Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 333/2020
PDF · 376.7 KB
No categories available
II. ÚS 333/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára prerokoval námietku zaujatosti
,
a vyhlásenie sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Miloša Maďara k tejto námietke
v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 357/2020 a takto
rozhodol:
Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Miloš Maďar n i e j e v y l ú č e n ý
z konania a rozhodovania vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky
pod sp. zn. Rvp 357/2020.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a vyhlásenie o námietke zaujatosti
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) vedie
pod sp. zn. Rvp 357/2020 konanie o ústavnej sťažnosti
(ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci podaného návrhu na obnovu konania proti uzneseniu ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 10/2014 z 23. januára 2014 na základe rozsudku Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj ,,ESĽP“) v prípade proti Slovenskej republike z 12. novembra 2019
k sťažnosti č. 45084/14. Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 24. marca 2020
vzniesol námietku zaujatosti proti sudcovi Milošovi Maďarovi, v ktorej uviedol, že podľa
jeho názoru nemôže uvedený sudca rozhodovať o návrhu na povolenie obnovy konania,
keďže vo veci „vraždy “ v minulosti zastupoval osobu , ktorý si
vraždu objednal. Vec napadla I. senátu ústavného súdu, ktorého je spomínaný sudca
členom. Sudcom spravodajcom v danej veci je sudca Rastislav Kaššák.
2. Sudca I. senátu ústavného súdu Miloš Maďar oznámením z 24. júna 2020 v súlade
s ustanovením § 49 ods. 4 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) v reakcii na vznesenú námietku sťažovateľa predsedovi
ústavného súdu oznámil: „je pravdou, že som ako advokát vykonával práva a povinnosti
obhajcu/ splnomocnenca/ právneho zástupcu v konaniach, ktoré
prebiehali pred viacerými orgánmi verejnej moci.
Súčasne ale uvádzam, že v trestnom konaní, ktorého sa týka návrh
na obnovu konania pred ústavným súdom, som nebol činný pre
ako advokát a neposkytoval som mu v tejto súvislosti právne služby.
Rovnako som nebol ani obhajcom v čase, keď bol tento
právoplatne odsúdený za objednávku vraždy poškodeného (teda za skutok,
v súvislosti s ktorým žiada o obnovu konania pred ústavným súdom),
pričom pripomínam, že bol za uvedený skutok stíhaný a súdený v inom
trestnom konaní ako navrhovateľ. Obhajobu som prevzal až o niekoľko
rokov neskôr.
Ku vzájomnému osobnému vzťahu medzi a
sa neviem vyjadriť. Nikdy som nebol prítomný ich spoločnému kontaktu
v žiadnom konaní, v ktorom som poskytoval právne služby , či pri inej
príležitosti.
S ohľadom na vyššie popísané skutočnosti subjektívne nevidím žiadny dôvod na to,
aby navrhovateľom presadzovanému náhľadu na posudzovanie mojej nestrannosti bolo
2
učinené zadosť. Advokát ako obhajca zastupuje svojho klienta a presadzuje jeho záujmy,
nie záujmy vlastné, pričom koná v mene klienta a podľa jeho pokynov. Subjektívne sa
aj preto cítim nezaujatý, bez akéhokoľvek bremena (v pozitívnom aj negatívnom zmysle)
vo vzťahu k slobode môjho rozhodovania.
Z pohľadu objektívneho však nemožno ignorovať, že sudca síce môže byť subjektívne
nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným
pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie alebo vzhľadom na jeho pomer
k veci, účastníkom konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Inými slovami,
nemožno neprihliadnuť na tzv. teóriu zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne
nestranný, ale sa musí ako taký javiť aj objektívne v očiach účastníkov konania
(II. ÚS 285/2015 z 3. septembra 2015). Vyvážene však konštatujem, že nemožno v tejto
súvislosti úplne prehliadať ani náhľad sťažovateľa, ktorý pokiaľ má s mojim bývalým
klientom zlý osobný vzťah (čo nedokážem objektívne overiť), môže sa subjektívne pre neho
takáto situácia javiť, že vo svetle takýchto okolností môže byť ohrozené nestranné
a spravodlivé prejednanie jeho veci pred ústavným súdom. Faktom aj napriek tomu zostáva,
že subjektívny náhľad účastníka konania o nedostatku nestrannosti môže byť podnetom k jej
skúmaniu, k rozhodovaniu o tejto otázke však musí dôjsť výlučne na základe objektívneho
hľadiska. Za objektívne však v tejto súvislosti nemožno považovať, pokiaľ sa okolnosti
nestrannosti sudcu posudzujú iba na základe vnímania účastníka konania, ale je tak nutné
učiniť na základe zodpovedného a starostlivého posúdenia, či reálne existujú rozumné
objektívne okolnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že sudca je v danej
veci voči účastníkom konania nestranný. Preskúmanie a následné vyhodnotenie týchto
okolností ponechávam na úvahu príslušnému senátu Ústavného súdu..., ktorého rozhodnutie
som pripravený rešpektovať.“
II.
Relevantná právna úprava
3. Zákon o ústavnom súde obsahuje výslovnú právnu úpravu o vylúčení sudcu
ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v § 49 až § 52.
3
4. Podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je vylúčený
z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom
konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní
v iných veciach na ústavnom súde.
5. Podľa § 50 ods. 1 prvej vety zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu môže
sám vyhlásiť svoju zaujatosť vo veci; musí tak urobiť písomne bezodkladne a uviesť jej
dôvody.
6. Podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie
v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného
súdu určený rozvrhom práce.
7. Podľa § 22 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je povinný
chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka, práv občana a princípy demokratického
a právneho štátu.
8. Podľa § 22 ods. 2 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je pri výkone
svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný ústavou, ústavnými zákonmi
a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom.
9. Podľa § 23 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je povinný
vykonávať svoju funkciu svedomite a zdržať sa pri jej výkone i v občianskom živote
konania, ktoré môže narušiť alebo ohroziť vážnosť ústavného súdu, dôveru k ústavnému
súdu a vážnosť funkcie sudcu ústavného súdu.
4
10. Podľa § 23 ods. 2 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je povinný
zdržať sa výkonu funkcie, zamestnania alebo činnosti nezlučiteľnej s výkonom funkcie
sudcu ústavného súdu (§ 20 ods. 1).
11. Podľa čl. IV bodu 1 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 o vylúčení sudcu
pri rozhodovaní v senáte podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde rozhoduje
a) prvý senát v zložení určenom v čl. II bode 3 písm. b), ak ide o sudcov štvrtého
senátu,
b) druhý senát, ak ide o sudcov prvého senátu,
c) tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu,
d) štvrtý senát, ak ide o sudcov tretieho senátu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej
podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti
či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania.
Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú
povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému a jeho riadneho fungovania.
13. Ústavný súd už vo svojej predošlej judikatúre konštatoval, že z pohľadu práva
na nestranného sudcu ako komponentu práva na spravodlivý proces vyvinul ESĽP
dve previazané stránky nestrannosti a judikatúru k nim rozvíja už viac ako 30 rokov
(porov. Piersack v. Belgicko, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok ESĽP z 1. 10. 1982; Pohoska
v. Poľsko, sťažnosť č. 33530/06, rozsudok ESĽP z 10. 1. 2012).
14. Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu, a tie sú overované
rovnomennými testami. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje význam nestrannosti
5
sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti (porov. Olujić
v. Chorvátsko, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok ESĽP z 5. 2. 2005, bod 57), ale osobitne pri
objektívnom teste (porov. Kinský v. Česká republika, sťažnosť č. 42856/06, rozsudok ESĽP
z 9. 2. 2012, bod 87). Pri rozhodovaní o tom, či v danom prípade existuje legitímny dôvod
na obavy, že istý sudca nie je nestranný, hľadisko namietateľa je dôležité, ale nie je
rozhodujúce; rozhodujúce je, či tieto obavy môžu byť považované za objektívne
odôvodnené (porov. Thorgeir Thorgeirson v. Island, sťažnosť č. 13778/88, rozsudok ESĽP
z 25. 6. 1992, bod 51).
15. Z citovaných ustanovení § 22 a § 23 zákona o ústavnom súde je zrejmé, že sudca
ústavného súdu je v určitej miere obmedzený vo svojej slobode chovať sa podľa svojej
ľubovôle, nechať sa viesť svojimi emóciami a byť ovplyvnený vzťahmi k iným ľuďom.
Zmyslom a účelom takéhoto obmedzenia je na jednej strane dosiahnutie primeraného
odstupu sudcu ústavného súdu od vecí, o ktorých rozhoduje, a tiež i toho, že sa
rozhodovacia činnosť sudcov ústavného súdu bude javiť ako uvážlivá, nezaujatá, schopná
posúdiť vec bez stranenia niektorému z účastníkov.
16. Z § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde tiež vyplýva, že tri druhy vzťahov môžu
vyvolávať pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného súdu – jeho pomer k veci,
k účastníkom konania, k zúčastnenej osobe alebo k ich zástupcom. Hoci to z právnej úpravy
explicitne nevyplýva, z povahy veci je zrejmé, že tieto vzťahy majú zostupnú tendenciu,
pokiaľ ide o spôsobilosť vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného súdu
s následkom jeho vylúčenia z konania a rozhodovania veci. Vzťah s najväčším potenciálom
vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu je pomer k veci, na opačnom konci spektra bude
nepochybne pomer k právnemu zástupcovi účastníka konania a napokon pomer k právnemu
zástupcovi zúčastnenej osoby (porovnaj uznesenia Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. II. ÚS 808/2013 z 26. augusta 2014, sp. zn. II. ÚS 2127/2014 z 22. októbra 2014).
17. Ústavný súd preskúmal dôvody námietky zaujatosti a tiež vyhlásenie sudcu
I. senátu ústavného súdu a konštatuje, že k veci samej (návrhu sťažovateľa na obnovu
6
konania pred ústavným súdom) alebo k sťažovateľovi ako účastníkovi konania sudca
I. senátu ústavného súdu Miloš Maďar nemá žiaden pomer a súčasne nebol ani predtým
v čase rozhodovania ako advokát činný vo vzťahu k namietanej osobe. Súčasne vyhlásil,
že subjektívne sa necíti byť v tejto veci zaujatý.
18. Obdobne pri skúmaní nestrannosti (objektívny test nestrannosti) u sudcu
ústavného súdu Miloša Maďara tiež z pohľadu nestranného pozorovateľa neexistuje taká
zistiteľná skutočnosť, ktorá by odôvodňovala vznik objektívnej pochybnosti o predpojatosti
sudcu v tejto veci.
19. Vzhľadom na uvedené II. senát ústavného súdu dospel k záveru, že pri aplikovaní
subjektívneho a objektívneho testu okolnosti nezistil skutočnosti na vylúčenie sudcu
ústavného súdu Miloša Maďara z prejednania a rozhodovania o ústavnej sťažnosti
sťažovateľa vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 357/2020, a preto rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Ľuboš Szigeti
senátu
7