Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 271/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátom JUDr. Alexandrom

Farkašovským, Němcovej 30, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. októbra 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Alexandrom

Farkašovským, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. októbra 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že užívatelia pozemkov

v záhradkovej osade predložili

11. decembra 2000 na Okresnom úrade Košice II, odbore PPLH ako právnom predchodcovi

Okresného úradu Košice, pozemkového a lesného odboru (ďalej len „okresný úrad“) návrh

na vyporiadanie vlastníctva k pozemkom v uvedenej záhradkovej osade. Okresný úrad

ustanovil znalkyňu v odbore stavebníctva, odvetví odhadu hodnoty nehnuteľností Ing. Beátu

Serbinovú na určenie výšky náhrady za pozemky v záhradkovej osade

. Po doručení znaleckého posudku č. 38/2016 z 20. júla 2016 okresný úrad

oznámil užívateľom výšku náhrady za užívané pozemky. Verejnou vyhláškou z 8. decembra

2017 oznámil začatie konania na vyporiadanie vlastníctva pozemkov v uvedenej

záhradkovej osade a zároveň zverejnil úvodné podklady – register pôvodného stavu

a geometrický plán. Dňa 16. januára 2018 podala sťažovateľka proti uvedeným podkladom

námietku. Okresný úrad rozhodnutím č. OU-KE-PLO-2018/012781-144-An

z 22. mája 2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) v zmysle § 9 ods. 1 zákona

č. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní

vlastníctva k nim v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

nevyhovel námietke sťažovateľky proti výpisu z úvodných podkladov skladajúcich sa

z registra pôvodného stavu a geometrického plánu na pozemky nachádzajúce sa v obvode

záhradkovej osady . Proti

tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie. Okresný úrad Košice, odbor opravných

prostriedkov rozhodnutím č. OU-KE-OOP6-2018036091/Nan z 11. septembra 2018 potvrdil

prvostupňové rozhodnutie a odvolanie sťažovateľky zamietol.

3. Sťažovateľka podala proti odvolaciemu rozhodnutiu okresného úradu správnu

žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

č. k. -260 z 28. marca 2019 tak, že žalobu zamietol a účastníkom nepriznal

právo na náhradu trov konania. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú

sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že ju zamietol

a účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov kasačného konania.

4. Sťažovateľka tvrdí, že správne orgány v predmetnom prípade nevychádzali

zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, pretože v konaní o jej námietke neustálili okruh

známych vlastníkov. Zároveň uviedla, že jej nebol riadne zo strany užívateľa pozemku

doručený návrh kúpnej zmluvy, čím v konečnom dôsledku nebola zo strany užívateľa

splnená podmienka pre aktívnu legitimáciu konania podľa

5. Samotnému kasačnému súdu sťažovateľka vytkla, že sa nevysporiadal relevantne

s jej sťažnostnou argumentáciou. Konkrétne s jej námietkou, že v správnom konaní nebol

zo strany správnych orgánov ustálený okruh známych vlastníkov pozemkov, ktorí mali byť

následne prizvaní k rozhodovaniu o námietke sťažovateľky proti uverejneným podkladom

o začatí konania na vyporiadanie vlastníctva pozemkov v uvedenej záhradkovej osade.

Ďalej, že kasačný súd nevzal do úvahy odlišný postup iných senátov samotného krajského

súdu (sťažovateľka poukázala na rozhodnutia pod sp. zn. ,

a ). Kasačný súd podľa sťažovateľky tiež nesprávne odobril postup krajského

súdu, podľa ktorého jej bol návrh kúpnej zmluvy v predmetnej veci doručený, hoci ona to

popierala. Napokon uviedla, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku nevyjadril

ku skutočnosti, že krajský súd rozhodol meritórne už 28. marca 2018, ale uznesenie

o zamietnutí priznania odkladného účinku bolo jej právnemu zástupcovi do elektronickej

schránky doručené až 30. marca 2018, čo sťažovateľka považuje za zásadné procesné

pochybenie. Teda tým, že sa najvyšší súd vzhľadom na už uvedené nevysporiadal

dostatočne s argumentáciou sťažovateľky, mal spôsobiť porušenie ňou označených práv.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 17.10.2019 boli porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. zo dňa 17.10.2019 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konaní a nové rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 450,29 EUR (slovom štyristopäťdesiat eur dvadsaťdeväť centov) na účet právneho

zástupcu JUDr. Alexandra Farkašovského, advokáta, Němcovej 30, 040 01 Košice,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11.1 Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

11.2 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

14. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

15. Podľa konanie sa začína na návrh

nadpolovičnej väčšiny užívateľov, ktorí užívajú nadpolovičnú výmeru plochy

a prislúchajúci podiel z výmery spoločných pozemkov a ktorí preukázali, že vlastníci

odmietli k týmto pozemkom uzavrieť kúpnu zmluvu s návrhom ceny najmenej vo výške

náhrady uvedenej v § 11 alebo že vlastníci sa k návrhu kúpnej zmluvy nevyjadrili v lehote

podľa odseku 2.

16. Podľa vlastníkovi, ktorého miesto trvalého

pobytu je známe, doručí obvodný pozemkový úrad do vlastných rúk výpis z úvodných

podkladov s uvedením pozemkov, ktoré sú v jeho vlastníctve, spolu s poučením o možnosti

podať námietky v lehote 30 dní odo dňa doručenia. Ak ide o pozemky, s ktorými nakladá

Slovenský pozemkový fond podľa osobitného predpisu, výpis doručí Slovenskému

pozemkovému fondu.

17. Podľa námietky podané podľa a

ods. 3 prerokuje obvodný pozemkový úrad s tým, kto ich podal, a rozhodne o nich.

Na námietky podané po určenej lehote a na námietky, ktoré neobsahujú odôvodnenie, sa

neprihliada.

18. Podľa návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia

navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú

osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,

akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

20. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

21. Ústavný súd poukazuje aj na povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého

úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých

rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov.

).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu

22. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

23. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k doručovaniu kúpnej zmluvy

sťažovateľke uviedol: „Z administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že návrh

kúpnej zmluvy jej bol zaslaný aj riadne doručený. O zaslaní svedčí podací hárok

zo dňa 11.02.2000 tvoriaci súčasť administratívneho spisu a o doručení skutočnosť, že

listom zo dňa 29.02.2000, adresovaným , sťažovateľka reagovala

na predložený návrh vyjadriac nesúhlas s nim, ako aj s určenou sumou...

Vzhľadom na to, že sťažovateľka reagovala na predmetný návrh listom

zo dňa 29.02.2000, nemal kasačný súd dôvod pochybovať o jeho nedoručení sťažovateľke

ani o tom, že by nemala možnosť oboznámiť sa s jeho obsahom.

Pokiaľ ide o preukázanie doručenia ostatným vlastníkom, kasačný súd uvádza, že

predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného

vo vzťahu k sťažovateľke a nie vo vzťahu k ostatným vlastníkom. Nebolo preto potrebné, aby

krajský súd a ani kasačný súd skúmal doručenie návrhu kúpnej zmluvy vo vzťahu k osobám,

ktoré neboli účastníkmi správneho konania, v rámci ktorého bolo vydané napadnuté

rozhodnutie žalovaného.“

24. K rozsahu účastníkov konania najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:

«Pokiaľ ide o požiadavku sťažovateľky, aby boli do konania pribratí všetci vlastníci,

kasačný súd zastáva názor, že takýto postup jednak nebol vôbec potrebný, a jednak by bol

v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania. Pribratím všetkých vlastníkov (ako

aj užívateľov) do tohto konania (a v tomto štádiu) by sa fakticky z prejednávanej veci stala

takmer „neskončiteľná“ vec, nakoľko súd je vždy povinný ustáliť okruh účastníkov konania,

ktorí častokrát menia adresy trvalého pobytu, prípadne môže dôjsť k úmrtiu a súd musí

zisťovať nové aktuálne adresy, prípadne právnych nástupcov pôvodných účastníkov

konania. Čo neúmerne predlžuje súdne konanie. Navyše, v prejednávanej veci ani nebolo

potrebné pribrať všetkých vlastníkov do konania z dôvodu, že v tomto štádiu konania ide iba

o prerokovanie námietky sťažovateľky proti úvodným podkladom v zmysle § 9 ods. 1 zákona

č. V danom prípade by totiž išlo o tzv. samostatné spoločenstvo.

Samostatné spoločenstvo je upravené v tak. že je

ním procesné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná sám

za seba. Súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne. Uvedené ustanovenie

umožňuje, aby na jednej alebo na oboch stranách vystupovalo viacero subjektov. Na rozdiel

od nerozlučného či núteného spoločenstva, v prípade samostatného spoločenstva koná

každý z nich sám za seba (samostatne) a jeho procesné úkony nemajú žiadny vplyv na práva

a povinnosti ostatných účastníkov tej ktorej procesnej strany. Pre rozlíšenie typu

spoločenstva je rozhodujúci predmet konania vyplývajúci z hmotného práva.

V prejednávanej veci ide o subjektívne práva sťažovateľky, ktoré mali byť podľa jej názoru

porušené vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaného a právne účinky tohto rozhodnutia

majú vplyv iba na ňu a nie na všetkých vlastníkov, nakoľko sa ním rozhodovalo o ňou

podaných námietkach proti úvodným podkladom.

Aj zo samotného účelu správnej žaloby vymedzeného v § 177 ods. 1 S.s.p. vyplýva, že

smeruje k ochrane subjektívnych práv. To znamená, že všeobecná správna žaloba fyzickej

alebo právnickej osoby slúži na ochranu jej subjektívnych práv spojených s preskúmavaným

rozhodnutím alebo opatrením žalovaného správneho orgánu a nie na ochranu práv iných

osôb. Sťažovateľka sa teda mohla predmetnou žalobou domáhať iba ochrany jej

subjektívnych práv a nie práv iných vlastníkov pozemkov. Je preto bezpredmetné, že v iných

súdnych konaniach vedených pred krajským súdom boli pribratí iní vlastníci. Podľa názoru

kasačného súdu to nebolo v tomto prípade potrebné či účelné.»

25. Ústavný súd sa stotožňuje s hodnotením najvyššieho súdu, že požiadavka

sťažovateľky, aby v konaní o jej námietke vystupovali všetci vlastníci dotknutých

pozemkov, bola v predmetnom prípade účelová a neadekvátna. Táto povinnosť správnemu

orgánu nevyplýva zo žiadneho relevantného právneho ustanovenia a jediným dôsledkom

takéhoto postupu správneho orgánu by bola paralýza alebo neúmerné predĺženie

rozhodovania o námietke sťažovateľky. Už uvedený právny názor sťažovateľky, ktorý

prezentovala v ústavnej sťažnosti, v tomto kontexte preto neobstojí oproti logickému

odôvodneniu v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sa opieralo nielen

o relevantné právne predpisy, ale prihliadlo aj na ich účel a význam. Ústavný súd len

dopĺňa, že samotné základné právo na súdnu ochranu vo vzťahu k sťažovateľke nezahŕňa aj

„ochranu“ iných osôb, resp. účastníkov konania podľa predstáv sťažovateľky. S týmto

súvisí aj sťažovateľkina námietka, že najvyšší súd nezaujal stanovisko k údajne inému

postupu iného senátu krajského súdu. Najvyšší súd (a predtým aj samotný krajský súd,

pozn.) totiž svoje závery dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil. Sťažovateľka, naopak, ani

vo svojej ústavnej sťažnosti neuviedla, v čom bol postup iného senátu krajského súdu iný

ako v predmetnom konaní. Ústavný súd ešte dopĺňa, že mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov patrí kolégiu krajského súdu, resp. plénu a kolégiu najvyššieho súdu.

26. Ústavný súd zároveň konštatuje, že aj tvrdenie sťažovateľky o tom, že jej nebol

riadne doručený návrh kúpnej zmluvy, musel považovať za účelovú obštrukciu. V kontexte

skutkového stavu v danej veci, najmä vzhľadom na skutočnosť, že samotná sťažovateľka

reagovala na návrh kúpnej zmluvy, preto ústavný súd nemá žiadnu pochybnosť, že jej návrh

kúpnej zmluvy bol doručený. Vzhľadom na túto okolnosť sťažovateľkou zdôrazňované

skutočnosti (absencia doručenky potvrdzujúcej prevzatie zásielky sťažovateľkou, tvrdenie

sťažovateľky, že odpovedala nesprávnemu subjektu) preto nie sú spôsobilé spochybniť

doručenie návrhu kúpnej zmluvy sťažovateľke.

27. Posledná námietka sťažovateľky je čiastočne relevantná, pretože najvyšší súd sa

ozaj žiadnym spôsobom nevyjadril k výhrade sťažovateľky, že krajský súd rozhodol

rozsudkom skôr, ako jej bolo doručené rozhodnutie o zamietnutí priznania odkladného

účinku správnej žaloby. Avšak toto procesné pochybenie krajského súdu nemalo prakticky

žiadne dôsledky na právne postavenie sťažovateľky (ani samotná sťažovateľka vo svojej

ústavnej sťažnosti žiadne neuviedla, pozn.). Ak sa najvyšší súd vôbec žiadnym spôsobom

nevyjadril v napadnutom rozsudku aj k tejto námietke sťažovateľky, dopustil sa pochybenia.

Vzhľadom na skutočnosť, že toto pochybenie nemalo žiadnu ústavnoprávnu relevanciu, nie

je samo osebe dostatočným dôvodom, aby ústavný súd v rámci konania o ústavnej sťažnosti

zasahoval do napadnutého rozsudku.

28. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť

ako nedostatočne odôvodnené, nezrozumiteľné alebo formalistické. Ústavný súd

pri preskúmaní napadnutého rozsudku nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach konania o kasačnej sťažnosti), t. j. taký

jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Odôvodnenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé, zrozumiteľné a ústavne

konformné. Argumentácia sťažovateľky v jej ústavnej sťažnosti spočívala výlučne

v akcentovaní formalizmu, avšak až do miery, v ktorej už popieral účel a zmysel zákonných

ustanovení upravujúcich konanie podľa

29. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľka domáhala, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K porušeniu základného práva vlastniť majetok

30. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti namietala aj porušenie základného

práva vlastniť majetok podľa . V samotnej ústavnej sťažnosti ale toto

namietané porušenie žiadnym spôsobom neodôvodnila. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej absencia zmysluplného, ústavnoprávne

relevantného odôvodnenia ako východiskového rámca sťažnosti spôsobuje nedostatok

podstatnej zákonom predpísanej náležitosti ustanovenej v § 43 ods. 1 zákona o ústavnom

súde (m. m. , ).

31. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje,

že ústavná sťažnosť sťažovateľky zastúpenej právnym zástupcom nespĺňa v časti

namietaného porušenia požiadavky kvalifikovanej ústavnej sťažnosti,

ktorá by zodpovedala zákonným požiadavkám. Vzhľadom na to, že nesplnenie zákonom

ustanovených náležitostí sa netýkalo v tejto časti ústavnej sťažnosti len formálnych

náležitostí ústavnej sťažnosti, ale esenciálnych obsahových náležitostí ústavnej sťažnosti

(úplná absencia odôvodnenia ústavnej sťažnosti vo vzťahu k porušeniu základného práva

vlastniť majetok), ústavný súd sťažovateľku nevyzýval na odstránenie tohto nedostatku (m.

m. ).

32. V časti namietaného porušenia základného práva podľa preto

ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť podľa

pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.

33. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav Duriš predseda senátu