Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 379/2020
PDF · 602.41 KB
No categories available
II. ÚS 379/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
, zastúpeného advokátskou kanceláriou AK H. P.,
spol. s r. o., Radvanská 1, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Rastislav Palovič,
vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu
Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tp 4/2020
a jeho uznesením z 23. apríla 2020 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 19/2020 a jeho uznesením z 11. mája 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Argumentácia ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť ,
,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 17
ods. 1, 2 a 5, čl. 46 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu
Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Tp 4/2020 a jeho uznesením z 23. apríla 2020 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Tost 19/2020 a jeho uznesením z 11. mája 2020. Ústavná sťažnosť
bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. júla 2020. Ďalšie podanie sťažovateľa označené
ako „Ústavná sťažnosť – oprava zjavnej nesprávnosti“ bolo ústavnému súdu doručené
29. júla 2020 a na poštovú prepravu bolo odovzdané 28. júla 2020.
2. Z podaní vyplýva, že uznesením špecializovaného súdu sp. zn. 5 Tp 4/2020
z 23. apríla 2020 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku, pričom väzba nebola nahradená dohľadom probačného a mediačného
úradníka.
3. Proti uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ hneď po vyhlásení
uznesenia sťažnosť, ktorú potom odôvodnil prostredníctvom obhajcu.
4. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 19/2020 z 11. mája 2020 bola sťažnosť
podaná sťažovateľom zamietnutá.
5. Vzhľadom na to, že uznesenia špecializovaného súdu a najvyššieho súdu
neobsahujú žiadne relevantné odôvodnenie vzatia sťažovateľa do väzby (okrem
všeobecných arbitrárnych formulácií a hypotéz), sťažovateľ je presvedčený, že vydaním
týchto uznesení, ako aj postupom, ktorý im predchádzal, došlo k porušeniu jeho označených
práv podľa ústavy a dohovoru.
6. Sťažovateľ sa najprv venuje namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,
ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru, z ktorých vyplýva, že dôvody a spôsob,
akým možno niekoho pozbaviť slobody, ustanoví zákon, pričom každé porušenie zákona
pri konaní a rozhodovaní o väzbe je súčasne porušením čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru.
7. Nosným dôvodom ústavnej sťažnosti je skutočnosť, že namietané uznesenia
všeobecných súdov sú arbitrárne, abstraktné, založené len na domnienkach a nerešpektujúce
základné zásady právneho štátu vrátane zásady zákazu reformationis in peius.
8. Celé trestné stíhanie považuje sťažovateľ za nezákonné a predčasné. Dôvodnosť
obvinenia je založená len na predpokladoch a na neprípustných domnienkach.
9. Orgány činné v trestnom konaní pri existencii faktu, že medzi sťažovateľom
a obvineným (ďalej len ) došlo k finančným operáciám, dotvorili
skutkový dej záverom, že išlo o korupčné platby, a to bez existencie dôkazov,
ktoré by takúto hypotézu potvrdzovali, ba dokonca bez snahy vykonať akékoľvek dôkazy,
ktoré by ju potvrdili alebo vyvrátili. Medzi zmluvami
s obchodnou spoločnosťou (ďalej len ),
prípadne platbami a platbami medzi sťažovateľom a neexistuje
žiadna časová súvislosť. Z kriminalistickej praxe je pritom zrejmé, že vždy existuje časový
súvis medzi konaním, pre ktoré dochádza ku korupcii, a samotným aktom korupcie,
čo v danom prípade absentuje. Potvrdzuje sa tým fakt, že v danej veci ide o vzťah dlžníka
a veriteľa, nie teda o vzťah korumpujúceho a korumpovaného (navyše za situácie,
keď nie je konateľom od začiatku roka 2015).
10. Uvedené správne konštatoval špecializovaný súd. Dospel k názoru
o neodôvodnenosti obvinenia z trestného činu prijímania úplatku, no napriek tomu
sťažovateľa vzal do väzby. Správne ho do väzby vziať nemal pre absenciu dôvodného
podozrenia zo spáchania trestnej činnosti uvedenej v uznesení o vznesení obvinenia. Totiž
ďalší skutok kvalifikovaný ako trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti je v súbehu
„naviazaný“ na trestný čin prijímania úplatku, ktorý nemá opodstatnenie ani ako dôvodné
podozrenie. Preto v danej veci má ísť o legalizáciu príjmov z konkrétnej trestnej činnosti,
pre ktorú však neexistuje žiaden dôkaz.
11. Predpokladom vyvodzovania trestnej zodpovednosti páchateľa za spáchanie
trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona
je primárne preukázanie toho, že došlo k spáchaniu tzv. hlavného trestného činu,
hoci v danej veci dôkazy o hlavnom trestnom čine absentujú.
12. Vzhľadom na uvedené si sťažovateľ dovoľuje vysloviť záver, že mu bolo
vznesené obvinenie bez splnenia základných predpokladov umožňujúcich takýto postup.
Tým jeho väzba nespĺňa základnú materiálnu podmienku, ktorou je dôvodnosť obvinenia.
13. Podľa názoru sťažovateľa špecializovaný súd neprípustne postupoval
ako pomocník prokurátora, keď vyhovel návrhu na vzatie do väzby na základe skutočností,
ktoré prokurátor v návrhu ani len neuvádzal. Napriek tomu, že sa princíp kontradiktórnosti
konania uplatňuje predovšetkým v súdnom konaní, jeho základné prvky sa vyskytujú
už aj v prípravnom konaní. Všeobecný súd v konaní o návrhu na vzatie obvineného
do väzby v prípravnom konaní rozhoduje o dôvodnosti návrhu prokurátora,
a ak tento neustojí dôvodnosť svojho návrhu, nie je úlohou všeobecného súdu nahrádzať
argumentáciu prokurátora.
14. Dôvodnosť obvinenia nie je možné založiť na skutku, pre ktorý nie je vznesené
obvinenie tak, ako to urobil špecializovaný súd. Všeobecný súd môže konštatovať
správnosť inej právnej kvalifikácie skutku, než tej, aká je uvedená v uznesení o vznesení
obvinenia, ale nesmie vytvoriť nový skutok, keďže k tomuto sa nevzťahuje návrh na vzatie
do väzby a obvinený ani nemá možnosť sa k nemu vyjadriť. Postupom špecializovaného
súdu nebola zachovaná totožnosť skutku, keďže trestný čin legalizácie príjmov z trestnej
činnosti je naviazaný na konkrétny hlavný trestný čin (prijímanie úplatku),
a teda je v súbehu so skutkom, ktorý preukázateľne nemá podklad v zabezpečených
dôkazoch (ako to konštatoval špecializovaný súd). Ak teda absentuje dôkaz o korupcii,
nie je možné podporne hľadať „nový“ trestný čin pre udržanie dôvodnosti obvinenia
z legalizácie príjmov z trestnej činnosti a na tieto účely vytvoriť nový skutok neuvedený
v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia.
15. Ak aj špecializovaný súd identifikoval skutok majúci znaky trestného činu
neoprávneného podnikania v súbehu s trestným činom legalizácie príjmov z trestnej
činnosti, skutky s takouto právnou kvalifikáciou nespadajú do pôsobnosti špecializovaného
súdu v zmysle § 14 Trestného poriadku, pričom „pôvodné“ označenie skutku a právnej
kvalifikácie samo osebe tiež nezakladá príslušnosť špecializovaného súdu.
16. Špecializovaný súd preto mal po konštatovaní neexistencie dôvodného
podozrenia z trestného činu prijímania úplatku bez ďalšieho nevyhovieť návrhu prokurátora
a sťažovateľa prepustiť zo zadržania (nie hľadať zástupné dôvody na jeho vzatie do väzby).
17. Ďalej sťažovateľ upriamuje pozornosť na uznesenie najvyššieho súdu,
ktorým došlo podľa neho k porušeniu zásady zákazu reformationis in peius.
18. Základným stavebným kameňom sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného
súdu boli už uvedené skutočnosti týkajúce sa nesprávnosti postupu špecializovaného súdu,
ktorý potom, ako správne konštatoval nedôvodnosť vzneseného obvinenia,
mal ex offo rozhodnúť o prepustení sťažovateľa zo zadržania, a nie hľadať zástupné dôvody
na jeho vzatie do väzby idúce mimo argumentácie uvedenej v návrhu prokurátora na vzatie
do väzby.
19. Proti uzneseniu špecializovaného súdu sťažovateľ podal sťažnosť. Naproti tomu
prokurátor uviedol, že sa práva podať sťažnosť výslovne vzdáva. To podľa názoru
sťažovateľa znamená, že najvyšší súd konajúci o sťažnosti mohol a mal rozhodovať výlučne
o sťažnostných tvrdeniach sťažovateľa a v prípade ich akceptácie mal napadnuté uznesenie
špecializovaného súdu zrušiť, resp. v prípade súhlasu s jeho uznesením mal sťažnosť
podanú sťažovateľom zamietnuť.
20. Najvyšší súd však neakceptoval uznesenie špecializovaného súdu, a to najmä
vo vzťahu k nedôvodnosti obvinenia sťažovateľa, pričom argumenty špecializovaného súdu
nahradil vlastnými idúcimi mimo sťažnostných tvrdení sťažovateľa. Najvyšší súd
tak postupoval spôsobom, ako keby rozhodoval o návrhu prokurátora na vzatie obvineného
do väzby, resp. o sťažnosti prokurátora. Vyplýva to najmä z vety na strane 9 uznesenia
najvyššieho súdu, kde sa výslovne uvádza: „S týmito závermi súdu prvého stupňa
sa však najvyšší súd nestotožnil.“
21. V prípade, že sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby podá iba obvinený
a sťažnostný súd uvedie, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa,
môže rozhodnúť iba zrušením napadnutého uznesenia, a nie zamietnutím sťažnosti
z dôvodov, ktoré sú v neprospech obvineného a o ktorých nemohol rozhodovať z dôvodu
prekážky vyplývajúcej zo zásady zákazu reformationis in peius.
22. V trestnom práve sa uplatňuje zásada zákazu reformationis in peius, teda zásada
zákazu zmeny v neprospech obvineného, alebo aj zásada zákazu zmeny k horšiemu.
Táto zásada predstavuje jednu z esenciálnych zložiek práva na spravodlivý súdny proces.
Je budovaná na princípe, podľa ktorého postavenie obvineného sa nemôže zhoršiť
tým, že využije svoje právo na podanie opravného prostriedku. Garantuje možnosť
obvineného napadnúť rozhodnutie súdu v čo najširšom rozsahu bez obáv z rizika,
že si zhorší svoju situáciu. Zásadu zákazu reformationis in peius je možné chápať
ako garanciu slobody odvolacieho práva a v súvislosti s tým aj práva na obhajobu.
Z tohto dôvodu je potrebné ho vykladať čo najširšie. V opačnom prípade by sa totiž právo
na podanie opravného prostriedku stalo do značnej miery formálnym, lebo určité osoby
by síce mali právo podať opravný prostriedok, ale v dôsledku obáv, že by sa toto právo
mohlo obrátiť proti nim, by ho radšej neuplatňovali.
23. Zásada zákazu reformationis in peius v prípadoch, keď súd rozhoduje o odvolaní
podanom v prospech obžalovaného, sa neobmedzuje len na výrok o treste, ale na akúkoľvek
zmenu rozsudku, ktorá by zhoršovala postavenie obžalovaného. Za zmenu rozhodnutia
v neprospech obžalovaného je nutné považovať každú zmenu v ktoromkoľvek výroku,
pokiaľ zhoršuje situáciu obžalovaného a priamo sa ho dotýka. Zmena k horšiemu sa môže
prejaviť aj v skutkových zisteniach, v právnej kvalifikácii, v druhu a výmere trestu, v druhu
a výmere ochranného opatrenia. Účelom zásady zákazu reformationis in peius je nastolenie
spravodlivej rovnováhy medzi protiprávnym správaním a uloženou sankciou za protiprávne
správanie. Ak v trestnom konaní má potrestaný páchateľ dôvodný pocit príliš prísneho
trestu, má právo podať odvolanie proti uloženému trestu. Ak sa odvolá iba páchateľ,
jeho odvolanie podlieha ochrane danej zárukou, podľa ktorej v odvolacom konaní nemôže
dostať prísnejší trest, ako už dostal. V trestnom konaní sa spravodlivá rovnováha
nezabezpečuje iba v prospech páchateľa vytváraním príležitosti pre hľadanie rovnovážneho
stavu medzi páchateľovým protiprávnym správaním a sankciou, ktorú za svoje správanie
dostane. Spravodlivá rovnováha v trestnom konaní je zložitejšia, lebo sa pri nej dbá
aj na ochranu verejného záujmu. V trestnom konaní vystupuje prokurátor, ktorý má právo
podať odvolanie, ak zastáva názor, že páchateľ bol za svoje protiprávne správanie
potrestaný nezaslúžene mierne (verejný záujem nebol pred protiprávnym správaním
páchateľa náležite ochránený). Odvolanie prokurátora môže vyvolať odvolacie konanie
s možným sprísnením trestu uloženého páchateľovi. Ak podajú odvolanie obaja (páchateľ
aj prokurátor), výsledok odvolacieho konania znovu môže vyústiť do zvýšenia sankcie.
24. Sťažovateľ vyslovuje názor, že aj keď sa uznesenie najvyššieho súdu netýka
rozhodnutia o vine, prípadne uloženia sankcie, v danej veci došlo k zhoršeniu
jeho postavenia, keďže najvyšší súd jeho sťažnosť zamietol na základe argumentov,
ktorých správnosť nemohol posudzovať. Najvyšší súd de facto uvádza argumenty,
na základe ktorých dospel k záveru, že je správny názor prokurátora uvedený v návrhu
na vzatie do väzby, resp. že nie je správny názor špecializovaného súdu. Uznesenie
špecializovaného súdu však bolo napadnuté iba sťažovateľom (nie aj prokurátorom). Preto
najvyšší súd nemal o argumentácii prokurátora uvedenej v návrhu na vzatie do väzby
rozhodovať.
25. Podanie sťažnosti obvineným nie je spôsobilé založiť možnosť posudzovania
a následnej právnej polemiky medzi argumentmi prokurátora a súdu prvého stupňa.
26. Najvyšší súd mal de facto rozhodnúť „iba“ o tom, či špecializovaný súd mohol
po konštatovaní nedôvodnosti vzneseného obvinenia rozhodnúť o vzatí sťažovateľa
do väzby z iných dôvodov, než ktoré uvádzal prokurátor vo svojom návrhu,
či špecializovaný súd mohol vytvoriť nový skutok s novou právnou kvalifikáciou
a na základe neho rozhodnúť o vzatí sťažovateľa do väzby a či bol špecializovaný súd
príslušný rozhodnúť o návrhu prokurátora, ak identifikoval skutky s právnou kvalifikáciou
nespadajúcou do pôsobnosti špecializovaného súdu v zmysle § 14 Trestného poriadku.
27. Najvyšší súd namiesto toho fakticky rozhodoval o návrhu prokurátora,
a nie o sťažnosti podanej sťažovateľom, čím porušil zásadu zákazu reformationis in peius,
a tým i ústavu.
28. Ďalej sa sťažovateľ venuje namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru. K porušeniu týchto práv došlo
preto, že najvyšší súd vôbec neprihliadol na obhajobu sťažovateľa a jeho právne argumenty
uvedené v podanej sťažnosti, v dôsledku čoho uznesenie najvyššieho súdu nemá
tú skutkovú, ale ani právnu kvalitu, ktorú zákon spája s rozhodnutiami o väzbe.
29. Sťažovateľ si dovoľuje tvrdiť, že najvyšší súd nedostatočne a arbitrárne
odôvodnil svoje uznesenie, vôbec sa nezaoberal argumentmi sťažovateľa, v dôsledku
čoho je uznesenie výrazne arbitrárne a porušuje čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
30. Sťažovateľ v ďalšom cituje právne vety z rozhodovacej praxe ústavného súdu,
resp. Ústavného súdu Českej republiky.
31. Dospieva ku konštatovaniu, že relevantnými skutočnosťami a právnymi
argumentmi uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu sa najvyšší súd
vôbec nezaoberal, lebo iba neprípustne zopakoval skutočnosti jednostranne prevzaté
z návrhu prokurátora, a to dokonca bez toho, že by bol o nich oprávnený rozhodovať.
Najvyšší súd teda nekonfrontoval uznesenie špecializovaného súdu so skutočnosťami
uvedenými v riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa.
32. Takýto postup považuje sťažovateľ za prejav svojvôle, ktorý sa celkom vymyká
zákonnosti, resp. ide o postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné
odôvodnenie väzby. Prijaté právne závery sú preto porušením ústavného princípu zákazu
ľubovôle v rozhodovaní.
33. Sťažovateľ vyslovuje podozrenie, že uznesenie najvyššieho súdu je vedené
len rutinným formalizmom, resp. snahou kladne rozhodnúť o návrhu na vzatie do väzby
(či negatívne rozhodnúť o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa „za každú cenu“).
Je tým eliminovaná záruka ochrany proti ľubovôli.
34. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„I. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.5.2020,
sp. zn. 4Tost 19/2020, v spojitosti s uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko
Banská Bystrica z 23.4.2020, sp.zn. 5Tp/4/2020, bol porušený článok 1 odsek 1, článok 17
odsek 1, 2 a 5, článok 46 a článok 50 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článok 5
odsek 1 písmeno c), odsek 4, článok 6 odsek 3 písmeno b) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.5.2020,
sp. zn. 4Tost 19/2020 a uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica zo 23.4.2020, sp.zn. 5Tp/4/2020 sa zrušujú.“
II.
Skutkový stav veci
35. Z uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. 5 Tp 4/2020 z 23. apríla 2020 vyplýva,
že podľa § 87 ods. 2 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bol
sťažovateľ vzatý do väzby. Lehota trvania jeho väzby začala plynúť 21. apríla 2020
o 9.00 h. Dohľad probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom podľa § 80
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nebol nariadený.
36. Podľa konštatovania špecializovaného súdu prokurátor požadoval vzatie
sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku s tým, že vyšetrovateľ zabezpečil dostatok dôkazov na vznesenie obvinenia
umožňujúcich prijať záver o existencii skutku uvedeného v uznesení o vznesení
obvinenia, o subsumovaní tohto skutku pod znaky konkrétnych trestných činov a o určení
osoby sťažovateľa ako páchateľa trestných činov. Sťažovateľ pred vyšetrovateľom uviedol,
že sa žiadneho korupčného konania nedopustil. Pred špecializovaným súdom uviedol,
že všetky platby poukázané na účet jeho otca pochádzajú z legálnych občianskoprávnych
vzťahov. V prípade platieb od išlo o pôžičku poskytnutú v roku 2016
vo výške 175 000 € na základe písomnej zmluvy a neskôr vo výške 25 000 € bez písomnej
zmluvy, pričom mu v skutočnosti vrátil sumu vyše 220 000 €. Keď si uvedomil,
že písomné podklady nesedia so sumami na účte, požiadal o úpravu pôvodnej
zmluvy o pôžičke na sumu 220 000 €, k čomu v marci 2020 aj došlo.
37. Podľa názoru špecializovaného súdu so záverom prokurátora o preukázaní
dôvodného podozrenia z obzvlášť závažného zločinu prijímania úplatku podľa § 329
ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona sa nemožno stotožniť, lebo vykonané dôkazy takýto záver
nepreukazujú a neodôvodňujú. Prokurátor špecifikuje 6 zmlúv, ale nikde sa nevenuje
otázke, kedy došlo k naplneniu týchto zmlúv. Analýzou obsahu jednotlivých zmlúv treba
dospieť k záveru, že od uzavretia jednotlivých zmlúv po poukázanie údajného úplatku
sťažovateľovi uplynula doba v niektorých prípadoch až viac ako 4 roky, ale najmenej 8
mesiacov. Takýto záver nemá akúkoľvek elementárnu logiku, lebo predpokladá,
že by sťažovateľ taký dlhý čas čakal na poskytnutie úplatku, a hoci mu úplatok ešte stále
nebol poskytnutý, uzavrel ďalších 5 zmlúv na dodanie tovarov. Treba prisvedčiť obhajcovi
sťažovateľa, podľa ktorého je z kriminalistickej praxe zrejmé, že úplatok
by mal bezprostredne nasledovať, ak nie predchádzať poskytnutiu žiadaného plnenia,
na ktoré nie je právny nárok, čo sa v tomto prípade jednoznačne nestalo a čo výrazným
spôsobom spochybňuje dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa. Navyše je podstatné,
že po roku 2015 už nebol štatutárnym zástupcom Ďalej, hoci
podľa prokurátora korupčné platby mali tvoriť 1 % z hodnoty dodaných tovarov,
nie je to tak, lebo zo sumy 2 572 484,49 € (ako hodnoty dodaných tovarov
aj s daňou z pridanej hodnoty) 1 % nezodpovedá poskytnutej sume tvrdených úplatkov
vo výške 220 680 €.
38. Hoci korupčné konanie zo strany sťažovateľa nie je preukázané,
jeho protizákonná podnikateľská činnosť (zneužitím svojho postavenia predsedu
zabezpečil predaj skladov ako prebytočného majetku a vo vzájomnej dohode so
predstieral ich kúpu presne neurčenou spoločnosťou, na čo poskytol sumu 25 000 €
a ponechal si úžitky získané prenájmom, hoci ako predseda mal zakázané podnikať),
preukázaná je. Pri zachovaní totožnosti skutku možno konštatovať, že ide o zločin
legalizácie príjmu z trestnej činnosti a prípadne aj o prečin neoprávneného podnikania
podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b), ods. 3 písm. a) a § 251 ods. 1 a 2 písm. c) a d) Trestného
zákona.
39. Sťažovateľ sa už 25. marca 2020 dopustil kolúzneho konania, resp. konania
vedúceho k získaniu falošných dôkazov vo svoj prospech a ovplyvňovania
vo svoj prospech, keď tomuto predložil na podpis pozmenenú zmluvu o pôžičke.
Preto možno dôvodne predpokladať, že sťažovateľ bude pri ponechaní na slobode vyvíjať
ďalšie aktivity smerujúce k ovplyvňovania ale aj ďalších potenciálnych svedkov.
Ako svedka bude potrebné vypočuť aj otca sťažovateľa, ktorý pri svojom výsluchu
ako zadržaný priznal, že nevie, k akým transakciám na jeho účtoch dochádzalo,
keďže tieto v podstate spravuje sťažovateľ.
40. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 19/2020 z 11. mája 2020 vyplýva,
že ním bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť podaná sťažovateľom
proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. 5 Tp 4/2020 z 23. apríla 2020 zamietnutá.
41. Podľa konštatovania najvyššieho súdu proti uzneseniu špecializovaného súdu
sťažovateľ podal sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu, ktorú neskôr osobitným
podaním obhajcu odôvodnil (vyjadril názory, ktoré sú v podstate takmer doslova zhodné
s obsahom ústavnej sťažnosti, pozn.).
42. Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu z predloženého spisového
materiálu je zrejmé, že uznesením prokurátora bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie
pre pokračovací obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku v súbehu s pokračovacím
obzvlášť závažným zločinom legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 329
ods. 1, 2 a 3 a § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona
na tom skutkovom základe, že v období od roku 2012 po svojom nástupe do funkcie
predsedu až do 24. marca 2020, keď bol z tejto funkcie odvolaný, v rámci výkonu
svojich oprávnení skrytým spôsobom (najmä bezhotovostnými bankovými prevodmi
s poznámkami „pôžička“, „vrátenie pôžičky“, „splátka pôžičky“ a pod.), prípadne
bez uvedenia dôvodu prevodu, ako aj formou priamych vkladov na peňažné účty,
ku ktorým mal dispozičné právo, žiadal a prijímal finančné prostriedky v rôznych výškach
a iné plnenia majetkovej povahy ako úplatky, a to od pôsobiaceho
od 17. novembra 1999 do 29. januára 2015 ako konateľ a predseda predstavenstva
S uvedenou spoločnosťou sťažovateľ ako štatutárny zástupca v dobe od roku 2012
do roku 2017 podpísal spolu 6 kúpnych zmlúv a následne v období od 16. marca 2017
do 27. augusta 2018 prijal z účtu na účet otca sťažovateľa (ku ktorému mal
sťažovateľ dispozičné právo) finančné prostriedky v 6 bezhotovostných bankových
prevodoch v celkovej výške 220 680 €, pričom uvedené platby vydával navonok ako legálne
platby údajného vrátenia pôžičky.
43. Podľa názoru najvyššieho súdu možno na základe doteraz zabezpečených
dôkazov urobiť záver o tom, že z nich plynúce skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky,
pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, pričom nepochybne majú znaky
trestných činov a sú dané dôvody na podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ. Na rozdiel
od zistení špecializovaného súdu dospel najvyšší súd k záveru, že návrh prokurátora
na vzatie sťažovateľa do väzby je opodstatnený práve z dôvodov uvedených v návrhu.
Špecializovaný súd nepovažoval za preukázané dôvodné podozrenie zo spáchania obzvlášť
závažného zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona najmä
z dôvodu, že od uzavretia zmlúv medzi prípadne od plnenia z týchto zmlúv
do momentu prevodu finančných prostriedkov z účtu na účet otca sťažovateľa
predstavujúcich údajný úplatok uplynula dlhá doba (v niektorých prípadoch presahujúca
obdobie 4 rokov), a že od roku 2015 už nebol štatutárnym zástupcom
čo podľa názoru špecializovaného súdu výrazným spôsobom spochybnilo dôvodnosť
trestného stíhania sťažovateľa. Zároveň špecializovaný súd uveril a čiastočne
aj sťažovateľovi v tom smere, že finančné prostriedky pripísané na účet otca sťažovateľa
naozaj predstavujú splátky pôžičky v sume 175 000 €, kúpnu cenu skladov
ako prebytočného majetku vo výške 25 000 € a polovicu nájmu za sklady vo výške
20 680 €.
44. S uvedenými závermi špecializovaného súdu sa najvyšší súd nestotožnil. Dosiaľ
vykonané dokazovanie nasvedčuje tomu, že sťažovateľ je dôvodne podozrivý zo spáchania
skutkov kladených mu za vinu, pričom takýmto konaním sa mal dopustiť trestných činov
uvedených v uznesení o vznesení obvinenia. Aj podľa najvyššieho súdu (v zhode s názorom
prokurátora) blízka či bezprostredná časová súvislosť medzi žiadaným plnením
a poskytnutím úplatku nie je jediným a nevyhnutným predpokladom nasvedčujúcim tomu,
že ide o korupčné správanie. V tomto úplne počiatočnom štádiu trestného konania,
kedy dokazovanie je ešte len na začiatku, podozreniu o korupčnom správaní sťažovateľa
nasvedčujú už doteraz zhromaždené dôkazy a zistenia.
45. Z výpovede sťažovateľa na špecializovanom súde plynie, že pôžičku vo výške
175 000 € mal poskytnúť z úspor svojho otca. Otec sťažovateľa však v pozícii
podozrivého uviedol, že celoživotné úspory vo výške 260 000 € pred pár rokmi odovzdal
sťažovateľovi pre účely kúpy bytu v Bratislave s tým, že sťažovateľ byt hneď kúpil.
Pokiaľ teda sťažovateľ za celoživotné úspory otca kúpil byt v Bratislave, pôvod finančných
prostriedkov vo výške 175 000 €, ktoré mali byť poskytnuté ako pôžička,
je potom nejasný (sťažovateľ ho spoľahlivo neobjasnil).
46. Obdobne tak nepresvedčivo vyznievajú aj vysvetlenia v jeho výpovediach
ako podozrivého a následne ako obvineného s ohľadom na rozpory medzi nimi
a nepresvedčivé dôvody. Pokiaľ ide o účel údajnej pôžičky vo výške 175 000 €,
na jednej strane tvrdil, že malo ísť o osobnú pôžičku na osobné účely,
o ktorej by jeho manželka nevedela, no na druhej strane uvádzal, že pôžička sa použila
na nákup technológie od ukrajinských a ruských špecialistov, ktorých mená neuviedol.
Ďalej tvrdil, že sumu 175 000 € mu sťažovateľ doniesol osobne v papierových bankovkách
vo väčšine v nominálnej hodnote 100 €. To by ale znamenalo, že do jednej obálky
by sa muselo zmestiť 1750 bankoviek v nominálnej hodnote 100 €, čo vzhľadom
na objemové možnosti týchto predmetov sa javí ako minimálne pochybné. Navyše,
si mal od požičať 175 000 € v relatívne krátkom čase potom, čo za predaj
obchodného podielu v mal dostať na konci roku 2014 sumu 2 300 000 €,
ktorú mal rozdeliť medzi manželku a deti a sebe mal ponechať sumu 800 000 €. Okrem
toho z výpovede ale aj sťažovateľa pred špecializovaným súdom plynie,
že sťažovateľ sa mal zúčastňovať na podnikaní rôznymi vkladmi z bližšie
neidentifikovaných zdrojov, čo by časový posun medzi požadovanými plneniami
a údajnými úplatkami vysvetľovalo.
47. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že od roku 2015
už nepôsobí ako štatutárny zástupca , lebo po odchode zo (ako to plynie
z jeho výpovede) si síce založil vlastné firmy, avšak so je v obchodnom styku,
(ktorý sa stal štatutárnym zástupcom po jeho odchode) dlhé roky pozná,
sú v pravidelnom kontakte, pričom aj listiny založené v spise nasvedčujú personálnemu
a majetkovému prepojeniu medzi dotknutými spoločnosťami.
48. Obdobne doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že sťažovateľ sa mal
snažiť sporný príjem vo výške 220 680 € legalizovať okrem antedatovania zmluvy
o pôžičke aj prevodmi sporných finančných prostriedkov medzi dvoma účtami jeho otca,
ku ktorým má dispozičné právo, ako aj zamýšľaným prevodom na účet zahraničnej
spoločnosti Nie je možné spoľahlivo v tomto
štádiu uzavrieť, že by v prípade prevodu sporných finančných prostriedkov na účet
zahraničnej obchodnej spoločnosti malo ísť o vrátenie pôžičky. Sťažovateľ totiž
v tejto súvislosti predložil 4 zmluvy o pôžičke uzavreté medzi
a otcom sťažovateľa, pričom z výpovede otca sťažovateľa v pozícii podozrivého vyplýva,
že žiadnu pôžičku si nezobral. Spomínané 4 zmluvy o pôžičkách znejú na sumu v celkovej
výške 139 000 €, pričom na účet otca sťažovateľa mali už spomínané subjekty previesť
finančné prostriedky v čase od 12. júna 2018 do 1. februára 2019 v celkovej sume
193 011,50 €. Sporné finančné prostriedky mal sťažovateľ plánovať previesť len na účet
(hoci mali byť požičané aj od ) a vo výške presahujúcej sumu 200 000 €,
hoci pôžičky podľa obsahu zmlúv o pôžičkách mali byť bezúročné, čo tvrdenie,
že išlo o vrátenie pôžičiek, významným spôsobom spochybňuje.
49. Zhrnúc už uvedené, aj podľa názoru najvyššieho súdu v tomto štádiu trestného
konania je jedna z materiálnych podmienok rozhodovania o väzbe (existencia dôvodnosti
trestného stíhania reprezentovaného dôvodným podozrením zo spáchania trestného činu
v prípade sťažovateľa) uvedenými skutočnosťami naplnená. So záverom špecializovaného
súdu je potrebné súhlasiť aj v tom smere, že je naplnená aj druhá materiálna podmienka,
a to existencia niektorého z dôvodov väzby.
50. Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku je aj podľa názoru
najvyššieho súdu opodstatnený najmä tým, že sťažovateľ (ako to vyplýva z jeho výpovede
i z výpovede ) sa mal kolúzneho konania dopustiť tým, že využijúc svoj vzťah
so mal dosiahnuť podpísanie antedatovanej zmluvy o pôžičke s cieľom zakrytia
skutočného pôvodu sporných finančných prostriedkov. Pritom nie je podstatné, že
(ako to plynie z jeho výpovede) mal antedatovanú zmluvu podpísať nie pod nátlakom,
ale z vďačnosti, lebo aj v takomto prípade ide o využitie vzťahu a z neho plynúceho vplyvu.
Uvedené okolnosti sú potom tými konkrétnymi skutočnosťami, ktoré obavu, že sťažovateľ
by mohol v prípade prepustenia na slobodu využiť svoje získané kontakty a možnosti
v smere zakrytia trestnej činnosti, z ktorej je dôvodne podozrivý, s cieľom dosiahnutia
čo najpriaznivejšieho výsledku vo svoje trestnej veci, nepochybne vyvolávajú.
51. Pokiaľ sťažovateľ v tomto smere namietal, že antedatovaná zmluva nemala slúžiť
na zakrytie trestnej činnosti, z ktorej je podozrivý, ale že išlo o nováciu záväzkov medzi
ním a , treba uviesť, že podľa § 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúceho
nováciu záväzkov ako spôsobu ich zániku dohodou platí, že ak sa veriteľ dohodne
s dlžníkom, že sa doterajší záväzok nahrádza novým záväzkom, doterajší záväzok zaniká
a dlžník je povinný plniť nový záväzok. Ide teda o dohodu výslovne upravenú Občianskym
zákonníkom, z ktorej je zrejmé, že sa uzatvára do budúcna s aktuálnym dátumom ohľadom
záväzkov z minulosti. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nie je osobou neznalou práva,
ale sudcom, ktorý ešte podľa rozvrhu práce Okresného súdu Čadca na rok 2012
bol zaradený do občianskoprávneho grémia, len ťažko je možné uveriť, že by už spomínanú
právnu úpravu nepoznal a z nedostatku právnych vedomostí a skúseností v oblasti
občianskeho práva ako formu dohody o novácii zvolil antedatovanú zmluvu o pôžičke.
III.
Relevantná právna úprava
52. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
53. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
54. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
55. Na prerokovanie tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 1
ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c),
ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru smeruje proti postupu špecializovaného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tp 4/2020 a jeho uzneseniu z 23. apríla 2020, nie je daná
právomoc ústavného súdu.
56. Podľa ustanovenia § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných
práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
57. Proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. 5 Tp 4/2020 z 23. apríla 2020 bola
prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci
opravného konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného
súdu.
58. Zvyšnú časť ústavnej sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
59. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,
60. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
61. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru oprávňuje zatknúť a uväzniť osobu
iba na základe existencie dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin,
pričom trvanie takéhoto podozrenia je podmienkou sine qua non zákonnosti držania osoby
vo väzbe. Naproti tomu z čl. 5 ods. 3 dohovoru nepochybne vyplýva, že trvanie podozrenia
po určitom čase už nestačí na odôvodnenie ďalšej existencie väzby, pretože súd musí zistiť
iné dôvody opodstatňujúce ďalšie trvanie väzby (Stögmüller proti Rakúsku, Letellier
proti Francúzsku). Takýmito ďalšími dôvodmi môžu byť hrozba dokončenia trestného činu
nachádzajúceho sa v štádiu pokusu, nebezpečenstvo opakovania trestného činu
alebo pokračovania v ňom, zabránenie v úteku po spáchaní trestného činu, ovplyvňovanie
vyšetrovania.
62. Konštrukcia dôvodov väzby v slovenskom Trestnom poriadku
je iná (pre obvineného priaznivejšia) ako podľa dohovoru, lebo už pri počiatočnom
pozbavení slobody vyžaduje kumuláciu dôvodného podozrenia s niektorým z dôvodov
väzby uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 Trestného poriadku.
63. Z dosiaľ uvedeného možno vyvodiť, že podľa slovenského práva v prípade vzatia
do väzby musia byť splnené štyri podmienky. Po formálnej stránke musí existovať
uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia dôvodného
podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Ďalej tento skutok musí
vykazovať znaky niektorého trestného činu. Napokon musí existovať niektorý z väzobných
dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku.
64. Podozrenie zo spáchania trestného činu musí byť dôvodné. Odôvodnenosť
podozrenia, na ktorom sa musí zakladať vzatie do väzby, je základným prvkom ochrany
poskytovanej čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru pred svojvoľným pozbavením slobody.
Existencia dôvodného podozrenia predpokladá existenciu skutočností alebo dôkazov
spôsobilých presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že obvinený mohol spáchať trestný čin.
Závisí však od všetkých okolností prípadu, či podozrenie je dôvodné. Pritom nepostačuje
subjektívne hľadisko úprimného presvedčenia orgánu trestného stíhania o existencii
podozrenia, ale vyžadujú sa aj sa objektívne skutočnosti a dôkazy o dôvodnosti podozrenia,
ktoré musí doložiť štát. Z povahy veci však zároveň vyplýva, že stupeň podozrenia
nemôže byť taký vysoký, aký sa vyžaduje pre obvinenie alebo pre obžalobu (Murray
proti Spojenému kráľovstvu). Obdobné úvahy sa vzťahujú aj na existenciu niektorého
z väzobných dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku (II. ÚS 301/2020).
65. Pozbaviť niekoho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru možno
len „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ (úvodná veta čl. 5 ods. 1 dohovoru).
Navyše sa v čl. 5 ods. 1 písm. c) znova opakuje, že zatknutie alebo iné pozbavenie slobody
musí byť „zákonné“. Dohovor tu odkazuje na vnútroštátne právo a podčiarkuje
tak, že v právnom štáte každý zásah do osobnej slobody občana musí mať zákonný podklad.
„Ak dohovor odkazuje na vnútroštátne právo, ako je to v článku 5, rešpektovanie tohto
práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov vyplývajúcich z dohovoru.“
(Lukanov proti Bulharsku, Winterwerp proti Holandsku).
66. Sťažovateľ predovšetkým vytýka najvyššiemu súdu porušenie zásady zákazu
reformationis in peius. Vychádza pritom z toho, že prokurátor nevyužil právo podať
sťažnosť ako riadny opravný prostriedok proti uzneseniu špecializovaného súdu o vzatí
sťažovateľa do väzby (tohto práva sa výslovne vzdal) a najvyšší súd v opravnom konaní mal
posudzovať iba dôvodnosť sťažnosti podanej sťažovateľom. Napriek tomu však najvyšší
súd posudzoval dôvodnosť podaného návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby
a v konečnom dôsledku zaujal stanovisko, ktorým sa postavenie sťažovateľa zhoršilo
i napriek tomu, že prokurátor riadny opravný prostriedok nepodal. Pritom špecializovaný
súd správne konštatoval nedôvodnosť vzneseného obvinenia, no napriek tomu sťažovateľa
zo zadržania neprepustil, ale našiel zástupné dôvody na jeho vzatie do väzby idúce mimo
argumentácie uvedenej v návrhu prokurátora (pozri bod 17 až 27).
67. Základnou premisou námietky sťažovateľa o porušení zásady zákazu
reformationis in peius je tvrdenie, podľa ktorého prokurátor na základe vlastného
slobodného rozhodnutia nevyužil právo podať proti uzneseniu špecializovaného súdu
o vzatí sťažovateľa do väzby sťažnosť ako riadny opravný prostriedok,
čím sa (podľa názoru sťažovateľa) „otvorili dvere“ úvahám o možnej aplikácii princípu
zákazu reformationis in peius vo vzťahu voči sťažovateľovi.
68. Uvedený základný predpoklad, z ktorého sťažovateľ vychádza, podľa názoru
ústavného súdu v skutočnosti nie je naplnený.
69. Javí sa ako nesporné, že špecializovaný súd návrhu prokurátora vyhovel v celom
jeho rozsahu, lebo v plnom súlade s ním rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Názorový rozdiel medzi prokurátorom
a špecializovaným súdom teda, čo sa týka podstaty podaného návrhu, nevznikol a prejavil
sa len v argumentácii týkajúcej sa otázky, zo spáchania akého trestného činu
(akých trestných činov) je v danom štádiu konania sťažovateľ dôvodne podozrivý.
70. Za situácie, keď špecializovaný súd návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa
do väzby bezo zvyšku vyhovel, sťažnosť ako riadny opravný prostriedok zo strany
prokurátora proti tomuto uzneseniu vôbec neprichádzala do úvahy. Prokurátor nemohol
podať sťažnosť (aj keby chcel) proti takému uzneseniu, ktorým bolo jeho návrhu v plnej
miere vyhovené. Sťažnosť by v takejto situácii mohla smerovať iba proti odôvodneniu
(časti odôvodnenia) uznesenia špecializovaného súdu, nie teda proti jeho výrokom.
71. Vzhľadom na dosiaľ uvedené vzniká otázka, či prokurátor mohol alebo nemohol
podať sťažnosť proti dôvodom uznesenia špecializovaného súdu.
72. V civilnom procesnom práve je výslovne stanovené, že odvolanie
len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 Civilného sporového poriadku).
Naproti tomu trestné procesné právo takúto explicitnú formuláciu neobsahuje,
no napriek tomu sa dá nepochybne usúdiť, že sťažnosť len proti odôvodneniu uznesenia
nie je prípustná ani podľa Trestného poriadku.
73. Podľa § 189 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie možno napadnúť pre
a) nesprávnosť niektorého jeho výroku,
b) zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo
c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie
mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.
74. Z citovaného uznesenia dostatočne jasným a jednoznačným spôsobom vyplýva,
že sťažnosťou možno napadnúť iba výrok (výroky) uznesenia, nie teda jeho dôvody.
75. Za uvedeného stavu sa celá námietka sťažovateľa o porušení zásady zákazu
reformationis in peius javí ako bezpredmetná, keďže evidentne vôbec nenastala situácia,
v ktorej by prichádzalo do úvahy o prípadnej aplikácii tejto zásady uvažovať. Preto
ani nie je potrebné ďalej podrobnejšie sa touto námietkou zaoberať.
76. Ďalej sťažovateľ vytýka špecializovanému súdu, že hoci správne dospel k názoru
o neodôvodnenosti obvinenia z trestného činu prijímania úplatku, napriek tomu ho vzal
do väzby, pričom „vykonštruoval“ namiesto trestného činu prijímania úplatku iný trestný
čin (neoprávnené podnikanie), ktorý nebol obsahom uznesenia o vznesení obvinenia,
ale ani návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby (pozri bod 10 až 16).
77. Na margo tejto námietky ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd pri svojom
rozhodovaní implicitne námietku sťažovateľa vlastne uznal, pretože svoj záver o dôvodnosti
väzby neoprel o existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu
neoprávneného podnikania (ako špecializovaný súd), ale trestného činu prijímania úplatku,
teda takého trestného činu, ktorý bol obsahom uznesenia o vznesení obvinenia, ale aj návrhu
prokurátora. Zároveň pritom dospel k odlišnému záveru v otázke existencie,
resp. neexistencie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu prijímania úplatku.
Inými slovami, námietke sťažovateľa smerujúcej proti argumentácii špecializovaného súdu
vlastne vyhovel, a tým vytýkané pochybenie napravil.
78. Napokon sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy založili dôvodnosť
jeho obvinenia len na predpokladoch a na neprípustných domnienkach, keď existujúce fakty
skutkovo „dotvorili“ bez existencie dôkazov so záverom, že išlo o korupčné platby. Okrem
toho najvyšší súd vôbec neprihliadol na obhajobu sťažovateľa a jeho právne argumenty
uvedené v riadnom opravnom prostriedku, čo zakladá nedostatočné odôvodnenie
a arbitrárnosť jeho uznesenia (pozri body 8, 9, 28 až 33).
79. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu možno
považovať za dostatočné a presvedčivé s tým, že dalo odpovede na všetky relevantné otázky
(vrátane tých, ktoré sťažovateľ nastolil v podanom riadnom opravnom prostriedku,
ktorého obsah je v podstate totožný s obsahom ústavnej sťažnosti). Uznesenie v žiadnom
prípade nemožno považovať za arbitrárne, či za zjavne neodôvodnené. V tomto smere
ústavný súd v plnom rozsahu odkazuje na podrobné odôvodnenie uznesenia najvyššieho
súdu (pozri bod 42 až 50).
80. Osobitne treba zdôrazniť, že sťažovateľ sa ani len nepokúsil polemizovať
s konkrétnymi vecnými argumentmi najvyššieho súdu, na ktoré ústavný súd odkázal,
keďže len vo všeobecnej rovine (teda nekonkrétne) tvrdí, že odôvodnenie uznesenia
najvyššieho súdu nie je dostatočné, resp. je arbitrárne (svojvoľné).
81. Namietané porušenie čl. 46 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 3 písm. b)
dohovoru možno považovať za zjavne neopodstatnené aj z iného pohľadu.
82. Ústavná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiam všeobecných súdov, ktorými bol
sťažovateľ vzatý do väzby. Smeruje teda proti rozhodnutiu o väzbe. Ustanovenia čl. 46
a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru sú ratione materiae spravidla
súčasťou rozhodovania vo veci samej. V prípade rozhodovania o väzbe (o vzatí do väzby)
práva vyplývajúce z týchto ustanovení treba považovať za súčasť čl. 17 ústavy, resp. čl. 5
dohovoru (III. ÚS 646/2017, II. ÚS 111/2018, II. ÚS 564/2018, II. ÚS 301/2020).
83. K námietke sťažovateľa o porušení čl. 1 ods. 1 ústavy namietanými uzneseniami
ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v tomto článku sú upravené základné garancie,
resp. princípy fungovania štátu. Majú teda charakter všeobecného ústavného princípu
a primárne neformulujú základné práva ani slobody fyzickej osoby alebo právnickej osoby,
ktoré sú upravené v druhej hlave ústavy. Vzhľadom na to, že sťažovateľ dáva ich porušenie
do priamej súvislosti s čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom ústavný súd
nezistil porušenie označených základných práv, je sťažnosť aj v tejto časti zjavne
neopodstatnená.
84. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu