Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 230/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

BenTeS, s. r. o., Hviezdoslavova 48, Žilina, IČO 36 431 435, zastúpenej advokátkou

Mgr. Zuzanou Karkóovou, Daniela Dlabača 35, Žilina, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca 2019 a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BenTeS, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BenTeS, s. r. o., Hviezdoslavova 48,

Žilina, IČO 36 431 435 (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. marca 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Národný inšpektorát práce

(ďalej aj „NIP“) vydal sťažovateľke oprávnenie na vykonávanie bezpečnostnotechnickej

služby ev. čís. BTS-0905/08 zo 14. októbra 2008 (ďalej len „oprávnenie na vykonávanie

BTS“) v zmysle bodu 1 o inšpekcii práce

a o zmene a doplnení o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v nadväznosti

na o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o BOZP“). Vydaniu predmetného oprávnenia na vykonávanie BTS predchádzala výzva NIP

z 31. júla 2008 na odstránenie nedostatkov žiadosti sťažovateľky o udelenie oprávnenia

na vykonávanie BTS. Jedným z nedostatkov, ktoré mala sťažovateľka odstrániť,

bolo predloženie pracovných zmlúv odborných zamestnancov. Sťažovateľka na výzvu NIP

reagovala písomným podaním z 19. augusta 2008, v ktorom okrem iného NIP oznámila,

že nie je zamestnávateľom a úlohy bezpečnostnotechnickej služby vykonáva

prostredníctvom autorizovaných bezpečnostných technikov –

a , ktorí sú konateľmi spoločnosti BenTeS, s. r. o., nie jej zamestnancami.

Dňa 14. októbra 2008 NIP vydal sťažovateľke oprávnenie na vykonávanie BTS s dobou

platnosti 5 rokov a z dôvodu zmeny sídla sťažovateľky 2. decembra 2010 oprávnenie

na vykonávanie BTS na dobu neurčitú.

2.1 V dňoch 9. septembra 2014, 23. septembra 2014 a 25. septembra 2014 bola

u sťažovateľky vykonaná inšpekcia inšpektorom práce v Žiline a v protokole o výsledku

tejto inšpekcie z 25. septembra 2014 inšpektor práce uviedol, že sťažovateľka sústavne

neplní podmienku uvedenú v § 21 ods. 9 písm. a) zákona o BOZP tým, že vykonáva

bezpečnostnotechnickú službu dodávateľským spôsobom v konkrétne označených

organizáciách prostredníctvom fyzickej osoby (konateľka a spoločníčka

sťažovateľky), s ktorou nemá uzatvorený pracovný pomer.

2.2 NIP rozhodnutím č. 002/2015/1.0/Š K/O, 2015/6471 z 20. mája 2015 odobral

sťažovateľke oprávnenie na vykonávanie BTS (ďalej len „rozhodnutie o odobratí

oprávnenia na vykonávanie BTS“). NIP považoval za preukázané, že sťažovateľka v rámci

kontrolovaného obdobia od októbra 2010 až do septembra 2014 a následne aj po tomto

období do marca 2015 vykonávala bezpečnostnotechnickú službu prostredníctvom

, pričom za uvedené obdobie nemala s menovanou uzatvorený pracovný

pomer, a v období od októbra 2010 do 30. júna 2012 vykonávala bezpečnostnotechnickú

službu aj prostredníctvom , a to tiež bez toho, aby mala s menovaným

uzatvorený pracovný pomer. , konateľ a spoločník sťažovateľky, uzatvoril

ako autorizovaný bezpečnostný technik pracovnú zmluvu so sťažovateľkou až 2. júla 2012.

Tým mala sťažovateľka v tomto období porušiť podmienky podľa § 21 ods. 11 zákona

o BOZP v nadväznosti na § 21 ods. 9 písm. a) zákona o BOZP.

3. Sťažovateľka podaním zo 4. júna 2015 podala proti rozhodnutiu o odobratí

oprávnenia na vykonávanie BTS odvolanie, v ktorom namietala nesprávnosť záverov,

z ktorých vychádzal NIP pri svojom rozhodovaní.

3.1 Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky

(ďalej aj „ministerstvo“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím č. 15610/2015-M OOP-0002

z 1. septembra 2015 odvolanie sťažovateľky zamietlo a rozhodnutie o odobratí oprávnenia

na vykonávanie BTS potvrdilo. Konštatovalo, že dôvod na odobratie oprávnenia

na vykonávanie BTS u sťažovateľky bol daný, no s odôvodnením predmetného rozhodnutia

NIP sa stotožnilo iba čiastočne. Podľa ministerstva sťažovateľka v období od vydania

oprávnenia v roku 2008 do času výkonu inšpekcie práce v septembri v roku 2014

vykonávala bezpečnostnotechnickú službu na základe právoplatného oprávnenia

na vykonávanie BTS v dobrej viere, že spĺňa a neporušuje zákonné podmienky na jej výkon.

NIP tým, že v roku 2008 vydal sťažovateľke oprávnenie na vykonávanie BTS po tom,

čo bol sťažovateľkou upozornený, že bezpečnostnotechnickú službu bude vykonávať

konateľmi, a nie zamestnancami, potvrdil splnenie podmienok § 21 ods. 9 písm. a) zákona

o BOZP u sťažovateľky. S poukazom na uvedené ministerstvo nesúhlasilo ani s tvrdením

NIP, že dôvodom na odobratie oprávnenia na vykonávanie BTS bola skutočnosť,

že vykonával od vydania oprávnenia na vykonávanie BTS,

t. j. od 14. októbra 2008, do 30. júna 2012 bezpečnostnotechnickú službu len ako konateľ

sťažovateľky bez uzatvoreného pracovného pomeru. Za dôvod na odobratie oprávnenia

na vykonávanie BTS ministerstvo považovalo skutočnosť, že sťažovateľka bola

na evidentné porušovanie podmienok podľa § 21 ods. 9 písm. a) zákona o BOZP

upozornená pri výkone inšpekcie práce v septembri 2014 a napriek tomu naďalej porušovala

túto podmienku, aj keď listom z 15. októbra 2014 Inšpektorátu práce Žilina oznámila,

že uvedený nedostatok odstránila.

4 . Sťažovateľka sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) 30. októbra 2015 domáhala preskúmania zákonnosti a následne aj

zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 15610/2015- M_OOP-OOQ2 z 1. septembra 2015,

ktorým bolo potvrdené rozhodnutie NIP o odobratí oprávnenia na vykonávanie BTS.

4.1 Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 9. marca 2017 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol.

4.2 Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú

sťažnosť podľa prvej hlavy piatej časti , ktorú založila

na dôvodoch podľa a ktorou žiadala,

aby kasačný súd rozsudok krajského súdu v napadnutom výroku vo veci samej zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

4.3 O kasačnej sťažnosti sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom

tak, že ju zamietol.

5. Sťažovateľka napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považuje za arbitrárny

a nepreskúmateľný z dôvodu absencie odôvodnenia vo vzťahu k podstatným námietkam

uvedeným v kasačnej sťažnosti, z ktorého by bolo zrejmé, na základe akých právnych

záverov dospel najvyšší súd k rozhodnutiu zamietnuť kasačnú sťažnosť proti rozsudku

krajského súdu.

5.1 Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku nijakým

spôsobom nevysporiadal s jej námietkou, že „MPSVaR preskúmaval už právoplatné

rozhodnutie o vydaní oprávnenia, a rovnako ani s námietkou, že napadnuté rozhodnutie

o odobratí oprávnenia je nezákonné, pretože sťažovateľovi Národný inšpektorát práce

v roku 2008 vydal oprávnenie na výkon bezpečnostnotechnickej služby na základe vopred

poskytnutej informácie, že sťažovateľ bude bezpečnostnotechnickú službu vykonávať

konateľmi a nie zamestnancami t.j. vyhodnotil výkon bezpečnostnotechnickej služby

prostredníctvom konateľov autorizovaných bezpečnostných technikov ako splnenie

podmienky podľa ustanovenia “, čím zasiahol

do jej základného práva podľa a práva podľa . ods. 1 .

Odôvodnenie najvyššieho súdu, ktorý vo svojom napadnutom rozsudku odkazuje

na rozsudok krajského súdu, so závermi ktorého sa v danej veci v celom rozsahu stotožnil,

sťažovateľka nepovažuje za postačujúce z dôvodu, že rozsudok krajského súdu vo vzťahu

k prezentovaným námietkam taktiež trpí vadou arbitrárnosti pre nedostatočné odôvodnenie.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zároveň tvrdí, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, ktorým súd potvrdil správnosť rozhodnutia NIP, na základe ktorého jej

bola odňatá možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť na základe oprávnenia

na vykonávanie BTS, bolo zároveň porušené aj jej základné právo podnikať a uskutočňovať

inú zárobkovú činnosť podľa .

7. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti BenTeS, s. r. o., so sídlom : Hviezdoslavova 722/48,

010 02 Žilina, IČO : 36 431 435 podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť zaručené

, základné právo na súdnu ochranu zaručené

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím

sp. zn. zo dňa 27. 03.2019 porušené boli.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

27.03.2019 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť spoločnosti BenTeS,

s. r. o., so sídlom : Hviezdoslavova 722/48, 010 02 Žilina, IČO : 36 431 435 sumu vo výške

30.000,-€ ako primerané finančné zadosťučinenie do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť spoločnosti BenTeS, s. r. o.,

so sídlom : Hviezdoslavova 722/48, 010 02 Žilina, IČO : 36 431 435 náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 415,52 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa, vedený v

, IBAN: , do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

8. Sťažovateľka svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 30 000 € v ústavnej sťažnosti v zásadnom odôvodnila takto: „Sťažovateľ má za to,

že postupom a následným rozhodnutím porušovateľa došlo k tak vážnemu zásahu

do základných práv sťažovateľa, ktorý viedol u sťažovateľa k paralýze jeho podnikateľských

aktivít. Obnova stavu pred porušením jeho práv je mimoriadne obtiažna, ak nie vzhľadom

na vývoj podnikateľského prostredia nemožná.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

11. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi

Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola predbežne prejednaná

vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení: Miroslav Duriš (predseda senátu) a sudcovia

Ladislav Duditš a Libor Duľa.

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho

základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu.

15. Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

18. Podľa § 21 ods. 8 zákona o BOZP bezpečnostnotechnickú službu môže

dodávateľským spôsobom vykonávať len fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, alebo

právnická osoba, ak majú na výkon bezpečnostnotechnickej služby oprávnenie vydané

Národným inšpektorátom práce. Fyzická osoba, ktorá je podnikateľom a nie je

zamestnávateľom, je oprávnená osobne vykonávať bezpečnostnotechnickú službu

dodávateľským spôsobom bez tohto oprávnenia, ak je bezpečnostným technikom alebo

autorizovaným bezpečnostným technikom.

19. Podľa § 21 ods. 9 zákona o BOZP Národný inšpektorát práce vydá oprávnenie

podľa odseku 8 na základe písomnej žiadosti, v ktorej žiadateľ o oprávnenie uvedie názov,

sídlo a identifikačné číslo. Súčasťou písomnej žiadosti je doklad o zaplatení správneho

poplatku a doklady, ktorými žiadateľ o oprávnenie preukáže, že na výkon

bezpečnostnotechnickej služby

a) má odborných zamestnancov, s ktorými má uzatvorený pracovný pomer alebo

obdobný pracovný vzťah,

b) má vypracované pracovné postupy na vykonávanie jednotlivých odborných

činností a primerané organizačné zabezpečenie na ich vykonávanie,

c) má primerané pracovné priestory,

d) je primerane technicky a prístrojovo vybavený,

e) je nezávislý pri vykonávaní odborných činností vo vzťahu k zamestnávateľom.

20. Podľa § 21 ods. 10 zákona o BOZP Národný inšpektorát práce vydá oprávnenie

podľa odseku 8 po overení splnenia podmienok podľa odseku 9. V oprávnení uvedie názov,

sídlo a identifikačné číslo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom, alebo právnickej osoby,

ktorým je vydané oprávnenie, a evidenčné číslo oprávnenia. Oprávnenie sa vydáva

na neurčitý čas. Národný inšpektorát práce vedie evidenciu vydaných oprávnení

a zverejňuje zoznam fyzických osôb, ktoré sú podnikateľmi, a právnických osôb, ktorým

bolo vydané oprávnenie na výkon bezpečnostnotechnickej služby, v ktorom uvedie ich

názov, sídlo a identifikačné číslo.

21. Podľa § 21 ods. 12 zákona o BOZP Národný inšpektorát práce odoberie

oprávnenie na výkon bezpečnostnotechnickej služby, ak fyzická osoba, ktorá je

podnikateľom, alebo právnická osoba oprávnené na výkon bezpečnostnotechnickej služby

vo svojej odbornej činnosti porušia podmienky uvedené v odseku 9 alebo ak vo svojej

odbornej činnosti opakovane alebo závažným spôsobom porušia právne predpisy

na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

22. Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru uvádza,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

23. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu je arbitrárny a nepreskúmateľný z dôvodu absencie odôvodnenia

vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd preskúmaval v rámci súdneho konania

už právoplatné rozhodnutie o vydaní oprávnenia, ako aj vo vzťahu k námietke, v ktorej

sťažovateľka tvrdila, že rozhodnutie, ktorým jej bolo odobraté oprávnenie na vykonávanie

BTS s odôvodnením, že sťažovateľka nespĺňa podmienky uvedené v § 21 ods. 9 zákona

o BOZP (sťažovateľka vykonávala bezpečnostnotechnickú službu prostredníctvom osoby,

s ktorou nemala uzatvorený pracovný pomer alebo obdobný pracovný vzťah, pozn.),

je nezákonné z dôvodu, že NIP v roku 2008 vydal sťažovateľke oprávnenie na výkon

bezpečnostnotechnickej služby aj napriek tomu, že sťažovateľka oboznámila NIP s tým,

že bezpečnostnotechnickú službu bude vykonávať prostredníctvom konateľov,

a nie zamestnancov.

24. Ústavný súd považuje za žiaduce v rámci formulovania všeobecných východísk,

ktoré tvoria ústavnoprávny základ jeho rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateľky,

zdôrazniť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktorých prioritnou

úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne názory všeobecného

súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. I. ÚS . ÚS 139/02, ).

25. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý proces (, ).

26. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento

článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý

argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk

v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61). Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže

byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdoch, ako aj rozdiely existujúce

v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi

a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija

a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo

právo strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci

sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986,

D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

27. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o kasačnej sťažnosti

sťažovateľky aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej

miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe

formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.

28. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, pričom nezistil,

že by rozsah odôvodnenia záverov najvyššieho súdu uvedený v napadnutom rozsudku

mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Práve naopak, najvyšší súd sa

v odôvodnení svojho rozsudku (bod 42, s. 15, pozn.) ústavne akceptovateľným spôsobom

zaoberal podstatnými tvrdeniami sťažovateľky a náležite sa s nimi vysporiadal, keď uviedol,

že sa „plne stotožnil s názorom krajského súdu, ktorý považoval za správny a plne naň

poukazuje. Aj podľa názoru kasačného súdu nedostatok, pre ktorý pristúpil prvostupňový

správny orgán k odobratiu oprávnenia na vykonávanie BTS bol zistený až výkonom

inšpekcie v kontrolovanom subjekte za kontrolované obdobie október 2010 - september

2014 zameranej na kontrolu dodržiavania ustanovení § 21 ods. 11 a § 22 ods. 1 až 3 zákona

o BOZP. Žalobcovi boli následne uložené inšpektorom práce opatrenia na odstránenie

zistených nedostatkov, ktoré žalobca neodstránil, čo logicky viedlo k postupu podľa

ust. § 21 ods. 12 zákona. K odňatiu oprávnenia došlo z dôvodu preukázaného porušenia

povinností uvedených v ust. § 21 ods. 9 zákona a nie z dôvodu nesplnenia povinností

pre samotné vydanie oprávnenia NIP. Pokiaľ bolo žalobcovi oprávnenia na výkon BTS

príslušným správnym orgánom vydané, bol oprávnený na jeho výkon.“.

28.1 Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva záver, že aj keď

sťažovateľka dlhodobo nespĺňala podmienku podľa § 21 ods. 9 písm. a) zákona o BOZP,

toto porušenie povinnosti jej nebolo kladené za vinu až do doby vykonania kontroly

a spísania protokolu, keď bola na porušenie tejto konkrétnej povinnosti výslovne

upozornená a vyzvaná na jej odstránenie. Sťažovateľka aj napriek výslovnému upozorneniu

zo strany NIP v protokole z kontroly, že porušuje § 21 ods. 9 zákona o BOZP, a vyzvaniu

na odstránenie tohto protiprávneho stavu pokračovala v porušovaní povinnosti uvedenej

v § 21 ods. 9 zákona o BOZP, v dôsledku čoho jej bolo následne žalovaným postupom

podľa § 21 ods. 11 zákona o BOZP v spojení s § 21 ods. 12 zákona o BOZP napadnutým

rozhodnutím odobraté oprávnenie na výkon bezpečnostnotechnickej služby. Z uvedeného je

bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že dôvod, pre ktorý bolo sťažovateľke odobraté

oprávnenie, nespočíval v preskúmaní právoplatného oprávnenia na vykonávanie BTS

a následného zistenia, že sťažovateľka nespĺňala podmienky na jeho udelenie, ale v porušení

povinnosti vyplývajúcej z § 21 ods. 9 zákona o BOZP, na porušovanie ktorej bola

po vykonaní kontroly a spísaní protokolu sťažovateľka výslovne upozornená a vyzvaná

na jej odstránenie, avšak k odstráneniu ktorej ani po výzve nepristúpila. Pokiaľ bola

sťažovateľka skorším vydaním oprávnenia na vykonávanie BTS neoprávnene zvýhodnená

(až do vykonania kontroly a odobratia dotknutého oprávnenia), neznamená to trvalú

konvalidáciu protiprávneho stavu. Naopak, došlo k jeho odstráneniu, ale nie so spätnými

účinkami, čo je vo vzťahu k sťažovateľke právne korektné a ústavne konformné.

28.2 Odôvodnenie najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutom rozsudku tak

s poukazom na uvedené podľa názoru ústavného súdu napĺňa atribúty ústavne udržateľného

odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a preto ústavný súd považuje námietku sťažovateľky

týkajúcu sa nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

za neopodstatnenú.

29. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľka sa

s názorom najvyššieho súdu a rozsahom jeho odôvodnenia v napadnutom rozsudku

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(II. ÚS , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ), čo však nie je prípad sťažovateľky.

30. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , )

31. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

32. Z obsahu ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie

svojho základného práva podnikať podľa v priamej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením základného práva zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil

porušenie základného práva zaručeného a ani práva zaručeného

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu

sťažovateľkou označeného základného práva podnikať podľa .

33. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť pre namietané porušenie

základného práva podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

34. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Miroslav Duriš predseda senátu