Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 299/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom

JUDr. Ľubomírom Kaščákom, Horná 35, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 2 rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a 2 (ďalej len „“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. októbra 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozhodnutím najvyšší súd

zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 19. júna 2018. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa

odmietol zaoberať jeho námietkou spočívajúcou v nezákonnom postupe správneho orgánu

pri jeho ustanovení do funkcie, keď bol prepustený zo štátnej služby profesionálneho

vojaka. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že platná úprava neviaže dobu

trvania alebo skončenia štátnej služby profesionálneho vojaka na funkciu ani miesto výkonu

služby, ale iba na hodnosť. Z toho dôvodu najvyšší súd konštatoval, že nie je oprávnený

zaoberať sa námietkami sťažovateľa, ktorými poukazoval na retroaktivitu

v predchádzajúcom personálnom konaní a aplikáciu nesprávneho právneho predpisu

pri rozhodovaní o zmene funkcie a miesta výkonu jeho služby. Podľa názoru sťažovateľa

mu tak napadnutým rozhodnutím odmietol poskytnúť ochranu jeho práva na súdnu ochranu.

3. Sťažovateľ bol na základe personálneho rozkazu riaditeľa Personálneho úradu

Ozbrojených síl Slovenskej republiky Liptovský Mikuláš č. 37 z 11. januára 2017 (ďalej aj

„personálny rozkaz“) prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka z dôvodu

podľa o štátnej službe profesionálnych

vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov“), pretože nastala niektorá z rozhodujúcich

skutočností podľa § 223 ods. 1 citovaného zákona. Generálny štáb Ozbrojených síl

Slovenskej republiky rozhodnutím č. KaGŠ-147/3-200/2017-PravO zo 4. apríla 2017 (ďalej

len „preskúmavané rozhodnutie“) zamietol odvolanie sťažovateľa a personálny rozkaz

potvrdil. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ správnu žalobu, ktorú krajský súd

zamietol, preto následne podal kasačnú sťažnosť. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ

rekapituluje argumenty uvedené v správnej žalobe a kasačnej sťažnosti. Podrobne opisuje aj

okolnosti a súdne konania predchádzajúce personálnemu rozkazu v súvislosti s jeho

ustanovením do funkcie a miesta výkonu služby.

4. Napokon sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho označené práva

boli rozsudkom najvyššieho súdu „č. k. zo dňa 22.10.2019“ porušené.

Navrhuje zrušiť rozsudok najvyššieho súdu „č. k. zo dňa 22.10.2019“

a vrátiť vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a uložiť mu povinnosť nahradiť

sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 375,24 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

8. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 Posúdenie náležitostí ústavnej sťažnosti

11. Podanie sťažovateľa je ústavnou sťažnosťou v zmysle v spojení

s , a nasl. . Ústavný súd v rámci prípravy

na predbežné prerokovanie zameranej na splnenie zákonom ustanovených podmienok

konania pred ústavným súdom zistil, že ústavnú sťažnosť podala oprávnená osoba –

sťažovateľ ako účastník konania o kasačnej sťažnosti na strane žalobcu (§ 122 zákona

o ústavnom súde) a návrh je prípustný ( ). Sťažovateľ je

v konaní zastúpený advokátom ( ) na základe

predloženého plnomocenstva výslovne udeleného na zastupovanie pred ústavným súdom.

Návrh na začatie konania má ale obsahový nedostatok spočívajúci v nedostatočnej určitosti

petitu ústavnej sťažnosti.

12. Návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ

od ústavného súdu domáha ( ), má byť vymedzený

presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom

pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Požiadavka jasného formulovania petitu je

významná aj s ohľadom na , pretože sťažovateľ tým

vymedzuje rozsah prieskumu jeho návrhu, ktorým je ústavný súd viazaný. Tvrdenia

o porušení základných práv v súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu iba za súčasť argumentácie sťažovateľa

(, ). Ústavný súd je oprávnený rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a to len vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý

označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , , ,

). V petite majú byť v podstate stručne zhrnuté sťažnostné požiadavky

uvedené v odôvodnení sťažnosti, s ktorými by mal byť v súlade.

13. Sťažovateľ podľa záhlavia ústavnej sťažnosti a podľa dôvodov ústavnej sťažnosti

namieta porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu označeným spisovou

značkou „10 Sžk 56/2018“ z 22. októbra 2019. V samotnom texte petitu sťažnosti, však

sťažovateľ namieta rozsudok najvyššieho súdu so sp. zn. z 22. októbra

2019. Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia návrhu na začatie konania vyplýva, ktoré

rozhodnutie sťažovateľ napáda, pretože v ňom opakovane uvádza správnu spisovú značku.

Petit v navrhovanej podobe je tak v nesúlade s dôvodmi ústavnej sťažnosti. Mohlo ísť aj

o chybu v písaní. Ide o nedostatok, ktorý je odstrániteľný postupom podľa § 56 ods. 3

výzvou sťažovateľovi na jeho odstránenie.

14. Ústavný súd však dospel k záveru, že napriek zistenému nedostatku petitu

ústavnej sťažnosti nebude postupovať podľa , pretože

ani po jeho odstránení by nemohol prijať iný záver ako ten, že ústavná sťažnosť sťažovateľa

je zjavne neopodstatnená. K tomuto záveru dospel ústavný súd po vecnom preskúmaní

ústavnej sťažnosti, pričom závery uvádza v ďalšej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia.

III.2 K namietanému porušeniu a 2 napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu

15. Sťažovateľ v podstate namieta, že najvyšší súd mu odmietol poskytnúť právnu

ochranu nezaoberaním sa jeho námietkou o nezákonnosti postupu správneho orgánu

pri ustanovení do funkcie, konštatovaním, že nie je oprávnený sa zaoberať námietkami

o retroaktivite v predchádzajúcom personálnom konaní a námietkami o aplikácii

nesprávneho právneho predpisu pri rozhodovaní o zmene funkcie a miesta výkonu služby.

16. Porovnaním formulácie uvedenej v a v je

možné dospieť k záveru, že v druhom z nich ide o osobitnú úpravu práva na súdnu ochranu,

konkrétne vo vzťahu k prístupu k súdu vo veciach, o ktorých rozhodujú orgány verejnej

správy. Podľa veľkého komentára k ústave (DRGONEC, J. . 2.

vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2019, s. 912.) ide skôr o kompetenčné ustanovenie

určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, ako

o ustanovenie zakladajúce základné právo. Základné právo je priznané už samotným čl. 46

ods. 1 . Tohto práva sa však možno domáhať v súlade s len v medziach

zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 vykonávajú. Zmyslom práva na súdnu ochranu je

umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci

konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami,

orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť každému, aby sa uplatnením práva zaručeného

stal účastníkom súdneho konania ().

17. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997,

Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj

povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku

z 29. 4. 1993, podobne ).

18. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

19. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

20. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením namietaného

rozsudku najvyššieho súdu s osobitným zameraním na tú časť, ktorá bola pre posúdenie

dôvodnosti ústavnej sťažnosti podstatná. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zhrnul

priebeh a výsledky administratívneho konania, konanie na krajskom súde a argumenty

sťažovateľa obsiahnuté v jeho kasačnej sťažnosti. Boli to argumenty o nesúhlase s názorom

krajského súdu o viazanosti rozhodnutia o skončení služobného pomeru výlučne na hodnosť

(nie na funkciu), o zásahu do subjektívnych práv sťažovateľa postupom a rozhodnutiami

správneho orgánu (personálnymi rozkazmi č. 8096 a 6449, pri ktorých namieta retroaktivitu

a použitie neplatného právneho predpisu a ktorých nezákonnosť sa premietla

do preskúmavaného rozhodnutia) bez možnosti podať opravné prostriedky a domôcť sa inej

zákonnej nápravy, o nesprávnosti oddeleného vydania personálnych rozkazov č. 8096

a 6449 a povinnosti vydať len jeden rozkaz o ukončení vyslania v misii UNFICYP

a ustanovení do funkcie v zmysle o štátnej službe profesionálnych

vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov

ozbrojených síl“) pre zabezpečenie zákonnosti a logickej nadväznosti konania

a o povinnosti krajského súdu preskúmať výrok aj postup predchádzajúci vydaniu

preskúmavaného rozhodnutia.

21. V časti právneho posúdenia uviedol kasačný súd svoj záver, že kasačnú sťažnosť

vyhodnotil ako nedôvodnú a zamietol ju. Konštatoval jej podstatnú zhodu s dôvodmi

podanej správnej žaloby, s ktorými sa podľa najvyššieho súdu krajský súd v plnom rozsahu

vysporiadal a jeho skutkové zistenia a právne závery považoval za vecne správne. Nezistil

potrebu odchýliť sa od logických argumentov a relevantných právnych záverov krajského

súdu a považoval ich za dostatočné pre vyslovenie výroku.

22. Zameral sa na názor krajského súdu, že § 223 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej

službe profesionálnych vojakov neviaže dobu trvania (a skončenie) služobného pomeru

profesionálneho vojaka na miesto jeho výkonu ani na jeho služobné zaradenie, ale len

na hodnosť. Odkázal aj na dôvodovú správu, z ktorej tiež vyplýva účel zákonodarcu

ustanoviť čas trvania služobného pomeru profesionálnych vojakov, ktorí vyjadria nesúhlas

s trvaním štátnej služby podľa zákona a ich štátna služba bude trvať od uplynutia doby

výsluhy v hodnosti podľa zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl.

Najvyšší súd považoval aj na základe administratívneho spisu za preukázané, že sťažovateľ

je profesionálnym vojakom v stálej štátnej službe podľa § 222 ods. 4 písm. b) zákona

o štátnej službe profesionálnych vojakov a že vyjadril písomný nesúhlas s trvaním doby

štátnej služby podľa § 223 ods. 1 tohto zákona. Za zákonný považoval postup krajského

súdu a správnych orgánov pri určení dňa skončenia služobného pomeru sťažovateľa

k 30. aprílu 2017 pri zohľadnení príslušnej doby výsluhy v hodnosti kapitán podľa prílohy

odkazovaného zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl.

S poukazom na obligatórne dôvody skončenia štátnej služby profesionálneho vojaka podľa

§ 83 ods. 1 písm. m) zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov preto podľa

najvyššieho súdu nebolo možné postupovať inak, ako súhlasiť so záverom prijatým

krajským súdom, že inak ako skončením služobného pomeru konanie skončiť nemohlo.

K skutočnostiam týkajúcim sa namietaných personálnych rozkazov č. 6449 a 8096

zo 17. októbra 2016 uviedol, že skončenie služobného pomeru nie je ich následkom

ani iným pokračovaním, nesúvisia preto s meritom predmetnej veci. Poznamenal,

že sťažovateľove námietky o retroaktívnosti a iných vadách uvedených personálnych

rozkazov nie je oprávnený preskúmavať v tomto konaní.

23. Najvyšší súd napokon uzavrel, že orgány verejnej správy oboch inštancií

postupovali v danej veci v intenciách citovaných a relevantných právnych noriem,

zadovážili si pre rozhodnutie dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým

spôsobom zistili skutkový stav. Vyvodili z nich správny právny záver a krajský súd

nepochybil pri zamietnutí žaloby sťažovateľa. Nemožno mu nič vyčítať, pretože podrobne

preskúmal obe správne rozhodnutia a konania, ktoré im predchádzali, podrobne sa zaoberal

všetkými žalobnými námietkami a dospel k správnemu právnemu názoru, že nedošlo

k porušeniu zákona preskúmavaným rozhodnutím, a tento právny záver aj náležitým

spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd sa s týmto záverom stotožnil, námietky uvedené

v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako bezpredmetné, nespôsobilé spochybniť vecnú

správnosť rozhodnutia a kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov zamietol.

24. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti obsahujúcej argumenty z predchádzajúcich

súdnych konaní na podklade napadnutého rozhodnutia ústavný súd už pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že zamietnutie kasačnej

sťažnosti sťažovateľa smerujúcej proti rozsudku krajského súdu zamietajúcemu správnu

žalobu sťažovateľa nevyústilo v okolnostiach posudzovanej veci do porušenia jeho práva

na súdnu ochranu zo strany najvyššieho súdu. V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu

ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý

by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s a 2 . Najvyšší súd aplikoval

na zistený skutkový stav relevantnú zákonnú úpravu, vysporiadal sa so všetkými

podstatnými argumentmi sťažovateľa a z rozsudku je zrejmé, akými úvahami sa riadil

pri právnom posudzovaní veci. Vyjadril sa k podstatným námietkam o skončení služobného

pomeru a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a právne posúdenie rozhodujúcich

skutočností. Argumentácia najvyššieho súdu o neviazaní doby trvania služobného pomeru

profesionálneho vojaka na miesto jeho výkonu ani na služobné zaradenie, ale na hodnosť,

spochybňuje vznesené námietky sťažovateľa. Odôvodnenie obsahuje aj vysporiadanie sa

s námietkami týkajúcimi sa personálnych rozkazov č. 6449 a 8096. Ak ich najvyšší súd

nepovažoval za súvisiace s meritom veci, resp. ak sa vyjadril o nemožnosti ich

preskúmavania v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa, tak tieto argumenty vyhodnotil

správne a v takomto odôvodnení nemožno podľa ústavného súdu vidieť odmietnutie

poskytnutia súdnej ochrany a porušenie alebo 2 . To, že v súvislosti

so zmenou zákonnej úpravy účinnou od 1. januára 2016 zákonom o štátnej službe

profesionálnych vojakov, ktorou došlo k zúženiu možností súdneho prieskumu

personálnych rozkazov, neznamená, že je možné prípadné námietky proti personálnym

rozkazom, pri ktorých je vylúčený súdny prieskum, presunúť do konaní o personálnych

rozkazoch o skončení štátnej služby prepustením, ktoré sú súdne preskúmateľné. Námietky

sťažovateľa proti personálnym rozkazom č. 6449 a 8096 mali byť uplatnené právnymi

prostriedkami v zmysle účinnej právnej úpravy.

25. Pokiaľ sťažovateľ vzniesol v ústavnej sťažnosti aj námietku nesplnenia zákonom

požadovaných náležitostí personálneho rozkazu (č. 37), tak túto argumentáciu podľa

zistenia ústavného súdu vzniesol prvýkrát v ústavnej sťažnosti. Neuplatnenie tejto námietky

v skoršom štádiu pred všeobecnými súdmi ústavný súd viedlo nutne k záveru o odmietnutí

tejto časti ústavnej sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu v zmysle § 132

ods. 1 .

26. Najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sú zrozumiteľné, dostatočne logické

a vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd

toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa a 2 .

S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

27. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie

konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav Duriš predseda senátu