Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 391/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti Dopravný podnik mesta Banská Bystrica, a. s., Kremnička 53, Banská Bystrica,

IČO 36 016 411, zastúpenej advokátskou kanceláriou SUCHÝ & PARTNERS s. r. o.,

Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš

Suchý, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -105 z 26. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 18. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Dopravný podnik mesta Banská

Bystrica, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Dopravný podnik mesta

Banská Bystrica, a. s., Kremnička 53, Banská Bystrica, IČO 36 016 411 (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -105 z 26. januára 2017

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. decembra 2019 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal

žalobu na krajskom súde, o ktorej tento rozhodol napadnutým uznesením tak, že konanie

zastavil. Sťažovateľ sa v predmetnom konaní domáhal, aby krajský súd preskúmal v rámci

správneho súdnictva správu o zistenej nezrovnalosti č. N21500952/S01 a žiadosť o vrátenie

finančných prostriedkov č. 27110230308/Z04. Krajský súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že žaloba je neprípustná, pretože smeruje proti rozhodnutiam, ktoré

nemajú za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu z dôvodu, že v nich absentuje

vynútiteľný nárok. Proti predmetnému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú

sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.

Najvyšší súd sa stotožnil so záverom krajského súdu o tom, že súdy v správnom súdnictve

nemajú v predmetnej veci právomoc konať.

3. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd a následne aj najvyšší súd svojvoľne a v rozpore

so zákonom vylúčili zo súdneho preskúmavania rozhodnutia, ktoré sťažovateľ napadol

žalobou, resp. následne kasačnou sťažnosťou (záznam z administratívnej kontroly –

na základe spätného overovania žiadostí o platbu č. 27110230308203, 27110230308205

a 27110230308208, v ktorom boli definované zistené nedostatky, neoprávnené výdavky

v sume 142 395,67 €, dôsledkom čoho bolo vyhotovenie oznámenia o vzniku nezrovnalosti

č. N21500952 a jeho súčasťou bola správa o zistenej nezrovnalosti č. N21500952/S01

a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov č. 27110230308/Z04, pozn.). Sťažovateľ

preto zastáva názor, že všeobecné súdy mu svojím postupom a rozhodnutiami, ktorými

podľa neho nezákonne vylúčili zo správneho súdneho prieskumu úkony orgánu verejnej

moci (správu a žiadosť), odňali právo na súdnu ochranu. Sťažovateľ vytýka krajskému súdu

a najvyššiemu súdu aj to, že napadnutými rozhodnutiami sa odchýlili od predošlej

judikatúry (sťažovateľ výslovne poukázal na rozhodnutie krajského súdu

sp. zn. a na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

a ), čím došlo podľa sťažovateľa k porušeniu princípu predvídateľnosti

súdneho rozhodnutia a k porušeniu princípu právnej istoty. Už uvedené skutočnosti

podľa sťažovateľa predstavujú porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu a jeho

práva na spravodlivý súdny proces ( a dohovoru).

4. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že senát najvyššieho súdu rozhodujúci o jeho kasačnej

sťažnosti porušil svoju zákonnú povinnosť, keď nepostúpil predmetnú vec na rozhodnutie

veľkému senátu najvyššieho súdu (keďže podľa sťažovateľa sa mal odchýliť aj od predošlej

judikatúry najvyššieho súdu, pozn.), a preto porušil aj jeho základné právo nebyť odňatý

svojmu zákonnému sudcovi ( ). Za zákonného sudcu sťažovateľ v tomto

kontexte považoval veľký senát najvyššieho súdu.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.01.2017, č. k. -105,

a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.12.2019, sp. zn. , bolo porušené

základné právo sťažovateľa podľa ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa

podľa .

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.01.2017,

č. k. -105, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.12.2019,

sp. zn. , zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu

v Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho

zástupcu sťažovateľa, vedený vo , č. ú. v tvare IBAN:

, do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

8. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

9. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

13. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov

verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo

poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka

konania.

14. Podľa najvyšší súd koná a rozhoduje o kasačných

sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu a šiestich sudcov, ak senát

najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný

od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, a vec

uznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.

15. Podľa o pomoci a podpore poskytovanej

z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) ak riadiaci orgán na základe vlastného podnetu alebo podnetu iného

orgánu zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, ktoré malo alebo mohlo

mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, prostredníctvom žiadosti o vrátenie vyzve

prijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti vzťahujúceho sa na predmet

zákazky; ak iný orgán ako riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel a postupov verejného

obstarávania, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania,

a riadiaci orgán s týmto zistením nesúhlasí, riadiaci orgán podá podnet orgánu podľa

osobitného predpisu.

16. Podľa ak bolo na základe podnetu podľa

odseku 2 zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán podá

podnet správnemu orgánu na konanie podľa odseku 5, ak

a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov

verejného obstarávania, alebo

b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené

v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania,

a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).

17. Podľa správny orgán na základe podnetu

podľa odseku 3 alebo odseku 4 rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej

v žiadosti o vrátenie podľa odseku 1 alebo odseku 4, najviac však do výšky 100 %

poskytnutého príspevku alebo jeho časti vzťahujúcich sa na predmet zákazky.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

19. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistuje

zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

III.A K namietanému porušeniu označených práv krajským súdom

20. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

21. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

22. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (m. m. ,

).

23. v umožňuje podať proti právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť je do právneho poriadku

Slovenskej republiky novozavedený opravný prostriedok proti rozhodnutiam krajských

súdov, ktorý v správnom súdnom konaní nahrádza inštitút odvolania. Zároveň platí,

že kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo

pri rozhodovaní porušil zákon tak, ako to taxatívne vymedzuje

v § 440 ods. 1 písm. a) až j).

24. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že uznesenie krajského súdu

č. k. -105 z 26. januára 2017 bolo predmetom súdneho prieskumu

realizovaného najvyšším súdom na základe sťažovateľom podanej kasačnej sťažnosti.

Konanie o kasačnej sťažnosti bolo skončené napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv uznesením

krajského súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1

. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou

prezentovaného porušenia označených práv zaručených a dohovorom namietaným

uznesením krajského súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd

danú právomoc, preto bolo ju potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu [ ].

III.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

25. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu došlo podľa sťažovateľa tým,

že najvyšší súd v rozpore s princípom právnej istoty vylúčil súdny prieskum sťažovateľom

napadnutých rozhodnutí. Porušením povinnosti postúpiť vec veľkému senátu mal najvyšší

súd porušiť aj základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu.

26. Najvyšší súd svoje napadnuté uznesenie v podstatnej časti odôvodnil takto:

«Pokiaľ v rámci výkonu svojich oprávnení žalovaný z pozície riadiaceho orgánu zistí

existenciu nezrovnalosti je povinný túto skutočnosť oznámiť žalobcovi ako prijímateľovi

(viď ) prostredníctvom tzv. správy o zistenej nezrovnalosti.

Zákon oprávňuje žalovaného v prípade tvrdeného porušenia pravidiel a postupov verejného

obstarávania, aby v tomto štádiu výkonu dohľadových oprávnení mohol žalobcu popri

oznámení o zistenej nezrovnalosti vyzvať na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho

časti na predmet zákazky ( ), resp. pozastaviť, zamietnuť

alebo upraviť výšku platby pre projekt alebo jeho časť ( ).

Zákonodarcom použité oprávnenie „možnosť vyzvať“ je nutné vykladať s prihliadnutím

na absenciu vykonať autoritatívny výklad ustanovení žalovaným v tom

zmysle, že ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia orgánu verejnej

správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade nejde o výkon

vrchnostenskej rozhodovacej právomoci ako sa domnieva žalobca...

Celé štádium výkonu dohľadových oprávnení žalovaného ako riadiaceho orgánu sa

ukončuje v okamihu, keď nedôjde zo strany prijímateľa (žalobcu) k vráteniu príspevku

na základe výzvy podľa V prípade nevrátenia

príspevku na základe výzvy - žiadosti, môže žalovaný podať podnet na správne konanie

orgánu príslušnému podľa o verejnom obstarávaní a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, resp. o verejnom obstarávaní

účinného od 18.04.2016. Až zistené porušenia pravidiel vo verejnom obstarávaní

prijímateľom zo strany príslušného orgánu (Úrad pre verejné obstarávanie), je podnetom

na vydanie rozhodnutia podľa správnym orgánom,

ak dovtedy nie je príspevok prijímateľom uhradený na základe predchádzajúcej výzvy.

Z uvedeného vyplýva, že v štádiu zaslania Správy o zistenej nezrovnalosti a Žiadosti

o vrátenie finančných prostriedkov nedochádza bez ďalšieho k uloženiu povinnosti

žalobcovi ani k reálnemu navýšeniu časti prijatého príspevku na 1 a pol násobok prijatej

sumy tak, ako to tvrdí žalobca, pretože k navýšeniu dochádza až po zistení porušenia

pravidiel verejného obstarávania príslušným orgánom podľa osobitného predpisu (zákon

č. ), na základe následne vydaného rozhodnutia, ak pred tým nebola príslušná

suma určená vo výzve riadiaceho orgánmi uhradená. Až po splnení uvedených podmienok

vzniká žalovanému právomoc rozhodnúť o vrátení 1 a pol násobku sumy uvedenej

v pôvodnej výzve, ktorá je však zákonom limitovaná výškou 100% poskytnutého príspevku

alebo jeho časti na predmet zákazky.

Pretože na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových vrchnostenských

oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky (protokoly,

záznamy čí zápisnice) sa v správnom súdnictve nazerá najmä ako na individuálne správne

úkony s charakterom predbežnej povahy, Najvyšší súd musel vyhodnotiť napadnutý úradný

list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle § 7 S.s.p. podrobiť súdnej právomoci

v správnom súdnictve.

Pretože pri vydávaní napadnutého úradného listu vo forme výzvy na vrátenie

finančných prostriedkov poskytnutých podľa nemohol žalovaný

uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, je možné sa zhodnúť s názorom žalovaného, že išlo

o individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci,

t. j. slovami žalovaného, ide o výzvu na „dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej)

povinnosti na základe zistených (t. j. iba tvrdených) skutočností...

Najvyšší súd pri tejto argumentácii zdôrazňuje osobitný charakter právneho vzťahu

medzi žalobcom ako prijímateľom a žalovaným ako riadiacim orgánom, ktorý je oveľa

komplikovanejší, tak ako žalovaný tvrdí, a pre tradičné právne prostredie slovenského

práva predstavuje osobitný právny vzťah či s prvkami súkromného práva ako aj práva

verejného, t. j. s vložením najmä administratívnych postupov kontroly, auditu, použitia,

vymáhania resp. zadržania v zmysle nielen zmluvy o NFP (napríklad čl. 3 ods. 3.3),

ale aj dotknutej právnej úpravy. Pritom je nutné vychádzať z premisy, že uvedená zmluva

je vymedzená zákonom ako podklad pre poskytnutie a realizáciu pomoci a podpory (§ 12

ods. 1 a 15 ods. 1 a 4 )...

Najvyšší súd Slovenskej republiky už rozhodoval v obdobných veciach, (Správa

o zistenej nezrovnalosti, Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov), pričom zároveň

vo svojej rozhodovacej činnosti neustále poukazuje na nutnosť dodržiavať zásadu právnej

istoty ( veta prvá ), t. j. že v obdobných veciach je

možné sa od predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu meritórne odchýliť iba, ak sa

podstatne zmenili skutkové okolnosti a právny základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia.

Navyše s princípom právnej istoty je tesne spojená kontinuita právnych názorov súdov

na riešenie obdobných vecí. Z uvedeného dôvodu sa najvyšší súd aj v tejto veci stotožňuje

správnym názorom vysloveným inými senátmi v obdobnej veci (napr. aj č. k. ,

, ).»

27. V dôvodovej správe k , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva

v znení a o zmene a doplnení niektorých zákonov (týmto zákonom

bolo do zavedené ustanovenie , pozn.), sa uvádza,

že dotknutými právnymi normami „sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí

porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil

príspevok alebo jeho časť. Riadiaci orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť,

mal zohľadňovať povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov

verejného obstarávania. Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe

výzvy nevráti, riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne

postupuje v súlade so o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí,

že k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade

s § 149 citovaného zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci

orgán oprávnený vydať rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi

povinnosť vrátiť príspevok alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným

titulom, na základe ktorého je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania

prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.

28. Z citovaného vyplýva, že dôvodová správa podporuje právny názor najvyššieho

súdu uvedený v napadnutom uznesení, podľa ktorého pri správe o zistenej nezrovnalosti

a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov ide o uplatnenie oznamovacieho oprávnenia

orgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových kompetencií, nie však v rámci výkonu

vrchnostenských rozhodovacích kompetencií.

29. Žiadosť riadiaceho orgánu adresovaná prijímateľovi podľa § 27a ods. 1 zákona

č. o vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti nie je teda zavŕšením

procesu uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť poskytnutú

na predmet zákazky. Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa je totiž pasivita

po doručení uvedenej výzvy prejavom nesúhlasu s právnym záverom riadiaceho orgánu

o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi

riadiacim orgánom a prijímateľom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti Úradu

pre verejné obstarávanie. Len táto zložka štátneho mechanizmu je kompetentná autoritatívne

posúdiť, či skutočne k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo.

Až využitie kompetencie Úradu pre verejné obstarávanie s pozitívnym záverom o porušení

pravidiel verejného obstarávania zakladá vrchnostenské postavenie riadiaceho orgánu

(žalovaného), ktorý bude kompetentný autoritatívne uložiť povinnosť sťažovateľovi vrátiť

poskytnutý príspevok alebo jeho časť v zvýšenej sume, a to individuálnym správnym aktom

preskúmateľným správnym súdom (m. m. , ).

30. Súdnej ochrany sa teda sťažovateľ bude môcť dovolávať až proti prípadnému

rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie o porušení pravidiel a postupov verejného

obstarávania a následne aj proti rozhodnutiu riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona

č. o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo ich časť.

Nemožno preto prisvedčiť jeho názoru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu,

keďže si ho neuplatňoval v štádiu na to určenom, ale predčasne, a to napadnutím správy

a žiadosti, ktoré nie sú individuálnymi správnymi aktmi ukladajúcimi povinnosť z pozície

mocenskej autority s možnosťou ich núteného výkonu, ale len notifikačnými úradnými

listami, ako to podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vyhodnotil

najvyšší súd v napadnutom uznesení.

31. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

32. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia

sťažovateľovej správnej žaloby najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach

posudzovaných vecí odopretie súdnej ochrany, keďže tú v správnom súdnictve možno

podať len proti takým mocenským aktivitám verejnej správy, ktoré zasahujú

do subjektívnych práv a oprávnených záujmov adresáta ich výkonu. Navyše etapovitý

charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté na predmet zákazky alebo

ich časť sťažovateľovi ponúka právny priestor pre dovolávanie sa súdnej ochrany

v neskorších štádiách tohto procesu, keď (eventuálne) dôjde k doručeniu administratívneho

rozhodnutia úradu (podľa zákona o verejnom obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia

žalovaného riadiaceho orgánu (podľa ).

33. Ústavný súd vzhľadom na uvedené po preskúmaní napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu konštatuje, že v označenom uznesení najvyššieho súdu nezistil taký

výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky

nezlučiteľné s a dohovoru, ako to sťažovateľ tvrdí vo svojej

ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd aplikoval na zistený skutkový stav relevantnú zákonnú

úpravu, vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľa a z uznesenia je

zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom posudzovaní veci. Závery, ku ktorým najvyšší

súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže

majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Vzhľadom na už uvedené

závery nemôže obstáť presvedčenie sťažovateľa, že už iba samotné konštatovanie

o porušení ustanovení o zákona o verejnom obstarávaní zasahovalo do jeho práv

a povinností. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti

napadnutého uznesenia.

34. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Postup súdu vychádzajúci

z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný

napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

35. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

III.C K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

36. Sťažovateľ tiež namietal porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu

podľa z dôvodu, že príslušný senát najvyššieho súdu v rozpore s

ods. 1 písm. a) nepostúpil jeho vec z dôvodu rozdielnych právnych názorov veľkému

senátu najvyššieho súdu na zaujatie stanoviska a rozhodnutie v zmysle § 22 ods. 1 písm. a)

.

37. Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik

judikatúrneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho

kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec uložená senátu

rozhodujúcemu vo veci bola založená až novým správnym procesným kódexom (Správny

súdny poriadok) s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie právne

názory najvyššieho súdu, ktorých sa sťažovateľ dovoláva (konkrétne sp. zn.

a ), boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou neskoršou judikatúrou

najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napádaného uznesenia najvyššieho súdu

(konkrétne sp. zn. , a ). Od tejto v tomto čase už

existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva aj

z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol

v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného

dôvodu vo veci sťažovateľa konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru ústavného

súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.

38. Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej

judikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení

základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

39. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už

o jeho ďalších návrhoch nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2020

Miroslav Duriš predseda senátu