Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 390/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou Nosko&Partners s. r. o., Podjavorinskej 2, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Malacky sp. zn.

z 18. septembra 2019 a sp. zn. z 25. marca 2020 a ich vydaniu

predchádzajúcim postupom, ako aj uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 29. október 2019 a sp. zn. z 8. apríla 2020 a ich vydaniu

predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , 2 a 5 (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 18. septembra 2019 (ďalej aj uznesenie z „18. septembra 2019“) a sp. zn.

z 25. marca 2020 (ďalej aj „uznesenie z 25. marca 2020“) a ich vydaniu

predchádzajúcim postupom, ako aj uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej

aj „krajský súd“) sp. zn. z 29. október 2019 (ďalej aj „uznesenie

z 29. októbra 2019“) a sp. zn. z 8. apríla 2020 (ďalej aj „uznesenie z 8. apríla

2020“) a ich vydaniu predchádzajúcim postupom.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že okresný súd vzal

uznesením z 18. septembra 2019 sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

, a to v súvislosti s jeho obvinením z trestného činu nebezpečného

vyhrážania podľa ustanovenia a . Sťažovateľ

v podaní z 2. marca 2020 ešte pred rozhodovaním o jeho ponechaní vo väzbe po podaní

obžaloby (12. marca 2020. pozn.) namietal, že do väzby bol vzatý nezákonnou sudkyňou

, ktorá podľa Rozvrhu práce na rok 2019 nemala

v predmetnej veci konať. Vo vzťahu k tejto sudkyni navyše uviedol, že proti nej v inom

konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. podal sťažnosť, ktorá bola

opodstatnená a kladne vybavená, pričom táto skutočnosť by mohla byť podľa neho

dôvodom zaujatosti tejto sudkyne pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby. Sťažovateľ taktiež

v rámci svojej argumentácie poukázal na to, že mu nebolo doručené predvolanie na výsluch

uskutočnený 18. septembra 2019 pred jeho vzatím do väzby, v dôsledku čoho sa naň

nemohol pripraviť. Uvedené skutočnosti podľa neho ovplyvnili možnosť realizácie

jeho práv a spôsobili vydanie nezákonného rozhodnutia o jeho väzbe.

2.1 O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 18. septembra 2019

rozhodol krajský súd uznesením z 29. októbra 2019 tak, že ju zamietol.

2.2 Po podaní obžaloby (12. marca 2020, pozn.) okresný súd rozhodol o predĺžení

väzby sťažovateľa uznesením z 25. marca 2020, v ktorom sa podľa neho nevysporiadal

riadne tak s jeho námietkou nezákonného sudcu, ako ani s námietkou nedostatočného času

na prípravu výsluchu v dôsledku oneskoreného doručenia upovedomenia o jeho výsluchu

pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby. Vzhľadom na uvedené, konanie predchádzajúce

vydaniu uznesenia z 25. marca 2020 nebolo podľa sťažovateľa v súlade so zákonom

a zároveň v dôsledku neho došlo k obmedzeniu jeho práva na osobnú slobodu.

2.3 Po doručení spisu krajskému súdu sťažovateľ požiadal o nahliadnutie do spisu,

čo mu zo strany tohto súdu nebolo umožnené, tým došlo k obmedzeniu uplatnenia jeho

práv, napr. pokiaľ ide o odôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu z 25. marca 2020 o predĺžení

jeho väzby. Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením z 8. apríla 2020

(doručeným sťažovateľovi 27. apríla 2020), ktorým ju zamietol bez toho,

aby sa v odôvodnení tohto uznesenia konkrétnym spôsobom zaoberal ním predloženými

námietkami.

2.4 Podľa sťažovateľa postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní o jeho väzbe

došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

, ako aj práva na osobnú slobodu podľa , ods. 3 a 4 dohovoru.

3. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby v predmetnej veci

nálezom vyslovil, že jeho základné práva podľa , 2 a 5 , ako aj práva

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené boli, zrušil uznesenie krajského súdu z 8. apríla 2020,

priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 2500 €, ďalej vyslovil že jeho základné práva

podľa , 2 a 5 , ako aj jeho práva podľa , ods. 3 a 4

dohovoru postupom okresného súdu sp. zn. porušené boli, zrušil uznesenie

okresného súdu z 25. marca 2020, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 2500 €,

vyslovil že jeho základné práva podľa , 2 a 5 , ako aj práva podľa

ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní sp. zn.

porušené boli, zrušil uznesenie krajského súdu z 29. októbra 2019, priznal

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2500 €, vyslovil, že jeho základné práva

podľa , 3 a 5 , ako aj práva podľa , ods. 3 a 4

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. porušené

boli, zrušil uznesenie okresného súdu z 18. septembra 2019, priznal mu finančné

zadosťučinenie v sume 2500 €, zakázal okresnému súdu a krajskému súdu pokračovať

v porušovaní namietaných práv, prikázal okresnému súdu bezodkladne rozhodnúť

o jeho prepustení na slobodu a krajskému súdu uložil povinnosť uhradiť mu trovy konania

v sume 993,50 €.

II.

Relevantná právna úprava

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa sa osobná sloboda sa zaručuje (ods. 1). Nikoho nemožno stíhať

alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok (ods. 2).

Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe

rozhodnutia súdu (ods. 5).

6. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ

sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... c) zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa,

že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

7. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

8. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného

súdu

9. Ústavný súd za podstatu tejto sťažnosti považoval namietané porušenie základných

práv sťažovateľa podľa , 2 a 5 , ako aj podľa , ods. 3

a 5 dohovoru uzneseniami okresného súdu z 18. septembra 2019 a 25. marca 2020,

ako aj ich vydaniu predchádzajúcim postupom, a zároveň uzneseniami krajského súdu

z 29. októbra 2019 a 8. apríla 2020, ako aj ich vydaniu predchádzajúcim postupom.

K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že

- sťažovateľ nebol vzatý do väzby zákonným spôsobom, pretože z Rozvrhu práce

okresného súdu na rok 2019 nevyplývalo, že zákonnou sudkyňou pre nápad vecí sp. zn.

0Tp bola ktorá v jeho veci rozhodla uznesením

z 18. septembra 2019;

- sťažovateľ nemal možnosť pripraviť sa na výsluch uskutočnený 18. septembra

2019, pretože mu nebolo riadne doručené predvolanie naň, hoci sa nachádzal vo väzbe;

- v uznesení z 25. marca 2020 sa okresný súd nevysporiadal s námietkou

nezákonného sudcu, ktorý rozhodol o jeho vzatí do väzby;

- krajský súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o nahliadnutie do spisu v predmetnej

veci ešte pred rozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu z 25. marca 2020 o predĺžení

jeho väzby;

- krajský súd sa v uznesení z 8. apríla 2020 nezaoberal oprávnenými námietkami

sťažovateľa.

10. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc

na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní

pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej

slobody, akým je väzba obvineného (, , ). Každé

pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti

svojvôli (, , ). Z vyplýva,

že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná

úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou

ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (, ). Z judikatúry

ústavného súdu (, , ) ďalej vyplýva, že obsahom

základného práva podľa je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd

rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti

nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne

stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli takéto rozhodnutia

založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe. Obvinený môže byť

do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú uvedené vo výrokoch

súdnych rozhodnutí (, ). Z doterajšej judikatúry ústavného súdu

(, ), ktorá korešponduje s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), vyplýva, že v prípade rozhodovania o vzatí do väzby

musia byť splnené tieto podmienky: po formálnej stránke musí existovať uznesenie

o vznesení obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať skutočnosti osvedčujúce

kvalifikované podozrenie, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný

a má znaky trestného činu, a že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení

o vznesení obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý

z väzobných dôvodov uvedených v .

III.1 K porušeniu označených práv uznesením okresného súdu z 18. septembra

2019 a uznesením krajského súdu z 29. októbra 2019

11. Okresný súd uznesením z 18. septembra 2019 rozhodol o vzatí sťažovateľa

do väzby z dôvodu uvedeného v . Krajský súd

následne uznesením z 29. októbra 2019 podľa

sťažnosť sťažovateľa zamietol. Uznesenie z 29. októbra 2019 bolo sťažovateľovi doručené

4. novembra 2019 (právnej zástupkyni sťažovateľa 11. novembra 2019).

11.1 Od momentu doručenia uznesenia z 29. októbra 2019 sťažovateľovi začala

plynúť lehota dvoch mesiacov ustanovená v na podanie

ústavnej sťažnosti podľa pre namietané porušenie základných práv

všeobecnými súdmi v súvislosti s ich rozhodovaním o väzbe sťažovateľa v danom štádiu

trestného konania, t. j. v čase pred podaním obžaloby.

11.2 Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 10. júna 2020

(odovzdaná príslušnému orgánu na prepravu 8. júna 2020).

11.3 Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa ochrany svojich už označených práv

domáhal až po uplynutí lehoty uvedenej v .

12. Ústavnému súdu preto neostávalo iné, iba ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti odmietnuť podľa ako podanú oneskorene

(bod 1 výroku rozhodnutia).

III.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

z 25. marca 2020

13. ani nepripúšťajú, aby účastník konania

domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať

v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Z

a z ustanovenia zjavne vyplýva, že pred podaním

ústavnej sťažnosti musí účastník konania vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné

prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné v konaní

pred všeobecnými súdmi.

13.1 V danom prípade sťažovateľ mal možnosť proti uzneseniu okresného súdu

z 25. marca 2020 podať sťažnosť podľa , ktorú, ako to vyplýva

aj z obsahu ním podanej ústavnej sťažnosti, v záujme ochrany označených práv aj využil.

14. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd ústavnou sťažnosťou

proti uzneseniu okresného súdu z 25. marca 2020 meritórne nezaoberal a túto v uvedenej

časti odmietol s poukazom na pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

III.3 K porušeniu označených práv uznesením krajského súdu z 8. apríla 2020

15. Ústavný súd napokon preskúmal namietané porušenia sťažovateľom označených

práv uznesením krajského súdu z 8. apríla 2020 a jemu predchádzajúcim postupom

predovšetkým prihliadajúc na ním v ústavnej sťažnosti predloženú argumentáciu.

16. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti spochybňoval v podstate zákonnosť procesného

postupu okresného súdu, v dôsledku ktorého sa nemal možnosť riadne pripraviť na výsluch

uskutočnený 18. septembra 2019 z dôvodu oneskorene mu doručeného predvolania,

ako aj preto, že v predmetnej veci podľa neho uznesením z 18. septembra 2019 rozhodla

nezákonná sudkyňa, ktorá bola proti nemu zaujatá.

16.1 Sťažovateľ mal možnosť obe spomínané námietky predložiť už v rámci konania

predchádzajúceho vydaniu uznesenia z 18. septembra 2019, resp. v rámci sťažnosti podanej

proti nemu. Krajský súd v konaní o podanej sťažnosti proti uzneseniu z 18. septembra 2019

preskúmal nielen napadnuté uznesenie, ale i celkový postup predchádzajúci jeho vydaniu,

dospejúc pritom v uznesení z 29. októbra 2019 k záveru, že jeho sťažnosť nie je dôvodná.

16.2 Ústavný súd preto konštatuje, že uvedené námietky sťažovateľa

uplatnené v konaní o porušení označených práv uznesením z 8. apríla 2019 o predĺžení

jeho väzby nemožno považovať za právne relevantné. Tieto mohli byť, resp.

boli (z obsahu odôvodnenia uznesenia z 29. októbra 2019 vyplýva, že sťažovateľ námietku

zaujatosti proti zákonnej sudkyni vzniesol po vyhlásení uznesenia z 18. septembra 2019,

pozn.) preskúmané súdmi zúčastnenými na rozhodovaní o jeho vzatí do väzby, z čoho

vyplýva, že sťažovateľovi na ne bola daná odpoveď a v prípade, ak s týmito závermi

nesúhlasil, mal možnosť v danom čase domáhať sa ich preskúmania prostredníctvom

ústavnej sťažnosti.

17. Sťažovateľ ďalej namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo v dôsledku

toho, že krajský súd nevyhovel jeho žiadosti o nahliadnutie do spisu pre účely účinného

napadnutia zákonnosti predĺženia jeho väzby.

17.1 Z obsahu príloh k podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že obhajca sťažovateľa

prostredníctvom elektronickej komunikácie 6. apríla 2020 požiadal krajský súd okrem iného

i o nahliadnutie do spisu v predmetnej veci. V ten istý deň mu z informačného centra

krajského súdu bola doručená odpoveď, podľa ktorej na základe rozhodnutia krízového

štábu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 23. marca 2020 na účel

obmedzenia šírenia nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 nebolo možné na krajskom

súde do spisov nahliadnuť až do 30. apríla 2020.

17.2 Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že povinnosť umožniť

nazretie do spisov obvinenému, resp. obžalovanému a jeho obhajcovi v konaní pred súdom

je súčasťou práva na obhajobu, ktoré sa vzťahuje na celé trestné konanie (pozri rozhodnutie

ústavného súdu sp. zn. ). Sťažovateľ listinnými dôkazmi preukázal,

že krajský súd nevyhovel žiadosti jeho obhajcu o nazretie do spisu podanej v konaní

o jeho sťažnosti proti uzneseniu z 25. marca 2020 o predĺžení jeho väzby, v čase pred jeho

právoplatným skončením, t. j. preukázal, že k obmedzeniu jeho práva na obhajobu

v predmetnom konaní došlo. Podstatným pre rozhodnutie v tejto veci je podľa ústavného

súdu posúdenie skutočnosti, či uvedené obmedzenie práva na obhajobu sťažovateľa

krajským súdom v predmetnom konaní dosiahlo intenzitu, ktorá by bola spôsobilá zasiahnuť

materiálnu podstatu sťažovateľom označených práv.

17.3 V týchto súvislostiach je podľa názoru ústavného súdu najskôr potrebné

poukázať na skutočnosť, že predmetom preskúmavaného konania bolo rozhodovanie

o predĺžení väzby sťažovateľa, v ktorom bol krajský súd povinný postupovať v súlade

s požiadavkou neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby. Úlohou

krajského súdu v predmetnom konaní navyše nebolo posúdenie viny alebo neviny

sťažovateľa, ale posúdenie naplnenia zákonných podmienok jeho väzby, tak formálnych,

ako aj materiálnych, na účel zabezpečenia ďalšieho priebehu súdneho konania.

17.4 V tejto súvislosti ústavný súd pripomína judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva vzťahujúcu sa k naplneniu materiálnych podmienok väzby, podľa ktorej dôvodné

podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu

pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin,

pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu

(rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990). Dôvodné

podozrenie však nie je potrebné dokladať aj dôkazmi, pretože by bolo „nelogické,

aby na účely čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru bol trestný čin jednoznačne definovaný

a aj preukázaný. Toto je cieľom vyšetrovania a súdneho konania, ktorého zákonný

a zákonnému účelu zodpovedajúci priebeh zabezpečuje vyšetrovacia väzba obvineného“

[rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) vo veci sťažnosti

č. 8087/77 z 3. mája 1978]. V dôsledku toho má vyšetrovacia väzba zabezpečiť „nerušený

priebeh oficiálneho vyšetrovania a následného súdneho konania“ (rozhodnutia Komisie

v prípadoch sťažnosti č. 822478 z 5. 12. 1978, sťažnosti č. 8118/78 z 19. 3 1981, sťažnosti

č. 8339/78 z 12. 7. 1979 a iné).

17.5 V spojitosti s uvedenou argumentáciou ústavný súd považuje za potrebné

poukázať aj na skutočnosť, že sťažovateľ síce preukázal nemožnosť nazretia do spisu v jeho

veci v určitom období, avšak iba v abstraktnej rovine, bez toho, aby bližšie špecifikoval,

že potenciálne existujú nejaké relevantné časti spisového materiálu, dokumenty či fakty,

na základe ktorých konajúce súdy odôvodnili trvanie jeho väzby, pričom on nemohol

v dôsledku ich neznalosti spôsobenej odopretím nazretia do spisu zákonnosť svojej väzby

efektívne spochybniť. V tomto smere tak s ohľadom na materiálne posúdenie porušenia

sťažovateľom označených práv má zásadný ústavnoprávny význam skutočnosť,

či odopretím súdu umožniť jeho obhajcovi nahliadnuť do spisu stratil sťažovateľ možnosť

poznať také podstatné skutočnosti, ktorých absencia mu znemožnila vyformovať obranu

proti argumentácii zvolenej okresným súdom v rozhodnutí o väzbe. Sťažovateľa v tomto

ohľade ťaží povinnosť tieto skutočnosti v konaní pred ústavným súdom pregnantne

zdôvodniť, pričom v okolnostiach prejednávanej veci nemôže bez povšimnutia ostať

ani skutočnosť, že sa namietaným uznesením rozhodovalo o väzbe sťažovateľa v štádiu

konania pred súdom po podaní obžaloby (teda v zmysle

prednostne a urýchlene po podaní obžaloby), ktorému bezprostredne predchádzal procesný

úkon preštudovania spisu podľa – (nerátajúc upovedomenie

o podaní obžaloby prokurátorom a samotné podanie obžaloby, pozn.), pri ktorom mal

sťažovateľ vytvorenú príležitosť oboznámiť sa a spoznať celý obsah

vyšetrovacieho spisu.

17.6 Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia, ktorým krajský

súd sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 25. marca 2020 zamietol.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia z 8. apríla 2020 dospel k záveru, že okresný

súd v predmetnej veci postupoval správne, keď po podaní obžaloby rozhodol o ponechaní

sťažovateľa vo väzbe z dôvodov podľa a zároveň

nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd

v predmetnej veci poukázal na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z predloženého spisu

svedčiace o splnení formálnych podmienok väzby sťažovateľa a následne s odvolaním

sa na konkrétne skutočnosti konštatoval taktiež splnenie materiálnych podmienok

jeho väzby v danom štádiu trestného konania. Krajský súd v uznesení z 8. apríla 2020

špecifikoval a odôvodnil existenciu dôvodného podozrenia, ktoré podľa neho do dňa jeho

rozhodovania nebolo rozptýlené, konštatoval dôvodnosť podanej obžaloby, poukážuc

na konkrétne dôkazy, a to výpoveď poškodenej a ostatných svedkov, ktoré boli podporené

ním konkretizovanými ďalšími listinnými dôkazmi. Konkrétny dôvod kolúznej väzby

vyplýval podľa krajského súdu z charakteru stíhaného skutku, z preukázaného stupňovania

sa agresívneho správania u sťažovateľa, ako aj z jeho psychického stavu,

ktorý prostredníctvom znalca nemohol byť dosiaľ pre jeho nesúčinnosť znalecky posúdený.

17.7 Z obsahu uznesenia z 8. apríla 2020 je podľa ústavného súdu zrejmé, že krajský

súd sa zaoberal v danom prípade skúmaním naplnenia formálnych i materiálnych dôvodov

väzby, riadne sa vysporiadal s argumentáciou predloženou v konaní sťažovateľom

a poukázal na zistené konkrétne skutkové závery, ktorými podložil svoje právne závery

v tejto veci. Krajský súd v tejto veci konštatoval splnenie formálnych i materiálnych

podmienok väzby sťažovateľa v predmetnom konaní, keďže jeho obvinenie malo podľa

neho dostatočnú oporu v dovtedy vykonanom dokazovaní a zároveň tento súd poukázal

na dôkazy, z ktorých tento záver vyplýval. Krajský súd považoval za preukázanú

aj existenciu skutočností nasvedčujúcich dostatočne pravdepodobnému záveru, že skutok,

pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, má znaky trestného činu, a že z doteraz

zabezpečených a vykonaných dôkazov bolo nielen udržateľné, ale v priebehu trestného

konania bezprostredne po podaní obžaloby zjavne posilnené dôvodné podozrenie,

že sa ho mal dopustiť práve sťažovateľ. Rovnako považoval za preukázanú dôvodnosť

obavy z pokračovania v trestnej činnosti sťažovateľom s poukazom na konkrétne okolnosti

tejto veci. Podľa ústavného súdu krajským súdom prezentované závery k dôvodnosti väzby

a k existencii väzobného dôvodu podľa možno

z ústavnoprávneho pohľadu považovať za relevantné a dostatočné.

17.8 Ústavný súd, prihliadnuc na už uvedené závery týkajúce sa predmetu konania,

spôsobu odôvodnenia predovšetkým materiálnych podmienok väzby sťažovateľa v uznesení

z 8. apríla 2020, abstraktnosti argumentácie sťažovateľa, ako aj štádia, v ktorom sa trestné

konanie v tejto veci nachádza, považoval námietku sťažovateľa o znemožnení jeho práva

na obhajobu v podobe možnosti účinne namietať zákonnosť väzby v dôsledku nevyhovenia

žiadosti jeho obhajcovi o nazretie do spisu, za neopodstatnenú.

18. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa

v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu