Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 303/2020
PDF · 455.58 KB
No categories available
IV. ÚS 303/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, a
, zastúpených advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o.,
Žilinská 14, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Ficek, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 40/2004
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 116/2016
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť (ďalej aj
„žalovaný 1“), a
(ďalej aj „žalovaná 2“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 40/2004 (ďalej len „napadnuté konanie okresného
súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Co 116/2016 (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie okresného súdu sa začalo
19. februára 2004, keď bola okresnému súdu doručená žaloba žalobcov o náhradu škody
proti sťažovateľom ako žalovaným.
3. Sťažovatelia na úvod ústavnej sťažnosti poznamenali, že podali ústavnú sťažnosť
9. novembra 2017, ktorá bola doplnená ich podaniami z 22. januára 2018 a 15. mája 2018.
O tejto ústavnej sťažnosti sťažovateľov bolo rozhodnuté nálezom ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 375/2018 z 15. novembra 2018 (ďalej len „nález ústavného súdu“). Podľa
sťažovateľov sa však ústavný súd vo svojom náleze týmito doplneniami pôvodnej ústavnej
sťažnosti nezaoberal, a preto ich uplatnili v tomto konaní pred ústavným súdom.
4. Sťažovatelia sa v ústavnej sťažnosti vyjadrili k znaleckému dokazovaniu
v napadnutom konaní okresného súdu tak, že «všeobecné súdy vôbec nevenovali náležitú
pozornosť tomu a nepostupovali v súlade so zásadou rýchlosti konania, keď ustanovili
znalca, ktorý nebol, podľa jeho vyjadrenia, kompetentný, na zodpovedania okresným súdom
položených otázok. Rovnako možno pochybenie okresného súdu vidieť v tom, že v momente,
keď súdny znalec nespolupracoval a ostal pasívny neurobil okresný súd žiadne relevantné
kroky, ktoré by boli spôsobilé odstrániť tento stav, teda stav keď vznikli v konaní ďalšie
prieťahy.
Uznesením zo dňa 10.04.2013 nariadil súd prvej inštancie doplnenie znaleckého
dokazovania znalkyňou Doc. Ing. Oľgou Ivánkovou, PhD. z odboru: Stavebníctvo, odvetvie:
Pozemné stavby, ktorá mala vypracovať doplnok k znaleckému posudku v lehote 60 dní od
prevzatia spisového materiálu. Uvedeným uznesením bol zároveň určený okruh otázok,
ktoré mala znalkyňa zodpovedať v znaleckom posudku. Uznesením zo dňa 17.07.2013 bol
okruh pôvodných otázok, ktoré mala znalkyňa zodpovedať, doplnený (rozšírený)...
Pani Doc. Ing. Ivánková bola uznesením súdu ustanovená na vypracovanie prvého
znaleckého posudku už v roku 2007. Súdom ustanovená znalkyňa však vypracovala
predmetný znalecký posudok č. 18/2007 s použitím niekoľko rokov neplatného právneho
predpisu -Vyhlášky MF TIR č.83/1796 Zb. o všeobecných technických podmienkach na
výstavbu v znení neskorších predpisov. Žiadny iný predpis, týkajúci sa technických
podmienok na výstavbu znalec pri vypracovaní posudku nepoužil.
Súd však v otázke použitia neplatného právneho predpisu nemohol dať na právny
názor znalkyne, ale mal právnu stránku takéhoto nezákonného konania vyhodnotiť sám
a mal už vtedy označiť takýto posudok za neplatný a nezákonný. Znalkyňa sa nemôže
relevantne vyjadrovať k právnej stránke takéhoto pochybenia, ktorého sa sama dopustila. Je
nesporné, že z jej strany išlo o postup v rozpore so zákonom, či robí jej celý znalecký
posudok nezákonným a nesprávnym.
Okresný súd nerešpektoval právoplatné Uznesenie súdu ( 4C/40/2004-177 ), ktorým
ustanovil znalca a ten zákonným spôsobom nezodpovedal otázky súdu tam uvedené. Takýto
postup súdu je v rozpore so zákonom, a v rámci zásady ius ex iniuria non oritur, teda
z bezprávia nevzniká právo, by súd na takýto dôkaz, vypracovaný v rozpore so zákonom
nemal vôbec prihliadať, napriek tomu súdu slúži ako jeden najčastejšie spomínaných
dôkazov, o ktorý súd opiera dôvodnosť žalobného návrhu
Znalecký posudok z roku 2014 tak možno v značnom rozsahu vlastne považovať za
doplnenie toho pôvodného znaleckého dokazovania z roku 2007.
Dňa 20.09.2013 bol znalkyni doručený súdny spis, avšak znalecký posudok bol súdu
doručený až 20.05.2014 (tzn. s polročným oneskorením). V znaleckom posudku navyše
absentovali odpovede na otázky zadané odporcami (sťažovateľmi) č. 13 až 17, ktoré
znalkyňa odmietla zodpovedať s odôvodnením: „Odpovedať na tieto otázky nie som
kompetentná.“
Aj napriek opakovaným upozorneniam zo strany sťažovateľov a naliehaniu na súd,
znalkyňa na spomenuté otázky odmieta odpovedať. Navzdory tomu, že ustanovená súdna
znalkyňa odmietla časť zadaných otázok zodpovedať, súd na zodpovedanie týchto otázok
nepoveril nikoho iného. Pritom uznesenia týkajúce sa doplnenia znaleckého dokazovania sú
právoplatné a teda pre súd, sporové strany a znalkyňu aj záväzné. Navyše v dotknutom
súdnom konaní považuje súd, ako aj sťažovatelia, zodpovedanie týchto otázok za podstatné.
Sťažovatelia, v snahe domôcť sa odpovedí na všetky otázky zadané súdom
ustanovenej znalkyni (tzn. aj na otázky č. 13 až 17) a s tým súvisiacemu uplatneniu ich
práva na súdnu ochranu, navrhli podaním zo dňa 31.03.2015 uloženie poriadkovej pokuty
pre prieťahy, ktoré znalkyňa spôsobuje svojou nečinnosťou.
Aktivita sťažovateľov s cieľom dosiahnutia odpovedí na otázky č. 13 až 17 vyústila do
podania vyjadrenia zo dňa 15.01.2016, v ktorom sťažovateľka v druhom rade súdu prvej
inštancie navrhla, aby bol na zodpovedanie daných otázok ustanovený iný znalec, nakoľko
pôvodná znalkyňa uviedla, že na zodpovedanie dotknutých otázok nie je kompetentná.
S poukazom na uvedené sú sťažovatelia v situácii, kedy ani v súčasnosti nie sú otázky
č. 13 až 17 zodpovedané, a to aj napriek tomu, že ich v roku 2013 súd prvej inštancie
označil za podstatné a zaviazal znalkyňu zodpovedať ich do 60 dní od prevzatia spisu.
Aj napriek výraznej procesnej aktivite k naplneniu uznesení zo dňa 10.04.2013
a 17.07.2013, nedošlo v tomto smere k zjednaniu nápravy.
Sťažovatelia nemajú vedomosť ani o tom, ako sa súd vysporiadal s návrhom na
uloženie poriadkovej pokuty znalkyni a návrhom na vymenovanie nového znalca...
Okrem toho, je uvedený postup možné zo strany okresného súdu vnímať ako
bezdôvodné tolerovanie nerešpektovanie súdnych rozhodnutí zo strany znalca.
Zjednodušene povedané, okresný súd si bol vedomý, že takýmto konaním znalca vzniknú len
ďalšie zbytočné prieťahy v konaní, no napriek tomu nevykonal žiadne efektívne kroky na
odstránenie tohto stavu a právnej neistoty. Nehovoriac o tom, že tieto odpovede mali
význam pre rozhodnutie vo veci samej.
... tolerovanie pasivity znalca možno pričítať na ťarchu súdu, keďže ide o postup
súdu, ktorý namiesto odstránenia stavu právnej neistoty spôsobuje zbytočné a nedôvodné
prieťahy v súdnom konaní.
Doposiaľ vykonané znalecké dokazovanie považujeme za zmarené, a v konaní
absolútne nepoužiteľné, keďže... stavba, ktorá mala byť (podľa žaloby) poškodená našou
nepovolenou stavebnou činnosťou, bola v roku 2008 žalobcami nezákonným spôsobom
zlikvidovaná.».
5. Sťažovatelia ďalej komentovali vstup vedľajšieho účastníka do napadnutého
konania okresného súdu tak, že „dňa 03.12.2015 súdu oznámilo vstup do konania OZ Naša
Rodinka ako vedľajší účastník na strane žalovaných. Proti vstupu podali námietky
žalobcovia v prvom až štvrtom rade a dňa 25.01.2016 aj žalovaná v druhom rade.
Dňa 29.02.2016 súd prvej inštancie rozhodol uznesením č.k. 4C/40/2004-1404 iba
o námietkach žalobcov v prvom až štvrtom rade a pripustil OZ Naša Rodinka ako
vedľajšieho účastníka. Vzhľadom na to, že o námietke podanej žalovanou v druhom rade
súd prvej inštancie opomenul rozhodnúť, podala dňa 07.03.2016 žalovaná v druhom rade
odvolanie proti spomenutému uzneseniu zo dňa 29.02.2016.
Až dňa 15.11.2017 Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, o podanom odvolaní
žalovanej v druhom rade rozhodol uznesením, pričom toto rozhodnutie bolo stranám
doručené až v priebehu januára 2018.
Nesprávne a nezákonné uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 29.02.2016 odvolací
súd účinne zrušil až po takmer dvoch rokoch. Pritom ak by súd prvej inštancie v rozpore
so zákonom neopomenul námietku žalovanej v druhom rade zo dňa 25.01.2016 a rozhodol
o nej v zmysle procesných predpisov už v rámci uznesenia zo dňa 29.02.2016, nemuselo
dôjsť k ďalším zbytočným prieťahom v konaní vo veci samej, a to v dĺžke necelých dvoch
rokov.
Spomenutý neefektívny a nezákonný postup súdu prvej inštancie poukazuje tiež na
dôvodnosť podanej ústavnej sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní.“.
6. Podľa sťažovateľov „prieťahy vzniknuté v tomto konaní možno teda jednoznačne
pričítať na stranu súdu prvej inštancie a tiež na stranu odvolacieho súdu, ktoré svoj
nesprávny a zdĺhavý procesný postup najskôr zavŕšili nezákonnými rozhodnutiami, ktoré
boli po následnom zásahu Ústavného súdu zrušené. Sporové strany sa tak ocitli v konaní,
ktorého dĺžka ďaleko presahuje prípustnú hranicu, nakoľko od začatia konania už uplynulo
viac než 15 rokov.“.
7. Na základe už uvedeného sťažovatelia v petite ústavnej sťažnosti navrhujú,
aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie ich v bode 1 označených práv
postupom okresného súdu v napadnutom konaní a postupom krajského súdu v napadnutom
konaní. Sťažovatelia tiež žiadajú o priznanie finančného zadosťučinenia v celkovej sume
60 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 415,51 €.
8. Ústavná sťažnosť po jej doručení ústavnému súdu nebola pridelená sudcovi
spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli
v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš.
II.
Relevantné ustanovenia právnych prepisov
9. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.A K namietanému porušeniu práv sťažovateľov postupom okresného súdu
v napadnutom konaní v období do jeho posledného úkonu zohľadneného v náleze
ústavného súdu a postupom krajského súdu v napadnutom konaní
16. Podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je
neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené.
17. O namietanom porušení práv sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v totožnom konaní a postupom krajského
súdu tiež v rovnakom konaní už bolo rozhodnuté spomínaným nálezom ústavného súdu.
V tomto konaní preto ústavný súd časť ústavnej sťažnosti vzťahujúcu sa na obdobie
do posledného úkonu okresného súdu zohľadneného v náleze ústavného súdu a rovnako
časť ústavnej sťažnosti týkajúcu sa napadnutého konania krajského súdu odmietol ako
neprípustnú z dôvodu prekážky res iudicata podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom
súde v spojení s § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde.
18. Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že v náleze ústavného súdu bolo okrem
iného konštatované:
«uvedeným spôsobom bol predmet vymedzený uznesením o prijatí predmetnej
sťažnosti na ďalšie konanie. Právny zástupca sťažovateľov však vo svojom stanovisku
k vyjadreniam súdov (bod I/3.3 nálezu) namietal, že „Odvolací súd sa však vôbec nevyjadril
k nedôvodným prieťahom, ktoré vznikli v rokoch 2008 až 2010“, teda ku konaniu krajského
súdu vedeného pod sp. zn. 5 Co 260/2008. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva,
že vzhľadom na predmet konania vymedzeného sťažnosťou sťažovateľov a uznesením
ústavného súdu o jej prijatí na ďalšie konanie sa krajský súd k tomuto konaniu/obdobiu
nemusel vyjadrovať a ústavný súd sa tiež nemohol týmito návrhmi sťažovateľov
zaoberať...»
19. Z citovanej časti nálezu ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd sa zaoberal
doplneniami pôvodnej ústavnej sťažnosti z 22. januára 2018 a 15. mája 2018. Ústavný súd
neposudzoval z už uvedených dôvodov konanie krajského súdu vedeného pod sp. zn.
5 Co 260/2008, ktoré ani sťažovatelia nenamietali v petite pôvodnej ústavnej sťažnosti.
III.B K namietanému porušeniu práv sťažovateľov postupom okresného súdu
v napadnutom konaní v období po jeho poslednom úkone zohľadnenom v náleze
ústavného súdu
20. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je
dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť aj absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom súdu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a túto odmietne (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 300/06). Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba v zmysle
judikatúry (napr. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 211/08, II. ÚS 640/2016) považovať aj konkrétne
okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní dotknutého súdu a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska
požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia, či tieto
pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu
na jeho ústavou zaručených právach.
21. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní po právoplatnosti nálezu ústavného súdu.
22. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že konanie bez zbytočných
prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95) a že nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.
24. Z lustrácie ústavného súdu bol zistený tento priebeh napadnutého konania
okresného súdu v období po poslednom úkone okresného súdu zohľadnenom v náleze
ústavného súdu:
- pojednávanie nariadené na 26. september 2018 bolo zrušené, pretože súdny spis sa
nachádzal na ústavnom súde od 10. augusta 2018 do 3. októbra 2018;
- 8. októbra 2018 určil okresný súd termín pojednávania na 27. november 2018;
- 27. novembra 2018 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok vo veci samej;
- rozhodnutím predsedu okresného súdu bola zákonnej sudkyni predĺžená lehota
na písomné vypracovanie a odoslanie rozsudku vyhláseného 27. novembra 2018
do 27. januára 2019;
- 28. januára 2019 bol účastníkom konania zaslaný rozsudok okresného súdu
z 27. novembra 2018;
- 4. februára 2019 bol súdny spis predložený ústavnému súdu;
- 20. februára 2019 bolo okresnému súdu doručené odvolanie žalovaného 1 proti
rozsudku okresného súdu z 27. novembra 2018 a 11. marca 2019 bolo okresnému súdu
doručené odvolanie žalovanej 2 proti rozsudku okresného súdu z 27. novembra 2018;
- 10. júna 2019 bol súdny spis vrátený z ústavného súdu;
- 10. júla 2019 boli žalobcom zaslané odvolania žalovaných (sťažovateľov) s výzvou
na vyjadrenie k odvolaniam;
- 1. augusta 2019 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalobkyne 2 k odvolaniu
žalovaného 1 a 2. augusta 2019 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalobcov
k odvolaniam žalovaných (sťažovateľov);
- 5. septembra 2019 bola žalovanému 1 doručená výzva na vyjadrenie k vyjadreniu;
- 9. septembra 2019 bola žalovanej 2 doručená výzva na vyjadrenie k vyjadreniu;
- 17. septembra 2019 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného 1
k vyjadreniu žalobcov;
- 19. septembra 2019 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovanej 2
k vyjadreniu žalobcov;
- 2. októbra 2019 boli žalobcom doručené uvedené vyjadrenia spolu s výzvou podľa
§ 374 ods. 2 Civilného sporového poriadku;
- 14. októbra 2019 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalobcov
k vyjadreniam žalovaných (sťažovateľov);
- 22. októbra 2019 bolo vyjadrenie žalobcov zaslané žalovanému 1 a žalovanej 2
na oboznámenie sa podľa § 374 ods. 3 Civilného sporového poriadku.
- 25. novembra 2019 bol súdny spis bol predložený krajskému súdu. Na krajskom
súde sa o odvolaniach proti rozsudku okresného súdu z 27. novembra 2018 vedie konanie
pod sp. zn. 5 Co 268/2019, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté.
25. Ústavný súd konštatuje, že v období po poslednom úkone okresného súdu
zohľadnenom v náleze ústavného súdu tento konal v napadnutom konaní plynulo,
bez prieťahov. Okresný súd opätovne rozhodol vo veci samej rozsudkom z 27. novembra
2018, proti ktorému sťažovatelia podali odvolanie. Po vykonaní úkonov, ktoré súviseli
s podanými odvolaniami sťažovateľov, 25. novembra 2019 okresný súd predložil súdny spis
krajskému súdu na účely rozhodnutia o odvolaní, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.
Ústavný súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že súdny spis sa nachádzal mimo dispozičnej
sféry okresného súdu približne 6 mesiacov (od 10. augusta 2018 do 3. októbra 2018
a od 4. februára 2019 do 10. júna 2019), keď okresný súd nemohol ovplyvniť priebeh
napadnutého konania.
26. Z týchto dôvodov ústavný súd nevzhliadol existenciu takých skutočností, ktoré
by zakladali možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní v období po jeho poslednom úkone zohľadnenom v náleze ústavného
súdu po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre zjavnú
neopodstatnenosť.
27. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok už pri jej
predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu