Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 271/2020
PDF · 456.33 KB
No categories available
IV. ÚS 271/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátom JUDr. Alexandrom
Farkašovským, Němcovej 30, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžrk 8/2019 zo 17. októbra 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Alexandrom
Farkašovským, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžrk 8/2019
zo 17. októbra 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že užívatelia pozemkov
v záhradkovej osade predložili
11. decembra 2000 na Okresnom úrade Košice II, odbore PPLH ako právnom predchodcovi
Okresného úradu Košice, pozemkového a lesného odboru (ďalej len „okresný úrad“) návrh
na vyporiadanie vlastníctva k pozemkom v uvedenej záhradkovej osade. Okresný úrad
ustanovil znalkyňu v odbore stavebníctva, odvetví odhadu hodnoty nehnuteľností Ing. Beátu
Serbinovú na určenie výšky náhrady za pozemky v záhradkovej osade
. Po doručení znaleckého posudku č. 38/2016 z 20. júla 2016 okresný úrad
oznámil užívateľom výšku náhrady za užívané pozemky. Verejnou vyhláškou z 8. decembra
2017 oznámil začatie konania na vyporiadanie vlastníctva pozemkov v uvedenej
záhradkovej osade a zároveň zverejnil úvodné podklady – register pôvodného stavu
a geometrický plán. Dňa 16. januára 2018 podala sťažovateľka proti uvedeným podkladom
námietku. Okresný úrad rozhodnutím č. OU-KE-PLO-2018/012781-144-An
z 22. mája 2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) v zmysle § 9 ods. 1 zákona
č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní
vlastníctva k nim v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 64/1997 Z. z.“)
nevyhovel námietke sťažovateľky proti výpisu z úvodných podkladov skladajúcich sa
z registra pôvodného stavu a geometrického plánu na pozemky nachádzajúce sa v obvode
záhradkovej osady . Proti
tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie. Okresný úrad Košice, odbor opravných
prostriedkov rozhodnutím č. OU-KE-OOP6-2018036091/Nan z 11. septembra 2018 potvrdil
prvostupňové rozhodnutie a odvolanie sťažovateľky zamietol.
3. Sťažovateľka podala proti odvolaciemu rozhodnutiu okresného úradu správnu
žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
č. k. 8 S 86/2018-260 z 28. marca 2019 tak, že žalobu zamietol a účastníkom nepriznal
právo na náhradu trov konania. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú
sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že ju zamietol
a účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov kasačného konania.
4. Sťažovateľka tvrdí, že správne orgány v predmetnom prípade nevychádzali
zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, pretože v konaní o jej námietke neustálili okruh
známych vlastníkov. Zároveň uviedla, že jej nebol riadne zo strany užívateľa pozemku
doručený návrh kúpnej zmluvy, čím v konečnom dôsledku nebola zo strany užívateľa
splnená podmienka pre aktívnu legitimáciu konania podľa zákona č. 64/1997 Z. z.
5. Samotnému kasačnému súdu sťažovateľka vytkla, že sa nevysporiadal relevantne
s jej sťažnostnou argumentáciou. Konkrétne s jej námietkou, že v správnom konaní nebol
zo strany správnych orgánov ustálený okruh známych vlastníkov pozemkov, ktorí mali byť
následne prizvaní k rozhodovaniu o námietke sťažovateľky proti uverejneným podkladom
o začatí konania na vyporiadanie vlastníctva pozemkov v uvedenej záhradkovej osade.
Ďalej, že kasačný súd nevzal do úvahy odlišný postup iných senátov samotného krajského
súdu (sťažovateľka poukázala na rozhodnutia pod sp. zn. 7 S 158/2018, 7 S 161/2018
a 7 S 155/2018). Kasačný súd podľa sťažovateľky tiež nesprávne odobril postup krajského
súdu, podľa ktorého jej bol návrh kúpnej zmluvy v predmetnej veci doručený, hoci ona to
popierala. Napokon uviedla, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku nevyjadril
ku skutočnosti, že krajský súd rozhodol meritórne už 28. marca 2018, ale uznesenie
o zamietnutí priznania odkladného účinku bolo jej právnemu zástupcovi do elektronickej
schránky doručené až 30. marca 2018, čo sťažovateľka považuje za zásadné procesné
pochybenie. Teda tým, že sa najvyšší súd vzhľadom na už uvedené nevysporiadal
dostatočne s argumentáciou sťažovateľky, mal spôsobiť porušenie ňou označených práv.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Sžrk/9/2019 zo dňa 17.10.2019 boli porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 3Sžrk/0/2019 zo dňa 17.10.2019 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konaní a nové rozhodnutie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
v sume 450,29 EUR (slovom štyristopäťdesiat eur dvadsaťdeväť centov) na účet právneho
zástupcu JUDr. Alexandra Farkašovského, advokáta, Němcovej 30, 040 01 Košice,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11.1 Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
11.2 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
15. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. konanie sa začína na návrh
nadpolovičnej väčšiny užívateľov, ktorí užívajú nadpolovičnú výmeru plochy
a prislúchajúci podiel z výmery spoločných pozemkov a ktorí preukázali, že vlastníci
odmietli k týmto pozemkom uzavrieť kúpnu zmluvu s návrhom ceny najmenej vo výške
náhrady uvedenej v § 11 alebo že vlastníci sa k návrhu kúpnej zmluvy nevyjadrili v lehote
podľa odseku 2.
16. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 64/1997 Z. z. vlastníkovi, ktorého miesto trvalého
pobytu je známe, doručí obvodný pozemkový úrad do vlastných rúk výpis z úvodných
podkladov s uvedením pozemkov, ktoré sú v jeho vlastníctve, spolu s poučením o možnosti
podať námietky v lehote 30 dní odo dňa doručenia. Ak ide o pozemky, s ktorými nakladá
Slovenský pozemkový fond podľa osobitného predpisu, výpis doručí Slovenskému
pozemkovému fondu.
17. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. námietky podané podľa § 7 ods. 4 a § 8
ods. 3 prerokuje obvodný pozemkový úrad s tým, kto ich podal, a rozhodne o nich.
Na námietky podané po určenej lehote a na námietky, ktoré neobsahujú odôvodnenie, sa
neprihliada.
18. Podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia
navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú
osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,
akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
20. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
21. Ústavný súd poukazuje aj na povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého
úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány
pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-
právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých
rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov.
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu
22. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
23. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k doručovaniu kúpnej zmluvy
sťažovateľke uviedol: „Z administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že návrh
kúpnej zmluvy jej bol zaslaný aj riadne doručený. O zaslaní svedčí podací hárok
zo dňa 11.02.2000 tvoriaci súčasť administratívneho spisu a o doručení skutočnosť, že
listom zo dňa 29.02.2000, adresovaným , sťažovateľka reagovala
na predložený návrh vyjadriac nesúhlas s nim, ako aj s určenou sumou...
Vzhľadom na to, že sťažovateľka reagovala na predmetný návrh listom
zo dňa 29.02.2000, nemal kasačný súd dôvod pochybovať o jeho nedoručení sťažovateľke
ani o tom, že by nemala možnosť oboznámiť sa s jeho obsahom.
Pokiaľ ide o preukázanie doručenia ostatným vlastníkom, kasačný súd uvádza, že
predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného
vo vzťahu k sťažovateľke a nie vo vzťahu k ostatným vlastníkom. Nebolo preto potrebné, aby
krajský súd a ani kasačný súd skúmal doručenie návrhu kúpnej zmluvy vo vzťahu k osobám,
ktoré neboli účastníkmi správneho konania, v rámci ktorého bolo vydané napadnuté
rozhodnutie žalovaného.“
24. K rozsahu účastníkov konania najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:
«Pokiaľ ide o požiadavku sťažovateľky, aby boli do konania pribratí všetci vlastníci,
kasačný súd zastáva názor, že takýto postup jednak nebol vôbec potrebný, a jednak by bol
v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania. Pribratím všetkých vlastníkov (ako
aj užívateľov) do tohto konania (a v tomto štádiu) by sa fakticky z prejednávanej veci stala
takmer „neskončiteľná“ vec, nakoľko súd je vždy povinný ustáliť okruh účastníkov konania,
ktorí častokrát menia adresy trvalého pobytu, prípadne môže dôjsť k úmrtiu a súd musí
zisťovať nové aktuálne adresy, prípadne právnych nástupcov pôvodných účastníkov
konania. Čo neúmerne predlžuje súdne konanie. Navyše, v prejednávanej veci ani nebolo
potrebné pribrať všetkých vlastníkov do konania z dôvodu, že v tomto štádiu konania ide iba
o prerokovanie námietky sťažovateľky proti úvodným podkladom v zmysle § 9 ods. 1 zákona
č. 64/1997 Z. z. V danom prípade by totiž išlo o tzv. samostatné spoločenstvo.
Samostatné spoločenstvo je upravené v § 76 Civilného sporového poriadku tak. že je
ním procesné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná sám
za seba. Súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne. Uvedené ustanovenie
umožňuje, aby na jednej alebo na oboch stranách vystupovalo viacero subjektov. Na rozdiel
od nerozlučného či núteného spoločenstva, v prípade samostatného spoločenstva koná
každý z nich sám za seba (samostatne) a jeho procesné úkony nemajú žiadny vplyv na práva
a povinnosti ostatných účastníkov tej ktorej procesnej strany. Pre rozlíšenie typu
spoločenstva je rozhodujúci predmet konania vyplývajúci z hmotného práva.
V prejednávanej veci ide o subjektívne práva sťažovateľky, ktoré mali byť podľa jej názoru
porušené vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaného a právne účinky tohto rozhodnutia
majú vplyv iba na ňu a nie na všetkých vlastníkov, nakoľko sa ním rozhodovalo o ňou
podaných námietkach proti úvodným podkladom.
Aj zo samotného účelu správnej žaloby vymedzeného v § 177 ods. 1 S.s.p. vyplýva, že
smeruje k ochrane subjektívnych práv. To znamená, že všeobecná správna žaloba fyzickej
alebo právnickej osoby slúži na ochranu jej subjektívnych práv spojených s preskúmavaným
rozhodnutím alebo opatrením žalovaného správneho orgánu a nie na ochranu práv iných
osôb. Sťažovateľka sa teda mohla predmetnou žalobou domáhať iba ochrany jej
subjektívnych práv a nie práv iných vlastníkov pozemkov. Je preto bezpredmetné, že v iných
súdnych konaniach vedených pred krajským súdom boli pribratí iní vlastníci. Podľa názoru
kasačného súdu to nebolo v tomto prípade potrebné či účelné.»
25. Ústavný súd sa stotožňuje s hodnotením najvyššieho súdu, že požiadavka
sťažovateľky, aby v konaní o jej námietke vystupovali všetci vlastníci dotknutých
pozemkov, bola v predmetnom prípade účelová a neadekvátna. Táto povinnosť správnemu
orgánu nevyplýva zo žiadneho relevantného právneho ustanovenia a jediným dôsledkom
takéhoto postupu správneho orgánu by bola paralýza alebo neúmerné predĺženie
rozhodovania o námietke sťažovateľky. Už uvedený právny názor sťažovateľky, ktorý
prezentovala v ústavnej sťažnosti, v tomto kontexte preto neobstojí oproti logickému
odôvodneniu v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sa opieralo nielen
o relevantné právne predpisy, ale prihliadlo aj na ich účel a význam. Ústavný súd len
dopĺňa, že samotné základné právo na súdnu ochranu vo vzťahu k sťažovateľke nezahŕňa aj
„ochranu“ iných osôb, resp. účastníkov konania podľa predstáv sťažovateľky. S týmto
súvisí aj sťažovateľkina námietka, že najvyšší súd nezaujal stanovisko k údajne inému
postupu iného senátu krajského súdu. Najvyšší súd (a predtým aj samotný krajský súd,
pozn.) totiž svoje závery dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil. Sťažovateľka, naopak, ani
vo svojej ústavnej sťažnosti neuviedla, v čom bol postup iného senátu krajského súdu iný
ako v predmetnom konaní. Ústavný súd ešte dopĺňa, že mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov patrí kolégiu krajského súdu, resp. plénu a kolégiu najvyššieho súdu.
26. Ústavný súd zároveň konštatuje, že aj tvrdenie sťažovateľky o tom, že jej nebol
riadne doručený návrh kúpnej zmluvy, musel považovať za účelovú obštrukciu. V kontexte
skutkového stavu v danej veci, najmä vzhľadom na skutočnosť, že samotná sťažovateľka
reagovala na návrh kúpnej zmluvy, preto ústavný súd nemá žiadnu pochybnosť, že jej návrh
kúpnej zmluvy bol doručený. Vzhľadom na túto okolnosť sťažovateľkou zdôrazňované
skutočnosti (absencia doručenky potvrdzujúcej prevzatie zásielky sťažovateľkou, tvrdenie
sťažovateľky, že odpovedala nesprávnemu subjektu) preto nie sú spôsobilé spochybniť
doručenie návrhu kúpnej zmluvy sťažovateľke.
27. Posledná námietka sťažovateľky je čiastočne relevantná, pretože najvyšší súd sa
ozaj žiadnym spôsobom nevyjadril k výhrade sťažovateľky, že krajský súd rozhodol
rozsudkom skôr, ako jej bolo doručené rozhodnutie o zamietnutí priznania odkladného
účinku správnej žaloby. Avšak toto procesné pochybenie krajského súdu nemalo prakticky
žiadne dôsledky na právne postavenie sťažovateľky (ani samotná sťažovateľka vo svojej
ústavnej sťažnosti žiadne neuviedla, pozn.). Ak sa najvyšší súd vôbec žiadnym spôsobom
nevyjadril v napadnutom rozsudku aj k tejto námietke sťažovateľky, dopustil sa pochybenia.
Vzhľadom na skutočnosť, že toto pochybenie nemalo žiadnu ústavnoprávnu relevanciu, nie
je samo osebe dostatočným dôvodom, aby ústavný súd v rámci konania o ústavnej sťažnosti
zasahoval do napadnutého rozsudku.
28. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť
ako nedostatočne odôvodnené, nezrozumiteľné alebo formalistické. Ústavný súd
pri preskúmaní napadnutého rozsudku nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach konania o kasačnej sťažnosti), t. j. taký
jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé, zrozumiteľné a ústavne
konformné. Argumentácia sťažovateľky v jej ústavnej sťažnosti spočívala výlučne
v akcentovaní formalizmu, avšak až do miery, v ktorej už popieral účel a zmysel zákonných
ustanovení upravujúcich konanie podľa zákona č. 64/1997 Z. z.
29. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa
sťažovateľka domáhala, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K porušeniu základného práva vlastniť majetok
30. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti namietala aj porušenie základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. V samotnej ústavnej sťažnosti ale toto
namietané porušenie žiadnym spôsobom neodôvodnila. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej absencia zmysluplného, ústavnoprávne
relevantného odôvodnenia ako východiskového rámca sťažnosti spôsobuje nedostatok
podstatnej zákonom predpísanej náležitosti ustanovenej v § 43 ods. 1 zákona o ústavnom
súde (m. m. III. ÚS 241/2013, III. ÚS 313/2016).
31. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje,
že ústavná sťažnosť sťažovateľky zastúpenej právnym zástupcom nespĺňa v časti
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy požiadavky kvalifikovanej ústavnej sťažnosti,
ktorá by zodpovedala zákonným požiadavkám. Vzhľadom na to, že nesplnenie zákonom
ustanovených náležitostí sa netýkalo v tejto časti ústavnej sťažnosti len formálnych
náležitostí ústavnej sťažnosti, ale esenciálnych obsahových náležitostí ústavnej sťažnosti
(úplná absencia odôvodnenia ústavnej sťažnosti vo vzťahu k porušeniu základného práva
vlastniť majetok), ústavný súd sťažovateľku nevyzýval na odstránenie tohto nedostatku (m.
m. II. ÚS 58/2019).
32. V časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy preto
ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde
pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.
33. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu