Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 262/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Ing. Petra Juščáka,

Nová 1050/36, Poprad, IČO 14 344 297, zastúpeného advokátom JUDr. Bohumilom

Novákom, advokátska kancelária, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej republiky,

na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. novembra 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Ing. Petra Juščáka o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť Ing. Petra Juščáka, Nová 1050/36, Poprad, IČO 14 344 297

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 Slovenskej republiky (ďalej len „ “),

na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. novembra 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa viacerými správnymi

žalobami podanými na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) domáhal

preskúmania zákonnosti postupu a v žalobách označených rozhodnutí Finančného

riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“), ktorými potvrdil

rozhodnutia správcu dane o určení rozdielu v sume nadmerného odpočtu na dani z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobia december 2014 v sume 754,53 €, november 2014 v sume

1 173,39 € a október 2014 v sume 1405,18 €. Krajský súd o žalobách sťažovateľa rozhodol

svojím rozsudkom sp. zn. z 19. apríla 2018 tak, že žaloby sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ proti označenému rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť, o ktorej

rozhodol najvyšší súd svojím napadnutým rozsudkom. Sťažovateľ v sťažnosti zopakoval

svoju argumentáciu použitú pred všeobecnými súdmi, tvrdiac, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu boli porušené jeho označené práva.

3. Sťažovateľ v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu, a tvrdí, že najvyšší súd nesprávne jeho veci posúdil. Námietky

sťažovateľa možno rozdeliť do viacerých skupín. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že:

a) závery správcu dane sú v rozpore so zisteným skutkovým stavom, b) správca dane, ako aj

vo veci konajúce súdy nesprávne vyhodnotili presun dôkazného bremena, c) daňovú

kontrolu vykonal a rozhodol niekto neexistujúci, teda podľa názoru sťažovateľa ide

o nulitné rozhodnutie, d) správca dane odňal sťažovateľovi procesné práva, keď mu

nedovolil nahliadnuť do administratívneho spisu bezprostredne po výsluchu svedka. Ako

súčasť svojej argumentácie sťažovateľ tiež tvrdil, že závery správcu dane „sú v rozpore

s judikatúrou súdneho dvora a so základnými princípmi fungovania DPH“. Vychádzajúc

z tvrdenej nezákonnosti postupu správcu dane, sťažovateľ argumentačne dospieva k záveru

o ústavnej neudržateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý neposkytol

ochranu jeho označeným právam.

4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Základné práva Ing. Peter Juščák, Nová 1050/36, 058 01 Poprad, IČO

14 344 297 na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej republiky, právo na

prerokovanie veci v jeho prítomnosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. novembra 2019 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

14. novembra 2019 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 450,29 €...“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „ “).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ( , , ).

11. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil ( , ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. , ,

, , ).

12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania ( ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

III.

Samotné posúdenie veci ústavným súdom

13. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 .

Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia

napadnutého rozsudku, ktorý napriek tomu, že sťažovateľ preukázal, že reálne k plneniu

došlo, správca dane v rozpore so zisteným skutkovým stavom dospel k záveru, že

sťažovateľ nepreukázal reálny dôvod fakturácie, čiže dodanie tovaru od uvedeného

dodávateľa. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že došlo k presunu dôkazného bremena

na správcu dane, ktorý mal preukázať, že tovar bol dodaný inou osobou ako sťažovateľom

deklarovanou osobou.

14. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho napadnutého rozsudku

reagoval na tieto relevantné námietky sťažovateľa tak, že mu ozrejmil, že pokiaľ ide

o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.

Dokazovanie má povinnosť správca dane viesť dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu

a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu, čo sa týka ním v daňovom priznaní uvádzaných

a správcom dane preverovaných skutočností. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru

bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje dôkazné bremeno vo vzťahu k týmto

tvrdeniam jeho. Správca dane preveruje skutkový stav deklarovaného plnenia, preto

v prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, resp. hodnovernosť ich obsahu bola

vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, vyzýva daňový subjekt na predloženie

ďalších dôkazov, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak,

ako boli deklarované, čím dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt

(body 90 až 93 odôvodnenia napadnutého rozsudku). V nadväznosti na uvedené najvyšší

súd (disponujúci aj administratívnym spisom) po preskúmaní veci dospel k záveru, že

správne orgány, ako aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali

zistený skutkový stav, uviedli dôkazy, ktoré aj riadne vyhodnotili a vysporiadali sa dôkladne

s námietkami sťažovateľa (body 98, 99 odôvodnenia napadnutého rozsudku vo väzbe

na rekapituláciu dôvodov krajského súdu uvedenú v bodoch 53 až 56 odôvodnenia

napadnutého rozsudku).

15. Ústavný súd po preskúmaní veci konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva,

že sťažovateľ nepreukázal, že tovar dodaný v mesiacoch október – december 2014

o dodávateľa DIM ӒS s. r. o. bol týmto dodávateľom sťažovateľovi skutočne dodaný (bod

55 odôvodnenia napadnutého rozsudku). V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že

skutočnosť, že sťažovateľ preukázal, že k dodaniu tovaru (na výstupe, pozn.) do školských

jedálni v rovnakom množstve a kvalite skutočne došlo, ešte neznamená, že bolo preukázané

jeho tvrdenie, že ho dodala osoba (na vstupe, pozn.), ktorá je uvedená na faktúre. Sporným

a nepreukázaným bolo práve to, či tovar dodala práve deklarovaná osoba (na vstupe, pozn.).

Ústavný súd preto konštatuje, že sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší

súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tejto súvislosti v napadnutom rozsudku dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. Zároveň konštatuje, že najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo

v okolnostiach veci k preneseniu dôkazného bremena na správcu dane nedošlo. Správca

dane relevantným spôsobom spochybnil tvrdenia sťažovateľa, preto bolo na sťažovateľovi,

aby svoje tvrdenia hodnoverne preukázal. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutých rozhodnutí,

ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku týkajúcu sa údajnej nulity rozhodnutí

správcu dane z dôvodu, že v záhlaví jeho rozhodnutí je uvedený Daňový úrad Prešov,

pobočka Poprad, ktorá podľa názoru sťažovateľa znamená, že ho vydal neexistujúci orgán

verejnej moci, najvyšší súd po odcitovaní príslušných noriem k uvedenej námietke uviedol,

že zo záhlavia prvostupňových rozhodnutí, z výrokovej časti a odôvodnenia týchto

rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia správcu dane boli vydané príslušným

Daňovým úradom Prešov, ktoré boli aj opatrené odtlačkom príslušnej pečiatky, preto

považoval námietku sťažovateľa za nedôvodnú (body 81 až 83 odôvodnenia napadnutého

rozsudku). Ústavný súd aj vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ k svojej sťažnosti

nepriložil kópie predmetných prvostupňových rozhodnutí Daňového úradu Prešov, nemal

dôvod pochybovať o správnosti záverov najvyššieho súdu v tomto smere, ktorý, ako už bolo

uvedené, disponoval aj administratívnym spisom. Ústavný súd vo všeobecnosti dodáva, že

samotné doplňujúce označenie Daňového úradu Prešov slovami „pobočka Poprad“ samo

osebe nemôže vyvolať pochybnosť o tom, či rozhodnutie bolo vydané vecne a miestne

príslušným orgánom verejnej moci, ak obsahuje esenciálne náležitosti rozhodnutia a už

tobôž nie je spôsobilé vyvolať právne relevantnú diskusiu o tom, či ide o ničotné

rozhodnutia alebo nie. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že ani táto

námietka sťažovateľa nebola spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu.

17. Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci v jeho prítomnosti a práva na to, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , ktoré odôvodnil tým, že mu nebolo umožnené

nahliadnuť do administratívneho spisu v konaní pred správcom dane bezprostredne po tom,

čo sa vykonalo ústne pojednávanie so svedkom . Z uvedeného

sťažovateľ vyvodzoval, že boli porušené jeho označené procesné práva, pretože sa nemohol

oboznámiť s obsahom spisu, a teda ani vyjadriť sa k jeho obsahu. Najvyšší súd k označenej

námietke v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku uviedol, že „nezistil porušenie ust.

§ 45 ods. 1 daňového poriadku, mal možnosť vyjadrovať sa k zisteným skutočnostiam, mal

možnosť nahliadnuť do spisu, bol upovedomený o vypočutí svedka ako aj o tom, kedy sa

uskutoční vo veci ústne pojednávanie. Daňový subjekt svoje procesné práva riadnym

spôsobom nevyužil, keďže... ani nenahliadal do spisu.“. Ústavný súd po preskúmaní tejto

námietky sťažovateľa, vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku krajského súdu (pozri bod 82,

jeho odôvodnenia, pozn.), konštatuje, že aj táto námietka je neopodstatnená. Z označeného

bodu odôvodnenia rozsudku krajského súdu totiž vyplýva, že správca dane odmietol dať

spis sťažovateľovi k nahliadnutiu bezprostredne po vykonaní ústneho pojednávania

z dôvodu, že sťažovateľ si so správcom dane vopred nedohodol termín nahliadnutia do spisu

a spis nie je pripravený na nahliadnutie. Preto navrhol sťažovateľovi, že si môže dohodnúť

iný termín. Tento postup správcu dane síce nemožno považovať za dostatočne súčinný

v zmysle zákon o správe daní (daňový poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, avšak pokiaľ sa

sťažovateľ odmietol dohodnúť so správcom dane na inom termíne, táto skutočnosť vylučuje

korektnosť tvrdenia sťažovateľa, že mu postupom správcu dane bolo odňaté právo

oboznámiť sa s obsahom spisu definitívne. Sťažovateľovi nič nebránilo dohodnúť

so správcom dane iný termín tak, aby sa mohol oboznámiť s obsahom administratívneho

spisu a následne sa vyjadriť k jeho obsahu. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti (s. 15 ústavnej

sťažnosti, pozn.) tvrdil, že iný termín nebol možný z dôvodu pracovných povinností jeho,

ako aj jeho právneho zástupcu, ústavný súd hodnotí toto ničím nepodložené tvrdenie ako

účelové. Vychádzajúc z uvedeného, konštatovanie najvyššieho súdu, že sťažovateľ svoje

procesné práva riadnym spôsobom nevyužil, možno v okolnostiach veci považovať

za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa, že mu

postupom správcu dane a následne napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu pri

preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutí správnych orgánov v jeho veci boli porušené

jeho základné práva podľa z dôvodov uvádzaných v sťažnosti, je zjavne

neopodstatnená.

18. Ústavný súd preto v súhrne konštatuje, že dôvody napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie sú zrozumiteľné

a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a z relevantných

právnych noriem. Sťažovateľom prezentované argumenty podľa názoru ústavného súdu

relevantne nespochybnili ústavnú konformnosť prijatých právnych záverov najvyšším

súdom. Ústavný súd s ohľadom na uvedené dospel k záveru, že sťažnosť v časti

namietaného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 48 ods. 2

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo potrebné podľa

odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Pokiaľ ide o namietané porušenia práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd

konštatuje, že právna vec sťažovateľa sa týka rozhodovania správnych súdov a správnych

orgánov v daňovom konaní, v ktorom bola určená samotná daňová povinnosť a vyrubený

rozdiel dane z príjmov. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru ESĽP, ktorá

vylučuje aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru na daňové veci, pretože tvoria súčasť jadra výsad

verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko,

č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini

v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒31).

Nejde teda ani o rozhodovanie v občianskych veciach ani o rozhodovanie o trestnom

obvinení, čo je predpokladom aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Výnimku ESĽP nachádza

v daňových veciach len v prípade ukladania daňových sankcií, ktoré majú preventívno-

represívny charakter v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje

charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať

aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj Engel and Others

v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6.

1976, bod 82).

20. Ústavný súd konštantne nasleduje uvedenú judikatúru ESĽP a nevykladá čl. 6

ods. 1 dohovoru autonómne či extenzívnejšie. Keďže správnym orgánom nedošlo

k uloženiu sankcie za porušenie právnej povinnosti sťažovateľa, ale o vyrubenie

(autoritatívne určenie) samotnej daňovej povinnosti, ktorú bol povinný platiť na základe

daňových právnych predpisov v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou a hospodárskym

výsledkom, ústavný súd považuje čl. 6 ods. 1 dohovoru za neaplikovateľný na vec

sťažovateľa a v dôsledku toho odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

21. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu