Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 415/2020
PDF · 410.96 KB
No categories available
I. ÚS 415/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Ladislava Duditša v konaní o ústavnej sťažnosti
sťažovateľa , , , vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov č. k.
14 Csp 148/2019-98 z 12. mája 2020 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola
7. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
7. decembra 1977, Brežany 33 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 Csp 148/2019-98 z 12. mája 2020 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 14. júna 2018
na okresnom súde žalobu, ktorou sa proti žalovanému súdnemu exekútorovi
(ďalej len „žalovaný“) domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia (po úprave petitu žaloby) v sume 959,41 € s príslušenstvom a zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 €. Podaním doručeným
okresnému súdu 3. februára 2020 vzal sťažovateľ žalobu v časti vydania bezdôvodného
obohatenia a v časti finančného zadosťučinenia vo výške 8 000 € späť a zároveň navrhol
zmeniť petit žaloby v tejto časti na nárok na zaplatenie sumy 2 000 € z titulu nemajetkovej
ujmy.
3. Okresný súd napadnutým uznesením konanie o žalobe sťažovateľa v časti nároku
na zaplatenie sumy 959,41 €, ako aj v časti žiadaného primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 8 000 € zastavil (I. a II. výrok napadnutého uznesenia) a nárok
sťažovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 2 000 € vylúčil na samostatné konanie
(III. výrok napadnutého uznesenia) z dôvodu hospodárnosti, ako aj z dôvodu, že v súvislosti
s týmto nárokom je potrebné sťažovateľa vyzvať na doplnenie žaloby.
4. V napadnutom uznesení vidí sťažovateľ porušenie svojich práv. Tvrdí, že jeho
vydaniu predchádzalo exekučného konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.
2 Er 1528/2008, v ktorom sťažovateľ vystupoval v postavení povinného a v ktorom sa
podľa jeho názoru nepostupovalo v súlade so zákonmi. Okresný súd exekúciu vyhlásil
za neprípustnú, exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi nepriznal trovy exekúcie.
Sťažovateľ uvádza, že vo vyúčtovaní súdneho exekútora zo 4. júla 2019 bolo uvedené, že
sumu 959,41 € zostáva previesť oprávnenému, ktorý však bol už 2. júla 2019 vymazaný
z obchodného registra. Preto sťažovateľ vyzval súdneho exekútora, aby mu vydal
obohatenie v tejto výške, ako aj sumu 268,99 € ako trovy exekúcie. Súdny exekútor však
nereagoval. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že oprávnený v exekučnom konaní sa
protizákonne obohatil na jeho majetku, tento oprávnený medzičasom zanikol, a teda
sťažovateľ nemá od koho vymáhať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Protizákonným postupom spôsobil okresný súd sťažovateľovi priamu finančnú škodu
vo výške 959,41 €, a preto si ju sťažovateľ uplatňuje cestou ústavného súdu podľa čl. 46
ods. 3 ústavy.
5. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„4.1-Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 Ústavy SR a
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na právo
Slovenskou republikou veritifikovanej dohody EÚ o ochrane spotrebiteľov, Uznesením
Okresného súdu Prešov č. 14 Csp/148/2019-98 zo dňa 12.05.2020 a postupom v exekučnom
konaní, ktorý predchádzal uzneseniu, porušené boli.
4.2-Nárok sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu(vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu-
rozhodcovského rozsudku) a nesprávnym úradným postupom(11 rokov ignorovanie
zákonnej povinnosti o preskúmaní exekučného titulu a zastavenia protizákonnej
exekúcie),podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, je oprávnený.
4.3-Porušovateľ zaplatí sťažovateľovi sumu € 959,41 do dvoch mesiacov od
právoplatnosti uznesenia.
4.4-Porušovateľ zaplatí sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške €
8.000,- do dvoch mesiacov od právoplatnosti uznesenia, pre porušenie ústavy SR-právo na
súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 ústavy SR, pre porušenie ľudských práv sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru...“
6. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie
právneho zástupcu na zastupovanie v konaní. Svoju žiadosť oprel o priložené podklady
dokumentujúce jeho osobné, majetkové a zárobkové pomery.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu
základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
10. Zmysel a účel princípu subsidiarity vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1
ústavy, ako aj legislatívnej konštrukcie § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (porovnaj
m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013), podľa ktorého
ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu
priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
11.1 Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07),
a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľ musí byť v celom konaní
zastúpený advokátom, ak odsek 2 alebo § 35 neustanovuje inak.
14. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd
môže ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa
a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
15. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd. V zmysle § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd
neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že
nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv
a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
19. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorú dáva sťažovateľ
do súvisu s uznesením okresného súdu, ktorým bolo konanie o žalobe sťažovateľa čiastočne
zastavené a nárok týkajúci sa nemajetkovej ujmy bol vylúčený na samostatné konanie.
Sťažovateľ síce napadol ústavnou sťažnosťou uznesenie okresného súdu ako celok, z jej
obsahu však nemožno identifikovať žiadnu námietku, ktorá by bola spôsobilá posunúť vec
do ústavnoprávnej roviny. Obmedzuje sa v podstate len na zdôvodňovanie oprávnenosti
jeho nároku.
20. Vo svojej argumentácii sťažovateľ odkazuje aj na čl. 46 ods. 3 ústavy zakotvujúci
základné právo na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho
orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. V sťažnostnom
petite však nenavrhuje vysloviť porušenie tohto základného práva napadnutým uznesením
okresného súdu. Od ústavného súdu očakáva iba to, že v náleze vysloví oprávnenosť jeho
nároku na náhradu škody spôsobenej „nezákonným rozhodnutím súdu“. Vzhľadom
na predmet konania vedeného na okresnom súde je zjavné, že základné právo podľa čl. 46
ods. 3 ústavy sa v ňom nerealizuje. Zároveň, prípadné konštatovanie porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nálezom ústavného
súdu by automaticky neznamenalo vznik nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu v konkretizovanej výške. Takýto prípadný nárok by sťažovateľ musel
uplatniť v procese upravenom zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Preto ústavný súd čl. 46 ods. 3 ústavy nepojal do skupiny referenčných noriem
a predmet konania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa vymedzil tak, ako je to uvedené
v záhlaví tohto uznesenia.
21. Vo vzťahu k takto vymedzenému predmetu konania ústavný súd s poukazom
na obsah princípu subsidiarity vymedzený na inom mieste tohto uznesenia uvádza, že
napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo výrokoch o čiastočnom zastavení konania je
rozhodnutím súdu prvej inštancie, proti ktorému procesnoprávna úprava v § 357 písm. a)
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Civilný sporový poriadok“) pripúšťa podanie odvolania ako riadneho opravného
prostriedku. Okresný súd o tom sťažovateľa v napadnutom uznesení riadne poučil. Z obsahu
ústavnej sťažnosti ani jej príloh však nevyplýva, že by sťažovateľ proti napadnutému
uzneseniu podal odvolanie.
22. Nevyužitie zákonnej možnosti podať odvolanie nemožno preto nahrádzať
ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc
na konanie o nej až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú
možnosť účinnej ochrany svojich práv.
23. Keďže sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že odvolanie nepodal
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach jeho prípadu neprichádzal do úvahy
ani prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
24. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako neprípustnú.
25. Nad rámec uvedeného je potrebné dodať, že o čiastočnom zastavení konania
rozhodol okresný súd na základe návrhu sťažovateľa, ktorým zobral žalobu v časti späť.
Za týchto okolností nemožno okresnému súdu vyčítať, že rozhodol o procesnom návrhu
sťažovateľa tak, ako žiadal, a súčasne takým spôsobom, ktorý mu procesný predpis (Civilný
sporový poriadok) vyslovene umožňuje.
26. Pokiaľ ide o výrok napadnutého uznesenia o vylúčení návrhu sťažovateľa
na zaplatenie sumy 2 000 € z titulu nemajetkovej ujmy, proti ktorému odvolanie prípustné
nie je, a vo vzťahu ku ktorému sťažovateľ taktiež formuloval len všeobecné námietky
týkajúce sa zdôvodňovania oprávnenosti ním uplatneného nároku, ústavný súd uvádza, že
konanie o vylúčenej časti nie je v čase predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti
právoplatne skončené, nachádza sa v jeho úvodnej fáze, a teda okresný súd sa týmto
nárokom sťažovateľa bude zaoberať.
27. S prihliadnutím na princíp subsidiarity ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, keďže
nemá právomoc na jej prerokovanie.
28. Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
IV.
K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
29. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom je potrebné poznamenať, že ústavný súd môže v zmysle ustanovenia
§ 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe
právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej
majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený,
nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (m. m.
30. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že v danej
veci nie je daná jeho právomoc, ústavná sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne
neopodstatnená, uvedený záver zároveň znamená, že v danej veci ide o zrejme bezúspešné
uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda nie je splnený jeden z predpokladov
pre vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
31. S prihliadnutím na výsledok posúdenia aktuálnej ústavnej sťažnosti ústavným
súdom (ako to vyplýva z časti III odôvodnenia tohto uznesenia) je evidentné, že išlo
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, teda v danom prípade
neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom. Z tohto dôvodu ústavný súd tejto žiadosti sťažovateľa (podľa § 37 ods. 1 zákona
o ústavnom súde) nevyhovel.
32. Vec bola v súlade s čl. III bodom 1 písm. b) a c) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku
č. 1 schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky 27. mája 2020
z dôvodu neprítomnosti člena prvého senátu Miloša Maďara prejednaná a rozhodnutá
prvým senátom ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu a sudkyňa
spravodajkyňa, Rastislav Kaššák a Ladislav Duditš – členovia senátu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu