Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 297/2020
PDF · 241.4 KB
No categories available
II. ÚS 297/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti Euro Data, a. s., IČO 44 271 875, Kvačalova 5, Žilina, právne zastúpenej
advokátskou kanceláriou Highgate Law & Tax, s. r. o., Grösslingová 5, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Ing. Peter Varga, ktorou namieta porušenie základného práva
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 24/2018 z 11. septembra
2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Euro Data, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Euro Data, a. s., IČO
44 271 875, Kvačalova 5, Žilina (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžfk 24/2018 z 11. septembra 2019 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Žilina (ďalej len „daňový
úrad“) na základe výsledkov daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie jún 2013 v dôsledku
nepreukázania splnenia zákonných podmienok pre
- uplatnenie oslobodenia od DPH v intrakomunitárnom obchode s odberateľom
, Česká republika (konkrétne preukázanie fyzického dodania tovaru
do Českej republiky, pozn.) a
- pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH pri tuzemskom dodaní tovaru
sťažovateľke spoločnosťou (nebola preukázaná konkrétna dodávka
tovaru sťažovateľke touto spoločnosťou, pozn.) rozhodnutím z 30. januára 2017 určil
sťažovateľke rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 38 300,96 € na dani z pridanej
hodnoty.
Sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie, o ktorom rozhodlo
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný správny orgán“)
rozhodnutím z 10. augusta 2017 tak, že napadnuté rozhodnutie daňového úradu potvrdilo.
3. Správnou žalobou sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) žalobu
sťažovateľky zamietol rozsudkom sp. zn. 31 S 132/2017 zo 7. marca 2018 s odôvodnením,
že v konaní nebola preukázaná konkrétnymi dôkazmi spochybnená dodávka tovaru
sťažovateľke od dodávateľa , s. r. o., pretože dodávateľom boli predložené len
účtovné doklady za iné účtovné obdobie (marec 2013). Zároveň sťažovateľka neuniesla
dôkazné bremeno ani vo vzťahu k splneniu podmienok pre oslobodenie od DPH pri
intrakomunitárnom obchode s českým odberateľom, keďže nebola zákonným spôsobom
zdokladovaná preprava tovaru z tuzemska.
4. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že ju zamietol. V odôvodnení sa v podstatnom
uvádza:
„Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli
realizované tak, ako to je uvedené na predložených faktúrach... Bolo preto na sťažovateľovi,
aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa
uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.
... Teda rovnako ako krajský súd musí aj kasačný súd potvrdiť, že správca dane
od sťažovateľa oprávnene vyžadoval v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku preukázanie
splnenia hmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone o DPH a doloženie oprávnenosti
uplatneného práva na odpočítanie dane. Kasačný súd podotýka, že právna otázka
rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového subjektu,
bola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich rozhodnutiach najvyššieho súdu...
Kasačný súd konštatoval, že správca dane v rámci daňovej kontroly vykonal
rozsiahle dokazovanie, ktoré je podrobne rozpísané tak v preskúmavanom rozhodnutí ako aj
v rozsudku krajského súdu. Na jeho základe dospel k záveru, že sťažovateľ porušil ust. § 49
ods. 1, 2 v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH s tým, že
si uplatnil právo na odpočet dane zo zdaniteľných obchodov deklarovaných vo vyššie
špecifikovaných faktúrach od dodávateľa s.r.o., pri ktorých nebolo
preukázané, že vznikla daňová povinnosť dodávateľovi tovaru, t.j., že tieto zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. S týmto právnym záverom sa
kasačný súd stotožnil v celom rozsahu.
... Rovnako nepreukázal oprávnenosť oslobodenia od DPH v prípade faktúr...
vystavených pre odberateľa s.r.o., čím sťažovateľ porušil ust. § 46 ods. 1 zákona
o DPH, keďže nebolo preukázané, že predmetný fakturovaný tovar bol prepravený do iného
členského štátu.“
5. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou vytýka napadnutému rozsudku najvyššieho
súdu najmä jeho arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie, ktoré porušujú jej právo na
súdnu ochranu, namieta tiež nesprávne posúdenie dôkazného bremena sťažovateľky.
Sťažovateľka uvádza, že konala pri sporných obchodných prípadoch v dobrej viere, bola
maximálne súčinná, poukázala na to, že absentuje možnosť objektívne získať akúkoľvek
daňovú výhodu na jej strane, a teda objektívne nemohlo dôjsť k negatívnemu dopadu na
príjmy verejných rozpočtov. Sťažovateľka namieta proti presunu dôkazného bremena
a výkladu uprednostnenému správnymi orgánmi aj správnymi súdmi:
„Sťažovateľ je presvedčený, že v súvislosti s intrakomunitárnym dodaním, následky
údajného nepreukázania prepravy tovaru do iného členského štátu, vyplývajúce
z Rozhodnutí... sú zjavne neprimerané a neproporcionálne k závažnosti tohto údajného
administratívneho deliktu Sťažovateľa. Hranice obsahu vlastníckeho práva vymedzuje čl. 20
ods. 3 Ústavy... Sťažovateľ je však toho názoru, že nie je možné ani v kontexte tohto
vymedzenia obsahu vlastníckeho práva zasahovať do vlastníckych práv v rozsahu, ktorý
významne presahuje to, čo je nevyhnutné pre ochranu všeobecných záujmov chránených
zákonom (t.j. výber daní v súlade so zákonom).
Kľúčovým výkladovým pravidlom a postupom v oblasti verejného práva
vyplývajúcim zo zásady zákonnosti je princíp in dubio mitius (v pochybnostiach v prospech
miernejšieho postupu), v zmysle ktorého je potrebné uprednostniť miernejší výklad
právneho predpisu voči subjektu, do ktorého základných práv sa má zákonom alebo na
základe zákona zasiahnuť. V oblasti daňového práva tento princíp súdna prax aplikuje tak,
že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti
nadobudnutého vlastníctva sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel
základných práv a slobôd, teda v prípade pochybností sú povinné orgány verejnej moci
postupovať miernejšie...
... v súvislosti s porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva
na spravodlivý proces... ústavne komformný a udržateľný mal byť taký postup orgánov
verejnej moci, ktorý by nedorubil DPH pri intrakamunitárnom dodaní a priznal právo
na odpočet DPH pri tuzemskom dodaní.
... v dokazovaní podľa Daňového poriadku dochádza v istom momente k presunu
dôkazného bremena z daňového subjektu (t.j. Sťažovateľa) na správcu dane (t.j. Daňový
úrad). Je teda nepochybné, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne a...
požadovať od Sťažovateľa preukázať pri intrakomunitárnom dodaní, že tovar skutočne
opustil územie Slovenskej republiky a zdanenie na úrovni odberateľa nie je v súlade
s judikatúrou a ani s eurokonformným výkladom.
V bode 77 (týka sa tuzemského dodania) sa Najvyšší súd zaoberá inštitútom
dôkazného bremena, pričom cituje časti súdnych rozhodnutí, ktorých obsah ale Sťažovateľ
nikde nespochybňuje. Najvyšší súd sa teda ani v tomto bode nezaoberá zdôvodnením toho,
prečo Sťažovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno, ak predložil Dokumenty pre unesenie
dôkazného bremena, konal v dobrej viere a bol náležite obozretný.
Tuzemskému dodaniu sa Najvyšší súd venoval v bodoch 70 až 80, pričom v žiadnom
z týchto bodov nevenoval náležitú pozornosť zdôvodneniu konkrétnych dôvodov prečo
Sťažovateľ s ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti neuniesol svoje dôkazné
bremeno a prečo toto dôkazné bremeno nebolo prenesené na správcu dane. Sťažovateľ je
preto toho názoru, že Rozsudok je nepreskúmateľný (rovnako aj Rozhodnutie Krajského
súdu) a tým tak došlo v rozsahu tuzemského dodania k zásahu do práv Sťažovateľa
na spravodlivý proces.
Odôvodnením týkajúceho sa intrakomunitárneho dodania sa zaoberajú iba vyššie
popísané body 82, 83, 84 a 85 Rozsudku. Odôvodnenie tak ani v rozsahu
intrakomunitárneho dodania podľa názoru Sťažovateľa z dôvodov uvedených vyššie nespĺňa
parametre odôvodnenia, ktoré sám Najvyšší súd stanovil vo svojej judikatúre. Rozsudok je
tak aj v rozsahu odôvodnenia intrakomunitárneho dodania nepreskúmateľný (rovnako aj
Rozhodnutie Krajského súdu) a tým tak v došlo k zásahu do práv Sťažovateľa
na spravodlivý proces.“
6. Sťažovateľka namieta aj porušenie práva podnikať s týmto odôvodnením:
„... Sťažovateľ bol daňovými kontrolami a súvisiacimi konaniami pred Správnymi
orgánmi a Súdmi významne zaťažený (13 daňových kontrol kontrolujúcich 13 zdaňovacích
období...). To malo významný vplyv na ekonomické fungovanie Sťažovateľa, ktorému tým
nielenže bolo znemožnené venovať energiu rozvoju podnikania, ale dokonca viedlo
k významnému zníženiu tržieb a ziskov.“
7. K namietanému porušeniu práva na zákonného sudcu sťažovateľka uvádza:
„S ohľadom na požiadavku Daňového úradu preukázať vierohodnosť tuzemského
dodania, ako aj intrakomunitárneho dodania Sťažovateľom bez dôvodných pochybností,
s ktorou sa Najvyšší súd stotožnil..., je Sťažovateľ toho názoru, že Krajský súd, ako aj
Najvyšší súd, sa mali obrátiť na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou, ktorá by
zodpovedala pravidlá rozloženia dôkazného bremena v predmetnom prípade.“
8. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o nej takto
nálezom rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Sžfk/24/2018
porušené bolo.
II. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Sžfk/24/2018 sa
ruší a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
11. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
18. Súčasťou minimálnych garancií procesnej povahy je (okrem iných) právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne
a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého
musí byť zrejmé, bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní
a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, že sa zaoberal a vyjadril
k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez
ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [porovnaj napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92,
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60;
Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].
Dôkazné bremeno o splnení podmienok na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty znáša
daňový subjekt, ktorý oslobodenie uplatňuje. Na získanie oslobodenia od dane znáša
dôkazné bremeno dodávateľ tovaru, ktorý musí preukázať, že stanovené podmienky
oslobodenia od dane vrátane podmienok zavedených členskými štátmi na zabezpečenie
správnej a jednoduchej aplikácie oslobodení a na zabránenie akémukoľvek podvodu,
daňovému úniku či prípadnému zneužitiu boli splnené (uznesenie ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 104/2019 z 29. mája 2019).
III.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
19. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je arbitrárnosť odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu spočívajúca v takom zaťažení sťažovateľky
dôkazným bremenom, ktoré odporuje eurokonformnému výkladu ustanovení zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o DPH“). Sťažovateľka podľa svojho presvedčenia dostatočne preukázala sporné obchodné
prípady v rozsahu, v akom to možno rozumne od daňového subjektu očakávať.
20. K tomu ústavný súd konštatuje, že správca dane nie je povinný preukazovať, že
údaje k jednotlivému účtovnému prípadu boli daňovníkom zaznamenané v rozpore
so skutočnosťou. Jeho povinnosťou je len preukázať, že o súlade účtovníctva
so skutočnosťou existujú vážne a dôvodné pochyby. Na ten účel musí identifikovať
a preukázať konkrétne skutočnosti, na základe ktorých možno mať reálne pochybnosti
o dôveryhodnosti, úplnosti či správnosti účtovníctva (k tomu porovnaj napr. rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Afs 24/2007 z 30. januára 2008,
č. 1572/2008 Sb. NSS alebo nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 232/02
z 29. októbra 2002). Pokiaľ správca dane unesie takto vymedzenú dôkaznú povinnosť,
je opäť na daňovom subjekte, aby preukázal pravdivosť svojich tvrdení o vierohodnosti,
preukaznosti a správnosti účtovníctva vo vzťahu k predmetnému obchodnému prípadu alebo
svoje tvrdenia korigoval. Daňový subjekt pritom tieto skutočnosti preukazuje už spravidla
inými dôkaznými prostriedkami ako vlastným účtovníctvom.
21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku citovaného v bode 4 presvedčil
o tom, že jeho odôvodnenie nie je arbitrárne, je ústavne akceptovateľné a procesný postup je
zlučiteľný s požiadavkami základného práva na súdnu ochranu. Najvyšší súd akceptoval
na základe vykonaného dokazovania v daňovom konaní ako preukázané, že sťažovateľka
doložila svoje tvrdenia dôkazmi – účtovníctvom (zaevidovanými faktúrami od spoločnosti
., s. r. o., ako dodávateľom sťažovateľky a vo vzťahu k dodaniu tovaru
českému odberateľovi , pozn.), ale po prechode dôkazného bremena
na správcu dane tento uniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti
jeho pochýb o tom, že dodanie tovaru v tuzemsku skutočne realizoval deklarovaný
dodávateľ a plnenie (tovar) v rámci intrakomunitárneho obchodu bolo skutočne vyvezené
z tuzemska. Dokazovaním vykonaným správcom dane (bližšie pozri s. 2 a 3 napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu) bolo okrem iného zistené, že dodávateľ ., s. r. o.,
sa na adrese sídla nenachádza, bývalý konateľ spoločnosti účtovné a daňové doklady podľa
svojho tvrdenia odovzdal , názov spoločnosti, ktorú zastupoval,
uviesť nevedel. Likvidátor účtovnými dokladmi nedisponuje, nevedel
uviesť, kto ich uschováva. Na základe uvedeného nebol preukázaný vznik daňovej
povinnosti u spoločnosti ., s. r. o., v súvislosti so spochybnenými faktúrami, čo
je predpokladom vzniku práva odpočítať daň podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Vo vzťahu
k deklarovanej preprave tovaru z tuzemska do iného členského štátu s oslobodením od DPH
je na platiteľovi dodávajúcom tovar do iného členského štátu preukázanie splnenia všetkých
zákonných podmienok pre uplatnenie oslobodenia. Z predložených dokladov nevyplýva, že
tovar skutočne opustil územie Slovenskej republiky. V rámci medzinárodnej výmeny
informácii bolo zistené, že od 1. októbra 2013 sa spoločnosť , nachádza
na virtuálnej adrese, deklarované miesto vyloženia predmetného tovaru je podľa tvrdenia
vtedajšieho konateľa spoločnosti len korešpondenčnou adresou bez personálneho
a materiálneho vybavenia či kancelárskych priestorov. V súvislosti s prepravou
a skladovaním tovaru nevznikli podľa tvrdenia vtedajšieho konateľa spoločnosti
, žiadne daňové výdavky. Vystavené potvrdenie o preprave tovaru mimo územia
Slovenskej republiky podľa svojej výpovede podpisoval konateľ v sklade v Bratislave.
Uvedené zistenia dostatočným spôsobom spochybňujú splnenie podmienok pre oslobodenie
na strane sťažovateľky, čím správca dane uniesol svoje dôkazné bremeno.
22. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že sťažovateľka nepredložila ústavnému súdu
rozsudok krajského súdu sp. zn. 31 S 132/2017 zo 7. marca 2018 ani rozhodnutia správnych
orgánov, ktoré boli v konaní preskúmavané. Z verejného informačného systému
www.otvorenesudy.sk je dostupná informácia, že krajský súd rozhodoval v súvisiacich
konaniach sp. zn. 31 S 131/2017 (zdaňovacie obdobie apríl 2013, pozn.) a sp. zn.
31 S 33/2019 zdaňovacie obdobie máj 2013) tých istých účastníkov, v ktorých preskúmaval
rozhodnutie správcu dane o určení rozdielu DPH pre neuznanie odpočítania DPH v prípade
spoločnosti , s. r. o., a neuznania oslobodenia od DPH v prípade spoločnosti
Ústavný súd nepovažuje za náhodné, že sťažovateľka nepredložila
rozhodnutia správnych orgánov a správneho súdu prvej inštancie, ktoré sú pre posúdenie
veci potrebné. Dôvody pochybností správcu dane o skutočnej realizácii sporných
obchodných prípadov, resp. o realizácii prepravy tovaru z tuzemska a jeho získané poznatky
sú v týchto súvisiacich konaniach zhodné a vzťahujú sa na obdobie celého prvého polroka
roku 2013, a preto ústavný súd čerpal pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti aj z týchto
rozhodnutí.
23. Vzhľadom na hore popísanú mobilitu dôkazného bremena a dostatočnosti
odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v tejto súvislosti ústavný súd
nepovažuje hodnotenie procesu dokazovania zo strany sťažovateľky za ústavne relevantné,
naopak, procesný postup žalovaných správnych orgánov hodnotí ako ústavne konformný.
Z uvedených dôvodov ústavný súd tú časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g)
IV.
K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
24. Sťažovateľka namieta porušenie práva na zákonného sudcu v súvislosti s tým, že
najvyšší súd nepoložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie týkajúcu sa
presunu dôkazného bremena v daňovom konaní.
25. K tomu ústavný súd dodáva, že predpokladom položenia prejudiciálnej otázky je
pochybnosť všeobecného súdu o výklade a aplikácii európskeho práva, ku ktorému dospel
vo veci konajúci súd. Všeobecný súd nie je viazaný návrhom sporovej strany v konaní a je
na jeho posúdení, či považuje za potrebné tento inštitút využiť. Zároveň ani ústavný súd
nedospel k záveru, že v danom prípade v súvislosti s presunom dôkazného bremena
vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu je dôvodné uvažovať o nutnosti využitia tohto
inštitútu. Vo veci nie je nejasný zákonom určený rozsah skutočností, vo vzťahu ku ktorým
znáša sťažovateľka dôkazné bremeno (aj keď sťažovateľka je opačného názoru, pozn.),
a tieto navyše vyplývajú z vnútroštátnej úpravy zákona o DPH, do ktorého bola smernica
transponovaná, a to s bohatou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a vnútroštátnych
správnych súdov uvedenou a aplikovanou najvyšším súdom v napadnutom rozhodnutí.
Samotné presvedčenie sťažovateľky o tom, že dôkazné bremeno uniesla, nie je dôvodom
na položenie prejudiciálnej otázky.
26. Ústavný súd teda nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,
ktorý by mohol viesť k vysloveniu porušenia označeného práva po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, a preto v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
V.
K namietanému porušeniu hmotných ústavných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy
27. Sťažovateľka namieta porušenie práva vlastniť majetok a práva podnikať
v súvislosti s vecnou nesprávnosťou rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým bol
určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu DPH. Táto mala podľa tvrdenia sťažovateľky
nastať v dôsledku nesprávneho procesného postupu správnych orgánov a všeobecných
správnych súdov porušujúceho právo na súdnu ochranu. Keďže ústavný súd nezistil pnutie
procesného postupu najvyššieho súdu a jeho napadnutého rozsudku so základným právom
sťažovateľky na súdnu ochranu, nie je naplnený ani ňou tvrdený predpoklad porušenia
ústavných hmotných práv.
28. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti
vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
29. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku
bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu