Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 283/2020
PDF · 200.03 KB
No categories available
II. ÚS 283/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti SD –
spoločnosť, s. r. o., Bárdošova 20, Bratislava, IČO 31 390 927, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Řehák & Tisoň spol. s r. o., Komenského 437/62, Skalica, v mene ktorej koná
konateľ a advokát Mgr. Michal Řehák, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 26. septembra 2019 sp. zn. 8 Sžfk 30/2018 a sp. zn. 8 Sžfk 43/2018 a takto
rozhodol:
Ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti SD – spoločnosť, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. januára
2020 doručené ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti SD – spoločnosť, s. r. o.,
Bárdošova 20, Bratislava, IČO 31 390 927 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj
„sťažovateľ“), zastúpenej advokátskou kanceláriou Řehák & Tisoň spol. s r. o.,
Komenského 437/62, Skalica, v mene ktorej konaná konateľ a advokát Mgr. Michal Řehák,
vedené pod sp. zn. Rvp 65/2020 a sp. zn. Rvp 66/2020, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) z 26. septembra 2019 sp. zn. 8 Sžfk 30/2018 a sp. zn. 8 Sžfk 43/2018 (ďalej spolu len
„napadnuté rozsudky“).
2. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 5. februára 2020 uznesením sp. zn.
PLs. ÚS 8/2020 spojil ústavné sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. Rvp 65/2020
a sp. zn. Rvp 66/2020 na spoločné konanie, ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 65/2020.
3. Z obsahu ústavných sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka napadla
žalobami podanými na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutia
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)
č. 1307946/2015 z 19. augusta 2015, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer
vydaný Daňovým úradom pre vybrané daňové subjekty (ďalej len „daňový úrad“)
č. 361976/2015 z 29. apríla 2015 a č. 1307883/2015 z 19. augusta 2015, ktorým bol
potvrdený dodatočný platobný výmer vydaný daňovým úradom č. 361908/2015 z 29. apríla
2015. Sťažovateľka žaloby odôvodnila tým, že napadnuté rozhodnutia finančného
riaditeľstva boli založené na nesprávnom právnom posúdení veci a skutkový stav bol
nedostatočne zistený. Uviedla tiež, že žalovaný sa doplnením jej odvolaní proti rozhodnutiu
správneho orgánu prvého stupňa nezaoberal, keďže ho považoval za oneskorené, pričom
pri svojej úvahe postupoval podľa neúčinného predpisu a táto vada má vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Pri rozhodovaní o odvolaniach sťažovateľky, ako i o ich doplnení
žalovaný podľa názoru sťažovateľky «nesprávne postupoval podľa procesných noriem
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „DP“), hoci mal postupovať podľa
procesných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSDP“)».
4. Krajský súd rozhodol v právnych veciach sťažovateľky rozsudkom sp. zn.
5 S 284/2015 z 20. júna 2017 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 5 S 284/2015
z 18. mája 2018 a rozsudkom sp. zn. 5 S 282/2015 z 20. júna 2017 v spojení s opravným
uznesením sp. zn. 5 S 282/2015 z 29. septembra 2017 tak, že v oboch prípadoch žalobu
sťažovateľky zamietol. Po podaní kasačných sťažností najvyšší súd napadnutými
rozsudkami potvrdil namietané rozsudky krajského súdu.
5. Podľa názoru sťažovateľky sú napadnuté rozsudky najvyššieho súdu nenáležite
a nepresvedčivo odôvodnené. Najvyšší súd sa „nevyporiadal so zásadou jednotnosti
správneho daňového konania, nevysvetlil... svoj názor o úplnej autonómii odvolacieho
konania... ktoré podľa jeho názoru nie je organickou súčasťou konania vyrubovacieho“.
6. Sťažovateľka tiež argumentuje, že k zásahu do jej označeného základného práva
podľa ústavy, ako aj práva podľa dohovoru došlo interpretáciou procesných predpisov
najvyšším súdom, ktorá odporuje ustálenej rozhodovacej praxi.
7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavných sťažnostiach sťažovateľka
navrhuje, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 boli napadnutými
rozsudkami najvyššieho súdu porušené, napadnuté rozsudky zrušil a veci vrátil najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka sa zároveň domáha náhrady trov konania.
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
14. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
15. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,
resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
16. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
17. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
18. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
19. Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že najvyšší súd nesprávne
právne interpretoval použité intertemporálne ustanovenia zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový
poriadok“) a tiež tým, že napadnuté rozsudky nie sú riadne a presvedčivo odôvodnené.
20. V súvislosti s už uvedenou argumentáciou sťažovateľky poukazuje ústavný súd
na relevantnú časť (v oboch prípadoch totožného) odôvodnenia napadnutých rozsudkov
najvyššieho súdu, v ktorom sa uvádza:
„Predmetom sporu medzi žalobcom a žalovaným, bola tá skutočnosť, či odvolanie
žalobcu zo dňa 04. 06. 2015 a doplnenému dňa 19. 06. 2015, ktorým žalobca namietal
platobný výmer správcu dane č. 361976/2015 (resp. č. 361908/2015) zo dňa 29. 04. 2015
a ktorý mu bol doručený dňa 20. 05. 2015, malo byť posúdené podľa zákona č. 511/1992
Zb. o správe daní, alebo podľa zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového poriadku.
Postup daňových orgánov pri správe daní možno rozdeliť do určitých etáp, ktoré na
seba nadväzujú a spolu súvisia, hoci ide o autonómne časti. Prvou takouto fázou alebo
časťou je daňová kontrola, ktorá nie je daňovým konaním , ale je postupom správcu dane,
ktorým správca dane prostredníctvom zamestnancov zisťuje a preveruje základ dane alebo
iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dané alebo vznik daňovej povinnosti.
Následne začína daňové konanie, ktorého prvou fázou je vyrubovacie konanie, ktoré sa
zvyčajne začína po vykonaní daňovej kontroly. Po doručení dodatočného platobného
výmeru nasleduje ďalšia (druhá) fáza daňového konania, ktorou môže, ale nemusí byť
podanie opravného prostriedku, t. j. podanie odvolania voči platobnému výmeru. Poslednou
(treťou) fázou daňového konania je rozhodnutie odvolacieho orgánu (v prípade, že správca
dane nemieni odvolaniu vyhovieť) o podanom odvolaní, resp. opravnom prostriedku.
Kasačný súd pri svojom rozhodovaní o predmetnej kasačnej sťažnosti žalobcu
vychádzal, jednak z fáz daňového konania uvedených v bode 33. tohto rozsudku a jednak
z cit. ustanovení právnych predpisov uvedených v bodoch 27. až 29. tohto rozsudku.
Podľa názoru kasačného súdu z ust. § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.
Daňového poriadku jednoznačne vyplýva záver, že daňové konanie začaté pred účinnosťou
zákona č. 563/2009 Z. z. (t. j. tie ktoré začali podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní)
sa dokončia podľa nového zákona s výnimkou daňovej kontroly uvedenej v ust. § 165 ods. 4
zákona č. 563/2009 Z. z. a vyrubovacieho konania uvedeného v list. § 165 ods. 5 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní. Za takého konanie možno považovať aj konanie o
opravnom prostriedku žalobcu po doručení jeho odvolania proti predmetnému platobnému
výmeru správcu dane, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 20.05.2015. Nič na tom nemení ani
tá skutočnosť, že daňová kontrola a vyrubovanie konanie prebiehali podľa zákona č.
511/1992 Zb. Žalovaný postupoval teda správne ak odvolanie žalobcu voči dodatočnému
platobnému výmeru zo dňa 05. 05. 2015 prejednal podľa zákona č. 563/2009 Z. z. daňového
poriadku a preto nebol povinný a ani oprávnený prihliadnuť na doplnenie jeho odvolania
zo dňa 19. 06. 2015, nakoľko z ust. § 72 zákona č. 563/2009 Z. z. takéto oprávnenie pre
daňovníka nevyplýva, na rozdiel od pôvodnej právnej úpravy uvedenej v ust. § 46 ods. 7
Pokiaľ ide o namietanie postupu krajského súdu v predchádzajúcich rozhodnutiach
uvedených v bode 18 tohto rozsudku, kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že tieto
neboli predmetom súdneho prieskumu na kasačnom súde, naviac žalobca ich ani k svojmu
odvolaniu nepripojil a preto túto námietku žalobcu považuje kasačný súd aj vzhľadom na
závery kasačného súdu uvedené v bode 35 za irelevantnú.
Námietku sťažovateľa týkajúcu sa toho, že sa krajský súd sa odchýlil od
rozhodovacej praxe kasačného súdu v tom smere, že dôkazy ním navrhnuté (proti
platobnému výmeru) nemusel žalovaný vykonať, keďže ich vykonanie bolo navrhnuté po
uplynutí lehoty na vyjadrenie k Protokolu o daňovej kontrole a že sa krajský súd sa riadil
koncentračnou zásadou v dôsledku ktorej by po uplynutí lehoty na vyjadrenie k Protokolu
nebolo možné zo strany daňového subjektu navrhovať už žiadne ďalšie dôkazy, tak kasačný
súd ju považuje za bezpredmetnú z dôvodu právneho názoru kasačného súdu uvedený v
bode 35. tohto rozsudku, ako aj na tú skutočnosť, že žalobca nepoukázal na žiadne
konkrétne rozhodnutie kasačného súdu od ktorého by sa krajský súd odchýlil pri svojom
rozhodovaní v tejto vecí.“
21. Z odôvodnení napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu vyplýva, že sa podrobne
zaoberal sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa
stotožnil s názorom krajského súdu, ako i správnych orgánov pri posudzovaní odvolaní
a ich doplnení sťažovateľkou, pričom podľa názoru ústavného súdu aplikoval relevantné
zákonné ustanovenia ústavne konformným spôsobom. Ústavný súd sa nestotožňuje
s výhradami sťažovateľky v súvislosti s výkladom jednotlivých fáz daňového konania,
keďže samotný daňový poriadok v ustanovení § 68 ods. 1 presne vymedzuje začiatok
i koniec vyrubovacieho konania. Výklad intertemporálnych ustanovení § 165b ods. 1
v spojení s § 165 ods. 5 daňového poriadku, ktorý v právnych veciach sťažovateľky prijal
najvyšší súd, považuje ústavný súd za ústavne udržateľný a jeho argumentáciu za
dostatočnú, založenú na právnych záveroch, ktoré majú oporu v zákone, resp. nepopierajú
podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení daňového poriadku, zákona Slovenskej
národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov, ako i príslušného procesného predpisu.
22. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.
Po preskúmaní napadnutých rozsudkov kasačného súdu, s prihliadnutím na citované časti
ich odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, prečo kasačné sťažnosti sťažovateľky zamietol. Podľa názoru
ústavného súdu sa najvyšší súd náležite vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky
uvedenou v kasačných sťažnostiach, citoval zákonné ustanovenia, ktoré adekvátne aplikoval
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie napadnutých rozsudkov nemožno
považovať za nedostatočné či arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné
a neudržateľné, majúce za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
23. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu
a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavných sťažností na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
odmietol ústavné sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené.
24. Vzhľadom na skutočnosť, že obe ústavné sťažnosti boli odmietnuté ako celok,
bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch
sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu