Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 304/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok v konaní vedenom

pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na majetok podľa a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len

„špecializovaný súd“) v konaní vednom pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005 a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

1.1 Ústavná sťažnosť po jej doručení ústavnému súdu nebola pridelená sudcovi

spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli

v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli

prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená

sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola

prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si ako ex offo ustanovená

obhajkyňa návrhom doručeným špecializovanému súdu 11. júna 2018 uplatnila trovy

obhajoby vo výške 3 836,12 €. Špecializovaný súd jej uznesením č. k. PK-1 Tš 23/2005-

4485 z 11. júla 2018 priznal odmenu len vo výške 2 732,34 € z dôvodu, že bol viazaný jej

návrhom, v ktorom si nesprávne uplatnila tarifnú odmenu, a z dôvodu, že odmena jej

za niektoré z uplatnených úkonov právnej služby nepatrí. Najvyšší súd v rámci revízneho

postupu sťažovateľke na základe jej sťažnosti uznesením sp. zn. z 27. marca

2019 priznal celkovú sumu 3 288,49 €. Zohľadnil sťažovateľkou nesprávne uplatnenú výšku

tarify a za rok 2015 jej priznal o jeden režijný paušál navyše.

2.1 Špecializovaný súd a najvyšší súd mali porušiť právo sťažovateľky

na spravodlivý proces a právo na majetok, keďže jej nepriznali odmenu za všetky vykonané

úkony. Najvyšší súd sa proti nej dopustil hrubého porušenia práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, keď namiesto 30 dní rozhodol po 10 mesiacoch od podania

sťažnosti. Orientačnú poriadkovú lehotu podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prekročil

desaťnásobne na úkor advokáta, ktorý ešte ďalších 90 dní po právoplatnosti rozhodnutia

o trovách obhajoby čaká na ich vyplatenie. Tým zasiahol do práva sťažovateľky na majetok.

Ako ex offo obhajkyňa má nárok v primeranej lehote užívať trovy obhajoby, ktoré tvoria

podstatnú časť jej príjmu. Od príjmu v tom-ktorom čase sa odvíja jej životná úroveň

a hospodárenie s majetkom, príjmom z advokácie patriacej medzi samostatné zárobkové

činnosti. Súdy mali dbať na to, aby sa o trovách rozhodlo v primeranej lehote, ide

o jednoduchú agendu rozhodovanú bez pojednávania na základe riadne zdokumentovaného

spisu.

2.2 Sťažovateľka podrobne uvádza, ktoré úkony právnej služby jej všeobecné súdy

nepriznali, a polemizuje s ich závermi, argumentujúc pri každom z nich ich účelnosťou,

hospodárnosťou (s ohľadom na okolnosti, zložitosť veci a pokyny klienta), efektívnosťou,

oprávnenosťou a dôvodnosťou. V nepriznaní špecifikovaných úkonov pozoruje hrubé

porušenie označených práv.

3. Uplatnenú výšku primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým,

že došlo k závažnému zásahu do ňou označených základných práv, spôsobeniu majetkovej

a nemajetkovej ujmy, pocitom neistoty, poníženiu, duševnému a citovému utrpeniu, stresu

a obavám, keď takmer po roku bolo právoplatne rozhodnuté o trovách obhajoby, aj to nie

v plnej výške, ako boli uplatnené a vykonané. Pociťuje krivdu, keďže iní v obdobných

prípadoch majú reálnu možnosť realizovať svoje základné práva a s ňou sa nezaobchádza

rovnakým zákonným spôsobom. Z uplatnenej sumy predstavuje suma 1 000 €

zadosťučinenie za prieťahy v konaní a suma 2 500 € zadosťučinenie za porušenie ostatných

základných práv.

4. Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu prijať nález, ktorým vysloví,

že 1. postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní boli porušené jej práva podľa čl. 48

ods. 2 a dohovoru, 2. postupom špecializovaného súdu v konaní sp. zn.

PK-1 Tš 23/2005 a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní boli porušené jej

práva podľa , a dohovoru, 3. sťažovateľke priznáva

ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € za prieťahy v konaní,

ktoré je povinný uhradiť najvyšší súd, a vo výške 2 500 € za porušenie ostatných

základných práv, ktoré sú spoločne a nerozdielne povinné uhradiť najvyšší súd

a špecializovaný súd, a 4. uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. PK-1 Tš 23/2005

z 11. júla 2018 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. marca 2019

zrušuje a vec vracia špecializovanému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

5.1 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

7. Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať a) označenie toho,

kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, b) označenie právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa sťažovateľa boli porušené jeho

základné práva a slobody, c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie

sťažovateľ tvrdí, d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa

dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

7.1 Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

7.2 V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

8.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne.

8.2 Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

8.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

10. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný súd nie

je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

11. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď

namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej

moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , , ,

, , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 Posúdenie náležitostí ústavnej sťažnosti a k namietanému porušeniu

základných práv podľa , a práva podľa dohovoru

12. Ústavný súd na úvod konštatuje, že podanie sťažovateľky je ústavnou sťažnosťou

v zmysle v spojení s , a nasl. zákona o ústavnom

súde. Ústavný súd pred predbežným prerokovaním návrhu skúmal splnenie zákonom

ustanovených podmienok konania pred ústavným súdom a zistil, že ústavnú sťažnosť podala

oprávnená osoba – sťažovateľka ako obhajkyňa, teda subjekt trestného konania v časti

o trovách konania (§ 122) a návrh je prípustný (§ 55). Sťažovateľka predložením osvedčenia

Slovenskej advokátskej komory č. 5944 preukázala, že je advokátkou, preto nemusí byť

v konaní zastúpená (§ 34 ods. 2). Ústavný súd zistil, že ústavná sťažnosť sťažovateľky

obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39), ale neobsahuje všetky všeobecné náležitosti

návrhu na začatie konania (§ 43) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123).

13. Návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľka

od ústavného súdu domáha ( ), má byť vymedzený

presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom

pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Požiadavka jasného formulovania petitu je

významná aj s ohľadom na , pretože sťažovateľka tým

vymedzuje ústavnému súdu rozsah prieskumu jej návrhu, ktorým je ústavný súd viazaný.

Tvrdenia o porušení základných práv v súvislosti s napadnutým postupom súdu, ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu iba za súčasť argumentácie sťažovateľa

(, ). Ústavný súd je oprávnený rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a to len vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý

označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , , ,

). V petite majú byť v podstate stručne zhrnuté sťažnostné požiadavky

uvedené v odôvodnení ústavnej sťažnosti, s ktorými by mal byť v súlade.

14. Petit ústavnej sťažnosti v jeho bodoch 2 a 4 nie je dostatočne zrozumiteľný a je

rozporný. Sťažovateľka sa na jednej strane petitom sformulovaným v bode 2 domáha

vyslovenia porušenia označených práv postupom špecializovaného súdu a najvyššieho súdu

v označených konaniach. Na druhej strane v bode 4 petitu navrhuje zrušiť rozhodnutia

vydané v označených konaniach, čo by znamenalo, že napáda nie postup, ale rozhodnutia

všeobecných súdov. Tomu svedčí aj formulácia odôvodnenia ústavnej sťažnosti, v ktorej

sťažovateľka polemizuje s obsahom rozhodnutí v častiach, v ktorej nebola priznaná tarifná

odmena za špecifikované úkony právnej služby. Formulácia petitu je teda vnútorne rozporná

a nie je previazaná s dôvodmi ústavnej sťažnosti.

15. Bez ohľadu na to, či sťažovateľka napáda postup alebo rozhodnutia všeobecných

súdov, musí ústavný súd konštatovať, že vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa

, a dohovoru v ústavnej sťažnosti úplne absentujú

akékoľvek skutkové a právne dôvody v podobe relevantnej ústavnoprávnej argumentácie.

Argumentáciu sťažovateľky možno zhrnúť do jednoduchého vyhlásenia, že nepriznaním

odmeny za všetky vykonané úkony boli hrubo porušené jej označené práva. Odôvodnenie

ústavnej sťažnosti je pritom podstatnou osobitnou náležitosťou ústavnej sťažnosti a od jeho

kvality sa v podstate odvíja možnosť prieskumu ústavného súdu. Dôvody ústavnej sťažnosti

musia kvalifikovane reflektovať namietané porušenia základných práv alebo slobôd.

Následkom uvedeného nedostatku zostala ústavná sťažnosť sťažovateľky iba v rovine

všeobecného vyjadrenia nespokojnosti s rozhodnutiami súdov a polemizovania s ich

závermi.

16. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20

a práva podľa dohovoru ústavný súd zhodnotil, že v tejto časti ústavná

sťažnosť nemá náležitosti (konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa

sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základných práv a slobôd) ustanovené v § 123 ods. 1

písm. d) . Ide o neodstrániteľný nedostatok ústavnej sťažnosti,

čo viedlo ústavný súd k jej odmietnutiu v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona

o ústavnom súde.

17. Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd dodáva, že sťažovateľka sa ústavnou

sťažnosťou domáha ďalšieho preskúmania správnosti postupu, resp. rozhodnutí

všeobecných súdov, pričom ide iba o opakovanie námietok uvedených v jej sťažnosti proti

uzneseniu špecializovaného súdu, s ktorými sa najvyšší súd jednotlivo argumentačne

vyrovnal v uznesení z 27. marca 2019. Účelom konania pred ústavným súdom je ochrana

ústavnosti, a nie poskytnutie ďalšieho opravného prostriedku umožňujúceho prehodnocovať

správnosť záverov všeobecných súdov.

18. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka je kvalifikovaným

právnym zástupcom (advokátkou). Zákonodarca zohľadnil osobitné postavenie odborne

kvalifikovanej osoby v konaní pred ústavným súdom tým, že ju zbavil povinnosti byť

zastúpená advokátom. Tomuto privilégiu nedostupnému iným osobám by mala zo strany

advokáta zodpovedať potrebná miera starostlivosti, aby jeho podania adresované ústavnému

súdu boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada

„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, keď ide o osoby

práva znalé (napr. advokáta; ).

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu

19. Sťažovateľka namieta, že postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní došlo

k desaťnásobnému prekročeniu poriadkovej lehoty 30 dní na rozhodnutie o jej návrhu a ešte

90 dní po právoplatnosti rozhodnutia o priznaní trov obhajoby čakala na ich vyplatenie,

teda v primeranej lehote nemohla užívať trovy obhajoby.

20. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty

dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) sa ochrana

základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len

vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými

orgánmi verejnej moci (v tomto prípade najvyšším súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď

ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému

porušovaniu označeného základného práva postupom najvyššieho súdu, ústavný súd

ústavnú sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú.

21. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto ústavná sťažnosť zohráva

významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

). Táto prax ústavného súdu bola odobrená aj Európskym súdom pre ľudské

práva vo viacerých konaniach vedených proti Slovenskej republike, napr. Obluk proti

Slovensku z 28. júna 2016 k sťažnosti č. 65302/11, bod 61, resp. Mazurek proti Slovensku

z 3. marca 2009, k sťažnosti č. 16970/05.

22. Najvyšší súd rozhodoval uznesením z 27. marca 2019 na základe sťažnosti

sťažovateľky predloženej mu spolu so spisom 20. novembra 2018. Sťažovateľke aj

doručoval vydané uznesenie, pretože zároveň rozhodoval o predloženom dovolaní.

K doručeniu uznesenia sťažovateľke došlo 27. mája 2019. Podľa zistenia ústavného súdu

spis bol vrátený späť špecializovanému súdu až po rozhodnutí o dovolaní 3. apríla 2020.

Špecializovaný súd o rozhodnutí najvyššieho súdu o sťažnosti nemal vedomosť, až kým

sťažovateľka 2. septembra 2019 nežiadala emailom o oznámenie, prečo jej priznaná suma

nebola vyplatená. Špecializovaný súd si preto vyžiadal uznesenie sp. zn.

z 27. marca 2019 od najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 9. septembra 2019. Priznaná

suma bola sťažovateľke vyplatená učtárňou 13. septembra 2019.

23. Ústavná sťažnosť sťažovateľky však bola ústavnému súdu doručená 31. júla

2019, pričom na poštovú prepravu bola daná 29. júla 2019. Z uvedeného vyplýva, že v čase

doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už najvyšší súd nemohol byť porušovateľom

označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Vo veci bolo už

právoplatne rozhodnuté 27. marca 2019 a sťažovateľka bola vyrozumená o výsledku

konania doručením rozhodnutia o jej sťažnosti 27. mája 2019. Zásah do označených práv

v čase podania ústavnej sťažnosti už netrval, nebol aktuálny. Bol totiž už nastolený stav

právnej istoty v tom zmysle, že v jej bol s konečnou platnosťou priznaný nárok

na zaplatenie sumy za poskytnuté právne služby.

24. V čase podania ústavnej sťažnosti ešte priznaná suma nebola sťažovateľke

vyplatená, čo však bola úloha špecializovaného súdu. Zákonná lehota 90 dní na uhradenie

náhrady trov obhajoby podľa v tomto prípade uplynula

27. júna 2019. Špecializovaný súd si svoju úlohu splnil 13. septembra 2019, keď jej vyplatil

priznanú sumu bezprostredne po tom, ako sa dozvedel o právoplatnom rozhodnutí. Zákonná

lehota na vyplatenie priznanej náhrady trov povinnej obhajoby v prospech sťažovateľky tak

bola prekročená o 78 dní. Takémuto omeškaniu v splnení povinnosti súdu vyplatiť

právoplatne priznanú náhradu trov obhajoby nemožno priznať žiadnu ústavnoprávnu

relevanciu. Sťažovateľka primárne nenamietala toto prekročenie zákonnej lehoty,

ale obdobie medzi podaním sťažnosti 26. júla 2018 a rozhodnutím o nej najvyšším súdom.

25. Vzhľadom na uvedené preto vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote dospel ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť

sťažovateľky je zjavne neopodstatnená, keďže bola podaná v čase, keď bola „vec“

sťažovateľky už právoplatne rozhodnutá. Ústavný súd konštatuje, že uvedeným

rozhodnutím najvyšší súd nastolil právnu istotu a rozhodol o právnom nároku sťažovateľky

na náhradu trov povinnej obhajoby, ktorej sa domáhala svojím návrhom.

26. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

po predbežnom prerokovaní odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Miroslav Duriš predseda senátu