Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 324/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou

Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 3. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 3. októbra 2019 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva,

že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 29. mája 2012 (ďalej len „prvý rozsudok okresného súdu“) uznaná vinnou

z prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) na skutkovom základe, že ako vlastníčka a užívateľka rodinného domu

na počas prebiehajúcich súdnych sporov týkajúcich sa

práva užívania časti tohto domu jej matkou jej 13. júla 2009

v ranných hodinách výmenou zámku na dverách znemožnila vstup do uvedeného domu

napriek tomu, že bezplatné a doživotné právo a právo užívania nehnuteľnosti jej bolo

priznané osvedčením o dedičstve sp. zn. , zo 6. apríla 1998.

V súvislosti s uznaním viny sťažovateľky jej bol uložený peňažný trest vo výške 250 €

podľa , a a a . Podľa

pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený, bol

ustanovený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov.

3. Proti prvému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote

odvolanie. Uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. novembra 2012 (ďalej len „prvé uznesenie krajského súdu“) bolo

zamietnuté odvolanie sťažovateľky podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

4. Následne sťažovateľka podala dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 24. marca 2015 bolo

rozhodnuté, že prvým uznesením krajského súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol

porušený zákon v neprospech sťažovateľky v a

. Zároveň bolo zrušené prvé uznesenie krajského súdu a prvý rozsudok

okresného súdu a tiež ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak

vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Okresnému súdu sa tiež

prikázalo, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

5. Sťažovateľka bola rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 3. novembra

2015 (ďalej len „druhý rozsudok okresného súdu“) opätovne uznaná vinnou na totožnom

skutkovom základe (vymedzenom v bode 2 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a to

pri rovnakej právnej kvalifikácii a uloženom treste ako v prípade prvého rozsudku

okresného súdu. Proti druhému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej

lehote odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. apríla 2016 (ďalej

len „druhé uznesenie krajského súdu“) bolo odvolanie sťažovateľky podľa § 319 Trestného

poriadku zamietnuté. Následne sťažovateľka znova podala dovolanie podľa § 371 ods. 1

písm. i) (ďalej len „“). Uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. apríla 2018 bolo dovolanie sťažovateľky

odmietnuté podľa .

6. Proti druhému uzneseniu krajského súdu napokon podala sťažovateľka ďalšie

dovolanie podľa (ďalej len „tretie dovolanie

sťažovateľky“). O treťom dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd namietaným

uznesením tak, že aj toto podľa odmietol, keďže podľa

názoru najvyššieho súdu neboli splnené dôvody dovolania podľa .

7. Vo svojej ústavnej sťažnosti vytýka sťažovateľka namietanému uzneseniu najmä

rozsah jeho odôvodnenia, keď podľa jej názoru najvyšší súd na s. 1 až 6 uznesenia iba

opísal chronológiu priebehu dovtedajšieho konania, pričom jej dovolacími námietkami sa

v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia následne zaoberal nedostatočným spôsobom.

V nadväznosti na uvedené spočíva podstata argumentácie sťažovateľky v tom, že dovolacie

námietky týkajúce sa posúdenia jej zavinenia vo vzťahu k prečinu neoprávneného zásahu

do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa ,

o ktorých je sťažovateľka presvedčená, že v celom rozsahu napĺňajú ňou vymedzený dôvod

jej tretieho dovolania, najvyšší súd nesprávne posúdil ako námietky skutkového charakteru

vzťahujúce sa na fázu hodnotenia dôkazov okresným súdom a krajským súdom. Okrem

uvedeného v ďalších častiach ústavnej sťažnosti sťažovateľka argumentuje tým, že najvyšší

súd sa v odôvodnení namietaného uznesenia vôbec nezaoberal jej dovolacou námietkou,

v zmysle ktorej ,,predmetom trestného konania proti nej vedeného je občianskoprávny vzťah

medzi ňou a jej matkou a takéto trestné stíhanie je porušením zásady ultima ratio. Jej

námietky teda jednoznačne poukazovali na to, že rozhodnutiami súdov prvého stupňa aj

dovolacieho, bola uznaná za vinnú z konania, ktoré nie jej trestným činom, ale obsahom

občianskoprávnych práv a povinností medzi ňou a jej matkou, .“.

Na základe takto vymedzeného obsahu sťažnostnej argumentácie malo namietaným

uznesením najvyššieho súdu dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a taktiež k porušeniu jej práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

8. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že jej základné právo na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 3. októbra

2019 porušené boli. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti ďalej navrhuje, aby ústavný

súd zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní ňou označených práv. Rovnako

navrhuje uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 3. októbra 2019 zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie. Okrem toho požaduje aj priznanie náhrady trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

12. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

15. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 3. októbra 2019, ktorým najvyšší súd o treťom dovolaní

sťažovateľky rozhodol tak, že ho podľa odmietol.

K namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 3. októbra

2019

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

17. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

18. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľky

(prezentovanou v jej treťom dovolaní) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a taktiež či je

odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

19. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie

sťažovateľky podľa odmietnuté, je v prvom rade

potrebné uviesť, že jej sťažnostná argumentácia v konaní pred ústavným súdom sa

(s výnimkou sťažnostnej námietky smerujúcej k nedostatočnému odôvodneniu namietaného

uznesenia najvyššieho súdu) vo svojom jadre zhoduje s dovolacími námietkami uvedenými

v jej treťom dovolaní. S uvedenou argumentáciou sťažovateľky sa najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia vysporiadal týmto spôsobom: ,,Aj v tomto prípade je

však treba k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o jeho existencii je dovolací súd

vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého

stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd

skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať.

Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu, zistenému súdmi prvého, prípadne druhého

stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len

námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom

považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu

vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov.

Z týchto úvah súd vychádzal, keď dospel k záveru, že dovolanie obvinenej je v prvej časti,

napriek jej ubezpečeniu, založené na rýdzo skutkových námietkach. Ak totiž obvinená

namietala, že si konajúce súdy nesprávne vyhodnotili subjektívnu stránku trestného činu

a poukazovala pritom na to, čo z tam uvádzaných civilných konaní ne/mohla vedieť ohľadne

užívacích práv jej matky – poškodenej , ide z jej strany zjavne o proces

hodnotenia dôkazov, do ktorého dovolací súd podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku, časť za bodkočiarkou, zasahovať nemôže.“

20. Pre úplnosť je však potrebné dodať, že ešte pred odôvodnením najvyššieho súdu

týkajúcim sa námietok, ktoré boli obsahom tretieho dovolania sťažovateľky, sa najvyšší súd

vysporiadal aj so skutočnosťou, že predmetom jeho prieskumu na podklade druhého, ako aj

tretieho dovolania sťažovateľky bolo totožné (v chronológii celého konania v poradí druhé)

uznesenie krajského súdu. K tomuto najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia

uviedol: ,,námietky obvinenej vo väčšine nie sú totožné so skôr uplatnenými

námietkami z dovolania z 3. augusta 2017 (pozn. vtedy obvinená na základe dovolacieho

dôvodu podľa namietala nenaplnenie znakov objektívnej

stránky trestného činu), o ktorom – ako už bolo vyššie uvedené, najvyšší súd uznesením

z 23. apríla 2018, sp. zn. , rozhodol tak, že ho podľa ;

z tohto dôvodu sa dovolací súd aj týmito ďalšími vznesenými námietkami zaoberal.“

Z uvedeného je zrejmé, že dovolacie námietky sťažovateľky uplatnené v jej druhom

a treťom dovolaní sa čiastočne prekrývali, ale vo väčšine boli rozdielne. Práve čiastočné

prekrývanie sa dovolacích námietok obsiahnutých v druhom a treťom dovolaní

sťažovateľky do určitej miery determinuje právne posúdenie veci ústavným súdom v tomto

konaní.

21. Sťažovateľka namietanému uzneseniu najvyššieho súdu v konaní pred ústavným

súdom vytýka, že najvyšší súd v ňom vôbec nereagoval na jej námietku týkajúcu sa potreby

posúdenia jej trestnej zodpovednosti s ohľadom na princíp ultima ratio trestného práva

(bez bližšej konkretizácie jeho právnej úpravy). Aj v kontexte skutočností uvedených

v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia sa ústavný súd nestotožnil

s uplatnenou sťažnostnou argumentáciou, a to najmä z dôvodu, že po komplexnom

oboznámení sa s rozhodnutiami všeobecných súdov tvoriacich prílohu ústavnej sťažnosti

zistil, že k uvedenej námietke sťažovateľky sa už najvyšší súd vyjadril v odôvodnení svojho

uznesenia sp. zn. z 23. apríla 2018, ktorým rozhodol o jej druhom dovolaní.

Druhým dovolaním bolo sťažovateľkou napadnuté totožné uznesenie krajského súdu ako

v prípade jej tretieho dovolania, a to navyše na základe rovnakého dovolacieho dôvodu

vymedzeného v . Najvyšší súd pritom

v odôvodnení rozhodnutia o druhom dovolaní sťažovateľky k tomu uviedol: ,,... skutkové

závery prvostupňového súdu, ktoré si v celom rozsahu osvojil krajský súd a ktorých

správnosť a úplnosť nemôže dovolací súd v tomto konaní skúmať ani meniť, tak ako sú

vyjadrené v tzv. skutkovej vete rozsudku okresného súdu zodpovedajú právnemu posúdeniu

konania obvinenej ako prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo

nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Tr. zák. Súdy oboch stupňov pritom plne

rešpektovali právny názor dovolacieho súdu vyslovený v tejto veci v jeho skoršom rozsudku

z 24. marca 2015, sp. zn. , keď sa po doplnení dokazovania náležite

vysporiadali s platnosťou a právnymi účinkami dohody dedičiek potvrdenej osvedčením

o dedičstve, pričom rovnako ako súdy v občianskom súdnom konaní dospeli k záveru, že na

základe predmetnej dohody vznikol obvinenej a jej sestre osobný záväzok umožniť

poškodenej bezplatne a doživotne užívať tú časť predmetného rodinného domu, ktorú do

smrti manžela ešte ako spoluvlastníčka užívala.“ Uvedenou časťou odôvodnenia svojho

uznesenia najvyšší súd nepochybne reagoval práve na dovolacie námietky sťažovateľky

vyjadrené v jej druhom dovolaní, ktoré sa v zásade týkali posúdenia jej trestnej

zodpovednosti po stránke objektívnej, a to aj s ohľadom na princíp ultima ratio. Je to tak

v kontexte použitej právnej kvalifikácie trestného činu ( ) v priamej

väzbe práve na konštatovaný „osobný záväzok umožniť poškodenej bezplatne a doživotne

užívať tú časť predmetného rodinného domu...“, ktorý bol porušený trestnoprávne

relevantným konaním sťažovateľky popísaným vo výroku odsudzujúceho rozsudku.

Ústavný súd len dodáva, že v nadväznosti na , pokiaľ sú naplnené znaky

trestného činu podľa , nemožno nevyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť

bez osobitného zákonom ustanoveného dôvodu, aj keď by sa taká zodpovednosť prekrývala

so súkromnoprávnou zodpovednosťou (typickým príkladom je náhrada škody popri

trestnom postihu páchateľa).

22. V uvedenom smere nie je teda možné súhlasiť so sťažovateľkou,

že nezodpovedaním tejto námietky v namietanom uznesení došlo zo strany najvyššieho

súdu k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, keďže aj v zmysle dosiaľ uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd sa touto

dovolacou námietkou sťažovateľky už zaoberal vo svojej skoršej rozhodovacej činnosti

týkajúcej sa právneho posudzovania totožného skutku. Išla by nad rámec

posudzovaných ústavných východísk požiadavka smerujúca k dovolaciemu súdu, aby sa

tento v prípade viacerých dovolaní podaných proti totožnému rozhodnutiu súdu druhého

stupňa (navyše z rovnakého dovolacieho dôvodu) zaoberal jednotlivými dovolacími

námietkami duplicitne v prípade, ak tieto už v konkrétnom prípade zodpovedal v rámci

svojej skoršej rozhodovacej činnosti.

23. Ďalšiu námietku sťažovateľky prezentovanú v ústavnej sťažnosti, podľa ktorej

najvyšší súd v dovolacom konaní nesprávne vyhodnotil jej námietky týkajúce sa posúdenia

zavinenia vo vzťahu k prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo

nebytovému priestoru podľa ako námietky skutkového

charakteru, pričom sťažovateľka je o nich, naopak, presvedčená, že ide o námietky rýdzo

právneho charakteru [ktoré napĺňajú ňou vymedzený dôvod jej tretieho dovolania podľa

], vyhodnotil ústavný súd, rešpektujúc svoju

konštantnú rozhodovaciu činnosť týkajúcu sa konkrétnej kontroly ústavnosti, nasledujúcim

spôsobom.

24. Ako z bodu 19 odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, vo vzťahu k nenaplneniu

dovolacieho dôvodu podľa najvyšší súd

v odôvodnení namietaného uznesenia v zásade uviedol, že dovolacie námietky

sťažovateľky, ktorými namieta správnosť a úplnosť skutkových zistení, nemožno

subsumovať pod tento dovolací dôvod, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je

rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom správnosť a úplnosť

zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Dovolací súd je totiž zásadne

povinný vychádzať zo skutkového stavu zisteného súdmi nižších stupňov. Pritom platí,

že skutkový stav nemôže ani skúmať, ale ani meniť.

24.1 V rámci tohto dovolacieho dôvodu teda sťažovateľka pred najvyšším súdom

v podstate namietala skutkový stav. Svojimi námietkami sa snažila v otázke zavinenia

svojho konania dosiahnuť iné hodnotenie dôkazov oproti tomu, ako ich hodnotili súdy

nižšieho stupňa a ako sa toto hodnotenie zobrazilo vo výroku odsudzujúceho rozsudku (jeho

skutkovej vete).

24.2 Hodnotenie dôkazov vo vzťahu k subjektívnej stránke trestného činu vedie

v prvom rade k záveru o danosti alebo o absencii osobitného (v zákone len normatívne

popísaného) psychického vzťahu páchateľa k následku jeho konania (skutková okolnosť).

Až výsledok takého zistenia (skutkový záver) je podkladom pre jeho subsumpciu

pod príslušné ustanovenie o zavinení (, ), teda

pre výber niektorej jeho formy, prípadne pre záver o tom, že ide o nezavinené konanie,

čo už je právny záver. Takáto postupnosť vyplýva aj z argumentácie sťažovateľky v bode 21

ústavnej sťažnosti. Z toho vyplýva, že sťažovateľkou uplatnený dovolací dôvod nemohol

obstáť, pretože námietky sťažovateľky smerovali výhradne proti hodnoteniu dôkazov, teda

proti skutkovým zisteniam prvostupňového súdu a odvolacieho súdu zobrazeným

v skutkovej vete rozsudku okresného súdu.

25. V nadväznosti na posúdenie veci ústavným súdom uvedené v bodoch 19 až 24

odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v namietanom

uznesení (a taktiež v rozhodnutiach v tej istej veci, ktoré vydaniu namietaného uznesenia

predchádzali) dôsledne vysporiadal so všetkými námietkami formulovanými v treťom

dovolaní sťažovateľky, jeho závery nie sú výsledkom arbitrárnosti, resp. svojvôle, a preto je

namietané uznesenie, ktoré tvorilo predmet prieskumu v tomto konaní, z ústavnoprávneho

hľadiska plne akceptovateľné. Na základe všetkého dosiaľ uvedeného ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že medzi

namietaným uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva a práva, ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

dospieť k záveru o ich porušení. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v rámci predbežného prerokovania podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

26. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

27. S ohľadom na všetky uvedené závery ústavného súdu bolo o ústavnej sťažnosti

sťažovateľky potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu