Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 391/2020
PDF · 506.07 KB
No categories available
IV. ÚS 391/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti Dopravný podnik mesta Banská Bystrica, a. s., Kremnička 53, Banská Bystrica,
IČO 36 016 411, zastúpenej advokátskou kanceláriou SUCHÝ & PARTNERS s. r. o.,
Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš
Suchý, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1 S 176/2015-105 z 26. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Sžfk 60/2017 z 18. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Dopravný podnik mesta Banská
Bystrica, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Dopravný podnik mesta
Banská Bystrica, a. s., Kremnička 53, Banská Bystrica, IČO 36 016 411 (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 176/2015-105 z 26. januára 2017
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžfk 60/2017 z 18. decembra 2019 (ďalej len
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal
žalobu na krajskom súde, o ktorej tento rozhodol napadnutým uznesením tak, že konanie
zastavil. Sťažovateľ sa v predmetnom konaní domáhal, aby krajský súd preskúmal v rámci
správneho súdnictva správu o zistenej nezrovnalosti č. N21500952/S01 a žiadosť o vrátenie
finančných prostriedkov č. 27110230308/Z04. Krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že žaloba je neprípustná, pretože smeruje proti rozhodnutiam, ktoré
nemajú za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu z dôvodu, že v nich absentuje
vynútiteľný nárok. Proti predmetnému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú
sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.
Najvyšší súd sa stotožnil so záverom krajského súdu o tom, že súdy v správnom súdnictve
nemajú v predmetnej veci právomoc konať.
3. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd a následne aj najvyšší súd svojvoľne a v rozpore
so zákonom vylúčili zo súdneho preskúmavania rozhodnutia, ktoré sťažovateľ napadol
žalobou, resp. následne kasačnou sťažnosťou (záznam z administratívnej kontroly –
na základe spätného overovania žiadostí o platbu č. 27110230308203, 27110230308205
a 27110230308208, v ktorom boli definované zistené nedostatky, neoprávnené výdavky
v sume 142 395,67 €, dôsledkom čoho bolo vyhotovenie oznámenia o vzniku nezrovnalosti
č. N21500952 a jeho súčasťou bola správa o zistenej nezrovnalosti č. N21500952/S01
a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov č. 27110230308/Z04, pozn.). Sťažovateľ
preto zastáva názor, že všeobecné súdy mu svojím postupom a rozhodnutiami, ktorými
podľa neho nezákonne vylúčili zo správneho súdneho prieskumu úkony orgánu verejnej
moci (správu a žiadosť), odňali právo na súdnu ochranu. Sťažovateľ vytýka krajskému súdu
a najvyššiemu súdu aj to, že napadnutými rozhodnutiami sa odchýlili od predošlej
judikatúry (sťažovateľ výslovne poukázal na rozhodnutie krajského súdu
sp. zn. 6 S 2308/2012 a na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011
a 5 Sžf 26/2014), čím došlo podľa sťažovateľa k porušeniu princípu predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia a k porušeniu princípu právnej istoty. Už uvedené skutočnosti
podľa sťažovateľa predstavujú porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu a jeho
práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
4. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že senát najvyššieho súdu rozhodujúci o jeho kasačnej
sťažnosti porušil svoju zákonnú povinnosť, keď nepostúpil predmetnú vec na rozhodnutie
veľkému senátu najvyššieho súdu (keďže podľa sťažovateľa sa mal odchýliť aj od predošlej
judikatúry najvyššieho súdu, pozn.), a preto porušil aj jeho základné právo nebyť odňatý
svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy). Za zákonného sudcu sťažovateľ v tomto
kontexte považoval veľký senát najvyššieho súdu.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.01.2017, č. k. 1S/176/2015-105,
a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.12.2019, sp. zn. 2Sžfk/60/2017, bolo porušené
základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.01.2017,
č. k. 1S/176/2015-105, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.12.2019,
sp. zn. 2Sžfk/60/2017, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli.
Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho
zástupcu sťažovateľa, vedený vo , č. ú. v tvare IBAN:
, do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
13. Podľa § 7 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov
verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo
poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka
konania.
14. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP najvyšší súd koná a rozhoduje o kasačných
sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu a šiestich sudcov, ak senát
najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný
od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, a vec
uznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.
15. Podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej
z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 528/2008 Z. z.“) ak riadiaci orgán na základe vlastného podnetu alebo podnetu iného
orgánu zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, ktoré malo alebo mohlo
mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, prostredníctvom žiadosti o vrátenie vyzve
prijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti vzťahujúceho sa na predmet
zákazky; ak iný orgán ako riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel a postupov verejného
obstarávania, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania,
a riadiaci orgán s týmto zistením nesúhlasí, riadiaci orgán podá podnet orgánu podľa
osobitného predpisu.
16. Podľa § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. ak bolo na základe podnetu podľa
odseku 2 zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán podá
podnet správnemu orgánu na konanie podľa odseku 5, ak
a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov
verejného obstarávania, alebo
b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené
v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania,
a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).
17. Podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. správny orgán na základe podnetu
podľa odseku 3 alebo odseku 4 rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej
v žiadosti o vrátenie podľa odseku 1 alebo odseku 4, najviac však do výšky 100 %
poskytnutého príspevku alebo jeho časti vzťahujúcich sa na predmet zákazky.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené
v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
19. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje
zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno
preskúmavať spoločne.
III.A K namietanému porušeniu označených práv krajským súdom
20. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
21. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
22. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04,
23. Správny súdny poriadok v § 438 umožňuje podať proti právoplatnému
rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť je do právneho poriadku
Slovenskej republiky novozavedený opravný prostriedok proti rozhodnutiam krajských
súdov, ktorý v správnom súdnom konaní nahrádza inštitút odvolania. Zároveň platí,
že kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tak, ako to Správny súdny poriadok taxatívne vymedzuje
v § 440 ods. 1 písm. a) až j).
24. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že uznesenie krajského súdu
č. k. 1 S 176/2015-105 z 26. januára 2017 bolo predmetom súdneho prieskumu
realizovaného najvyšším súdom na základe sťažovateľom podanej kasačnej sťažnosti.
Konanie o kasačnej sťažnosti bolo skončené napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv uznesením
krajského súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1
ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou
prezentovaného porušenia označených práv zaručených ústavou a dohovorom namietaným
uznesením krajského súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd
danú právomoc, preto bolo ju potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].
III.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
25. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu došlo podľa sťažovateľa tým,
že najvyšší súd v rozpore s princípom právnej istoty vylúčil súdny prieskum sťažovateľom
napadnutých rozhodnutí. Porušením povinnosti postúpiť vec veľkému senátu mal najvyšší
súd porušiť aj základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu.
26. Najvyšší súd svoje napadnuté uznesenie v podstatnej časti odôvodnil takto:
«Pokiaľ v rámci výkonu svojich oprávnení žalovaný z pozície riadiaceho orgánu zistí
existenciu nezrovnalosti je povinný túto skutočnosť oznámiť žalobcovi ako prijímateľovi
(viď § 26 ods. 3 zák. č. 528/2008 Z. z.) prostredníctvom tzv. správy o zistenej nezrovnalosti.
Zákon oprávňuje žalovaného v prípade tvrdeného porušenia pravidiel a postupov verejného
obstarávania, aby v tomto štádiu výkonu dohľadových oprávnení mohol žalobcu popri
oznámení o zistenej nezrovnalosti vyzvať na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho
časti na predmet zákazky (§ 27a ods. 1 zák. č. 528/2008 Z. z.), resp. pozastaviť, zamietnuť
alebo upraviť výšku platby pre projekt alebo jeho časť (§ 7 ods. 6 zák. č. 528/2008 Z. z.).
Zákonodarcom použité oprávnenie „možnosť vyzvať“ je nutné vykladať s prihliadnutím
na absenciu vykonať autoritatívny výklad ustanovení zák. č. 25/2006 Z. z. žalovaným v tom
zmysle, že ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia orgánu verejnej
správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade nejde o výkon
vrchnostenskej rozhodovacej právomoci ako sa domnieva žalobca...
Celé štádium výkonu dohľadových oprávnení žalovaného ako riadiaceho orgánu sa
ukončuje v okamihu, keď nedôjde zo strany prijímateľa (žalobcu) k vráteniu príspevku
na základe výzvy podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. V prípade nevrátenia
príspevku na základe výzvy - žiadosti, môže žalovaný podať podnet na správne konanie
orgánu príslušnému podľa zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, resp. zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní
účinného od 18.04.2016. Až zistené porušenia pravidiel vo verejnom obstarávaní
prijímateľom zo strany príslušného orgánu (Úrad pre verejné obstarávanie), je podnetom
na vydanie rozhodnutia podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. správnym orgánom,
ak dovtedy nie je príspevok prijímateľom uhradený na základe predchádzajúcej výzvy.
Z uvedeného vyplýva, že v štádiu zaslania Správy o zistenej nezrovnalosti a Žiadosti
o vrátenie finančných prostriedkov nedochádza bez ďalšieho k uloženiu povinnosti
žalobcovi ani k reálnemu navýšeniu časti prijatého príspevku na 1 a pol násobok prijatej
sumy tak, ako to tvrdí žalobca, pretože k navýšeniu dochádza až po zistení porušenia
pravidiel verejného obstarávania príslušným orgánom podľa osobitného predpisu (zákon
č. 25/2006 Z. z.), na základe následne vydaného rozhodnutia, ak pred tým nebola príslušná
suma určená vo výzve riadiaceho orgánmi uhradená. Až po splnení uvedených podmienok
vzniká žalovanému právomoc rozhodnúť o vrátení 1 a pol násobku sumy uvedenej
v pôvodnej výzve, ktorá je však zákonom limitovaná výškou 100% poskytnutého príspevku
alebo jeho časti na predmet zákazky.
Pretože na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových vrchnostenských
oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky (protokoly,
záznamy čí zápisnice) sa v správnom súdnictve nazerá najmä ako na individuálne správne
úkony s charakterom predbežnej povahy, Najvyšší súd musel vyhodnotiť napadnutý úradný
list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle § 7 S.s.p. podrobiť súdnej právomoci
v správnom súdnictve.
Pretože pri vydávaní napadnutého úradného listu vo forme výzvy na vrátenie
finančných prostriedkov poskytnutých podľa zák. č. 528/2008 Z. z. nemohol žalovaný
uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, je možné sa zhodnúť s názorom žalovaného, že išlo
o individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci,
t. j. slovami žalovaného, ide o výzvu na „dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej)
povinnosti na základe zistených (t. j. iba tvrdených) skutočností...
Najvyšší súd pri tejto argumentácii zdôrazňuje osobitný charakter právneho vzťahu
medzi žalobcom ako prijímateľom a žalovaným ako riadiacim orgánom, ktorý je oveľa
komplikovanejší, tak ako žalovaný tvrdí, a pre tradičné právne prostredie slovenského
práva predstavuje osobitný právny vzťah či s prvkami súkromného práva ako aj práva
verejného, t. j. s vložením najmä administratívnych postupov kontroly, auditu, použitia,
vymáhania resp. zadržania v zmysle nielen zmluvy o NFP (napríklad čl. 3 ods. 3.3),
ale aj dotknutej právnej úpravy. Pritom je nutné vychádzať z premisy, že uvedená zmluva
je vymedzená zákonom ako podklad pre poskytnutie a realizáciu pomoci a podpory (§ 12
ods. 1 a 15 ods. 1 a 4 zák. č. 528/2008 Z. z.)...
Najvyšší súd Slovenskej republiky už rozhodoval v obdobných veciach, (Správa
o zistenej nezrovnalosti, Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov), pričom zároveň
vo svojej rozhodovacej činnosti neustále poukazuje na nutnosť dodržiavať zásadu právnej
istoty (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t. j. že v obdobných veciach je
možné sa od predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu meritórne odchýliť iba, ak sa
podstatne zmenili skutkové okolnosti a právny základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia.
Navyše s princípom právnej istoty je tesne spojená kontinuita právnych názorov súdov
na riešenie obdobných vecí. Z uvedeného dôvodu sa najvyšší súd aj v tejto veci stotožňuje
správnym názorom vysloveným inými senátmi v obdobnej veci (napr. aj č. k. 1Sžf/95/2015,
27. V dôvodovej správe k zákonu č. 57/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva
v znení zákona č. 266/2009 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov (týmto zákonom
bolo do zákona č. 528/2008 Z. z. zavedené ustanovenie § 27a, pozn.), sa uvádza,
že dotknutými právnymi normami „sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí
porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil
príspevok alebo jeho časť. Riadiaci orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť,
mal zohľadňovať povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov
verejného obstarávania. Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe
výzvy nevráti, riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne
postupuje v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí,
že k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade
s § 149 citovaného zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci
orgán oprávnený vydať rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi
povinnosť vrátiť príspevok alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným
titulom, na základe ktorého je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania
prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.
28. Z citovaného vyplýva, že dôvodová správa podporuje právny názor najvyššieho
súdu uvedený v napadnutom uznesení, podľa ktorého pri správe o zistenej nezrovnalosti
a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov ide o uplatnenie oznamovacieho oprávnenia
orgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových kompetencií, nie však v rámci výkonu
vrchnostenských rozhodovacích kompetencií.
29. Žiadosť riadiaceho orgánu adresovaná prijímateľovi podľa § 27a ods. 1 zákona
č. 528/2008 Z. z. o vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti nie je teda zavŕšením
procesu uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť poskytnutú
na predmet zákazky. Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa je totiž pasivita
po doručení uvedenej výzvy prejavom nesúhlasu s právnym záverom riadiaceho orgánu
o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi
riadiacim orgánom a prijímateľom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti Úradu
pre verejné obstarávanie. Len táto zložka štátneho mechanizmu je kompetentná autoritatívne
posúdiť, či skutočne k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo.
Až využitie kompetencie Úradu pre verejné obstarávanie s pozitívnym záverom o porušení
pravidiel verejného obstarávania zakladá vrchnostenské postavenie riadiaceho orgánu
(žalovaného), ktorý bude kompetentný autoritatívne uložiť povinnosť sťažovateľovi vrátiť
poskytnutý príspevok alebo jeho časť v zvýšenej sume, a to individuálnym správnym aktom
preskúmateľným správnym súdom (m. m. III. ÚS 33/2018, IV. ÚS 267/2018).
30. Súdnej ochrany sa teda sťažovateľ bude môcť dovolávať až proti prípadnému
rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie o porušení pravidiel a postupov verejného
obstarávania a následne aj proti rozhodnutiu riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona
č. 528/2008 Z. z. o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo ich časť.
Nemožno preto prisvedčiť jeho názoru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu,
keďže si ho neuplatňoval v štádiu na to určenom, ale predčasne, a to napadnutím správy
a žiadosti, ktoré nie sú individuálnymi správnymi aktmi ukladajúcimi povinnosť z pozície
mocenskej autority s možnosťou ich núteného výkonu, ale len notifikačnými úradnými
listami, ako to podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vyhodnotil
najvyšší súd v napadnutom uznesení.
31. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
32. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia
sťažovateľovej správnej žaloby najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach
posudzovaných vecí odopretie súdnej ochrany, keďže tú v správnom súdnictve možno
podať len proti takým mocenským aktivitám verejnej správy, ktoré zasahujú
do subjektívnych práv a oprávnených záujmov adresáta ich výkonu. Navyše etapovitý
charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté na predmet zákazky alebo
ich časť sťažovateľovi ponúka právny priestor pre dovolávanie sa súdnej ochrany
v neskorších štádiách tohto procesu, keď (eventuálne) dôjde k doručeniu administratívneho
rozhodnutia úradu (podľa zákona o verejnom obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia
žalovaného riadiaceho orgánu (podľa § 27a ods. 2 zákona č. 528/2008 Z. z.).
33. Ústavný súd vzhľadom na uvedené po preskúmaní napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu konštatuje, že v označenom uznesení najvyššieho súdu nezistil taký
výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky
nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to sťažovateľ tvrdí vo svojej
ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd aplikoval na zistený skutkový stav relevantnú zákonnú
úpravu, vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľa a z uznesenia je
zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom posudzovaní veci. Závery, ku ktorým najvyšší
súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže
majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Vzhľadom na už uvedené
závery nemôže obstáť presvedčenie sťažovateľa, že už iba samotné konštatovanie
o porušení ustanovení o zákona o verejnom obstarávaní zasahovalo do jeho práv
a povinností. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti
napadnutého uznesenia.
34. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Postup súdu vychádzajúci
z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný
napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.
35. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
36. Sťažovateľ tiež namietal porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy z dôvodu, že príslušný senát najvyššieho súdu v rozpore s § 21
ods. 1 písm. a) SSP nepostúpil jeho vec z dôvodu rozdielnych právnych názorov veľkému
senátu najvyššieho súdu na zaujatie stanoviska a rozhodnutie v zmysle § 22 ods. 1 písm. a)
SSP.
37. Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik
judikatúrneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho
kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec uložená senátu
rozhodujúcemu vo veci bola založená až novým správnym procesným kódexom (Správny
súdny poriadok) s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie právne
názory najvyššieho súdu, ktorých sa sťažovateľ dovoláva (konkrétne sp. zn. 5 Sžf 26/2014
a 5 Sžf 31/2011), boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou neskoršou judikatúrou
najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napádaného uznesenia najvyššieho súdu
(konkrétne sp. zn. 4 Sžf 56/2015, 1 Sžf 87/2015 a 1 Sžf 95/2015). Od tejto v tomto čase už
existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva aj
z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol
v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného
dôvodu vo veci sťažovateľa konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru ústavného
súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.
38. Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej
judikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení
základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
39. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už
o jeho ďalších návrhoch nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2020
Miroslav Duriš predseda senátu