Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 412/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Ladislava Duditša predbežne prerokoval ústavnú

sťažnosť sťažovateľa , ,

, t. č. zastúpeného advokátkou

doc. PhDr. JUDr. Marcelou Tittlovou, PhD., LL.M., Bernolákova 492/5, Modra, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. júla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého uznesenia a sťažnostná argumentácia sťažovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola

23. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť , narodeného

, t. č.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. júla 2020 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

1.1 Vec bola v súlade s čl. III bodom 1 písm. b) a c) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku

č. 1 schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky 27. mája 2020

z dôvodu neprítomnosti člena prvého senátu Miloša Maďara prejednaná a rozhodnutá

prvým senátom ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu a Rastislav

Kaššák (sudca spravodajca) a Ladislav Duditš – členovia senátu.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. mája 2020 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie

a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d), ods. 2 písm. a) a c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s poukazom na . Proti rozsudku okresného súdu podal

sťažovateľ odvolanie.

3. Sťažovateľ následne 14. júla 2020 doručil okresnému súdu žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu, ktorú v zmysle

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odôvodňoval inými dôvodmi,

resp. novými skutočnosťami (záruka dôveryhodnej osoby a písomný sľub). Okresný súd

túto žiadosť predložil krajskému súdu, ktorý v tom čase rozhodoval o sťažovateľom

podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu vo veci samej.

4. Dňa 30. júla 2020 sa na krajskom súde uskutočnilo neverejné zasadnutie a výsluch

sťažovateľa k predmetnej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Na tomto neverejnom

zasadnutí krajský súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa na prepustenie z väzby

na slobodu zamietol, záruku a písomný sľub neprijal a väzbu sťažovateľa nenahradil

dohľadom probačného a mediačného úradníka.

5. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že konanie o návrhu na prepustenie

z väzby na slobodu je „štandardne“ dvojstupňové, pričom o jeho návrhu rozhodol iba

krajský súd, proti ktorého (napadnutému) uzneseniu nie je sťažnosť prípustná. Podľa názoru

sťažovateľa mal krajský súd postupovať tak, že súdny spis mal vrátiť okresnému súdu

na účely rozhodnutia o ním podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a následne by

mohol rozhodovať o jeho väzbe ako súd sťažnostný, čím by sa zachovala „dvojinštančnosť“

väzobného konania.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1.) Rozhodnutím Krajského súdu Bratislava sp. zn. zo dňa 30.07.2020

došlo k porušeniu práva obžalovaného na súdnu a inú ochranu v zmysle

SR a práva na účinný opravný prostriedok v zmysle čl. 13 Dohovoru.

2.) Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť obžalovanému trovy konania...

3.) Krajský súd Bratislava je povinný vyplatiť obžalovanému nemajetkovú ujmu...

vo výške 1500,-Eur...“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

12. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta porušenie svojho práva na súdnu

ochranu podľa a svojho práva na účinný právny prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu. Sťažovateľ namieta,

že krajský súd rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu ako jediná

inštancia bez možnosti podať proti jeho rozhodnutiu opravný prostriedok.

16. Ústavný súd hneď na úvod k námietke porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa v konaní o väzbe konštatuje, že na konanie

o väzbe sa vzťahuje , nie všeobecné ustanovenie . Ústavný súd

stabilne judikuje, že v prípade ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje

základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa

na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie a 5 ,

ktoré je vo vzťahu k v pomere špeciality a sú v ňom implicitne

obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane

práva na jej súdnu ochranu v prípade pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna

ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie (, , ).

17. V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru ústavný súd ďalej

poukazuje na to, že označený článok dohovoru zabezpečuje dostupnosť prostriedku nápravy

na vnútroštátnej úrovni na zabezpečenie podstaty práv a slobôd podľa dohovoru (rozsudok

Veľkej komory vo veci Rotaru proti Rumunsku zo 4. 5. 2000, sťažnosť č. 28341/95, bod

67). Článok 13 dohovoru však nemá nezávislú existenciu a iba dopĺňa ostatné ustanovenia

dohovoru a jeho protokolov (rozsudok vo veci Zavoloka proti Lotyšsku zo 7. 7. 2009,

sťažnosť č. 58447/00, § 35). Článok 13 dohovoru teda možno aplikovať iba v kombinácii

alebo vo svetle jedného alebo viacerých ustanovení dohovoru a jeho protokolov, ktorých

porušenie sa taktiež namieta.

18. Navyše, na aplikáciu čl. 13 dohovoru musí sťažovateľ v zmysle ustálenej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva taktiež preukázať „obhájiteľnosť“

svojho tvrdenia. Dohovor a ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva neobsahujú

definíciu „obhájiteľného“ tvrdenia. Uvedená „obhájiteľnosť“ musí byť ustálená s ohľadom

na konkrétne okolnosti prípadu a povahu preskúmavanej právnej otázky (rozsudok vo veci

Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, sťažnosti č. 9658/82 a č. 9659/82,

bod 55).

19. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru napadnutým

uznesením konštatuje, že sťažovateľ nenamieta porušenie žiadneho iného článku dohovoru

s výnimkou označeného článku. Ako už bolo uvedené, čl. 13 dohovoru nemá nezávislú

existenciu a jeho porušenia sa možno domáhať len v spojení s namietaným porušením iných

článkov dohovoru a jeho protokolov.

20. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v tejto súvislosti

pred ústavným súdom neprezentoval ani žiadne „obhájiteľné“ tvrdenie vo svoj prospech.

Inak povedané, sťažovateľ vôbec nenamieta, že v jeho veci neexistovali dôvody

na jeho väzobné stíhanie, prípadne, že tieto existovali a že zároveň existovali aj zákonné

dôvody na nahradenie väzby, ale iba vo všeobecnosti z procesného hľadiska namieta,

že nemal možnosť podať sťažnosť proti napadnutému uzneseniu, ktorého právne závery

k dôvodnosti jeho väzby žiadnym spôsobom nespochybňuje (pozri bod 5 tohto uznesenia).

21. Už uvedené úvahy by postačovali na konštatovanie, že predmetnú ústavnú

sťažnosť je potrebné odmietnuť podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. Odhliadnuc od uvedeného, ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa

, podľa ktorého proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,

ak tento zákon neustanovuje inak.

23. Sťažnosť proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorý v čase podania

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval vo veci sťažovateľa o ním podanom

odvolaní, je teda zo zákona vylúčená.

24. Ústavný súd už judikoval, že z ani z dohovoru nevyplýva právo

na dvojinštančné konanie o väzbe (). Uvedené je predmetom zákonnej

úpravy, a ako už bolo konštatované, podanie sťažnosti proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu o väzbe nepripúšťa.

25. Pozornosti ústavného súdu taktiež neušla skutočnosť, že sťažovateľ sa

pred krajským súdom zúčastnil výsluchu k ním podanej žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu v prítomnosti svojej obhajkyne, pričom pokiaľ ide o procesný postup okresného

a krajského súdu, sťažovateľ ho na tomto výsluchu nijakým relevantným spôsobom

nenapadol.

26. Ústavný súd vzhľadom na uvedené v tejto veci uzatvára, že aj v prípade,

ak by sťažovateľ namietal porušenie iných, na jeho prípad vzťahujúcich

sa (aplikovateľných) článkov a dohovoru (pozri body 16 a 17 tohto uznesenia),

ústavný súd by jeho ústavnú sťažnosť musel taktiež odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

27. Vzhľadom na všetko už uvedené ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

28. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších

návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu