Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 314/2020
PDF · 380.69 KB
No categories available
III. ÚS 314/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana
a Petra Straku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , zastúpenej advokátkou
JUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 CoP 127/2019-109
z 29. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou
Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoP 127/2019-109 z 29. novembra 2019 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresným súdom
Žilina (ďalej len ,,okresný súd“) bolo pod sp. zn. 21 P 143/2018 vedené konanie o rozvod
manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom. Okresný súd rozhodol
rozsudkom č. k. 21 P 143/2018-55 zo 6. marca 2019 (ďalej len ,,rozhodnutie súdu prvej
inštancie“).
3. Proti IV. výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bolo určené výživné,
podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti
potvrdil.
4. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti argumentuje:
,,Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu sa účinne
zaoberať námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že
majú význam pre rozhodnutie. Ako som uviedla porušovateľ krajský súd pri rozhodovaní
v súdnej veci nepostupoval v súlade s uvedenými požiadavkami, aj keď rozsiahle
porušovateľ cituje vyjadrenia procesných strán (matky a otca), všeobecne známu teóriu
uplatňovanú pri rozhodovaní o určení vyživovacej povinnosti, jeho odôvodnenie rozsudku
je vo všeobecnej rovine. Porušovateľ stručne, jasne a výstižne nevysvetlil, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil v konkrétnej prejednávanej veci, ako som uviedla, odôvodnenie
napadnutého rozsudku je vo všeobecnej rovine.“
5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
,,I. Základné právo sťažovateľky , na súdnu
ochranu podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 Dohovoru rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 7CoP/127/2019-109 z 29.11.2019 porušené bolo. Rozsudok Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 7CoP/127/2019-109 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie
konanie.
II. Krajský súd je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania.“
(sťažovateľkou v petite namietané porušenie práva na súdnu ochranu číselne
označené ako čl. 41 ods. 1 ústavy je len chybou v písaní a aj z obsahu ústavnej sťažnosti
je zrejmé, že ide o čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.).
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je
neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.
12. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
13. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
16. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
17. Sťažovateľka je v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom
v zmysle § 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
18. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozhodnutím krajského súdu.
18.1 Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí poučil
účastníkov konania, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 419 Civilného
sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
19. Podľa citovaného § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť
neprípustná, ak sťažovateľka nevyčerpala všetky právne prostriedky, ktoré sú právnym
poriadkom určené na ochranu jej základných práv a slobôd. Z uvedeného vyplýva,
že pojmovým znakom inštitútu ústavnej sťažnosti je jej subsidiarita, ktorá sa po formálnej
stránke prejavuje v požiadavke na vyčerpanie všetkých poskytovaných procesných
prostriedkov určených na ochranu práv sťažovateľky ešte pred samotným podaním ústavnej
sťažnosti a po stránke materiálnej v požiadavke, aby ústavný súd poskytoval ochranu
ústavne zaručeným základným právam a slobodám až v prípade, keď ostatné orgány
verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť.
20. Ak zákon podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi
na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti ústavnej sťažnosti
uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným
spôsobom (m. m. III. ÚS 1/04). Sťažovateľka nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde
a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich
systémov súdnej ochrany využije, ale je povinná postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľkou ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,
že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni
jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu,
že sťažovateľka vyčerpala všetky jej dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej
ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie je úspešná, môže sa
uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011,
IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
21. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každého návrhu skúma, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Ako už bolo naznačené, podmienkou toho, aby ústavný súd pristúpil k meritórnemu
prejednaniu sťažnosti je vyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy, ktorých uplatnenie
sťažovateľke právny poriadok priznáva.
22. V prípade ústavnej sťažnosti tvoriacej predmet konania ústavný súd
po dôslednom posúdení jej odôvodnenia konštatuje, že argumentácia sťažovateľky
vo vzťahu k tvrdenému neoprávnenému zásahu do práva na spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je založená na namietaných nedostatkoch
v procesnom postupe krajského súdu. Nesprávny postup súdu, ktorým sa strane znemožnilo
uplatňovať jej práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
je procesnou vadou zakladajúcou prípustnosť dovolania na základe tzv. vady zmätočnosti
podľa § 420 písm. f) CSP. Obsahové znaky a jednotlivé prvky práva na spravodlivý proces
pritom vyplývajú z bohatej rozhodovacej činnosti ústavného súdu aj Európskeho súdu
pre ľudské práva. Medzi čiastkové práva tvoriace právo na spravodlivý proces patria
aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia a zákaz svojvoľného
(arbitrárneho) postupu súdu.
23. Ústavný súd si uvedomuje, že otázka posúdenia, či v konkrétnej veci sú alebo
nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v rámci
takého konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Ústavný súd sa pri posudzovaní
prípustnosti dovolania z pohľadu nutnosti jeho vyčerpania ako podmienky prípustnosti
ústavnej sťažnosti (t. j. pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade ide o účinný prostriedok
nápravy) môže obmedziť výlučne na formálne posúdenie jeho prípustnosti. Dovolanie
neprichádza do úvahy ako účinný prostriedok nápravy najmä vtedy, ak je na prvý pohľad
zjavné, že dovolanie je v danom prípade neprípustné, napríklad preto, lebo to výslovne
vylučuje procesná norma (napr. § 421 ods. 2 CSP, § 422 CSP a pod.). Ďalšou osobitnou
výnimkou z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti je situácia, ak sťažovateľka
tvrdí a preukáže, že nevyčerpala právne prostriedky, ktoré jej patria na ochranu jej
základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Sťažovateľka netvrdila
(tým menej preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
preto neprichádzal do úvahy ani prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 132 ods. 3
zákona o ústavnom súde, ktoré predstavuje výnimku z pravidla o subsidiarite konania
o ústavnej sťažnosti.
24. Z podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka dovolanie na Najvyššom
súde Slovenskej republiky nepodala, čo na dopyt ústavného súdu potvrdil aj okresný súd,
čím nevyčerpala všetky prostriedky nápravy, ktoré právny poriadok na ochranu jej
základných práv priznáva. Z uvedeného dôvodu je podaná ústavná sťažnosť neprípustná
v zmysle § 132 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky,
ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť, v dôsledku
čoho už bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších sťažovateľkou uplatnených
návrhoch (bod 5 tohto rozhodnutia), keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením
porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2020
Martin Vernarský predseda senátu