Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 230/2020
PDF · 501.8 KB
No categories available
IV. ÚS 230/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
BenTeS, s. r. o., Hviezdoslavova 48, Žilina, IČO 36 431 435, zastúpenej advokátkou
Mgr. Zuzanou Karkóovou, Daniela Dlabača 35, Žilina, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžk 37/2017 z 27. marca 2019 a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BenTeS, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BenTeS, s. r. o., Hviezdoslavova 48,
Žilina, IČO 36 431 435 (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných
práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžk 37/2017 z 27. marca 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Národný inšpektorát práce
(ďalej aj „NIP“) vydal sťažovateľke oprávnenie na vykonávanie bezpečnostnotechnickej
služby ev. čís. BTS-0905/08 zo 14. októbra 2008 (ďalej len „oprávnenie na vykonávanie
BTS“) v zmysle § 6 ods. 1 písm. d) bodu 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce
a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v nadväznosti
na § 21 ods. 10 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o BOZP“). Vydaniu predmetného oprávnenia na vykonávanie BTS predchádzala výzva NIP
z 31. júla 2008 na odstránenie nedostatkov žiadosti sťažovateľky o udelenie oprávnenia
na vykonávanie BTS. Jedným z nedostatkov, ktoré mala sťažovateľka odstrániť,
bolo predloženie pracovných zmlúv odborných zamestnancov. Sťažovateľka na výzvu NIP
reagovala písomným podaním z 19. augusta 2008, v ktorom okrem iného NIP oznámila,
že nie je zamestnávateľom a úlohy bezpečnostnotechnickej služby vykonáva
prostredníctvom autorizovaných bezpečnostných technikov –
a , ktorí sú konateľmi spoločnosti BenTeS, s. r. o., nie jej zamestnancami.
Dňa 14. októbra 2008 NIP vydal sťažovateľke oprávnenie na vykonávanie BTS s dobou
platnosti 5 rokov a z dôvodu zmeny sídla sťažovateľky 2. decembra 2010 oprávnenie
na vykonávanie BTS na dobu neurčitú.
2.1 V dňoch 9. septembra 2014, 23. septembra 2014 a 25. septembra 2014 bola
u sťažovateľky vykonaná inšpekcia inšpektorom práce v Žiline a v protokole o výsledku
tejto inšpekcie z 25. septembra 2014 inšpektor práce uviedol, že sťažovateľka sústavne
neplní podmienku uvedenú v § 21 ods. 9 písm. a) zákona o BOZP tým, že vykonáva
bezpečnostnotechnickú službu dodávateľským spôsobom v konkrétne označených
organizáciách prostredníctvom fyzickej osoby (konateľka a spoločníčka
sťažovateľky), s ktorou nemá uzatvorený pracovný pomer.
2.2 NIP rozhodnutím č. 002/2015/1.0/Š K/O, 2015/6471 z 20. mája 2015 odobral
sťažovateľke oprávnenie na vykonávanie BTS (ďalej len „rozhodnutie o odobratí
oprávnenia na vykonávanie BTS“). NIP považoval za preukázané, že sťažovateľka v rámci
kontrolovaného obdobia od októbra 2010 až do septembra 2014 a následne aj po tomto
období do marca 2015 vykonávala bezpečnostnotechnickú službu prostredníctvom
, pričom za uvedené obdobie nemala s menovanou uzatvorený pracovný
pomer, a v období od októbra 2010 do 30. júna 2012 vykonávala bezpečnostnotechnickú
službu aj prostredníctvom , a to tiež bez toho, aby mala s menovaným
uzatvorený pracovný pomer. , konateľ a spoločník sťažovateľky, uzatvoril
ako autorizovaný bezpečnostný technik pracovnú zmluvu so sťažovateľkou až 2. júla 2012.
Tým mala sťažovateľka v tomto období porušiť podmienky podľa § 21 ods. 11 zákona
o BOZP v nadväznosti na § 21 ods. 9 písm. a) zákona o BOZP.
3. Sťažovateľka podaním zo 4. júna 2015 podala proti rozhodnutiu o odobratí
oprávnenia na vykonávanie BTS odvolanie, v ktorom namietala nesprávnosť záverov,
z ktorých vychádzal NIP pri svojom rozhodovaní.
3.1 Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
(ďalej aj „ministerstvo“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím č. 15610/2015-M OOP-0002
z 1. septembra 2015 odvolanie sťažovateľky zamietlo a rozhodnutie o odobratí oprávnenia
na vykonávanie BTS potvrdilo. Konštatovalo, že dôvod na odobratie oprávnenia
na vykonávanie BTS u sťažovateľky bol daný, no s odôvodnením predmetného rozhodnutia
NIP sa stotožnilo iba čiastočne. Podľa ministerstva sťažovateľka v období od vydania
oprávnenia v roku 2008 do času výkonu inšpekcie práce v septembri v roku 2014
vykonávala bezpečnostnotechnickú službu na základe právoplatného oprávnenia
na vykonávanie BTS v dobrej viere, že spĺňa a neporušuje zákonné podmienky na jej výkon.
NIP tým, že v roku 2008 vydal sťažovateľke oprávnenie na vykonávanie BTS po tom,
čo bol sťažovateľkou upozornený, že bezpečnostnotechnickú službu bude vykonávať
konateľmi, a nie zamestnancami, potvrdil splnenie podmienok § 21 ods. 9 písm. a) zákona
o BOZP u sťažovateľky. S poukazom na uvedené ministerstvo nesúhlasilo ani s tvrdením
NIP, že dôvodom na odobratie oprávnenia na vykonávanie BTS bola skutočnosť,
že vykonával od vydania oprávnenia na vykonávanie BTS,
t. j. od 14. októbra 2008, do 30. júna 2012 bezpečnostnotechnickú službu len ako konateľ
sťažovateľky bez uzatvoreného pracovného pomeru. Za dôvod na odobratie oprávnenia
na vykonávanie BTS ministerstvo považovalo skutočnosť, že sťažovateľka bola
na evidentné porušovanie podmienok podľa § 21 ods. 9 písm. a) zákona o BOZP
upozornená pri výkone inšpekcie práce v septembri 2014 a napriek tomu naďalej porušovala
túto podmienku, aj keď listom z 15. októbra 2014 Inšpektorátu práce Žilina oznámila,
že uvedený nedostatok odstránila.
4 . Sťažovateľka sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) 30. októbra 2015 domáhala preskúmania zákonnosti a následne aj
zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 15610/2015- M_OOP-OOQ2 z 1. septembra 2015,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie NIP o odobratí oprávnenia na vykonávanie BTS.
4.1 Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 256/2015 z 9. marca 2017 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol.
4.2 Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú
sťažnosť podľa prvej hlavy piatej časti Správneho súdneho poriadku, ktorú založila
na dôvodoch podľa § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku a ktorou žiadala,
aby kasačný súd rozsudok krajského súdu v napadnutom výroku vo veci samej zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.
4.3 O kasačnej sťažnosti sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom
tak, že ju zamietol.
5. Sťažovateľka napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považuje za arbitrárny
a nepreskúmateľný z dôvodu absencie odôvodnenia vo vzťahu k podstatným námietkam
uvedeným v kasačnej sťažnosti, z ktorého by bolo zrejmé, na základe akých právnych
záverov dospel najvyšší súd k rozhodnutiu zamietnuť kasačnú sťažnosť proti rozsudku
krajského súdu.
5.1 Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku nijakým
spôsobom nevysporiadal s jej námietkou, že „MPSVaR preskúmaval už právoplatné
rozhodnutie o vydaní oprávnenia, a rovnako ani s námietkou, že napadnuté rozhodnutie
o odobratí oprávnenia je nezákonné, pretože sťažovateľovi Národný inšpektorát práce
v roku 2008 vydal oprávnenie na výkon bezpečnostnotechnickej služby na základe vopred
poskytnutej informácie, že sťažovateľ bude bezpečnostnotechnickú službu vykonávať
konateľmi a nie zamestnancami t.j. vyhodnotil výkon bezpečnostnotechnickej služby
prostredníctvom konateľov autorizovaných bezpečnostných technikov ako splnenie
podmienky podľa ustanovenia § 21 ods. 9 písm. a) zákona č. 124/2006 Z.z.“, čím zasiahol
do jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6. ods. 1 ústavy.
Odôvodnenie najvyššieho súdu, ktorý vo svojom napadnutom rozsudku odkazuje
na rozsudok krajského súdu, so závermi ktorého sa v danej veci v celom rozsahu stotožnil,
sťažovateľka nepovažuje za postačujúce z dôvodu, že rozsudok krajského súdu vo vzťahu
k prezentovaným námietkam taktiež trpí vadou arbitrárnosti pre nedostatočné odôvodnenie.
6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zároveň tvrdí, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, ktorým súd potvrdil správnosť rozhodnutia NIP, na základe ktorého jej
bola odňatá možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť na základe oprávnenia
na vykonávanie BTS, bolo zároveň porušené aj jej základné právo podnikať a uskutočňovať
inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.
7. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti BenTeS, s. r. o., so sídlom : Hviezdoslavova 722/48,
010 02 Žilina, IČO : 36 431 435 podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť zaručené
čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7Sžk/37/2017 a jeho rozhodnutím
sp. zn. 7Sžk/37/2017 zo dňa 27. 03.2019 porušené boli.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžk/37/2017 zo dňa
27.03.2019 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť spoločnosti BenTeS,
s. r. o., so sídlom : Hviezdoslavova 722/48, 010 02 Žilina, IČO : 36 431 435 sumu vo výške
30.000,-€ ako primerané finančné zadosťučinenie do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť spoločnosti BenTeS, s. r. o.,
so sídlom : Hviezdoslavova 722/48, 010 02 Žilina, IČO : 36 431 435 náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 415,52 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa, vedený v
, IBAN: , do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
8. Sťažovateľka svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 30 000 € v ústavnej sťažnosti v zásadnom odôvodnila takto: „Sťažovateľ má za to,
že postupom a následným rozhodnutím porušovateľa došlo k tak vážnemu zásahu
do základných práv sťažovateľa, ktorý viedol u sťažovateľa k paralýze jeho podnikateľských
aktivít. Obnova stavu pred porušením jeho práv je mimoriadne obtiažna, ak nie vzhľadom
na vývoj podnikateľského prostredia nemožná.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom
pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi
Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola predbežne prejednaná
vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení: Miroslav Duriš (predseda senátu) a sudcovia
Ladislav Duditš a Libor Duľa.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho
základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1
ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu.
15. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
18. Podľa § 21 ods. 8 zákona o BOZP bezpečnostnotechnickú službu môže
dodávateľským spôsobom vykonávať len fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, alebo
právnická osoba, ak majú na výkon bezpečnostnotechnickej služby oprávnenie vydané
Národným inšpektorátom práce. Fyzická osoba, ktorá je podnikateľom a nie je
zamestnávateľom, je oprávnená osobne vykonávať bezpečnostnotechnickú službu
dodávateľským spôsobom bez tohto oprávnenia, ak je bezpečnostným technikom alebo
autorizovaným bezpečnostným technikom.
19. Podľa § 21 ods. 9 zákona o BOZP Národný inšpektorát práce vydá oprávnenie
podľa odseku 8 na základe písomnej žiadosti, v ktorej žiadateľ o oprávnenie uvedie názov,
sídlo a identifikačné číslo. Súčasťou písomnej žiadosti je doklad o zaplatení správneho
poplatku a doklady, ktorými žiadateľ o oprávnenie preukáže, že na výkon
bezpečnostnotechnickej služby
a) má odborných zamestnancov, s ktorými má uzatvorený pracovný pomer alebo
obdobný pracovný vzťah,
b) má vypracované pracovné postupy na vykonávanie jednotlivých odborných
činností a primerané organizačné zabezpečenie na ich vykonávanie,
c) má primerané pracovné priestory,
d) je primerane technicky a prístrojovo vybavený,
e) je nezávislý pri vykonávaní odborných činností vo vzťahu k zamestnávateľom.
20. Podľa § 21 ods. 10 zákona o BOZP Národný inšpektorát práce vydá oprávnenie
podľa odseku 8 po overení splnenia podmienok podľa odseku 9. V oprávnení uvedie názov,
sídlo a identifikačné číslo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom, alebo právnickej osoby,
ktorým je vydané oprávnenie, a evidenčné číslo oprávnenia. Oprávnenie sa vydáva
na neurčitý čas. Národný inšpektorát práce vedie evidenciu vydaných oprávnení
a zverejňuje zoznam fyzických osôb, ktoré sú podnikateľmi, a právnických osôb, ktorým
bolo vydané oprávnenie na výkon bezpečnostnotechnickej služby, v ktorom uvedie ich
názov, sídlo a identifikačné číslo.
21. Podľa § 21 ods. 12 zákona o BOZP Národný inšpektorát práce odoberie
oprávnenie na výkon bezpečnostnotechnickej služby, ak fyzická osoba, ktorá je
podnikateľom, alebo právnická osoba oprávnené na výkon bezpečnostnotechnickej služby
vo svojej odbornej činnosti porušia podmienky uvedené v odseku 9 alebo ak vo svojej
odbornej činnosti opakovane alebo závažným spôsobom porušia právne predpisy
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
22. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
23. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu je arbitrárny a nepreskúmateľný z dôvodu absencie odôvodnenia
vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd preskúmaval v rámci súdneho konania
už právoplatné rozhodnutie o vydaní oprávnenia, ako aj vo vzťahu k námietke, v ktorej
sťažovateľka tvrdila, že rozhodnutie, ktorým jej bolo odobraté oprávnenie na vykonávanie
BTS s odôvodnením, že sťažovateľka nespĺňa podmienky uvedené v § 21 ods. 9 zákona
o BOZP (sťažovateľka vykonávala bezpečnostnotechnickú službu prostredníctvom osoby,
s ktorou nemala uzatvorený pracovný pomer alebo obdobný pracovný vzťah, pozn.),
je nezákonné z dôvodu, že NIP v roku 2008 vydal sťažovateľke oprávnenie na výkon
bezpečnostnotechnickej služby aj napriek tomu, že sťažovateľka oboznámila NIP s tým,
že bezpečnostnotechnickú službu bude vykonávať prostredníctvom konateľov,
a nie zamestnancov.
24. Ústavný súd považuje za žiaduce v rámci formulovania všeobecných východísk,
ktoré tvoria ústavnoprávny základ jeho rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateľky,
zdôrazniť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktorých prioritnou
úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne názory všeobecného
súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,1. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
25. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
26. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento
článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý
argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk
v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61). Otázku, či súd splnil svoju
povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže
byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť
návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdoch, ako aj rozdiely existujúce
v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi
a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija
a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd
neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore
s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo
právo strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci
sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986,
D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
27. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o kasačnej sťažnosti
sťažovateľky aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej
miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe
formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.
28. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, pričom nezistil,
že by rozsah odôvodnenia záverov najvyššieho súdu uvedený v napadnutom rozsudku
mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Práve naopak, najvyšší súd sa
v odôvodnení svojho rozsudku (bod 42, s. 15, pozn.) ústavne akceptovateľným spôsobom
zaoberal podstatnými tvrdeniami sťažovateľky a náležite sa s nimi vysporiadal, keď uviedol,
že sa „plne stotožnil s názorom krajského súdu, ktorý považoval za správny a plne naň
poukazuje. Aj podľa názoru kasačného súdu nedostatok, pre ktorý pristúpil prvostupňový
správny orgán k odobratiu oprávnenia na vykonávanie BTS bol zistený až výkonom
inšpekcie v kontrolovanom subjekte za kontrolované obdobie október 2010 - september
2014 zameranej na kontrolu dodržiavania ustanovení § 21 ods. 11 a § 22 ods. 1 až 3 zákona
o BOZP. Žalobcovi boli následne uložené inšpektorom práce opatrenia na odstránenie
zistených nedostatkov, ktoré žalobca neodstránil, čo logicky viedlo k postupu podľa
ust. § 21 ods. 12 zákona. K odňatiu oprávnenia došlo z dôvodu preukázaného porušenia
povinností uvedených v ust. § 21 ods. 9 zákona a nie z dôvodu nesplnenia povinností
pre samotné vydanie oprávnenia NIP. Pokiaľ bolo žalobcovi oprávnenia na výkon BTS
príslušným správnym orgánom vydané, bol oprávnený na jeho výkon.“.
28.1 Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva záver, že aj keď
sťažovateľka dlhodobo nespĺňala podmienku podľa § 21 ods. 9 písm. a) zákona o BOZP,
toto porušenie povinnosti jej nebolo kladené za vinu až do doby vykonania kontroly
a spísania protokolu, keď bola na porušenie tejto konkrétnej povinnosti výslovne
upozornená a vyzvaná na jej odstránenie. Sťažovateľka aj napriek výslovnému upozorneniu
zo strany NIP v protokole z kontroly, že porušuje § 21 ods. 9 zákona o BOZP, a vyzvaniu
na odstránenie tohto protiprávneho stavu pokračovala v porušovaní povinnosti uvedenej
v § 21 ods. 9 zákona o BOZP, v dôsledku čoho jej bolo následne žalovaným postupom
podľa § 21 ods. 11 zákona o BOZP v spojení s § 21 ods. 12 zákona o BOZP napadnutým
rozhodnutím odobraté oprávnenie na výkon bezpečnostnotechnickej služby. Z uvedeného je
bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že dôvod, pre ktorý bolo sťažovateľke odobraté
oprávnenie, nespočíval v preskúmaní právoplatného oprávnenia na vykonávanie BTS
a následného zistenia, že sťažovateľka nespĺňala podmienky na jeho udelenie, ale v porušení
povinnosti vyplývajúcej z § 21 ods. 9 zákona o BOZP, na porušovanie ktorej bola
po vykonaní kontroly a spísaní protokolu sťažovateľka výslovne upozornená a vyzvaná
na jej odstránenie, avšak k odstráneniu ktorej ani po výzve nepristúpila. Pokiaľ bola
sťažovateľka skorším vydaním oprávnenia na vykonávanie BTS neoprávnene zvýhodnená
(až do vykonania kontroly a odobratia dotknutého oprávnenia), neznamená to trvalú
konvalidáciu protiprávneho stavu. Naopak, došlo k jeho odstráneniu, ale nie so spätnými
účinkami, čo je vo vzťahu k sťažovateľke právne korektné a ústavne konformné.
28.2 Odôvodnenie najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutom rozsudku tak
s poukazom na uvedené podľa názoru ústavného súdu napĺňa atribúty ústavne udržateľného
odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a preto ústavný súd považuje námietku sťažovateľky
týkajúcu sa nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
za neopodstatnenú.
29. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľka sa
s názorom najvyššieho súdu a rozsahom jeho odôvodnenia v napadnutom rozsudku
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd
za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je prípad sťažovateľky.
30. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07)
31. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1
ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
32. Z obsahu ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie
svojho základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy v priamej príčinnej súvislosti
s namietaným porušením základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil
porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu
sťažovateľkou označeného základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.
33. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť pre namietané porušenie
základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
34. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu