Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 304/2020
PDF · 429.04 KB
No categories available
IV. ÚS 304/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Tost 47/2018 a postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok v konaní vedenom
pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 47/2018 (ďalej aj
„napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len
„špecializovaný súd“) v konaní vednom pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005 a postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 47/2018.
1.1 Ústavná sťažnosť po jej doručení ústavnému súdu nebola pridelená sudcovi
spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli
v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si ako ex offo ustanovená
obhajkyňa návrhom doručeným špecializovanému súdu 11. júna 2018 uplatnila trovy
obhajoby vo výške 3 836,12 €. Špecializovaný súd jej uznesením č. k. PK-1 Tš 23/2005-
4485 z 11. júla 2018 priznal odmenu len vo výške 2 732,34 € z dôvodu, že bol viazaný jej
návrhom, v ktorom si nesprávne uplatnila tarifnú odmenu, a z dôvodu, že odmena jej
za niektoré z uplatnených úkonov právnej služby nepatrí. Najvyšší súd v rámci revízneho
postupu sťažovateľke na základe jej sťažnosti uznesením sp. zn. 2 Tost 47/2018 z 27. marca
2019 priznal celkovú sumu 3 288,49 €. Zohľadnil sťažovateľkou nesprávne uplatnenú výšku
tarify a za rok 2015 jej priznal o jeden režijný paušál navyše.
2.1 Špecializovaný súd a najvyšší súd mali porušiť právo sťažovateľky
na spravodlivý proces a právo na majetok, keďže jej nepriznali odmenu za všetky vykonané
úkony. Najvyšší súd sa proti nej dopustil hrubého porušenia práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, keď namiesto 30 dní rozhodol po 10 mesiacoch od podania
sťažnosti. Orientačnú poriadkovú lehotu podľa § 553 ods. 2 a 3 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) prekročil
desaťnásobne na úkor advokáta, ktorý ešte ďalších 90 dní po právoplatnosti rozhodnutia
o trovách obhajoby čaká na ich vyplatenie. Tým zasiahol do práva sťažovateľky na majetok.
Ako ex offo obhajkyňa má nárok v primeranej lehote užívať trovy obhajoby, ktoré tvoria
podstatnú časť jej príjmu. Od príjmu v tom-ktorom čase sa odvíja jej životná úroveň
a hospodárenie s majetkom, príjmom z advokácie patriacej medzi samostatné zárobkové
činnosti. Súdy mali dbať na to, aby sa o trovách rozhodlo v primeranej lehote, ide
o jednoduchú agendu rozhodovanú bez pojednávania na základe riadne zdokumentovaného
spisu.
2.2 Sťažovateľka podrobne uvádza, ktoré úkony právnej služby jej všeobecné súdy
nepriznali, a polemizuje s ich závermi, argumentujúc pri každom z nich ich účelnosťou,
hospodárnosťou (s ohľadom na okolnosti, zložitosť veci a pokyny klienta), efektívnosťou,
oprávnenosťou a dôvodnosťou. V nepriznaní špecifikovaných úkonov pozoruje hrubé
porušenie označených práv.
3. Uplatnenú výšku primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým,
že došlo k závažnému zásahu do ňou označených základných práv, spôsobeniu majetkovej
a nemajetkovej ujmy, pocitom neistoty, poníženiu, duševnému a citovému utrpeniu, stresu
a obavám, keď takmer po roku bolo právoplatne rozhodnuté o trovách obhajoby, aj to nie
v plnej výške, ako boli uplatnené a vykonané. Pociťuje krivdu, keďže iní v obdobných
prípadoch majú reálnu možnosť realizovať svoje základné práva a s ňou sa nezaobchádza
rovnakým zákonným spôsobom. Z uplatnenej sumy predstavuje suma 1 000 €
zadosťučinenie za prieťahy v konaní a suma 2 500 € zadosťučinenie za porušenie ostatných
základných práv.
4. Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu prijať nález, ktorým vysloví,
že 1. postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní boli porušené jej práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, 2. postupom špecializovaného súdu v konaní sp. zn.
PK-1 Tš 23/2005 a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní boli porušené jej
práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, 3. sťažovateľke priznáva
ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € za prieťahy v konaní,
ktoré je povinný uhradiť najvyšší súd, a vo výške 2 500 € za porušenie ostatných
základných práv, ktoré sú spoločne a nerozdielne povinné uhradiť najvyšší súd
a špecializovaný súd, a 4. uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. PK-1 Tš 23/2005
z 11. júla 2018 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 47/2018 z 27. marca 2019
zrušuje a vec vracia špecializovanému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
5.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
7. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať a) označenie toho,
kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, b) označenie právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa sťažovateľa boli porušené jeho
základné práva a slobody, c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie
sťažovateľ tvrdí, d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa
dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
7.1 Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
7.2 V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
8.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne.
8.2 Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
8.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
10. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný súd nie
je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
11. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď
namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej
moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy,
ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 Posúdenie náležitostí ústavnej sťažnosti a k namietanému porušeniu
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
12. Ústavný súd na úvod konštatuje, že podanie sťažovateľky je ústavnou sťažnosťou
v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl. zákona o ústavnom
súde. Ústavný súd pred predbežným prerokovaním návrhu skúmal splnenie zákonom
ustanovených podmienok konania pred ústavným súdom a zistil, že ústavnú sťažnosť podala
oprávnená osoba – sťažovateľka ako obhajkyňa, teda subjekt trestného konania v časti
o trovách konania (§ 122) a návrh je prípustný (§ 55). Sťažovateľka predložením osvedčenia
Slovenskej advokátskej komory č. 5944 preukázala, že je advokátkou, preto nemusí byť
v konaní zastúpená (§ 34 ods. 2). Ústavný súd zistil, že ústavná sťažnosť sťažovateľky
obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39), ale neobsahuje všetky všeobecné náležitosti
návrhu na začatie konania (§ 43) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123).
13. Návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľka
od ústavného súdu domáha (§ 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde), má byť vymedzený
presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom
pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Požiadavka jasného formulovania petitu je
významná aj s ohľadom na § 45 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľka tým
vymedzuje ústavnému súdu rozsah prieskumu jej návrhu, ktorým je ústavný súd viazaný.
Tvrdenia o porušení základných práv v súvislosti s napadnutým postupom súdu, ktoré
sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať v súlade
s doterajšou judikatúrou ústavného súdu iba za súčasť argumentácie sťažovateľa
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07). Ústavný súd je oprávnený rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a to len vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý
označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ
zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011,
I. ÚS 117/2019). V petite majú byť v podstate stručne zhrnuté sťažnostné požiadavky
uvedené v odôvodnení ústavnej sťažnosti, s ktorými by mal byť v súlade.
14. Petit ústavnej sťažnosti v jeho bodoch 2 a 4 nie je dostatočne zrozumiteľný a je
rozporný. Sťažovateľka sa na jednej strane petitom sformulovaným v bode 2 domáha
vyslovenia porušenia označených práv postupom špecializovaného súdu a najvyššieho súdu
v označených konaniach. Na druhej strane v bode 4 petitu navrhuje zrušiť rozhodnutia
vydané v označených konaniach, čo by znamenalo, že napáda nie postup, ale rozhodnutia
všeobecných súdov. Tomu svedčí aj formulácia odôvodnenia ústavnej sťažnosti, v ktorej
sťažovateľka polemizuje s obsahom rozhodnutí v častiach, v ktorej nebola priznaná tarifná
odmena za špecifikované úkony právnej služby. Formulácia petitu je teda vnútorne rozporná
a nie je previazaná s dôvodmi ústavnej sťažnosti.
15. Bez ohľadu na to, či sťažovateľka napáda postup alebo rozhodnutia všeobecných
súdov, musí ústavný súd konštatovať, že vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 20 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v ústavnej sťažnosti úplne absentujú
akékoľvek skutkové a právne dôvody v podobe relevantnej ústavnoprávnej argumentácie.
Argumentáciu sťažovateľky možno zhrnúť do jednoduchého vyhlásenia, že nepriznaním
odmeny za všetky vykonané úkony boli hrubo porušené jej označené práva. Odôvodnenie
ústavnej sťažnosti je pritom podstatnou osobitnou náležitosťou ústavnej sťažnosti a od jeho
kvality sa v podstate odvíja možnosť prieskumu ústavného súdu. Dôvody ústavnej sťažnosti
musia kvalifikovane reflektovať namietané porušenia základných práv alebo slobôd.
Následkom uvedeného nedostatku zostala ústavná sťažnosť sťažovateľky iba v rovine
všeobecného vyjadrenia nespokojnosti s rozhodnutiami súdov a polemizovania s ich
závermi.
16. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zhodnotil, že v tejto časti ústavná
sťažnosť nemá náležitosti (konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa
sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základných práv a slobôd) ustanovené v § 123 ods. 1
písm. d) zákona o ústavnom súde. Ide o neodstrániteľný nedostatok ústavnej sťažnosti,
čo viedlo ústavný súd k jej odmietnutiu v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona
o ústavnom súde.
17. Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd dodáva, že sťažovateľka sa ústavnou
sťažnosťou domáha ďalšieho preskúmania správnosti postupu, resp. rozhodnutí
všeobecných súdov, pričom ide iba o opakovanie námietok uvedených v jej sťažnosti proti
uzneseniu špecializovaného súdu, s ktorými sa najvyšší súd jednotlivo argumentačne
vyrovnal v uznesení z 27. marca 2019. Účelom konania pred ústavným súdom je ochrana
ústavnosti, a nie poskytnutie ďalšieho opravného prostriedku umožňujúceho prehodnocovať
správnosť záverov všeobecných súdov.
18. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka je kvalifikovaným
právnym zástupcom (advokátkou). Zákonodarca zohľadnil osobitné postavenie odborne
kvalifikovanej osoby v konaní pred ústavným súdom tým, že ju zbavil povinnosti byť
zastúpená advokátom. Tomuto privilégiu nedostupnému iným osobám by mala zo strany
advokáta zodpovedať potrebná miera starostlivosti, aby jeho podania adresované ústavnému
súdu boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, keď ide o osoby
práva znalé (napr. advokáta; I. ÚS 603/2017).
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
19. Sťažovateľka namieta, že postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní došlo
k desaťnásobnému prekročeniu poriadkovej lehoty 30 dní na rozhodnutie o jej návrhu a ešte
90 dní po právoplatnosti rozhodnutia o priznaní trov obhajoby čakala na ich vyplatenie,
teda v primeranej lehote nemohla užívať trovy obhajoby.
20. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana
základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len
vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými
orgánmi verejnej moci (v tomto prípade najvyšším súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď
ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému
porušovaniu označeného základného práva postupom najvyššieho súdu, ústavný súd
ústavnú sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú.
21. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto ústavná sťažnosť zohráva
významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,
II. ÚS 67/06). Táto prax ústavného súdu bola odobrená aj Európskym súdom pre ľudské
práva vo viacerých konaniach vedených proti Slovenskej republike, napr. Obluk proti
Slovensku z 28. júna 2016 k sťažnosti č. 65302/11, bod 61, resp. Mazurek proti Slovensku
z 3. marca 2009, k sťažnosti č. 16970/05.
22. Najvyšší súd rozhodoval uznesením z 27. marca 2019 na základe sťažnosti
sťažovateľky predloženej mu spolu so spisom 20. novembra 2018. Sťažovateľke aj
doručoval vydané uznesenie, pretože zároveň rozhodoval o predloženom dovolaní.
K doručeniu uznesenia sťažovateľke došlo 27. mája 2019. Podľa zistenia ústavného súdu
spis bol vrátený späť špecializovanému súdu až po rozhodnutí o dovolaní 3. apríla 2020.
Špecializovaný súd o rozhodnutí najvyššieho súdu o sťažnosti nemal vedomosť, až kým
sťažovateľka 2. septembra 2019 nežiadala emailom o oznámenie, prečo jej priznaná suma
nebola vyplatená. Špecializovaný súd si preto vyžiadal uznesenie sp. zn. 2 Tost 47/2018
z 27. marca 2019 od najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 9. septembra 2019. Priznaná
suma bola sťažovateľke vyplatená učtárňou 13. septembra 2019.
23. Ústavná sťažnosť sťažovateľky však bola ústavnému súdu doručená 31. júla
2019, pričom na poštovú prepravu bola daná 29. júla 2019. Z uvedeného vyplýva, že v čase
doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už najvyšší súd nemohol byť porušovateľom
označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Vo veci bolo už
právoplatne rozhodnuté 27. marca 2019 a sťažovateľka bola vyrozumená o výsledku
konania doručením rozhodnutia o jej sťažnosti 27. mája 2019. Zásah do označených práv
v čase podania ústavnej sťažnosti už netrval, nebol aktuálny. Bol totiž už nastolený stav
právnej istoty v tom zmysle, že v jej bol s konečnou platnosťou priznaný nárok
na zaplatenie sumy za poskytnuté právne služby.
24. V čase podania ústavnej sťažnosti ešte priznaná suma nebola sťažovateľke
vyplatená, čo však bola úloha špecializovaného súdu. Zákonná lehota 90 dní na uhradenie
náhrady trov obhajoby podľa § 553 ods. 3 Trestného poriadku v tomto prípade uplynula
27. júna 2019. Špecializovaný súd si svoju úlohu splnil 13. septembra 2019, keď jej vyplatil
priznanú sumu bezprostredne po tom, ako sa dozvedel o právoplatnom rozhodnutí. Zákonná
lehota na vyplatenie priznanej náhrady trov povinnej obhajoby v prospech sťažovateľky tak
bola prekročená o 78 dní. Takémuto omeškaniu v splnení povinnosti súdu vyplatiť
právoplatne priznanú náhradu trov obhajoby nemožno priznať žiadnu ústavnoprávnu
relevanciu. Sťažovateľka primárne nenamietala toto prekročenie zákonnej lehoty,
ale obdobie medzi podaním sťažnosti 26. júla 2018 a rozhodnutím o nej najvyšším súdom.
25. Vzhľadom na uvedené preto vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote dospel ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť
sťažovateľky je zjavne neopodstatnená, keďže bola podaná v čase, keď bola „vec“
sťažovateľky už právoplatne rozhodnutá. Ústavný súd konštatuje, že uvedeným
rozhodnutím najvyšší súd nastolil právnu istotu a rozhodol o právnom nároku sťažovateľky
na náhradu trov povinnej obhajoby, ktorej sa domáhala svojím návrhom.
26. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu