Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 379/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

, zastúpeného advokátskou kanceláriou AK H. P.,

spol. s r. o., Radvanská 1, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Rastislav Palovič,

vo veci namietaného porušenia , , 2 a 5, a

Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu

Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. apríla 2020 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 17

ods. 1, 2 a 5, a (ďalej len „“),

ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu

Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2020 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. mája 2020. Ústavná sťažnosť

bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. júla 2020. Ďalšie podanie sťažovateľa označené

ako „Ústavná sťažnosť – oprava zjavnej nesprávnosti“ bolo ústavnému súdu doručené

29. júla 2020 a na poštovú prepravu bolo odovzdané 28. júla 2020.

2. Z podaní vyplýva, že uznesením špecializovaného súdu sp. zn.

z 23. apríla 2020 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b)

, pričom väzba nebola nahradená dohľadom probačného a mediačného

úradníka.

3. Proti uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ hneď po vyhlásení

uznesenia sťažnosť, ktorú potom odôvodnil prostredníctvom obhajcu.

4. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. mája 2020 bola sťažnosť

podaná sťažovateľom zamietnutá.

5. Vzhľadom na to, že uznesenia špecializovaného súdu a najvyššieho súdu

neobsahujú žiadne relevantné odôvodnenie vzatia sťažovateľa do väzby (okrem

všeobecných arbitrárnych formulácií a hypotéz), sťažovateľ je presvedčený, že vydaním

týchto uznesení, ako aj postupom, ktorý im predchádzal, došlo k porušeniu jeho označených

práv podľa a dohovoru.

6. Sťažovateľ sa najprv venuje namietanému porušeniu , 2 a 5 ,

ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru, z ktorých vyplýva, že dôvody a spôsob,

akým možno niekoho pozbaviť slobody, ustanoví zákon, pričom každé porušenie zákona

pri konaní a rozhodovaní o väzbe je súčasne porušením , resp. dohovoru.

7. Nosným dôvodom ústavnej sťažnosti je skutočnosť, že namietané uznesenia

všeobecných súdov sú arbitrárne, abstraktné, založené len na domnienkach a nerešpektujúce

základné zásady právneho štátu vrátane zásady zákazu reformationis in peius.

8. Celé trestné stíhanie považuje sťažovateľ za nezákonné a predčasné. Dôvodnosť

obvinenia je založená len na predpokladoch a na neprípustných domnienkach.

9. Orgány činné v trestnom konaní pri existencii faktu, že medzi sťažovateľom

a obvineným (ďalej len ) došlo k finančným operáciám, dotvorili

skutkový dej záverom, že išlo o korupčné platby, a to bez existencie dôkazov,

ktoré by takúto hypotézu potvrdzovali, ba dokonca bez snahy vykonať akékoľvek dôkazy,

ktoré by ju potvrdili alebo vyvrátili. Medzi zmluvami

s obchodnou spoločnosťou (ďalej len ),

prípadne platbami a platbami medzi sťažovateľom a neexistuje

žiadna časová súvislosť. Z kriminalistickej praxe je pritom zrejmé, že vždy existuje časový

súvis medzi konaním, pre ktoré dochádza ku korupcii, a samotným aktom korupcie,

čo v danom prípade absentuje. Potvrdzuje sa tým fakt, že v danej veci ide o vzťah dlžníka

a veriteľa, nie teda o vzťah korumpujúceho a korumpovaného (navyše za situácie,

keď nie je konateľom od začiatku roka 2015).

10. Uvedené správne konštatoval špecializovaný súd. Dospel k názoru

o neodôvodnenosti obvinenia z trestného činu prijímania úplatku, no napriek tomu

sťažovateľa vzal do väzby. Správne ho do väzby vziať nemal pre absenciu dôvodného

podozrenia zo spáchania trestnej činnosti uvedenej v uznesení o vznesení obvinenia. Totiž

ďalší skutok kvalifikovaný ako trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti je v súbehu

„naviazaný“ na trestný čin prijímania úplatku, ktorý nemá opodstatnenie ani ako dôvodné

podozrenie. Preto v danej veci má ísť o legalizáciu príjmov z konkrétnej trestnej činnosti,

pre ktorú však neexistuje žiaden dôkaz.

11. Predpokladom vyvodzovania trestnej zodpovednosti páchateľa za spáchanie

trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa

je primárne preukázanie toho, že došlo k spáchaniu tzv. hlavného trestného činu,

hoci v danej veci dôkazy o hlavnom trestnom čine absentujú.

12. Vzhľadom na uvedené si sťažovateľ dovoľuje vysloviť záver, že mu bolo

vznesené obvinenie bez splnenia základných predpokladov umožňujúcich takýto postup.

Tým jeho väzba nespĺňa základnú materiálnu podmienku, ktorou je dôvodnosť obvinenia.

13. Podľa názoru sťažovateľa špecializovaný súd neprípustne postupoval

ako pomocník prokurátora, keď vyhovel návrhu na vzatie do väzby na základe skutočností,

ktoré prokurátor v návrhu ani len neuvádzal. Napriek tomu, že sa princíp kontradiktórnosti

konania uplatňuje predovšetkým v súdnom konaní, jeho základné prvky sa vyskytujú

už aj v prípravnom konaní. Všeobecný súd v konaní o návrhu na vzatie obvineného

do väzby v prípravnom konaní rozhoduje o dôvodnosti návrhu prokurátora,

a ak tento neustojí dôvodnosť svojho návrhu, nie je úlohou všeobecného súdu nahrádzať

argumentáciu prokurátora.

14. Dôvodnosť obvinenia nie je možné založiť na skutku, pre ktorý nie je vznesené

obvinenie tak, ako to urobil špecializovaný súd. Všeobecný súd môže konštatovať

správnosť inej právnej kvalifikácie skutku, než tej, aká je uvedená v uznesení o vznesení

obvinenia, ale nesmie vytvoriť nový skutok, keďže k tomuto sa nevzťahuje návrh na vzatie

do väzby a obvinený ani nemá možnosť sa k nemu vyjadriť. Postupom špecializovaného

súdu nebola zachovaná totožnosť skutku, keďže trestný čin legalizácie príjmov z trestnej

činnosti je naviazaný na konkrétny hlavný trestný čin (prijímanie úplatku),

a teda je v súbehu so skutkom, ktorý preukázateľne nemá podklad v zabezpečených

dôkazoch (ako to konštatoval špecializovaný súd). Ak teda absentuje dôkaz o korupcii,

nie je možné podporne hľadať „nový“ trestný čin pre udržanie dôvodnosti obvinenia

z legalizácie príjmov z trestnej činnosti a na tieto účely vytvoriť nový skutok neuvedený

v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia.

15. Ak aj špecializovaný súd identifikoval skutok majúci znaky trestného činu

neoprávneného podnikania v súbehu s trestným činom legalizácie príjmov z trestnej

činnosti, skutky s takouto právnou kvalifikáciou nespadajú do pôsobnosti špecializovaného

súdu v zmysle , pričom „pôvodné“ označenie skutku a právnej

kvalifikácie samo osebe tiež nezakladá príslušnosť špecializovaného súdu.

16. Špecializovaný súd preto mal po konštatovaní neexistencie dôvodného

podozrenia z trestného činu prijímania úplatku bez ďalšieho nevyhovieť návrhu prokurátora

a sťažovateľa prepustiť zo zadržania (nie hľadať zástupné dôvody na jeho vzatie do väzby).

17. Ďalej sťažovateľ upriamuje pozornosť na uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým došlo podľa neho k porušeniu zásady zákazu reformationis in peius.

18. Základným stavebným kameňom sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného

súdu boli už uvedené skutočnosti týkajúce sa nesprávnosti postupu špecializovaného súdu,

ktorý potom, ako správne konštatoval nedôvodnosť vzneseného obvinenia,

mal ex offo rozhodnúť o prepustení sťažovateľa zo zadržania, a nie hľadať zástupné dôvody

na jeho vzatie do väzby idúce mimo argumentácie uvedenej v návrhu prokurátora na vzatie

do väzby.

19. Proti uzneseniu špecializovaného súdu sťažovateľ podal sťažnosť. Naproti tomu

prokurátor uviedol, že sa práva podať sťažnosť výslovne vzdáva. To podľa názoru

sťažovateľa znamená, že najvyšší súd konajúci o sťažnosti mohol a mal rozhodovať výlučne

o sťažnostných tvrdeniach sťažovateľa a v prípade ich akceptácie mal napadnuté uznesenie

špecializovaného súdu zrušiť, resp. v prípade súhlasu s jeho uznesením mal sťažnosť

podanú sťažovateľom zamietnuť.

20. Najvyšší súd však neakceptoval uznesenie špecializovaného súdu, a to najmä

vo vzťahu k nedôvodnosti obvinenia sťažovateľa, pričom argumenty špecializovaného súdu

nahradil vlastnými idúcimi mimo sťažnostných tvrdení sťažovateľa. Najvyšší súd

tak postupoval spôsobom, ako keby rozhodoval o návrhu prokurátora na vzatie obvineného

do väzby, resp. o sťažnosti prokurátora. Vyplýva to najmä z vety na strane 9 uznesenia

najvyššieho súdu, kde sa výslovne uvádza: „S týmito závermi súdu prvého stupňa

sa však najvyšší súd nestotožnil.“

21. V prípade, že sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby podá iba obvinený

a sťažnostný súd uvedie, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa,

môže rozhodnúť iba zrušením napadnutého uznesenia, a nie zamietnutím sťažnosti

z dôvodov, ktoré sú v neprospech obvineného a o ktorých nemohol rozhodovať z dôvodu

prekážky vyplývajúcej zo zásady zákazu reformationis in peius.

22. V trestnom práve sa uplatňuje zásada zákazu reformationis in peius, teda zásada

zákazu zmeny v neprospech obvineného, alebo aj zásada zákazu zmeny k horšiemu.

Táto zásada predstavuje jednu z esenciálnych zložiek práva na spravodlivý súdny proces.

Je budovaná na princípe, podľa ktorého postavenie obvineného sa nemôže zhoršiť

tým, že využije svoje právo na podanie opravného prostriedku. Garantuje možnosť

obvineného napadnúť rozhodnutie súdu v čo najširšom rozsahu bez obáv z rizika,

že si zhorší svoju situáciu. Zásadu zákazu reformationis in peius je možné chápať

ako garanciu slobody odvolacieho práva a v súvislosti s tým aj práva na obhajobu.

Z tohto dôvodu je potrebné ho vykladať čo najširšie. V opačnom prípade by sa totiž právo

na podanie opravného prostriedku stalo do značnej miery formálnym, lebo určité osoby

by síce mali právo podať opravný prostriedok, ale v dôsledku obáv, že by sa toto právo

mohlo obrátiť proti nim, by ho radšej neuplatňovali.

23. Zásada zákazu reformationis in peius v prípadoch, keď súd rozhoduje o odvolaní

podanom v prospech obžalovaného, sa neobmedzuje len na výrok o treste, ale na akúkoľvek

zmenu rozsudku, ktorá by zhoršovala postavenie obžalovaného. Za zmenu rozhodnutia

v neprospech obžalovaného je nutné považovať každú zmenu v ktoromkoľvek výroku,

pokiaľ zhoršuje situáciu obžalovaného a priamo sa ho dotýka. Zmena k horšiemu sa môže

prejaviť aj v skutkových zisteniach, v právnej kvalifikácii, v druhu a výmere trestu, v druhu

a výmere ochranného opatrenia. Účelom zásady zákazu reformationis in peius je nastolenie

spravodlivej rovnováhy medzi protiprávnym správaním a uloženou sankciou za protiprávne

správanie. Ak v trestnom konaní má potrestaný páchateľ dôvodný pocit príliš prísneho

trestu, má právo podať odvolanie proti uloženému trestu. Ak sa odvolá iba páchateľ,

jeho odvolanie podlieha ochrane danej zárukou, podľa ktorej v odvolacom konaní nemôže

dostať prísnejší trest, ako už dostal. V trestnom konaní sa spravodlivá rovnováha

nezabezpečuje iba v prospech páchateľa vytváraním príležitosti pre hľadanie rovnovážneho

stavu medzi páchateľovým protiprávnym správaním a sankciou, ktorú za svoje správanie

dostane. Spravodlivá rovnováha v trestnom konaní je zložitejšia, lebo sa pri nej dbá

aj na ochranu verejného záujmu. V trestnom konaní vystupuje prokurátor, ktorý má právo

podať odvolanie, ak zastáva názor, že páchateľ bol za svoje protiprávne správanie

potrestaný nezaslúžene mierne (verejný záujem nebol pred protiprávnym správaním

páchateľa náležite ochránený). Odvolanie prokurátora môže vyvolať odvolacie konanie

s možným sprísnením trestu uloženého páchateľovi. Ak podajú odvolanie obaja (páchateľ

aj prokurátor), výsledok odvolacieho konania znovu môže vyústiť do zvýšenia sankcie.

24. Sťažovateľ vyslovuje názor, že aj keď sa uznesenie najvyššieho súdu netýka

rozhodnutia o vine, prípadne uloženia sankcie, v danej veci došlo k zhoršeniu

jeho postavenia, keďže najvyšší súd jeho sťažnosť zamietol na základe argumentov,

ktorých správnosť nemohol posudzovať. Najvyšší súd de facto uvádza argumenty,

na základe ktorých dospel k záveru, že je správny názor prokurátora uvedený v návrhu

na vzatie do väzby, resp. že nie je správny názor špecializovaného súdu. Uznesenie

špecializovaného súdu však bolo napadnuté iba sťažovateľom (nie aj prokurátorom). Preto

najvyšší súd nemal o argumentácii prokurátora uvedenej v návrhu na vzatie do väzby

rozhodovať.

25. Podanie sťažnosti obvineným nie je spôsobilé založiť možnosť posudzovania

a následnej právnej polemiky medzi argumentmi prokurátora a súdu prvého stupňa.

26. Najvyšší súd mal de facto rozhodnúť „iba“ o tom, či špecializovaný súd mohol

po konštatovaní nedôvodnosti vzneseného obvinenia rozhodnúť o vzatí sťažovateľa

do väzby z iných dôvodov, než ktoré uvádzal prokurátor vo svojom návrhu,

či špecializovaný súd mohol vytvoriť nový skutok s novou právnou kvalifikáciou

a na základe neho rozhodnúť o vzatí sťažovateľa do väzby a či bol špecializovaný súd

príslušný rozhodnúť o návrhu prokurátora, ak identifikoval skutky s právnou kvalifikáciou

nespadajúcou do pôsobnosti špecializovaného súdu v zmysle .

27. Najvyšší súd namiesto toho fakticky rozhodoval o návrhu prokurátora,

a nie o sťažnosti podanej sťažovateľom, čím porušil zásadu zákazu reformationis in peius,

a tým i ústavu.

28. Ďalej sa sťažovateľ venuje namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 , ako aj a 3 písm. b) dohovoru. K porušeniu týchto práv došlo

preto, že najvyšší súd vôbec neprihliadol na obhajobu sťažovateľa a jeho právne argumenty

uvedené v podanej sťažnosti, v dôsledku čoho uznesenie najvyššieho súdu nemá

tú skutkovú, ale ani právnu kvalitu, ktorú zákon spája s rozhodnutiami o väzbe.

29. Sťažovateľ si dovoľuje tvrdiť, že najvyšší súd nedostatočne a arbitrárne

odôvodnil svoje uznesenie, vôbec sa nezaoberal argumentmi sťažovateľa, v dôsledku

čoho je uznesenie výrazne arbitrárne a porušuje a dohovoru.

30. Sťažovateľ v ďalšom cituje právne vety z rozhodovacej praxe ústavného súdu,

resp. Ústavného súdu Českej republiky.

31. Dospieva ku konštatovaniu, že relevantnými skutočnosťami a právnymi

argumentmi uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu sa najvyšší súd

vôbec nezaoberal, lebo iba neprípustne zopakoval skutočnosti jednostranne prevzaté

z návrhu prokurátora, a to dokonca bez toho, že by bol o nich oprávnený rozhodovať.

Najvyšší súd teda nekonfrontoval uznesenie špecializovaného súdu so skutočnosťami

uvedenými v riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa.

32. Takýto postup považuje sťažovateľ za prejav svojvôle, ktorý sa celkom vymyká

zákonnosti, resp. ide o postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné

odôvodnenie väzby. Prijaté právne závery sú preto porušením ústavného princípu zákazu

ľubovôle v rozhodovaní.

33. Sťažovateľ vyslovuje podozrenie, že uznesenie najvyššieho súdu je vedené

len rutinným formalizmom, resp. snahou kladne rozhodnúť o návrhu na vzatie do väzby

(či negatívne rozhodnúť o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa „za každú cenu“).

Je tým eliminovaná záruka ochrany proti ľubovôli.

34. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.5.2020,

sp. zn. , v spojitosti s uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko

Banská Bystrica z 23.4.2020, sp.zn. , bol porušený článok 1 odsek 1, článok 17

odsek 1, 2 a 5, a , ako aj

odsek 1 písmeno c), odsek 4, článok 6 odsek 3 písmeno b) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.5.2020,

sp. zn. a uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica zo 23.4.2020, sp.zn. sa zrušujú.“

II.

Skutkový stav veci

35. Z uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. z 23. apríla 2020 vyplýva,

že podľa z dôvodov uvedených v bol

sťažovateľ vzatý do väzby. Lehota trvania jeho väzby začala plynúť 21. apríla 2020

o 9.00 h. Dohľad probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom podľa § 80

ods. 1 písm. c) nebol nariadený.

36. Podľa konštatovania špecializovaného súdu prokurátor požadoval vzatie

sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku s tým, že vyšetrovateľ zabezpečil dostatok dôkazov na vznesenie obvinenia

umožňujúcich prijať záver o existencii skutku uvedeného v uznesení o vznesení

obvinenia, o subsumovaní tohto skutku pod znaky konkrétnych trestných činov a o určení

osoby sťažovateľa ako páchateľa trestných činov. Sťažovateľ pred vyšetrovateľom uviedol,

že sa žiadneho korupčného konania nedopustil. Pred špecializovaným súdom uviedol,

že všetky platby poukázané na účet jeho otca pochádzajú z legálnych občianskoprávnych

vzťahov. V prípade platieb od išlo o pôžičku poskytnutú v roku 2016

vo výške 175 000 € na základe písomnej zmluvy a neskôr vo výške 25 000 € bez písomnej

zmluvy, pričom mu v skutočnosti vrátil sumu vyše 220 000 €. Keď si uvedomil,

že písomné podklady nesedia so sumami na účte, požiadal o úpravu pôvodnej

zmluvy o pôžičke na sumu 220 000 €, k čomu v marci 2020 aj došlo.

37. Podľa názoru špecializovaného súdu so záverom prokurátora o preukázaní

dôvodného podozrenia z obzvlášť závažného zločinu prijímania úplatku podľa § 329

ods. 1, 2 a 3 sa nemožno stotožniť, lebo vykonané dôkazy takýto záver

nepreukazujú a neodôvodňujú. Prokurátor špecifikuje 6 zmlúv, ale nikde sa nevenuje

otázke, kedy došlo k naplneniu týchto zmlúv. Analýzou obsahu jednotlivých zmlúv treba

dospieť k záveru, že od uzavretia jednotlivých zmlúv po poukázanie údajného úplatku

sťažovateľovi uplynula doba v niektorých prípadoch až viac ako 4 roky, ale najmenej 8

mesiacov. Takýto záver nemá akúkoľvek elementárnu logiku, lebo predpokladá,

že by sťažovateľ taký dlhý čas čakal na poskytnutie úplatku, a hoci mu úplatok ešte stále

nebol poskytnutý, uzavrel ďalších 5 zmlúv na dodanie tovarov. Treba prisvedčiť obhajcovi

sťažovateľa, podľa ktorého je z kriminalistickej praxe zrejmé, že úplatok

by mal bezprostredne nasledovať, ak nie predchádzať poskytnutiu žiadaného plnenia,

na ktoré nie je právny nárok, čo sa v tomto prípade jednoznačne nestalo a čo výrazným

spôsobom spochybňuje dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa. Navyše je podstatné,

že po roku 2015 už nebol štatutárnym zástupcom Ďalej, hoci

podľa prokurátora korupčné platby mali tvoriť 1 % z hodnoty dodaných tovarov,

nie je to tak, lebo zo sumy 2 572 484,49 € (ako hodnoty dodaných tovarov

aj s daňou z pridanej hodnoty) 1 % nezodpovedá poskytnutej sume tvrdených úplatkov

vo výške 220 680 €.

38. Hoci korupčné konanie zo strany sťažovateľa nie je preukázané,

jeho protizákonná podnikateľská činnosť (zneužitím svojho postavenia predsedu

zabezpečil predaj skladov ako prebytočného majetku a vo vzájomnej dohode so

predstieral ich kúpu presne neurčenou spoločnosťou, na čo poskytol sumu 25 000 €

a ponechal si úžitky získané prenájmom, hoci ako predseda mal zakázané podnikať),

preukázaná je. Pri zachovaní totožnosti skutku možno konštatovať, že ide o zločin

legalizácie príjmu z trestnej činnosti a prípadne aj o prečin neoprávneného podnikania

podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b), ods. 3 písm. a) a § 251 ods. 1 a 2 písm. c) a d) Trestného

zákona.

39. Sťažovateľ sa už 25. marca 2020 dopustil kolúzneho konania, resp. konania

vedúceho k získaniu falošných dôkazov vo svoj prospech a ovplyvňovania

vo svoj prospech, keď tomuto predložil na podpis pozmenenú zmluvu o pôžičke.

Preto možno dôvodne predpokladať, že sťažovateľ bude pri ponechaní na slobode vyvíjať

ďalšie aktivity smerujúce k ovplyvňovania ale aj ďalších potenciálnych svedkov.

Ako svedka bude potrebné vypočuť aj otca sťažovateľa, ktorý pri svojom výsluchu

ako zadržaný priznal, že nevie, k akým transakciám na jeho účtoch dochádzalo,

keďže tieto v podstate spravuje sťažovateľ.

40. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 11. mája 2020 vyplýva,

že ním bola podľa sťažnosť podaná sťažovateľom

proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. z 23. apríla 2020 zamietnutá.

41. Podľa konštatovania najvyššieho súdu proti uzneseniu špecializovaného súdu

sťažovateľ podal sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu, ktorú neskôr osobitným

podaním obhajcu odôvodnil (vyjadril názory, ktoré sú v podstate takmer doslova zhodné

s obsahom ústavnej sťažnosti, pozn.).

42. Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu z predloženého spisového

materiálu je zrejmé, že uznesením prokurátora bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie

pre pokračovací obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku v súbehu s pokračovacím

obzvlášť závažným zločinom legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 329

ods. 1, 2 a 3 a a a

na tom skutkovom základe, že v období od roku 2012 po svojom nástupe do funkcie

predsedu až do 24. marca 2020, keď bol z tejto funkcie odvolaný, v rámci výkonu

svojich oprávnení skrytým spôsobom (najmä bezhotovostnými bankovými prevodmi

s poznámkami „pôžička“, „vrátenie pôžičky“, „splátka pôžičky“ a pod.), prípadne

bez uvedenia dôvodu prevodu, ako aj formou priamych vkladov na peňažné účty,

ku ktorým mal dispozičné právo, žiadal a prijímal finančné prostriedky v rôznych výškach

a iné plnenia majetkovej povahy ako úplatky, a to od pôsobiaceho

od 17. novembra 1999 do 29. januára 2015 ako konateľ a predseda predstavenstva

S uvedenou spoločnosťou sťažovateľ ako štatutárny zástupca v dobe od roku 2012

do roku 2017 podpísal spolu 6 kúpnych zmlúv a následne v období od 16. marca 2017

do 27. augusta 2018 prijal z účtu na účet otca sťažovateľa (ku ktorému mal

sťažovateľ dispozičné právo) finančné prostriedky v 6 bezhotovostných bankových

prevodoch v celkovej výške 220 680 €, pričom uvedené platby vydával navonok ako legálne

platby údajného vrátenia pôžičky.

43. Podľa názoru najvyššieho súdu možno na základe doteraz zabezpečených

dôkazov urobiť záver o tom, že z nich plynúce skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky,

pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, pričom nepochybne majú znaky

trestných činov a sú dané dôvody na podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ. Na rozdiel

od zistení špecializovaného súdu dospel najvyšší súd k záveru, že návrh prokurátora

na vzatie sťažovateľa do väzby je opodstatnený práve z dôvodov uvedených v návrhu.

Špecializovaný súd nepovažoval za preukázané dôvodné podozrenie zo spáchania obzvlášť

závažného zločinu prijímania úplatku podľa , a najmä

z dôvodu, že od uzavretia zmlúv medzi prípadne od plnenia z týchto zmlúv

do momentu prevodu finančných prostriedkov z účtu na účet otca sťažovateľa

predstavujúcich údajný úplatok uplynula dlhá doba (v niektorých prípadoch presahujúca

obdobie 4 rokov), a že od roku 2015 už nebol štatutárnym zástupcom

čo podľa názoru špecializovaného súdu výrazným spôsobom spochybnilo dôvodnosť

trestného stíhania sťažovateľa. Zároveň špecializovaný súd uveril a čiastočne

aj sťažovateľovi v tom smere, že finančné prostriedky pripísané na účet otca sťažovateľa

naozaj predstavujú splátky pôžičky v sume 175 000 €, kúpnu cenu skladov

ako prebytočného majetku vo výške 25 000 € a polovicu nájmu za sklady vo výške

20 680 €.

44. S uvedenými závermi špecializovaného súdu sa najvyšší súd nestotožnil. Dosiaľ

vykonané dokazovanie nasvedčuje tomu, že sťažovateľ je dôvodne podozrivý zo spáchania

skutkov kladených mu za vinu, pričom takýmto konaním sa mal dopustiť trestných činov

uvedených v uznesení o vznesení obvinenia. Aj podľa najvyššieho súdu (v zhode s názorom

prokurátora) blízka či bezprostredná časová súvislosť medzi žiadaným plnením

a poskytnutím úplatku nie je jediným a nevyhnutným predpokladom nasvedčujúcim tomu,

že ide o korupčné správanie. V tomto úplne počiatočnom štádiu trestného konania,

kedy dokazovanie je ešte len na začiatku, podozreniu o korupčnom správaní sťažovateľa

nasvedčujú už doteraz zhromaždené dôkazy a zistenia.

45. Z výpovede sťažovateľa na špecializovanom súde plynie, že pôžičku vo výške

175 000 € mal poskytnúť z úspor svojho otca. Otec sťažovateľa však v pozícii

podozrivého uviedol, že celoživotné úspory vo výške 260 000 € pred pár rokmi odovzdal

sťažovateľovi pre účely kúpy bytu v Bratislave s tým, že sťažovateľ byt hneď kúpil.

Pokiaľ teda sťažovateľ za celoživotné úspory otca kúpil byt v Bratislave, pôvod finančných

prostriedkov vo výške 175 000 €, ktoré mali byť poskytnuté ako pôžička,

je potom nejasný (sťažovateľ ho spoľahlivo neobjasnil).

46. Obdobne tak nepresvedčivo vyznievajú aj vysvetlenia v jeho výpovediach

ako podozrivého a následne ako obvineného s ohľadom na rozpory medzi nimi

a nepresvedčivé dôvody. Pokiaľ ide o účel údajnej pôžičky vo výške 175 000 €,

na jednej strane tvrdil, že malo ísť o osobnú pôžičku na osobné účely,

o ktorej by jeho manželka nevedela, no na druhej strane uvádzal, že pôžička sa použila

na nákup technológie od ukrajinských a ruských špecialistov, ktorých mená neuviedol.

Ďalej tvrdil, že sumu 175 000 € mu sťažovateľ doniesol osobne v papierových bankovkách

vo väčšine v nominálnej hodnote 100 €. To by ale znamenalo, že do jednej obálky

by sa muselo zmestiť 1750 bankoviek v nominálnej hodnote 100 €, čo vzhľadom

na objemové možnosti týchto predmetov sa javí ako minimálne pochybné. Navyše,

si mal od požičať 175 000 € v relatívne krátkom čase potom, čo za predaj

obchodného podielu v mal dostať na konci roku 2014 sumu 2 300 000 €,

ktorú mal rozdeliť medzi manželku a deti a sebe mal ponechať sumu 800 000 €. Okrem

toho z výpovede ale aj sťažovateľa pred špecializovaným súdom plynie,

že sťažovateľ sa mal zúčastňovať na podnikaní rôznymi vkladmi z bližšie

neidentifikovaných zdrojov, čo by časový posun medzi požadovanými plneniami

a údajnými úplatkami vysvetľovalo.

47. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že od roku 2015

už nepôsobí ako štatutárny zástupca , lebo po odchode zo (ako to plynie

z jeho výpovede) si síce založil vlastné firmy, avšak so je v obchodnom styku,

(ktorý sa stal štatutárnym zástupcom po jeho odchode) dlhé roky pozná,

sú v pravidelnom kontakte, pričom aj listiny založené v spise nasvedčujú personálnemu

a majetkovému prepojeniu medzi dotknutými spoločnosťami.

48. Obdobne doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že sťažovateľ sa mal

snažiť sporný príjem vo výške 220 680 € legalizovať okrem antedatovania zmluvy

o pôžičke aj prevodmi sporných finančných prostriedkov medzi dvoma účtami jeho otca,

ku ktorým má dispozičné právo, ako aj zamýšľaným prevodom na účet zahraničnej

spoločnosti Nie je možné spoľahlivo v tomto

štádiu uzavrieť, že by v prípade prevodu sporných finančných prostriedkov na účet

zahraničnej obchodnej spoločnosti malo ísť o vrátenie pôžičky. Sťažovateľ totiž

v tejto súvislosti predložil 4 zmluvy o pôžičke uzavreté medzi

a otcom sťažovateľa, pričom z výpovede otca sťažovateľa v pozícii podozrivého vyplýva,

že žiadnu pôžičku si nezobral. Spomínané 4 zmluvy o pôžičkách znejú na sumu v celkovej

výške 139 000 €, pričom na účet otca sťažovateľa mali už spomínané subjekty previesť

finančné prostriedky v čase od 12. júna 2018 do 1. februára 2019 v celkovej sume

193 011,50 €. Sporné finančné prostriedky mal sťažovateľ plánovať previesť len na účet

(hoci mali byť požičané aj od ) a vo výške presahujúcej sumu 200 000 €,

hoci pôžičky podľa obsahu zmlúv o pôžičkách mali byť bezúročné, čo tvrdenie,

že išlo o vrátenie pôžičiek, významným spôsobom spochybňuje.

49. Zhrnúc už uvedené, aj podľa názoru najvyššieho súdu v tomto štádiu trestného

konania je jedna z materiálnych podmienok rozhodovania o väzbe (existencia dôvodnosti

trestného stíhania reprezentovaného dôvodným podozrením zo spáchania trestného činu

v prípade sťažovateľa) uvedenými skutočnosťami naplnená. So záverom špecializovaného

súdu je potrebné súhlasiť aj v tom smere, že je naplnená aj druhá materiálna podmienka,

a to existencia niektorého z dôvodov väzby.

50. Dôvod väzby podľa je aj podľa názoru

najvyššieho súdu opodstatnený najmä tým, že sťažovateľ (ako to vyplýva z jeho výpovede

i z výpovede ) sa mal kolúzneho konania dopustiť tým, že využijúc svoj vzťah

so mal dosiahnuť podpísanie antedatovanej zmluvy o pôžičke s cieľom zakrytia

skutočného pôvodu sporných finančných prostriedkov. Pritom nie je podstatné, že

(ako to plynie z jeho výpovede) mal antedatovanú zmluvu podpísať nie pod nátlakom,

ale z vďačnosti, lebo aj v takomto prípade ide o využitie vzťahu a z neho plynúceho vplyvu.

Uvedené okolnosti sú potom tými konkrétnymi skutočnosťami, ktoré obavu, že sťažovateľ

by mohol v prípade prepustenia na slobodu využiť svoje získané kontakty a možnosti

v smere zakrytia trestnej činnosti, z ktorej je dôvodne podozrivý, s cieľom dosiahnutia

čo najpriaznivejšieho výsledku vo svoje trestnej veci, nepochybne vyvolávajú.

51. Pokiaľ sťažovateľ v tomto smere namietal, že antedatovaná zmluva nemala slúžiť

na zakrytie trestnej činnosti, z ktorej je podozrivý, ale že išlo o nováciu záväzkov medzi

ním a , treba uviesť, že podľa upravujúceho

nováciu záväzkov ako spôsobu ich zániku dohodou platí, že ak sa veriteľ dohodne

s dlžníkom, že sa doterajší záväzok nahrádza novým záväzkom, doterajší záväzok zaniká

a dlžník je povinný plniť nový záväzok. Ide teda o dohodu výslovne upravenú Občianskym

zákonníkom, z ktorej je zrejmé, že sa uzatvára do budúcna s aktuálnym dátumom ohľadom

záväzkov z minulosti. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nie je osobou neznalou práva,

ale sudcom, ktorý ešte podľa rozvrhu práce Okresného súdu Čadca na rok 2012

bol zaradený do občianskoprávneho grémia, len ťažko je možné uveriť, že by už spomínanú

právnu úpravu nepoznal a z nedostatku právnych vedomostí a skúseností v oblasti

občianskeho práva ako formu dohody o novácii zvolil antedatovanú zmluvu o pôžičke.

III.

Relevantná právna úprava

52. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

53. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

54. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

55. Na prerokovanie tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 1

ods. 1, , 2 a 5, a , ako aj ,

ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru smeruje proti postupu špecializovaného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 23. apríla 2020, nie je daná

právomoc ústavného súdu.

56. Podľa ustanovenia ak o ochrane základných

práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

57. Proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. z 23. apríla 2020 bola

prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa podľa a dohovoru mal najvyšší súd v rámci

opravného konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného

súdu.

58. Zvyšnú časť ústavnej sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

59. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

60. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

61. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru oprávňuje zatknúť a uväzniť osobu

iba na základe existencie dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin,

pričom trvanie takéhoto podozrenia je podmienkou sine qua non zákonnosti držania osoby

vo väzbe. Naproti tomu z čl. 5 ods. 3 dohovoru nepochybne vyplýva, že trvanie podozrenia

po určitom čase už nestačí na odôvodnenie ďalšej existencie väzby, pretože súd musí zistiť

iné dôvody opodstatňujúce ďalšie trvanie väzby (Stögmüller proti Rakúsku, Letellier

proti Francúzsku). Takýmito ďalšími dôvodmi môžu byť hrozba dokončenia trestného činu

nachádzajúceho sa v štádiu pokusu, nebezpečenstvo opakovania trestného činu

alebo pokračovania v ňom, zabránenie v úteku po spáchaní trestného činu, ovplyvňovanie

vyšetrovania.

62. Konštrukcia dôvodov väzby v slovenskom

je iná (pre obvineného priaznivejšia) ako podľa dohovoru, lebo už pri počiatočnom

pozbavení slobody vyžaduje kumuláciu dôvodného podozrenia s niektorým z dôvodov

väzby uvedených v ustanovení .

63. Z dosiaľ uvedeného možno vyvodiť, že podľa slovenského práva v prípade vzatia

do väzby musia byť splnené štyri podmienky. Po formálnej stránke musí existovať

uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia dôvodného

podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Ďalej tento skutok musí

vykazovať znaky niektorého trestného činu. Napokon musí existovať niektorý z väzobných

dôvodov podľa ustanovenia .

64. Podozrenie zo spáchania trestného činu musí byť dôvodné. Odôvodnenosť

podozrenia, na ktorom sa musí zakladať vzatie do väzby, je základným prvkom ochrany

poskytovanej čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru pred svojvoľným pozbavením slobody.

Existencia dôvodného podozrenia predpokladá existenciu skutočností alebo dôkazov

spôsobilých presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že obvinený mohol spáchať trestný čin.

Závisí však od všetkých okolností prípadu, či podozrenie je dôvodné. Pritom nepostačuje

subjektívne hľadisko úprimného presvedčenia orgánu trestného stíhania o existencii

podozrenia, ale vyžadujú sa aj sa objektívne skutočnosti a dôkazy o dôvodnosti podozrenia,

ktoré musí doložiť štát. Z povahy veci však zároveň vyplýva, že stupeň podozrenia

nemôže byť taký vysoký, aký sa vyžaduje pre obvinenie alebo pre obžalobu (Murray

proti Spojenému kráľovstvu). Obdobné úvahy sa vzťahujú aj na existenciu niektorého

z väzobných dôvodov podľa ustanovenia ().

65. Pozbaviť niekoho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru možno

len „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ (úvodná veta čl. 5 ods. 1 dohovoru).

Navyše sa v čl. 5 ods. 1 písm. c) znova opakuje, že zatknutie alebo iné pozbavenie slobody

musí byť „zákonné“. Dohovor tu odkazuje na vnútroštátne právo a podčiarkuje

tak, že v právnom štáte každý zásah do osobnej slobody občana musí mať zákonný podklad.

„Ak dohovor odkazuje na vnútroštátne právo, ako je to v článku 5, rešpektovanie tohto

práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov vyplývajúcich z dohovoru.“

(Lukanov proti Bulharsku, Winterwerp proti Holandsku).

66. Sťažovateľ predovšetkým vytýka najvyššiemu súdu porušenie zásady zákazu

reformationis in peius. Vychádza pritom z toho, že prokurátor nevyužil právo podať

sťažnosť ako riadny opravný prostriedok proti uzneseniu špecializovaného súdu o vzatí

sťažovateľa do väzby (tohto práva sa výslovne vzdal) a najvyšší súd v opravnom konaní mal

posudzovať iba dôvodnosť sťažnosti podanej sťažovateľom. Napriek tomu však najvyšší

súd posudzoval dôvodnosť podaného návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby

a v konečnom dôsledku zaujal stanovisko, ktorým sa postavenie sťažovateľa zhoršilo

i napriek tomu, že prokurátor riadny opravný prostriedok nepodal. Pritom špecializovaný

súd správne konštatoval nedôvodnosť vzneseného obvinenia, no napriek tomu sťažovateľa

zo zadržania neprepustil, ale našiel zástupné dôvody na jeho vzatie do väzby idúce mimo

argumentácie uvedenej v návrhu prokurátora (pozri bod 17 až 27).

67. Základnou premisou námietky sťažovateľa o porušení zásady zákazu

reformationis in peius je tvrdenie, podľa ktorého prokurátor na základe vlastného

slobodného rozhodnutia nevyužil právo podať proti uzneseniu špecializovaného súdu

o vzatí sťažovateľa do väzby sťažnosť ako riadny opravný prostriedok,

čím sa (podľa názoru sťažovateľa) „otvorili dvere“ úvahám o možnej aplikácii princípu

zákazu reformationis in peius vo vzťahu voči sťažovateľovi.

68. Uvedený základný predpoklad, z ktorého sťažovateľ vychádza, podľa názoru

ústavného súdu v skutočnosti nie je naplnený.

69. Javí sa ako nesporné, že špecializovaný súd návrhu prokurátora vyhovel v celom

jeho rozsahu, lebo v plnom súlade s ním rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodu

podľa . Názorový rozdiel medzi prokurátorom

a špecializovaným súdom teda, čo sa týka podstaty podaného návrhu, nevznikol a prejavil

sa len v argumentácii týkajúcej sa otázky, zo spáchania akého trestného činu

(akých trestných činov) je v danom štádiu konania sťažovateľ dôvodne podozrivý.

70. Za situácie, keď špecializovaný súd návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa

do väzby bezo zvyšku vyhovel, sťažnosť ako riadny opravný prostriedok zo strany

prokurátora proti tomuto uzneseniu vôbec neprichádzala do úvahy. Prokurátor nemohol

podať sťažnosť (aj keby chcel) proti takému uzneseniu, ktorým bolo jeho návrhu v plnej

miere vyhovené. Sťažnosť by v takejto situácii mohla smerovať iba proti odôvodneniu

(časti odôvodnenia) uznesenia špecializovaného súdu, nie teda proti jeho výrokom.

71. Vzhľadom na dosiaľ uvedené vzniká otázka, či prokurátor mohol alebo nemohol

podať sťažnosť proti dôvodom uznesenia špecializovaného súdu.

72. V civilnom procesnom práve je výslovne stanovené, že odvolanie

len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Naproti tomu trestné procesné právo takúto explicitnú formuláciu neobsahuje,

no napriek tomu sa dá nepochybne usúdiť, že sťažnosť len proti odôvodneniu uznesenia

nie je prípustná ani podľa .

73. Podľa uznesenie možno napadnúť pre

a) nesprávnosť niektorého jeho výroku,

b) zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo

c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie

mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

74. Z citovaného uznesenia dostatočne jasným a jednoznačným spôsobom vyplýva,

že sťažnosťou možno napadnúť iba výrok (výroky) uznesenia, nie teda jeho dôvody.

75. Za uvedeného stavu sa celá námietka sťažovateľa o porušení zásady zákazu

reformationis in peius javí ako bezpredmetná, keďže evidentne vôbec nenastala situácia,

v ktorej by prichádzalo do úvahy o prípadnej aplikácii tejto zásady uvažovať. Preto

ani nie je potrebné ďalej podrobnejšie sa touto námietkou zaoberať.

76. Ďalej sťažovateľ vytýka špecializovanému súdu, že hoci správne dospel k názoru

o neodôvodnenosti obvinenia z trestného činu prijímania úplatku, napriek tomu ho vzal

do väzby, pričom „vykonštruoval“ namiesto trestného činu prijímania úplatku iný trestný

čin (neoprávnené podnikanie), ktorý nebol obsahom uznesenia o vznesení obvinenia,

ale ani návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby (pozri bod 10 až 16).

77. Na margo tejto námietky ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd pri svojom

rozhodovaní implicitne námietku sťažovateľa vlastne uznal, pretože svoj záver o dôvodnosti

väzby neoprel o existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu

neoprávneného podnikania (ako špecializovaný súd), ale trestného činu prijímania úplatku,

teda takého trestného činu, ktorý bol obsahom uznesenia o vznesení obvinenia, ale aj návrhu

prokurátora. Zároveň pritom dospel k odlišnému záveru v otázke existencie,

resp. neexistencie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu prijímania úplatku.

Inými slovami, námietke sťažovateľa smerujúcej proti argumentácii špecializovaného súdu

vlastne vyhovel, a tým vytýkané pochybenie napravil.

78. Napokon sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy založili dôvodnosť

jeho obvinenia len na predpokladoch a na neprípustných domnienkach, keď existujúce fakty

skutkovo „dotvorili“ bez existencie dôkazov so záverom, že išlo o korupčné platby. Okrem

toho najvyšší súd vôbec neprihliadol na obhajobu sťažovateľa a jeho právne argumenty

uvedené v riadnom opravnom prostriedku, čo zakladá nedostatočné odôvodnenie

a arbitrárnosť jeho uznesenia (pozri body 8, 9, 28 až 33).

79. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu možno

považovať za dostatočné a presvedčivé s tým, že dalo odpovede na všetky relevantné otázky

(vrátane tých, ktoré sťažovateľ nastolil v podanom riadnom opravnom prostriedku,

ktorého obsah je v podstate totožný s obsahom ústavnej sťažnosti). Uznesenie v žiadnom

prípade nemožno považovať za arbitrárne, či za zjavne neodôvodnené. V tomto smere

ústavný súd v plnom rozsahu odkazuje na podrobné odôvodnenie uznesenia najvyššieho

súdu (pozri bod 42 až 50).

80. Osobitne treba zdôrazniť, že sťažovateľ sa ani len nepokúsil polemizovať

s konkrétnymi vecnými argumentmi najvyššieho súdu, na ktoré ústavný súd odkázal,

keďže len vo všeobecnej rovine (teda nekonkrétne) tvrdí, že odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu nie je dostatočné, resp. je arbitrárne (svojvoľné).

81. Namietané porušenie a , ako aj

dohovoru možno považovať za zjavne neopodstatnené aj z iného pohľadu.

82. Ústavná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiam všeobecných súdov, ktorými bol

sťažovateľ vzatý do väzby. Smeruje teda proti rozhodnutiu o väzbe. Ustanovenia čl. 46

a , ako aj dohovoru sú ratione materiae spravidla

súčasťou rozhodovania vo veci samej. V prípade rozhodovania o väzbe (o vzatí do väzby)

práva vyplývajúce z týchto ustanovení treba považovať za súčasť , resp.

dohovoru (, , , ).

83. K námietke sťažovateľa o porušení namietanými uzneseniami

ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v tomto článku sú upravené základné garancie,

resp. princípy fungovania štátu. Majú teda charakter všeobecného ústavného princípu

a primárne neformulujú základné práva ani slobody fyzickej osoby alebo právnickej osoby,

ktoré sú upravené v druhej hlave . Vzhľadom na to, že sťažovateľ dáva ich porušenie

do priamej súvislosti s , dohovoru, pričom ústavný súd

nezistil porušenie označených základných práv, je sťažnosť aj v tejto časti zjavne

neopodstatnená.

84. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu