Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 301/2020
PDF · 453.48 KB
No categories available
IV. ÚS 301/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) o prijatej ústavnej sťažnosti
,
zastúpeného JUDr. Lubomírom Müllerom, euroadvokátom, Symfonická 9, Praha, Česká
republika, vo veci namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 198/2012 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 226/2016 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 198/2012
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 226/2016
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 198/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
3. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave s ú p o v i n n é uhradiť
spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 562,86 € (slovom
päťstošesťdesiatdva eur a osemdesiatšesť centov) na účet JUDr. Lubomíra Müllera,
euroadvokáta, Symfonická 9, Praha, Česká republika, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu, sťažnostná argumentácia a rekapitulácia
vyjadrení účastníkov konania
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal 17. júna 2020
na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
(ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 198/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 226/2016 (ďalej
aj „napadnuté konanie krajského súdu“).
2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že je v napadnutom konaní v postavení
žalobcu a domáha sa proti žalovanej (označuje ju „Slovenská republika-Ministerstvo
spravodlivosti“) odškodnenia za nezákonné väznenie vo výške 692,09 €, pričom ide
o náhradu nákladov obhajoby. Žalobe z 5. októbra 2012 bolo vyhovené rozsudkom
okresného súdu č. k. 8 C 198/2012-68 z 31. marca 2016 a žalovaná sa odvolala proti
rozsudku 20. apríla 2016. Sťažovateľ podal 24. marca 2020 predsedovi krajského súdu
sťažnosť na prieťahy v konaní. Podpredseda krajského súdu mu listom sp. zn. 1 Spr 93/2020
z 21. apríla 2020 odpovedal, že vec bola predložená tomuto súdu 31. mája 2016 a že vo veci
zistil nečinnosť, ktorej príčinou je preťaženosť príslušného senátu. Podľa referujúcej
sudkyne bude vec prejednaná a rozhodnutá v nasledujúcom období. Sťažovateľ nie je
spokojný s vybavením sťažnosti. Konanie na krajskom súde trvá neprimerane dlho a prísľub
vybavenia je veľmi neurčitý. Ide o jednoduchú vec, nie je potrebné volať ťažko dostupných
svedkov, zabezpečovať preklady písomností, bádať v archívoch, zabezpečovať rozsiahle
súpisy majetkov a podobne. Aj na okresnom súde podľa sťažovateľa došlo k prieťahom,
pretože konanie trvalo tri a pol roka. Pre sťažovateľa má konanie zvýšený význam, pretože
sa v ňom domáha odškodnenia za svoju nezákonnú perzekúciu za minulého režimu.
3. Zásah do práv sťažovateľa je podľa neho taký závažný, že požaduje priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, na ktorom by sa mali podieľať okresný súd aj
krajský súd.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal
nález, že krajský súd a okresný súd v napadnutých konaniach porušili sťažovateľovo
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navrhol aj nariadiť krajskému
súdu bezodkladne konať v napadnutom konaní. Ďalej navrhol uložiť okresnému súdu
a krajskému súdu povinnosť zaplatiť sťažovateľovi zadosťučinenie každému vo výške
3 000 €. Napokon žiadal priznať sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 375,24 €.
5. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedov
okresného súdu a krajského súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a oznámenie, či trvajú
na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu podaním sp. zn.
1 SprV 644/2020 z 3. júla 2020 oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci. K obsahu
ústavnej sťažnosti uviedol, že nemožno konštatovať nečinnosť okresného súdu, ktorý
vo veci konal priebežne. Odkázal na vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. Miroslavy Saxovej
z 26. júna 2020 a chronologický prehľad úkonov. V prípade záveru o porušení označeného
práva sťažovateľa žiadal o zváženie dôvodnosti a primeranosti finančného zadosťučinenia
a jeho nepriznanie sťažovateľovi s ohľadom na nepodanie sťažnosti predsedovi okresného
súdu. Zákonná sudkyňa uviedla, že v čase pridelenia veci sa spis nachádzal na krajskom
súde a vrátil sa 3. júna 2020, t. j. po podaní ústavnej sťažnosti. Namietané prieťahy sa
vzťahujú na obdobie, v ktorom bola zákonnou sudkyňou Mgr. Jana Janics Bajánková, preto
sa k namietaným prieťahom nevyjadrila. Po oboznámení sa so spisom bude vo veci
nariadené pojednávanie s predpokladom konania na jeseň 2020. Z priloženého prehľadu
vyplývajú tieto úkony súdu:
- 18. októbra 2012 – doručenie žaloby,
- 26. novembra 2012 – výzva na vyjadrenie k žalobe,
- 19. apríla 2013 – nariadenie termínu pojednávania na 19. november 2013,
- 14. novembra 2013 – zrušenie termínu pojednávania z dôvodu práceneschopnosti
sudkyne a určenie nového termínu pojednávania na 18. marec 2014,
- 18. marca 2014 – pojednávanie odročené na 19. máj 2014 z dôvodu vykonania
ďalšieho dokazovania,
- 28. marca 2014 – doručenie vyjadrenia sťažovateľa protistrane,
- 19. mája 2014 – pojednávanie – odročené na 8. september 2014 na účely posúdenia
námietky res iudicata,
- 8. septembra 2014 – pojednávanie odročené na neurčito na účely doplnenia
dokazovania a spisu iného súdu,
- 9. februára 2015 – vyžiadanie pripojenia spisu sp. zn. 5 Nt 9/2011,
- 17. marca 2015 – opätovné vyžiadanie spisu sp. zn. 5 Nt 9/2011,
- 26. augusta 2015 – opätovné vyžiadanie spisu sp. zn. 5 Nt 9/2011,
- 13. januára 2016 – nariadenie termínu pojednávania na 10. jún 2016,
- 10. marca 2016 – pojednávanie odročené na 31. marec 2016 na vyhlásenie
rozsudku,
- 31. marca 2016 – vyhlásenie rozsudku,
- 20. apríla 2016 – odvolanie žalovanej,
- 29. apríla 2016 – doručovanie odvolania protistrane na vyjadrenie,
- 16. mája 2016 – vyjadrenie k odvolaniu,
- 31. mája 2016 – spis predložený krajskému súdu,
- 3. júna 2020 – návrat spisu z krajského súdu, zrušuje rozsudok,
- 4. júna 2020 – doručovanie rozhodnutia odvolacieho súdu,
- 9. júna 2020 – vyznačenie právoplatnosti na rozhodnutí odvolacieho súdu.
6. Predseda krajského súdu podaním sp. zn. 1 SprV 326/2020 z 20. júla 2020
oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci. K obsahu ústavnej sťažnosti uviedol, že sa
stotožňuje s vyjadrením predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej. Tá uviedla, že vec
bola predložená krajskému súdu 31. mája 2016 s odvolaním žalovanej proti rozsudku
okresného súdu z 31. marca 2016. Krajský súd úkonmi z 2. novembra 2018 zaslal
vyjadrenie sťažovateľa k odvolaniu žalovanej, umožňujúc jej vyjadriť sa. Následne vo veci
samej rozhodol uznesením z 28. apríla 2020, zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec
na ďalšie konanie. V čase predloženia veci krajskému súdu nebola JUDr. Kuchtová
zaradená do senátu 14 Co, pričom v ňom bolo nevybavených 694 vecí, z toho u sudkyne,
ktorá mala vec pridelenú na vybavenie (Mgr. Barteková), bolo nevybavených celkom 309
vecí.
7.1 Podaním z 22. júla 2020 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa
na repliku k vyjadreniu okresného súdu a krajského súdu. Právny zástupca sťažovateľa
vo vyjadrení zo 7. augusta 2020 uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho prejednania.
K vyjadreniu krajského súdu uviedol, že tento nepopiera skutočnosti uvedené v ústavnej
sťažnosti, iba dopĺňa informáciu o vydaní rozhodnutia 28. apríla 2020 a popisuje
preťaženosť súdu. Sťažovateľ v čase podania ústavnej sťažnosti nevedel, že bolo
rozhodnuté 28. apríla 2020, pretože toto rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené až
3. júna 2020 (po 30-dňovej lehote na vyhotovenie rozsudku) a až potom bolo doručené
sťažovateľovi (právoplatnosť nastala 9. júna 2020). Týmto rozhodnutím sa nevyriešila
podstata sporu, pretože vec bola vrátená okresnému súdu. Sťažovateľ nespochybňuje
preťaženosť krajského súdu, zdôraznil povinnosť štátu zorganizovať svoj súdny systém tak,
aby nepreťažoval svoje vlastné orgány a „neničil“ tak svojich úradníkov a sudcov.
Sťažovateľ v tejto spojitosti zmenil svoj návrh v časti petitu a požadoval uložiť okresnému
súdu povinnosť konať bez zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.
7.2 K vyjadreniu okresného súdu uviedol, že prvé pojednávanie bolo nariadené až
na 19. november 2013, po viac ako roku, kvôli chorobe sudkyne sa neuskutočnilo a bolo
odročené na 18. marec 2014, teda o ďalšie 4 mesiace. Pojednávanie z 18. marca 2014 bolo
odročené na 19. máj 2014, aby mohlo byť vykonané ďalšie dokazovanie. Pojednávanie
z 19. mája 2014 bolo odročené na 8. september 2014, aby súd mohol posúdiť námietku
žalovanej res iudicata. Pojednávanie z 8. septembra 2014 súd opäť odročil, nemajúc
dostatok podkladov na posúdenie námietky res iudicata. Potom bol Okresný súd Prešov
žiadaný o spis sp. zn. 5 Nt 9/2011 (9. februára 2015, 17. marca 2015 a 26. augusta 2015).
Prvá výzva bola zaslaná až 5 mesiacov po poslednom pojednávaní a tretia výzva po viac
ako 5 mesiacoch po druhej výzve. Z prehľadu úkonov vyplýva, že nariadenie prvého
pojednávania trvalo 13 mesiacov, vyrovnanie sa s jednoduchou námietkou res iudicata
trvalo 20 mesiacov, vyzývanie Okresného súdu Prešov na zaslanie spisu trvalo dvakrát 5
mesiacov. Napriek tomu rozsudok v odvolacom konaní neobstál a vec sa vlečie ďalej.
Prihliadať je preto potrebné nielen na vykonanie úkonov, ale aj na intervaly ich
vykonávania a vyrovnanie sa súdu s jednoduchými prekážkami v konaní. K návrhu
okresného súdu na odopretie finančného zadosťučinenia pre nepodanie sťažnosti
na prieťahy sťažovateľ odkázal na podanie sťažnosti 24. marca 2020 krajskému súdu, ktorý
ju vyhodnotil ako dôvodnú. Napokon si sťažovateľ uplatnil náhradu trov za tretí úkon
právnej služby – podanie vo veci samej vo výške 187,62 €.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
v tejto veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv uvedených v bode 1.
II.
Relevantná právna úprava a východiská ústavného súdu
9.1 Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
9.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
9.3 Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9.4 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9.5 Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa
čl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal.
10. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním
veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
11.1 Základnou povinnosťou súdu a zákonného sudcu je preto zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu
a sudcu vychádzala z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom
prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana
ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca bol podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť
vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie
dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplývala z § 119 ods. 1 OSP, podľa
ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
bol súd prvého stupňa podľa § 226 OSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
11.2 Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok a ktorý v čl. 17 upravuje zásadu
hospodárnosti a rýchlosti konania (Súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb). Podľa § 157
ods. 1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom
okresného súdu v spore o náhradu škody vedenom pod sp. zn. 8 C 198/2012 a postupom
krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 226/2016 došlo, resp.
dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takto bol predmet konania vymedzený
uznesením o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
13. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04, I. ÚS 398/2016) ústavný súd
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.
14. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ide v napadnutom konaní
o občianskoprávne konanie o náhradu škody, sťažovateľ sa domáha náhrady nákladov
obhajoby vzniknutých v súvislosti so zrušením nezákonného rozhodnutia Vojenského
obvodového súdu v Košiciach sp. zn. 2 T 4/60 z 29. februára 1960. Z hľadiska predmetu
sporu ide o štandardnú občianskoprávnu vec, ktorá nie je právne zložitá. Podľa názoru
ústavného súdu nie je v tejto veci prítomný výnimočný prvok skutkovej alebo právnej
zložitosti, ktorý by presahoval bežný rámec prípadov s obdobným predmetom (žiadny
z účastníkov to vo svojich prednesoch ani nenaznačil). Ústavný súd posudzuje pri ústavných
sťažnostiach na prieťahy v konaní aj význam konania pre sťažovateľa. Sťažovateľ uviedol,
že preňho má konanie zvýšený význam, keďže sa domáha odškodnenia za svoju nezákonnú
perzekúciu za minulého režimu.
15. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadne významné prispenie správania
sťažovateľa k dĺžke trvania konania na všeobecných súdoch.
16.1 Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu a krajského súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania. Ústavný súd
v súvislosti s posudzovaním efektivity napadnutých konaní upriamuje pozornosť na svoju
doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna (nesústredená)
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 380/08,
16.2 Ústavný súd vychádzal z prehľadu úkonov uvedeného v bode 5, ktorý obsahuje
podstatné úkony súdu a strán. Z neho už na prvý pohľad vo vzťahu k okresnému súdu
vyplývajú viaceré obdobia nečinnosti kratšieho trvania, resp. väčšie časové odstupy medzi
jednotlivými úkonmi súdu.
16.3 Za neefektívny postup ústavný súd považuje činnosť súdu, ktorá predchádzala
prvému pojednávaniu vo veci samej, pretože to sa konalo 17 mesiacov po doručení žaloby.
Uvedený časový odstup vznikol primárne nečinnosťou po doručení žaloby na vyjadrenie
žalovanej v novembri 2012. Ústavný súd nevidí rozumný dôvod na nečinnosť súdu, resp.
vyčkávanie na vyjadrenie žalovanej až do 19. apríla 2013 (4 mesiace), ak súd žalovanej
určil 15-dňovú lehotu. Druhým dôvodom takéhoto odstupu bolo nariadenie termínu
pojednávania 19. apríla 2013 na 14. november 2013, teda až o 7 mesiacov. Tretím dôvodom
odstupu bolo zrušenie pojednávania zo 14. novembra 2013 pre práceneschopnosť sudkyne
a nariadenie nového termínu na 18. marec 2014.
16.4 Kratšie obdobie nečinnosti identifikoval ústavný súd aj v nadväznosti
na pojednávanie z 19. mája 2014, po ktorom nasledovala zmena zákonnej sudkyne 26. mája
2014. Ďalší úkon bol až referát sudkyne z 8. augusta 2014 na pripojenie spisu okresného
súdu sp. zn. 16 C 60/2006 na účely vysporiadania sa so vznesenou námietkou res iudicata
zo strany žalovanej.
16.5 Postup okresného súdu bol neefektívny pri zabezpečovaní spisu Okresného súdu
Prešov sp. zn. 5 Nt 9/2011 (ďalej len „vyžiadaný spis“). Okresný súd si ho síce vyžiadal
bezprostredne po pojednávaní 8. septembra 2014, ale podľa úradného záznamu
z 23. septembra 2014 mal od tohto dátumu vedomosť o zapožičaní vyžiadaného spisu
k spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 197/2012. Referát sudkyne z 9. februára 2015
na pripojenie vyžiadaného spisu, ktorý viedol k opätovnej výzve Okresnému súdu Prešov,
ktorý jej oznámil len to, čo je zrejmé z úradného záznamu z 23. septembra 2014, bol úplne
nadbytočný úkon. Následná žiadosť o nahliadnutie do vyžiadaného spisu zo 17. marca 2015
adresovaná k spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 197/2012 bola oneskorená, pretože
medzičasom (13. marca 2015) došlo k vráteniu vyžiadaného spisu do Prešova.
Na bezprostredne nasledujúcu žiadosť o zapožičanie vyžiadaného spisu Okresný súd Prešov
hneď nereagoval (vo vyžiadanom spise vykonával úkony), napriek tomu okresný súd viac
ako 4 a pol mesiaca neurgoval svoju žiadosť. Celých 11 mesiacov išlo o nesústredenú
činnosť okresného súdu.
16.6 Následným úkonom bolo nariadenie pojednávania 13. januára 2016
na 10. marec 2016 (v chronológii je uvedený nesprávny mesiac jún). Takýto časový odstup
(4 mesiace a 10 dní) považoval ústavný súd za prebytočný, pretože v tomto čase nebol
vykonaný žiadny iný úkon a ani štúdium vyžiadaného spisu si nemohlo vyžiadať toľko času.
16.7 Celková dĺžka konania na okresnom súde do predloženia krajskému súdu
predstavovala 3 roky a 7 mesiacov, pričom konanie ďalej pokračuje aj po vrátení
z krajského súdu. Obdobia nečinnosti po zrátaní prevyšujú 20 mesiacov, k čomu sa pridáva
neefektívna činnosť súdu. Napriek vyjadreniu okresného súdu ústavný súd zastáva názor,
že nečinnosť a neefektívnosť postupu okresného súdu dosahujú ústavnoprávnu intenzitu.
16.8 Postup krajského súdu signalizuje hneď po prvom pohľade na jeho časové
rámce neprimeranú dĺžku (4 roky). Na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť,
že krajský súd doručoval v novembri 2018 vyjadrenie sťažovateľa k odvolaniu protistrane
na vyjadrenie. Predseda súdu vo vyjadrení nečinnosť neuznal, hoci sťažnosť sťažovateľa
na prieťahy posúdil vo svojej odpovedi sp. zn. 1 Spr 93/2020 z 21. apríla 2020 ako
dôvodnú. Ústavný súd pritom konštatuje, že krajský súd bol bez akýchkoľvek zákonných
prekážok alebo iných dôvodov nečinný minimálne po dobu jedného roka.
17. Pokiaľ ide o argumentáciu krajského súdu o množstve vecí a zmenách v obsadení
senátu krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,
že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet
sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie
svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát
zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní
18. Podľa názoru ústavného súdu sú zistené skutočnosti postačujúce na vyvodenie
konečného záveru, že celková dĺžka napadnutého konania je z ústavného hľadiska celkom
zjavne neakceptovateľná. Postupom okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto ústavný súd vyslovil, že označené práva sťažovateľa porušené boli (bod 1
výroku tohto nálezu).
IV.
Príkaz vo veci konať a finančné zadosťučinenie
19.1 Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
19.2. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
20. V nadväznosti na výrok o porušení označených práv a v záujme efektívnosti
poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal
okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, zohľadňujúc skutočnosť, že vec
toho času nie je právoplatne skončená a vo veci nie je nariadený termín pojednávania (bod 2
výroku).
21.1 Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
21.2 Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to
požiadal.
21.3 Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil
základné práva a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
22. Sťažovateľ sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 6 000 €,
avšak požadované finančné zadosťučinenie vo svojej ústavnej sťažnosti a ani do prijatia
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie neodôvodnil inak ako odkazom na závažnosť zásahu
do svojich práv. Nesplnil tým jeden zo zákonných predpokladov ustanovených § 123 ods. 2
zákona o ústavnom súde na to, aby ústavný súd mohol zvážiť dôvodnosť požadovaného
finančného zadosťučinenia a jeho prípadného rozsahu. Sťažovateľ by mal uviesť konkrétne
dôvody, ktoré podľa neho odôvodňujú priznanie navrhovanej výšky, ako napr. vzniknuté
ťažkosti v dôsledku porušenia práva alebo slobody, faktickú alebo právnu nemožnosť
obnovenia pôvodného stavu, pocit jeho krivdy, psychické problémy. Ak tak neurobil,
znemožnil ústavnému súdu obsahovo sa zaoberať jeho požiadavkou na priznanie
požadovaného zadosťučinenia, teda porovnať a vyhodnotiť uvedené dôvody vo vzťahu
k požadovanej výške a ostatným okolnostiam zisteného porušenia práv. Na základe
uvedeného ústavný súd tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).
V.
Trovy konania
23. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd vyhovel
ústavnej sťažnosti sťažovateľa, preto je dôvod na rozhodnutie aj o náhrade trov konania,
ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
24. Ústavný súd zastáva názor, že podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) patrí sťažovateľovi, vychádzajúc z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za I. polrok 2019 vo výške 1 062 € a zo skutočnosti, že predmet sporu
nie je možné oceniť peniazmi, náhrada trov konania za tri úkony právnej služby v hodnote
177 €, ktoré podľa obsahu spisu právny zástupca preukázateľne vykonal v roku 2020 –
1. prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom podľa § 13a ods. 1
písm. a) vyhlášky, 2. písomné podanie ústavnej sťažnosti podľa § 13a ods. 1 písm. c)
vyhlášky a 3. písomné podanie na súde týkajúce sa veci samej podľa § 13a ods. 1 písm. d)
vyhlášky. Zároveň mu patrí režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume
31,86 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia pred
ústavným súdom v celkovej sume 562,86 €.
25. Náhradu trov konania sú okresný súd a krajský súd povinné uhradiť spoločne
a nerozdielne na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde
v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,
keďže je možné pričítať porušenie práv sťažovateľa obom súdom, a týmto spôsobom sa
zabezpečí uspokojenie pohľadávky sťažovateľa a zároveň sa uľahčí jej uplatnenie.
26. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené
v bode 4 výroku tohto nálezu.
VI.
27. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu