Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 299/2020
PDF · 444.47 KB
No categories available
IV. ÚS 299/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom
JUDr. Ľubomírom Kaščákom, Horná 35, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžk 56/2018 z 22. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžk 56/2018
z 22. októbra 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozhodnutím najvyšší súd
zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 30 S 77/2017 z 19. júna 2018. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa
odmietol zaoberať jeho námietkou spočívajúcou v nezákonnom postupe správneho orgánu
pri jeho ustanovení do funkcie, keď bol prepustený zo štátnej služby profesionálneho
vojaka. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že platná úprava neviaže dobu
trvania alebo skončenia štátnej služby profesionálneho vojaka na funkciu ani miesto výkonu
služby, ale iba na hodnosť. Z toho dôvodu najvyšší súd konštatoval, že nie je oprávnený
zaoberať sa námietkami sťažovateľa, ktorými poukazoval na retroaktivitu
v predchádzajúcom personálnom konaní a aplikáciu nesprávneho právneho predpisu
pri rozhodovaní o zmene funkcie a miesta výkonu jeho služby. Podľa názoru sťažovateľa
mu tak napadnutým rozhodnutím odmietol poskytnúť ochranu jeho práva na súdnu ochranu.
3. Sťažovateľ bol na základe personálneho rozkazu riaditeľa Personálneho úradu
Ozbrojených síl Slovenskej republiky Liptovský Mikuláš č. 37 z 11. januára 2017 (ďalej aj
„personálny rozkaz“) prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka z dôvodu
podľa § 83 ods. 1 písm. m) zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych
vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov“), pretože nastala niektorá z rozhodujúcich
skutočností podľa § 223 ods. 1 citovaného zákona. Generálny štáb Ozbrojených síl
Slovenskej republiky rozhodnutím č. KaGŠ-147/3-200/2017-PravO zo 4. apríla 2017 (ďalej
len „preskúmavané rozhodnutie“) zamietol odvolanie sťažovateľa a personálny rozkaz
potvrdil. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ správnu žalobu, ktorú krajský súd
zamietol, preto následne podal kasačnú sťažnosť. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ
rekapituluje argumenty uvedené v správnej žalobe a kasačnej sťažnosti. Podrobne opisuje aj
okolnosti a súdne konania predchádzajúce personálnemu rozkazu v súvislosti s jeho
ustanovením do funkcie a miesta výkonu služby.
4. Napokon sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho označené práva
boli rozsudkom najvyššieho súdu „č. k. 10Sžk10/2019 zo dňa 22.10.2019“ porušené.
Navrhuje zrušiť rozsudok najvyššieho súdu „č. k. 10Sžk10/2019 zo dňa 22.10.2019“
a vrátiť vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a uložiť mu povinnosť nahradiť
sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 375,24 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 Posúdenie náležitostí ústavnej sťažnosti
11. Podanie sťažovateľa je ústavnou sťažnosťou v zmysle čl. 127 ústavy v spojení
s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v rámci prípravy
na predbežné prerokovanie zameranej na splnenie zákonom ustanovených podmienok
konania pred ústavným súdom zistil, že ústavnú sťažnosť podala oprávnená osoba –
sťažovateľ ako účastník konania o kasačnej sťažnosti na strane žalobcu (§ 122 zákona
o ústavnom súde) a návrh je prípustný (§ 55 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľ je
v konaní zastúpený advokátom (§ 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde) na základe
predloženého plnomocenstva výslovne udeleného na zastupovanie pred ústavným súdom.
Návrh na začatie konania má ale obsahový nedostatok spočívajúci v nedostatočnej určitosti
petitu ústavnej sťažnosti.
12. Návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ
od ústavného súdu domáha (§ 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde), má byť vymedzený
presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom
pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Požiadavka jasného formulovania petitu je
významná aj s ohľadom na § 45 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľ tým
vymedzuje rozsah prieskumu jeho návrhu, ktorým je ústavný súd viazaný. Tvrdenia
o porušení základných práv v súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré
sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať v súlade
s doterajšou judikatúrou ústavného súdu iba za súčasť argumentácie sťažovateľa
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07). Ústavný súd je oprávnený rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a to len vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý
označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ
zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011,
I. ÚS 117/2019). V petite majú byť v podstate stručne zhrnuté sťažnostné požiadavky
uvedené v odôvodnení sťažnosti, s ktorými by mal byť v súlade.
13. Sťažovateľ podľa záhlavia ústavnej sťažnosti a podľa dôvodov ústavnej sťažnosti
namieta porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu označeným spisovou
značkou „10 Sžk 56/2018“ z 22. októbra 2019. V samotnom texte petitu sťažnosti, však
sťažovateľ namieta rozsudok najvyššieho súdu so sp. zn. 10 Sžk 10/2019 z 22. októbra
2019. Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia návrhu na začatie konania vyplýva, ktoré
rozhodnutie sťažovateľ napáda, pretože v ňom opakovane uvádza správnu spisovú značku.
Petit v navrhovanej podobe je tak v nesúlade s dôvodmi ústavnej sťažnosti. Mohlo ísť aj
o chybu v písaní. Ide o nedostatok, ktorý je odstrániteľný postupom podľa § 56 ods. 3
zákona o ústavnom súde výzvou sťažovateľovi na jeho odstránenie.
14. Ústavný súd však dospel k záveru, že napriek zistenému nedostatku petitu
ústavnej sťažnosti nebude postupovať podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pretože
ani po jeho odstránení by nemohol prijať iný záver ako ten, že ústavná sťažnosť sťažovateľa
je zjavne neopodstatnená. K tomuto záveru dospel ústavný súd po vecnom preskúmaní
ústavnej sťažnosti, pričom závery uvádza v ďalšej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia.
III.2 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu
15. Sťažovateľ v podstate namieta, že najvyšší súd mu odmietol poskytnúť právnu
ochranu nezaoberaním sa jeho námietkou o nezákonnosti postupu správneho orgánu
pri ustanovení do funkcie, konštatovaním, že nie je oprávnený sa zaoberať námietkami
o retroaktivite v predchádzajúcom personálnom konaní a námietkami o aplikácii
nesprávneho právneho predpisu pri rozhodovaní o zmene funkcie a miesta výkonu služby.
16. Porovnaním formulácie uvedenej v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 46 ods. 2 ústavy je
možné dospieť k záveru, že v druhom z nich ide o osobitnú úpravu práva na súdnu ochranu,
konkrétne vo vzťahu k prístupu k súdu vo veciach, o ktorých rozhodujú orgány verejnej
správy. Podľa veľkého komentára k ústave (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. 2.
vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2019, s. 912.) ide skôr o kompetenčné ustanovenie
určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, ako
o ustanovenie zakladajúce základné právo. Základné právo je priznané už samotným čl. 46
ods. 1 ústavy. Tohto práva sa však možno domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach
zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 vykonávajú. Zmyslom práva na súdnu ochranu je
umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci
konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami,
orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť každému, aby sa uplatnením práva zaručeného
čl. 46 ústavy stal účastníkom súdneho konania (II. ÚS 14/2001).
17. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra
ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997,
Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj
povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku
z 29. 4. 1993, podobne II. ÚS 410/06).
18. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,
že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
19. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
20. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením namietaného
rozsudku najvyššieho súdu s osobitným zameraním na tú časť, ktorá bola pre posúdenie
dôvodnosti ústavnej sťažnosti podstatná. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zhrnul
priebeh a výsledky administratívneho konania, konanie na krajskom súde a argumenty
sťažovateľa obsiahnuté v jeho kasačnej sťažnosti. Boli to argumenty o nesúhlase s názorom
krajského súdu o viazanosti rozhodnutia o skončení služobného pomeru výlučne na hodnosť
(nie na funkciu), o zásahu do subjektívnych práv sťažovateľa postupom a rozhodnutiami
správneho orgánu (personálnymi rozkazmi č. 8096 a 6449, pri ktorých namieta retroaktivitu
a použitie neplatného právneho predpisu a ktorých nezákonnosť sa premietla
do preskúmavaného rozhodnutia) bez možnosti podať opravné prostriedky a domôcť sa inej
zákonnej nápravy, o nesprávnosti oddeleného vydania personálnych rozkazov č. 8096
a 6449 a povinnosti vydať len jeden rozkaz o ukončení vyslania v misii UNFICYP
a ustanovení do funkcie v zmysle zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych
vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov
ozbrojených síl“) pre zabezpečenie zákonnosti a logickej nadväznosti konania
a o povinnosti krajského súdu preskúmať výrok aj postup predchádzajúci vydaniu
preskúmavaného rozhodnutia.
21. V časti právneho posúdenia uviedol kasačný súd svoj záver, že kasačnú sťažnosť
vyhodnotil ako nedôvodnú a zamietol ju. Konštatoval jej podstatnú zhodu s dôvodmi
podanej správnej žaloby, s ktorými sa podľa najvyššieho súdu krajský súd v plnom rozsahu
vysporiadal a jeho skutkové zistenia a právne závery považoval za vecne správne. Nezistil
potrebu odchýliť sa od logických argumentov a relevantných právnych záverov krajského
súdu a považoval ich za dostatočné pre vyslovenie výroku.
22. Zameral sa na názor krajského súdu, že § 223 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej
službe profesionálnych vojakov neviaže dobu trvania (a skončenie) služobného pomeru
profesionálneho vojaka na miesto jeho výkonu ani na jeho služobné zaradenie, ale len
na hodnosť. Odkázal aj na dôvodovú správu, z ktorej tiež vyplýva účel zákonodarcu
ustanoviť čas trvania služobného pomeru profesionálnych vojakov, ktorí vyjadria nesúhlas
s trvaním štátnej služby podľa zákona a ich štátna služba bude trvať od uplynutia doby
výsluhy v hodnosti podľa zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl.
Najvyšší súd považoval aj na základe administratívneho spisu za preukázané, že sťažovateľ
je profesionálnym vojakom v stálej štátnej službe podľa § 222 ods. 4 písm. b) zákona
o štátnej službe profesionálnych vojakov a že vyjadril písomný nesúhlas s trvaním doby
štátnej služby podľa § 223 ods. 1 tohto zákona. Za zákonný považoval postup krajského
súdu a správnych orgánov pri určení dňa skončenia služobného pomeru sťažovateľa
k 30. aprílu 2017 pri zohľadnení príslušnej doby výsluhy v hodnosti kapitán podľa prílohy
odkazovaného zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl.
S poukazom na obligatórne dôvody skončenia štátnej služby profesionálneho vojaka podľa
§ 83 ods. 1 písm. m) zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov preto podľa
najvyššieho súdu nebolo možné postupovať inak, ako súhlasiť so záverom prijatým
krajským súdom, že inak ako skončením služobného pomeru konanie skončiť nemohlo.
K skutočnostiam týkajúcim sa namietaných personálnych rozkazov č. 6449 a 8096
zo 17. októbra 2016 uviedol, že skončenie služobného pomeru nie je ich následkom
ani iným pokračovaním, nesúvisia preto s meritom predmetnej veci. Poznamenal,
že sťažovateľove námietky o retroaktívnosti a iných vadách uvedených personálnych
rozkazov nie je oprávnený preskúmavať v tomto konaní.
23. Najvyšší súd napokon uzavrel, že orgány verejnej správy oboch inštancií
postupovali v danej veci v intenciách citovaných a relevantných právnych noriem,
zadovážili si pre rozhodnutie dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým
spôsobom zistili skutkový stav. Vyvodili z nich správny právny záver a krajský súd
nepochybil pri zamietnutí žaloby sťažovateľa. Nemožno mu nič vyčítať, pretože podrobne
preskúmal obe správne rozhodnutia a konania, ktoré im predchádzali, podrobne sa zaoberal
všetkými žalobnými námietkami a dospel k správnemu právnemu názoru, že nedošlo
k porušeniu zákona preskúmavaným rozhodnutím, a tento právny záver aj náležitým
spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd sa s týmto záverom stotožnil, námietky uvedené
v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako bezpredmetné, nespôsobilé spochybniť vecnú
správnosť rozhodnutia a kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov zamietol.
24. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti obsahujúcej argumenty z predchádzajúcich
súdnych konaní na podklade napadnutého rozhodnutia ústavný súd už pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že zamietnutie kasačnej
sťažnosti sťažovateľa smerujúcej proti rozsudku krajského súdu zamietajúcemu správnu
žalobu sťažovateľa nevyústilo v okolnostiach posudzovanej veci do porušenia jeho práva
na súdnu ochranu zo strany najvyššieho súdu. V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu
ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý
by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Najvyšší súd aplikoval
na zistený skutkový stav relevantnú zákonnú úpravu, vysporiadal sa so všetkými
podstatnými argumentmi sťažovateľa a z rozsudku je zrejmé, akými úvahami sa riadil
pri právnom posudzovaní veci. Vyjadril sa k podstatným námietkam o skončení služobného
pomeru a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a právne posúdenie rozhodujúcich
skutočností. Argumentácia najvyššieho súdu o neviazaní doby trvania služobného pomeru
profesionálneho vojaka na miesto jeho výkonu ani na služobné zaradenie, ale na hodnosť,
spochybňuje vznesené námietky sťažovateľa. Odôvodnenie obsahuje aj vysporiadanie sa
s námietkami týkajúcimi sa personálnych rozkazov č. 6449 a 8096. Ak ich najvyšší súd
nepovažoval za súvisiace s meritom veci, resp. ak sa vyjadril o nemožnosti ich
preskúmavania v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa, tak tieto argumenty vyhodnotil
správne a v takomto odôvodnení nemožno podľa ústavného súdu vidieť odmietnutie
poskytnutia súdnej ochrany a porušenie čl. 46 ods. 1 alebo 2 ústavy. To, že v súvislosti
so zmenou zákonnej úpravy účinnou od 1. januára 2016 zákonom o štátnej službe
profesionálnych vojakov, ktorou došlo k zúženiu možností súdneho prieskumu
personálnych rozkazov, neznamená, že je možné prípadné námietky proti personálnym
rozkazom, pri ktorých je vylúčený súdny prieskum, presunúť do konaní o personálnych
rozkazoch o skončení štátnej služby prepustením, ktoré sú súdne preskúmateľné. Námietky
sťažovateľa proti personálnym rozkazom č. 6449 a 8096 mali byť uplatnené právnymi
prostriedkami v zmysle účinnej právnej úpravy.
25. Pokiaľ sťažovateľ vzniesol v ústavnej sťažnosti aj námietku nesplnenia zákonom
požadovaných náležitostí personálneho rozkazu (č. 37), tak túto argumentáciu podľa
zistenia ústavného súdu vzniesol prvýkrát v ústavnej sťažnosti. Neuplatnenie tejto námietky
v skoršom štádiu pred všeobecnými súdmi ústavný súd viedlo nutne k záveru o odmietnutí
tejto časti ústavnej sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu v zmysle § 132
ods. 1 zákona o ústavnom súde.
26. Najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sú zrozumiteľné, dostatočne logické
a vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd
toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
27. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie
konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu