Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 329/2020
PDF · 442.43 KB
No categories available
IV. ÚS 329/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva "Valča", družstva,
Valča 1, IČO 36 440 116, zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Kevickým,
P. Mudroňa 45, Martin, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 15 C 287/2014-166 z 19. októbra 2016, rozsudkom
Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Co 41/2017-226 z 30. novembra 2017 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 105/2018 z 26. júna 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva "Valča", družstva, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva "Valča",
družstva, Valča 1, IČO 36 440 116 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Jaroslavom Kevickým, P. Mudroňa 45, Martin, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 287/2014-166 z 19. októbra 2016 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 10 Co 41/2017-226 z 30. novembra 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 1 Cdo 105/2018 z 26. júna 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva:
«Právoplatným platobným rozkazom Okresného súdu v Martine spisovej značky
7Ro/247/2005 zo dňa 04.11.2005 bol právny predchodca sťažovateľa Roľnícke družstvo
JAVORINA, so sídlom 038 35 Valča, IČO: 36 376 841 zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi
, bytom , sumu 455.413,- Sk s prísl.
Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. značky 55V/9/2004-113
zo dňa 07.04.2005 bolo povolené vyrovnanie dlžníka Roľnícke družstvo JAVORINA,
038 35 Valča, IČO: 36 376 841...
V tejto súvislosti zastávame názor, že pohľadávka veriteľa mala byť
do vyrovnávacieho konania prihlásená a v prípade ak by sa tak stalo mala byť zahrnutá do
uspokojovania s ostatnými veriteľmi. Veriteľ si túto pohľadávku do vyrovnania neprihlásil,
preto zastávame názor, že podľa vtedy platného zákona o konkurze a vyrovnaní, pohľadávka
zanikla. A hoci sme písomne aj na pojednávaniach argumentovali neprípustnosťou
exekučného konania z dôvodu povolenia vyrovnania, súd naše argumenty neakceptoval.
Veriteľ si túto svoju pohľadávku prostredníctvom návrhu na vykonanie exekúcie
zo dňa 30.11.2005 začal exekučne vymáhať...
Medzi sporovými stranami následne došlo k mimosúdnemu vyrovnaniu, pričom
následne veriteľ listom zo dňa 28.12.2007 podal návrh exekútorovi na zastavenie exekúcie.
Medzitým do exekučného konania konaného na Okresnom súde v Martine pod spis.
zn. 21Er 2698/2005 vstúpila tretia osoba - ,
, , ktorý sa preukázal ako postupník, ktorý od pôvodného
veriteľa nadobudol pohľadávku vo výške 455.413,- Sk, pričom zároveň sa
preukázal listom zo dňa 25.03.2008, ktorým oznamuje Roľníckemu družstvu JAVORINA
postúpenie pohľadávky, ktoré však nikdy družstvu adresované nebolo a ani sám
nevedel túto skutočnosť na súde preukázať.
Po niekoľkých pojednávaniach a vykonanom dokazovaní Okresný súd v Martine
uznesením spis. zn. 21Er 2698/2005 zo dňa 30.11.2012 exekúciu zastavil a zamietol návrh
na zmenu účastníka konania...
Opätovne ten istý exekútor JUDr. Peter Krištofík Mucha začal exekučné konanie voči
nášmu družstvu a to upovedomením spis. zn. EX 3196/2012 zo dňa 15.01.2013, kde ako
exekučný titul bol uvedený ten istý platobný rozkaz Okresného súdu v Martine, ako
v predchádzajúcom exekučnom konaní s tým, že ako veriteľ (oprávnený) už vystupoval
, ktorý sa preukázal ako vlastník pohľadávky v zmysle vyššie uvedenej zmluvy
o postúpení pohľadávky.
Aj v tomto konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, avšak nedostatočným
dokazovaním spor došiel do situácie, kedy ten istý súd ako v spore 21Er 2698/2005, svojim
záverom úplne zmenil právny názor predchádzajúceho rozhodnutia, čoho dôsledkom je, že
naše družstvo opätovne zaplatilo dlh za ten istý exekučný titul, tentoraz aj vrátane
príslušenstva sumu 45.371,43 €.
Ostalo záhadou, akým spôsobom došlo k podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky,
pričom náš návrh na znalecké dokazovanie zistenia podpisov bol zo strany súdu zamietnutý,
rovnako súd neakceptoval zadováženie si originálu platobného rozkazu, postačila mu iba
overená fotokópia. Taktiež zostalo záhadou, kto z účastníkov bol disponentom originálneho
platobného rozkazu a akým spôsobom mohol , ako nový vlastník pohľadávky
urobiť si overenú fotokópiu bez originálneho platobného rozkazu. V tom to smere súd
výrazným spôsobom znemožnil v dostatočnej miere zistiť skutkový stav tak, aby mohol
rozhodnúť tak ako rozhodol. Taktiež bez vysvetlenia vyniesol rozhodnutie s úplne odlišným
právnym názorom, ako ten istý súd v predchádzajúcom exekučnom konaní. Táto situácia je
výrazným zásahom do práv na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd...
Bolo nanajvýš zrejmé, že v priebehu oboch súdnych konaní musela niektorá z osôb
spáchať trestný čin, pričom sme v konaniach poukazovali na protiprávnosť niektorej
zo zúčastnených osôb. Súdy naše argumenty nebrali do úvahy, a tak sme podali podnet na
neznámeho páchateľa na Okresnú prokuratúru v Martine, pričom vyšetrovateľ Okresného
riaditeľstva PZ v Martine, uznesením zo dňa 06.02.2014 deklaroval, že „v uvedenej
skutkovej podstate ide o úmyselný trestný čin... že konanie v roku 2008
napĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1,2 Trestného
zákona...“.
Boli sme presvedčení, že v oboch doterajších exekučných konaniach bolo jasne
preukázané protiprávne konanie niektorých osôb, avšak iba v prvom konaní vedenom
na Okresnom súde v Martine pod spisovou značkou 21 Er/2698/2005 sa súd s takýmto
záverom stotožnil a zamietol návrh na zmenu účastníka konania.
V druhom exekučnom konaní vedenom pod spisovou značkou 18Er/4640/2012, už ten
istý súd závery predchádzajúceho rozhodnutia neakceptoval a dôkazy, hoci boli tie isté,
vyhodnotil úplne odlišne, čoho dôsledkom bolo, že naše družstvo opätovne za jeden
exekučný titul (platobný rozkaz 7Ro/247/2005) muselo zaplatiť. V oboch konaniach súd
nebral do úvahy okolnosť, že voči právnemu predchodcovi nášho družstva bolo vedené
vyrovnávacie konanie, a keďže pohľadávka do vyrovnávacieho konania prihlásená nebola,
podľa nášho názoru oba exekučné konania mali byť z tohto dôvodu zastavené, nakoľko
pohľadávka zanikla.»
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „v tejto situácii sa družstvo rozhodlo
podať žalobu o náhradu škody voči , nakoľko aj v tejto osobe sme videli
dôvod, ktorý spôsobil či už v koordinácii s alebo bez neho osobu, ktorá
spôsobila existenciu oboch exekútorských sporov.
Po viacerých pojednávaniach a vykonaných dokazovaniach Okresný súd v Martine
rozsudkom spis. zn. 15C/287/2014-166 zo dňa 19.10.2016 žalobu zamietol, pričom odvolací
súd v Žiline rozsudkom spis. zn. 10Co/41/2017-226 zo dňa 30.11.2017 prvostupňový
rozsudok potvrdil.
Proti uvedeným rozhodnutiam družstvo podalo mimoriadny opravný prostriedok,
pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením spis. zn. 1Cdo 105/2018
zo dňa 26.06.2018 dovolanie odmietol.“.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „rozhodnutiami Okresného súdu
v Martine ako aj Krajského súdu v Žiline došlo k viacerým porušeniam základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na spravodlivé súdne konanie v spojení s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sme presvedčení, že rozdielnosť
vyhodnocovania tých istých dôkazov toho istého súdu, rozdielnosť právnych záverov sudcov
toho istého súdu a nesprávne posudzovanie existencie pohľadávky vzhľadom na vyrovnacie
konanie spôsobilo, že nesprávnymi rozhodnutiami súdu bola sťažovateľovi spôsobená
nemalá ujma. Žiadny zo súdov sa nijakým spôsobom nevyporiadal s otázkou ako je možné
v našom právnom poriadku a legislatívnej praxi dopustiť, aby účastník konania (sťažovateľ)
bol donútený v dôsledku rozhodnutí toho istého súdu dvakrát zaplatiť za jeden exekučný titul
dvom rozdielnym veriteľom. Domnievame sa, že v dôsledku neúplného zisteného
a vyhodnoteného skutku a skutkového stavu, si všeobecné súdy nesprávne vyložili obsahy
jednotlivých výpovedí a dôkazov svedkov a účastníkov, nesprávne vyhodnotili listiny
a listinné dôkazy, čoho dôsledkom bola spochybnená právna istota účastníka konania,
nedôvodný zásah do jeho majetkových práv v dôsledku spôsobenia škody chybnými
a nesprávnymi rozhodnutiami súdov. Zlá aplikácia a nesprávne vyhodnotenie zákona
o konkurze a vyrovnaní z dôvodu nesprávnej aplikácie právneho predpisu všeobecným
súdom sa stali významným zásahom do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.“.
5. Napadnuté rozhodnutia sú podľa sťažovateľa arbitrárne a zjavne neodôvodnené,
keďže okresný súd nedôvodne zamietol žalobu sťažovateľa o náhradu škody, krajský súd sa
nezaoberal všetkými námietkami uvedenými v odvolaní sťažovateľa proti napadnutému
rozhodnutiu okresného súdu a najvyšší súd sa nezaoberal meritórne dovolaním sťažovateľa
proti napadnutému rozsudku krajského súdu, v dôsledku čoho krajský súd a najvyšší súd
neumožnili sťažovateľovi vykonávať jeho procesné práva.
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„Sme presvedčení, že zo strany súdov došlo k porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na základe čoho
navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom rozhodol, že základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho právo na spravodlivé súdne konanie bolo porušené
a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 45.000,- €, ktoré mu je Okresný súd
Martin povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Okresný súd Martin je povinný uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu
sťažovateľa.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08), a preto ich namietané porušenie
možno preskúmavať spoločne.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 287/2014-166 z 19. októbra 2016
16. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 287/2014-166
z 19. októbra 2016, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni
princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd
(III. ÚS 5/05).
17. Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnuté rozhodnutie okresného súdu
preskúmal na základe odvolania podaného sťažovateľom. Krajský súd rozhodol rozsudkom
č. k. 10 Co 41/2017-226 z 30. novembra 2017, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie
okresného súdu.
18. V časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 287/2014-166 z 19. októbra 2016, ústavný
súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 41/2017-226
z 30. novembra 2017 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 105/2018
z 26. júna 2018
19. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že ústavnú
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 55/02, I. ÚS 1/2019), a preto jednou zo základných podmienok prijatia ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom
súde. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty
neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, II. ÚS 695/2014).
20. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
21. Ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo
právoplatnosť 16. augusta 2018. Od tohto okamihu začala plynúť lehota na podanie ústavnej
sťažnosti nielen voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ale v súlade s ustanovením
§ 124 poslednou vetou zákona o ústavnom súde aj voči napadnutému rozsudku krajského
súdu.
22. V zmysle § 124 zákona o ústavnom súde lehota dvoch mesiacov na podanie
ústavnej sťažnosti uplynula 16. októbra 2018.
23. Vzhľadom na to, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo
právoplatnosť 16. augusta 2018, ústavný súd uzatvára, že ústavná sťažnosť sťažovateľa mu
bola doručená zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 124 zákona o ústavnom súde.
24. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu proti
napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v súlade s § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu,
že bola podaná oneskorene.
IV.
Záver
25. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v ústavnej sťažnosti (priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).
26. Ústavný súd navyše dodáva, že ústavná sťažnosť sťažovateľa mohla byť
odmietnutá aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Petit ústavnej sťažnosti je
nesprávne naformulovaný. Sťažovateľ v úvode ústavnej sťažnosti ako odporcu nesprávne
uvádza Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. V závere ústavnej sťažnosti
uvádza iba všeobecne, že „... zo strany súdov došlo k porušeniu základného práva...“. Teda
sťažovateľ v petite neuvádza konkrétne, ktorým súdom boli označené práva porušené.
V petite ústavnej sťažnosti neuvádza ani označenie rozhodnutia, ktorým malo dôjsť
k porušeniu označených práv a ani nenavrhuje zrušenie rozhodnutia, ktorým malo dôjsť
k porušeniu označených práv.
27. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu