Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 304/2020
PDF · 217.1 KB
No categories available
I. ÚS 304/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gajdošíkom, Miletičova 23, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky „postupom Okresného súdu Nitra, Krajského súdu v Nitre
a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky“ a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou žiadal vysloviť porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) „postupom Okresného súdu Nitra,
Krajského súdu v Nitre a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky“ a priznať mu
náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na Okresnom súde
Nitra (ďalej len „okresný súd“) sa viedlo konanie o žalobe sťažovateľa, ktorej okresný súd
v celom rozsahu vyhovel rozsudkom č. k. 15 C 286/2016-40 z 21. júna 2017 (ďalej len
„rozsudok“) a zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť sťažovateľovi 100 € do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a zároveň rozhodol o nároku sťažovateľa na náhradu
trov konania. Rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 25. júla 2017.
Dňa 17. augusta 2017 bol sťažovateľovi zaslaný zvukový záznam zo súdneho pojednávania,
ktorý údajne neobsahoval celý priebeh pojednávania, konkrétne časť, v ktorej okresný súd
vykonával dokazovanie/výsluch strany sporu, a obsahoval len záverečnú časť pojednávania,
s čím bol sťažovateľ nespokojný. Nadväzne sťažovateľ popisuje obsah korešpondencie
medzi ním a okresným súdom, v rámci ktorej mu zákonný sudca oznámil, že celý priebeh
pojednávania je zaprotokolovaný v zápisnici z pojednávania aj na zvukovom nosiči, ktorý
bol sťažovateľovi doručený. Uviedol tiež, že v konaní postupoval podľa § 188 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“),
poukázal na právoplatnosť rozsudku, ako aj na to, že sťažovateľ ako žalobca bol
na pojednávaní, na ktorom boli vykonané dôkazy podľa § 204 CSP, prítomný.
3. Sťažovateľ, nespokojný s postupom a odpoveďou zákonného sudcu okresného
súdu podal 12. februára 2019 predsedníčke okresného súdu sťažnosť na postup sudcu
podľa § 63 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
4. Predsedníčka okresného súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa
sp. zn. Spr. 1919/2019 z 18. marca 2019 (ďalej len „list z 18. marca 2019“) ozrejmila,
že v predmetnom civilnom sporovom konaní sa uskutočnilo iba jedno pojednávanie,
ktoré okresný súd vykonal bez prítomnosti žalovaného, keďže ten sa na pojednávanie
napriek riadnemu predvolaniu nedostavil. Zo zápisnice o pojednávaní je zrejmé, že „sudca
po vyvolaní veci zistil neprítomnosť žalovaného, rozhodol, že sa bude pojednávať v jeho
neprítomnosti, skonštatoval, že došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby, na pojednávaní
oboznámil žalobu a vykonal dokazovanie stručným oboznámením podstatného obsahu
listinných dokladov, ktoré boli pripojené k žalobe, uviedol predbežné právne posúdenie
veci, vyhlásil dokazovanie za skončené, vyzval Vás na vyjadrenie k veci /záverečnú reč/
a vyniesol vo veci rozsudok, ktorý odôvodnil a dal poučenie o opravnom prostriedku“.
K námietke sťažovateľa o tom, že vo zvukovom zázname nie je zachytený priebeh
dokazovania, ale iba záverečná reč, predsedníčka okresného súdu uviedla, že pojednávanie
je práve tou časťou konania, keď súd vec prejedná za účasti strán sporu, pokiaľ sú prítomné
na pojednávaní, a keď vykonáva dokazovanie, pričom v danom prípade súd vykonal
dokazovanie stručným oboznámením obsahu sťažovateľom predložených listín. Žiadne iné
dokazovanie, napr. výsluch strán konania, svedkov, znalecké dokazovanie a pod. súd
na pojednávaní nevykonával, pretože neboli stranami sporu navrhnuté. Vzhľadom
na zákonný postup okresného súdu sťažnosť sťažovateľa vyhodnotila ako nedôvodnú.
5. Dňa 15. apríla 2019 podal sťažovateľ predsedovi Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedníčkou
okresného súdu, v ktorej opätovne namietal nesprávny procesný postup
prvoinštančného súdu v jeho veci. Podpredsedníčka krajského súdu listom
sp. zn. Spr 4005/19 z 10. mája 2019 (ďalej len „list z 10. mája 2019“) najskôr ozrejmila,
že v zmysle § 62 ods. 1 zákona o súdoch je sťažnosť prípustná len v prípadoch, ak smeruje
proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo
porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania. V iných prípadoch sťažnosť prípustná
nie je. Taktiež poukázala na § 32 ods. 2 zákona o súdoch, podľa ktorého riadenie a správa
súdov nesmú zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov. Nadväzne, posudzujúc sťažnosť
sťažovateľa podľa jej obsahu, vyhodnotila, že smeruje výlučne proti správnosti procesného
postupu súdu v konaní, ktorý súvisí s rozhodovacou činnosťou, a preto ju nemožno
preskúmať v rámci sťažnostného konania. Právomoc na takýto prieskum je totiž zverená len
súdom odvolacím v rámci odvolacieho konania alebo Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky v rámci konania o dovolaní. Námietky spochybňujúce správnosť procesného
postupu súdu prvej inštancie predostreté sťažovateľom by tak mohli byť posudzované len
v rámci odvolacieho konania. Opravný prostriedok proti rozsudku okresného súdu však
žiadna zo strán sporu nepodala. K tomu pre úplnosť dodala, že skutkové zistenia uvedené
predsedníčkou okresného súdu vo vybavení sťažnosti osvedčuje obsah spisu a tiež zvukový
záznam, a preto sa stotožnila s jej záverom o nedôvodnosti sťažnosti sťažovateľa.
6. Podaním doručeným Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) 30. mája 2019 sťažovateľ žiadal, aby ministerstvo prešetrilo odpoveď
podpredsedníčky krajského súdu. Ministerstvo listom č. k. 40495/2019-151 z 18. júna 2019
(ďalej len „list z 18. júna 2019“), najskôr poukázalo na príslušné ustanovenia zákona
o súdoch, v zmysle ktorých všeobecné súdy pri vybavovaní jeho sťažnosti postupovali
a následne s poukazom na znenie § 67 ods. 1 zákona o súdoch skonštatovalo, že nemá
právomoc prešetriť jeho sťažnosť v tzv. „treťom stupni“.
7. V ten istý deň doručil sťažovateľ ministerstvu i podnet na začatie disciplinárneho
konania proti sudcovi okresného súdu JUDr. Jánovi Kováčovi, ktorý bol zákonným sudcom
v jeho kauze, tiež proti predsedníčke okresného súdu a podpredsedníčke krajského súdu.
Minister spravodlivosti v liste č. k. 40495/2019-151 z 11. októbra 2019 (ďalej len „list
z 11. októbra 2019“) k jeho podnetu v podstatnom uviedol, že zákonného sudcu nie je
možné disciplinárne stíhať, pretože v zmysle § 17 písm. i) zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“) došlo k zániku funkcie sudcu.
Pokiaľ išlo o vyvodenie zodpovednosti voči predsedníčke okresného súdu
a podpredsedníčke krajského súdu v súvislosti s údajnou svojvoľnosťou ich odpovedí
na jeho sťažnosti, uviedol, že ich odpovede nemožno považovať za súdne rozhodnutia, ale
za odpovede orgánov riadenia a správy súdu na sťažnosť (žiadosť) podľa zákona o súdoch.
Zároveň prešetril sťažovateľom namietané nedostatky a skonštatoval, že nezistil také
skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prijatie opatrení v zmysle § 116 zákona o sudcoch
a prísediacich, a preto nevyužil oprávnenie podať návrh na začatie disciplinárneho konania
proti predsedníčke okresného súdu a podpredsedníčke krajského súdu.
8. Popísaným postupom okresného súdu, krajského súdu a ministerstva bolo podľa
názoru sťažovateľa porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
pretože mu odopreli realizovať jeho procesné práva. Sťažovateľ namieta, že sudca
okresného súdu nevyhotovil záznam technickým zariadením určeným na zaznamenávanie
zvuku v konaní so stranou sporu v časti vykonávania dokazovania, v dôsledku čoho mu
bolo znemožnené uplatnenie jeho procesných práv voči sudcovi, ktorý „svojvoľne,
bez zákonného odôvodnenia rozhodol o odmietnutí uznať mu zákonné úroky z omeškania,
prípadne ich modifikovať“. V dôsledku tohto postupu okresného súdu prišlo
k nenapraviteľnej ujme na strane sťažovateľa spočívajúcej v nemožnosti plnohodnotne
využiť jeho procesné a hmotné práva. V ďalšom postupe okresný súd, krajský súd
a ministerstvo nekonali v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku a zákona
o sudcoch a prísediacich, čím porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu.
9. Na tomto základe sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu priznané Čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra, Krajského súdu v Nitre, Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky porušené bolo.
Okresný súd Nitra je povinný nahradiť trovy konania
v sume (slovom ) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Juraja Gajdošíka, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej
platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Všeobecný súd musí vykladať a používať
ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné
základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.
17. Zmyslom a účelom ústavného práva na súdnu ochranu je zaručiť, resp. umožniť
každému reálny prístup k súdu, a to po splnení podmienok ustanovených zákonom
(I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). Článkom 46 ods. 1 ústavy sa teda zaručuje predovšetkým
prístup k súdu, pretože len v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva
na súdnu ochranu (II. ÚS 71/97).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti identifikuje (iba) „okresný súd, krajský súd
a ministerstvo“ ako porušovateľa jeho práva, avšak neoznačil akty aplikácie práva, ktoré
namieta. Zároveň je potrebné uviesť, že z obsahu podnetov sťažovateľa (okrem konkrétneho
podnetu ministrovi na začatie disciplinárneho konania, pozn.) nevyplýva, akej konkrétnej
nápravy sa sťažovateľ domáhal v rámci ich vybavovania a aká mu v jeho prípade nebola
poskytnutá. Inými slovami, ústavnej sťažnosti chýba previazanosť na porušenie
sťažovateľom označeného základného práva.
19. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že petit ústavnej sťažnosti
v spojení s jej odôvodnením nie je vymedzený jasne, určito a zrozumiteľne, teda takým
spôsobom, aby bolo možné jednoznačne určiť východisko pre rozhodnutie ústavného súdu
o danej veci. Napriek tomu, že sťažovateľ si uvádza titul „JUDr.“ a napriek zastúpeniu
sťažovateľa advokátom, ktorý koncipoval predmetnú ústavnú sťažnosť, táto pôsobí ako
celok zmätočne, vytvára priestor pre mnohé dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje
(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
20. Napriek týmto nedostatkom ústavný súd, vychádzajúc z materiálneho prístupu
ochrany ústavnosti, „vydedukoval“ z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených
nespokojnosť sťažovateľa s postupom predsedníčky okresného súdu a podpredsedníčky
krajského súdu s vybavením jeho sťažnosti a žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
podľa zákona o súdoch, ktoré sa týkali neúplného zvukového záznamu z priebehu
pojednávania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 286/2016. Sťažovateľ
tvrdí, že mu bola znemožnená realizácia procesných práv na podklade zvukového záznamu
ako dôkazného prostriedku proti sudcovi, ktorý svojvoľne rozhodol o zastavení konania
v časti úrokov z omeškania.
20.1 Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd už tradične poukazuje na princíp
subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého má sťažovateľ právo
domáhať sa ochrany práv a slobôd pred ústavným súdom iba v prípade, ak o ich ochrane
nerozhoduje iný súd. To znamená, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to,
že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
20.2 Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je právny názor,
podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom
pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva,
musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá ústavnú sťažnosť
ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia
predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).
20.3 Podľa § 55 v spojení s 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon
na ochranu jeho základných práv a slobôd.
20.4 S ohľadom na už uvedené ústavný súd sumarizuje, že sťažovateľ sa pokúša,
resp. snaží previazať výsledok právoplatne skončeného civilného sporového konania v jeho
veci s nadväzujúcim postupom príslušných orgánov súdu, ktoré vybavovali jeho sťažnosť
na postup súdu. V civilnom sporovom konaní okresný súd žalobe sťažovateľa vyhovel.
V zmysle rozsudku okresného súdu bolo konanie v časti úrokov z omeškania zastavené,
pretože sťažovateľ pred začatím pojednávania vzal žalobu v tejto časti späť.
Na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, nevzniesol sťažovateľ proti
protokolácii do zápisnice žiadne námietky a proti rozsudku okresného súdu nepodal
opravný prostriedok. Pokiaľ je teda sťažovateľ nespokojný s rozhodnutím v jeho veci v časti
úrokov z omeškania, svoje výhrady k nemu mohol a mal formulovať v opravnom
prostriedku, čo však neurobil, a teda nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva
zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. Procesnú pasivitu v tomto smere nemožno
preklenúť sťažnosťou na postup sudcu, ktorý rozhodol v jeho kauze, očakávajúc dosiahnutie
iného výsledku.
20.5 Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa nasmerovanú
proti listu predsedníčky okresného súdu z 18. marca 2019 a listu podpredsedníčky krajského
súdu z 10. mája 2019, ktorým prešetrila vybavenie sťažnosti, odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. d) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. K tomu ústavný súd dodáva, že ústavnú
sťažnosť v tejto časti bolo možné odmietnuť i podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom
súde, teda z dôvodu oneskorenosti jej podania (pozri bod 21).
21. Pokiaľ ide o ústavnú sťažnosť namierenú proti listu ministerstva z 18. júna 2019,
ktorým ministerstvo reagovalo na žiadosť sťažovateľa o prešetrenie odpovede
podpredsedníčky krajského súdu, ústavný súd bez potreby podrobnejšieho rozboru
napadnutého aktu konštatuje oneskorenosť ústavnej sťažnosti v tejto časti.
21.1 Jednou zo základných podmienok prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je
dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty
je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako podanej
oneskorene.
21.2 List ministerstva bol sťažovateľovi doručený 22. júna 2019. Ústavná sťažnosť
sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 19. decembra 2019, t. j. celkom zjavne
po uplynutí dvojmesačnej lehoty od doručenia listu ministerstva sťažovateľovi. Preto ju
ústavný súd v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde
ako podanú oneskorene.
22. Napokon ústavný súd preskúmal list ministra z 11. októbra 2019, vo vzťahu
ku ktorému konštatuje včasnosť podania ústavnej sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd
ozrejmuje, že ústavnou sťažnosťou je možné namietať každý akt aplikácie práva bez ohľadu
na to, či sa aplikácia realizuje na podzákonnej, zákonnej alebo ústavnej úrovni. Môže ísť
dokonca aj o neformálne vyriešenie veci, napr. prípisom. Ak je výsledkom aplikácie práva
alebo rozhodovacej činnosti akt, ktorý potencionálne porušuje práva a slobody, ústavný súd
ho má právomoc v konaní o ústavnej sťažnosti posúdiť. Dôležité je teda skúmať,
či právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zasahuje do právnej sféry
navrhovateľa [vznik, zmena alebo zánik práv alebo povinností (Ľalík, M., Ľalík, T. Zákon
o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o.,
2019. s. 366.)].
22.1 Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti vyžaduje, aby bol
sťažovateľ priamo alebo sprostredkovane dotknutý na svojich základných právach
a slobodách. O prítomnosti tejto previazanosti má ústavný súd v prípade sťažovateľa
pochybnosť. Skutočnosť, že minister nezačal na podnet sťažovateľa disciplinárne konanie,
nemala totiž žiaden vplyv na vec sťažovateľa, nemala potenciál zlepšiť (ani zhoršiť) jeho
právne postavenie a dokonca nemá ani akademický charakter.
22.2 Ako vyplýva z listu z 11. októbra 2019, minister podrobne preskúmal a popísal
postup všeobecných súdov, pokiaľ išlo o vybavenie sťažností sťažovateľa, následne posúdil
návrh sťažovateľa na disciplinárne stíhanie zákonného sudcu, predsedníčky okresného súdu
i podpredsedníčky krajského súdu v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami a na ich
podklade dal sťažovateľovi zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo nevzhliadol žiaden dôvod
na to, aby voči nim podal návrh na začatie disciplinárneho konania. Skutočnosť, že minister
nereagoval na podnet podľa predstáv sťažovateľa, nemôže sama osebe zakladať porušenie
jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.
22.3 Vzhľadom na skutočnosť, že minister nepostupoval v rozpore s platnými
právnymi predpismi a ich ustanovenia nevykladal a neaplikoval ústavne nekonformným
spôsobom, ústavný súd odmietol i túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
23. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu sťažovateľa
týkajúcom sa trov konania stratilo opodstatnenie, a preto sa ním ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu