Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 73/2019
PDF · 523.23 KB
No categories available
IV. ÚS 73/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora
Duľu (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , zastúpenej advokátom
Mgr. Miroslavom Staníkom, Štefánikova 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Bratislava I č. k. 12 C 62/2013-301 z 9. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 73/2019-24 zo 7. februára 2019 prijal podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 62/2013-301 z 9. októbra 2018 (ďalej aj
„uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
2. Uznesenie č. k. IV. ÚS 73/2019-24 zo 7. februára 2019 bolo prijaté senátom
ústavného súdu v zložení: predsedníčka senátu Ľudmila Gajdošíková (sudkyňa
spravodajkyňa), sudca Miroslav Ďuriš a sudca Ladislav Orosz. Sudkyni Ľudmile
Gajdošíkovej (ako sudkyni spravodajkyni, ktorej bola vec pôvodne pridelená náhodným
výberom) a sudcovi Ladislavovi Oroszovi skončilo 16. februára 2019 funkčné obdobie.
V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného
16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola predmetná vec prerozdelená náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi Liborovi
Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola prerokovaná vo IV. senáte
ústavného súdu v zložení: predseda senátu Miroslav Duriš a sudcovia Ladislav Duditš
a Libor Duľa (sudca spravodajca).
II.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľky
3. Sťažovateľka sa domáha ústavnosúdnej ochrany z dôvodu, že okresný súd vydal
rozhodnutie o zastavení konania aj napriek tomu, že na také rozhodnutie neboli splnene
́
zákonné podmienky.
4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala dovolanie proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č . k. 9 Co 197/2016-264
z 25. januára 2018. Okresný súd doručil 2. augusta 2018 právnemu zástupcovi sťažovateľky
do elektronickej dátovej schránky správu, ktorej prílohami boli (i) výzva na úhradu súdneho
poplatku sp. zn. 12 C 62/2013 z 2. augusta 2018, (ii) platobný predpis k predmetnej výzve
a (iii) výzva na doplnenie originálu splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľky
v označenom konaní. Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu doplnila v uloženej
lehote originál splnomocnenia, avšak súdny poplatok za podane dovolanie v uvedenej lehote
́
neuhradila, tento uhradila 5. novembra 2018.
5. Okresný súd 19. októbra 2018 doručil právnemu zástupcovi sťažovateľky
do elektronickej dátovej schránky napadnuté rozhodnutie, ktorým zastavil dovolacie
konanie a priznal žalovanému v 2. rade náhradu trov dovolacieho konania. Uznesenie
okresného súdu vydal sudca.
6. Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie predovšetkým namieta,
že okresný súd v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia porušil jej
právo na spravodlivé súdne konanie, keď o vyrubení súdneho poplatku nerozhodol
uznesením, ale sťažovateľke doručil iba výzvu bez obsahových náležitosti rozhodnutia, a to
́
aj napriek procesnému ustanoveniu, ktoré okresnému súdu prikazuje vo veci vyrubenia
súdneho poplatku v dovolacom konaní rozhodnúť formou uznesenia.
7. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd vydal uznesenie o zastavení
konania v čase, keď už začal konať vo veci samej, a teda už nebol dôvod na zastavenie
dovolacieho konania, a to ani v prípade úhrady súdneho poplatku po uplynutí súdom určenej
lehoty.
8. Pokiaľ ide o upretie ďalších procesných práv, sťažovateľka argumentuje tým,
že zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“,
v citáciách aj „Zákon o SP“) zveruje rozhodovanie vo veciach súdnych poplatkov súdnemu
úradníkovi. Sudca podľa zákona o súdnych poplatkoch rozhoduje o sťažnostiach podaných
proti rozhodnutiam súdneho úradníka. Zákon o súdnych poplatkoch teda vylučuje, aby
vo veciach súdnych poplatkov rozhodoval sudca s výnimkou rozhodovania o sťažnostiach
proti rozhodnutiam vydaným vyšším súdnym úradníkom. Zákon o súdnych poplatkoch
v § 14 ods. 1 výslovne vylučuje použitie § 357 písm. a) Civilného sporového poriadku,
ktorý ustanovuje prípustnosť odvolania proti uzneseniu o zastavení konania.
9. Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že pokiaľ v rozpore s procesným predpisom
vydá uznesenie o zastavení konania sudca namiesto vyššieho súdneho úradníka, stáva sa aj
v spojení s neprípustnosťou odvolania proti uzneseniu o zastavení konania vo veci súdnych
poplatkov rozhodnutie o zastavení konania právoplatným dňom doručenia tohto uznesenia.
Súd takým postupom a rozhodnutím odníme strane konania právo na podanie relevantného
opravného prostriedku, a teda aj jej právo uplatniť také procesne prostriedky,
́
prostredníctvom ktorých je jej umožnené v rámci všeobecného súdnictva namietať postup
súdu pri rozhodovaní vo veciach súdnych poplatkov. Uvedene rozhodnutie má za následok
́
popretie práva strany na dvojinštančnosť súdneho konania.
10. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 09. 10. 2018, č . k.: 12 C/62/2013-
301, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 odsek 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 6 odsek 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 09. 10. 2018, č . k.: 12 C/62/2013-301,
porušil základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 odsek 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 6 odsek 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
3. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I vydane dňa 09. 10. 2018,
́
č . k.: 12 C/62/2013-301 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania... na účet
jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
III.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky
11. Po predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti a následnom rozhodnutí
ústavného súdu o jej prijatí na ďalšie konanie zaslal ústavný súd okresnému súdu svoje
uznesenie č. k. IV. ÚS 73/2019-24 zo 7. februára 2019. Okresný súd žiadosťou doručenou
ústavnému súdu 13. marca 2019 požiadal ústavný súd aj o zaslanie ústavnej sťažnosti
sťažovateľky.
12. Ústavný súd následne doručil okresnému súdu ústavnú sťažnosť, a to spolu
s výzvou z 30. augusta 2019, ktorou ústavný súd požiadal okresný súd, aby sa v lehote
14 dní vyjadril k ústavnej sťažnosti, a zároveň, aby v tej istej lehote oznámil ústavnému
súdu, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho
pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti.
13. Okresný súd sa vyjadril k ústavnej sťažnosti prostredníctvom svojho predsedu
podaním sp. zn. 1 SprV 89/2019 zo 16. septembra 2019, ktoré bolo ústavnému súdu
doručené 20. septembra 2019 a v ktorého relevantnej časti sa uvádza:
«Podľa ustanovenia § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže
podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať
proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo
porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo
zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva. A preto sťažnosť podaná
z iných dôvodov, ako tých, ktoré sú uvedené v predchádzajúcej vete je neprípustná. Podľa
ustanovenia § 64 ods. 1 a 2 zákona o súdoch účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či
v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho
konania, a odstránenie zistených nedostatkov. Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný
na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti. Ak je to na riadne vybavenie
sťažnosti potrebné, vypočuje sa sťažovateľ a vyjadria sa k nej osoby, proti ktorým sťažnosť
smeruje, alebo ďalšie osoby, ktoré môžu pomôcť pri prešetrení sťažnosti. Vzhľadom
na obsah podanej ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta najmä procesný postup
súdu, dávam do pozornosti, že s poukazom na oprávnenia predsedu súdu vyplývajúcich mu
z príslušných ustanovení zákona o súdoch, nie je predseda súdu oprávnený akokoľvek
zasahovať do konkrétneho procesného postupu a rozhodovacej činnosti súdu v individuálnej
právnej veci. Rovnako nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutia súdov, tie môže účastník
napadnúť len riadnymi, prípadne mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Predseda súdu
môže vykonávať dohľad v súdnom konaní a vybavovaní sťažnosti účastníkov konania len
v rámci zákonnej kompetencie danej mu ustanoveniami § 62 ods. 1 a § 64 zákona
o súdoch.»
14. Ďalej predseda okresného súdu uvádza, že mu „... ako orgánu riadenia a správy
súdu, v súlade s Ústavou Slovenskej republiky garantovanou zásadou sudcovskej
nezávislosti neprináleží zasahovať do rozhodovacej činnosti zákonného sudcu v tom, ktorom
konaní, zaujímať svoj právny názor k veci a usmerňovať zákonného sudcu akým spôsobom
má v konaní postupovať a teda ani posudzovať zákonnosť uznesenia Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 09.10.2018, č. k. 12 C 62/2013-301, ktorým tunajší súd zastavil
dovolacie konanie...“.
15. Predseda okresného súdu v relevantnej časti vyjadrenia poukazuje na to, že nemá
právomoc hodnotiť postup zákonného sudcu vo veci, v ktorej súd zastavil dovolacie
konanie, pretože nejde o prípad, keď by došlo k prieťahom v súdnom konaní alebo
k porušeniu dôstojnosti súdneho konania sudcom, súdnym úradníkom alebo zamestnancom
súdu. Predseda okresného súdu oboznámil s výzvou a ústavnou sťažnosťou aj zákonnú
sudkyňu vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 12 C 62/2013, ktorej vyjadrenie
priložil ako prílohu k svojmu vyjadreniu. Predseda okresného súdu uviedol, že netrvá
na ústnom pojednávaní vo veci.
16. Zákonná sudkyňa sa vyjadrila tak, že v stručnosti zhrnula postup okresného súdu
vedúci k vydaniu napadnutého rozhodnutia a poukázala na zákonnú úpravu, z ktorej
okresný súd pri rozhodovaní vychádzal. Vo svojom stanovisku zákonná sudkyňa uviedla:
„Odvolací súd v uznesení č. k. 9Co/15/2019-256 zo dňa 23.9.2019, právoplatnom
dňa 30.4.2019, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie 12 C 62/2013 – 301 zo dňa
9.10.2018 uviedol, že zákon o súdnych poplatkoch v § 14 ods. 4 výslovne zveruje
rozhodovanie vo veciach súdnych poplatkov vyššiemu súdnemu úradníkovi, a to vrátane
rozhodovania o zastavení konania. Pritom na rozhodovanie sa primerane použijú
ustanovenia Civilného sporového poriadku (§ 14 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch).
Súčasne s rozhodnutím o zastavení konania, nakoľko ide o rozhodnutie ktorým sa konanie
končí, je súd v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. povinný rozhodnúť aj bez návrhu o nároku
na náhradu trov konania. Vyšší súdny úradník však nemôže vydať rozhodnutie, proti
ktorému zákon pripúšťa odvolanie (§ 5 ods. 2 zákona č. 549/2003 Z. z.), pričom v zmysle
§ 357 písm. mú C.s.p. je proti uzneseniu o nároku na náhradu trov konania odvolanie
prípustné. Zákonodarcom vytvorený nesúlad právnej úpravy zákona o súdnych poplatkoch,
zákona o súdnych úradníkoch a Civilného sporového poriadku spôsobuje aplikačné
problémy pri rozhodovaní o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. V zmysle
princípu zákazu odopretia spravodlivosti (denegatio iustitie), ako aj s poukazom na zásadu
právnej istoty vyplývajúcich z ústavou garantovaného práva na súdnu a inú právnu ochranu
však nemožno dopustiť stav, kedy vy súd o otázke zastavenia konania nerozhodol. Súd sa
musí vysporiadať s vyššie načrtnutým legislatívnym konfliktom, a to aj s poukazom na čl. 4
ods. 2 C.s.p. Riešenie zvolené súdom prvej inštancie, keď o zastavení konania pre
nezaplatenie súdneho poplatku a súčasne o nároku na náhradu trov konania rozhodol
zákonný sudca prejednávajúci dotknutý spor, sa javí ako primerané a spravodlivé,
v najvyššej možnej miere zachovávajúce procesné práva strán sporu. Zabezpečuje sa tak
dosiahnutie rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, vrátane rozhodnutia o náhrade trov
konania, a teda riadny prístup k spravodlivosti pre strany sporu a vyhnutie sa právnej
neistote. Zároveň nie je stranám sporu upretá možnosť uplatniť opravný prostriedok, ktorým
je v tomto prípade odvolanie, o ktorom rozhoduje nadriadený súd v senáte. Súd prvej
inštancie rozhodol tiež vecne správne, keď pre nezaplatenie súdneho poplatku za podané
dovolanie v lehote uvedenej vo výzve, konanie zastavil. Nemožno sa stotožniť
s argumentáciou žalobcu, že v danom prípade už súd začal konať vo veci samej, čo by podľa
§ 10 ods. 2 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch vylučovalo zastavenie konania. Dovolacie
konanie predstavuje samostatné konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku proti
právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, oddelené od jednotného prvoinštančného
a odvolacieho konania. Skutočnosť, že v právoplatne skončenom spore začal v minulosti
konať vo veci samej súd prvej inštancie, nie je možné vzťahovať na samostatné dovolacie
konanie. Nemožno ani súhlasiť s názorom žalobcu, že zaslaním, resp. doručením dovolania
protistrane (prvoinštančný) súd začal konať vo veci samej o dovolaní. Doručenie dovolania
protistrane a prípadne ďalších podaní strán sporu, ako aj vyrubenie súdneho poplatku či
výzva na odstránenie vád dovolania predstavujú prípravné úkony súdu prvej inštancie.
Na samotné konanie o dovolaní je funkčne výlučne príslušný dovolací súd (§ 35 C.s.p.),
ktorý v tomto prípade konať vôbec nezačal. Odvolací súd tiež uviedol, že dôvodom
na zrušenie napadnutého uznesenia nie je ani dodatočná žiadosť žalobcu, po uplynutí lehoty
uvedenej vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie, nakoľko tieto skutočnosti
nastali až po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku a nemožno na ne prihliadať
(§ 14 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola
žalobcovi doručená... Ako správne odvolací súd vyhodnotil aj rozhodnutie o náhrade trov
konania, keď správne a v súlade s § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie
rozhodol o náhrade trov dovolacieho konania...“ Na základe uvedeného považuje zákonná
sudkyňa ústavnú sťažnosť za nedôvodnú.
17. Výzvou na vyjadrenie č. k. IV. ÚS 73/2019-39 z 25. septembra 2019 informoval
ústavný súd advokáta sťažovateľky o stanovisku okresného súdu, ktoré mu aj v prílohe
zaslal s tým, že má možnosť sa k nemu v lehote 14 dní vyjadriť. Ústavný súd súčasne
sťažovateľku požiadal o vyjadrenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania,
ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Sťažovateľka sa vyjadrila podaním z 11. októbra 2019, ktoré bolo ústavnému súdu doručené
17. októbra 2019 (ďalej len „replika sťažovateľky“). Vo svojej replike sťažovateľka uvádza,
že nesúhlasí s argumentáciou okresného súdu, pričom odvolanie proti napadnutému
rozhodnutiu podávala „z opatrnosti a to s ohľadom na poučenie súdu v samotnom
Uznesení OS.“.
Sťažovateľka ďalej uvádza:
„V zmysle tohto poučenia malo byť proti Uzneseniu OS odvolanie prípustné.
Odvolací súd následne odvolanie neodmietol, ale Uznesenie OS v rozpore s účinnou
zákonnou úpravou CSP Uznesením Krajského súdu v Bratislave vydaným dňa 29.03.2019,
č. k. 9Co/15/2019... potvrdil.“
18. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení zrekapitulovala aj svoju odvolaciu
argumentáciu proti uzneseniu okresného súdu (nesprávne obsadenie súdu pri rozhodnutí
o zastavení konania a z neho vyplývajúcu nemožnosť podania relevantného opravného
prostriedku – sťažnosti, odopretie práva na dvojinštančnosť súdneho konania, nesplnenie
podmienok na zastavenie konania z dôvodu začatia konania vo veci samej). V ďalšej časti
repliky sťažovateľka argumentuje v línii svojej sťažnostnej argumentácie. Vo vzťahu
k vyjadreniu okresného súdu poukazuje na to, že odkaz na argumentáciu v odôvodnení
uznesenia krajského súdu neobstojí, pretože v „... systematike Zákona o SP v spojení
s ustanoveniami CSP totiž nejde o chýbajúci nedostatok právneho predpisu, na ktorý
zákonodarca nemyslel. Aj v situácii, ktorá nastala totiž možno v osobitnom konaní
o zaplatenie súdneho poplatku postupovať procesne správne za použitia účinných právnych
noriem a to bez použitia čl. 4 ods. 2 CSP...
Zákon o súdnych poplatkoch v súvislosti s príkazom rozhodovať vo veciach súdnych
poplatkov súdnym úradníkom nepočíta v prípade rozhodovania o zastavení konania
so skutočnosťou, že by niektorej zo strán mohli v súvislosti s takým zastavením vzniknúť
trovy konania. O nároku na náhradu trov konania totiž súdny úradník rozhodovať nemôže
(je proti nemu prípustné odvolanie), pričom o zastavení konania vo veci súdnych poplatkov
musí...
V prípade, ak dôjde zo strany protistrany k úkonu voči súdu, týkajúceho sa veci samej
(za ktorý úkon by tejto strane patrili trovy konania) má sa za to, že súd oboznámením sa
s týmto úkonom začal konať vo veci samej.“.
19. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že z § 436 ods. 2 Civilného sporového
poriadku vyplýva, že okresný súd má rozhodnúť o vyrubení poplatku, a to po tom, ako
strana na výzvu súdu odstráni nedostatok dovolania. K právnemu názoru vyjadrenému
v uznesení krajského súdu, podľa ktorého na samotné konanie o dovolaní je funkčne
výlučne príslušný dovolací súd, pričom prípravné úkony súdu prvej inštancie vykonané
v dovolacom konaní nie sú konaním vo veci samej, sťažovateľka uvádza, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhoduje o dovolaní ako o procesnom prostriedku, ale to neznamená,
že funkčná príslušnosť súdu určuje aj to, ktorý súd koná v jednotlivých štádiách konania
po podaní dovolania, pretože „[t]o určujú až samotné ustanovenia o jednotlivých
procesných prostriedkoch, v tomto prípade ustanovenia o dovolaní (ust. § 419 a nasl.
CSP).“. Sťažovateľka tvrdí nelogickosť argumentácie okresného súdu, pretože sám súd
prvej inštancie, teda nie dovolací súd, je oprávnený konanie o dovolaní zastaviť z dôvodu
nesplnenia procesných podmienok konania. V závere svojho vyjadrenia sťažovateľka
uviedla, že „... netrvá na vytýčení pojednávania v uvedenej veci“.
20. Ústavný súd upovedomil o podanej ústavnej sťažnosti a uznesení
č. k. IV. ÚS 73/2019-24 zo 7. februára 2019 aj zúčastnené osoby, a to s možnosťou vyjadriť
sa v lehote 10 dní odo dňa doručenia upovedomenia. Zúčastnená osoba – žalovaný v 2. rade
v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 62/2013 sa nevyjadril. Nevyjadrila sa
ani zúčastnená osoba – žalovaný v 1. rade v predmetnom konaní, pričom poštová zásielka
s upovedomením ústavného súdu a prílohami sa vrátila s vyznačením poznámky „zásielka
neprevzatá v odbernej lehote“.
21. V záujme komplexného zistenia právneho stavu veci si ústavný súd vyžiadal
od okresného súdu odvolanie sťažovateľky podané proti napadnutému uzneseniu okresného
súdu a tiež aj uznesenie krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jej odvolaní.
22. Krajský súd vykonal odvolací prieskum vo vzťahu k obom výrokom uznesenia
okresného súdu (bod 5) a napadnuté rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení svojho uznesenia
poukázal na problematickosť súčasnej právnej úpravy v tom smere, že „[z]ákonodarcom
vytvorený nesúlad právnej úpravy zákona o súdnych poplatkoch, zákona o súdnych
úradníkoch a Civilného sporového poriadku spôsobuje aplikačné problémy pri rozhodovaní
o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. V zmysle princípu zákazu odopretia
spravodlivosti (denegatio iustitie), ako aj s poukazom na zásadu právnej istoty
vyplývajúcich z ústavou garantovaného práva na súdnu a inú právnu ochranu však nemožno
dopustiť stav, kedy by súd o otázke zastavenia konania nerozhodol. Súd sa musí vysporiadať
s vyššie načrtnutým legislatívnym konfliktom, a to aj s poukazom na čl. 4 ods. 2 C.s.p.
Riešenie zvolené súdom prvej inštancie, keď o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku a súčasne o nároku na náhradu trov konania rozhodol zákonný sudca
prejednávajúci dotknutý spor, sa javí ako primerané a spravodlivé, v najvyššej možnej
miere zachovávajúce procesné práva strán sporu. Zabezpečuje sa tak dosiahnutie
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania, a teda
riadny prístup k spravodlivosti pre strany sporu a vyhnutie sa právnej neistote. Zároveň
nie je stranám sporu upretá možnosť uplatniť opravný prostriedok, ktorým je v tomto
prípade odvolanie, o ktorom rozhoduje nadriadený súd v senáte.“. Touto argumentáciou sa
krajský súd vyrovnáva s nastolenou otázkou rozhodovania sudcu, a to aj vo veci zastavenia
konania podľa zákona o súdnych poplatkoch.
23. Pokiaľ ide o samotné zastavenie konania odvolací súd uvádza:
„Súd prvej inštancie rozhodol tiež vecne správne, keď pre nezaplatenie súdneho
poplatku za podané dovolanie v lehote uvedenej vo výzve, konanie zastavil. Nemožno sa
stotožniť s argumentáciou žalobcu, že v danom prípade už súd začal konať vo veci samej, čo
by v zmysle § 10 ods. 2 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch vylučovalo zastavenie
konania. Dovolacie konanie predstavuje samostatné konanie o mimoriadnom opravnom
prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, oddelené od jednotného
prvoinštančného a odvolacieho konania. Skutočnosť, že v právoplatne skončenom spore
začal v minulosti konať vo veci samej súd prvej inštancie, nie je možné vzťahovať
na samostatné dovolacie konanie. Nemožno ani súhlasiť s názorom žalobcu, že zaslaním,
resp. doručením dovolania protistrane (prvoinštančný) súd začal konať vo veci samej
o dovolaní. Doručenie dovolania protistrane a prípadne ďalších podaní strán sporu, ako aj
vyrubenie súdneho poplatku či výzva na odstránenie vád dovolania predstavujú prípravné
úkony súdu prvej inštancie. Na samotné konanie o dovolaní je funkčne výlučne príslušný
dovolací súd (§ 35 C.s.p.), ktorý v tomto prípade konať vôbec nezačal.“
24. Krajský súd sa vyjadril aj k otázke žiadosti sťažovateľky o predĺženie lehoty
na zaplatenie súdneho poplatku tak, že „... dôvodom na zrušenie napadnutého uznesenia
nie je ani dodatočná žiadosť žalobcu, po uplynutí lehoty uvedenej vo výzve na zaplatenie
súdneho poplatku, o predĺženie tejto lehoty a s tým simultánne zaplatenie súdneho poplatku
za dovolanie, nakoľko tieto skutočnosti nastali až po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho
poplatku a nemožno na ne prihliadať (§ 14 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Výzva
na zaplatenie súdneho poplatku bola žalobcovi doručená dňa 2.8.2018, desaťdňová lehota
na jeho zaplatenie uplynula dňa 13.8.2018, k zaplateniu súdneho poplatku a podaniu
žiadosti o predĺženie lehoty na jeho zaplatenie došlo až dňa 5.11.2018.“.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
25. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
26. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
28. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V.
Právne posúdenie ústavnej sťažnosti
30. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie označených práv
sťažovateľky uznesením okresného súdu, ktorým zastavil konanie.
31. Sťažovateľka namieta, že jej bolo upreté právo na prístup k súdu, a to preto, lebo
okresný súd zastavil konanie v čase, keď už začal konať vo veci samej. V tejto súvislosti je
pre ústavný súd (v ďalej rozvedených súvislostiach) rozhodujúce posúdenie, či bol
sťažovateľke poskytnutý priestor na plný prieskum rozhodnutia o zastavení konania.
32. Vyšší súdny úradník nie je sudca. Vzťah sudcu a vyššieho súdneho úradníka nie
je vzťahom, pri ktorom by mohlo v predmetnom prípade dôjsť k odňatiu právomoci
vyššieho súdneho úradníka tak, že by o danej veci (zastavenie konania) rozhodol orgán,
ktorý vôbec nemá právomoc vo veci rozhodovať.
33. O popísanú situáciu teda v tomto prípade nejde. Ak by rozhodol vyšší súdny
úradník, sťažovateľka by disponovala prostriedkom procesnej obrany, ktorým je sťažnosť
proti uzneseniu, o ktorej rozhoduje (by rozhodoval) sudca okresného súdu (individuálne).
O odvolaní proti rozhodnutiu sudcu (v situácii, ktorá skutočne nastala) rozhodoval senát
odvolacieho, teda krajského súdu.
34. Z uvedeného vyplýva záver, že sťažovateľke sa v tomto prípade neuprelo, resp.
nezúžilo právo na prístup k súdu (naopak, inštančne sa rozšírilo). Opačná situácia, teda ak
by mal vo veci rozhodnúť sudca, ale rozhodol by vyšší súdny úradník (navyše ak by
namiesto riadneho opravného prostriedku, teda odvolania, bola súdom pripustená „len“
sťažnosť ako prostriedok procesnej obrany), by bola porušením práva sťažovateľky.
Právny názor okresného súdu, ktorým reagoval na ním posúdený nesúlad právnych
predpisov (rovnakého stupňa právnej sily), v nadväznosti na to reflektujúci ústavnoprávnu
požiadavku zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae) možno postaviť aj
do roviny, že okresný súd zvolil výkladové riešenie, ktoré neoslabilo postavenie
sťažovateľky ako účastníka konania (čo odvolací súd vykonaním plného prieskumu
napadnutého rozhodnutia akceptoval a zreálnil). Ide teda o ústavne konformné riešenie,
pretože otvára pre stranu sporu možnosť jej obrany prostredníctvom odvolania, teda sčasti
(vo vzťahu k otázke zastavenia konania) nadštandardne oproti predstavám sťažovateľky
o vzniknutej procesnej situácii (predpokladajúcej ako možný len prieskum na základe
sťažnosti a tvrdiacej neprípustnosť odvolania, ktoré však „pre istotu“, avšak procesne
relevantne, sťažovateľka podala).
35. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity. Z princípu
subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá
všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je
preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.
IV. ÚS 236/07). Ústavný súd v systéme ochrany základných práv a slobôd predstavuje
ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04,
I. ÚS 480/2013, II. ÚS 544/2017). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
36. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka ústavnou sťažnosťou namieta uznesenie
okresného súdu, ktoré zároveň napadla aj riadnym opravným prostriedkom (odvolaním),
ktorým rovnako ako v ústavnej sťažnosti žiadala zrušiť napadnuté rozhodnutie.
Sťažovateľka teda využila dostupný a účinný prostriedok nápravy pred (odvolacím)
krajským súdom. Táto okolnosť (dostupnosť a účinnosť prostriedku nápravy) je potvrdená
ďalším priebehom konania, resp. rozsahom prieskumu odvolacieho súdu vo vzťahu k obom
napadnutým rozhodnutím riešeným otázkam (zastavenie konania a trovy konania).
37. Pokiaľ ide o vecný prieskum otázok uvedených v závere predchádzajúceho bodu,
princíp subsidiarity bráni ústavnému súdu zaoberať sa ním, keďže ústavnou sťažnosťou je
napadnuté len rozhodnutie okresného súdu (teda nie krajského súdu, čo už stavia do pozície
nadbytočnosti úvahy o ďalšej procesnej obrane sťažovateľky v sústave všeobecného
súdnictva, teda pred podaním ústavnej sťažnosti).
38. Ústavná sťažnosť, ktorú podala sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu
za súbežne podaného odvolania, teda vytvára procesnú situáciu, ktorá vylučuje právomoc
ústavného súdu o nej vecne rozhodnúť. Sťažovateľka sa totiž obrátila s ochranou svojich
základných práv na iný orgán (odvolací – krajský súd), ktorý ňou uplatnený opravný
prostriedok aj preskúmal a rozhodol o ňom, pričom rozhodnutie krajského súdu
sťažovateľka ústavnou sťažnosťou nenapáda.
VI.
Záver
39. Ako z už uvedeného vyplýva, brána k ochrane práv sťažovateľky sa po vydaní
napadnutého uznesenia okresného súdu na základe sťažovateľkou zvoleného postupu
otvorila prostredníctvom riadneho opravného prostriedku, teda prostredníctvom krajského
súdu. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky vykonal plný odvolací prieskum jej
námietok formulovaných predovšetkým vo vzťahu k výroku, ktorým došlo k zastaveniu
dovolacieho konania pre včasné nezaplatenie súdneho poplatku, a to napriek tomu,
že v tejto časti rozhodol sudca okresného súdu namiesto vyššieho súdneho úradníka
(zároveň rozhodol aj o odvolaní proti výroku o trovách konania). Sťažovateľka nemôže
v konaní o ústavnej sťažnosti úspešne tvrdiť, že právny názor okresného súdu o prípustnosti
odvolania nebol správny, keď sa poučením okresného súdu spravovala, odvolanie podala
a krajský súd ho neodmietol, ale vecne preskúmal a rozhodol o ňom. To vylučuje právomoc
ústavného súdu preskúmať ústavnú sťažnosť podanú proti napadnutému rozhodnutiu
(okresného súdu) z hľadiska právnej úpravy primárne na základe čl. 127 ods. 1 ústavy
„in fine“.
40. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd uzatvára, že iným spôsobom vybavenia
ústavnej sťažnosti, než aký zodpovedá výroku jeho nálezu, by došlo k vzniku ústavne
neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré
orgány súdneho typu – všeobecné súdy (tu krajský súd) a ústavný súd (m. m. II. ÚS 1/08,
II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte
neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by
malo negatívne (a len veľmi ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí
integrálnu súčasť princípov právneho štátu (m. m. II. ÚS 294/2018). Skoršie prijatie
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie na uvedenom závere nič nemení, keďže odmietnutie
ústavnej sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie nie je (a ani podľa
procesnej úpravy účinnej v čase rozhodovania uvedeného v bode 2 tohto odôvodnenia
nebolo) obligatórne. Na rovnakom podklade môže teda byť rozhodnuté aj nálezom senátu
ústavného súdu (o nevyhovení ústavnej sťažnosti) ako v tomto prípade.
41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu