Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 73/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora

Duľu (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej advokátom

Mgr. Miroslavom Staníkom, Štefánikova 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Bratislava I č. k. -301 z 9. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -24 zo 7. februára 2019 prijal podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -301 z 9. októbra 2018 (ďalej aj

„uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

2. Uznesenie č. k. -24 zo 7. februára 2019 bolo prijaté senátom

ústavného súdu v zložení: predsedníčka senátu Ľudmila Gajdošíková (sudkyňa

spravodajkyňa), sudca Miroslav Ďuriš a sudca Ladislav Orosz. Sudkyni Ľudmile

Gajdošíkovej (ako sudkyni spravodajkyni, ktorej bola vec pôvodne pridelená náhodným

výberom) a sudcovi Ladislavovi Oroszovi skončilo 16. februára 2019 funkčné obdobie.

V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného

16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola predmetná vec prerozdelená náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi Liborovi

Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola prerokovaná vo IV. senáte

ústavného súdu v zložení: predseda senátu Miroslav Duriš a sudcovia Ladislav Duditš

a Libor Duľa (sudca spravodajca).

II.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľky

3. Sťažovateľka sa domáha ústavnosúdnej ochrany z dôvodu, že okresný súd vydal

rozhodnutie o zastavení konania aj napriek tomu, že na také rozhodnutie neboli splnene

́

zákonné podmienky.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala dovolanie proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č . k. -264

z 25. januára 2018. Okresný súd doručil 2. augusta 2018 právnemu zástupcovi sťažovateľky

do elektronickej dátovej schránky správu, ktorej prílohami boli (i) výzva na úhradu súdneho

poplatku sp. zn. z 2. augusta 2018, (ii) platobný predpis k predmetnej výzve

a (iii) výzva na doplnenie originálu splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľky

v označenom konaní. Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu doplnila v uloženej

lehote originál splnomocnenia, avšak súdny poplatok za podane dovolanie v uvedenej lehote

́

neuhradila, tento uhradila 5. novembra 2018.

5. Okresný súd 19. októbra 2018 doručil právnemu zástupcovi sťažovateľky

do elektronickej dátovej schránky napadnuté rozhodnutie, ktorým zastavil dovolacie

konanie a priznal žalovanému v 2. rade náhradu trov dovolacieho konania. Uznesenie

okresného súdu vydal sudca.

6. Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie predovšetkým namieta,

že okresný súd v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia porušil jej

právo na spravodlivé súdne konanie, keď o vyrubení súdneho poplatku nerozhodol

uznesením, ale sťažovateľke doručil iba výzvu bez obsahových náležitosti rozhodnutia, a to

́

aj napriek procesnému ustanoveniu, ktoré okresnému súdu prikazuje vo veci vyrubenia

súdneho poplatku v dovolacom konaní rozhodnúť formou uznesenia.

7. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd vydal uznesenie o zastavení

konania v čase, keď už začal konať vo veci samej, a teda už nebol dôvod na zastavenie

dovolacieho konania, a to ani v prípade úhrady súdneho poplatku po uplynutí súdom určenej

lehoty.

8. Pokiaľ ide o upretie ďalších procesných práv, sťažovateľka argumentuje tým,

že o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“,

v citáciách aj „Zákon o SP“) zveruje rozhodovanie vo veciach súdnych poplatkov súdnemu

úradníkovi. Sudca podľa rozhoduje o sťažnostiach podaných

proti rozhodnutiam súdneho úradníka. teda vylučuje, aby

vo veciach súdnych poplatkov rozhodoval sudca s výnimkou rozhodovania o sťažnostiach

proti rozhodnutiam vydaným vyšším súdnym úradníkom.

v výslovne vylučuje použitie ,

ktorý ustanovuje prípustnosť odvolania proti uzneseniu o zastavení konania.

9. Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že pokiaľ v rozpore s procesným predpisom

vydá uznesenie o zastavení konania sudca namiesto vyššieho súdneho úradníka, stáva sa aj

v spojení s neprípustnosťou odvolania proti uzneseniu o zastavení konania vo veci súdnych

poplatkov rozhodnutie o zastavení konania právoplatným dňom doručenia tohto uznesenia.

Súd takým postupom a rozhodnutím odníme strane konania právo na podanie relevantného

opravného prostriedku, a teda aj jej právo uplatniť také procesne prostriedky,

́

prostredníctvom ktorých je jej umožnené v rámci všeobecného súdnictva namietať postup

súdu pri rozhodovaní vo veciach súdnych poplatkov. Uvedene rozhodnutie má za následok

́

popretie práva strany na dvojinštančnosť súdneho konania.

10. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 09. 10. 2018, č . k.:

301, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a článku 6 odsek 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 09. 10. 2018, č . k.: -301,

porušil základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky a článku 6 odsek 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

3. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I vydane dňa 09. 10. 2018,

́

č . k.: -301 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania... na účet

jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

III.

Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky

11. Po predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti a následnom rozhodnutí

ústavného súdu o jej prijatí na ďalšie konanie zaslal ústavný súd okresnému súdu svoje

uznesenie č. k. -24 zo 7. februára 2019. Okresný súd žiadosťou doručenou

ústavnému súdu 13. marca 2019 požiadal ústavný súd aj o zaslanie ústavnej sťažnosti

sťažovateľky.

12. Ústavný súd následne doručil okresnému súdu ústavnú sťažnosť, a to spolu

s výzvou z 30. augusta 2019, ktorou ústavný súd požiadal okresný súd, aby sa v lehote

14 dní vyjadril k ústavnej sťažnosti, a zároveň, aby v tej istej lehote oznámil ústavnému

súdu, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) upustil od ústneho

pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti.

13. Okresný súd sa vyjadril k ústavnej sťažnosti prostredníctvom svojho predsedu

podaním sp. zn. zo 16. septembra 2019, ktoré bolo ústavnému súdu

doručené 20. septembra 2019 a v ktorého relevantnej časti sa uvádza:

«Podľa ustanovenia o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže

podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať

proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo

porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo

zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva. A preto sťažnosť podaná

z iných dôvodov, ako tých, ktoré sú uvedené v predchádzajúcej vete je neprípustná. Podľa

ustanovenia § 64 ods. 1 a 2 zákona o súdoch účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či

v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho

konania, a odstránenie zistených nedostatkov. Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný

na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti. Ak je to na riadne vybavenie

sťažnosti potrebné, vypočuje sa sťažovateľ a vyjadria sa k nej osoby, proti ktorým sťažnosť

smeruje, alebo ďalšie osoby, ktoré môžu pomôcť pri prešetrení sťažnosti. Vzhľadom

na obsah podanej ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta najmä procesný postup

súdu, dávam do pozornosti, že s poukazom na oprávnenia predsedu súdu vyplývajúcich mu

z príslušných ustanovení zákona o súdoch, nie je predseda súdu oprávnený akokoľvek

zasahovať do konkrétneho procesného postupu a rozhodovacej činnosti súdu v individuálnej

právnej veci. Rovnako nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutia súdov, tie môže účastník

napadnúť len riadnymi, prípadne mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Predseda súdu

môže vykonávať dohľad v súdnom konaní a vybavovaní sťažnosti účastníkov konania len

v rámci zákonnej kompetencie danej mu ustanoveniami § 62 ods. 1 a § 64 zákona

o súdoch.»

14. Ďalej predseda okresného súdu uvádza, že mu „... ako orgánu riadenia a správy

súdu, v súlade s garantovanou zásadou sudcovskej

nezávislosti neprináleží zasahovať do rozhodovacej činnosti zákonného sudcu v tom, ktorom

konaní, zaujímať svoj právny názor k veci a usmerňovať zákonného sudcu akým spôsobom

má v konaní postupovať a teda ani posudzovať zákonnosť uznesenia Okresného súdu

Bratislava I zo dňa 09.10.2018, č. k. -301, ktorým tunajší súd zastavil

dovolacie konanie...“.

15. Predseda okresného súdu v relevantnej časti vyjadrenia poukazuje na to, že nemá

právomoc hodnotiť postup zákonného sudcu vo veci, v ktorej súd zastavil dovolacie

konanie, pretože nejde o prípad, keď by došlo k prieťahom v súdnom konaní alebo

k porušeniu dôstojnosti súdneho konania sudcom, súdnym úradníkom alebo zamestnancom

súdu. Predseda okresného súdu oboznámil s výzvou a ústavnou sťažnosťou aj zákonnú

sudkyňu vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. , ktorej vyjadrenie

priložil ako prílohu k svojmu vyjadreniu. Predseda okresného súdu uviedol, že netrvá

na ústnom pojednávaní vo veci.

16. Zákonná sudkyňa sa vyjadrila tak, že v stručnosti zhrnula postup okresného súdu

vedúci k vydaniu napadnutého rozhodnutia a poukázala na zákonnú úpravu, z ktorej

okresný súd pri rozhodovaní vychádzal. Vo svojom stanovisku zákonná sudkyňa uviedla:

„Odvolací súd v uznesení č. k. -256 zo dňa 23.9.2019, právoplatnom

dňa 30.4.2019, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie – 301 zo dňa

9.10.2018 uviedol, že v výslovne zveruje

rozhodovanie vo veciach súdnych poplatkov vyššiemu súdnemu úradníkovi, a to vrátane

rozhodovania o zastavení konania. Pritom na rozhodovanie sa primerane použijú

ustanovenia ( ).

Súčasne s rozhodnutím o zastavení konania, nakoľko ide o rozhodnutie ktorým sa konanie

končí, je súd v zmysle povinný rozhodnúť aj bez návrhu o nároku

na náhradu trov konania. Vyšší súdny úradník však nemôže vydať rozhodnutie, proti

ktorému zákon pripúšťa odvolanie ( ), pričom v zmysle

ú je proti uzneseniu o nároku na náhradu trov konania odvolanie

prípustné. Zákonodarcom vytvorený nesúlad právnej úpravy ,

zákona o súdnych úradníkoch a spôsobuje aplikačné

problémy pri rozhodovaní o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. V zmysle

princípu zákazu odopretia spravodlivosti (denegatio iustitie), ako aj s poukazom na zásadu

právnej istoty vyplývajúcich z garantovaného práva na súdnu a inú právnu ochranu

však nemožno dopustiť stav, kedy vy súd o otázke zastavenia konania nerozhodol. Súd sa

musí vysporiadať s vyššie načrtnutým legislatívnym konfliktom, a to aj s poukazom na čl. 4

ods. 2 Riešenie zvolené súdom prvej inštancie, keď o zastavení konania pre

nezaplatenie súdneho poplatku a súčasne o nároku na náhradu trov konania rozhodol

zákonný sudca prejednávajúci dotknutý spor, sa javí ako primerané a spravodlivé,

v najvyššej možnej miere zachovávajúce procesné práva strán sporu. Zabezpečuje sa tak

dosiahnutie rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, vrátane rozhodnutia o náhrade trov

konania, a teda riadny prístup k spravodlivosti pre strany sporu a vyhnutie sa právnej

neistote. Zároveň nie je stranám sporu upretá možnosť uplatniť opravný prostriedok, ktorým

je v tomto prípade odvolanie, o ktorom rozhoduje nadriadený súd v senáte. Súd prvej

inštancie rozhodol tiež vecne správne, keď pre nezaplatenie súdneho poplatku za podané

dovolanie v lehote uvedenej vo výzve, konanie zastavil. Nemožno sa stotožniť

s argumentáciou žalobcu, že v danom prípade už súd začal konať vo veci samej, čo by podľa

vylučovalo zastavenie konania. Dovolacie

konanie predstavuje samostatné konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku proti

právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, oddelené od jednotného prvoinštančného

a odvolacieho konania. Skutočnosť, že v právoplatne skončenom spore začal v minulosti

konať vo veci samej súd prvej inštancie, nie je možné vzťahovať na samostatné dovolacie

konanie. Nemožno ani súhlasiť s názorom žalobcu, že zaslaním, resp. doručením dovolania

protistrane (prvoinštančný) súd začal konať vo veci samej o dovolaní. Doručenie dovolania

protistrane a prípadne ďalších podaní strán sporu, ako aj vyrubenie súdneho poplatku či

výzva na odstránenie vád dovolania predstavujú prípravné úkony súdu prvej inštancie.

Na samotné konanie o dovolaní je funkčne výlučne príslušný dovolací súd ( ),

ktorý v tomto prípade konať vôbec nezačal. Odvolací súd tiež uviedol, že dôvodom

na zrušenie napadnutého uznesenia nie je ani dodatočná žiadosť žalobcu, po uplynutí lehoty

uvedenej vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie, nakoľko tieto skutočnosti

nastali až po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku a nemožno na ne prihliadať

( ). Výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola

žalobcovi doručená... Ako správne odvolací súd vyhodnotil aj rozhodnutie o náhrade trov

konania, keď správne a v súlade s a súd prvej inštancie

rozhodol o náhrade trov dovolacieho konania...“ Na základe uvedeného považuje zákonná

sudkyňa ústavnú sťažnosť za nedôvodnú.

17. Výzvou na vyjadrenie č. k. -39 z 25. septembra 2019 informoval

ústavný súd advokáta sťažovateľky o stanovisku okresného súdu, ktoré mu aj v prílohe

zaslal s tým, že má možnosť sa k nemu v lehote 14 dní vyjadriť. Ústavný súd súčasne

sťažovateľku požiadal o vyjadrenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania,

ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka sa vyjadrila podaním z 11. októbra 2019, ktoré bolo ústavnému súdu doručené

17. októbra 2019 (ďalej len „replika sťažovateľky“). Vo svojej replike sťažovateľka uvádza,

že nesúhlasí s argumentáciou okresného súdu, pričom odvolanie proti napadnutému

rozhodnutiu podávala „z opatrnosti a to s ohľadom na poučenie súdu v samotnom

Uznesení OS.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza:

„V zmysle tohto poučenia malo byť proti Uzneseniu OS odvolanie prípustné.

Odvolací súd následne odvolanie neodmietol, ale Uznesenie OS v rozpore s účinnou

zákonnou úpravou Uznesením Krajského súdu v Bratislave vydaným dňa 29.03.2019,

č. k. ... potvrdil.“

18. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení zrekapitulovala aj svoju odvolaciu

argumentáciu proti uzneseniu okresného súdu (nesprávne obsadenie súdu pri rozhodnutí

o zastavení konania a z neho vyplývajúcu nemožnosť podania relevantného opravného

prostriedku – sťažnosti, odopretie práva na dvojinštančnosť súdneho konania, nesplnenie

podmienok na zastavenie konania z dôvodu začatia konania vo veci samej). V ďalšej časti

repliky sťažovateľka argumentuje v línii svojej sťažnostnej argumentácie. Vo vzťahu

k vyjadreniu okresného súdu poukazuje na to, že odkaz na argumentáciu v odôvodnení

uznesenia krajského súdu neobstojí, pretože v „... systematike Zákona o SP v spojení

s ustanoveniami totiž nejde o chýbajúci nedostatok právneho predpisu, na ktorý

zákonodarca nemyslel. Aj v situácii, ktorá nastala totiž možno v osobitnom konaní

o zaplatenie súdneho poplatku postupovať procesne správne za použitia účinných právnych

noriem a to bez použitia ...

v súvislosti s príkazom rozhodovať vo veciach súdnych

poplatkov súdnym úradníkom nepočíta v prípade rozhodovania o zastavení konania

so skutočnosťou, že by niektorej zo strán mohli v súvislosti s takým zastavením vzniknúť

trovy konania. O nároku na náhradu trov konania totiž súdny úradník rozhodovať nemôže

(je proti nemu prípustné odvolanie), pričom o zastavení konania vo veci súdnych poplatkov

musí...

V prípade, ak dôjde zo strany protistrany k úkonu voči súdu, týkajúceho sa veci samej

(za ktorý úkon by tejto strane patrili trovy konania) má sa za to, že súd oboznámením sa

s týmto úkonom začal konať vo veci samej.“.

19. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že z § 436 ods. 2 Civilného sporového

poriadku vyplýva, že okresný súd má rozhodnúť o vyrubení poplatku, a to po tom, ako

strana na výzvu súdu odstráni nedostatok dovolania. K právnemu názoru vyjadrenému

v uznesení krajského súdu, podľa ktorého na samotné konanie o dovolaní je funkčne

výlučne príslušný dovolací súd, pričom prípravné úkony súdu prvej inštancie vykonané

v dovolacom konaní nie sú konaním vo veci samej, sťažovateľka uvádza, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozhoduje o dovolaní ako o procesnom prostriedku, ale to neznamená,

že funkčná príslušnosť súdu určuje aj to, ktorý súd koná v jednotlivých štádiách konania

po podaní dovolania, pretože „[t]o určujú až samotné ustanovenia o jednotlivých

procesných prostriedkoch, v tomto prípade ustanovenia o dovolaní (ust. § 419 a nasl.

).“. Sťažovateľka tvrdí nelogickosť argumentácie okresného súdu, pretože sám súd

prvej inštancie, teda nie dovolací súd, je oprávnený konanie o dovolaní zastaviť z dôvodu

nesplnenia procesných podmienok konania. V závere svojho vyjadrenia sťažovateľka

uviedla, že „... netrvá na vytýčení pojednávania v uvedenej veci“.

20. Ústavný súd upovedomil o podanej ústavnej sťažnosti a uznesení

č. k. -24 zo 7. februára 2019 aj zúčastnené osoby, a to s možnosťou vyjadriť

sa v lehote 10 dní odo dňa doručenia upovedomenia. Zúčastnená osoba – žalovaný v 2. rade

v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. sa nevyjadril. Nevyjadrila sa

ani zúčastnená osoba – žalovaný v 1. rade v predmetnom konaní, pričom poštová zásielka

s upovedomením ústavného súdu a prílohami sa vrátila s vyznačením poznámky „zásielka

neprevzatá v odbernej lehote“.

21. V záujme komplexného zistenia právneho stavu veci si ústavný súd vyžiadal

od okresného súdu odvolanie sťažovateľky podané proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu a tiež aj uznesenie krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jej odvolaní.

22. Krajský súd vykonal odvolací prieskum vo vzťahu k obom výrokom uznesenia

okresného súdu (bod 5) a napadnuté rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení svojho uznesenia

poukázal na problematickosť súčasnej právnej úpravy v tom smere, že „[z]ákonodarcom

vytvorený nesúlad právnej úpravy , zákona o súdnych

úradníkoch a spôsobuje aplikačné problémy pri rozhodovaní

o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. V zmysle princípu zákazu odopretia

spravodlivosti (denegatio iustitie), ako aj s poukazom na zásadu právnej istoty

vyplývajúcich z garantovaného práva na súdnu a inú právnu ochranu však nemožno

dopustiť stav, kedy by súd o otázke zastavenia konania nerozhodol. Súd sa musí vysporiadať

s vyššie načrtnutým legislatívnym konfliktom, a to aj s poukazom na

Riešenie zvolené súdom prvej inštancie, keď o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku a súčasne o nároku na náhradu trov konania rozhodol zákonný sudca

prejednávajúci dotknutý spor, sa javí ako primerané a spravodlivé, v najvyššej možnej

miere zachovávajúce procesné práva strán sporu. Zabezpečuje sa tak dosiahnutie

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania, a teda

riadny prístup k spravodlivosti pre strany sporu a vyhnutie sa právnej neistote. Zároveň

nie je stranám sporu upretá možnosť uplatniť opravný prostriedok, ktorým je v tomto

prípade odvolanie, o ktorom rozhoduje nadriadený súd v senáte.“. Touto argumentáciou sa

krajský súd vyrovnáva s nastolenou otázkou rozhodovania sudcu, a to aj vo veci zastavenia

konania podľa .

23. Pokiaľ ide o samotné zastavenie konania odvolací súd uvádza:

„Súd prvej inštancie rozhodol tiež vecne správne, keď pre nezaplatenie súdneho

poplatku za podané dovolanie v lehote uvedenej vo výzve, konanie zastavil. Nemožno sa

stotožniť s argumentáciou žalobcu, že v danom prípade už súd začal konať vo veci samej, čo

by v zmysle vylučovalo zastavenie

konania. Dovolacie konanie predstavuje samostatné konanie o mimoriadnom opravnom

prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, oddelené od jednotného

prvoinštančného a odvolacieho konania. Skutočnosť, že v právoplatne skončenom spore

začal v minulosti konať vo veci samej súd prvej inštancie, nie je možné vzťahovať

na samostatné dovolacie konanie. Nemožno ani súhlasiť s názorom žalobcu, že zaslaním,

resp. doručením dovolania protistrane (prvoinštančný) súd začal konať vo veci samej

o dovolaní. Doručenie dovolania protistrane a prípadne ďalších podaní strán sporu, ako aj

vyrubenie súdneho poplatku či výzva na odstránenie vád dovolania predstavujú prípravné

úkony súdu prvej inštancie. Na samotné konanie o dovolaní je funkčne výlučne príslušný

dovolací súd ( ), ktorý v tomto prípade konať vôbec nezačal.“

24. Krajský súd sa vyjadril aj k otázke žiadosti sťažovateľky o predĺženie lehoty

na zaplatenie súdneho poplatku tak, že „... dôvodom na zrušenie napadnutého uznesenia

nie je ani dodatočná žiadosť žalobcu, po uplynutí lehoty uvedenej vo výzve na zaplatenie

súdneho poplatku, o predĺženie tejto lehoty a s tým simultánne zaplatenie súdneho poplatku

za dovolanie, nakoľko tieto skutočnosti nastali až po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho

poplatku a nemožno na ne prihliadať ( ). Výzva

na zaplatenie súdneho poplatku bola žalobcovi doručená dňa 2.8.2018, desaťdňová lehota

na jeho zaplatenie uplynula dňa 13.8.2018, k zaplateniu súdneho poplatku a podaniu

žiadosti o predĺženie lehoty na jeho zaplatenie došlo až dňa 5.11.2018.“.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

25. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

26. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

27. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

28. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V.

Právne posúdenie ústavnej sťažnosti

30. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

sťažovateľky uznesením okresného súdu, ktorým zastavil konanie.

31. Sťažovateľka namieta, že jej bolo upreté právo na prístup k súdu, a to preto, lebo

okresný súd zastavil konanie v čase, keď už začal konať vo veci samej. V tejto súvislosti je

pre ústavný súd (v ďalej rozvedených súvislostiach) rozhodujúce posúdenie, či bol

sťažovateľke poskytnutý priestor na plný prieskum rozhodnutia o zastavení konania.

32. Vyšší súdny úradník nie je sudca. Vzťah sudcu a vyššieho súdneho úradníka nie

je vzťahom, pri ktorom by mohlo v predmetnom prípade dôjsť k odňatiu právomoci

vyššieho súdneho úradníka tak, že by o danej veci (zastavenie konania) rozhodol orgán,

ktorý vôbec nemá právomoc vo veci rozhodovať.

33. O popísanú situáciu teda v tomto prípade nejde. Ak by rozhodol vyšší súdny

úradník, sťažovateľka by disponovala prostriedkom procesnej obrany, ktorým je sťažnosť

proti uzneseniu, o ktorej rozhoduje (by rozhodoval) sudca okresného súdu (individuálne).

O odvolaní proti rozhodnutiu sudcu (v situácii, ktorá skutočne nastala) rozhodoval senát

odvolacieho, teda krajského súdu.

34. Z uvedeného vyplýva záver, že sťažovateľke sa v tomto prípade neuprelo, resp.

nezúžilo právo na prístup k súdu (naopak, inštančne sa rozšírilo). Opačná situácia, teda ak

by mal vo veci rozhodnúť sudca, ale rozhodol by vyšší súdny úradník (navyše ak by

namiesto riadneho opravného prostriedku, teda odvolania, bola súdom pripustená „len“

sťažnosť ako prostriedok procesnej obrany), by bola porušením práva sťažovateľky.

Právny názor okresného súdu, ktorým reagoval na ním posúdený nesúlad právnych

predpisov (rovnakého stupňa právnej sily), v nadväznosti na to reflektujúci ústavnoprávnu

požiadavku zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae) možno postaviť aj

do roviny, že okresný súd zvolil výkladové riešenie, ktoré neoslabilo postavenie

sťažovateľky ako účastníka konania (čo odvolací súd vykonaním plného prieskumu

napadnutého rozhodnutia akceptoval a zreálnil). Ide teda o ústavne konformné riešenie,

pretože otvára pre stranu sporu možnosť jej obrany prostredníctvom odvolania, teda sčasti

(vo vzťahu k otázke zastavenia konania) nadštandardne oproti predstavám sťažovateľky

o vzniknutej procesnej situácii (predpokladajúcej ako možný len prieskum na základe

sťažnosti a tvrdiacej neprípustnosť odvolania, ktoré však „pre istotu“, avšak procesne

relevantne, sťažovateľka podala).

35. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity. Z princípu

subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ukladá

všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je

preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.

). Ústavný súd v systéme ochrany základných práv a slobôd predstavuje

ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v (m. m. ,

, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

36. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka ústavnou sťažnosťou namieta uznesenie

okresného súdu, ktoré zároveň napadla aj riadnym opravným prostriedkom (odvolaním),

ktorým rovnako ako v ústavnej sťažnosti žiadala zrušiť napadnuté rozhodnutie.

Sťažovateľka teda využila dostupný a účinný prostriedok nápravy pred (odvolacím)

krajským súdom. Táto okolnosť (dostupnosť a účinnosť prostriedku nápravy) je potvrdená

ďalším priebehom konania, resp. rozsahom prieskumu odvolacieho súdu vo vzťahu k obom

napadnutým rozhodnutím riešeným otázkam (zastavenie konania a trovy konania).

37. Pokiaľ ide o vecný prieskum otázok uvedených v závere predchádzajúceho bodu,

princíp subsidiarity bráni ústavnému súdu zaoberať sa ním, keďže ústavnou sťažnosťou je

napadnuté len rozhodnutie okresného súdu (teda nie krajského súdu, čo už stavia do pozície

nadbytočnosti úvahy o ďalšej procesnej obrane sťažovateľky v sústave všeobecného

súdnictva, teda pred podaním ústavnej sťažnosti).

38. Ústavná sťažnosť, ktorú podala sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu

za súbežne podaného odvolania, teda vytvára procesnú situáciu, ktorá vylučuje právomoc

ústavného súdu o nej vecne rozhodnúť. Sťažovateľka sa totiž obrátila s ochranou svojich

základných práv na iný orgán (odvolací – krajský súd), ktorý ňou uplatnený opravný

prostriedok aj preskúmal a rozhodol o ňom, pričom rozhodnutie krajského súdu

sťažovateľka ústavnou sťažnosťou nenapáda.

VI.

Záver

39. Ako z už uvedeného vyplýva, brána k ochrane práv sťažovateľky sa po vydaní

napadnutého uznesenia okresného súdu na základe sťažovateľkou zvoleného postupu

otvorila prostredníctvom riadneho opravného prostriedku, teda prostredníctvom krajského

súdu. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky vykonal plný odvolací prieskum jej

námietok formulovaných predovšetkým vo vzťahu k výroku, ktorým došlo k zastaveniu

dovolacieho konania pre včasné nezaplatenie súdneho poplatku, a to napriek tomu,

že v tejto časti rozhodol sudca okresného súdu namiesto vyššieho súdneho úradníka

(zároveň rozhodol aj o odvolaní proti výroku o trovách konania). Sťažovateľka nemôže

v konaní o ústavnej sťažnosti úspešne tvrdiť, že právny názor okresného súdu o prípustnosti

odvolania nebol správny, keď sa poučením okresného súdu spravovala, odvolanie podala

a krajský súd ho neodmietol, ale vecne preskúmal a rozhodol o ňom. To vylučuje právomoc

ústavného súdu preskúmať ústavnú sťažnosť podanú proti napadnutému rozhodnutiu

(okresného súdu) z hľadiska právnej úpravy primárne na základe

„in fine“.

40. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd uzatvára, že iným spôsobom vybavenia

ústavnej sťažnosti, než aký zodpovedá výroku jeho nálezu, by došlo k vzniku ústavne

neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré

orgány súdneho typu – všeobecné súdy (tu krajský súd) a ústavný súd (m. m. ,

, ). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte

neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by

malo negatívne (a len veľmi ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí

integrálnu súčasť princípov právneho štátu (m. m. ). Skoršie prijatie

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie na uvedenom závere nič nemení, keďže odmietnutie

ústavnej sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie nie je (a ani podľa

procesnej úpravy účinnej v čase rozhodovania uvedeného v bode 2 tohto odôvodnenia

nebolo) obligatórne. Na rovnakom podklade môže teda byť rozhodnuté aj nálezom senátu

ústavného súdu (o nevyhovení ústavnej sťažnosti) ako v tomto prípade.

41. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu