Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 297/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti Euro Data, a. s., IČO 44 271 875, Kvačalova 5, Žilina, právne zastúpenej

advokátskou kanceláriou Highgate Law & Tax, s. r. o., Grösslingová 5, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Ing. Peter Varga, ktorou namieta porušenie základného práva

podľa , , a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. septembra

2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Euro Data, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Euro Data, a. s., IČO

44 271 875, Kvačalova 5, Žilina (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva podľa , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. septembra 2019 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Žilina (ďalej len „daňový

úrad“) na základe výsledkov daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie jún 2013 v dôsledku

nepreukázania splnenia zákonných podmienok pre

- uplatnenie oslobodenia od DPH v intrakomunitárnom obchode s odberateľom

, Česká republika (konkrétne preukázanie fyzického dodania tovaru

do Českej republiky, pozn.) a

- pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH pri tuzemskom dodaní tovaru

sťažovateľke spoločnosťou (nebola preukázaná konkrétna dodávka

tovaru sťažovateľke touto spoločnosťou, pozn.) rozhodnutím z 30. januára 2017 určil

sťažovateľke rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 38 300,96 € na dani z pridanej

hodnoty.

Sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie, o ktorom rozhodlo

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný správny orgán“)

rozhodnutím z 10. augusta 2017 tak, že napadnuté rozhodnutie daňového úradu potvrdilo.

3. Správnou žalobou sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) žalobu

sťažovateľky zamietol rozsudkom sp. zn. zo 7. marca 2018 s odôvodnením,

že v konaní nebola preukázaná konkrétnymi dôkazmi spochybnená dodávka tovaru

sťažovateľke od dodávateľa , s. r. o., pretože dodávateľom boli predložené len

účtovné doklady za iné účtovné obdobie (marec 2013). Zároveň sťažovateľka neuniesla

dôkazné bremeno ani vo vzťahu k splneniu podmienok pre oslobodenie od DPH pri

intrakomunitárnom obchode s českým odberateľom, keďže nebola zákonným spôsobom

zdokladovaná preprava tovaru z tuzemska.

4. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že ju zamietol. V odôvodnení sa v podstatnom

uvádza:

„Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli

realizované tak, ako to je uvedené na predložených faktúrach... Bolo preto na sťažovateľovi,

aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa

uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.

... Teda rovnako ako krajský súd musí aj kasačný súd potvrdiť, že správca dane

od sťažovateľa oprávnene vyžadoval v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku preukázanie

splnenia hmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone o DPH a doloženie oprávnenosti

uplatneného práva na odpočítanie dane. Kasačný súd podotýka, že právna otázka

rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového subjektu,

bola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich rozhodnutiach najvyššieho súdu...

Kasačný súd konštatoval, že správca dane v rámci daňovej kontroly vykonal

rozsiahle dokazovanie, ktoré je podrobne rozpísané tak v preskúmavanom rozhodnutí ako aj

v rozsudku krajského súdu. Na jeho základe dospel k záveru, že sťažovateľ porušil ust. § 49

ods. 1, 2 v nadväznosti na ust. o DPH s tým, že

si uplatnil právo na odpočet dane zo zdaniteľných obchodov deklarovaných vo vyššie

špecifikovaných faktúrach od dodávateľa s.r.o., pri ktorých nebolo

preukázané, že vznikla daňová povinnosť dodávateľovi tovaru, t.j., že tieto zdaniteľné

obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. S týmto právnym záverom sa

kasačný súd stotožnil v celom rozsahu.

... Rovnako nepreukázal oprávnenosť oslobodenia od DPH v prípade faktúr...

vystavených pre odberateľa s.r.o., čím sťažovateľ porušil ust. § 46 ods. 1 zákona

o DPH, keďže nebolo preukázané, že predmetný fakturovaný tovar bol prepravený do iného

členského štátu.“

5. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou vytýka napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu najmä jeho arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie, ktoré porušujú jej právo na

súdnu ochranu, namieta tiež nesprávne posúdenie dôkazného bremena sťažovateľky.

Sťažovateľka uvádza, že konala pri sporných obchodných prípadoch v dobrej viere, bola

maximálne súčinná, poukázala na to, že absentuje možnosť objektívne získať akúkoľvek

daňovú výhodu na jej strane, a teda objektívne nemohlo dôjsť k negatívnemu dopadu na

príjmy verejných rozpočtov. Sťažovateľka namieta proti presunu dôkazného bremena

a výkladu uprednostnenému správnymi orgánmi aj správnymi súdmi:

„Sťažovateľ je presvedčený, že v súvislosti s intrakomunitárnym dodaním, následky

údajného nepreukázania prepravy tovaru do iného členského štátu, vyplývajúce

z Rozhodnutí... sú zjavne neprimerané a neproporcionálne k závažnosti tohto údajného

administratívneho deliktu Sťažovateľa. Hranice obsahu vlastníckeho práva vymedzuje čl. 20

ods. 3 ... Sťažovateľ je však toho názoru, že nie je možné ani v kontexte tohto

vymedzenia obsahu vlastníckeho práva zasahovať do vlastníckych práv v rozsahu, ktorý

významne presahuje to, čo je nevyhnutné pre ochranu všeobecných záujmov chránených

zákonom (t.j. výber daní v súlade so zákonom).

Kľúčovým výkladovým pravidlom a postupom v oblasti verejného práva

vyplývajúcim zo zásady zákonnosti je princíp in dubio mitius (v pochybnostiach v prospech

miernejšieho postupu), v zmysle ktorého je potrebné uprednostniť miernejší výklad

právneho predpisu voči subjektu, do ktorého základných práv sa má zákonom alebo na

základe zákona zasiahnuť. V oblasti daňového práva tento princíp súdna prax aplikuje tak,

že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti

nadobudnutého vlastníctva sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel

základných práv a slobôd, teda v prípade pochybností sú povinné orgány verejnej moci

postupovať miernejšie...

... v súvislosti s porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva

na spravodlivý proces... ústavne komformný a udržateľný mal byť taký postup orgánov

verejnej moci, ktorý by nedorubil DPH pri intrakamunitárnom dodaní a priznal právo

na odpočet DPH pri tuzemskom dodaní.

... v dokazovaní podľa Daňového poriadku dochádza v istom momente k presunu

dôkazného bremena z daňového subjektu (t.j. Sťažovateľa) na správcu dane (t.j. Daňový

úrad). Je teda nepochybné, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne a...

požadovať od Sťažovateľa preukázať pri intrakomunitárnom dodaní, že tovar skutočne

opustil územie Slovenskej republiky a zdanenie na úrovni odberateľa nie je v súlade

s judikatúrou a ani s eurokonformným výkladom.

V bode 77 (týka sa tuzemského dodania) sa Najvyšší súd zaoberá inštitútom

dôkazného bremena, pričom cituje časti súdnych rozhodnutí, ktorých obsah ale Sťažovateľ

nikde nespochybňuje. Najvyšší súd sa teda ani v tomto bode nezaoberá zdôvodnením toho,

prečo Sťažovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno, ak predložil Dokumenty pre unesenie

dôkazného bremena, konal v dobrej viere a bol náležite obozretný.

Tuzemskému dodaniu sa Najvyšší súd venoval v bodoch 70 až 80, pričom v žiadnom

z týchto bodov nevenoval náležitú pozornosť zdôvodneniu konkrétnych dôvodov prečo

Sťažovateľ s ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti neuniesol svoje dôkazné

bremeno a prečo toto dôkazné bremeno nebolo prenesené na správcu dane. Sťažovateľ je

preto toho názoru, že Rozsudok je nepreskúmateľný (rovnako aj Rozhodnutie Krajského

súdu) a tým tak došlo v rozsahu tuzemského dodania k zásahu do práv Sťažovateľa

na spravodlivý proces.

Odôvodnením týkajúceho sa intrakomunitárneho dodania sa zaoberajú iba vyššie

popísané body 82, 83, 84 a 85 Rozsudku. Odôvodnenie tak ani v rozsahu

intrakomunitárneho dodania podľa názoru Sťažovateľa z dôvodov uvedených vyššie nespĺňa

parametre odôvodnenia, ktoré sám Najvyšší súd stanovil vo svojej judikatúre. Rozsudok je

tak aj v rozsahu odôvodnenia intrakomunitárneho dodania nepreskúmateľný (rovnako aj

Rozhodnutie Krajského súdu) a tým tak v došlo k zásahu do práv Sťažovateľa

na spravodlivý proces.“

6. Sťažovateľka namieta aj porušenie práva podnikať s týmto odôvodnením:

„... Sťažovateľ bol daňovými kontrolami a súvisiacimi konaniami pred Správnymi

orgánmi a Súdmi významne zaťažený (13 daňových kontrol kontrolujúcich 13 zdaňovacích

období...). To malo významný vplyv na ekonomické fungovanie Sťažovateľa, ktorému tým

nielenže bolo znemožnené venovať energiu rozvoju podnikania, ale dokonca viedlo

k významnému zníženiu tržieb a ziskov.“

7. K namietanému porušeniu práva na zákonného sudcu sťažovateľka uvádza:

„S ohľadom na požiadavku Daňového úradu preukázať vierohodnosť tuzemského

dodania, ako aj intrakomunitárneho dodania Sťažovateľom bez dôvodných pochybností,

s ktorou sa Najvyšší súd stotožnil..., je Sťažovateľ toho názoru, že Krajský súd, ako aj

Najvyšší súd, sa mali obrátiť na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou, ktorá by

zodpovedala pravidlá rozloženia dôkazného bremena v predmetnom prípade.“

8. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o nej takto

nálezom rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, právo na podnikanie podľa ,

právo na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces podľa

Slovenskej republiky a právo na zákonného sudcu podľa Slovenskej

republiky, rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.

porušené bolo.

II. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. sa

ruší a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

11. Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

15. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. (m. m. , ,

).

18. Súčasťou minimálnych garancií procesnej povahy je (okrem iných) právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne

a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého

musí byť zrejmé, bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní

a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, že sa zaoberal a vyjadril

k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez

ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [porovnaj napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92,

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60;

Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

Dôkazné bremeno o splnení podmienok na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty znáša

daňový subjekt, ktorý oslobodenie uplatňuje. Na získanie oslobodenia od dane znáša

dôkazné bremeno dodávateľ tovaru, ktorý musí preukázať, že stanovené podmienky

oslobodenia od dane vrátane podmienok zavedených členskými štátmi na zabezpečenie

správnej a jednoduchej aplikácie oslobodení a na zabránenie akémukoľvek podvodu,

daňovému úniku či prípadnému zneužitiu boli splnené (uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 29. mája 2019).

III.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

19. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je arbitrárnosť odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu spočívajúca v takom zaťažení sťažovateľky

dôkazným bremenom, ktoré odporuje eurokonformnému výkladu ustanovení zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o DPH“). Sťažovateľka podľa svojho presvedčenia dostatočne preukázala sporné obchodné

prípady v rozsahu, v akom to možno rozumne od daňového subjektu očakávať.

20. K tomu ústavný súd konštatuje, že správca dane nie je povinný preukazovať, že

údaje k jednotlivému účtovnému prípadu boli daňovníkom zaznamenané v rozpore

so skutočnosťou. Jeho povinnosťou je len preukázať, že o súlade účtovníctva

so skutočnosťou existujú vážne a dôvodné pochyby. Na ten účel musí identifikovať

a preukázať konkrétne skutočnosti, na základe ktorých možno mať reálne pochybnosti

o dôveryhodnosti, úplnosti či správnosti účtovníctva (k tomu porovnaj napr. rozsudok

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. z 30. januára 2008,

č. 1572/2008 Sb. NSS alebo nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 29. októbra 2002). Pokiaľ správca dane unesie takto vymedzenú dôkaznú povinnosť,

je opäť na daňovom subjekte, aby preukázal pravdivosť svojich tvrdení o vierohodnosti,

preukaznosti a správnosti účtovníctva vo vzťahu k predmetnému obchodnému prípadu alebo

svoje tvrdenia korigoval. Daňový subjekt pritom tieto skutočnosti preukazuje už spravidla

inými dôkaznými prostriedkami ako vlastným účtovníctvom.

21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku citovaného v bode 4 presvedčil

o tom, že jeho odôvodnenie nie je arbitrárne, je ústavne akceptovateľné a procesný postup je

zlučiteľný s požiadavkami základného práva na súdnu ochranu. Najvyšší súd akceptoval

na základe vykonaného dokazovania v daňovom konaní ako preukázané, že sťažovateľka

doložila svoje tvrdenia dôkazmi – účtovníctvom (zaevidovanými faktúrami od spoločnosti

., s. r. o., ako dodávateľom sťažovateľky a vo vzťahu k dodaniu tovaru

českému odberateľovi , pozn.), ale po prechode dôkazného bremena

na správcu dane tento uniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti

jeho pochýb o tom, že dodanie tovaru v tuzemsku skutočne realizoval deklarovaný

dodávateľ a plnenie (tovar) v rámci intrakomunitárneho obchodu bolo skutočne vyvezené

z tuzemska. Dokazovaním vykonaným správcom dane (bližšie pozri s. 2 a 3 napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu) bolo okrem iného zistené, že dodávateľ ., s. r. o.,

sa na adrese sídla nenachádza, bývalý konateľ spoločnosti účtovné a daňové doklady podľa

svojho tvrdenia odovzdal , názov spoločnosti, ktorú zastupoval,

uviesť nevedel. Likvidátor účtovnými dokladmi nedisponuje, nevedel

uviesť, kto ich uschováva. Na základe uvedeného nebol preukázaný vznik daňovej

povinnosti u spoločnosti ., s. r. o., v súvislosti so spochybnenými faktúrami, čo

je predpokladom vzniku práva odpočítať daň podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Vo vzťahu

k deklarovanej preprave tovaru z tuzemska do iného členského štátu s oslobodením od DPH

je na platiteľovi dodávajúcom tovar do iného členského štátu preukázanie splnenia všetkých

zákonných podmienok pre uplatnenie oslobodenia. Z predložených dokladov nevyplýva, že

tovar skutočne opustil územie Slovenskej republiky. V rámci medzinárodnej výmeny

informácii bolo zistené, že od 1. októbra 2013 sa spoločnosť , nachádza

na virtuálnej adrese, deklarované miesto vyloženia predmetného tovaru je podľa tvrdenia

vtedajšieho konateľa spoločnosti len korešpondenčnou adresou bez personálneho

a materiálneho vybavenia či kancelárskych priestorov. V súvislosti s prepravou

a skladovaním tovaru nevznikli podľa tvrdenia vtedajšieho konateľa spoločnosti

, žiadne daňové výdavky. Vystavené potvrdenie o preprave tovaru mimo územia

Slovenskej republiky podľa svojej výpovede podpisoval konateľ v sklade v Bratislave.

Uvedené zistenia dostatočným spôsobom spochybňujú splnenie podmienok pre oslobodenie

na strane sťažovateľky, čím správca dane uniesol svoje dôkazné bremeno.

22. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že sťažovateľka nepredložila ústavnému súdu

rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 7. marca 2018 ani rozhodnutia správnych

orgánov, ktoré boli v konaní preskúmavané. Z verejného informačného systému

www.otvorenesudy.sk je dostupná informácia, že krajský súd rozhodoval v súvisiacich

konaniach sp. zn. (zdaňovacie obdobie apríl 2013, pozn.) a sp. zn.

zdaňovacie obdobie máj 2013) tých istých účastníkov, v ktorých preskúmaval

rozhodnutie správcu dane o určení rozdielu DPH pre neuznanie odpočítania DPH v prípade

spoločnosti , s. r. o., a neuznania oslobodenia od DPH v prípade spoločnosti

Ústavný súd nepovažuje za náhodné, že sťažovateľka nepredložila

rozhodnutia správnych orgánov a správneho súdu prvej inštancie, ktoré sú pre posúdenie

veci potrebné. Dôvody pochybností správcu dane o skutočnej realizácii sporných

obchodných prípadov, resp. o realizácii prepravy tovaru z tuzemska a jeho získané poznatky

sú v týchto súvisiacich konaniach zhodné a vzťahujú sa na obdobie celého prvého polroka

roku 2013, a preto ústavný súd čerpal pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti aj z týchto

rozhodnutí.

23. Vzhľadom na hore popísanú mobilitu dôkazného bremena a dostatočnosti

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v tejto súvislosti ústavný súd

nepovažuje hodnotenie procesu dokazovania zo strany sťažovateľky za ústavne relevantné,

naopak, procesný postup žalovaných správnych orgánov hodnotí ako ústavne konformný.

Z uvedených dôvodov ústavný súd tú časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g)

.

IV.

K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

24. Sťažovateľka namieta porušenie práva na zákonného sudcu v súvislosti s tým, že

najvyšší súd nepoložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie týkajúcu sa

presunu dôkazného bremena v daňovom konaní.

25. K tomu ústavný súd dodáva, že predpokladom položenia prejudiciálnej otázky je

pochybnosť všeobecného súdu o výklade a aplikácii európskeho práva, ku ktorému dospel

vo veci konajúci súd. Všeobecný súd nie je viazaný návrhom sporovej strany v konaní a je

na jeho posúdení, či považuje za potrebné tento inštitút využiť. Zároveň ani ústavný súd

nedospel k záveru, že v danom prípade v súvislosti s presunom dôkazného bremena

vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu je dôvodné uvažovať o nutnosti využitia tohto

inštitútu. Vo veci nie je nejasný zákonom určený rozsah skutočností, vo vzťahu ku ktorým

znáša sťažovateľka dôkazné bremeno (aj keď sťažovateľka je opačného názoru, pozn.),

a tieto navyše vyplývajú z vnútroštátnej úpravy zákona o DPH, do ktorého bola smernica

transponovaná, a to s bohatou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a vnútroštátnych

správnych súdov uvedenou a aplikovanou najvyšším súdom v napadnutom rozhodnutí.

Samotné presvedčenie sťažovateľky o tom, že dôkazné bremeno uniesla, nie je dôvodom

na položenie prejudiciálnej otázky.

26. Ústavný súd teda nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva podľa ,

ktorý by mohol viesť k vysloveniu porušenia označeného práva po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a preto v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

V.

K namietanému porušeniu hmotných ústavných práv

podľa a

27. Sťažovateľka namieta porušenie práva vlastniť majetok a práva podnikať

v súvislosti s vecnou nesprávnosťou rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým bol

určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu DPH. Táto mala podľa tvrdenia sťažovateľky

nastať v dôsledku nesprávneho procesného postupu správnych orgánov a všeobecných

správnych súdov porušujúceho právo na súdnu ochranu. Keďže ústavný súd nezistil pnutie

procesného postupu najvyššieho súdu a jeho napadnutého rozsudku so základným právom

sťažovateľky na súdnu ochranu, nie je naplnený ani ňou tvrdený predpoklad porušenia

ústavných hmotných práv.

28. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

29. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku

bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu