Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 169/2020
PDF · 393.33 KB
No categories available
II. ÚS 169/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , , zastúpenej
advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Pavol Konečný, vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Sžrk 8/2018 z 27. júna 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách
aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o., Stráž 3/223,
Zvolen, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavol Konečný, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Sžrk 8/2018 z 27. júna 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako kupujúca uzatvorila
17. júna 2015 s predávajúcou kúpnu zmluvu č. 2015/6/C16, predmetom ktorej bol pozemok
2
registra „C“, parc. č. , orná pôda s výmerou 624 m, v kat. území .
Rozhodnutím Okresného úradu Nitra, katastrálneho odboru (ďalej len „okresný úrad“)
č. V 5164/2015 z 23. júla 2015 došlo k povoleniu vkladu vlastníckeho práva k pozemku
z predmetnej zmluvy do katastra nehnuteľností. Okresná prokuratúra Nitra (ďalej
len „okresná prokuratúra“) podala 15. októbra 2015 proti rozhodnutiu okresného úradu
č. V 5164/2015 z 23. júla 2015 protest č. k. Pd 216/15/4403-2, odôvodnený tým, že došlo
k obídeniu predkupného práva, čo malo následne spôsobiť absolútnu neplatnosť kúpnej
zmluvy. Okresný úrad rozhodnutím č. UP 30/2015-7 z 2. novembra 2015 protestu okresnej
prokuratúry vyhovel a napadnuté rozhodnutie okresného úradu č. V 5164/2015 z 23. júla
2015 o povolení vkladu zrušil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,
ktoré okresný úrad, odbor opravných prostriedkov, referát katastra nehnuteľností
rozhodnutím č. UPo 20/2015-4/To, OU-NR-OOP-2016/003374-4 k: Pd 216/15/4403-2,
V 5164/2015 z 15. januára 2016 zamietol a potvrdil rozhodnutie č. UP 30/2015-7
z 2. novembra 2015.
3. Sťažovateľka sa správnou žalobou podanou Krajskému súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania rozhodnutia okresného úradu
č. UPo 20/2015-4/To, OU-NR-OOP-2016/003374-4 k: Pd 216/15/4403-2, V 5164/2015
z 15. januára 2016. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 26 S 5/2016 z 26. októbra 2017 žalobu
zamietol. Sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu kasačnou sťažnosťou, ktorú
odôvodnila tým, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť zamietol a účastníkom
nepriznal náhradu trov kasačného konania.
5. Sťažovateľka odôvodňuje ústavnú sťažnosť najmä arbitrárnosťou napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu, pričom argumentuje:
„Správny orgán (v súlade s protestom prokurátora) spojil ust. § 3 ods. 5 Zákona
o niektorých opatreniach v znení zákona č. 154/2015 Z. z. účinného od 7. 7. 2015
(predkupné právo štátu k dotknutým nehnuteľnostiam vzniklo 8. 7. 2015 v zmysle uznesenia
vlády SR č. 401/2015 z 8. 7. 2015) s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu (samotnej
kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti uzatvorenej dňa 17. 6. 2015), z čoho vyvodil záver,
že v zmysle ustanovenia § 31 ods. 1 sa jedná o skutkovú resp. právnu skutočnosť, ktorá
má vplyv na povolenie vkladu. Správny súd (bez akejkoľvek argumentácie) usúdil,
že porušenie predkupného práva možno podradiť pod ustanovenie § 31 ods. 1
Katastrálneho zákona. Porušovateľ dospel k záveru, že neprihliadnutie Okresného úradu
v konaní o povolenie vkladu na existenciu predkupného práva štátu podľa § 2 ods. 5 Zákona
o niektorých opatreniach obmedzuje zmluvnú voľnosť povinného z tohto predkupného práva
a je to skutočnosť, ktorá má vplyv na povolenie vkladu. I v prípade porušenia predkupného
práva spoluvlastníka ide v zmysle argumentácie Porušovateľa o obmedzenie zmluvnej
voľnosti ďalšieho spoluvlastníka, v takýchto prípadoch však správne orgány vklad
vlastníckeho práva povoľujú, pričom oprávnené osoby sa musia svojho práva domáhať
v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka...“
6. Podľa názoru sťažovateľky „... porušovateľ sa nevysporiadal s argumentáciou
Sťažovateľa, že príslušná právna úprava (Zákon o niektorých opatreniach) nespája
porušenie predkupného práva štátu s absolútnou neplatnosťou. Sankcia absolútnej
neplatnosti nevyplýva ani z dôvodovej správy k tomuto zákonu. Porušovateľ
sa nevysporiadal ani s argumentáciou Sťažovateľa ohľadom ustanovenia § 603 ods. 3
Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplývajú nároky spojené s prípadným porušením
predkupného práva. V posudzovanej veci ide práve o posúdenie následkov vyplývajúcich
z prípadného porušenia predkupného práva v spojitosti s ustanovením § 31 ods. 1
Katastrálneho zákona. Ak Porušovateľ na tieto podstatné otázky nedal odpoveď, jeho záver
o tom, že správny orgán má prihliadať na predkupné právo štátu nie je založený
na dostatočných (preskúmateľných) argumentoch.“.
7. Sťažovateľka tiež uvádza, že rozhodnutím správneho orgánu bola pozbavená
svojho majetku „nezákonným spôsobom“, keďže k zrušeniu rozhodnutia o vklade došlo
na základe vyhovenia protestu prokurátora, ktorý „zjavne vybočoval z rámca zákona“,
a preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
vyslovil porušenie ňou označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového
protokolu (bod 1) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, toto rozhodnutie zrušil,
vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
11. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
18. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
19. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
20. Sťažovateľka namieta, že výrokom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,
ktorým zamietol jej kasačnú sťažnosť, došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.
21. Zásadný právny problém, nastolený v ústavnej sťažnosti sťažovateľky, spočíva
v tom, že najvyšší súd subsumoval predkupné právo štátu podľa § 3 ods. 5 zákona
č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií
a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov do kategórie skutkových
a právnych skutočností v zmysle § 31 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, ktoré by mohli mať
vplyv na povolenie vkladu. Sťažovateľka argumentuje, že najvyšší súd sa nezaoberal
otázkou, aké nároky vyplývajú z porušenia predkupného práva štátu a či vôbec
je následkom jeho porušenia absolútna alebo relatívna neplatnosť právneho úkonu, resp.
či sú s jeho porušením spojené iné následky.
22. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa na neho
opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými ústavnými sťažnosťami,
o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim jednoznačné právne závery
(pozri m. m. IV. ÚS 622/2018, I. ÚS 2/2019, I. ÚS 26/2019).
23. Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v ústavnej sťažnosti,
ktorá je predmetom predbežného prerokovania, možno vyvodiť, že odôvodnenie
napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení
a právneho posúdenia vecí najvyšším súdom, obdobné závery, ako v iných jej veciach,
ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.
24. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd návrh na začatie
konania podľa § 42 ods. 2 písm. f) odmietne podľa odseku 2 a ten istý navrhovateľ podá
ústavnému súdu ďalší návrh na začatie konania v inej veci v podstatnej časti zhodný
s predchádzajúcim návrhom, ktorý možno odmietnuť z rovnakého dôvodu, rozhodnutie
o jeho odmietnutí môže obsahovať zjednodušené odôvodnenie, v ktorom ústavný súd
iba poukáže na skoršie rozhodnutie o predchádzajúcom návrhu na začatie konania.
25. S poukazom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd v rámci predbežného
prerokovania tejto ústavnej sťažnosti plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 622/2018
zo 16. novembra 2018, sp. zn. I. ÚS 2/2019 z 9. januára 2019, sp. zn. I. ÚS 26/2019
zo 16. januára 2019, sp. zn. II. ÚS 158/2019 z 27. júna 2019, sp. zn. III. ÚS 55/2020
z 12. mája 2020) týkajúcich sa takmer rovnakých ústavných sťažností sťažovateľky, ktoré
boli ústavným súdom odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti vzhľadom na ústavnú
udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
26. Ústavný súd vzhľadom na už citované ústavnú sťažnosť bez nevyhnutnosti
podrobnejšieho odôvodňovania svojich právnych záverov odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde.
27. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších
návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu