchodného zákonníka právo na odstupné nevznikne,
ak podľa dohody so zastúpeným obchodný zástupca prevedie práva a povinnosti zo zmluvy
na tretiu osobu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Sťažovateľ vytýkal napadnutému rozsudku krajského súdu, že neodpovedal
na jeho odvolacie argumenty proti rozsudku okresného súdu.
16. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
17. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
18. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní,
v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv
pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo.
Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany
v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom
sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie
takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech
v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu
odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom
zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
19. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
20. Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť
konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo
k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a či možno
ich konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia
a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli
na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú
uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie
základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní,
ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).
21. Krajský súd vo vzťahu k sťažovateľovmu tvrdeniu o bezprávnej vyhrážke
uviedol:
«... konanie žalovaného nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku, nakoľko takéto
právo žalovanému vyplýva priamo zo Zmluvy o obchodnom zastúpení (ktorej platnosť
žalobca nespochybňuje), a teda za bezprávnu vyhrážku nemožno považovať upozornenie
na možnosť využitia tohto práva pri rokovaniach so žalobcom ohľadom uzatvorenia Dohody
o prevode práv a povinností. Pre posúdenie, či sa jedná o bezprávnu vyhrážku alebo
o oprávnený nátlak je pritom dôležité posúdenie práve toho či účastník právneho úkonu
hrozí niečím, čo je oprávnený vykonať. V danom prípade je jednoznačné, že žalovaný
„hrozil“ práve zákonným konaním.» (bod 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu).
22. Z už uvedenej citácie napadnutého rozsudku je zrejmé, že premisa sťažovateľa
o bezprávnej vyhrážke logicky neobstojí, a preto nemalo zmysel vykonávať dokazovanie,
ktoré ju malo preukázať, ako správne uviedol už okresný súd vo svojom rozsudku. Ústavný
súd poukazuje aj na skutočnosť, že v zmysle čl. 4 bodu 7 zmluvy o obchodnom zastúpení
(medzi sťažovateľom a žalovaným, pozn.) bol žalovaný oprávnený kedykoľvek
jednostranne zrušiť sťažovateľovi oprávnenie prevádzkovať jeho značkové predajne (bod 33
prvá veta rozsudku okresného súdu č. k. 23 Cb 110/2015-554). Ústavný súd zároveň
konštatuje, že zo sťažovateľom uvedených tvrdení a predložených príloh možno
jednoznačne vyvodiť, že vzťah medzi ním a žalovaným bol bežným obchodnoprávnym
vzťahom bez žiadnej špeciálnej ochrany alebo výsadného postavenia, ktoré by sa týkali
sťažovateľa. Sťažovateľove tvrdenia, že žalovaný mal silnejšie postavenie, ktoré zneužíval,
nemali žiadny právny podklad, a preto nemohli mať pre posúdenie jeho žaloby zo strany
konajúcich súdov žiadnu relevanciu.
23. Na druhej strane je síce pravda, že odvolací súd sa špeciálne (nad rámec
konštatovania správnosti rozsudku okresného súdu, pozn.) nezaoberal jeho odvolacím
argumentom, že sťažovateľ sa podpisom dohody o prevode práv nezbavil svojich záväzkov,
ktoré vznikli pred jej podpisom. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uviedol, že okresný
súd mal v rozsudku tvrdiť, že uzatvorením dohody o prevode práv sa mal sťažovateľ zbaviť
aj svojich starších záväzkov z obchodného styku (ktoré vznikli pred podpisom dohody
o prevode práv, pozn.) vo výške 120 000 €. Podľa sťažovateľa je toto tvrdenie celkom
zjavne nepravdivé, pretože z dohody o prevode práv vyplýva, že sa zbavil iba záväzkov
do budúcna.
24. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť namietaným rozsudkom krajského súdu
porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces a na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudku
okresného súdu. Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, III. ÚS 342/2017). Okresný súd k ekonomickému významu uzatvorenia
dohody o prevode práv pre sťažovateľa uviedol: „Neplatnosť dohody o prevode práv
a povinností nemožno odvodzovať ani zo samotnej bezodplatnosti tejto zmluvy, nakoľko
zákon odplatnosť takejto zmluvy ako podmienku jej platnosti nevymedzuje. Zároveň
je potrebné poukázať aj na rozpory v skutkových tvrdeniach žalujúcej strany, ktorá
na jednej strane poukazuje na inštitút laesio enormis a dohodu o prevode práv a záväzkov
považuje za enormne poškodzujúcu žalobcu, na druhej strane uvádza, že žalobca túto
zmluvu uzatvoril z dôvodu, že v čase uzatvorenia dohody mal záväzky vo výške 120.000,-
Eur, pričom ak by bol nútený ukončiť pracovnoprávne vzťahy zo svojim zamestnancami,
tieto záväzky by sa ešte navýšili o náklady na vyplácanie mzdy počas plynutia výpovednej
doby, resp. o náklady na odstupné. Na základe dohody o prevode práv a povinností žalobca
na jednej strane stratil možnosť vykonávať činnosť obchodného zástupcu pre žalovaného,
čim stratil aj možnosť získavať provízie za sprostredkovanie obchodov na druhej strane
previedol aj svoje záväzky presahujúce sumu 120.000,- Eur. Tieto náklady by musel žalobca
uhrádzať aj prípade, ak by žalovaný od zmluvy odstúpil spôsobom uvedeným v čl. 26 bod 1
zmluvy. V takomto prípade by mal žalobca ešte kratší čas na usporiadanie svojich
záležitostí, ako v prípade uzatvorenej dohody, kedy od oznámenia úmyslu túto dohodu
uzatvoriť až po jej samotné uzatvorenie prebehla už spomínaná doba dvoch mesiacov.
Dohoda o prevode práv a záväzkov tak bola na jednej strane uzatvorená bezodplatne,
na druhej strane mala pre žalobcu aj nemalý pozitívny ekonomický význam, keďže
mu umožnila zbaviť sa záväzkov v značnej výške.“ (bod 37 rozsudku okresného súdu č. k.
23 Cb 110/2015-554).
25. Z už citovaného textu je jasné a zrejmé, že okresný súd oprel ekonomickú
výhodnosť podpisu dohody o prevode práv pre sťažovateľa (pre účely posudzovania
jej platnosti, pozn.) aj o skutočnosť, že vďaka jej podpisu mohol previesť na zmluvnú stranu
( ) svoje záväzky presahujúce sumu 120 000 €, t. j. svoje záväzky
do budúcna, alebo svoje záväzky po podpise dohody o prevode práv. Okresný súd
teda v žiadnom prípade nekonštatoval, že uzatvorením dohody o prevode práv sa mal
sťažovateľ zbaviť aj svojich starších záväzkov z obchodného styku vo výške 120 000 €.
Tvrdenie sťažovateľa v ústavnej sťažnosti (a teda aj v odvolaní) o tom, že okresný súd
mal nesprávne uviesť, že sťažovateľ previedol dohodou o prevode práv aj svoje staršie
záväzky, je preto nepravdivé a zavádzajúce. V rámci posudzovania práva na súdnu ochranu
a v jej rámci práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia teda ústavný súd konštatuje,
že ak by sa aj odvolací súd nezaoberal špeciálne nepravdivými a hrubo zavadzajúcimi
tvrdeniami v odvolaní, nemôže ísť o porušenie práva na súdnu ochranu. V takýchto
prípadoch plne postačuje aj všeobecné konštatovanie o správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Samozrejme, krajský súd mohol artikulovať, že tvrdenie sťažovateľa, podľa
ktorého mal okresný súd konštatovať prevod jeho starších záväzkov, je v zjavnom rozpore
s realitou, snáď by ho v konečnom dôsledku odradil od neúčelného využitia inštitútu
ústavnej sťažnosti.
26. Ústavný súd ešte podotýka, že konanie sťažovateľa, ktorým spochybňoval
napadnutý rozsudok krajského súdu vyznieva účelovo. Sťažovateľ totiž napadnutý rozsudok
nenapadol dovolaním, za ktoré sa na rozdiel od ústavnej sťažnosti vyrubuje súdny poplatok.
V každom prípade argumenty, ktoré sťažovateľ prezentoval vo svojej ústavnej sťažnosti,
jednak nemajú žiadnu právnu relevanciu (sťažovateľovo vnímanie, že žalovaný proti nemu
zneužil svoje postavenie na vznesenie bezprávnej vyhrážky – pričom žalovaný iba využil
možnosť podľa zmluvy o obchodnom zastúpení, ktorej platnosť sťažovateľ žiadnym
spôsobom nespochybnil, pozn.) a jednak sú nepravdivé a hrubo zavádzajúce (sťažovateľove
tvrdenia o tom, čo mal okresný súd konštatovať vo vzťahu k jeho starším obchodným
záväzkom, pozn.). Vzhľadom na uvedené nemohol byť v tomto prípade naplnený žiadny
z dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov.
27. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
28. Ústavný súd teda konštatuje, že v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto jeho ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
29. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá,
bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite
ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu