Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 229/2020
PDF · 370.7 KB
No categories available
IV. ÚS 229/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti AGROSPOL spoločnosť
s ručením obmedzeným Michalovce, Čečehov 150, IČO 31 675 131, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., Kuzmányho 29,
Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Martin Vasiľ, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Cob 71/2017 z 31. decembra 2018 a jemu
predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti AGROSPOL spoločnosť s ručením
obmedzeným Michalovce o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti AGROSPOL spoločnosť s ručením
obmedzeným Michalovce, Čečehov 150, IČO 31 675 131 (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 Cob 71/2017 z 31. decembra 2018 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“ alebo
„napadnuté rozhodnutie“) a jemu predchádzajúcim postupom.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom krajského súdu bol
potvrdený rozsudok Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
6 Cb 11/2008 z 5. januára 2017, ktorým rozhodol, že sťažovateľka v procesnom postavení
žalovanej je povinná zaplatiť žalobcovi – obchodnej spoločnosti Tempus – Bavaria, s. r. o.,
(ďalej len „žalobca“), sumu 44 181,11 € s príslušenstvom, žalobu do výšky istiny 4 016,45 €
zamietol, konanie v časti požadovaného úroku z omeškania z istiny v sume 44 181,11 €
nad 10 % zastavil a sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania.
3. Sťažovateľka upovedomila ústavný súd, že proti rozsudku krajského súdu podala
dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z dôvodov
podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku.
4. Sťažovateľka k právnemu posúdeniu veci uviedla, že krajský súd ako súd odvolací
v napadnutom rozhodnutí označil ako dve základné otázky podstatné pre rozhodnutie
vo veci i) otázku ne/platnosti kúpnej a kúpno-leasingovej zmluvy a ii) otázku nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. Hoci krajský súd pomerne rozsiahlo
odôvodnil svoje rozhodnutie, podľa názoru sťažovateľky sa nevysporiadal s jej zásadnými
námietkami a argumentáciou explicitne uvedenou v podanom odvolaní. Pokiaľ odvolací súd
dospel k záveru o tom, že pán bol oprávnený záväzne konať za sťažovateľku
a uzavrieť spornú trojstrannú kúpno-leasingovú zmluvu č. 61900172, tak v ďalšom
odôvodnení rozhodnutia nesprávne a nedostatočne odôvodnil svoj záver, prečo mal mať
žalobca priamy nárok na zaplatenie sumy akontácie od sťažovateľky, a nie od leasingovej
spoločnosti. Krajský súd právne posúdil vec tak, že z uzavretej zmiešanej zmluvy a z ústnej
dohody medzi žalobcom, sťažovateľkou a leasingovou spoločnosťou vzniká povinnosť
sťažovateľky plniť sumu akontácie leasingovej spoločnosti a zároveň z tohto vzťahu jej
vzniká oprávnenie plniť sumu akontácie namiesto leasingovej spoločnosti priamo žalobcovi.
Podľa názoru sťažovateľky si krajský súd pri svojom právnom posúdení zamieňa povinnosť
sťažovateľky voči leasingovej spoločnosti s oprávnením sťažovateľky plniť žalobcovi,
a preto sťažovateľka zastáva názor, že žalobca nebol aktívne vecne legitimovaný na podanie
žaloby. Žalobca mal nárok na vymáhanie plnenia od svojho zmluvného partnera, ktorým je
leasingová spoločnosť. Správne právne posúdenie je podľa sťažovateľky také,
že pohľadávku na zaplatenie sumy akontácie má leasingová spoločnosť voči sťažovateľke
a následne existuje pohľadávka žalobcu na zaplatenie akontácie voči leasingovej spoločnosti
ako osobitný právny vzťah. Ak žalobca mal v úmysle vymáhať zaplatenie sumy akontácie
priamo proti žalovanému, v súlade s hmotným právom by musela leasingová spoločnosť
na žalobcu postúpiť svoju pohľadávku na zaplatenie sumy akontácie od sťažovateľky.
Takéto postúpenie v konaní nebolo tvrdené ani preukázané.
5. Krajský súd sa nevysporiadal s tvrdením sťažovateľky o postúpení práv
a povinností sťažovateľky ako leasingového nájomcu na žalobcu. Odvolací súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia hovorí o kúpnej zmluve, ale to je odlišný právny
titul ako postúpenie práv a povinností.
6. Sťažovateľka je vzhľadom na uvedenú argumentáciu presvedčená, že krajský súd
nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie do takej miery, že došlo k zásahu do jej
základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a do práva na spravodlivé súdne konanie.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom
takto:
„Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd sťažovateľa - obchodnej spoločnosti Agrospol spoločnosť s ručením
obmedzeným Michalovce, so sídlom: Čečehov 150, 072 11 Čečehov, IČO: 31 675 131, bolo
porušené Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3Cob/71/2017 zo dňa 31.12.2018
a konaním, ktoré mu predchádzalo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
sp. zn. 3Cob/71/2017 zo dňa 31.12.2018 a vracia vec na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť trovy konania v sume 422,71 EUR do
pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11.1 Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd
neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže,
že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných
práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
13. Ústavou vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom
alebo na základe zákona. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická
osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako
účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv
a slobôd. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ pred tým, ako
požiada o ústavnú ochranu ústavný súd, musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné
prostriedky ochrany svojich práv. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je
oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol
(môže) domôcť ochrany svojich práv v konaní pred všeobecným súdom vlastnými,
dovolenými a v danom prípade Civilným sporovým poriadkom ustanovenými procesnými
úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
14. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd z ústavnej sťažnosti,
ako aj dopytom na najvyššom súde zistil, že sťažovateľka podala proti napadnutému
rozsudku krajského súdu prostredníctvom okresného súdu dovolanie, ktoré bolo spolu
so spisom predložené najvyššiemu súdu 15. októbra 2019, kde je vec vedená pod sp. zn.
1 Obdo 76/2019. O podanom dovolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté.
15. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie ústavnej sťažnosti navodzuje
situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu
na rozhodovanie vo veci v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii
zodpovedá aplikácia § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého v prípade
príslušnosti iného súdu na rozhodovanie o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa
ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
16. Ak sa sťažovateľka domáha ochrany svojho práva jednak na všeobecnom súde
a zároveň na ústavnom súde, javí sa byť jej ústavná sťažnosť ako predčasne podaná, keďže
existuje iný orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu označeným
právam sťažovateľky. Pokiaľ ide o eventuálne námietky smerujúce proti porušeniu
základných práv, ktoré by nebolo možné uplatniť v dovolacom konaní, použije sa vo vzťahu
k nim ustanovenie § 124 zákona o ústavnom súde v jeho poslednej vete.
17. Ústavný súd uzatvára, že prijatím ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by došlo
k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali
paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (porov. mutatis
mutandis II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014, IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 420/2011).
18. Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný, pretože by mohol
viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne (a len ťažko
odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov právneho
štátu.
19. Vzhľadom na prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Miroslav DURIŠ
predseda senátu