Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 304/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gajdošíkom, Miletičova 23, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky „postupom Okresného súdu Nitra, Krajského súdu v Nitre

a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky“ a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou žiadal vysloviť porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) „postupom Okresného súdu Nitra,

Krajského súdu v Nitre a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky“ a priznať mu

náhradu trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na Okresnom súde

Nitra (ďalej len „okresný súd“) sa viedlo konanie o žalobe sťažovateľa, ktorej okresný súd

v celom rozsahu vyhovel rozsudkom č. k. -40 z 21. júna 2017 (ďalej len

„rozsudok“) a zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť sťažovateľovi 100 € do troch dní

od právoplatnosti rozsudku a zároveň rozhodol o nároku sťažovateľa na náhradu

trov konania. Rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 25. júla 2017.

Dňa 17. augusta 2017 bol sťažovateľovi zaslaný zvukový záznam zo súdneho pojednávania,

ktorý údajne neobsahoval celý priebeh pojednávania, konkrétne časť, v ktorej okresný súd

vykonával dokazovanie/výsluch strany sporu, a obsahoval len záverečnú časť pojednávania,

s čím bol sťažovateľ nespokojný. Nadväzne sťažovateľ popisuje obsah korešpondencie

medzi ním a okresným súdom, v rámci ktorej mu zákonný sudca oznámil, že celý priebeh

pojednávania je zaprotokolovaný v zápisnici z pojednávania aj na zvukovom nosiči, ktorý

bol sťažovateľovi doručený. Uviedol tiež, že v konaní postupoval podľa § 188 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

poukázal na právoplatnosť rozsudku, ako aj na to, že sťažovateľ ako žalobca bol

na pojednávaní, na ktorom boli vykonané dôkazy podľa , prítomný.

3. Sťažovateľ, nespokojný s postupom a odpoveďou zákonného sudcu okresného

súdu podal 12. februára 2019 predsedníčke okresného súdu sťažnosť na postup sudcu

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

4. Predsedníčka okresného súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa

sp. zn. Spr. 1919/2019 z 18. marca 2019 (ďalej len „list z 18. marca 2019“) ozrejmila,

že v predmetnom civilnom sporovom konaní sa uskutočnilo iba jedno pojednávanie,

ktoré okresný súd vykonal bez prítomnosti žalovaného, keďže ten sa na pojednávanie

napriek riadnemu predvolaniu nedostavil. Zo zápisnice o pojednávaní je zrejmé, že „sudca

po vyvolaní veci zistil neprítomnosť žalovaného, rozhodol, že sa bude pojednávať v jeho

neprítomnosti, skonštatoval, že došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby, na pojednávaní

oboznámil žalobu a vykonal dokazovanie stručným oboznámením podstatného obsahu

listinných dokladov, ktoré boli pripojené k žalobe, uviedol predbežné právne posúdenie

veci, vyhlásil dokazovanie za skončené, vyzval Vás na vyjadrenie k veci /záverečnú reč/

a vyniesol vo veci rozsudok, ktorý odôvodnil a dal poučenie o opravnom prostriedku“.

K námietke sťažovateľa o tom, že vo zvukovom zázname nie je zachytený priebeh

dokazovania, ale iba záverečná reč, predsedníčka okresného súdu uviedla, že pojednávanie

je práve tou časťou konania, keď súd vec prejedná za účasti strán sporu, pokiaľ sú prítomné

na pojednávaní, a keď vykonáva dokazovanie, pričom v danom prípade súd vykonal

dokazovanie stručným oboznámením obsahu sťažovateľom predložených listín. Žiadne iné

dokazovanie, napr. výsluch strán konania, svedkov, znalecké dokazovanie a pod. súd

na pojednávaní nevykonával, pretože neboli stranami sporu navrhnuté. Vzhľadom

na zákonný postup okresného súdu sťažnosť sťažovateľa vyhodnotila ako nedôvodnú.

5. Dňa 15. apríla 2019 podal sťažovateľ predsedovi Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedníčkou

okresného súdu, v ktorej opätovne namietal nesprávny procesný postup

prvoinštančného súdu v jeho veci. Podpredsedníčka krajského súdu listom

sp. zn. Spr 4005/19 z 10. mája 2019 (ďalej len „list z 10. mája 2019“) najskôr ozrejmila,

že v zmysle § 62 ods. 1 zákona o súdoch je sťažnosť prípustná len v prípadoch, ak smeruje

proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo

porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania. V iných prípadoch sťažnosť prípustná

nie je. Taktiež poukázala na § 32 ods. 2 zákona o súdoch, podľa ktorého riadenie a správa

súdov nesmú zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov. Nadväzne, posudzujúc sťažnosť

sťažovateľa podľa jej obsahu, vyhodnotila, že smeruje výlučne proti správnosti procesného

postupu súdu v konaní, ktorý súvisí s rozhodovacou činnosťou, a preto ju nemožno

preskúmať v rámci sťažnostného konania. Právomoc na takýto prieskum je totiž zverená len

súdom odvolacím v rámci odvolacieho konania alebo Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky v rámci konania o dovolaní. Námietky spochybňujúce správnosť procesného

postupu súdu prvej inštancie predostreté sťažovateľom by tak mohli byť posudzované len

v rámci odvolacieho konania. Opravný prostriedok proti rozsudku okresného súdu však

žiadna zo strán sporu nepodala. K tomu pre úplnosť dodala, že skutkové zistenia uvedené

predsedníčkou okresného súdu vo vybavení sťažnosti osvedčuje obsah spisu a tiež zvukový

záznam, a preto sa stotožnila s jej záverom o nedôvodnosti sťažnosti sťažovateľa.

6. Podaním doručeným Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) 30. mája 2019 sťažovateľ žiadal, aby ministerstvo prešetrilo odpoveď

podpredsedníčky krajského súdu. Ministerstvo listom č. k. -151 z 18. júna 2019

(ďalej len „list z 18. júna 2019“), najskôr poukázalo na príslušné ustanovenia zákona

o súdoch, v zmysle ktorých všeobecné súdy pri vybavovaní jeho sťažnosti postupovali

a následne s poukazom na znenie § 67 ods. 1 zákona o súdoch skonštatovalo, že nemá

právomoc prešetriť jeho sťažnosť v tzv. „treťom stupni“.

7. V ten istý deň doručil sťažovateľ ministerstvu i podnet na začatie disciplinárneho

konania proti sudcovi okresného súdu JUDr. Jánovi Kováčovi, ktorý bol zákonným sudcom

v jeho kauze, tiež proti predsedníčke okresného súdu a podpredsedníčke krajského súdu.

Minister spravodlivosti v liste č. k. -151 z 11. októbra 2019 (ďalej len „list

z 11. októbra 2019“) k jeho podnetu v podstatnom uviedol, že zákonného sudcu nie je

možné disciplinárne stíhať, pretože v zmysle

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“) došlo k zániku funkcie sudcu.

Pokiaľ išlo o vyvodenie zodpovednosti voči predsedníčke okresného súdu

a podpredsedníčke krajského súdu v súvislosti s údajnou svojvoľnosťou ich odpovedí

na jeho sťažnosti, uviedol, že ich odpovede nemožno považovať za súdne rozhodnutia, ale

za odpovede orgánov riadenia a správy súdu na sťažnosť (žiadosť) podľa zákona o súdoch.

Zároveň prešetril sťažovateľom namietané nedostatky a skonštatoval, že nezistil také

skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prijatie opatrení v zmysle § 116 zákona o sudcoch

a prísediacich, a preto nevyužil oprávnenie podať návrh na začatie disciplinárneho konania

proti predsedníčke okresného súdu a podpredsedníčke krajského súdu.

8. Popísaným postupom okresného súdu, krajského súdu a ministerstva bolo podľa

názoru sťažovateľa porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa ,

pretože mu odopreli realizovať jeho procesné práva. Sťažovateľ namieta, že sudca

okresného súdu nevyhotovil záznam technickým zariadením určeným na zaznamenávanie

zvuku v konaní so stranou sporu v časti vykonávania dokazovania, v dôsledku čoho mu

bolo znemožnené uplatnenie jeho procesných práv voči sudcovi, ktorý „svojvoľne,

bez zákonného odôvodnenia rozhodol o odmietnutí uznať mu zákonné úroky z omeškania,

prípadne ich modifikovať“. V dôsledku tohto postupu okresného súdu prišlo

k nenapraviteľnej ujme na strane sťažovateľa spočívajúcej v nemožnosti plnohodnotne

využiť jeho procesné a hmotné práva. V ďalšom postupe okresný súd, krajský súd

a ministerstvo nekonali v súlade s ustanoveniami a zákona

o sudcoch a prísediacich, čím porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

9. Na tomto základe sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu priznané Čl. 46 ods. 1

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra, Krajského súdu v Nitre, Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky porušené bolo.

Okresný súd Nitra je povinný nahradiť trovy konania

v sume (slovom ) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Juraja Gajdošíka, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon ().

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej

platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Všeobecný súd musí vykladať a používať

ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné

základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.

17. Zmyslom a účelom ústavného práva na súdnu ochranu je zaručiť, resp. umožniť

každému reálny prístup k súdu, a to po splnení podmienok ustanovených zákonom

(, ). Článkom 46 ods. 1 sa teda zaručuje predovšetkým

prístup k súdu, pretože len v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva

na súdnu ochranu ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti identifikuje (iba) „okresný súd, krajský súd

a ministerstvo“ ako porušovateľa jeho práva, avšak neoznačil akty aplikácie práva, ktoré

namieta. Zároveň je potrebné uviesť, že z obsahu podnetov sťažovateľa (okrem konkrétneho

podnetu ministrovi na začatie disciplinárneho konania, pozn.) nevyplýva, akej konkrétnej

nápravy sa sťažovateľ domáhal v rámci ich vybavovania a aká mu v jeho prípade nebola

poskytnutá. Inými slovami, ústavnej sťažnosti chýba previazanosť na porušenie

sťažovateľom označeného základného práva.

19. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že petit ústavnej sťažnosti

v spojení s jej odôvodnením nie je vymedzený jasne, určito a zrozumiteľne, teda takým

spôsobom, aby bolo možné jednoznačne určiť východisko pre rozhodnutie ústavného súdu

o danej veci. Napriek tomu, že sťažovateľ si uvádza titul „JUDr.“ a napriek zastúpeniu

sťažovateľa advokátom, ktorý koncipoval predmetnú ústavnú sťažnosť, táto pôsobí ako

celok zmätočne, vytvára priestor pre mnohé dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení

námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje

(m. m. , , ).

20. Napriek týmto nedostatkom ústavný súd, vychádzajúc z materiálneho prístupu

ochrany ústavnosti, „vydedukoval“ z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených

nespokojnosť sťažovateľa s postupom predsedníčky okresného súdu a podpredsedníčky

krajského súdu s vybavením jeho sťažnosti a žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti

podľa zákona o súdoch, ktoré sa týkali neúplného zvukového záznamu z priebehu

pojednávania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. . Sťažovateľ

tvrdí, že mu bola znemožnená realizácia procesných práv na podklade zvukového záznamu

ako dôkazného prostriedku proti sudcovi, ktorý svojvoľne rozhodol o zastavení konania

v časti úrokov z omeškania.

20.1 Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd už tradične poukazuje na princíp

subsidiarity zakotvený v , v zmysle ktorého má sťažovateľ právo

domáhať sa ochrany práv a slobôd pred ústavným súdom iba v prípade, ak o ich ochrane

nerozhoduje iný súd. To znamená, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to,

že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií

(, ).

20.2 Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je právny názor,

podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom

pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva,

musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá ústavnú sťažnosť

ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia

predchádza právomoci ústavného súdu ().

20.3 Podľa v spojení s 132 ods. 2 je ústavná sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon

na ochranu jeho základných práv a slobôd.

20.4 S ohľadom na už uvedené ústavný súd sumarizuje, že sťažovateľ sa pokúša,

resp. snaží previazať výsledok právoplatne skončeného civilného sporového konania v jeho

veci s nadväzujúcim postupom príslušných orgánov súdu, ktoré vybavovali jeho sťažnosť

na postup súdu. V civilnom sporovom konaní okresný súd žalobe sťažovateľa vyhovel.

V zmysle rozsudku okresného súdu bolo konanie v časti úrokov z omeškania zastavené,

pretože sťažovateľ pred začatím pojednávania vzal žalobu v tejto časti späť.

Na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, nevzniesol sťažovateľ proti

protokolácii do zápisnice žiadne námietky a proti rozsudku okresného súdu nepodal

opravný prostriedok. Pokiaľ je teda sťažovateľ nespokojný s rozhodnutím v jeho veci v časti

úrokov z omeškania, svoje výhrady k nemu mohol a mal formulovať v opravnom

prostriedku, čo však neurobil, a teda nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva

zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. Procesnú pasivitu v tomto smere nemožno

preklenúť sťažnosťou na postup sudcu, ktorý rozhodol v jeho kauze, očakávajúc dosiahnutie

iného výsledku.

20.5 Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa nasmerovanú

proti listu predsedníčky okresného súdu z 18. marca 2019 a listu podpredsedníčky krajského

súdu z 10. mája 2019, ktorým prešetrila vybavenie sťažnosti, odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. d) ako neprípustnú. K tomu ústavný súd dodáva, že ústavnú

sťažnosť v tejto časti bolo možné odmietnuť i podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom

súde, teda z dôvodu oneskorenosti jej podania (pozri bod 21).

21. Pokiaľ ide o ústavnú sťažnosť namierenú proti listu ministerstva z 18. júna 2019,

ktorým ministerstvo reagovalo na žiadosť sťažovateľa o prešetrenie odpovede

podpredsedníčky krajského súdu, ústavný súd bez potreby podrobnejšieho rozboru

napadnutého aktu konštatuje oneskorenosť ústavnej sťažnosti v tejto časti.

21.1 Jednou zo základných podmienok prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

je jej podanie v lehote ustanovenej v . Táto lehota je

dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako podanej

oneskorene.

21.2 List ministerstva bol sťažovateľovi doručený 22. júna 2019. Ústavná sťažnosť

sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 19. decembra 2019, t. j. celkom zjavne

po uplynutí dvojmesačnej lehoty od doručenia listu ministerstva sťažovateľovi. Preto ju

ústavný súd v tejto časti odmietol podľa

ako podanú oneskorene.

22. Napokon ústavný súd preskúmal list ministra z 11. októbra 2019, vo vzťahu

ku ktorému konštatuje včasnosť podania ústavnej sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd

ozrejmuje, že ústavnou sťažnosťou je možné namietať každý akt aplikácie práva bez ohľadu

na to, či sa aplikácia realizuje na podzákonnej, zákonnej alebo ústavnej úrovni. Môže ísť

dokonca aj o neformálne vyriešenie veci, napr. prípisom. Ak je výsledkom aplikácie práva

alebo rozhodovacej činnosti akt, ktorý potencionálne porušuje práva a slobody, ústavný súd

ho má právomoc v konaní o ústavnej sťažnosti posúdiť. Dôležité je teda skúmať,

či právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zasahuje do právnej sféry

navrhovateľa [vznik, zmena alebo zánik práv alebo povinností (Ľalík, M., Ľalík, T. Zákon

o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o.,

2019. s. 366.)].

22.1 Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti vyžaduje, aby bol

sťažovateľ priamo alebo sprostredkovane dotknutý na svojich základných právach

a slobodách. O prítomnosti tejto previazanosti má ústavný súd v prípade sťažovateľa

pochybnosť. Skutočnosť, že minister nezačal na podnet sťažovateľa disciplinárne konanie,

nemala totiž žiaden vplyv na vec sťažovateľa, nemala potenciál zlepšiť (ani zhoršiť) jeho

právne postavenie a dokonca nemá ani akademický charakter.

22.2 Ako vyplýva z listu z 11. októbra 2019, minister podrobne preskúmal a popísal

postup všeobecných súdov, pokiaľ išlo o vybavenie sťažností sťažovateľa, následne posúdil

návrh sťažovateľa na disciplinárne stíhanie zákonného sudcu, predsedníčky okresného súdu

i podpredsedníčky krajského súdu v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami a na ich

podklade dal sťažovateľovi zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo nevzhliadol žiaden dôvod

na to, aby voči nim podal návrh na začatie disciplinárneho konania. Skutočnosť, že minister

nereagoval na podnet podľa predstáv sťažovateľa, nemôže sama osebe zakladať porušenie

jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle .

22.3 Vzhľadom na skutočnosť, že minister nepostupoval v rozpore s platnými

právnymi predpismi a ich ustanovenia nevykladal a neaplikoval ústavne nekonformným

spôsobom, ústavný súd odmietol i túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa podľa § 56

ods. 2 písm. g) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

23. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu sťažovateľa

týkajúcom sa trov konania stratilo opodstatnenie, a preto sa ním ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu