Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 283/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti SD –

spoločnosť, s. r. o., Bárdošova 20, Bratislava, IČO 31 390 927, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Řehák & Tisoň spol. s r. o., Komenského 437/62, Skalica, v mene ktorej koná

konateľ a advokát Mgr. Michal Řehák, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 26. septembra 2019 sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti SD – spoločnosť, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. januára

2020 doručené ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti SD – spoločnosť, s. r. o.,

Bárdošova 20, Bratislava, IČO 31 390 927 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„sťažovateľ“), zastúpenej advokátskou kanceláriou Řehák & Tisoň spol. s r. o.,

Komenského 437/62, Skalica, v mene ktorej konaná konateľ a advokát Mgr. Michal Řehák,

vedené pod sp. zn. a sp. zn. , vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) z 26. septembra 2019 sp. zn. a sp. zn. (ďalej spolu len

„napadnuté rozsudky“).

2. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 5. februára 2020 uznesením sp. zn.

PLs. spojil ústavné sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn.

a sp. zn. na spoločné konanie, ďalej vedené pod sp. zn. .

3. Z obsahu ústavných sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka napadla

žalobami podanými na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutia

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)

č. 1307946/2015 z 19. augusta 2015, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer

vydaný Daňovým úradom pre vybrané daňové subjekty (ďalej len „daňový úrad“)

č. 361976/2015 z 29. apríla 2015 a č. 1307883/2015 z 19. augusta 2015, ktorým bol

potvrdený dodatočný platobný výmer vydaný daňovým úradom č. 361908/2015 z 29. apríla

2015. Sťažovateľka žaloby odôvodnila tým, že napadnuté rozhodnutia finančného

riaditeľstva boli založené na nesprávnom právnom posúdení veci a skutkový stav bol

nedostatočne zistený. Uviedla tiež, že žalovaný sa doplnením jej odvolaní proti rozhodnutiu

správneho orgánu prvého stupňa nezaoberal, keďže ho považoval za oneskorené, pričom

pri svojej úvahe postupoval podľa neúčinného predpisu a táto vada má vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia. Pri rozhodovaní o odvolaniach sťažovateľky, ako i o ich doplnení

žalovaný podľa názoru sťažovateľky «nesprávne postupoval podľa procesných noriem

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „DP“), hoci mal postupovať podľa

procesných ustanovení o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSDP“)».

4. Krajský súd rozhodol v právnych veciach sťažovateľky rozsudkom sp. zn.

z 20. júna 2017 v spojení s opravným uznesením sp. zn.

z 18. mája 2018 a rozsudkom sp. zn. z 20. júna 2017 v spojení s opravným

uznesením sp. zn. z 29. septembra 2017 tak, že v oboch prípadoch žalobu

sťažovateľky zamietol. Po podaní kasačných sťažností najvyšší súd napadnutými

rozsudkami potvrdil namietané rozsudky krajského súdu.

5. Podľa názoru sťažovateľky sú napadnuté rozsudky najvyššieho súdu nenáležite

a nepresvedčivo odôvodnené. Najvyšší súd sa „nevyporiadal so zásadou jednotnosti

správneho daňového konania, nevysvetlil... svoj názor o úplnej autonómii odvolacieho

konania... ktoré podľa jeho názoru nie je organickou súčasťou konania vyrubovacieho“.

6. Sťažovateľka tiež argumentuje, že k zásahu do jej označeného základného práva

podľa , ako aj práva podľa dohovoru došlo interpretáciou procesných predpisov

najvyšším súdom, ktorá odporuje ustálenej rozhodovacej praxi.

7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavných sťažnostiach sťažovateľka

navrhuje, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné

právo podľa , ako aj právo podľa boli napadnutými

rozsudkami najvyššieho súdu porušené, napadnuté rozsudky zrušil a veci vrátil najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka sa zároveň domáha náhrady trov konania.

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

12. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

14. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

15. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,

resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

16. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

17. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

18. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

19. Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa dohovoru malo dôjsť tým, že najvyšší súd nesprávne

právne interpretoval použité intertemporálne ustanovenia o správe

daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový

poriadok“) a tiež tým, že napadnuté rozsudky nie sú riadne a presvedčivo odôvodnené.

20. V súvislosti s už uvedenou argumentáciou sťažovateľky poukazuje ústavný súd

na relevantnú časť (v oboch prípadoch totožného) odôvodnenia napadnutých rozsudkov

najvyššieho súdu, v ktorom sa uvádza:

„Predmetom sporu medzi žalobcom a žalovaným, bola tá skutočnosť, či odvolanie

žalobcu zo dňa 04. 06. 2015 a doplnenému dňa 19. 06. 2015, ktorým žalobca namietal

platobný výmer správcu dane č. 361976/2015 (resp. č. 361908/2015) zo dňa 29. 04. 2015

a ktorý mu bol doručený dňa 20. 05. 2015, malo byť posúdené podľa

Zb. o správe daní, alebo podľa Daňového poriadku.

Postup daňových orgánov pri správe daní možno rozdeliť do určitých etáp, ktoré na

seba nadväzujú a spolu súvisia, hoci ide o autonómne časti. Prvou takouto fázou alebo

časťou je daňová kontrola, ktorá nie je daňovým konaním , ale je postupom správcu dane,

ktorým správca dane prostredníctvom zamestnancov zisťuje a preveruje základ dane alebo

iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dané alebo vznik daňovej povinnosti.

Následne začína daňové konanie, ktorého prvou fázou je vyrubovacie konanie, ktoré sa

zvyčajne začína po vykonaní daňovej kontroly. Po doručení dodatočného platobného

výmeru nasleduje ďalšia (druhá) fáza daňového konania, ktorou môže, ale nemusí byť

podanie opravného prostriedku, t. j. podanie odvolania voči platobnému výmeru. Poslednou

(treťou) fázou daňového konania je rozhodnutie odvolacieho orgánu (v prípade, že správca

dane nemieni odvolaniu vyhovieť) o podanom odvolaní, resp. opravnom prostriedku.

Kasačný súd pri svojom rozhodovaní o predmetnej kasačnej sťažnosti žalobcu

vychádzal, jednak z fáz daňového konania uvedených v bode 33. tohto rozsudku a jednak

z cit. ustanovení právnych predpisov uvedených v bodoch 27. až 29. tohto rozsudku.

Podľa názoru kasačného súdu z ust.

Daňového poriadku jednoznačne vyplýva záver, že daňové konanie začaté pred účinnosťou

(t. j. tie ktoré začali podľa o správe daní)

sa dokončia podľa nového zákona s výnimkou daňovej kontroly uvedenej v ust. § 165 ods. 4

a vyrubovacieho konania uvedeného v list. zákona

č. o správe daní. Za takého konanie možno považovať aj konanie o

opravnom prostriedku žalobcu po doručení jeho odvolania proti predmetnému platobnému

výmeru správcu dane, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 20.05.2015. Nič na tom nemení ani

tá skutočnosť, že daňová kontrola a vyrubovanie konanie prebiehali podľa zákona č.

Žalovaný postupoval teda správne ak odvolanie žalobcu voči dodatočnému

platobnému výmeru zo dňa 05. 05. 2015 prejednal podľa daňového

poriadku a preto nebol povinný a ani oprávnený prihliadnuť na doplnenie jeho odvolania

zo dňa 19. 06. 2015, nakoľko z ust. takéto oprávnenie pre

daňovníka nevyplýva, na rozdiel od pôvodnej právnej úpravy uvedenej v ust. § 46 ods. 7

Pokiaľ ide o namietanie postupu krajského súdu v predchádzajúcich rozhodnutiach

uvedených v bode 18 tohto rozsudku, kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že tieto

neboli predmetom súdneho prieskumu na kasačnom súde, naviac žalobca ich ani k svojmu

odvolaniu nepripojil a preto túto námietku žalobcu považuje kasačný súd aj vzhľadom na

závery kasačného súdu uvedené v bode 35 za irelevantnú.

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa toho, že sa krajský súd sa odchýlil od

rozhodovacej praxe kasačného súdu v tom smere, že dôkazy ním navrhnuté (proti

platobnému výmeru) nemusel žalovaný vykonať, keďže ich vykonanie bolo navrhnuté po

uplynutí lehoty na vyjadrenie k Protokolu o daňovej kontrole a že sa krajský súd sa riadil

koncentračnou zásadou v dôsledku ktorej by po uplynutí lehoty na vyjadrenie k Protokolu

nebolo možné zo strany daňového subjektu navrhovať už žiadne ďalšie dôkazy, tak kasačný

súd ju považuje za bezpredmetnú z dôvodu právneho názoru kasačného súdu uvedený v

bode 35. tohto rozsudku, ako aj na tú skutočnosť, že žalobca nepoukázal na žiadne

konkrétne rozhodnutie kasačného súdu od ktorého by sa krajský súd odchýlil pri svojom

rozhodovaní v tejto vecí.“

21. Z odôvodnení napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu vyplýva, že sa podrobne

zaoberal sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa

stotožnil s názorom krajského súdu, ako i správnych orgánov pri posudzovaní odvolaní

a ich doplnení sťažovateľkou, pričom podľa názoru ústavného súdu aplikoval relevantné

zákonné ustanovenia ústavne konformným spôsobom. Ústavný súd sa nestotožňuje

s výhradami sťažovateľky v súvislosti s výkladom jednotlivých fáz daňového konania,

keďže samotný daňový poriadok v ustanovení § 68 ods. 1 presne vymedzuje začiatok

i koniec vyrubovacieho konania. Výklad intertemporálnych ustanovení § 165b ods. 1

v spojení s § 165 ods. 5 daňového poriadku, ktorý v právnych veciach sťažovateľky prijal

najvyšší súd, považuje ústavný súd za ústavne udržateľný a jeho argumentáciu za

dostatočnú, založenú na právnych záveroch, ktoré majú oporu v zákone, resp. nepopierajú

podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení daňového poriadku, zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov, ako i príslušného procesného predpisu.

22. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.

Po preskúmaní napadnutých rozsudkov kasačného súdu, s prihliadnutím na citované časti

ich odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, prečo kasačné sťažnosti sťažovateľky zamietol. Podľa názoru

ústavného súdu sa najvyšší súd náležite vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky

uvedenou v kasačných sťažnostiach, citoval zákonné ustanovenia, ktoré adekvátne aplikoval

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie napadnutých rozsudkov nemožno

považovať za nedostatočné či arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné

a neudržateľné, majúce za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

23. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu

a základným právom podľa a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavných sťažností na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol ústavné sťažnosti podľa ako zjavne

neopodstatnené.

24. Vzhľadom na skutočnosť, že obe ústavné sťažnosti boli odmietnuté ako celok,

bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch

sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu