Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 302/2020
PDF · 196.61 KB
No categories available
II. ÚS 302/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného JUDr.
Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 861/2008 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 133/2013 z 29. mája 2013, a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 861/2008 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v pozícii žalovaného
sporovou stranou napadnutého konania o ochranu osobnosti, ktoré začalo podaním žaloby
na okresnom súde 28. mája 2003. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 861/2008
z 20. novembra 2015 žalobu sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania účastníkom
nepriznal. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.
7 Co 259/2016 z 28. novembra 2018 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. Výšku náhrady trov
odvolacieho konania žalovaného okresný súd podľa tvrdení sťažovateľa nevyčíslil
samostatným uznesením.
3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote a na konanie bez zbytočných prieťahov s poukazom na to, že konanie
celkovo trvá 17 rokov napriek skoršiemu nálezu ústavného súdu, ktorý okrem iného
prikázal okresnému súdu konať v tejto veci bez zbytočných prieťahov. V zmysle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) (Čičmanec v. Slovenská republika)
podľa názoru sťažovateľa nemožno konanie v merite oddeľovať od konania o náhrade trov,
o výške ktorých dosiaľ nebolo rozhodnuté samostatným uznesením okresného súdu, napriek
tomu, že ich krajský súd rozsudkom vydaným v odvolacom konaní v plnom rozsahu priznal
protistrane sťažovateľa. Konanie žiada posúdiť z hľadiska jeho celkovej extrémnej dĺžky
ako jeden celok, keďže nie je ukončené.
4. Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:
„... 3. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod č.k. 4C/861/2008
porušené boli.
4. Okresnému súdu Pezinok sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č.k.
4C/861/2008 konal bez zbytočných prieťahov .
5. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 17.000 Eur, ktoré
je Okresný súd Pezinok povinný mu zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
6. priznáva náhradu trov konania v sume 364,62 Eur, ktorú je
Okresný súd Pezinok povinný zaplatiť...“
5. Ústavný súd z evidencie vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že sťažovateľ podal
pred podaním tejto ústavnej sťažnosti 192 iných ústavných sťažností.
Ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 133/2013 z 29. mája 2013, ktorý nadobudol
právoplatnosť 2. júla 2013, už vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 861/2008, prikázal okresnému súdu konať v tejto veci bez
zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 eur.
6. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.
II. ÚS 302/2020 z 23. júna 2020 ju prijal na ďalšie konanie v časti, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 861/2008 v období
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 133/2013 z 29. mája 2013
a vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol.
II.
Vyjadrenie odporcu, replika sťažovateľa a priebeh napadnutého konania
7. Zastupujúca predsedníčka okresného súdu listom sp. zn. Spr 87/20 z 8. júla 2020
ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom prejednaní sťažnosti a k priebehu
napadnutého konania v podstatnom uviedla, že okresný súd vykonal rozsiahle a náročné
dokazovanie, popísala priebeh konania a poukázala na príspevok sťažovateľa k predĺženiu
konania, ktorý sa opakovane nedostavil na pojednávania, na ktoré bol riadne predvolaný.
Uviedla tiež, že v rokoch 2004 až 2008 a v období rokov 2015 až 2018 okresný súd nebol
vecne alebo funkčne príslušný na konanie a nemal vplyv na priebeh konania.
8. Sťažovateľ podaním zo 16. júla 2020 zotrval na ústavnej sťažnosti, oznámil svoj
súhlas s upustením od pojednávania a k meritu uviedol, že „porušovateľ nedal odpoveď
na dlhosiahle obdobia jeho nečinnosti, nezáujmu o vec, nekonanie s urýchlením“ a „ku dňu
podania tohto vyjadrenia porušovateľ nerozhodol o trovách odvolacieho konania, hoc bol
k tomu povinný“.
9. Vzhľadom na oznámenia sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú
na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
10. Ústavný súd zo zapožičaného spisového materiálu okresného súdu zistil tento
priebeh napadnutého konania v rozhodnom období po právoplatnosti skoršieho nálezu, t. j.
od 3. júla 2013:
- Z dôvodu ospravedlnenia (kolízia termínov) právneho zástupcu sťažovateľa
a (práceneschopnosť a iné) sťažovateľa bolo odročené pojednávanie nariadené
na 6. september 2013, 29. január 2014, 4. apríl 2014, 13. jún 2014, 17. október 2014
a 22. apríl 2015.
- Okresný súd v časti zastavil konanie uznesením z 9. februára 2015 z dôvodu
čiastočného späťvzatia návrhu.
- Z dôvodu kolízie termínov sťažovateľa okresný súd odročil pojednávanie nariadené
na 11. september 2015.
- Okresný súd vyniesol rozsudok (ktorým zamietol žalobu) na pojednávaní za účasti
sporových strán 20. novembra 2015.
- Sťažovateľ podal odvolanie 9. februára 2016.
- Po vykonaní procesných úkonov bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave
22. júna 2016 na odvolacie konanie.
- Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 7 Co 259/2016 z 28. novembra 2018
potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a priznal žalovanému právo
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Dňa 21. decembra 2018 bol spis
vrátený okresnému súdu.
- Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol
právoplatnosť 22. januára 2019.
- Sťažovateľ podal dovolanie 14. marca 2019.
- Okresný súd výzvou z 23. marca 2019 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho
poplatku za dovolacie konanie s poučením o následok nezaplatenia v podobe zastavenia
dovolacieho konania.
- Sťažovateľ požiadal 25. apríla 2019 o priznanie oslobodenia od súdneho poplatku
a 14. júla 2019 vydokladoval osobné a majetkové pomery.
- Okresný súd uznesením z 13. augusta 2019 sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od
súdneho poplatku.
- Sťažovateľ podal 20. septembra 2019 sťažnosť proti tomuto uzneseniu.
- Okresný súd uznesením zo 16. októbra 2019 vydaným sudcom sťažnosť zamietol.
- Okresný súd uznesením z 27. januára 2020 dovolacie konanie zastavil pre
nezaplatenie súdneho poplatku.
- Sťažovateľ podal 24. februára 2020 sťažnosť proti uzneseniu o zastavení
dovolacieho konania, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením z 26. marca 2020 tak, že
sťažnosť zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. mája 2020.
- Sťažovateľ sa elektronicky 14. mája 2020 informoval na okresnom súde, či bolo
vydané uznesenie o náhrade trov odvolacieho konania žalovaného v zmysle rozsudku
odvolacieho súdu.
- Okresný súd uznesením z 15. mája 2020 priznal náhradu trov odvolacieho konania
žalovaného v sume 0 €, pretože mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Toto
uznesenie bolo odoslané do elektronických schránok právnych zástupcov sporových strán
18. mája 2020 o 11:27:31 h s označením „Uznesenie zo dňa 15.5.2020...“ a doručenka
k „4C/861/2008 uznesenie č.l. 485“. Právny zástupca žalovaného ho prevzal 19. mája 2020
a právny zástupca sťažovateľa 3. júna 2020. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. júna
2020 (po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti).
- Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť na poštovú prepravu 20. mája 2020.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúra
11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom
okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
14. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Priznanie práva na prerokovanie vecí bez
zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu a sudcu na organizovanie práce tak, aby sa
toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).
15. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach pripomína, že čl. 6
ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky fázy súdneho konania smerujúceho k urovnaniu sporu
o občianskom práve alebo záväzku skončili v primeranej lehote, a to vrátane fáz
nasledujúcich po rozhodnutí v merite veci (napr. rozsudok ESĽP vo veci Hornsby v. Grécko
z 19. 3. 1997, sťažnosť č. 18357/91).
16. Európsky súd pre ľudské práva však tiež zdôrazňuje, že strany v konaní by mali
preukázať starostlivosť pri uskutočňovaní procesných úkonov, zdržať sa akýchkoľvek
zdržovacích taktík a využiť prostriedky vnútroštátneho práva, ktoré umožňujú skrátenie
príslušného procesu (rozsudok ESĽP vo veci Unión Alimentaria Sanders S.A. v. Španielsko
zo 7. 7. 1989, sťažnosť č. 11681/85).
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou
ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02,
IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
IV.
Právne posúdenie veci
18. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že rozhodovanie vo veciach ochrany osobnosti tvorí bežnú súčasť rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov a ani okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú jej
mimoriadnu skutkovú či právnu náročnosť. Predmet konania je hodnotený ako prioritný.
19. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa
uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľ rozhodujúcou mierou prispel
k predĺženiu konania, a to späťvzatím časti žaloby so značným časovým odstupom od jej
podania a zmarením siedmich nariadených pojednávaní svojou neúčasťou. Na jedinom
pojednávaní, ktorého sa sťažovateľ v rozhodnom období zúčastnil, okresný súd meritórne
rozhodol.
20. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
21. Z popísaného priebehu súdneho konania (bod 10 nálezu) vyplýva, že okresný súd
postupoval v konaní plynulo a efektívne, márne vytyčoval pojednávania v krátkych
intervaloch a reagoval na početné procesné úkony sťažovateľa bez zbytočného odkladu.
22. Pokiaľ sťažovateľ osobitne poukazuje na oneskorené vydanie uznesenia
o vyčíslení náhrady trov odvolacieho konania protistrany, ústavný súd považuje za potrebné
komplexne posúdiť okolnosti celého prípadu. Z nich vyplýva, že sťažovateľova právna
istota v merite bola (po čiastočnom zastavení konania pre späťvzatie žaloby 9. februára
2015) nastolená právoplatne 22. januára 2019. Následne okresný súd vykonával úkony
súvisiace s predložením veci na dovolacie konanie, ktoré inicioval sťažovateľ a ktoré bolo
zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku sťažovateľom (právoplatne 5. mája 2020).
Uznesením z 15. mája 2020 okresný súd priznal náhradu trov odvolacieho konania
protistrane v sume 0 €, a to jeden deň po dopyte sťažovateľa.
23. Ústavný súd preskúmal celé konanie v rozhodnom období, rešpektujúc judikatúru
ESĽP, pretože primeranosť lehoty sa musí vzťahovať aj na fázy konania nasledujúce
po meritórnom rozhodnutí. Po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej však v tomto
prípade neprebiehalo konanie, ktoré by mohlo ovplyvniť výsledok sporu o občianskom
spore sťažovateľa (dovolacie konanie bolo zastavené pre nezaplatenie poplatku
sťažovateľom, pozn.), a to ani v časti konania o náhrade trov konania, keďže okresný súd už
rozsudkom náhradu trov konania účastníkom nepriznal a odvolací súd v rozsudku priznal
náhradu trov úspešnému žalovanému, ktorému trovy nevznikli. Okresný súd vydal
uznesenie o vyčíslení trov odvolacieho konania po zastavení dovolacieho konania.
Vzhľadom na to, že výška priznanej náhrady trov konania nemá vplyv na zmenu
hmotnoprávneho postavenia sťažovateľa (je povinný zaplatiť 0 eur), nemožno uvažovať
o zásahu do práv sťažovateľa. Zistené oneskorenie s vydaním tohto uznesenia teda nemá
ústavnoprávnu relevanciu ani z hľadiska posudzovania zbytočných prieťahov.
Zároveň sa žiada podotknúť, že podanie sťažnosti namietajúcej neprimeranú dĺžku
konania poznačeného obštrukciami zo strany sťažovateľa, a to v čase, keď mal právny
zástupca sťažovateľa uvedené uznesenie v elektronickej schránke a trvanie konania
odvodzoval výlučne od nevydania tohto rozhodnutia o výške trov, ktoré nijako nezasahuje
do jeho hmotných práv, sa javí ako špekulatívne a zneužívajúce ochranu procesných práv.
Teda konanie, ktoré nepožíva ochranu.
24. Ústavný súd preto konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní
v rozhodnom období možno hodnotiť ako efektívne smerujúci k nastoleniu právnej istoty
sťažovateľa, predĺženie konania bolo spôsobené okolnosťami na strane sťažovateľa a jeho
právna istota bola nastolená v čase pred podaním ústavnej sťažnosti 22. januára 2019.
Uznesenie vyčísľujúce priznané trovy konania protistrany bolo síce vydané s časovým
odstupom po nastolení právnej istoty v merite, avšak tento odstup bol spôsobený konaním
o dovolaní sťažovateľa, a uznesenie samotné nebolo spôsobilé privodiť ujmu na právach
sťažovateľa v ústavne relevantnej intenzite. Z uvedených dôvodov ústavnej sťažnosti
sťažovateľa nevyhovel podľa čl. 127 ods. 2 ústavy.
25. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Sťažovateľ nebol
v konaní úspešný a okresnému súdu trovy nevznikli, preto o nich ústavný súd nerozhodoval.
26. Podľa čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu