Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)IV. ÚS 402/2020
PDF · 352.67 KB
No categories available
IV. ÚS 402/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2020
prerokoval vyhlásenie sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Martina Vernarského
o jeho zaujatosti vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1676/2020 a takto
rozhodol:
Sudca III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky Martin Vernarský
j e v y l ú č e n ý z konania a rozhodovania vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. Rvp 1676/2020.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sudca III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
Martin Vernarský svojím listom z 28. júla 2020 predsedovi ústavného súdu oznámil,
že 24. júla 2020 bola ústavnému súdu doručená ústavná sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa
Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, IČO 00 397 768 (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátskou kanceláriou Sýkorová – advokátska kancelária, s. r. o., Murgašova
3, Košice, v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. JUDr. Mária Sýkorová, PhD.,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžfk 51/2019
zo 7. apríla 2020 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 277/2017-138,
2 S 16/18-138, 2 S 17/18-138, 2 S 18/18-138, 2 S 19/18-138 z 10. apríla 2019. Ústavná
sťažnosť sťažovateľky vedená pod sp. zn. Rvp 1676/2020 bola 24. júla 2020 v súlade
s Rozvrhom práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020
do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom
pomocou technických a programových prostriedkov schválených plénom ústavného súdu
pridelená sudcovi ústavného súdu Petrovi Strakovi, v dôsledku čoho bola podľa § 47 ods. 1
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
založená príslušnosť III. senátu ústavného súdu, ktorého predsedom podľa platného rozvrhu
práce je Martin Vernarský.
2. Sudca ústavného súdu Martin Vernarský, vychádzajúc z dikcie § 49 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, predsedovi ústavného súdu v súlade s § 49 ods. 4 zákona o ústavnom súde
oznámil skutočnosti, ktoré zakladajú dôvod na jeho vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1676/2020, a to pre jeho
pomer k sťažovateľke ako účastníčke konania. V konkrétnostiach sudca ústavného súdu
zdôraznil, že jeho vzťah k sťažovateľke je objektívne determinovaný nielen pracovným
pomerom u sťažovateľky, ktorý trvá od roku 2000, ale aj členstvom vo Vedeckej rade
Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (ďalej len „vedecká rada“), ktoré začal
vykonávať aktívne na prvom zasadnutí tohto orgánu akademickej samosprávy, ktoré sa
uskutočnilo 8. novembra 2019.
3. V závere svojho listu sudca ústavného súdu zdôraznil, že aj keď sa v označenej
veci sťažovateľky subjektívne zaujatým necíti, popísané skutočnosti objektívne vyvolávajú
pochybnosti o jeho nezaujatosti. Vzhľadom na uvedené preto sudca ústavného súdu
predložil na zabezpečenie postupu podľa § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyhlásenie
o svojej zaujatosti vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľky predsedovi ústavného súdu
a zároveň navrhol, aby príslušný senát ústavného súdu rozhodol o jeho vylúčení
z prejednávania a rozhodovania v označenej veci. Poukázal pritom aj na identické okolnosti
vyhlásenia svojej zaujatosti v iných veciach, na podklade ktorých ústavný súd rozhodol
o jeho vylúčení z konania a rozhodovania vo veciach ústavných sťažností sťažovateľky
(rozhodovanie ústavného súdu vo veciach vyhlásení sudcu ústavného súdu o jeho zaujatosti
sp. zn. IV. ÚS 145/2019, IV. ÚS 28/2020, IV. ÚS 93/2020 a sp. zn. IV. ÚS 344/2020).
II.
4. V súlade s § 49 ods. 1 a 4 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je
vylúčený z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci,
účastníkom konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní
v iných veciach na ústavnom súde (odsek 1). Dôvody vylúčenia podľa odseku 1 alebo
odseku 2 oznámi sudca ústavného súdu bezodkladne predsedovi ústavného súdu (odsek 4).
5. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu môže sám
vyhlásiť svoju zaujatosť vo veci; musí tak urobiť písomne bezodkladne a uviesť jej dôvody.
Na opakované vyhlásenia zaujatosti vo veci vyhlásené tým istým sudcom ústavného súdu
z toho istého dôvodu ústavný súd neprihliadne, ak už o predchádzajúcom vyhlásení sudcu
ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci rozhodol.
6. V súlade s § 51 ods. 2 prvou vetou zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie
v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného
súdu určený rozvrhom práce.
7. Podľa čl. IV bodu 1 písm. d) rozvrhu práce o vylúčení sudcu pri rozhodovaní
v senáte podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde rozhoduje štvrtý senát, ak ide
o sudcov tretieho senátu.
8. Pokynom predsedu ústavného súdu z 3. augusta 2020 bola vec pridelená IV. senátu
ústavného súdu.
9. Ústavný súd po posúdení dôvodov uvedených v oznámení sudcu III. senátu
ústavného súdu Martina Vernarského vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1676/2020 dospel
k záveru, že dôvody, ktoré vo svojom oznámení uviedol, sú dostačujúce na vznik
pochybností o jeho nezaujatosti pri rozhodovaní v danej veci.
10. V súlade s § 10 ods. 1 prvou vetou zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o vysokých školách“) rektor je štatutárnym orgánom verejnej vysokej školy, riadi ju, koná
v jej mene a zastupuje ju navonok.
11. Podľa § 11 ods. 1 a 3 zákona o vysokých školách členov vedeckej rady verejnej
vysokej školy vymenúva a odvoláva rektor po schválení akademickým senátom verejnej
vysokej školy. Funkčné obdobie členov vedeckej rady verejnej vysokej školy je štvorročné
(odsek 1). Predsedom vedeckej rady verejnej vysokej školy je rektor (odsek 3).
12. Do pôsobnosti vedeckej rady verejnej vysokej škody v súlade s § 12 ods. 1
zákona o vysokých školách patrí predovšetkým prerokúvanie dlhodobého zámeru verejnej
vysokej školy [písm. a)], hodnotenie úrovne verejnej vysokej školy [písm. b)], schvaľovanie
kritérií na získanie titulov docent a profesor [písm. e)], schvaľovanie podmienok
na obsadzovanie funkcií profesorov [písm. i)], schvaľovanie návrhov rektora
na obsadzovanie funkcií hosťujúcich profesorov [písm. j)], udeľovanie vedeckých hodností
[písm. k)].
13. Podľa § 12 ods. 2 zákona o vysokých školách vedecká rada verejnej vysokej
školy rokuje o otázkach, ktoré jej predloží predseda vedeckej rady verejnej vysokej školy,
alebo o otázkach, na ktorých sa uznesie.
14. V kontexte rozhodovania ústavného súdu vo veci vylúčenia sudcu ústavného
súdu pre jeho zaujatosť ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka
samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti
či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania (porov.
BARAK, A. Judge in a Democracy. Princeton University Press, 2008, s. 101 a nasl.), resp.
nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie
sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti účastníkov konania, ale ide
svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5
uznesenia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. Nao 46/2010-78
z 11. júna 2010; www.nssoud.cz), a vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.
Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú
povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému (II. ÚS 381/2017).
15. Z pohľadu ľudskoprávneho a z pohľadu práva na nestranného sudcu ako
komponentu práva na spravodlivý proces vyvinul Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj
„ESĽP“) dve previazané stránky nestrannosti (Piersack proti Belgicku, sťažnosť č. 8692/79,
rozsudok z 1. 10. 1982; Pohoska proti Poľsku, sťažnosť č. 33530/06, rozsudok
z 10. 1. 2012). Nestrannosť má stránky subjektívnu a objektívnu. Európsky súd pre ľudské
práva zároveň zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to
jednak vo všeobecnosti (Olujić proti Chorvátsku, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok
z 5. 2. 2005, bod 57), ale aj osobitne pri objektívnom teste (Kinský proti Českej republike,
sťažnosť č. 42856/06, rozsudok z 9. 2. 2012, bod 87). Nestrannosťou je vo vnímaní ESĽP
absencia zaujatosti či predsudku vo veci a táto nestrannosť môže byť overovaná už
spomenutým subjektívnym a objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test,
v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prejednávanej
veci. Osobná nestrannosť sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto
„opakom“ môže byť sudcom prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad
sudca z osobných dôvodov vyhradí prejednanie veci pre seba.
16. Požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočne naplnená len subjektívnym
testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania. Na subjektívny test teda plynule
nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudca vykazuje legitímne pochybnosti
z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva nestranného pozorovateľa
a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti („Justice must not only be done, it must also be seen
to be done.“). Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu
vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú
dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy v spoločnosti vzbudzovať,
nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktaras proti Litve, sťažnosť
č. 42095/98, rozsudok z 10. 10. 2000, bod 32). Pozícia namietajúceho má v objektívnom
teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce je, či je jeho obava aj objektívne akceptovateľná.
17. Z judikatúry ústavného súdu teda vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba
posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia
a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda
zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).
18. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, bral zo subjektívneho hľadiska do úvahy,
že sudca ústavného súdu Martin Vernarský sám svoju zaujatosť v predmetnej veci vyhlásil
a zároveň zdôraznil, že sa subjektívne zaujatým necíti. Na podklade skutočností už
popísaných (body 2 a 3 tohto uznesenia) však zároveň uviedol, že tieto objektívne podľa
jeho názoru vyvolávajú pochybnosti o jeho nezaujatosti.
19. Pokiaľ ide o objektívne hľadisko nestrannosti, ústavný súd zastáva názor,
že oznámené skutočnosti vzbudzujú objektívne pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného
súdu Martina Vernarského. Ústavný súd už vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 102/2018
rozhodol za obdobných skutkových okolností, že pracovný pomer k sťažovateľke nie je sám
osebe dostačujúci na vznik pochybností o zaujatosti sudcu ústavného súdu pri rozhodovaní
v konkrétnej veci.
20. V konkrétnych okolnostiach veci je však pomer sudcu ústavného súdu
determinovaný nielen pracovnoprávnym pomerom k sťažovateľke ako účastníčke konania
vedeného ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1676/2020, ale zároveň aj aktívnym výkonom
jeho členstva v orgáne akademickej samosprávy sťažovateľky.
21. Rektor vysokej školy (sťažovateľky) je jej štatutárom, čo zároveň znamená, že je
oprávnený v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľku zastupovať aj v konaní o ústavnej
sťažnosti. Zároveň je rektor vysokej školy ex lege aj predsedom vedeckej rady, ktorej
členom je aj sudca ústavného súdu Martin Vernarský, a v právomoci vedeckej rady v rámci
jej zverených úloh je aj rokovanie o otázkach predložených samotným rektorom. Rektor
vysokej školy teda zároveň z titulu svojej funkcie definuje (môže definovať) aj rozsah
výkonu právomoci vedeckej rady. Okrem uvedeného rektorovi vysokej školy vo vzťahu
k členom vedeckej rady, teda aj vo vzťahu k sudcovi ústavného súdu Martinovi
Vernarskému, patria aj zdieľané menovacie právomoci a zdieľané odvolacie právomoci
(právomoci členov vedeckej rady odvolať).
22. Všetky už popísané skutočnosti determinujúce vzťah sudcu ústavného súdu
k sťažovateľke ako účastníčke konania o ústavnej sťažnosti podľa názoru ústavného súdu
objektívne vzbudzujú pochybnosti o nestrannosti sudcu ústavného súdu Martina
Vernarského v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1676/2020.
23. Z uvedených dôvodov IV. senát ústavného súdu rozhodol podľa § 49 ods. 1 prvej
vety v spojení s § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
24. Už len pre úplnosť ústavný súd dodáva, že za rovnakých relevantných okolností
v súvislosti s vyhláseniami sudcu ústavného súdu o zaujatosti rozhodol ústavný súd
uzneseniami sp. zn. IV. ÚS 145/2019 z 20. novembra 2019, sp. zn. IV. ÚS 28/2020
z 22. januára 2020, sp. zn. IV. ÚS 93/2020 z 13. marca 2020 a sp. zn. IV. ÚS 344/2020
z 15. júla 2020 totožne.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2020
Miroslav Duriš predseda senátu