Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 390/2020
PDF · 377.39 KB
No categories available
I. ÚS 390/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Nosko&Partners s. r. o., Podjavorinskej 2, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Malacky sp. zn. 0 Tp 433/2019
z 18. septembra 2019 a sp. zn. 1 T 25/2020 z 25. marca 2020 a ich vydaniu
predchádzajúcim postupom, ako aj uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
4 Tpo 81/2019 z 29. október 2019 a sp. zn. 1 Tos 30/2020 z 8. apríla 2020 a ich vydaniu
predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa
čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
0 Tp/433/2019 z 18. septembra 2019 (ďalej aj uznesenie z „18. septembra 2019“) a sp. zn.
1 T 25/2020 z 25. marca 2020 (ďalej aj „uznesenie z 25. marca 2020“) a ich vydaniu
predchádzajúcim postupom, ako aj uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej
aj „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 81/2019 z 29. október 2019 (ďalej aj „uznesenie
z 29. októbra 2019“) a sp. zn. 1 Tos 30/2020 z 8. apríla 2020 (ďalej aj „uznesenie z 8. apríla
2020“) a ich vydaniu predchádzajúcim postupom.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že okresný súd vzal
uznesením z 18. septembra 2019 sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, a to v súvislosti s jeho obvinením z trestného činu nebezpečného
vyhrážania podľa ustanovenia § 360 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Sťažovateľ
v podaní z 2. marca 2020 ešte pred rozhodovaním o jeho ponechaní vo väzbe po podaní
obžaloby (12. marca 2020. pozn.) namietal, že do väzby bol vzatý nezákonnou sudkyňou
, ktorá podľa Rozvrhu práce na rok 2019 nemala
v predmetnej veci konať. Vo vzťahu k tejto sudkyni navyše uviedol, že proti nej v inom
konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 6 C 452/2020 podal sťažnosť, ktorá bola
opodstatnená a kladne vybavená, pričom táto skutočnosť by mohla byť podľa neho
dôvodom zaujatosti tejto sudkyne pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby. Sťažovateľ taktiež
v rámci svojej argumentácie poukázal na to, že mu nebolo doručené predvolanie na výsluch
uskutočnený 18. septembra 2019 pred jeho vzatím do väzby, v dôsledku čoho sa naň
nemohol pripraviť. Uvedené skutočnosti podľa neho ovplyvnili možnosť realizácie
jeho práv a spôsobili vydanie nezákonného rozhodnutia o jeho väzbe.
2.1 O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 18. septembra 2019
rozhodol krajský súd uznesením z 29. októbra 2019 tak, že ju zamietol.
2.2 Po podaní obžaloby (12. marca 2020, pozn.) okresný súd rozhodol o predĺžení
väzby sťažovateľa uznesením z 25. marca 2020, v ktorom sa podľa neho nevysporiadal
riadne tak s jeho námietkou nezákonného sudcu, ako ani s námietkou nedostatočného času
na prípravu výsluchu v dôsledku oneskoreného doručenia upovedomenia o jeho výsluchu
pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby. Vzhľadom na uvedené, konanie predchádzajúce
vydaniu uznesenia z 25. marca 2020 nebolo podľa sťažovateľa v súlade so zákonom
a zároveň v dôsledku neho došlo k obmedzeniu jeho práva na osobnú slobodu.
2.3 Po doručení spisu krajskému súdu sťažovateľ požiadal o nahliadnutie do spisu,
čo mu zo strany tohto súdu nebolo umožnené, tým došlo k obmedzeniu uplatnenia jeho
práv, napr. pokiaľ ide o odôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu z 25. marca 2020 o predĺžení
jeho väzby. Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením z 8. apríla 2020
(doručeným sťažovateľovi 27. apríla 2020), ktorým ju zamietol bez toho,
aby sa v odôvodnení tohto uznesenia konkrétnym spôsobom zaoberal ním predloženými
námietkami.
2.4 Podľa sťažovateľa postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní o jeho väzbe
došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy, ako aj práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru.
3. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby v predmetnej veci
nálezom vyslovil, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Tos 30/2020 porušené boli, zrušil uznesenie krajského súdu z 8. apríla 2020,
priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 2500 €, ďalej vyslovil že jeho základné práva
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4
dohovoru postupom okresného súdu sp. zn. 1 T 25/2020 porušené boli, zrušil uznesenie
okresného súdu z 25. marca 2020, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 2500 €,
vyslovil že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5
ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní sp. zn.
4 Tpo 81/2019 porušené boli, zrušil uznesenie krajského súdu z 29. októbra 2019, priznal
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2500 €, vyslovil, že jeho základné práva
podľa čl. 17 ods. 1, 3 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 433/2019 porušené
boli, zrušil uznesenie okresného súdu z 18. septembra 2019, priznal mu finančné
zadosťučinenie v sume 2500 €, zakázal okresnému súdu a krajskému súdu pokračovať
v porušovaní namietaných práv, prikázal okresnému súdu bezodkladne rozhodnúť
o jeho prepustení na slobodu a krajskému súdu uložil povinnosť uhradiť mu trovy konania
v sume 993,50 €.
II.
Relevantná právna úprava
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa čl. 17 ústavy sa osobná sloboda sa zaručuje (ods. 1). Nikoho nemožno stíhať
alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok (ods. 2).
Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe
rozhodnutia súdu (ods. 5).
6. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ
sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... c) zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa,
že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;...
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia
sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
7. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
8. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného
súdu
9. Ústavný súd za podstatu tejto sťažnosti považoval namietané porušenie základných
práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3
a 5 dohovoru uzneseniami okresného súdu z 18. septembra 2019 a 25. marca 2020,
ako aj ich vydaniu predchádzajúcim postupom, a zároveň uzneseniami krajského súdu
z 29. októbra 2019 a 8. apríla 2020, ako aj ich vydaniu predchádzajúcim postupom.
K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že
- sťažovateľ nebol vzatý do väzby zákonným spôsobom, pretože z Rozvrhu práce
okresného súdu na rok 2019 nevyplývalo, že zákonnou sudkyňou pre nápad vecí sp. zn.
0Tp bola ktorá v jeho veci rozhodla uznesením
z 18. septembra 2019;
- sťažovateľ nemal možnosť pripraviť sa na výsluch uskutočnený 18. septembra
2019, pretože mu nebolo riadne doručené predvolanie naň, hoci sa nachádzal vo väzbe;
- v uznesení z 25. marca 2020 sa okresný súd nevysporiadal s námietkou
nezákonného sudcu, ktorý rozhodol o jeho vzatí do väzby;
- krajský súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o nahliadnutie do spisu v predmetnej
veci ešte pred rozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu z 25. marca 2020 o predĺžení
jeho väzby;
- krajský súd sa v uznesení z 8. apríla 2020 nezaoberal oprávnenými námietkami
sťažovateľa.
10. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc
na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní
pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej
slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03). Každé
pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti
svojvôli (I. ÚS 165/02, I. ÚS 177/03, I. ÚS 115/07). Z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva,
že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná
úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou
ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98, II. ÚS 315/06). Z judikatúry
ústavného súdu (III. ÚS 38/01, IV. ÚS 207/07, III. ÚS 115/08) ďalej vyplýva, že obsahom
základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd
rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti
nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne
stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli takéto rozhodnutia
založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe. Obvinený môže byť
do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú uvedené vo výrokoch
súdnych rozhodnutí (III. ÚS 77/05, I. ÚS 92/08). Z doterajšej judikatúry ústavného súdu
(I. ÚS 141/04, III. ÚS 417/2011), ktorá korešponduje s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), vyplýva, že v prípade rozhodovania o vzatí do väzby
musia byť splnené tieto podmienky: po formálnej stránke musí existovať uznesenie
o vznesení obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať skutočnosti osvedčujúce
kvalifikované podozrenie, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný
a má znaky trestného činu, a že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení
o vznesení obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý
z väzobných dôvodov uvedených v § 71 Trestného poriadku.
III.1 K porušeniu označených práv uznesením okresného súdu z 18. septembra
2019 a uznesením krajského súdu z 29. októbra 2019
11. Okresný súd uznesením z 18. septembra 2019 rozhodol o vzatí sťažovateľa
do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Krajský súd
následne uznesením z 29. októbra 2019 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
sťažnosť sťažovateľa zamietol. Uznesenie z 29. októbra 2019 bolo sťažovateľovi doručené
4. novembra 2019 (právnej zástupkyni sťažovateľa 11. novembra 2019).
11.1 Od momentu doručenia uznesenia z 29. októbra 2019 sťažovateľovi začala
plynúť lehota dvoch mesiacov ustanovená v § 124 zákona o ústavnom súde na podanie
ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie základných práv
všeobecnými súdmi v súvislosti s ich rozhodovaním o väzbe sťažovateľa v danom štádiu
trestného konania, t. j. v čase pred podaním obžaloby.
11.2 Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 10. júna 2020
(odovzdaná príslušnému orgánu na prepravu 8. júna 2020).
11.3 Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa ochrany svojich už označených práv
domáhal až po uplynutí lehoty uvedenej v § 124 zákona o ústavnom súde.
12. Ústavnému súdu preto neostávalo iné, iba ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene
(bod 1 výroku rozhodnutia).
III.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
z 25. marca 2020
13. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania
domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať
v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Z čl. 127 ods. 1 ústavy
a z ustanovenia § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde zjavne vyplýva, že pred podaním
ústavnej sťažnosti musí účastník konania vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné
prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné v konaní
pred všeobecnými súdmi.
13.1 V danom prípade sťažovateľ mal možnosť proti uzneseniu okresného súdu
z 25. marca 2020 podať sťažnosť podľa § 83 Trestného poriadku, ktorú, ako to vyplýva
aj z obsahu ním podanej ústavnej sťažnosti, v záujme ochrany označených práv aj využil.
14. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd ústavnou sťažnosťou
proti uzneseniu okresného súdu z 25. marca 2020 meritórne nezaoberal a túto v uvedenej
časti odmietol s poukazom na § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
III.3 K porušeniu označených práv uznesením krajského súdu z 8. apríla 2020
15. Ústavný súd napokon preskúmal namietané porušenia sťažovateľom označených
práv uznesením krajského súdu z 8. apríla 2020 a jemu predchádzajúcim postupom
predovšetkým prihliadajúc na ním v ústavnej sťažnosti predloženú argumentáciu.
16. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti spochybňoval v podstate zákonnosť procesného
postupu okresného súdu, v dôsledku ktorého sa nemal možnosť riadne pripraviť na výsluch
uskutočnený 18. septembra 2019 z dôvodu oneskorene mu doručeného predvolania,
ako aj preto, že v predmetnej veci podľa neho uznesením z 18. septembra 2019 rozhodla
nezákonná sudkyňa, ktorá bola proti nemu zaujatá.
16.1 Sťažovateľ mal možnosť obe spomínané námietky predložiť už v rámci konania
predchádzajúceho vydaniu uznesenia z 18. septembra 2019, resp. v rámci sťažnosti podanej
proti nemu. Krajský súd v konaní o podanej sťažnosti proti uzneseniu z 18. septembra 2019
preskúmal nielen napadnuté uznesenie, ale i celkový postup predchádzajúci jeho vydaniu,
dospejúc pritom v uznesení z 29. októbra 2019 k záveru, že jeho sťažnosť nie je dôvodná.
16.2 Ústavný súd preto konštatuje, že uvedené námietky sťažovateľa
uplatnené v konaní o porušení označených práv uznesením z 8. apríla 2019 o predĺžení
jeho väzby nemožno považovať za právne relevantné. Tieto mohli byť, resp.
boli (z obsahu odôvodnenia uznesenia z 29. októbra 2019 vyplýva, že sťažovateľ námietku
zaujatosti proti zákonnej sudkyni vzniesol po vyhlásení uznesenia z 18. septembra 2019,
pozn.) preskúmané súdmi zúčastnenými na rozhodovaní o jeho vzatí do väzby, z čoho
vyplýva, že sťažovateľovi na ne bola daná odpoveď a v prípade, ak s týmito závermi
nesúhlasil, mal možnosť v danom čase domáhať sa ich preskúmania prostredníctvom
ústavnej sťažnosti.
17. Sťažovateľ ďalej namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo v dôsledku
toho, že krajský súd nevyhovel jeho žiadosti o nahliadnutie do spisu pre účely účinného
napadnutia zákonnosti predĺženia jeho väzby.
17.1 Z obsahu príloh k podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že obhajca sťažovateľa
prostredníctvom elektronickej komunikácie 6. apríla 2020 požiadal krajský súd okrem iného
i o nahliadnutie do spisu v predmetnej veci. V ten istý deň mu z informačného centra
krajského súdu bola doručená odpoveď, podľa ktorej na základe rozhodnutia krízového
štábu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 23. marca 2020 na účel
obmedzenia šírenia nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 nebolo možné na krajskom
súde do spisov nahliadnuť až do 30. apríla 2020.
17.2 Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že povinnosť umožniť
nazretie do spisov obvinenému, resp. obžalovanému a jeho obhajcovi v konaní pred súdom
je súčasťou práva na obhajobu, ktoré sa vzťahuje na celé trestné konanie (pozri rozhodnutie
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 41/2001). Sťažovateľ listinnými dôkazmi preukázal,
že krajský súd nevyhovel žiadosti jeho obhajcu o nazretie do spisu podanej v konaní
o jeho sťažnosti proti uzneseniu z 25. marca 2020 o predĺžení jeho väzby, v čase pred jeho
právoplatným skončením, t. j. preukázal, že k obmedzeniu jeho práva na obhajobu
v predmetnom konaní došlo. Podstatným pre rozhodnutie v tejto veci je podľa ústavného
súdu posúdenie skutočnosti, či uvedené obmedzenie práva na obhajobu sťažovateľa
krajským súdom v predmetnom konaní dosiahlo intenzitu, ktorá by bola spôsobilá zasiahnuť
materiálnu podstatu sťažovateľom označených práv.
17.3 V týchto súvislostiach je podľa názoru ústavného súdu najskôr potrebné
poukázať na skutočnosť, že predmetom preskúmavaného konania bolo rozhodovanie
o predĺžení väzby sťažovateľa, v ktorom bol krajský súd povinný postupovať v súlade
s požiadavkou neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby. Úlohou
krajského súdu v predmetnom konaní navyše nebolo posúdenie viny alebo neviny
sťažovateľa, ale posúdenie naplnenia zákonných podmienok jeho väzby, tak formálnych,
ako aj materiálnych, na účel zabezpečenia ďalšieho priebehu súdneho konania.
17.4 V tejto súvislosti ústavný súd pripomína judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva vzťahujúcu sa k naplneniu materiálnych podmienok väzby, podľa ktorej dôvodné
podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu
pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin,
pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu
(rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990). Dôvodné
podozrenie však nie je potrebné dokladať aj dôkazmi, pretože by bolo „nelogické,
aby na účely čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru bol trestný čin jednoznačne definovaný
a aj preukázaný. Toto je cieľom vyšetrovania a súdneho konania, ktorého zákonný
a zákonnému účelu zodpovedajúci priebeh zabezpečuje vyšetrovacia väzba obvineného“
[rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) vo veci sťažnosti
č. 8087/77 z 3. mája 1978]. V dôsledku toho má vyšetrovacia väzba zabezpečiť „nerušený
priebeh oficiálneho vyšetrovania a následného súdneho konania“ (rozhodnutia Komisie
v prípadoch sťažnosti č. 822478 z 5. 12. 1978, sťažnosti č. 8118/78 z 19. 3 1981, sťažnosti
č. 8339/78 z 12. 7. 1979 a iné).
17.5 V spojitosti s uvedenou argumentáciou ústavný súd považuje za potrebné
poukázať aj na skutočnosť, že sťažovateľ síce preukázal nemožnosť nazretia do spisu v jeho
veci v určitom období, avšak iba v abstraktnej rovine, bez toho, aby bližšie špecifikoval,
že potenciálne existujú nejaké relevantné časti spisového materiálu, dokumenty či fakty,
na základe ktorých konajúce súdy odôvodnili trvanie jeho väzby, pričom on nemohol
v dôsledku ich neznalosti spôsobenej odopretím nazretia do spisu zákonnosť svojej väzby
efektívne spochybniť. V tomto smere tak s ohľadom na materiálne posúdenie porušenia
sťažovateľom označených práv má zásadný ústavnoprávny význam skutočnosť,
či odopretím súdu umožniť jeho obhajcovi nahliadnuť do spisu stratil sťažovateľ možnosť
poznať také podstatné skutočnosti, ktorých absencia mu znemožnila vyformovať obranu
proti argumentácii zvolenej okresným súdom v rozhodnutí o väzbe. Sťažovateľa v tomto
ohľade ťaží povinnosť tieto skutočnosti v konaní pred ústavným súdom pregnantne
zdôvodniť, pričom v okolnostiach prejednávanej veci nemôže bez povšimnutia ostať
ani skutočnosť, že sa namietaným uznesením rozhodovalo o väzbe sťažovateľa v štádiu
konania pred súdom po podaní obžaloby (teda v zmysle § 238 ods. 4 Trestného poriadku
prednostne a urýchlene po podaní obžaloby), ktorému bezprostredne predchádzal procesný
úkon preštudovania spisu podľa § 208 – § 209 Trestného poriadku (nerátajúc upovedomenie
o podaní obžaloby prokurátorom a samotné podanie obžaloby, pozn.), pri ktorom mal
sťažovateľ Trestným poriadkom vytvorenú príležitosť oboznámiť sa a spoznať celý obsah
vyšetrovacieho spisu.
17.6 Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia, ktorým krajský
súd sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 25. marca 2020 zamietol.
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia z 8. apríla 2020 dospel k záveru, že okresný
súd v predmetnej veci postupoval správne, keď po podaní obžaloby rozhodol o ponechaní
sťažovateľa vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a zároveň
nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd
v predmetnej veci poukázal na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z predloženého spisu
svedčiace o splnení formálnych podmienok väzby sťažovateľa a následne s odvolaním
sa na konkrétne skutočnosti konštatoval taktiež splnenie materiálnych podmienok
jeho väzby v danom štádiu trestného konania. Krajský súd v uznesení z 8. apríla 2020
špecifikoval a odôvodnil existenciu dôvodného podozrenia, ktoré podľa neho do dňa jeho
rozhodovania nebolo rozptýlené, konštatoval dôvodnosť podanej obžaloby, poukážuc
na konkrétne dôkazy, a to výpoveď poškodenej a ostatných svedkov, ktoré boli podporené
ním konkretizovanými ďalšími listinnými dôkazmi. Konkrétny dôvod kolúznej väzby
vyplýval podľa krajského súdu z charakteru stíhaného skutku, z preukázaného stupňovania
sa agresívneho správania u sťažovateľa, ako aj z jeho psychického stavu,
ktorý prostredníctvom znalca nemohol byť dosiaľ pre jeho nesúčinnosť znalecky posúdený.
17.7 Z obsahu uznesenia z 8. apríla 2020 je podľa ústavného súdu zrejmé, že krajský
súd sa zaoberal v danom prípade skúmaním naplnenia formálnych i materiálnych dôvodov
väzby, riadne sa vysporiadal s argumentáciou predloženou v konaní sťažovateľom
a poukázal na zistené konkrétne skutkové závery, ktorými podložil svoje právne závery
v tejto veci. Krajský súd v tejto veci konštatoval splnenie formálnych i materiálnych
podmienok väzby sťažovateľa v predmetnom konaní, keďže jeho obvinenie malo podľa
neho dostatočnú oporu v dovtedy vykonanom dokazovaní a zároveň tento súd poukázal
na dôkazy, z ktorých tento záver vyplýval. Krajský súd považoval za preukázanú
aj existenciu skutočností nasvedčujúcich dostatočne pravdepodobnému záveru, že skutok,
pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, má znaky trestného činu, a že z doteraz
zabezpečených a vykonaných dôkazov bolo nielen udržateľné, ale v priebehu trestného
konania bezprostredne po podaní obžaloby zjavne posilnené dôvodné podozrenie,
že sa ho mal dopustiť práve sťažovateľ. Rovnako považoval za preukázanú dôvodnosť
obavy z pokračovania v trestnej činnosti sťažovateľom s poukazom na konkrétne okolnosti
tejto veci. Podľa ústavného súdu krajským súdom prezentované závery k dôvodnosti väzby
a k existencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku možno
z ústavnoprávneho pohľadu považovať za relevantné a dostatočné.
17.8 Ústavný súd, prihliadnuc na už uvedené závery týkajúce sa predmetu konania,
spôsobu odôvodnenia predovšetkým materiálnych podmienok väzby sťažovateľa v uznesení
z 8. apríla 2020, abstraktnosti argumentácie sťažovateľa, ako aj štádia, v ktorom sa trestné
konanie v tejto veci nachádza, považoval námietku sťažovateľa o znemožnení jeho práva
na obhajobu v podobe možnosti účinne namietať zákonnosť väzby v dôsledku nevyhovenia
žiadosti jeho obhajcovi o nazretie do spisu, za neopodstatnenú.
18. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa
v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu